Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť XIII – záverečná.

Uviedol som,, že politické elity na Slovensku žijú a pracujú pod vplyvom dvoch strachov. Prvým  a najdôležitejším je strach z USA, ktorý súvisí s obsahom zahraničnej a európskej politiky Slovenska. Tento strach významne ovplyvňuje politikov v tom, aby za žiadnych okolnosti nedopustili oslabenie transatlantických vzťahov. Druhým   dôležitým strachom je strach z Ruska. Tento strach bol založený na rešpektovaní strachu z USA. Strach z Ruska je fenomén, ktorý je potrebné ukázať svetu, ktorým musí nasiaknuť obyvateľstvo Európy. Prvý strach – strach u USA patrí do výbavy skoro každej politickej osobnosti na Slovensku. Vychádza z neho povinnosť rešpektovať existujúcu životnú situáciu  národov Európy pod vedením USA.

Druhý strach – strach z Ruska , nie je vnútorným pocitom človeka. Je vyvolaný z vonkajšieho prostredia a patrí či má patriť do výbavy verejnosti. Strach z Ruska sa nesmie skrývať, má svoju vlastnú genézu, bol vyvolaný určitými politickými opatreniami, boli použité určité politické prostriedky, musí byť dostatočne živený propagandou Západu, musí byť zakomponovaný do príslušných inštitúcií Západu a musí dostatočne odôvodňovať  politiku demokratického Západu, ktorá je pripravovaná a realizovaná v súlade s vplyvom prvého strachu – strachu z USA. Strach z Ruska, na rozdiel od strachu z USA, nie je založený na žiadnom  poručníctve pod Ruskom. Demokratický Západ jednotne pokladá Rusko za agresora, proti ktorému je potrebné zabezpečiť svoju obranu.

Aj vplyvom dvoch strachov vznikol v Európe paradox: územie Európy ( EÚ ) je kolonizované vojskami USA, ale Európa má mať či má strach z Ruska! Ešte zaujímavejšie je to s tými, ktorí šíria strach z Ruska. A strach z Ruska šíria politické elity, ktoré majú strach  z USA. Pre vznik či obnovenie strachu z Ruska bolo potrebné založiť a zrealizovať ukrajinskú krízu: zorganizovať Majdan, vykonať štátny prevrat, začať občiansku vojnu, dať priestor represívnym zložkám štátnej moci, využiť rôzne nacionalistické a fašistické zoskupenia, zničiť dvojstranné vzťahy s Ruskom.

Vojenská kolonizácia Európy americkou armádou je vraj neškodná, mierumilovná, obranná ( ochranná ). „Anexia“ Krymu z rozhodnutia obyvateľstva a podpora separatistov na východe Ukrajiny je vraj agresiou, ktorá ohrozuje obyvateľstvo Európy, nielen Ukrajiny. Strach z USA pomáha zlepšovať, skvalitňovať kolonizáciu Európy a strach z Ruska pomáha posilňovať, organizovať východné krídlo NATO, aby sa pripravovalo na obranu pred nepriateľom – Ruskom. Strach z USA si vyžaduje absolútnu podriadenosť záujmom USA.

Strach z Ruska, za absencie strachu z USA, by členským krajinám EÚ dával možnosť mať s Ruskom priateľské vzťahy, nezaťažené  byť v podriadenom vzťahu. Vzťahy medzi  národmi založené na vzájomnom rešpektovaní sa, podpore, mierovej spolupráci, teda vzťahy založené na dobrých bilaterálnych vzťahoch si nevyžadujú organizovanie strachu z Ruska a následne k tomu pracovať na čudnej politike odstrašovania Ruska.

