Nehľadajme zachovanie mieru pre Európu a svet na ceste k zničeniu Ruska Časť I.

 

1.

„Predslov“ k politickej básni o zorganizovanej vojne na Ukrajine

1.1. Je júl 2025.

Slovenská republika sa na poslednú chvíľu pripojila k programu európskych obranných pôžičiek s názvom SAFE – Bezpečnostné opatrenia pre Európu. Tento nástroj sa stal základom programu EÚ ReArm Európe – Plánu na prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny (!) prostredníctvom lacných dlhodobých pôžičiek vo výške až 150 milárd eur. Podľa komisára EÚ pre obranu SAFE je najlepší spôsob, ako podporiť Ukrajinu a to napríklad spoločným nákupom zbraní pre Kyjev alebo ich nákupom priamo od ukrajinského obranného priemyslu.

1.2. Je november 2025.

Európska komisia predstavila takzvaný Balík opatrení pre vojenskú mobilitu. Ide o najnovší z radu plánov, ktoré EK od začiatku roka zverejnila s cieľom podstatne posilniť vraj obranu EÚ do konca desaťročia. Jedným z cieľov je dosiahnuť urýchlenie schvaľovania cezhraničnej vojenskej mobility a to na tri dni v mierových podmienkach a na šesť hodín v núdzových situáciách. Súčasťou systému bude fond solidarity v oblasti vojenskej mobility, v rámci ktorého budú členské štáty môcť uvolniť prostriedky, napríklad vláky, trajekty, letecké dopravné prostridky na použitie inými členskými štátmi. Systém tiež navrhuje katalóg vojenskej mobility, v ktorom budú uvedené dopravné a logistické prostriedky použitia od civilných spoločnosti, ktoré bude možné použiť na vojenské účely.

Všetkú činnosť bude korodinovať skupina pre vojenskú mobilitu, ktorá bude zložená z národných kordinačných pracovníkov jednotlivých členských štátov. Skupina bude mať právomoc prioritne určovať financovanie vybraných 500 infraštrutúrnych projektov. Cieľom je modernizovať cesty, železničné trate, prístavy, letiská, tunely a mosty, aby boli schopné uniesť hmotnosť a rozmery vojenského vybavena, samozrejme v smere na východ. A na toto všetko bude potrebné 100 miliárd eur. Keďže sa vymyslelá infraštruktúra na dvojaké využitie, tak sa predpokladá, že členské štáty budú môcť čerpať z kohéznych fondov, pridelených v rámci invesičnej politiky bloku. A čo je zaujímavé, peniaze pôjdu aj z programu obranných pôžičok SAFE, o ktorom som sa už vyššie zmienil.

1.3. Je december 2025.

1.3.1. Napríklad 8. decembra Rada EÚ schválila Evrópsky program obranného priemyslu (EDIP), který počítá s integráciou ukrajinského obranného priemyslu do evropského vojensko-priemyslového komplexu. Oficiálne má EDIP posilniť obranné schopnosti EU zvýšením konkurencieschopnosti a pružnosti priemyselnej základne obranných technológií.

Program zahrňa společné nákupy, opatrenia na rozšírenie výrobných kapacít kritických obranných produktov, zahájenie spoločných priemyselných projektů a zlepšenie kompatibility a zameniteľnosti výrobkov. Aj keď je financovanie programu v porovnaní s celkovými vojenskými potrebami Ukrajiny zanedbatelné, počíta s poskytnutím grantov ve výške 1,5 miliardy eur (celkom nevratné dotacie) na obdobie 2025–2027. Z tejto sumy je 300 miliónov eur vyčlenených pre špecializovaný Nástroj na podporu Ukrajiny.

1.3.2. Generálny tajomník NATO prehlásil, že musíme všetci prijať, že musíme jednať a brániť náš spôsob života hneď teraz, pretože v tomto roku sa Rusko stalo ešte trúfalejším, bezohľadnejším a brutalnejším voči NATO i voči Ukrajine. Otvorene vyzval Európu, aby sa pripravila na plnohodnotnú tretie svetovú vojnu s Ruskom, na scenár, ktorý by podľa neho mohol zasiahnuť každý domov a každé pracovisko. Vo chvíli, keď sa Trampova administratíva tvári, že sa snaží zastaviť krviprelievanie podľa svojich predstáv, najvyšší predstaviteľ NATO vyzýva Európu, aby sa pripravila na masovú mobilizáciu, vysídlenie obyvateľov a extrémne straty.

1.3.3. Dňa 18.12.2025 Európska rada na svojom zasadaní prijala záverečné komunike, z ktorého vyplýva, že: a) je absolútne nevyhnutné zabezpečiť, aby bola Ukrajina naďalej odolná a mala rozpočtové a vojenské prostriedky na to, aby si mohla naďalej uplatňovať prirodzené právo na sebaobranu, bojovať proti agresii Ruska a odrádzať ho od nej, a to aj v dlhodobom horizonte a za b) s cieľom zabezpečiť potrebnú finančnú podporu pre Ukrajinu od druhého štvrťroka 2026, vrátane jej vojenských potrieb, sa Európska rada zároveň dohodla, že Ukrajine na roky 2026 – 2027 poskytne úver vo výške 90 miliárd EUR prostredníctvom pôžičiek EÚ na kapitálových trhoch, ktoré budú zabezpečené manévrovacím priestorom v rámci rozpočtu Únie. Podľa Európskej rady Ukrajina tento úver splatí len potom, čo jej budú poskytnuté reparácie.

V bode 9 sa píše:

„Európska rada upozorňuje, že je dôležité, aby členské štáty zintenzívnili úsilie o riešenie naliehavých vojenských a obranných potrieb Ukrajiny, najmä potreby systémov protivzdušnej a protidronovej obrany a veľkokalibrovej munície. V tejto súvislosti zostáva kľúčovou ďalšia podpora, rozvoj a investovanie do ukrajinského obranného priemyslu, a to aj zriadením ukrajinskej obrannej výroby v členských štátoch. Je tiež dôležité ďalej posilňovať spoluprácu a integráciu ukrajinského a európskeho obranného priemyslu, pričom treba vychádzať z jedinečných skúseností a know-how Ukrajiny. Európska rada v tomto kontexte víta zaradenie spolupráce s Ukrajinou do investičných plánov členských štátov pre obranný priemysel v rámci Nástroja bezpečnostnej akcie pre Európu (SAFE)“.

Ako je potrebné reagovať na niekoľko uvedených faktov a to len za niekoľko mesiacov v tomto roku ? Najprv si dovolím reagovať otázkami.

Prečo potrebuje EÚ podporovať Ukrajinu všetkými možnými spôsobmi, prečo si za svoju kľúčovú úlohu pokladá ďalšiu podporu, rozvoj a investovanie do ukrajinského obranného priemyslu, napríklad aj zriadením ukrajinskej obrannej výroby v jej členských štátoch, prečo je potrebné posilňovať spoluprácu a integráciu ukrajinského a európskeho obranného priemyslu a využivať jedinečné skúsenosti Ukrajiny, prečo bolo potrebné zaradiť Ukrajinu do investičných plánov členských štátov pre obranný priemysel v rámci už spomínaného nástroja SAFE, do ktorého je zapojená aj Slovenská republika ? Prečo EÚ financuje štátnu moc Ukrajiny, ktorú je možné nazvať celkom jednoznačne kyjevskou diktatúrou, ktorá s nacizmom má veľa spoločného ? Prečo EÚ spoločne s NATO podporujú militarizáciu Ukrajiny a jej vojenský stret s Ruskou federáciou ? Prečo členské štáty EÚ sa nevedia postaviť proti glorifikácií nacizmu v Európe ? Prečo politickí predstavitelia Slovenskej republiky takmer všetky návrhy EÚ podporujú ?

2.

Na tieto a podobné otázky obyčajní mierumilovní občania nenajdú odpovede spôsobom, že budú sedieť pred televíznymi obrazovkami a čakať, kedy sa mecenáši mediálnych skupín a predstavitelia politických strán rozhodnú povedať pravdu o politike USA, NATO a EÚ, ktorá bola rozpracovaná pre Ukrajinu a Ruskú federáciu a ktorú môžeme smelo pomenovať ako konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. A rovnako pravdivé odpovede nenájdeme ani v rôznych dokumentoch, ktoré odsuhlasujú na svojej úrovni rôzne orgány EÚ, napríklad Európsky parlament, Európska rada či Rada EÚ.

Obsah všetkých mediálnych správ, uznesení, oznámení, rozhodnutí a záverov orgánov a inštitúcií EÚ, rovnako ako obsah zo strany rôznych skupín politických strán, je možné charakterizovať ako obsah zo silnými prvkami farizejstva a propagandy: pokrytectvo, pretvárka, falošná zbožnosť, morálna nekonzistentnosť, nedodržiavanie vlastných pravidiel. Samotná západná propaganda v kategóriach dobra a zla ukazuje občanom Európy celkom jasné pozície: Ruská federácia predstavuje extrémne zlo, ktoré ohrozuje celú Európu, pričom Ukrajina svojim štítom chráni Európu. Na strane druhej samotná „demokratická“ Európa predstavuje stranu dobra, svätu svätosť, ktorá sa pod náporom zla musela rozhodnúť vo veľkom militarizovať celú Európu vrátane Ukrajiny, lebo z jej pohľadu Ruskú federáciu ako veľké zlo treba jednoducho skôr či neskôr zničiť, rozložiť. A podľa dávno prijatých plánov Ruská federácia ako korisť má v plnej miere poslúžiť záujmom a potrebám západného kapitálu a ešte konkrétnejšie, všetko sa má udiať podľa predstáv predstaviteľov nacistického Nemecka a ich nasledovateľov, rovnako podľa predstáv samotnej privilegovanej skupiny Američanov a západného kapitalizmu ako takého.

Nemôžeme sa diviť tomu, že predstavitelia „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ nedisponujú v rámci svojich personálnych politických a morálnych predpokladov a schopnosti žiadnymi takými schopnostiami, ktoré by viedli k možnosti rozvíjať vzájomne výhodnú spoluprácu s predstaviteľmi Ruskej federácií v mene dobrého hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja USA a národov Európy, rovnako s potrebou upevňovania nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti v mene mierového zachovania života. Privilegovaná minoritná skupina západných kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi nezakladali také nadnárodné vojensko-politické štruktúry ako NATO a EÚ kvôli tomu, aby ochránili národy v mene trvalého mieru, ale aby v mene zachovania mieru národy Európy zjednotili do boja proti ZSSR či neskôr proti Ruskej federácií. Zjednotenie povojnovej Európy pod tutorstvom Nemecka si naplánovali nacisti už počas druhej svetovej vojny, o čom existujú dokumenty Tretej ríše.

Po druhej svetovej vojne s NATO, EÚ, ZSSR, Ukrajinou či Ruskou federáciou sú spojené určité udalosti a procesy, ktoré sa vyznačovali určitými identitami a vlastnostiami a ktoré sa stali predmetom myslenia a hovorenia na rôznej personálnej, spoločenskej či národnej úrovni. Rovnako to platí aj pre udalosti a procesy, ktoré sa začali vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií a na Ukrajine odohrávať napríklad od začiatku roka 2014 a ktoré sa od seba odlišujú kritériami identity.

Z praktického ale aj filozofického hľadiska je potrebné poznamenať, o aké kritéria identity ide v prípade rôznych udalosti a procesov. Dovolím si tvrdiť, že ide o tieto dve kritéria identity udalosti a procesov: a) prvé kritérium individualizácie poskytujú definičné črty daného druhu individuá – udalosti (procesu), ktoré sa vzťahujú na základné charakteristické vlastnosti alebo znaky, ktoré jednoznačne určujú identitu, povahu alebo koncept udalosti (procesu), b) druhé kritérium – reidentifikácia – sa týka časopriestorovej kontinuity udalosti (procesu).

Na základe uvedených kritérií, ak ich použijeme pre všetky zásadné udalosti a procesy spojené s Ukrajinou a Ruskom, tak môžeme dospieť k záveru, že príprava zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií bola zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ trpezlivo pripravovaná a že ukrajinský národ bol určený za ten hlavný nástroj, ktorý sa pod vedením „nových pánov Kyjeva“ pustí do Ruskej federácie a ktorý pomôže úplne rozbiť politické a ekonomické vzťahy medzi Európou a Ruskou federáciou. Na základe použitia uvedených dvoch kritérií je možné dospieť k jasnému záveru, že tvrdenie predstaviteľov Západu z úrovne nadnárodných štruktúr a rovnako z úrovne národných vlád o tom, že zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú rozsiahlu agresívnu vojnu, je obyčajny nezmysel a zavádzanie obyvateľstva národných štátov. K tomu sa ešte vrátim v závere článku.

Neplánujem sa problematike kritérií udalosti a procesov v tomto svojom príspevku venovať podrobnejšie, len si dovolím naznačiť – načrtnúť, že udalosti a procesy spojené s formovaním a rozšírovaním NATO, EÚ, rozpadom ZSSR a socialistického tábora, štátnym prevratom na Ukrajine vo februári 2014, vnútroštátnou vojnou na Ukrajine od apríla 2014, minskými dohodami, militarizáciou východného krídla NATO vrátane militarizácie Ukrajiny po štátnom prevrate, vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vo februári 2022, nárastom konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií spojenej s podporou nacizmu a banderovcov na Ukrajine, so zriadením Koloniálnej správy nad Ukrajinou (organizácia štátnej moci pod vedením regenta – prezidenta, kontrolovaná Západom pod vedením USA), finančnou a vojenskou pomocou, poskytovanou kyjevskej diktatúre, tak tieto udalosti a procesy s nimi spojené neboli žiadnym omylom, nedopatrením, neboli náhodnými udalosťami, ale boli (!) nositeľmi konceptuálnej moci zo strany Západu celkom jasne a trpezlivo pripravované a organizované.

Zoberme si len príklad prípravy a zorganizovania štátneho prevratu na Ukrajine vo februári 2014. Samotný Majdan mal za úlohu dostať k moci nad ukrajinským národom také politické sily, ktoré dokážu zrušiť nezávislosť a neutralitu Ukrajiny v prospech Západu na čele s USA, NATO a EÚ a v prvom rade teda úplne rozvrátiť vzťahy priateľstva a spolupráce s Ruskou federáciou a plniť určené úlohy proti Ruskej federácií. Preto bolo potrebné oživiť, a celkom reálne, nacizmus a na piedestál moci postaviť všetkých tých nadšencov z radov ukrajinských nacionalistov a banderovcov, ktorí mohli bez problémov nadviazať na tradičnú spoluprácu s fašistickým Nemeckom.

Štátnym prevratom nešlo iba o to postaviť Ukrajinu proti Ruskej federácií, ale celkom zásadným spôsobom realizovať politickú úlohu štátnej administratívy USA – úplne a definitívne rozvrátiť ekonomické vzťahy medzi Európou a Ruskou federáciou v prospech záchrany hegemónie USA nad svetom. Štátnym prevratom na Ukrajine vo februári 2014 sa malo docieliť toho, aby Ukrajina a jej národ prispela k veľkému ožíveniu amerického impéria. Štátnym prevratom sa vytvorili podmienky k tomu, aby Ukrajina bola pripravená a zorganizovaná do zástupnej vojny proti Ruskej federácií ! K tomuto tvrdeniu sa ešte v tomto článku vrátim, keď spomeniem rozhovor s jedným dôležitým Američanom.

3.

Zo strany predstaviteľov „demokratického“ Západu, nech ide o vyjadrenia prijaté v rámci takých organizačných štruktúr ako je NATO, G 7, Bukureštská deviatka (B 9) či v rámci EÚ, bolo neustále po februári 2022 zdôrazňované, že zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú rozsiahlu agresívnu vojnu, ktorá je zároveň najväčšou hrozbou pre euroatlantickú bezpečnosť. Lídri „demokratického“ Západu potvrdili neochvejnú podporu Ukrajine, aby jej pomohli zvíťaziť a vzdali hold statočnosti a huževnatosti ukrajinského ľudu, ktorý neúnavne bojuje za slobodu a demokratickú budúcnosť Ukrajiny. V skutočnosti išlo a ide o niečo úplne iné – o využitie všetkých možných zdrojov Ukrajiny, vrátane ľudských zdrojov, pre potreby zorganizovania vojnového stretu s Ruskou federáciou s cieľom víťazstva Ukrajiny.

