Skoro som napísal, že v parlamente to vrie ako v úle. Zneuctil by som včely. Aj kráľovnu by som urazil. Veď ona rodí každý deň. Keď prestane, zahynie. Ani ten dôchodok si neužije. O plate, či náhradách sa jej ani nesníva. Celý úľ pracuje iba za stravu a nocľah s jediným cieľom – mať sa spoločne dobre po celý život v lete aj v zime.
Naši delegovanci tiež hučia, ale ako trúdi. A podľa toho majú aj výsledky. Málo ktorý z nich čítal klasickú detskú literatúru, napriek tomu sa správajú ako postavy Alojza Jiráska v románe – Proti všem. Nestarajú sa o Slovensko, nemajú kedy. Idú si jednak po krku, jednak za svojim. Slovensko ich nezaujíma. Podľa všetkého nepoznajú ani ďalší román už menovaného autora – Doba temna. Naša škoda, lebo práve tam smerujeme.
Po dvoch rokoch vládnutia ich trápi jediný problém spojený s voľbami – zahraniční voliči. To, že doteraz neupravili tie jediné tri podmienky pre kandidátov, to že rozdelením parlamentu atomizovali nie len parlament, spoločnosť ale dokonca aj rodiny, to, že v parlamente behajú poslanci na voľnej nohe s vidlami vydierania, to že poslanec nemá zábrany a správa sa ako v krčme dokonca aj pred zvečňujúcou kamerou, to, že hlasujú podľa palca lebo nevedia o čom, to, že urážky nahradili argumenty, to že jedni obsadia bufet, keď druhí predstavujú zákony, to, že si pozície prilepili na štyri roky keď občanom nedali sľubované právo referenda aj z možnosťou ktorúkoľvek volenú osobu odvolať ich netrápi.
Už jasne dokázali, že politické strany nevedia vládnuť. Nad slnko jasnejšie sa po každých voľbách ukazuje, že štát môže prosperovať iba vtedy, keď na čele rezortu, rovnako ako v jeho kanceláriách budú nie len vzdelaní úradníci, ale najmä úradníci s praxou a za svoj výkon zodpovední.
Politické strany sú volené podľa mediálnej výkonnosti. Tá je daná finančnou podporou a tá je garantovaná finančnou návratnosťou. Pozície úradníkov sú prideľované jednak podľa politického „výtlaku“, jednak podľa rodinnej príslušnosti, ale aj podľa osobných vzťahov a tiež podľa vydierateľných informácií. Blaho štátu je nepodstatná veličina.
Ak by som nemal pravdu, tak by niekto konkrétny bol potrestaný za rozpredaný majetok budovaný národom po generácie, za padajúce mosty, za nemožnú medzimestskú dopravu, za zdravotnú starostlivosť, za bytovú politiku, za antirodinnú za potravinovú nesamostatnosť, za bezpečnosť štátu.
Politické strany vládnu dlhšie, ale od roku 1993 sa musíme pýtať, načo je nám takýto štát? A to je alarmujúce. Štát pripravili o všetko, monopoly nevynímajúc. Politici majú jediný ciel – prospech vlastnej strany. Aby štát fungoval potrebujú financie a tie vedia teraz získať iba z daní občanov, lebo iný príjem nemajú. Monopoly už s princípu prosperujúce, do cudziny a tým celkom logicky ohrozili zvrchovanosť štátu. Za príkladom nemusím chodiť ďaleko. Ak by sme urazili Orbána, sme bez celého odvetvia spracujúceho ropu vrátane nafty a benzínu.
Každá vláda dokázala výhodnými stimulmi na čas prilákať zahraničné firmy do ktorých ponúkla lacnú , predchádzajúcim režimom vzdelanú pracovnú silu. Aj tá už končí. Nezodpovedným podnikaním je systém úzko špecializovaný iba na výrobu automobilov. Za tridsať rokov ani jedna vláda nedokázala zostaviť víziu štátu, určiť, vybrať, zdôvodniť a obhájiť ani jeden smer vlastnej nosnej produkcie. Nevyužíva možnosti dreva, produktov z ľanu a priemyselného konope, ľahkého strojárenstva, minerálnych vôd, … . To znemožňuje cielene orientovať stredné a vysoké školstvo, čoho priamym dôsledkom je odchod študujúcej mládeže do zahraničia s rizikom neistej návratnosti. Naopak, nevýhodnými zmluvami politici priviazali Slovensko k nadnárodným zväzom a korporáciám čím neúmerne zaťažili ekonomiku a obmedzili suverenitu
Krátkozraká, skôr by som mal povedať neschopná politika potápa budúcnosť štátu. Zahraničný kapitál migruje podľa zákonov zisku, absencia monopolov, nedostatočná podpora mladých rodín s perspektívou natality, stále náročnejšia pracovná sila a neexistencia reálnej vízie je v základoch štátu skôr bleskovica, ako mína.
Priam tragická je beztrestnosť za zlé rozhodnutia z ktorej sa stalo pravidlo na úrovni axiómy. Každý poslanec, každá vláda, každý politik je nevinný, lebo to nie on, lebo to nie oni, ale tí druhí, tí predchádzajúci a oni iba naprávajú chyby a korigujú riziká. Ak už nie je kam uhnúť tak nastúpi dobrá viera. Je síce pravda, že rozhodnutie malo zlé dôsledky, ale oni to urobili v dobrej viere a teda nechtiac. Nikto neskúma aké vzdelanie, akú špecializáciu, akú prax mal dotyčný? Nikto neskúma akým postupom sa dostal do funkcie a s kým , kto mu radi, s kým konzultoval l a s kým sa spolčil pred rozhodnutím, kto získal a kto rozhodnutím stratil. Stačí dobrá viera.
Dokedy aj nám bude stačiť dobrá viera. Máme poslancov ktorých sme volili, ktorí by nám mali, za delegovanie moci byť vďační a ktorí sa o ďalšie odovzdanie moci v nadchádzajúcich voľbách budú usilovať. Nie je ťažké získať ich adresu a žiadať, aby zmenili volebný systém, aby defekty zalepili a potrebné podmienky doplnili. To naozaj nie je ťažké, najmä keď dnes vieme, kde sme krúžkovali dobre a kde zle. Aj to je naša budúcnosť, lebo podľa súčasného systému nemáme možnosť ju ovplyvniť. To dokazujú každé voľby. Podľa tých súčasných pravidiel volíme iba menšie zlo – nikdy sme nevolili dobro aj keď sme vyplnili volebnú listinu v dobrej viere.
.jpg)
.jpg)