Je priam neuveriteľné, že kto sa verejne prezentuje, že neverí politike, že je potrebné mať strach z Ruska, ten je označovaný za proruského agenta, za podporovateľa proruskej propagandy a teda v určitom smere predstavuje pre krajinu bezpečnostnú hrozbu. Prečo sa takýmto spôsobom postupuje? U politikov strach z USA, ktorý nie je predmetom žiadnych verejných diskusií, je tak veľký, že ich núti konať a hľadať riešenia. Politické elity nemôžu sami seba  prezentovať, že môžu byť bezpečnostnou hrozbou pre krajinu, ktorú spravujú, hoci bezpečnostná hrozba je zvyčajne spojená s použitím politickej moci, ktorú verejnosť nemá. Strach z USA je niečo, čo patrí k západným hodnotám, ktoré treba ochraňovať kvôli pohodlnému životu politických elít. Strach z Ruska je niečo, čím treba systematický obyvateľstvu  Európy  predstavovať Rusko ako  nepriateľa, ako agresora. Strach z USA dáva morálne právo politikom prijímať sankcie, strach z Ruska predpokladá, že sankcie oslabia moc Ruska a že môžu vyvolať aj vnútropolitickú krízu, čo bude len na prospech demokratického Západu.

Strach z USA dovoľuje robiť politikom rozhodnutia aj bez spoluúčasti občanov.  A aby si   občania jednoducho uvedomili potrebu politiky iba ako „parlamentnej demokracie“, k tomu je vhodné strašenie Ruskom. Strachom z USA sa skutočný zámer politiky často skrýva. Príprava a vznik ukrajinskej krízy je toho názorným príkladom. Oficiálne to má vyzerať tak, že všetko na Ukrajine začalo agresívne Rusko a teraz nás musí chrániť NATO. Strach z USA má u politickej elity demokratického Západu akýsi svoj „kód poručníctva“. Týmto kódom je poznanie, že USA neustále pracujú na svojich zámeroch  ( plánoch ) zničiť Rusko tak, aby mu bolo úplne podriadené, povoľné, ústretové. Pre šelmu je Rusko dobrá korisť. A nie iba pre šelmu.

Politika odstrašovania Ruska zakomponovaná do Programového vyhlásenia vlády SR nie je určená k tomu, aby strachu z Ruska boli zbavení obyvatelia Slovenska či vôbec Európy. Pestovanie strachu z Ruska má byť nenásilným prostriedkom, ktorým verejnosť sa má vciťovať  do novej politickej situácie, do vojnovej psychózy. Verejnosť sa má akoby zmieriť s tým, že to, čo sa deje vo svete a v Európe zvlášť, za to náš demokratický Západ nemôže. A keďže vraj demokratický Západ za vojnovú psychózu nemôže, môže zo svojej iniciatívy robiť správnu vec – brániť sa, pripravovať obranu. Kto by mohol mať k takejto bohumilej politike demokratického Západu pripomienky?!  Organizovanie strachu z Ruska tak vedie k poznaniu, že žiadna iná alternatíva pre demokratický Západ neexistuje. Tragédia Európy je v tom, že politické elity žiadne alternatívy mierových podmienok existovania a spolunažívania v Európe nehľadajú.

Na demokratickom Západe sa pripravil vznik druhej svetovej vojny. Jedným z hlavných cieľov bolo zničenie ZSSR. Tento cieľ nebol dosiahnutý a preto bolo potrebné trpezlivo obnoviť život obyvateľstva v Európe a začať odznova organizovať politicko-ekonomické štruktúry či vojenské organizácie. Existujú vraj fašistické korene dnešnej EÚ, o ktorých sa v svojich článkoch zmieňuje napríklad časopis Zem a vek. Sú v nich zaujímavé informácie. Ak si chceme k týmto článkom  doplniť ďalšie fakty, stačí si pozrieť fotografiu účastníkov summitu NATO vo Varšave. Nájdeme na nej s predstaviteľmi demokratického Západu sfoteného aj prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka. Ten sa ťažko vyvlečie z toho, že v boji proti svojim obyvateľom podporuje fašistické a nacionalistické skupiny, že vedie občiansku vojnu.

Takáto vojna sa demokratickému Západu veľmi zišla. Ukrajina a ukrajinskí vojenskí a politickí figuranti nášmu Západu poslúžili na „úvodný ceremoniál“ k politickým hrám, ktoré pomáhajú či pomohli demokratickému Západu k frontálnemu nástupu proti Rusku za jeho zničenie. Začal sa návrat k jednému z cieľov druhej svetovej vojny. Chce niekto zo súčasníkov veriť, že k tomuto návratu netiahnu  vojnoví štváči z demokratického Západu, ale Rusko?