Podľa lídrov Západu Rusko nesie plnú zodpovednosť za vojnu s Ukrajinou. NATO sa naďalej bude usilovať o mier, bezpečnosť a stabilitu v celom euroatlantickom priestore, pretože je obrannou alianciou. Je to poriadna lož a propaganda zo strany zločineckej organizácie. Dokonca lídri Bulharska, Českej republiky, Estónska, Litvy, Lotyšska, Maďarska, Poľska, Rumunska a Slovenskej republiky na stretnutí v Bratislave v júni 2023 v svojom vyhlásení požadovali, v rámci svojej vernosti západnému kapitálu a jeho štruktúram, že musí byť vyvodená zodpovednosť voči tým, ktorí sú zodpovední za zločin agresie, všetky krutosti a vojnové zločiny a že podporujú vytvorenie vhodného právneho mechanizmu s cieľom zabezpečiť vyvodenie zodpovednosti za zločin agresie proti Ukrajine.

V duchu konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou ministri spravodlivosti členských a pozorovateľských štátov Rady Európy na stretnutí vo Vilniuse v aeptembri 2024 prijali deklaráciu, ktorá načrtáva princípy riešenia otázok vyvodenia zodpovednosti v súvislosti s ruskou agresiou proti Ukrajine. Stretnutie sa konalo pod taktovkou litovského polročného predsedníctva Výboru ministrov Rady Európy. Ministri spravodlivosti potvrdili potrebu zriadenia účinného osobitného súdu pre zločiny agresie proti Ukrajine. Ministri privítali aj zriadenie Registra škôd spôsobených agresiou Ruskej federácie proti Ukrajine. Škoda, že ministrov nenapadlo zriadiť Register škôd spôsobených zločinmi kapitalizmu, napríklad od začiatku 21.storočia.

V akom svete to žijeme, keď vôbec nikoho nenapadne mať aspoň toľko rozumu a odvahy, aby sa opýtal tých t. z. lídrov Západu, rovnako ako našich zástupcov vládnej moci, ako môže Ruská federácia niesť plnú zodpovednosť za všetko, čo sa dialo a deje na Ukrajine, keď jeden základný fakt je nevyvratiteľný: Ruská federácia nezorganizovala štátny prevrat na Ukrajine vo februári 2014 proti sebe a svojim národným záujmom a rovnako nepripravovala rôznych nacistov, nacionalistov a banderovcov, aby sa dostali k moci, len aby bola zrušená neutralita Ukrajiny a čo najskôr uvoľnená cesta Ukrajiny do NATO a EÚ !!!

4.

Ukrajina bola vtiahnutá do zástupnej vojny proti Ruskej federácií a Ruská federácia zásluhou politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ nemala šancu vyhnúť sa vojenskému stretu s Ukrajinou, pretože prípravy na vstup vojsk Ukrajiny na územie Ruskej fderácie boli v plnom prúde. Ruská federácia mala azda iba jedinú možnosť súvisiacu s vlastnou vôľou: rozhodnúť sa, či si počká na vojenský vpad Ukrajiny na svoje územie, ktorý bol celkom reálne kyjevskou dktatúrou pripravovaný, alebo tomuto vpadu včas – na poslednú chvíľu – predíde. Po skúsenostiach z druhej svetovej vojny sa Ruská federácia rozhodla pre možnosť vpadu ukrajinských ozbrojených síl na svoje územie predísť. Podstatné je však to, že zahájeniu zástupnej vojny Ukrajiny za Západ proti Ruskej federácií sa zo strany Ruskej federácií nedalo predísť, pretože na strane Ukrajiny boli pod vedením USA, NATO a EÚ vytvorené všetké podmienky k tomu, aby ukrajinský národ pod vedením kyjevskej diktatúry si mohol plniť bojové úlohy za záujmy západného kapitálu.

Zástupná vojna mala jeden významný cieľ – oslabenie a porážku Ruskej federácie. A na tento cieľ nadviazala aj zvolaná veľká konferencia do veľkej sály Európskeho parlamentu na 31. januára 2023 s názvom „Imperiálne Rusko: dobývanie, genocída a kolonizácia“ a s programom o konečnom rozdelení Ruskej federácie po víťaznej vojne zo strany Ukrajiny.

Ruská federácia po svojej porážke nesmela ostať v rovnakom ústavnom a územnom rámci, pretože v jej vnútri mali (majú) vzniknúť prozápadné štáty. Podľa predstáv lídrov zo Západu neexistuje nič také, ako skutočné ruské prírodné bohatstvo, pretože všetky zdroje sú vraj tatarské, baškirské, sibírske, karelské, čerkesské, burjatské, sachské, urálske, kubanské a tak ďalej. Konferencia hostila množstvo odborníkov, historikov, novinárov, politikov z oboch strán Atlantiku a lídrov a zástupcov rôznych národnostných hnutí a regiónov Ruskej federácie, ktorí sa stretli v Bruseli v Európskom parlamente, aby diskutovali o perspektívach dekolonizácie a deimperializácie Ruskej federácie.

Účastníci sa zaoberali myšlienkou, že trvalý mier v Európe je možný len v prípade, ak sa Rusko transformuje na decentralizovaný štát alebo sa rozdelí na viacero nezávislých subjektov založených na práve národov na sebaurčenie. Účastníci prijali deklaráciu, v ktorej vyzvali medzinárodné spoločenstvo na podporu oslobodenia „uväznených národov“ a navrhli novú architektúru bezpečnosti, ktorá by zahŕňala demilitarizáciu a denuklearizáciu post-ruského priestoru. Aj uvedenou konferenciou karty „demokratického“ Západu boli celkom jasne odkryté a skutočne mysliacemu občanovi má byť jasné, o čo ide vo vojensko-politickej hre, ktorú rozohrali predstavitelia Západu pod vedením USA, NATO a EÚ. Doterajšia militarizácia Európy, a najmä jeho východného krídla, akosi nepostačuje k tomu, aby lídri „demokratického“ Západu mohli byť spokojní s doterajším priebehom a výsledkami vedenia zástupnej vojny zo strany Ukrajiny proti Ruskej federácií.

Nič nenasvedčuje tomu, že sa podarí „demokratickému“ Západu pod vedením USA, NATO a EÚ v ich vojenskom ťažení na východ proti Ruskej federácií dosiahnuť plánované ciele. Do Ukrajiny ako kolónie Západu boli a sú vkladané veľké nádeje. A tak sa Európa pod vedením Európskej únie pustila do prezbrojenia členských štátov EÚ a Ukrajiny a jej lídri, ako oficiálni predstavitelia vojnových štváčov, začali odkazovať občanov členských štátov EÚ a NATO, aby sa pripravili na vojnu s Ruskom, pretože konflikt je na spadnutie. Občanom sa vysiela signál, že mier sa stal luxusom a že novou normou ľudských životov má byť pocit permanentnej hrozby. Ak doterajšie generácie vyrástali na myšlienke zabezpečeného mieru a blahobytu, tak teraz cez propagandu a politiku je súčasnej generácií oznamované, že má byť pripravená za mier a blahobyt aj zomrieť. Západná propaganda začala verejnosť v Európe presviedčať, že politika prezbrojovania celej Európy a Ukrajiny je pre všetko obyvateľstvo Európy veľmi dôležitá a nevyhnutná, pretože v skutočnosti rieši iba otázky bezpečnostnej stratégie.

5.

Lídri „demokratického“ Západu nás všetkých chcú zjednotiť k obrane Európy pred imperialistickým Ruskom. V skutočnosti pre obyvateľstvo Európy a teda jednotlivých členských štátov je najdôležitejšie v masovom meradle zjednotiť sa proti politike vojnových štváčov a teda proti politike prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Z pohľadu záujmov obyčajných ľudí je dôležité organizovať odpor proti vojenskému ťaženiu Západu na východ proti Ruskej federácií, pretože EÚ a NATO sa pustili do prezbrojovania členských štátov EÚ a Ukrajiny. Toto spoločné prezbrojovanie úplne mení niektoré predstavy politikov tak Západu ako aj samotného Ruska v otázke členstva Ukrajiny v NATO.

Z môjho pohľadu už vôbec nie je potrebné, aby Ukrajina bola prijatá za riadneho člena NATO, pretože samotná politicko-vojenská prax už dávno bola založená na bezprostrednej účasti USA, NATO a EÚ na militarizácií Ukrajiny, ktorá je možná iba do tej doby, pokiaľ štátna moc (politický systém) Ukrajiny bude vykazovať znaky kyjevskej diktatúry a následne aj Koloniálnej správy zo strany Západu. K tomu je potrebné dodať, že v súčasnosti samotná politicko-vojenská prax bola rozšírená o otázky bezpečnostných záruk pre Ukrajinu, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť vojsk NATO na Ukrajine. Je potrebné doplniť, že EÚ ešte v júni 2024 s Ukrajinou podpísala bezpečnostnú zmluvu. Ide o bilaterálnu dohodu o vzájomných bezpečnostných zárukách medzi EÚ a Ukrajinou na desať rokov. Čo z toho vyplýva ?

Prechod Európy na vojnové hospodárstvo mobilizáciou priemyslu, financií a technológií pre masové zbrojenie, militarizácia Ukrajiny, riešenie bezpečnostných záruk pre Ukrajinu a prijatie Ukrajiny za riadneho člena Európskej únie vytvárajú neporovnateľne lepšie podmienky pre učinkovanie Ukrajiny pod vedením kyjevskej diktatúry v štruktúrach Západu a pre zahniezďovanie sa západných vojsk na území Ukrajiny. Je potrebné si všimnúť, že do konca roku 2027 bude vytvorený celoeurópsky priestor vojenskej mobility s harmonizovanými pravidlami a postupmi a sieťou pozemných koridorov, letísk, námorných prístavov a podporných prvkov, ktoré zabezpečia nerušenú prepravu vojakov a vojenského vybavenia v celej Únii v úzkej koordinácii s NATO. Znamená to, že v prípade členstva Ukrajiny v EÚ, čo pokladám za takmer istotu, tento celoeurópsky priestor vojenskej mobility sa bude týkať aj Ukrajiny a dosiahne hranicu Ruskej federácie.

Z uvedeného vyplýva, že otázku členstva Ukrajiny v NATO nebude potrebné vôbec riešiť, pretože by to bola už iba formalita. Na strane druhej otázka členstva Ukrajiny v EÚ je zásadnou otázkou, pretože jej prijatím za člena EÚ sa prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou budú riešiť spoločne pod vedením Európskej komisie a v súčinnosti s vedením NATO. Znamená to, že samotné členstvo Ukrajiny v EÚ, rovnako ako bezpečnostné záruky zo strany „demokratického“ Západu pre Ukrajinu budú iba ďalšími dôležitými krokmi k posilneniu konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, ktoré nepovedú k nastoleniu vzájomne výhodnej spolupráce členských štátov EÚ a Ruskej federácie a mier v Európe ostane vážne ohrozený.

„Demokratický“ Západ sa pod vedením USA, NATO a EÚ venuje otázkam bezpečnostných záruk pre Ukrajinu. Lenže bezpečnostné záruky pre Ukrajinu sú spojené s potrebou, že Západ svojimi vojenskými prostriedkami bude trvalo prítomný na Ukrajine a v spojení s kyjevskou diktatúrou, proti ktorej sa nikdy nechcel vymedziť, Ukrajina bude územím nestability a zárukou toho, že sa proklamovaná politika prezbrojenia členských štátov EÚ a Ukrajiny v záujme vraj obrany Európy či EÚ celkom otvorene preformatuje na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. V skutočnosti obyvateľstvo Európy potrebuje bezpečnostné záruky nie pre Ukrajinu, ale pre samotnú Európu. A takéto bezpečnostné záruky majú byť založené na iných predpokladoch, o ktorých USA, NATO a EÚ nechcú ani počuť. Bezpečnostné záruky pre nás, Európanov, majú byť založené na tom, že:

a) bude zrušený program EÚ ReArm Európe – Plán na prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny (!),

b) bude zrušený Balík opatrení zameraný na vojenskú mobilitu, ktorá nesmeruje na Západ, ale jednoznačne na Východ v smere ťaženia na Ruskú federáciu, čo jasne vypovedá o zámeroch vojnových štváčov zo Západu,

c) bude zrušený Evrópsky program obranného priemyslu (EDIP), který počítá s integráciou ukrajinského obranného priemyslu do evropského vojensko-priemyslového komplexu,

d) zo strany Západu bude čo najskôr zrušená finančná a vojenská pomoc kyjevskej diktatúre.

Bezpečnotné záruky pre Európu a Európanov – ako obyvateľstva národných štátov – môžu platiť len za situácie, že sa nepodarí – buď z dôvodov zrušenia vyššie uvedených programov alebo na základe konečného výsledku špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny – zrealizovať projekt bezpečnostných záruk pre Ukrajinu.

Vychadzajúc z uvedených súvislosti sa priamo ponúka otázka, či je správne, aby členské štáty EÚ súhlasili s členstvom Ukrajiny v EÚ, nakoľko zatiaľ iba Maďarsko prijalo rozhodnutie o tom, že členstvo Ukrajiny v EÚ nepodporí. Možno bude potrebné počkať na spôsob ukončenia zástupnej vojny Ukrajiny s Ruskou federáciou, nakoľko Ruská federácia si pre svoju špeciálnu vojenskú operáciu stanovila celkom jasné vojensko-politické ciele, ktoré v každom prípade súvisia s otázkou kapitulácie kyjevskej diktatúry a teda s potrebou reformy politického systému na demokratických základoch.

Či Ukrajina bude súčasťou celoeurópskeho priestoru vojenskej mobility, to v konečnom dôsledku bude závisieť od konečných výsledkov špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie na Ukrajine a v prvom rade od toho, či kyjevská diktatúra padne. Paradoxom je, že ukrajinský národ od nacizmu a banderovcov môže oslobodiť iba Ruská federácie. Celý „demokratický“ Západ ukrajinskému národu neumožní návrat k dôstojnému životu, pretože pre svoju Koloniálnu správu nad Ukrajinou potrebuje vždy schopného regenta a diktátorstvo „besných psov“ proti Ruskej federácií.

6.

Proti vojnovým štváčom zo strany Západu a za udržanie mieru v Európe a vo svete by mali aktívne bojovať občania členských štátov EÚ a NATO. Žiaľ, nie je to tak. Nie je kto organizovať masové protesty obyvateľstva, pretože politickí predstavitelia národných štátov a mnohé politické strany nie sú so svojim obyvateľstvom spojení „pupočnou šnúrou“, pretože vzhľadom na svoje vládne postavenie podliehajú politickému kartelu na úrovni EÚ, ktorý namiesto spôsobu tajnej dohody bol založený a pôsobí v rámci inštitucionálneho systému pre fungovanie Európskej únie. Samozrejme, oficiálne tento politický kartel má celkom iné pomenovanie – napríklad ako Rada Európskej únie (ministri členských štátov) či ako Európska rada (ktorej gro tvoria predsedovia vlád členských štátov).

A tak sme sa v týchto dňoch mohli dočítať, že Rada EÚ rozhodla o zákaze dovozu ruského plynu. Rovnako v týchto dňoch sme sa mohli dočítať, že Rada EÚ sa dohodla na pozícií k právnemu rámcu, ktorým sa vykonáva dohoda Európskej rady, ktorú riadia predsedkyňa Európskej komisie a predseda Európskej rady, o poskytnutí úveru vo výške 90,- miliárd eur na podporu všeobecného rozpočtu a obranných potrieb Ukrajiny na roky 2026 až 2027, aby bolo možné zabezpečiť jej vraj silnú odolnosť voči ruskej agrésií. V tomto prípade vraj náklady na obsluhu dlhu nebudú mať vplyv na rozpočtové príspevky ČR, SR a Maďarska, ktorí sa rozhodli nezúčastniť sa na posilnenej spolupráci.

Prečo tvrdím o politickom karteli na úrovni EÚ ? Pretože do Európskej rady ako najvyššej politickej inštitúcie EÚ a do Rady EÚ ako kľúčového zákonodarného orgánu EÚ, zastupujúceho vraj vlády členských štátov na úrovni príslušných ministrov, občania členských štátov predstaviteľov vlády priamo nevolili. Z uvedeného vyplýva, že vlády členských štátov na svojom dotknutom území predstavujú iba výkonnú moc a zodpovedajú sa svojim zákonodarným zborom (voleným poslancom), pričom na úrovni EÚ (bruselských mandarínov) sa z členov výkonného orgánu stávajú zákonodarcovia, ktorí sa za svoje rozhodnutia nezodpovedajú svojmu národnému zákonodarnému zboru a teda občanom, ale samotnej EÚ ako nadštátneho mocenského orgánu. Je potrebné doplniť, že členovia vlád členských štátov na pôde EÚ sa za svoje rozhodnutia nezodpovedajú ani Európskemu parlamentu, ktorý sa oficiálne pokladá za priamo volený zákonodárny orgán, ktorý zastupuje záujmy občanov.

