Prišlo to bez najmenšieho varovania a navyše prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu – sedel som na tróne. Teda tam, kam chodia aj králi (či prezidenti) sami. A do toho výkriky na chodbe – horíííííííí! Skvelo podfarbované trieskaním dvermi, ako jednotliví obyvatelia nášho poschodia vyrážali zo svojich izieb do bezpečia pred budovu internátu. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa ozvali hasičské sirény. Veľmi nevhodný čas na posedávanie na doske, ktorá znamená odvrátenú stranu sveta. V tej nedôstojnej polohe som musel navyše zvážiť skutočnosť, že už v druhý deň môjho amerického pobytu v lepšom prípade prídem o všetku svoju batožinu a zvyšné mesiace absolvujem ako pohorelec len v trenkách, a v tom horšom prípade, že budem skákať zo siedmeho poschodia do náručia nejakého hrdinského amerického hasiča. A keďže tento výkon nebude súčasťou žiadneho hollywoodskeho filmu, nemusí nutne dopadnúť happy endom. Plamene a hlavne dym sa šíria smerom nahor a keďže som trónil na najvyššom, siedmom poschodí, nebola šanca, že by som sa tomu čírou náhodou vyhol. Bolo treba konať rýchlo, ale skúste konať rýchlo v polohe skrčenca, navyše keď váš metabolizmus z neznámych dôvodov práve v takej chvíli odmieta zrýchliť. Ostalo len čakať. Aj som si hovoril – čo keď je to len malý požiar a oni to zvládnu bez mojej účasti? Veď, ak by to bolo naozaj vážne, určite mi zaklopú na dvere. V tej chvíli sa ozval až hysterický buchot na dvere. Objavili ma! So spustenými gaťami a v polovičke tak dôležitej činnosti. Ten buchot dopĺňali výkriky službukonajúcej študentskej požiarnej hliadky. Trvali na tom, že musím okamžite opustiť budovu a zhromaždiť sa spolu s inými na druhej strane ulice na nábreží rieky. Za tie dva dni som už stihol počuť o tom ako nejaký spisovateľ predo mnou odmietol odísť od rozpísaného textu a tak ho vyviedli násilím.
Američania robia všetko smrteľne vážne (videli to vo hollywoodskych filmoch a vedia, že to má tým pádom zmysel) a neoplatí sa odporovať akémukoľvek službukonajúcemu Američanovi. Navyše ich budovy sú zväčšia z dreva a papundeklu (čo volajú „plaster“), takže veľmi ľahko horia, ako som mohol poznať neskôr podľa spálenísk drevených domov v Modrých horách. Konečne sa mi podarilo dokončiť „dielo“, narýchlo za sebou spláchnutím zahladiť stopy a otvoril som dvere. Stáli tam ona a on a nehrali to. Na krku plynové masky, na rukáve páska protipožiarnej hliadky a oči navrch hlavy. Ale boli zdvorilí:
„Pane, musíte okamžite opustiť budovu. Ste posledný!“
Prikývol som a vbehol späť do izby. Cez okno som ľavým okom zazrel 800 členný dav evakuovaných študentov a kolegov z International Writing Program (32 spisovateľov z 31 krajín na tvorivom pobyte) ako sa pozerajú hore na toho jediného idiota, ktorý ostal v ohrozenej budove. K môjmu ôsmemu poschodiu už stúpali hasičské rebríky. Bol neskorý večer a rozblikané majáky hasičských a policajných áut dokonalo dokresľovali scénu. Bezradne som sa otočil k mojim veciam. Doma som sa balil skoro pol dňa. Čo môžem – musím! – z toho všetkého vziať a hneď?! Nebol čas na rozmýšľanie – nervózny šepot hliadky na chodbe („Čo tam ten chlap robí?!“), vonku sirény – drapol som tú najdôležitejšiu vec a zbehol v rekordnom čase bočným požiarnym schodišťom sedem poschodí.
Pokračovanie tu: https://tulacky.net/v-usa-ta-najdolezitejsia-vec-v-pripade-poziaru/
.JPG)
.jpg)
.jpg)
