Turecký problém

V Iráne vládol v rokoch 1941–1979 šach Mohammad Rezá Pahlavi. Je zaujímavé, že jeho otec slúžil v kozáckej brigáde. Mohammad Rezá robil silne pro-americkú politiku. Keď však koncom roku 1978 proti nemu vypukli demonštrácie, Amerika ho nepodržala a šacha zvrhli. Ten sa napokon usadil v Egypte, kde aj zomrel – povrávalo sa, že pri operácii sleziny, ktorú absolvoval v USA, mu poškodili pankreas…

Po ňom v sa v Iráne dostal do čela ayatollah Chomeini, ktorý viedol silne protiamerickú politiku. Susedný Irak, vedený Saddamom Hussajnom, bol teda vmanévrovaný do vojny s Iránom, ktorá trvala až do roku 1988. Vojna, ktorá priniesla obrovské straty sa skončila akousi remízou a došlo na Saddama.

Vo dvoch vojnách, vedených primárne Spojenými štátmi (1990-1991 a 2003), ktoré boli vedené pod falošnou zámienkou, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia bol Saddam zosadený a v roku 2006 popravený. Straty na životoch možno presiahli jeden milión ľudí.

V Líbyi vládol v rokoch 1969-2011 Muammar al-Kaddáfi. Krajina bola pod jeho vedením hospodársky úspešná, avšak vo februári 2011 vypuklo zo zahraničia podporované povstanie. Povstaniu sa veľmi nedarilo, takže v marci toho roku sa začali letecké útoky NATO. Vládne vojská boli porazené a Kaddáfiho zavraždili povstalci. Odvtedy vládne v Líbyi chaos a táto krajina je hlavnou bránou, ktorou utečenci z Afriky utekajú do Európy.

V Sýrii moslimská väčšina nažívala s kresťanskou menšinou po stáročia v mieri. Od roku 2011 však až doteraz tam trvá občianska vojna a počet kresťanov klesol z pôvodných 30% na 10%. Tzv. západ podporuje povstalcov rôzneho druhu proti vláde Bašára al-Asada, ktorú v poslednej chvíli zachránila ruská podpora. Krajina je však v ruinách. V čase písania tohto článku sa tvrdo bojuje v meste Aleppo, ktoré bolo považované za metropolu kresťanstva v Sýrii.

Hlavnou bránou pre utečencov z Iraku a Sýrie do Európy bolo Turecko.  V roku 2015 ich takto prišlo do Grécka asi 800 000. Keď teda Turecko po dohode s EU podstatne zredukovalo príliv utečencov do Európy, plány tých ktorí chcú EU rozložiť, boli vážne narušené. Poslednou kvapkou, ktorá preliala pohár trpezlivosti bolo, keď sa turecký prezident Erdogan ospravedlnil Vladimírovi Putinovi za zostrelenie ruskej stíhačky a následné zavraždenie ruského pilóta.. (Bolo by zaujímavé vedieť kto skutočne vydal rozkaz na zostrelenie tohto lietadla.)

V Turecku došlo k pokusu o puč a o zvrhnutie legálne zvolenej vlády. Lenže Turecko nie je nejakou krajinkou tretieho sveta. Puč bol promptne zlikvidovaný a teraz dochádza v Turecku k očiste v mnohých smeroch. A zrazu tí, čo sú zvyknutí nemilosrdne manipulovať malé krajiny do vojny a mieru zistili, že na Turecko majú v ruke pramálo tromfov.  Také „humanitárne bombardovanie“ si napríklad nemôžu dovoliť…

Skúšajú teda využiť tých, ktorých už Lenin nazval „užitočnými idiotmi“ – čiže ľudí, ktorí sa krátkozrako dajú zmanipulovať do boja proti svojim vlastným záujmom. A tak napríklad aj naše diskusné fóra sú plné útokov na Turecko, ktoré sa nikdy nesmie stať členom EU. Veď dokonca Turci uvažujú o znovu zavedení trestu smrti. Hm…

Pozrime sa na túto záležitosť racionálne. Turecko je mocná krajina so silným hospodárstvom  (jeho HDP sa skoro rovná spoločnému HDP celej Visegrádskej štvorky) a silnou armádou. Je tam, kde je – na juhovýchodnom prahu Európy. Turecko tam môže byť buď našim nepriateľom na tomto nebezpečnom prahu (ak mu budeme donekonečna otĺkať o hlavu, že pre nás nie je dosť dobré), alebo našou pevnosťou, ak sa stane jedným z nás – ak sa stane členom EU. Ktorá alternatíva je asi tak lepšia?

No a najoptimálnejšie optimálne (na zlú formuláciu upozornil nick Misjogi, ktoremu za jeho ostražitosť ďakujem) by bolo, keby sa Turecko stalo aj akýmsi štítom na juhu spojnice medzi dvoma spolupracujúcimi úniami – Európskou a Euroázijskou.