Zainteresovaní členovia vlád členských štátov nedokázali či nemali záujem zástaviť formovanie konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, v ktorej rozhodujúca pozornosť bola venovaná rozvratu ekonomických vzťahov medzi Ruskou federáciou a EÚ a príprave a zahajeniu zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií na základe všestrannej podpory celého „demokratického“ Západu. Na túto „legálnu fintu“ existencie politického kartelu v rámci EÚ a jej orgánov nikto občanov členských krajín neupozorňuje, skôr sa oficiálne berie na známosť, že je potrebné v štruktúrach EÚ brániť a presadzovať národné záujmy.

Toto je najväčší omyl (alebo zámer ?) mnohých tých, čo sa na národnej úrovni vystatujú podporou štátnej suverenity a suverenity národa. Keďže členovia vlády, napríklad aj Slovenskej republiky, v rámci Rady Európskej únie vystupujú v pozícií zákonodarcov pre všetké členské štáty a národy v Európe, tak ide o nelegálnu činnosť, pretože žiadny zákon a ani samotná Ústava SR im nepriznáva postavenie zákonodarcov či plnenie zastupiteľskej funkcie, pretože zástupiteľská funkcia patrí výlučne poslancom, ktorí prijímajú politické rozhodnutia a zákony v mene občaanov, ktorí sú zdrojov štátnej moci.

Predstavitelia „demokratického“ Západu neustále zdôrazňujú, že zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú rozsiahlu agresívnu vojnu. Toto ich tvrdenie súvisí s postojom, že o udalostiach, ktoré predchádzali historickému rozhodnutiu zahájiť špeciálnu vojenskú operáciu Ruskej federácie na území Ukrajiny vo februári 2022, sa nesmie hovoriť a ani ich analyzovať. Tu je vyjadrenie predsedy Štátnej dumy RF Volodina, ktoré predniesol v marci 2022: „Keby ruská špeciálna vojenská operácia nezačala, NATO by zautočilo hneď na ďalší deň. Ale rukami ukrajinských neonacistov. Stihli sme to, čo znamená,  že sme zachránili stovky tisíc životov.“

Tvrdenie, že zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú agresívnu vojnu, predstavuje obyčajný nezmysel, ale má plniť dôležitú funkciu: debilizovať občanov národných štátov natoľko, aby uverili, že Ruská federácia predstavuje zlo, ktoré treba podľa určitých zámerov a plánov zničiť a v skutočnosti, aby občania národných štátov boli zbavení poznávacích, morálnych a duchovných schopnosti, ktoré im pomôžu pochopiť celú pravdu o politike „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií. Záver k tomu je taký, že o udalostiach, ktoré predchádzali historickému rozhodnutiu Ruskej federácie zahájiť špeciálnu vojenskú operáciu na území Ukrajiny je potrebné podrobne hovoriť a analyzovať a to za roky od februára 2014 – od štátneho prevratu na Ukrajine až po 24.2.2022.

Farizejstvo západných politikov sa napríklad veľmi pekne ukazuje na faktoch, ktoré súvisia so zorganizovaním t. z. „Koalície ochotných“, ktorú tvoria kľúčoví európski spojenci Kyjeva (kyjevskej diktatúry). Tí sa dňa 6. januára 2026 stretli v Paríži s vysokými predstaviteľmi USA a Ukrajiny, aby rokovali o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu. Parižske stretnutie, ktorého sa malo zúčastniť 35 predstaviteľov krajín a 27 lídrov členských štátov EÚ malo vraj za úlohu zosúladiť postoje Washingtonu, Kyjeva a európskych spojencov v otázke bezpečnostných záruk pre Ukrajinu. Účastníci sa venovali tomu, ako má vyzerať prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou a ako bude možné nasadenie mnohonárodných ozbrojených síl ako bezpečnostných garancií pre Ukrajinu na mnoho rokov. „Koalícia ochotných“ chce presadiť svoje vojska na území Ukrajiny a preto je dôležité, aby ďalej dochádzalo k zbližovaniu USA, Európy a Ukrajiny (kyjevskej diktatúry). V skutočnosti nie je ťažko pochopiť, že bezpečnostné záruky či garancie pre Ukrajinu majú byť iba zárukami pre kyjevskú diktatúru ako štátnu moc, pretože iba táto diktatúra môže byť zárukou toho, že Západ na čele s USA bude môcť ovládať Ukrajinu. Pre západný kapitál je to zásadná otázka.

V podstate nejde o nič nového na politickom nebi. „Demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ ďalej kuje plány ako postupovať v súčinnosti s kyjevskou diktatúrou proti Ruskej federácií, nakoľko ich veľké a nezlomné presvedčenie o tom, že Ukrajina zvíťazi nad Ruskou federáciou, je veľmi ďaleko od plánovanej skutočnosti, pretože sa pomaly ale isto približuje koniec moci kyjevskej diktatúry. Bezcharakterní lídri Západu znova verejne svedčia o tom, že trpia velikašstvom a nenávisťou k Ruskej federácií, pretože ich reči o mieri nemajú žiadny reálny podklad, nakoľko ani teraz neprišli na myšlienku, že o skutočnom mieri (nie o prímerí) je potrebné rokovať s predstaviteľmi Ruskej federácie. Postoj t. z. lídrov „demokratického“ Západu k Ruskej federácií ostal navlas rovnaký, ako pred 24. februárom 2022. Ako sa tento postoj dá celkom jasne opísať a čoho sa týka ?

Ruská federácia ako garant mieru v Európe po druhej svetovej vojne predložila západným imperiálnym mocnostiam – Američanom, NATO a jej členským štátom – návrh mierového vývoja v Európe v podobe dvoch dokumentov a to niekedy začiatkom decembra 2021. Američanom bol predložený dokument s názvom „Zmluva medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách“. NATO bol predložený dokument s týmto názvom: „Dohoda o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Organizácie Severoatlantickej zmluvy“. Uvedené dokumenty svojim charakterom a obsahom predstavujú návrhy, ako zabezpečiť vytvorenie vzájomných bezpečnostných záruk a teda ide o problematiku nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti. A čo nasledovalo po predložení uvedených dokumnetov ?

Zo strany predstaviteľov „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ nasledovalo úplné ticho, respektíve všetci sa jednotne dohodli na odignorovaní toho, čo navrhla Ruská federácia. Zvlášť ma veľmi udivuje, že ignoránstvo sa zahniezdilo vo vedomí a činoch predstaviteľov národných štátov, členských štátov NATO, a teda aj vládnej moci Slovenskej republiky – vlády Igora Matoviča. A rovnako ma udivuje, že k týmto dokumentom verejnú diskusiu a diskusiu na vládnej a zákonodárnej úrovni neotvorila ani súčasná vládna moc na čele s Róbertom Ficom. V tomto smere tak za Matoviča ako aj Fica sa drží rovnaká politická a vojenská línia, ktorá najskôr vyplýva z „retardovanej“ politiky nespochybniteľnosti členstva v nadnárodných štruktúrach NATO a EÚ, ktorá sa riadi aj princípom, že na faktoch nezáleží. Nemôže nás uspokojiť ani prehlásenie predsedu vlády SR, že Slovensko sa nebude zúčastňovať na vojnovej pôžičke Ukrajine v sume 90,- miliárd eur a že neodíde na územie Ukrajiny žiadny slovenský vojak ako súčasť multinárodných vojenských síl. Prečo nás to nesmie uspokojiť ?

Tu je odpoveď, ktorú som uviedol hneď na začiatku článku:

Slovenská republika sa na poslednú chvíľu pripojila k programu európskych obranných pôžičiek s názvom SAFE – Bezpečnostné opatrenia pre Európu. Tento nástroj sa stal základom programu EÚ ReArm Európe – Plánu na prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny (!) prostredníctvom lacných dlhodobých pôžičiek vo výške až 150 milárd eur. Podľa komisára EÚ pre obranu SAFE je najlepší spôsob, ako podporiť Ukrajinu a to napríklad spoločným nákupom zbraní pre Kyjev alebo ich nákupom priamo od ukrajinského obranného priemyslu.

7.

Politické aktivity západných lídrov mi pripadajú ako zorganizované malé javiskové formy, ktoré majú uspať občanov členských štátov spôsobom, že ak zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú rozsiahlu agresívnu vojnu, potom je potrebné Ukrajine poskytnúť bezpečnostné záruky. V čase, keď Zelenskyj kandidoval za prezidenta Ukrajiny a keď sľúbil nastolenie mieru na Ukrajine – Donbase, tak na základe svojho sľubu vyhral voľby. Lenže Zelenskyj vo funkcií prezidenta Ukrajiny svoj sľub daný voličom nesplnil a pustil sa práve pod vedením Západu do militarizácie Ukrajiny a predlžovaniu vnúroštátneho vojenského konfliktu. Prezident Zelenskyj za svoje funkčné obdobie zabudol na to, že mal byť skutočnou zárukou bezpečnosti Ukrajiny do budúcnosti a teda nastolenia ozajstného mieru. Prezident Ukrajiny nemohol dodržať svoj predvolebný sľúb, pretože pod vedením Západu sa stal regentom, ktorý má plniť určené úlohy v rámci Koloniálnej správy nad Ukrajinou a rovnako musel poslúchať aj tých predstaviteľov politických síl, ktoré boli a sú spojené s nacizmom a banderovcami.

Politický smer nastolený Západom, ako konfrontačná politika s Ruskou federáciou po štátnom prevrate vo februári 2014, bol začlennený do štruktúry štátnej moci Ukrajiny a preto ukončenie vnútroštátnej vojny na Ukrajine nepripadalo do úvahy a to ani ku koncu roka 2021, keď Ruská federácia predložila svoje iniciatívy o spoločných bezpečnostných zárukách predstaviteľom USA a NATO. Tak, ako sa obyvateľstvo členských štátov EÚ a NATO vôbec nič nedozvedelo o Výzve prezidenta RF Vladimíra Putina o mieri ešte z roku 2018, tak sa obyvateľstvo nič nedozvedelo ani o návrhoch dokumentov predložených RF k vzájomným bezpečnostným zárukám a teda k nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti. Navrhovanú iniciatívu predstaviteľov Ruskej federácie bolo potrebné ignorovať, pretože dovtedy (do konca roku 2021) sa Západu a Ukrajine nepodarilo dostatočne vyprovokovať RF k ozbrojenému konfliktu. Práve rozhranie rokov 2021-2022 bolo zo strategického hľadiska veľmi dôležité, pretože vtedy „mierumilovní“ predstavitelia „demokratického“ Západu mali možnosť zabrániť vojenskému stretu Ukrajiny a Ruskej federácie !!!

Lenže k tomuto kroku samotná Ukrajina nebola určená a Západ presadzoval vo vzťahu k Ruskej federácií konfrontačnú politiku !

Stačílo si iba zasadnúť za spoločný rokovací stôl a zaoberať sa navrhnutou Zmluvou a Dohodou o spoločných bezpečnostných zárukách Západu s Ruskou federáciou ! A prečo do dnešného dňa nikto nepožadoval od predstaviteľov členských štátov NATO a EÚ verejné zdôvodnenie k odmietnutiu zásadných návrhov nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti zo strany Ruskej federácie ? Je zaujímavé, že uvedená téma vôbec nezaujala ani samotnú mediálnu sféru.

Keď sa v týždňoch a mesiacoch uvedeného rozhrania nemali predstavitelia „demokratického“ Západu záujem spoločne s predstaviteľmi Ruskej federácie riešiť otázky nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti, tak v súčasnosti, keď sa situácia na frontovej línií vyvíja v neprospech Ukrajiny, už majú záujem o prijatie bezpečnostných záruk, ale iba pre Ukrajinu ! Z radov Koalície ochotných svetlo sveta uzrela aj taká výhovorka, že umiestnenie vojsk Koalície ochtoných na území Ukrajiny musí byť z dôvodov, že sa dá predpokladať, že nastolením prímeria (či mieru) vzplanie občianska vojna. Myslím si, že v skutočnosti umiestnenie vojsk Koalície ochotných okrem iného súvisí aj s poskytnutím ochrany kyjevskej diktatúry, čo znamená, že sa nemôže ani na ďalšie roky počítať s nastolením skutočnej demokratickej vlády.

Zaujímavé, že od apríla 2014, keď sa na Ukrajine rozhorela vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou, tak predstavitelia Západu nevyjadrovali žiadne obavy z existencie tejto vojny a nehľadali riešenie vo vyslaní mnohonárodných vojenských jednotiek na ukončenie konfliktu. Dôvod ich postoja je celkom jednoduchý: potrebovali, aby vojenský konflikt na vnútroštátnej úrovni prerástol (dozrel) do vojenského konfliktu na úrovni zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií, čo sa aj podarilo. A keďže začiatok novej etapy vojenského konfliktu sa začal vstupom vojsk RF na územie Ukrajiny, tak západní lídri aj so svojou západnou propagandou sa postarali, aby na Ruskú federáciu padlo ódium na útočníka, nie na organizátora.

O vzájomných bezpečnostných zárukách a teda o nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti v Európe sa predstavitelia Západu zase (!!!) nemajú záujem baviť. Logika vzťahov Západ – Ruská federácia je z pohľadu predstaviteľov Západu celkom jednoduchá: predstavitelia Ruskej federácie sú tí, ktorí rozhodnutia „mierumilovných“ predstaviteľov Západu, založené na nespochybniteľnej jednote USA, NATO a EÚ, majú za úlohu iba rešpektovať a plniť a z tohto dôvodu ich účasť na spoločných konzultáciach a rokovaniach nie je potrebná.

Treba pripomenúť, že otázka bezpečnostných záruk pre Ukrajinu zo strany Západu nie je nič nového. Ešte 13.septembra 2022 boli v Kyjeve prezentované odporučania pre bezpečnostné záruky pre Ukrajinu, ktoré pripravila expertná skupina vedená bývalým generálnym tajomníkom NATO Rasmussenom a vedúcim Kancelárie prezidenta Ukrajiny Jermakom. Hlavné odporúčania expertnej skupiny vlastne tvoria Kyjevský bezpečnostný pakt, ktorý sa stal spoločným dokumentom o strategickom partnerstve „demokratického“ Západu a Ukrajiny a podľa ktorého všetci zainteresovaní pod vedením USA, NATO a EÚ spoločne postupovali a postupujú. Balík bezpečnostných záruk mal za úlohu prepojiť hlavnú skupinu spojeneckých krajín s Ukrajinou, pričom túto skupina mali zahrňať USA, Spojené kráľovstvo, Kanadu, Poľsko, Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Austráliu, Turecko a severské, pobaltské a stredoeurópske krajiny.

8.

Je dôležité si postaviť otázku, kto sú tí – na strane Západu a Ukrajiny, čo sa usilujú silou – mocou poskytovať Ukrajine bezpečnostné záruky, v rámci ktorých sa podľa expertov mali prijať preventívne opatrenia vojenského, finančného, infraštruktúrneho, technického a informačného charakteru na zabránenie novej agrésie zo strany Ruskej federácie. Je priam neuveriteľné, ako sa dokážu t. z. politickí lídri „demokratického“ Západu pretvarovať, byť dvojtvárni. Veď do zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií práve Západ pod vedením USA všetko zorganizoval a to v rámci svojich plánov oslabiť a zničiť Ruskú federáciu. Ak predstavitelia Západu hovoria o tom, že Ruská federácia je agresor, tak potom majú hlavnú zásluhu na zorganizovaní zástupnej vojny a teda na vstupe ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny.

Západ prvý narušil bezpečnosť Ukrajiny, pretože sa postaral o to, aby došlo k štátnemu prevratu vo februári 2014, pretože iba na základe štátneho prevratu bolo možné zrušiť neutralitu Ukrajiny, zakotvenú v Ústave a preorientovať Ukrajinu proti Ruskej federácií a za členstvo v NATO. Najnovšie napríklad podľa francúzskeho expremiéra Vallsa poraziť Rusko je nevyhnutné a na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné urobiť všetko možné. Francúzsky expremiér vyhlásil, že nemôžu akceptovať hypotézu víťazstva Vladimíra Putina, pretože by to znamenalo koniec ukrajinskej demokracie (?) a strategickú vojenskú, politickú a morálnu porážku Európy. Z jeho pohľadu je teda porážka Ruska nevyhnutná.

