Už dávnejšie som vyhlásil, že Slovensko raz zahynie na politickú korektnosť. Na prázdny, nezmyselný pojem doplácame od prvých krôčikov uvedomenia si našej národnej svojbytnosti. Boli sme takí aj pred vynájdením tohto nič nehovoriaceho pojmu. Vždy, až na vzácne výnimky, keď bolo potrebné obhájiť národné záujmy sme ustúpili. To zrejme máme v našej genetickej výbave a skutočne nás to charakterizuje. Vedia to Česi aj Maďari a vyslúžili sme si od nich za to aj hanlivé prívlastky. Nebudem ich citovať, lebo mám priateľov, Slovákov, ktorí prívlastky neuznávajú. Žial, neuznáva to ani väčšina národa a to je škoda, lebo ak by sme priznali, hneď by sme mohli zmeniť obsah dejepisu, podporiť výuku Slovenčiny a slovenskej literatúry a dostať ich aspoň na úroveň susedov. Dovtedy, ak predseda vlády vyhlási, že bude jednať hrdo a suverénne, každý sa iba neveriacky usmeje. Maďarský politik to povedať nemusí, urobí to.
Faktom však ostáva, že sme sa zmierili s násilnou maďarizáciou (výnimka, Štúr, Hlinka), pochopili sme nekonečnú všestrannú asymetriu v spoločnom štáte, naša vláda mlčky sleduje nároky maďarskej strany na zadržiavané umeleckých a historických predmetov, neohradí sa proti nepretržitému spochybňovaniu Trianonskej dohody, neprotestuje proti výkladu konca prvej svetovej vojny na slovenských školách s maďarským vyučovacím jazykom podľa vzoru Budapešti, chápe maďarizovanie našich obcí dokonca ani pri pravidelnom pomenovávaniu našej republiky predstaviteľmi Maďarska Felvidék si vláda nepredvolala ich diplomata. Prezidentom SR neprekáža, že maďarská a rakúska vlajka hrdo a suverénne vlaje nad ich sídlom. Neprekáža nám, že vysoko nad sochou našej významnej osobnosti stojí zviera.
Najnovší dôkaz až, prepytujem, priposratosti sa objavil v týchto dňoch. Slovák (jedine, že by nebol), predseda českej vlády, Babiš, prišiel s návrhom, aby český parlament prijal nový významný deň „Deň vlajky“. O aký symbol ide? Ak by si niekto myslel, že navrhol vlajku, ktorú Česi po stáročia používali, odvodenú od bieleho leva na červenom pozadí, teda dva rovnako široké horizontálne pásy – hore červený dole biely, tak sa hlboko mýli. Táto vlajka už reprezentovala Česko v Rakúsko-Uhorsku a aj spoločný štát Čechov a Slovákov hneď keď si ho jednostranne vyhlásili, teda od r. 1918 až do r. 1920, kedy J. Kursa a V. Hofman pridali modrý klin. Iba pripomeniem, že prvý návrh spoločnej vlajky urobil Milan R. Štefánik, ale nebol českou stranou prijatý. Slovákov sa nikto nepýtal. Vlajka s klinom bola v Česku pospolitým ľudom odmietaná a trvalo dlho, kým sa s týmto symbolom zmierili.
Vlajka aj ostatné atribúty spoločného štátu pri delení zrušil Federálny zákon č. 524/1992 Zb. zo dňa31.XII.1992 spoločne so všetkými spoločnými znakmi súčasne so zánikom štátu. Vtedy sa aj dohodli, že ani jedna strana neprevezme federálne symboly (štátny znak, štátnu hymnu, štátnu pečať, štandardu prezidenta, heslo prezidenta „pravda vítězí“, !!!
Čím dohodu porušili Slováci? Ničím. Oproti tomu Česi svoju povesť vychcánkov nesklamali. Na rozdiel od svojej dvojfarebnej histórie prevzali tri farby, heslo Pravda vítězí aj vlajku. Zdôvodnili to výrokom: „Nejde o „prevzatie“, ale o nové ustanovenie rovnakého symbolu v rámci nového štátu. A čo naša vláda? Tuším bola znepokojená. Či silne, slabo, alebo si to ani nevšimla neviem.
Pamätníci si možno spomenú na aféru okolo Becherovky. Porovnať význam štátneho znaku a bylinného likéru určite nie je možné ale, spomínate aký boj, aké úsilie vynaložili Česi, aby značka ostala v Česku? Na tomto príklade je dokázateľná naša tragicky zanedbaná národná hrdosť.
Vlajkou Česi kontinuitu štátnosti neprerušili. Čeko bolo pred rozdelením a Čeko ostalo aj po rozdelení. V obchodných vzťahoch sa nič nezmenilo, diplomacia pokračuje. Zahraniční partneri si zmenu štátnosti ani nevšimli.
Zato Slovenská republika bol zrazu úplne nový subjekt na politickej, ekonomickej, kultúrnej, športovej, mape sveta. Naša, tradične politicky korektná, rozumej priposratá vláda a všetky nasledujúce netrvali ani na kompenzácii a ak niečo žiadali, žiadali slabo. Aj v tejto oblasti, rovnako ako v prípade delenia majetku ukázali nekompetentnosť založenú na zanedbanej výchove k národnej hrdosti a štátnickej zodpovednosti. Miesto obhajovania národnoštátnych záujmov sa v tom čase rovnako ako teraz zaoberali vnútorným bojom politika proti politikovi, strany proti strane, osoby proti osobe.
Nepochybujem, ak Česi schvália „Deň vlajky“, naša početná delegácia prijme pozvanie a budú hrdo a suverénne pri jednom stole oslavovať českú vlajku hneď po prednesených oslavných prípitkoch. Miesto pri stole sa nájde aj pre opozičných politikov, aj pre mimovládky aj pre panie Čaputovú a Vášáriovú. Nečudoval by som sa, keby po návrate navrhli rovnaký sviatok k federálnej vlajke ako teraz oslavujeme 28. október. Bárs by som sa mýlil.



