Pravú tvar politikov demokratického Západu ukázal summit NATO vo Varšave. A to nielen zásluhou tých dohodnutých  záverov, ktoré sa dostali na verejnosť, ale najmä zásluhou toho, čo sa zásadného na summite neodohralo. Čo zásadného sa na summite NATO neudialo a tým toto NIČ ukázalo prstom, aké falošné sú tváre politikov, aké falošné sú ich reči a činy. Fotografia zo summitu NATO vo Varšave má dokumentovať jednu z priorít  summitu: demonštráciu jednoty a zomknutosti a to aj s prezidentom Porošenkom a Ukrajinou! Táto jednota a zomknutosť bola potvrdená okrem fotografie aj prijatím balíčka opatrení na pomoc Kyjevu. Je to v súlade s presvedčením politikov demokratického Západu, že platia tieto dve tvrdenia: a) Rusko narušilo bezpečnostné prostredie v Európe, b) Rusko zastrašuje spojencov NATO.

Obe tvrdenia predstavujú zo strany demokratického Západu nehoráznu lož. Obe tvrdenia sa priamo týkajú Ukrajiny a v súčasnosti existuje dostatok dôkazov, že ukrajinskú krízu pripravili USA aj za pomoci EÚ a takým spôsobom, aby bolo možné poštvať Ukrajinu proti Rusku. Ukrajina sa stala spojencom NATO len preto, že pod vedením novej kyjevskej moci je nástrojom politiky demokratického Západu. Rusko nemohlo narušiť bezpečnostné prostredie v Európe, pretože sa nepodieľalo na príprave a realizácií ukrajinskej krízy. Dôležitejšie je však to, že bezpečnostné prostredie, či inak povedané,  kolektívna bezpečnosť, sa nedá v Európe dosiahnuť bez Ruska, rovnako ako nie je možná bez návrhov demokratického Západu a prijatia spoločnej dohody o kolektívnej bezpečnosti.

Namiesto deklarovania jednoty a zomknutosti s Ukrajinou bolo potrebné zo strany členských krajín NATO vo vzťahu k Ukrajine rázne zakročiť a tak, ako som to opísal v svojej predchádzajúcej časti článku. Reprezentatívne zloženie politickej elity demokratického Západu dávalo summitu vo Varšave to najlepšiu a najvyššiu spôsobilosť postaviť prezidenta Porošenka a Ukrajinu pred  osudové rozhodnutie. Demokratický Západ však nemá zatiaľ záujem o to, aby sa občianska vojna len tak ukončila. Na summite NATO vo Varšave bola ideálna príležitosť prijať v prospech mieru nie balíček opatrení na pomoc Kyjevu, ale balíček opatrení na ukončenie občianskej vojny na Ukrajine a zaistenie kolektívnej bezpečnosti v Európe aj za účasti Ruska. Ak sa tieto záležitosti neprerokovali a neschválili, tak tvrdenie, že Rusko narušilo bezpečnostné prostredie v Európe a že zastrašuje spojencov NATO, je obyčajný nezmysel.

Na Ukrajine bolo vytvorené, nie náhodne a neúmyselne, ohnisko konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom. Ukrajina preto symbolický predstavuje „slávnostnú bránu“, cez ktorú je možné vstúpiť do inej dimenzie života: vojnového štvania a samotnej vojny. Už skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že nacistické Nemecko a jeho spojenci by sa sotva odvážili začať dobyvačnú vojnu, keby bol sformovaný vojensko-politický zväzok európskych mocnosti ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska. Treba si uvedomiť, že takýto zväzok nie je možný ani teraz, v týchto dňoch a mesiacoch, bez Ruska, ktoré určite európsku mocnosť predstavuje. Parafrázujúc G. V. Čičerina, ľudového komisára ZSSR v dvadsiatich rokoch dvadsiateho storočia, môžem tvrdiť, že víťazstvo novej kyjevskej moci za pomoci fašistov a demokratického Západu je prvým stupienkom novej križiackej výpravy proti Rusku. Strašenie Ruskom sa môže zastaviť. K tomu je potrebné, aby vládna moc bola donútená robiť zahraničnú a európsku politiku podľa potrieb občanov.

Dušan Hirjak

Koniec trinástej a záverečnej časti článku.