O akej demokracií môžeme hovoriť na Ukrajine od času štátneho prevratu vo februári 2014, keď už vtedy bol demokratický zvolený prezident Ukrajiny Janukovyč za pomoci CIA zvrhnutý a nahradený podskokom Washingtonu ? O akej demokracií na Ukrajine môžeme hovoriť, keď bezprostredne po štátnom prevrate sa z pozície predstaviteľov novej štátnej moci – kyjevskej diktatúry, začala vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou, keď vo veľkom pod vedením USA a NATO sa rozbehla militarizácia Ukrajiny a príprava na ozajstný vojenský stret s Ruskou federáciou. O akej demokracií na Ukrajine môžeme hovoriť, keď sa ukrajinského národa nikto nepýtal, či súhlasí s tým, aby Ukrajina stratila neutralitu a žila vo večnom nepriatestve s ľudom Ruskej federácie ?

O akej demokracií na Ukrajine môžeme hovoriť, keď na jej území sa rozmohli sily nacizmu a banderovcov, podporované a organizované Západom ? O akej demokracií je možné hovoriť na Ukrajine, keď si Západ na čele s USA, NATO a EÚ zriadil nad ukrajinským národom a územím Ukrajiny Koloniálnu správu a z prezidentov Ukrajiny si jednoducho spravil svojich regentov ? O akej demokracií na Ukrajine môžeme hovoriť, keď si oblasti s výraznou prevahou ruskojazyčného obyvateľstva na Kryme či na Donbase a v ďalších oblastiach v referende schválili, že chcú byť súčasťou Ruskej federácie a predstavitelia Západu sa neustále oháňajú porušením medzinárodného práva ? O akej demokracií na Ukrajine je možné hovoriť, keď sa „demokratický“ Západ začal miešať do vnútorných záležitosti Ukrajiny, len aby ju celú preorientoval na prípravu a vedenie zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií ?

„Demokratický“ Západ na čele s USA si Ukrajinu vybral za nástroj, ktorým bude podstatne ľahšie huckať národy Európy do nepriateľstva proti Ruskej federácií a ktorá bude pod vedením nacistov, banderovcov a všelijakých prísluhovačov Západu viesť celý národ do vojny s Ruskou federáciou v záujme jej porážky. V prospech Američanov a ich svetovládnych pozícií bolo potrebné rozvrátiť ekonomické vzťahy medzi Ruskou federáciou a Európou a dostať ich do takej roviny, aby sa bral ohľad iba na privilegované skupiny západných kapitalistov a ich certifikovaných a organizovaných prisluhovačov. Zástupná vojna na Ukrajine je zo strany amerického kapitalizmu a celého Západu určená k vytváraniu obrovského zisku pre súkromné korporácie, pre vojensko-priemyselný komplex. Všetko je platené daňovými poplatníkmi na Západe, krvou rozstreľaných Ukrajincov či doživotne zmrzačených, rozvrátenou infraštruktúrou a zbavovaním sa aktív ukrajinského národa v prospech západného kapitálu.

To, čo sa deje na Ukrajine a aké obchody sa uzatvárajú s predstaviteľmi kyjevskej diktatúry, to je typický príklad amerického a západného kapitalizmu vôbec. Ekonomický systém pre súkromný zisk privilegovaných skupín (triedy) je poháňaný militarizmom a globálnym vývozom zbraní. Kto má zmysel pre realitu a pre zdravý rozum, vie pochopiť, že vojna na Ukrajine bola vyvolaná expanzionizmom NATO a dlhodobým strategickým ohrozovaním Ruskej federácie, aby si ju podmanila ako geopolitického supera a „zlatú korisť“ pre západný kapitalizmus. A v prospech privilegovanej vrstvy v západnom kapitalizme rozhodujúcu úlohu v Európe zohráva Európska únia. Obyvateľstvo členských štátov NATO a EÚ má podľa praxe politických vodcov ostať v pokoji, hoci dôsledky politických rozhodnutí bruselských mandarínov a národných vodcov – ako politického kartelu – sú pre jeho život katastrofálne.

Z ľudského a morálneho hľadiska je pre národy Európy hanbou, že sa doteraz nenašiel ani jeden národ, ktorý by jasne deklaroval, že stojí na strane Ruskej federácie, ktorej armáda bráni svoj národ práve proti chamtivosti západného kapitalizmu na čele s USA. Ako napísal jeden pán v svojom článku, „…vojna na Ukrajine je hnusným stelesnením západného kapitalizmu“. Naši predstavitelia, rovnako ako všetci ďalší politickí predstavitelia Západu, mali by sa hanbiť, že v ich občianskych, politických a morálnych zdatnostiach nemožno nájsť nič, čo by prispelo k tak potrebnému rozvoju priateľských vzťahov národov Európy s Ruskou federáciou.

Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini dňa 3.2.2026 prijal vedúcich diplomatických mísií akreditovaných na Slovensku a pri tejto príležitosti sa k ním aj prihovoril. Z jeho prejavu som veľmi sklamaný. Podľa jeho názoru Slovensko vraj potrebuje, aby EÚ bola silná a jednotná, konkurencieschopná a schopná chrániť svoje záujmy, k čomu vraj potrebuje jednotu a silu, silných lídrov. EÚ potrebuje byť schopná priznať si chyby, vidieť svoje slabé stránky a napraviť ich. Krajiny by mali mať odvahu zreformovať Európsku úniu tak, aby bola silnejším a zjednotenejším aktérom vo svete. Pokiaľ ide o NATO, tak prezident si myslí, že rešpekt, dôvera a spoločné hodnoty sú našou silnou stránkou a našou najlepšou obranou. Silné slová majú nahradiť činy, ktoré posilnia stabilitu, mier a spoluprácu vo svete. Slovenská republika bude posilňovať NATO tak, aby ostalo súdržné a bezpečné. Pre Slovensko je odpoveďou zostať aktívne zapojené v Európe, NATO a OSN.

Z uvedeného postoja prezidenta Slovenskej republiky celkom jednoznačne vyplýva, že si naši predstavitelia štátu vôbec neuvedomujú žiadne chyby, omyly a zločinecké praktiky NATO a že cesta , ktorú NATO už dávno nastúpilo pod vedením USA, vôbec nie je do budúcnosti bezpečná, pretože stále vedie k Veľkej vojne s Ruskou federáciou. Myslím si, že v skutočnosti obyvateľstvo Slovenskej republiky nemá žiadne spoločné hodnoty s tými členskými štátmi NATO, ktoré sa priamo zaujímajú o oslabenie a zničenie Ruskej federácie. Predstavitelia západného kapitálu potrebujú členstvo SR v NATO, podobne ako v niektorých ďalších prípadoch, len z toho dôvodu, aby SR nebola viazaná na priateľský či neutrálny vzťah k Ruskej federácií. Múdry čitateľ si môže všimnúť, že naša súčasná generácia politikov sa svojou orientáciou na NATO a EÚ úplne vzdala politiky rozvíjania priateľských vzťahov s Ruskou federáciou, založenej na Zmluve medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou o priateľských vzťahoch a spolupráci, ktorá bola podpísaná ešte v roku 1993.

A v tomto čase sa v článku 5 uvedenej zmluvy zmluvné strany potvrdili, že bezpečnosť je nedeliteľná a že ich bezpečnosť je spätá s bezpečnosťou všetkých štátov účastníkov Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Zmluvné strany zároveň potvrdili, že budú všestranne napomáhať posilňovanie bezpečnosti a rozvoj spolupráce v Európe s cieľom vytvoriť účinný celoeurópsky bezpečnostný systém. Samozrejme, takýto postoj z roku 1993 už dávno nie je v móde našich politikov, pretože NATO a EÚ… Celoeurópsky nedeliteľný bezpečnostný systém je v skutočnosti hodnota, ktorej sa dá veriť a ktorú treba presadzovať. Žiaľ, naši politici aj na čele s prezidentom SR, podporujú iba spoločné hodnoty Západu, v rámci ktorých stále dominuje tá najdôležitejšia hodnota – všetkých v Európe a vo svete zorganizovať proti Ruskej federácií. A samozrejme sa vôbec nemôžeme diviť, že práve uvedenú hodnotu Západu podporuje aj kyjevská diktatúra na čele s regentom Západu – Kazisvetom.

 

Žiaľ, je škoda, že aj náš prezident je príkladom toho, že v jeho občianskych, politických a morálnych zdatnostiach nemožno nájsť nič, čo by prispelo k ukončeniu konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a čo by prispelo k tak potrebnému rozvoju skutočne priateľských vzťahov národov Európy s Ruskou federáciou. Jeho vystúpenie pred vedúcimi diplomatických mísií akreditovaných na Slovensku z môjho pohľadu nestojí ani za jedno euro, pretože išlo iba o všeobecné frázy (ľudovo povedané: kéci), ktoré nevychadzajú zo žiadnej skutočnej reality, napríklad v Európe. V Európe zúri vojna, EÚ sa pustila cestou spoločnej vojenskej mobilizácie s Ukrajinou a NATO čaká na deň, keď bude podpísaná „mierová dohoda“ a jeho vojska vstupia na územie Ukrajiny.

Ani prezident SR vo vzťahu k EÚ a NATO nič konkrétneho nepomenoval. Za tejto situácie ani EÚ a ani NATO si nevedia priznať žiadne chyby a svoje slabé stránky či zločiny. Problém je aj v tom, že práve vo veľkej väčšine predstavitelia členských štátov oboch nadnárodných štruktúr vo veľmi veľkej miere sa nemajú záujem venovať vlastným národným záujmom. Z prezidentových slov jasne vyplýva, že členstvo Slovenskej republiky v EÚ a NATO pokladá za niečo nespochybniteľné a že obe nadnárodné štruktúry musia ostať základom archtitekúry globálnej dominancie. Veľká starostlivosť nášho prezidenta o EÚ a NATO vôbec neladí s tým, čo je jeho povinnosťou podľa predpísaného ústavného sľubu, ktorého odmietnutie alebo výhrada má za následok neplatnosť voľby prezidenta. Podľa predpísaného sľubu prezident SR sľuboval vernosť Slovenskej republike, sľuboval, že bude dbať o blaho slovenského národa a svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov Slovenskej republiky. Z tohto pohľadu je potom nepochopiteľné, prečo podľa prezidenta Slovenská republika bude posilňovať NATO tak, aby ostalo súdržné a bezpečné.

Záujmy Američanov, NATO a EÚ nie sú našimi záujmami, pretože formovanie záujmov neprebieha v rovnakých podmienkach sociálno-ekonomického rozvoja, politického konania politických síl a vplyvu občianstva. Ak je potrebné reformovať EÚ, tak iba v smere, že sa stane skutočne iba medzinárodnou organizáciou suverénnych národných štátov a nie nadnárodnou štátnou mocou, ktorá sa postupne formuje do podoby Štvrtej ríše. A vie vôbec vláda SR aj pod vedením prezidenta SR, ako má byť reforma pripravená, a najmä to, že mala byť už dávno pripravená a predložená na celospoločenskú diskusiu občanov SR a k ich schváleniu ? V štruktúrach NATO a EÚ sa v prvom rade presadzujú nie záujmy občanov národných štátov, ale záujmy privilegovanej skupiny zo Západu, ktorej pomenovanie je veľmi jednoduché a jednoznačné – minoritná trieda kapitalistov. Proti tejto triede a proti ich silným či naivným prisluhovačom nikto nemá odvahu hovoriť otvorene a kritický.

Pripomeniem iba to, čo kandidát na prezidenta SR napísal v svojich volebných novinách číslo 2 z roku 2024: „Chcem byť prezidentom mieru, ktorý hrdo a suverénne obhajuje slovenské národnoštátne záujmy. Nie prezidentom, ktorý pre potľapkanie po pleci v Bruseli či Washingtone zatiahne Slovensko do vojny.“ Áno, aby Slovenská republika nebola zatiahnutá do Veľkej vojny s Ruskou federáciou, nestačí urobiť len niekoľko naoko pozitívnych krokov – nepošleme vojakov na Ukrajinu a nebudeme sa baviť o pomoci Ukrajine v Koalícií ochotných – ale sa musíme dištancovať od samotnej politiky vojnových štváčov a teda od vedomého organizovania ťaženia Západu na čele s USA, NATO a EÚ na východ proti Ruskej federácií.

A nestačí iba dištancovanie sa od politických praktík spomínaných nadnárodných štruktúr. Je potrebné iniciatívne navrhovať skutočne potrebné riešenia pre zabezpečenie mieru, napríklad v rámci nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti. Čo bránilo prezidentovi SR, aby otvorene požadoval od všetkých zúčastnených vedúcich diplomatických mísií akreditovaných na Slovensku, nech pripomenú svojim vládam, aby súhlasili s prerokovaním iniciatívnych návrhov zo strany Ruskej federácie, ktoré v podobe Dohody a Zmluvy o bezpečnostných zárukách boli ešte koncom roka 2021 predložené USA a členským štátom NATO. V čase, keď svetlo sveta uzreli dokumenty Jefferey Epsteina, ktoré ukazujú skutočnú tvar západných lídrov, tak prezident SR volá po potrebe silných lídrov. Nepotrebujeme silných lídrov na strane bruselských mandarínov, ale múdrych a zodpovedných štátnikov na úrovni národných štátov, ktorých je potrebné vyzvať, aby prestali s nepriateľstvom k Ruskej federácií a rozhodli sa svoje sily a schopnosti venovať potrebnému rozvoju priateľských vzťahov národov Európy s Ruskou federáciou.

Nielen naši politici a politici národných členských štátov EÚ a NATO by sa mali hanbiť že v ich občianskych, politických a morálnych zdatnostiach nemožno nájsť nič, čo by prispelo k tak potrebnému rozvoju priateľských vzťahov národov Európy s Ruskou federáciou. Aj my, občania národných štátov, by sme sa mali rovnako hanbiť za seba, pretože nedokážeme vo vzťahu k svojim voleným zástupcom vyvínuť také úsilie a mať také jasné požiadavky, na základe ktorých by politici museli konať v zmysle potreby rozvíjania priateľských vzťahov medzi národmi a zároveň aby politici pochopili, že bezpečnosť národov je zaistená iba vtedy, keď je nedeliteľná !

9.

K nemožnosti rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi významnou mierou prispievajú také nadnárodné vojensko-politické štruktúry ako sú NATO a EÚ. Obe ničia neutralitu, samostatnosť a národnú suverenitu, rovnako ako samotnú ľudskosť. Počet nezaradených a neutrálnych štátov pod starostlivým dohľadom západných privilegovaných skupín (triedy) sa v Európe praktický zrušil a celosvetovo sa znižuje. Prekonávanie prekážky nezaradených a neutrálnych krajín vo svete prostredníctvom takých nástrojov ako je NATO a EÚ, je potrebný k tomu, aby Spojené štáty aj so svojimi spojencami vytvorili globálnu nádvladu. NATO pod vedením USA nerešpektovalo dlhodobú tradíciu neutrality Švédska a Finska, až nakoniec oba štáty skončili v jeho náručí. Na Ukrajine, vzhľadom na konfrontačnú politiku Západu s Ruskou federáciou, bolo potrebné zorganizovať štátny prevrat, aby po nastolení kyjevskej diktatúry bolo možné neutrálny štátut zakotvený v ukrajinskej ústave nahradiť záväzkom sledovať euroatlantický kurz a dosiahnuť plnohodnotného členstva v NATO. Po štátnom prevrate vo februári 2014 sa postupne NATO na Ukrajine zahniezdilo svojimi vojenskými základňami a výcvikovými strediskami, aby otvorene pripravovalo ukrajinskú armádu na budúcu vojnu s Ruskou federáciou.

„Demokratický“ Západ na základe doterajšieho priebehu zástupnej vojny na Ukrajine namiesto ústupu z pozícií konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou a teda zabezpčenia mierového ústupu založeného na okamžitom ukončení všestrannej podpory kyjevskej diktatúry, sa rozhodol rozpracovať a realizovať politiku bezpečnostných záruk pre Ukrajinu. Zrejme aj preto, že jeho politickí vodcovia bez náležitého tlaku každej národnej spoločnosti sú zajedno s predstavami a záujmami privilegovaných skupín (triedy) a je im ťažko si predstaviť, že víťazstvom Ruskej federácie utrpia vojenskú, politickú a morálnu porážku. A ako som už vyššie spomenul, tak podľa francúzskeho expremiéra, aby nedošlo k porážke Európy, tak porážka Ruska je nevyhnutná. Tu je ten moment, keď si aj každý radový občan národného štátu bude musieť postaviť otázku, aká alternatíva vývoja, oproti konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, je prijateľná pre šťastný a mierový osobný život a život národov Európy v priateľstve a porozumení.

V súčasnosti existujú teda dve alternatívy politického konania Západu vo vzťahu k Ruskej federácií:

Prvá alternatíva: „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ bude ďalej vytvárať všetky potrebné podmienky k tomu, aby zachoval svoju Koloniálnu správu nad Ukrajinou a kyjevská diktatúra dokázala vo vojenskom konflikte poraziť Ruskú federáciu. To by bol maximalistický cieľ, určený zo strany Západu. Minimalistickým cieľom by bolo ostať na úrovni prímeria a spoločne s USA, NATO a EÚ vytvoriť podmienky pre Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Rozpracovanie politiky bezpečnostných záruk pre Ukrajinu sa týka práve tejto alternatívy, rovnako ako aj neakceptovanie návrhov Ruskej federácie v rámci Dohody a Zmluvy o podmienkach nedeliteľnej bezpečnosti národov, predložených ešte v decembri 2021.

Druhá alternatíva: Ruská federácia v zástupnej vojne na Ukrajine dosiahne ciele svojej špeciálnej vojenskej operácie a bezpodmienečnú kapituláciu kyjevskej diktatúry buď výlučne na základe svojich vojenských schopnosti alebo aj s príspením, že „demokratický“ Západ sa bez dlhých prieťahov rozhodne pre ukončenie svojej všestrannej podpory kyjevskej diktatúre.

Z môjho pohľadu iba jedna z uvedených dvoch alternatív, ak sa zrealizuje, prispeje k zachovaniu mieru v Európe a vo svete a povedie k vytvoreniu takých podmienok, ktoré umožnia, aby sa „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ úplne vzdal svojich záujmov spojených s Ukrajinov. V mene zachovania šťastného a mierového života na Západe bude potrebné, aby bola zrealizovaná, a čo najskôr, v plnej miere druhá alternatíva.

Aby politickí predstavitelia Západu nemali z realizácie druhej alternatívy pocit politickej, vojenskej a morálnej porážky, mali by sa včas dohodnúť na tom, že ukončia akúkoľvek podporu kyjevskej diktatúre, postupne ukončia prevádzku svojich vojenských základní a vycvikových stredísk a z územia Ukrajiny odídu vojenskí pridelenci a ozbrojené sily, vyslané z poverenia USA a NATO. Táto požiadavka vo vzťahu k predstaviteľom Západu má svoj reálny základ v potrebe, aby po ukončení vojny bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry bola prostredníctvom nových politických a demokratických síl obnovená neutralita Ukrajiny.

Aby rozhodovanie politických predstaviteľov Západu o tom, ktorej alternatíve majú venovať všetko svoje úsilie, neostalo iba na ich morálnom rozhodnutí, tak je potrebné, aby občania národných štátov – členských štátov NATO a EÚ, sa dokázali zjednotiť na potrebe masového vystúpenia k podpore druhej alternatívy, ktorá povedie k zachovaniu mieru a k vytvoreniu podmienok, aby Západ skončil s konfrontačnou politikou s Ruskou federáciou. V rámci masového vystúpenia však bude potrebné, aby občania väčšiny národných štátov si dokázali na vedúce pozície v štáte presadiť úplne nových mierumilovných a demokratických štátnikov, ktorí budú v prvom rade presadzovať vôľu občanov žiť v mierových a priateľských podmienkach s Ruskou federáciou.

Prvá alternatíva je pre obyvateľstvo Západu neprijateľná, pretože v konfrontačnej politike proti Ruskej federácií chce „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ pokračovať do krajnosti, do pozície „Kto z Koho ?“. V rámci tejto alternatívy existuje potenciálne nebezpečenstvo, že zástupná vojna sa premení na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou, čo bude znamenať, že Západ v mene svojej predstavy o nevyhnutnosti porážky Ruskej federácie bude chcieť za každú cenu vojenský konflikt proti jadrovej veľmoci. Politickí predstavitelia Západu by si mali čo najskôr uvedomiť, že presadzovať politiku spojenú s touto alternatívou je hlúpe, naivné, životne nebezpečné a nemá východisko podľa predstáv a zámerov vojnových štváčov. Budúcnosť Západu nie je možné akceptovať na základe politiky fašistov, nacistov, banderovcov a všelijakých ich dobrovoľných či certifikovaných prisluhovačov. Takže všetko, čo v rámci Západu robí tzv. Koalícia ochotných, sa týka iba zachovanie týchto extrémnych síl v ich militarizovanej podobe, aby celá Európa mohla spoločne a nerozlučne tiahnuť na Ruskú federáciu.

Prvá alternatíva, ak sa politici Západu neumudria, a my, občania členských štátov, ich k múdrosti neprinutíme, vedie do záhuby, do pekla. Je teda potrebné otvoriť klapky politickému svedomiu a u obyvateľstva národných štátov ľudskému svedomie, aby sme sa mohli sami seba dotazovať, čo sme urobili, každý v svojej životnej pozícií, v prospech šťastného života, v prospech mierového spolunažívania národov a či chceme takto ďalej bezohľadne pokračovať v svojom živote, čakajúc, že za nás rozhodne akýsi Osud. Mali by sme si dokazať uvedomiť si, že prvá alternatíva proti jadrovej veľmoci je nepriechodná.

10.

V skutočnosti Západu nikdy nešlo a nejde o osud ukrajinského národa a samotnej Ukrajiny. Západu vždy išlo a ide o to, čo si môže dovoliť vo vzťahu k Ruskej federácií. Ukrajina, Západ a Ruská federácia majú svoje limity, len nie rovnaké. Zástupná vojna by sa už dávno skončila, a možno ani nezačala, pretože Ukrajina na jej vedenie ako samostatná jednotka, nemala a nemá potrebné limity. Zástupnú vojna Ukrajiny proti Ruskej federácií je potrebné čo najskôr ukončiť, pretože ani všestranná organizovaná podpora Ukrajine zo strany Západu na čele s USA, NATO a EÚ nemá dostatočné limity na zrealizovanie predpokladaného cieľa. Politickí predstavitelia Západu by si konečne mali uvedomiť, že zorganizované dobrodružstvo cez Ukrajinu je potrebné ukončiť a nepokračovať ďalej bojovať za záujmy predstaviteľov západného kapitálu. Žiadny národ ako taký nepotrebuje túto vojnu proti Ruskej federácií a národné spoločenstva si nemôžu svoju šťastnú budúcnosť zakladať na chimere, že ich život je podmienený zničením Ruskej federácie.

Je úplne jasné, že po dlhých rokoch čakania a príprav sa Európa pod vedením Európskej únie dopracovala k svojim nacistickým koreňom a teda k politike opätovného tiahnutia na východ proti Ruskej federácií. Presne došlo k tomu, čo v čase druhej svetovej vojny naplánovali prinajmenej od roku 1943 nacistickí pohlavári Tretej číše – v Európe všetkých zjednotiť proti Rusku. Európska únia tlačí svet do tretej svetovej vojny a naša vláda sa zmohla len k tomu, že nevyšle vojakov na Ukrajinu. Koalícia ochotných v súčasnosti nerobí nič iné, len sníva o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu, v skutočnosti pre celý Západ. Navrhované bezpečnostné záruky sú k ničomu, pokiaľ nie sú spojené či založené na princípe nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti, z ktorej nie je možné vyňať Ruskú federáciu a vojenský tiahnuť proti nej.

Ruský politológ Sergej Karaganov vyjadril presvedčenie, že za súčasnej situácie, keď Európania tlačia Rusov do tretej svetovej vojny, je potrebné zo strany Ruska konať tvrdo a preto vyzval k obmedzenému použitiu jadrových zbraní proti Európe. Podľa politológa Európanov je potrebné buď potrestať alebo im pomôcť zmeniť názor. Takýto postoj politológa, ktorý je predsedom Rady pre zahraničnú a obrannú politiku, zrejme nemôžeme brať na ľahkú váhu a zdá sa, že na strane Ruskej federácie môže dochádzať s trpezlivosťou, kedy predstavitelia Západu prestanú so šírením nepriateľstva a s absolútnou podporou nezmyselnej vojny. So žiadnym obmedzeným použitím jadrových zbraní proti nám Európanom, nemôžem ako občan za žiadnych okolnosti súhlasiť. Lenže nás, občanov národných štátov, nikto zo strany Ruskej federácie, nebude brať na vedomie, ak pôjde o to, kto z koho.

Teraz môžeme konať bez obetí a celkom v kľude občania národných štátov – členských štátov EÚ a NATO – majú príležitosť prispieť k tomu, aby z politických postov boli odvolaní doterajší podporovatelia konfrontačnej politiky Západu proti Ruskej federácií, pretože svoje názory, založené na bezvýhradnej podpore západnému kapitalizmu, nezmenia. Do vedúcich funkcií v každom národnom štáte by mali byť dosadené persony, ktoré sú národné orientované a pevne spojené s ľudom a ktoré v štruktúrach NATO a EÚ nebudú sa podriaďovať záujmom a politike tej časti privilegovanej triede západnych kapitalistov, ktorá potrebuje vojnu s Ruskou federáciou. Súčasní lídri Západu si už dávno prispôsobili v rámci štátneho systému, že do personálnej politiky nesmú občania nijak a ničí zasahovať, pretože k splneniu podmienky demokracie vraj úplne postačuje, že existujú voľby. A tak sa deje to, že 27 predstaviteľov národných vládnych úradov z rôznych postov rozhoduje o osude celej Európy, že pár národných úradníkov, ktorých ani nepoznáme, rozhoduje o tom, čo sa bude diať v rámci NATO.

Vlastne sa postupuje podľa stalinského princípu, že „kadre rozhodujú o všetkom“, ale v zdeformovanej podobe. Autor knihy „Génius Stalin – titan 20. storočia“ Michail Ošlakov v tejto súvislosti uviedol: „Stalinova personálna politika sa líšila adresnosťou, to znamená, že zodpovední pracovníci dostali viac v porovnaní s inými ľuďmi, ale mali aj obrovskú zodpovednosť – až do popravy zastrelením. Každý ľudový komisár mohol nielen prísť o svoju stoličku, aj o slobodu za prečerpanie alebo zneužitie niekoľkých tisíc rubľov. Preto sa netreba diviť tým, ktorým sa dnes Stalin nepáči, v ktorých práci dominuje „oslobodenie sa“ a nezodpovednosť, a miliárdy rubľov pridelené federálnym cieľovým programom miznú nevedno kam.“

Samozrejme, v našej dobe so zastrelením nemôžeme počítať, ale personálna politika musí byť nielen adresná, ale predovšetkým spojená s obrovskou zodpovednosťou, čo v skutočnosti nie je. Na našom „demokratickom “ Západe sa zaužívalo označovať predstaviteľov členských štátov NATO a EÚ ako tých, ktorí predstavujú politické elity a teda akúsi vybranú časť národnej spoločnosti, výkvet národnej spoločnosti, ktorá zaujíma najvýznamnejšie postavenie a ktorí vraj svoje postavenie získali na základe demokratických volieb. Lenže občania – voliči nemajú žiadnu príležitosť vyberať si kandidátov, ktorí môžu patriť do elity, pretože majú možnosť si vyberať len politické strany, ktorým je úplne zbytočne prisudzované rozhodujúce postavenie v tom, ako sa má národná spoločnosť spravovať. Tak ako existuje veľa formality v súvislosti s výberom kandidátov za zástupcov občanov a do ďalších dôležitých štátnych funkcií, tak existuje veľa formality a nemohúcnosti pri vyvodzovaní osobnej zodpovednosti za činy, ktoré sú namierené proti celému národnému spoločenstvu.

Aj keď kadre v národnej spoločnosti rozhodujú o všetkom, malo by ich rozhodovanie byť spojené v prvom rade so záujmami obyčajného ľudu, celého národa a to znamená, že byť prisluhovačom rôznych nadnárodných skupín, koncernov, štruktúr, kartelov či byť prisluhovačom minoritnej triedy kapitalistov vôbec, je niečo, čo môže či musí podliehať náročným kritériam zodpovednosti. Tak napríklad za organizovanie vojenského ťaženia západných štátov na východ proti Ruskej federácií mala už celá skupina vojnových štváčov sedieť za mrežami. Rovnako to malo platiť za realizovanie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu. Rovnako to platí v oblasti korupcie a rozkradania štátneho majetku v rámci každého národného štátu. Náročné kritéria osobnej zodpovednosti majú byť stanovené pre tých politických lídrov, ktorí permanentne prispievajú k porušovaniu štátnej suverenity, suverenity národa, pretože prijímajú rozhodnutia, ktoré nikdy nemali prerokované a schválené zo strany občanov celej národnej spoločnosti. Týka sa to napríklad tých, ktorí sa podieľajú na prijímaní rozhodnutí v rámci činnosti NATO, v rámci činnosti hlavných inštitúcií a orgánov EÚ.

Náročné kritéria osobnej zodpovednosti majú platiť pre tých predstaviteľov a zamestnancov štátu, ktorí porušujú ľudské práva a slobody pod plaštikom boja proti dezinformáciám a extrémizmu, ktorí prijímajú nezákonné rozhodnutia vyžadujúce si náhradu škôd. Náročné kritéria osobnej zodpovednosti by mali platiť pre všetkých tých predstaviteľov politických strán a hnutí, ktorí sa predrali do štátnyh funkcií zásluhou kádrovej politiky svojej strany (koaličných strán), neosvedčili sa a napriek tomu len si „otrepú svoje krídla“ a pokračujú ďalej v svojej agitačnej práci získať si dôveru občanov – voličov.

Za všetko to, čo sa od štátneho prevratu na Ukrajine vo februári 2014 odohráva, lídri „demokratického“ Západu obviňujú Ruskú federáciu a jej predstaviteľov na čele s prezidentom Vladimírom Putinom a žiadajú trestnú zodpovednosť a náhradu škôd spôsobených Ukrajine. Že v skutočnosti je to naopak, tomu nikto nevenuje pozornosť a nezaoberá sa tým.

Dlhoročné skúsenosti ukazujú, že bezpečnosť národa má byť v prvom rade spojená so skutočným múdrym štátnikom, ktorý je vlastencom a má rád svoj národ a nikdy sa nezniží k tomu, aby svoj národ zapredal cudzím záujmom. Bezpečnostné záruky pre Ukrajinu počas celého svojho prezidentovania a ďalej v čase nadsluhovania – ako regent Západu – požadoval a požaduje Zelenskyj. Pritom ako kandidát na prezidenta Ukrajiny sľúbil, že na Ukrajine nastolí mier. A keď sa stal prezidentom, tak na svoj sľub zabudol a ukrajinský národ pomáha udržiavať pod Koloniálnou správou Západu. Bývalý prezident – terajší regent Západu – a Kazisvet – zradil ukrajinský národ, poštval ho do vojny s Ruskou federáciou, zničil štátnosť Ukrajiny, uvrhol Ukrajinu do biedy a to na dlhé roky a to všetko v záujme západného kapitálu pod vedením Američanov.

Iným príkladom toho, že bezpečnosť národa je spojená so skutočne múdrym štátnikom je Viktor Janukovyč. Je znamý plán Obamovho režimu v USA na dobytie ruskej námornej základne na Kryme. Za prezidenta Baraka Obamu mala vláda USA podrobný plán už v roku 2013, ako prevziať hlavnú ruskú námornú základňu, ktorá je v Sevastopoľu na Kryme a zmeniť ju na americkú námornú základňu. Americký režim plánoval ovládnutie Ukrajiny, aby sa mu podarilo umiestniť svoje jadrové zbrane za menej ako päť minút letu do prvého zničenia Kremľa, čím by sa zabránilo akémukoľvek účinnému ruskému protiútoku. V rámci plánovania vláda si objednala v roku 2013 u spoločnosti Gallup prieskum, aby sa zistilo, či obyvateľstvo Krymu sa považuje za Ukrajincov alebo za Rusov. Prieskum verejnej mienky bol robený v druhej polovici mája 2013. Výsledok bol ten, že Krymčania sa v drvivej väčšine považovali za Rusov, nie za Ukrajincov. Za Ukrajincov sa považovalo iba 15 % obyvateľstva.

V skutočnosti išlo o to, aby Krymčanov z Kyjeva ovládol washingtonsky režim, najmä ak vo februári 2014 došlo k štátnemu prevratu a vznikla proamerická vláda. Lenže referendum na Kryme dopadlo tak, ako predtým zorganizovaný prieskum. Spoločnosť Gallup ďalší prieskum na Kryme uskutočnila po referende o pripojení v apríli 2014. Na otázku, či výsledky referenda o štatute Krymu odrážajú názory väčšiny ľudí, 93% z tých, ktorí vyjadrili svoj názor, uviedlo, že referendum pravdepodobne odrážalo názory Krymčanov. Bolo to takmer rovnaké percento ako percento tých, čo v referende hlasovali za pripojenie Krymu k Ruskej federácií. Treba dodať, že výsledky oboch prieskumov boli v tom čase pred verejnosťou skryté. Očakávalo sa, že hneď ako bude Ukrajina  pod kontrolou USA, Amerika získa celú Ukrajinu vrátane Krymu, ale potom zasiahol ruský prezident Vladimir Putin a chránil Krymčanov, ktorí sa dožadovali usporiadania referenda, aby vyjadrili svoju kolektívnu vôľu v tejto veci; a toto referendum sa konalo 16. marca 2014 a prinieslo viac ako 90 % hlasov za to, aby Krym bol súčasťou Ruskej federácie.

Američanom sa nepodarilo získať námornú základňu v Sevastopole na Kryme, hoci plánovanie štátneho prevratu na Ukrajine plánovali už roky. Dá sa predpokladať, že rozhodujúcim rokom na prípravu štátneho prevratu bol 2013 rok. Existuje informácia, že k aktivitám pristúpili Američania už od 1.marca 2013 a to priamo na americkom veľvyslanectve v Kyjeve, kde boli organizované rôzne akcie, súvisiace s činnosťou dvoch fašisticko-nacistických politických strán Ukrajiny a to Pravého sektora a Strany slobody. Teraz je potrebné sa vrátiť k osobe Viktora Janukovyča. Ešte v čase, keď Viktor Janukovyč kandidoval na funkciu prezidenta Ukrajiny, tak bol prezidentom Obamom pozvaný do Washingtonu, kde mu bola jasne povedané, že ak sa stane víťazom volieb, tak je potrebné riešiť začlennenie Ukrajiny do NATO, v skutočnosti americkej protiruskej vojenskej aliancie.

Ešte ako kandidát na prezidenta vyhlásil, že Ukrajina zostane neutrálnym štátom a nepripojí sa k žiadnym alianciám. Zároveň ale vyhlásil, že ak vyhrá prezidentské voľby, bude pokračovať vo vývoji plánov na vstup do EÚ, hoci to bude závisieť od rozvoja a reforiem v krajine. Prezident Janukovyč dňa 20. novembra 2013 musel odmietnuť požiadavku EÚ, aby Ukrajina znášala plné náklady vo výške 160,- miliárd dolárov na opustenie existujúcich obchodných vzťahov s Ruskom a jeho spojencami s cieľom vstúpiť do EÚ. Prečo musel prezident Viktor Janukovyč odmietnuť požiadavku EÚ ? Myslím si, že najlepšiu odpoveď je možné nájsť vo vystúpení ruského ekonóma Michaila Chazina, ktoré mal 27. decembra 2023 na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN. Tu je jeho vysvetlenie, ktoré voľne interpretujem:

Na Ukrajine do roku 2014 existoval alternatívny ekonomický model k Európskej únii a ukrajinská vláda naozaj chcela v rámci prechodu na iný dostávať dotácie z EÚ porovnateľné s tými, ktoré dostávalo Poľsko koncom 80. rokov a ďalšími krajinami východnej Európy začiatkom 90. rokov a pobaltskými štátmi v 90. rokoch. Ukrajine to bolo odmietnuté. Vláda prezidenta Janukovyča tak mala vážne objektívne dôvody na odloženie pridruženia a pokračovanie rokovaní s EÚ. Starý ekonomický model predpokladal dodatočný zisk z predaja produktov do Ruska a iných bývalých republík ZSSR (v ktorých je klíma ešte tvrdšia, takže Ukrajina získala dodatočný zisk zo svojej prítomnosti na týchto trhoch). Rusko jasne deklarovalo, že zrušenie colnej hranice s EÚ automaticky znamená zníženie colnej bariéry pre Ukrajinu, čo výrazne znížilo ziskovosť ukrajinskej ekonomiky. Tento argument však v Bruseli nepovažovali za zásadný. 

Ekonomická kultúra Ukrajiny po mnoho storočí predpokladala veľmi aktívne spojenie s vlastným vidiekom. Značná časť mestského obyvateľstva mala blízkych príbuzných na vidieku, dodávali vlastné produkty, využívali trhy a súkromné hospodárenie. Prijatie pravidiel EÚ v pomerne krátkom čase celý tento systém prakticky zničilo, keďže nezapadalo do systému noriem EÚ. Navyše, keďže výroba poľnohospodárskych produktov v južných krajinách EÚ je lacnejšia, v strednodobom horizonte by to nevyhnutne viedlo k zničeniu existujúceho poľnohospodárskeho systému Ukrajiny. A to zase vedie k zvýšeniu životných nákladov významnej časti obyvateľstva krajiny (zánik zdrojov príjmov).

Okrem toho kategorickou požiadavkou EÚ bolo povolenie na predaj pôdy do súkromných rúk a vtedajšie vedenie Ukrajiny sa domnievalo, že je to nebezpečné z hľadiska životného prostredia a kontroly nad kvalitou pôdy. Udalosti po roku 2014 tieto obavy potvrdili, pôdu skúpili zahraniční vlastníci, ktorí ju so zhoršenými pôdnymi podmienkami previedli na produkciu priemyselných plodín. Väčšina ukrajinského priemyslu bola vybudovaná v rámci technologických reťazcov uzavretých pre Rusko a nie je konkurencieschopná v rámci západného systému deľby práce. Prudká zmena ekonomického modelu by viedla k rýchlemu zničeniu celého technologického komplexu južnej a východnej Ukrajiny, čo by nevyhnutne viedlo k vážnym sociálno-politickým dôsledkom. Toľko ekonóm Chazin.

Lenže týmto objektívnym dôvodom sa už nevenovala pozornosť, pretože podľa amerických plánov bolo potrebné spustiť „demokratickú revolúciu“. Je treba dodať, že dostať Ukrajinu do EÚ bolo len odrazovým mostíkom k tomu, aby sa dostala do NATO, na základe čoho mohli byť na jej území umiestnené americké jadrové rakety proti Moskve. Čitateľ môže aj sám uznať, že spustiť „demokratickú revolúciu“ v Kyjeve bolo možné len za predpokladu, že pôjde o otázku procesu integrácie Ukrajiny do Európskej únie. Organizátori „demokratickej revolúcie“ boli poučení a dobre vedeli, že otázka členstva Ukrajiny v NATO nemohla byť predložená na program dňa, lebo by to nedávalo zmysel. Preto bolo možné hovoriť o Euromajdane, ktorý sa začal bezprostredne po tom, čo sa opozičný líder frakcie Baťkivščyna V. Jaceňuk dozvedel o dekréte ukrajinskej vlády o pozastavení príprav na podpis Asociáčnej dohody s EÚ.

Zámienka na Euromajdan sa teda našla, a veľmi rýchlo, hoci predseda vlády Ukrajiny prehlásil, že „…rokovací proces o Asociačnej dohode pokračuje a práca na priblížení našej krajiny k európskym štandardom sa nezastaví ani na jeden deň”, čo opozíciou a účastníkmi demonštrácií vôbec nebolo rešpektované. Euromajdanom bol rokovací proces o Asociáčnej dohode podľa predstáv vtedajšej vlády na čele s prezidentom Janukovyčom definitívne zastavený, čo znamená, že žiadne demokratické nástroje zo strany prezidenta Janukovyča a vlády Ukrajiny k úspešnému dokončeniu a prijatiu Asociačnej dohody nemohli byť použité. Rozhodujúcou „metódou práce“ Euromajdanu pod vedením Američanov bola davová psychóza, ktorá bola v plnej miere využitá k zorganizovaniu štátneho prevratu ako rozhodujúceho predpokladu pre okamžité zrušenie neutrality Ukrajiny, rozvráteniu všestranných vzťahov s Ruskou federáciou a k prijatiu Ukrajiny do NATO, respektíve k rozvinutiu aktívnej spolupráce na území Ukrajiny v prospech USA, NATO a EÚ.

Vrátim sa naspäť k prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi. Ten jasne prehlásil a trval na tom, že Ukrajina zostane neutrálnym štátom. To spečatilo jeho osud, rovnako ako múdry a prezieravý postoj vo veci prípravy, akceptovania a podpisu Asociačnej dohody s EÚ, nakoľko EÚ požadovala, aby Ukrajina znášala plné náklady, súvisiace s opustením obchodných vzťahov s Ruskou federáciou a jej spojencami. A to sú všetko záležitosti, ktoré sa nepáčili v prvom rade Američanom, potom NATO. Z tohto pohľadu prezident Viktor Janukovyč bol múdrym štátnikom, vlastencom a neplánoval zapredať Ukrajinu záujmom západného kapitálu. Bolo teda jasné, že sa Euromajdan organizuje iba ako divadlo veľkého formátu, okorenené mrtvolami z rad demonštrantov, ktorého záverom má byť štátny prevrat a inštalovanie do funkcie prezidenta Ukrajiny a členov vládneho kabinetu nových person, ktoré už vopred prešli príslušnými previerkami Američanov a budú podporovať fašizmus a nacizmus a spoločné vojenské ťaženie proti Ruskej federácií.

A tu je ten moment, kedy je potrebné, aby si múdry čitateľ uvedomil, ako sa organizujú a dejú určité procesy. Za prezidenta Janukovyča bolo potrebné zo strany EÚ jasne stanoviť, že Ukrajina si musí sama hradiť všetky náklady súvisiace s opustením obchodných vzťahov s Ruskou federáiou a jej spojencami, a naviac, EÚ mala ešte tú drzosť žiadať od Ukrajiny, aby opustila obchodné vzťahy s Ruskou federáciou. Tieto postoje EÚ vo vzťahu k Ukrajine pokladám za niečo, čo už bolo súčasťou celého procesu prípravy Ukrajiny na rozhodujúcu udalosť – prípravu štátneho prevratu. Vtedy žiadne ústupky vo vzťahu k Ukrajine zo strany EÚ nebolo možné zrealizovať, pretože by to mohlo ovplyvniť pripravovaný Euromajdan. A teraz, v čase vedenia zástupnej vojny Ukrajiny za Západ s Ruskou federáciou, je možné z úrovne EÚ dlhodobo uvoľňovať obrovské množsto finančných zdrojov potrebných k fungovaniu kyjevskej diktatúry a plnenia vojenských potrieb na celej frontovej línií. Takže všetko, čo sa dialo a deje na Ukrajine, sa dialo a deje v súlade so záujmami „demokratického“ Západu.

Euromajdan ako „demokratická revolúcia“ ukrajinského národa nastolila pre Ukrajinu nové politické smerovanie nedemokratickými prostriedkami. „Demokratická revolúcia“ sa zvrtla na:

a) zabíjanie demonštrantov,

b) dňa 21. februára 2014 vodcovia opozície a predstavitelia Francúzska, Poľska a Nemecka podpísali s prezidentom Janukovyčom dohodu o predčasných voľbách prezidenta Ukrajiny, ktorá : bola hrubo porušená a nedodržaná ! A dôvod porušenia dohody je celkom jednoduchý – súvisel s potrebou úspechu ukrajinskej kampane USA !

c) dňa 22.februára 2014 bol prezident Viktor Janukovyč protiprávne zosadený ukrajinským parlamentom.

11.

Je dôležité si ujasniť, ako súviselo použitie nedemokratických prostriedkov v rámci Euromajdanu s potrebou úspechu ukrajinskej kampane USA – jej štátnej administratívy. Odpoveď na túto otázku je možné najsť v obsahu rozhovoru, ktorý sa konal v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ (Dolné Sasko, Nemecko) s pánom riaditeľom „inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite, profesorom, doktorom filozofie Paulom Christie, ktorý sa konal v júni 2014. Zmienený rozhovor bol nazvaný „Ukrajinská pasca. Otvorene a tvrdo o politike USA v Európe a vo svete“.

V úvode redakcia položila svojmu hosťovi niekoľko základných otázok ako napríklad: Prečo nová ukrajinská vláda (po štátnom prevrate – poznámka D.H.) postupuje tak a nie inakšie vo vzťahu k obyvateľstvu svojej krajiny ? Prečo sa EÚ všekými silami snaží odorvať Ukrajinu od Ruska ? Prečo Spojené štáty robia tak nezmieriteľnú politiku vzhľadom k Rusku ? Z profesorových odpovedí si dovolím uviesť celkom voľne tú časť jeho odpovedí, na ktorú hľadáme odpoveď – v čom spočíva úspech ukrajinskej kampane USA.

Podľa profesora odpoveď na akúkoľvek politickú otázku je vždy spojená s využitím metódy „komu je to výhodné“. Komu zo svetových hráčov je výhodná situácia, ktorá vznikla na Ukrajine ? Odpoveď na túto otázku vychádza z určenia hlavného svetového problému súčasnosti, ktorého riešenie je neodkladné. Kto zo svetových háčov je priamo zainteresovaný na vyriešení hlavného svetového problému, ten bude hrať hlavnú úlohu v udalostiach na Ukrajine. A hlavným svetovým problémom podľa profesora je vyriešenie finančných otázok, ktoré vznikli v rámci rozvoja ekonomiky USA a v rámci neho štátny dlh USA vo výške 17 triliónov dolárov (teraz je štátny dlh oveľa vyší, poznámka D.H.). Podľa profesora takýto dlh môže viesť ku globálnej kríze.

Profesor ďalej uviedol, že pre riešenie finančných ťažkosti musia Spojené štáty prijať extrémne opatrenie, zrovnateľné iba so svetovým kataklizmom. Američanom je jasné, že možnosť uhasiť ich dlhy bez radikálneho pádu životnej úrovne je realizovatená iba na cudzí účet. A takéto riešenie bolo najdené. Američania chcú, aby pre nich bol kompletne otvorený európsky trh. Má sa to urobiť tak, že je potrebné spojiť obe ekonomiky (USA a Európy) v jednu ekonomiku a k tomu treba preorientovať ekonomiku Európy k tesnej spolupráci so Spojenými štátmi.

Problémom je závislosť Európy na dodávkach energonosičov v prvom rade z Ruska. Podľa profesora je potrebné v Európe vytvoriť takú situáciu, aby sa Európania sami zriekli energetickej spolupráce s Ruskom a s ďalšímí dodávateľmi a aby spojili svoje záujmy s dodávkami enrgozdrojov z USA, hoci tento krok bude pre ekonomiku Európy krajne nevyhodný. Počíta sa s tým, že Rusko bude z prerušenia väzieb s Európou silno živoriť.

Na scénu prichádza Ukrajina, ktorá bola vybratá pre riešenie úniku zo situácie krachu amaerickej valuty. Profesor jasne uviedol, že hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Ukrajinu natoľko, aby sa Európania zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. Ukrajine je určená úloha závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. A aký tam bude systém či forma vlády, tak to je vedľajšia otázka. V tejto súvislosti profesor vyslovil zaujímavú myšlienku: Iba národ Ukrajiny môže určiť, nakoľko tragický bude jeho osud pri zavádzaní nového poriadku do Európy.

Pokiaľ Európa bude prinútená prerušiť s Ruskom ekonomické vzťahy a prieorientovať sa na dodávky energonosičov z USA, tak USA sa so svojim bridlicovým plynom ocitnú v úlohe záchrancov Európy. Profesor priznal, že zrieknutie sa dodávok z Ruska vytvorí v Európe hromadu ekonomických a sociálnych problémov. Spojené štáty nemajú v úmysle stabilizovať situáciu na Ukrajine, pretože všetky udalosti na krajine musia viesť k rozdeleniu Rusov a Európanov. Spojené štáty sledujú výlučne svoj vlastný cieľ zachovania svetového finančného systému, založeného na dolároch. Kvôli realizácií uvedeného cieľa bola načatá ukrajinská kampaň za zničenie ekonomickej spolupráce Ruska a Európy. Všetky udalosti prebiehajúce na Ukrajine je potrebné skúmať výlučne z týchto pozícií.

Bolo potrebné dohodu opozície aj s predstaviteľmi Francúzska, Nemecka a Poľska s prezidentom Janukovyčom o predčasných voľbách prezidenta Ukrajiny hrubo porušiť, pretože ak by dohoda bola realizovaná, konflikt na Ukrajine by sa mohol ukľudniť a potom by o žiadnom prerušení ekonomických väzieb Európy a Ruska nedošlo ! Podľa profesora je treba Európanov silno vystrašiť ruským nebezpečím, je treba od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom, je treba neustále zdôrazňovať agresivitu a nepredvidatenosti Ruska na eskalácií konfliktu na Ukrajine. Média musia stále hovoriť o raste nápätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi. Európania nech sa trasú možnou ruskou inváziou. Práve na činnosti masmédií závisia nálady európskej spoločnosti a v konečnom dôsledku i úspech ukrajinskej kampane USA.

Je zaujímavý názor profesora na Rusko. Podľa neho Rusko nebude plne vylúčené zo svetového spoločenstva, ktoré sa môže vytvoriť na spôsob Organizácie Severoatlantickej spolupráce, ale len za predpokladu, že nebude odporovať americkému úsiliu po prekonaní finančých problémov. Rusko bude musieť zostať samé so svojimi prírodnými zdrojmi, pokiaľ bude trvať na svojom úsilí o obnoveniu ruskej hegemónie. Potom bude vo vzťahu k Rusku použitá politika izolácie a podpory demokratického procesu vo vnútri Ruska !!! Toľko z dôležitých názorov výkonného riaditeľa „Inštitútu globálnych perspektív“ P. Christie z rozhovoru v júni 2014. K ním si dovolím uviesť niekoľko svojich myšlienok.

Priznám sa, že s tak tvrdým a otvoreným názorom o politike USA vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií sa človek ťažko môže stretnúť za situácie, že si zapne televízor alebo bude počúvať rádio, respektíve, že sa zúčastní na mítingoch našich politikov. V rámci uvedenej diskusie profesor povedal túto zaujímavú vetu: „Iba kompletná otvorenosť politiky môže viesť k predvidateľným výsledkom“. Na túto vetu budem reagovať len tým spôsobom, že zdôrazním, že nikto na Ukrajine a vrátane tých, ktorí sa zúčastňovali Euromajdanu, rovnako ako nikto z obyvateľstva Západu sa nikdy nemohol stretnúť s otvorenosťou politiky vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií. Kto si prečítal, čo všetko povedal profesor o politike USA, ten nemá problém pochopiť, čo sa dialo na Ukrajine a prečo sa na Ukrajine vedie zástupná vojna s Ruskou federáciou.

12.

Samozrejme, profesor sa v zmienenom rozhovore nevenoval všetkým otázkam, ktoré Američanov zaujímali a zaujímajú vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií. K tomu, čo v rozhovore povedal, je potrebné doplniť, že sa nevenoval otázkam účasti NATO na Ukrajine a predovšetkým plánu Obamovho režimu na dobytie ruskej námornej základne na Kryme. Teraz nemôžu byť pochybnosti o tom, že vojna na Ukrajine sa začala a vyplynula z plánu vlády USA prevziať celú Ukrajinu a najmä prevziať ruskú námornú základňu v Sevestapole na Kryme. V čase rozhovoru s profesorom už bolo jasné, že americkému režimu sa nepodarilo získať námornú základňu na Krymu, ale našťastie nielen pre Krymčanov a Ruskú federáciu, ale aj pre celé obyvateľstvo minimálne Európy, bolo veľmi dôležité, že Krym sa podarilo včas zjednotiť s Ruskou federáciou. Prečo našťastie ?

Ak by Krym zostal súčasťou Ukrajiny, stal by sa obrovskou základňou USA a NATO, pretože má obrovský strategický význam. V prvom rade by boli pre Američanov a NATO vytvorené ideálne podmienky k prvému jadrovému útoku na Kremeľ a jeho zničenie, čo by znamenalo tretiu svetovú vojnu. Okrem zničenia ekonomickej spolupráce Európy s Ruskou federáciou, sa súbežne naplánovalo aj zabratie Krymu ako strategického miesta pre možné zničenie Ruskej federácie. Je teda celkom zaujímavé, že namiesto toho, aby sme boli vďační Osudu, že na Kryme sa natrvalo neusalašili Američania a NATO a boli zachované naše životy, tak sa Západ v rámci svojej propagandy pohoršuje nad tým, že pričlenenie Krymu k Ruskej federácií je porušením medzinárodného práva. A túto „rozprávku“ o porušení medzinárodného práva podporuje aj náš predseda vlády SR pán Róbert Fico a mnohí ďalší politici – zástupcovia občanov Slovenskej republiky.

Akosi sme si zvykli hovoriť o porušovaní medzinárodného práva len za situácie, že sa to týka napríklad Ruskej federácie. Američania, NATO a EÚ môžu si dovoľovať vo vzťahu k iným – určeným štátom a národom robiť politiku podľa svojich záujmov a okrem iného aj miešať sa do vnútorných záležitosti štátov, organizovať štátne prevraty, organizovať vojny, tak v takýchto prípadoch sa o porušovaní medzinárodného práva nehovorí. Ak som vyššie uviedol názory jedného Američana – profesora Christie – o politike USA vo vzťahu k Európe, Ukrajine a k Ruskej federácií, tak preto, aby si čitateľ mohol predstaviť a uvedomiť si, ako bol zničený a rozvrátený život ukrajinského národa len v záujme toho, aby nových „demokratov“ Ukrajiny poštval proti bratskému národu a to len v záujme svojich svetovládnych záujmov. A tieto záujmy o zachovanie unipolárneho sveta sa veľmi vhodne spojili so snahou západného kapitalizmu – v minulosti presadzovanej cez pohlavárov nacistického Nemecka – dobyť ZSSR či Rusov.

A na dobytie Ruskej federácie je veľmi žiaduce, aby súčasťou Ukrajiny bol Donbas a Krym. Predovšetkým na Kryme malo byť zrealizované umiestnenie amerických alebo spojeneckých rakiet, ktoré majú iba päť minút letu do jadrového zničenia Kremľa. Vieme si vôbec uvedomiť, čo by sa stalo, ak by sme neustále podnecovali kyjevskú diktatúru v jej presvedčení, že „suverenita“ Ukrajiny musí byť spojená s návratom Donbasu a Krymu pod ukrajinskú jurisdikciu vrátane práva povoliť vybudovanie námornej základne pre USA a NATO ? Politici „demokratického“ Západu a celá mediálna sféra šíria propagandu, že vojna na Ukrajine sa začala 24.februára 2022 vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny. Lenže vojna sa v skutočnosti začala februárom 2014, keď došlo k štátnemu prevratu a bola inštalovaná nová vládna moc a následne došlo k udalostiam na Kryme a na Donbase.

Ukrajinský prezident Zelenskyj dňa 20.marca 2022 povedal pre CNN novinarovi Fareedovi Zakariovi, že vojna na Ukrajine trvá už osem rokov a nie je to len nejaká špeciálna vojenská operácia. Teraz, po ruskej invázií na Ukrajinu 24. februára 2022, neprijmú ústupok nevyhnutnej časti toho, za čo ich armáda bojuje už dávno predtým…aby americké rakety mohli byť umiestnené len 317 míľ od ruského velenia v Kremli. To bol vždy cieľ Ukrajiny počas celej tejto osemročnej vojny. Toľko zo stanoviska Zelenského, ktorého postoj jednoznačne vyjadruje, že sa stal regentom Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Samotná Ukrajina je tak pod Koloniálnou správou Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Jej požiadavka na právo umiestniť americké rakety len asi 300 míľ od Kremľa je v skutočnosti požiadavkou USA a NATO, ktorá je kladená na predstaviteľov kyjevskej diktatúry ako podmienka, aby mohli dostať zbrane od USA a NATO proti ruským ozbrojeným silám, ktoré dňa 24. februára 2022 vstúpili na územie Ukrajiny.

Ja osobne nepoužívam pojem invázia, pretože ide o pokračovanie osemročnej vojny na území Ukrajiny. Za uvedené obdobie dozrela vnútroštátna vojna kyjevskej diktatúry, spojená s následnou humanitárnou krízou, do štádia, keď predstaviteľom Ruskej federácie už bolo celkom jasné, že žiadne ich úsilie o nastolenie mieru nie je zo strany Kyjeva a „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ akceptované. Rozhodnutie o vstupe ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny muselo prísť, pretože: a) časť územia už na základe slobodného rozhodnutia obyvateľstva Krymu a Donbasu bola súčasťou Ruskej federácie, b) zo strany kyjevskej diktatúry bola praktický dokončená príprava na vojenské dobytie oboch bývalých súčasti Ukrajiny a za c) USA a členské štáty NATO odmietli návrh Zmluvy medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách a návrh Dohody o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Organizácie Severoatlantickej zmluvy zo začiatku decembra 2021.

Pre pochopenie toho, že zo strany Ruskej federácie dňa 24.2.2022 išlo o vstup na vlastné záujmové územie, pretože bolo potrebné brániť územia, ktoré sa rozhodli odčleniť od Ukrajiny a rovnako bolo potrebné zabrániť tomu, aby zástupná vojna Ukrajiny za Západ sa rozšírila do vnútra Ruskej federácie. Americké a spojenecké propagandistické média, rovnako ako lídri „demokratického“ Západu či politici členských štátov EÚ, spoločne používajú klamársku frázu „nelegálna invázia Ruska na Ukrajinu“, pretože chcú presvedčiť obyvateľstvo na Západe a vo svete vôbec, že Západ na čele s USA, NATO a EÚ nemá nič spoločného s tým, čo sa na Ukrajine odohráva minimálne od začiatku roka 2014. Takáto okatá lož jasne svedčí o morálnom bahne, ktoré sa rozprestiera na celom priestore Západu a západného kapitalizmu. Bez neustáleho sa miešania do vnútorných záležitosti Ukrajiny, bez zorganizovaného štátneho prevratu vo februária 2014, bez politickej, vojenskej a finančnej pomoc USA, NATO a EÚ by nebola zorganizovaná žiadna vojna, by nebolo zorganizované pod vedením Američanov rozvrátenie ekonomických vzťahov medzi Európou a Ruskou federáciou tak, ako to vo svojom rozhovore uviedol Američan profesor Christie.

Ruská federácia ako národ má za existujúcich okolonosti, ktoré nastali po štátnom prevrate na Ukrajine, právo na sebaobranu, pretože boli Amerikou a Ukrajinou – ako agresormi – k tomu donútení. Predstavitelia Ruskej federácie sa predsa nemohli rozhodnuť pre kapituláciu pred Amerikou a NATO a preto nemožno pokladať návrat Krymu do lóna Ruskej federácie za anektovanie časti územia Ukrajiny, za porušenie územnej celistvosti Ukrajiny. Chruščovovo darovanie Krymského poloostrova Ukrajine v roku 1954 porušilo právo na sebaurčenie. Keďže právo na sebaurčenie je kolektívnym právom ľudu a právom povinným, tak aj z pohľadu Ruskej federácie návratom Krymského poloostrova do lóna Ruskej federácie išlo a ide o právo na obnovenie spravodlivosti. Lenže k tomuto návratu je potrebné doložiť niečo oveľa dôležitejšie: precedens kubanskej raketovej krízy z roku 1962.

Sovietsky zväz umiestnil svoje jadrové hlavice na Kube, veľmi blízko amerického velenia vo Washingtone – vraj išlo o vzdialenosť okolo 1 130 miľ. John F. Kennedy požadoval od Kuby a Sovietskeho zväzu, aby nikdy neboli jadrové hlavice umiestnené a Sovietsky zväz sa rozhodol túto požiadavku splniť. Z kubanskej raketovej krízy vznikol precedens, ktorý Západ a média neberú na vedomie. Novinár Eric Zuesse v svojom článku z 1.12.2022 „Vyvracanie lží o vojne na Ukrajine“ v tomto smere uviedol „…každá veľká svetová mocnosť má národné právo na sebaobranu zakázať akejkoľvek susednej krajine umožniť umiestnenie zbraní a síl veľkej svetovej veľmoci, ktorá je nepriateľská voči tejto veľkej svetovej veľmoci, aby boli umiestnené v tejto susednej krajine. Kým Kuba je vzdialená 1 131 míľ od DC, Ukrajina je od Kremľa vzdialená len 317 míľ. Päť minút od Kremľa by bolo tak blízko, že by to znamenalo koniec zápasu pre Rusko, šach-mat pre USA“.

Podľa právneho posudku špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie na Ukrajine zo strany advokátky na medzinárodne právo Dr. Evy Márie Barki z Rakúska, v medzinárodnom práve existuje okrem porušovania základných ľudských práv iba tri záväzné normy: právo národov na sebaurčenie, zákaz násilia a zákaz genocídy. Porušovanie územnej celistvosti či štátnej suverenity medzi ne nepatrí ! Podľa Valného zhromaždenia OSN č. 2625 z 24.10.1970, ktoré prijalo „Prehlásenie o priateľských vzťahoch“, sa výslovne uznáva právo na sebaurčenie a to buď zriadením vlastného suverénneho štátu alebo voľným spojením s iným štátom alebo začlenením do iného štátu. Advokátka na medzinárodné právo v svojom právnom posudku upozornila na to, že štátna suverenita sa používa ako argument proti odtrhnutiu, čo je nesprávne. Podľa nej štátna suverenita zahrňa právo utvárať ústavný a právny poriadok nezávisle na vplyvu vonkajšej moci !

Ochrana územnej celistvosti sa týka výhradne vzťahov medzi štátmi, nikdy nie národov. Podľa rezolúcie Valného zhromaždenia OSN zo 7.12.1987 majú národy právo bojovať za sebaurčenie, pričom sa ospravedlňuje i násilie. Podľa advokátky neuznanie odtrhnutia Krymu je často zdôvodňované Helsinskými záverečnými aktmi z roku 1975 a v nich obsiahnutým princípom nedotknuteľnosti hraníc (bod III.) a územnej celistvosti štátu (bod IV.). Vyplýva to z princípu suverenity v bode I. a týka sa účasníckych štátov, ktoré si navzájom musia rešpektovať svoje práva založené na suverenite, a nevzťahujú sa teda na národy. Vychadzajúc z uvedených súvislosti advokátka upozornila, že sa celkom prehliadalo a ignorovalo to, že bod VIII. Záverečného aktu konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe tiež obsahuje kolektívne právo národov na sebaurčenie, pričom sa zdôrazňuje, že národy môžu toto právo uplatňovať kedykoľvek a ako si želajú.

Západná propaganda, ktorú organizujú politickí predstavitelia USA, NATO a EÚ, rovnako ako média, neustále pripomínajú, že zo strany Ruska vo vzťahu k Ukrajine ide o nezákonnú, neospravedlniteľnú a nevyprovokovanú rozsiahlu agresívnu vojnu, ktorá sa začala 24. februára 2022. Všetky tieto tvrdenia dokopy predstavujú obyčajné klamstvo. Vojna na Ukrajine sa začala štátnym prevratom vo februári 2014, ktorý bol zorganizovaný za silnej pomoci štátnej administratívy USA pod vedením prezidenta Obamy. Západná propaganda nám nič neprezradí z toho, že v prípade Porošenka a Zelenského ide o prezidentské funkcie, ktoré boli nelegálne, pretože zvrhnutie demokratický zvoleného prezidenta Janukovyča vo februári 2014 bolo protiústavné.

Pre národy Európy predovšetkým je najhoršie to, že nie je kto odhaliť pretrvávajúce klamstvá, ktoré sa šíria zo Západu o agrésií Ruskej federácie vo vzťahu k Ukrajine. Podľa hlasovania Valného zhromaždenia OSN ešte z novembra 2022, Ruská federácia má zaplatiť Ukrajine odškodnenie za vojnu na Ukrajine, ktorú v skutočnosti zorganizovala štátna administratíva USA v prvom rade. A podobne takto uvažujú aj mandaríni EÚ v Bruselu. Na programe dňa nie je teda ochota oficiálnych národných vodcov v Európe odhaliť pravdu o vojne na Ukrajine. Čakať na takúto ochotu zo strany našich médií je tiež úplne zbytočné. Na základe klamstiev o tom, že Západ na čele s USA, NATO a EÚ nemá nič spoločného s vojnou na Ukrajine, sa prijímajú ďalšie a ďalšie politické rozhodnutia, o ktorých som sa v tomto článku už zmienil.

Klamstvá produkované všetkými možnými kanálmi z „demokratického“ Západu nás môžu priviesť len k Veľkej vojne s Ruskou federáciou. Ako v svojom už spomínanom článku tvrdil novinár Eric Zuesse, klamstvá majú často väčší dopad ako pravda a týmto dopadom sa môže stať aj tretia svetová vojna. Podľa neho je preto dôležité odhaliť klamstvá zo strany amerického režimu voči Rusku. Lenže v súčasnosti sa klamstvá neodhaľujú, len zakrývajú do plachiet „mierových iniciatív“ prezidenta Donalda Trumpa. Je priam tragikomické, že predstaviteľ amerického imperializmu sa pasoval do role zakladateľa akejsi „Rady mieru“, ktorá podľa ním napísanej charty sa má usilovať o zabezpečenie trvalého mieru v oblastiach postihnutých alebo ohrozených konfliktom.

Vojna na Ukrajine je názorným príkladom toho, že Američania sa doteraz ani nerozhodli odstúpiť od všestrannej podpory Ukrajiny v jej zástupnej vojne s Ruskou federáciou. Azda tie štáty, čo sa prihlasia aj s miliárdovým príspevkom do „Rady mieru“, budú mať záujem a snahu nejakým spôsobom donútiť štátnu administratívu USA úplne sa vzdať podpory Ukrajiny ? Som rád, že naša vláda ponúku o účasti SR v „Rade mieru“ odmietla. To na jednej strane. Ale na strane druhej vôbec neviem, prečo na prvé zasadanie Rady mieru bol náš minister zahraničných vecí Blanár vyslaný ako pozorovateľ. A už tu máme aj prvý výrazný výsledok predstaviteľa Rady mieru – spoločný útok USA a Izraela na Iran !

Zatiaľ Američania pochopili, že natrafila „kosa na kameň“ a preto sa len hľadá spôsob, ako čo najviac prispieť k tomu, aby ciele špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruskej federácií, týkajúce sa denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny neboli naplnené v plnom rozsahu a teda bez bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry. Možno práve s tým súvisí aj vyjadrenie ministra zahraničných vecí USA Rubia o tom, že „…je to zástupná vojna medzi jadrovými veľmociami, Spojenými štátmi, ktoré pomáhajú Ukrajine, a Ruskom a je potrebné ju ukončiť“.

Akým spôsobom sa zástupná vojna na Ukrajine ukončí, to je ťažko predikovať. Vojna by sa mala skončiť iba takým spôsobom a za takých podmienok, ktoré v žiadnom prípade neumožnia, aby sa EÚ a Ukrajina pod vedením USA a NATO nemohli dohodnúť posilňovať spoluprácu a integráciu ukrajinského a európskeho obranného priemyslu v záujme ďalšej prípravy na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Osud obyvateľstva Európy a sveta, spojený s ukončením vojny na Ukrajine, rovnako ako s budúcnosťou ľudstva, je z môjho pohľadu v rukách ozbrojených síl Ruskej federácie a jej predstaviteľov.

Nastolenie skutočného mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete bude možné len za predpokladu, že kyjevská diktatúra bude prinútená ku kapitulácií a príslušnými právnymi prostriedkami prinútená odísť do zabudnutia. Podľa môjho názoru na „programe dňa“ zo strany Ruskej federácie je dosiahnuť vojenskú porážku Ukrajiny a teda métu, ktorú politickí predstavitelia Západu nemôžu vítať, pretože ešte stále snívajú o porážke ruských ozbrojených síl. Lenže vojenská porážka kyjevskej diktatúry podľa všetkého bude spojená s riešením určitých politických ako aj diplomatických otázok a to tak v prospech Ruskej federácie ako aj v prospech samotného obyvateľstva národných štátov v Európe.

Predpoladám, že Ruská federácia v rámci svojej špeciálnej vojenskej operácie zameranej na demilitarizáciu a denacifiáciu Ukrajiny, bude chcieť uplatniť skúsenosti ZSSR z obdobia druhej svetovej vojny, konkrétne z obdobia roku 1944, keď išlo o zničujúce vojenské operácie Červenej armády, ktoré viedli k vyhnaniu fašistov zo ZSSR a ktoré dostali spoločný názov „Desať Stalinových úderov“, pričom najdôležitejšie je to, že vojenská porážka fašistických jednotiek viedla aj k riešeniu veľkých politických úloh – odstúpeniu z vojny Fínska, Nórska, Bulharska a Maďarska. A k čomu slúžilo vyriešenie mnohých politických a diplomatických otázok ? Autor knihy „Géniius Stalin – titan 20. storočia“ tvrdí, že na upevnenie víťazstva Červenej armády, čo bolo výsadou Stalina (str. 232-234).

Niečo podobné sa môže odohrať aj v rámci súčasnej vojny medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Predpokladám, že konečne víťazstvo ktorejkoľvek bojujúcej strany bude mať ohromný vplyv na riešenie dôležitých či veľkých politických úloh s určitými dôsledkami pre každú stranu. Osobne nie som zástancom toho, čo chce dosiahnuť Západ pod vedením USA, NATO a EÚ, pretože všetci chcú sa postarať o zachovanie kyjevskej diktatúry, režimu, ktorý svoju ďalšiu existenciu spája s prítomnosťou západných vojsk na území Ukrajiny a s prípravou na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Ukončenie zástupnej vojny musí byť teda konečné, definitívne a nacizmus, rovnako ako európsky fašizmus, musia utrpieť porážku, ktorá má byť potvrdená bezpodmienečnou kapituláciou. Či sa tak stane, to bude záležať od schopnosti ruských ozbrojených síl a od predstaviteľov Ruskej federácie.

Zataľ je potrebné pripomenúť, že vojna na Ukrajine, organizovaná od štátneho prevratu vo februári 2014, prispela k riešeniu aj určitých politických úloh – k návratu niekoľkých oblasti Ukrajiny do lona Ruskej federácie. A zásluhu na tomto návrate v prvom rade nemá ani tak Ruská federácia ako skôr samotný Západ a predstavitelia kyjevskej diktatúry, pretože vo veľkej a slepej nenávisti k Ruskej federácií akosi pozabudli, že ich akcie – politické a vojenské konanie – zákonite povedú k reakcií – k dôsledkom, ktoré sa im nebudú páčiť.

Ak Ruská federácia nenaletí na t.z. „mierové iniciatívy“ podľa EÚ či podľa Koalície ochotných, či podľa štátnej administratívy USA, tak je možné predpokladať – vysloviť hypotézu – že definitívne ukončenie vojny za aktívnej úlohy Ruskej federácie prispeje aj k riešeniu ďalších politických úloh, ktoré budú súvisieť s nastolením demokratického režimu na Ukrajine a so zmenami v politike viacerých národných štátov, organizovaných v rámci NATO a EÚ.

13.

Žiadalo by sa, aby pod silným tlakom občanom sa viacerým štátom podarilo to najdôležitejšie – podriadiť si kapitál národným záujmom – a na základe toho usilovať sa: a) o reformu Európskej únie, ktorá bude založená na úplne nových inštitucionálnych základoch súladných s charakterom medzinárodnej organizácie ako suverénnych národných štátov, za b) o ukončenie členstva v NATO ako základného predpokladu na vybudovanie nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti v rámci celej Európy a za c) zabrániť EÚ a národným vodcom členských štátov, aby súhlasili s členstvom Ukrajiny v EÚ, pretože v tomto prípade je možné predpokladať, že Ukrajine ostane úloha znova vyprovokovať nový konflikt s Ruskou federáciou, aby do Veľkej vojny boli zapojené všetky národy Európy.

Na Západe si štáty na čele s volenými zástupcami nedokázali podriadiť západný kapitál národným záujmom a z tohto dôvodu si trieda kapitalistov aj so svojimi organizovanými prisluhovačmi podriadila štátne inštitúcie svojim záujmom a národy uvrhla do náručia imperialistickej hydry ako dvojhlavej obludy, ktorá už dlhé roky trápi Európu či svet agresívnym vojenským blokom NATO a agresívnou EÚ, sformovanou do nadnárodnej mocenskej štruktúry. Ak si štát nevie podriadiť kapitál národným záujmom (záujmom občianstva), potom kapitalistická trieda je v postavení privilegovanej triedy, čo vždy vedie k výsledku, že občania ako voličstvo nikdy nie je suverénne a nemôže či nesmie o ničom dôležitom rozhodovať. V tomto storočí táto imperialistická hydra ožila v plnej sile a pustila sa, využijúc Ukrajinu a poddajné národné elity Európy, do nepriateľského a vojenského ťaženia na východ proti Ruskej federácií.

Že v kapitalistickej spoločnosti skutočne existuje minoritná trieda kapitalistov, tak na tom nie je nič divného. Divné je skôr to, že štátna moc sformovaná na základe moci občanov sa dopúšťa stále toho istého a základného prehriešku na živote celej spoločnosti – minoritnú triedu kapitalistov na úkor celej spoločnosti všetkými možnými politickými opatreniami a fintami upevňuje v pozícií privilegovanej triedy. Negatívne dôsledky takejto politickej praxe sú pre každú národnú spoločnosť najmä ma kolektívnom Západe výrazné, v určitých prípadoch katastrofálne, pretože privilegované postavenie minoritná trieda kapitalistov zneužíva pre svoje potreby a záujmy, nakoľko má finančné zdroje a mocenské nástroje, aby občianstvo nikdy nemohlo vystupovať v pozícií suveréna národa.

A čo si praje privilegovaná trieda aj s poddajnymi politickými predstaviteľmi ? Ruská federácia sa musí podriadiť pravidlám Západu a musí nakoniec kapitulovať !

Práve z uvedených dôvodov nie je možné tvrdiť, že v kapitalistickej spoločnosti existuje skutočná demokracia, pretože nie je možné dosiahnuť taký stav života spoločnosti, aby voličstvo bolo suverénne. Demokracia sa potom zužuje na propagandu, že jej podstatou sú slobodné a demokratické voľby, na základe ktorých si zástupcovia občanov budú vzorne plniť svoje úlohy. Lenže celá záhada politiky na Západe sa skrýva v tom, že aj samotný systém volieb a tvorby štátnej moci a správy veci verejných je už dávno v rukách práve privilegovanej triedy a je úplne zdeformovaný. Za príklad deformovania a privilegovania môže pokojne poslúžiť aj Slovenská republika.

Takým základným a najdôležitejším výkvetom politiky privilegovanej triedy v západnej spoločnosti sú už spomínané nadštátne vojensko-politické subjekty ako je NATO a EÚ, celá mediálna sféra Západu, skupina Bilderberg, Trilaterálna komisia, Svetové ekonomické forum, sionistické hnutie, obrie investičné fondy, spoločnosti Big Tech, implementácia globálneho týpu totalitarizmu, založeného na technokratických a transhumanistických ideológiach (Veľký reset), politika Bankových domov, politická organizácia Rada pre zahraničné vzťahy (CRF), rôzne politické nadácie a neziskovky, oganizáie globálneho „Cenzúrneho priemyslového komplexu“, CIA a MI6, Svetová zdravotnícka organizácia WHO a Bill Gates, samity G7 a G20, OSN a zavedenie Digitálnej verejnej infraštruktúry – digitalnej identity, digitálnych platieb a výmena dát, protiuhlíkové mimovládne organizácie, USAID – Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj a jej snaha o globálnu demonetizáciu, Nadácia otvorenej spoločnosti miliardara Sorosa, medzinárodná mimovládna organizácia Rímsky klub, Rada pre inkluzívny kapitalizmus (CIC), Rada pre ľudskú budúcnosť a mnohé ďalšie organizácie a fóra.

Je treba uviesť niekoľko poznámok k „Rade pre inluzívny kapitalizmus“ (CIC). Zakladateľkou Rady je Lynn Forester de Rothschildová, členka dynástie Rotshildovcov, ktorá patrí na vrchol pyramidy globálnej moci. CIC riadí základná skupina globálnych vodcov, ktorí sú označení ako „Strážcovia“. Medzi členov CIC patria: Mastercard, Allianz, Dupont, OSN, The Teachers Insurance and Anuity Association of America (TIAA), CalPERS, BP, Bank of America, Johnson & Johnson, Visa, Rockefeller Foundation, Ford Foundation, Mark Carney a mnoho dalších korporací z celého světa. Zoznam je rozsiahlý, ale to, co predstavuje, je akousi korporáciami riadenou vládou s kongresom zástupcov korporacií zmiešaných s poddajnými politickými vodcami. Tvrdí sa, že za väčšinou globálnych korporácií stoja investičné giganty BlackRock a Vanguard. Pre všetkých je charakteristické to, že ide o moc a vládu korporácií a peňažných elít pre korporácie a peňažné elity. Zo strany tých všetkých sa obchádza otázka politickej reprezentácie, kontrola, účasť a spolurozhodovanie občanov – voličov.

V Európe má už svoju tradíciu EFA – Európske fórum Alpbach ako neziskové združenie a nadácia so sídlom vo Viedni, ktorej oficiálnym cieľom je podporovať dialóg a spoluprácu naprieč generáciami, disciplínami a hranicami vraj s cieľom posilniť demokratické hodnoty a inovácie v Európe, aby bolo možné prispieť k pozitívnej budúcnosti Európy. Z tohto dôvodu Európske fórum Alpbach má svoje organizačné zložky ako Výkonnú radu, Strategickú poradnú radu, Mezinárodnú poradnú radu, Vedeckú poradnú radu a niekoľko Výborov: pre bezpečnosť, demokraciu a právny štát, podnebie, financie a ekonomika, umenie a kultúra, financovanie a seminíre. Uvedené fórum sa zaoberá globalistickou agendou – od zelenej politiky, cez cenzúru až po digitálnu menu. Veľkú časť účastníkov tvoria bankári, priemyselníci, členovia rôznych globalistických organizácií, zamestnanci neziskoviek či úradníci EÚ. Európske fórum Alpbach má silné väzby na politiku NATO a EÚ a opačne, takže sa v skutočnosti nedá predpokladať, že prispeje k proklamovanej pozitívnej budúcnosti Európy.

Vyššie som spomenul Rímsky klub, ktorého skutočným iniciátorom bol David Rockefeller a jeho pravou rukou Zbigniew Brzezinski a ktorý združuje vraj najautoritativnejších predstaviteľov politickej, finančnej, kultúrnej a vedeckej elity rôznych krajín sveta. Obaja už zomreli, ale Rímsky klub nezahynul, pretože v roku 2024 vydal 30-stranový dokument s názvom „Svetová výzva na prijatie opatrení v súvislosti s viacerými krízami, ktoré v súčasnosti sužujú ľudstvo“. Okruhlý stôl sa konal podzáštitou Rímskeho klubu a Rady pre ľudskú budúcnosť. Táto Rada bola založená s cieľom zvýšiť celosvetové povedomie o rastúcej existenčnej núdzi zahŕňajúcej desať katastrofických rizík – megahrozieb, ktorým ľudstvo v súčasnosti čelí.

Napríklad problém rodovej nerovnosti bol povýšený na globálny problém; problém rizík nekontrolovaného využívania umelej inteligencie bol zaradený medzi globálne problémy. Rímsky klub mal zasiať paniku, aby svet radšej prijal radikálne opatrenia na obmedzenie demografického rastu a dokonca dobrovoľné zníženie počtu obyvateľov, zastavenie ďalšieho priemyselného rozvoja (deindustrializácia), vzdanie sa národnej suverenity, vytvorenie nadnárodných inštitúcií s osobitnými právomocami na globálne riadenie.

Vo Svetovej výzve na akciu sa uvádza: „Ľudstvo čelí najväčšej núdzi, kríze pozostávajúcej z mnohých vzájomne súvisiacich katastrofických rizík. Kríza je už tu a bude sa zhoršovať. Jej kumulatívny rozsah a vplyv sú také veľké, že si to uvedomuje len málo ľudí. Tieto riziká spoločne ohrozujú našu schopnosť udržať civilizáciu, možno dokonca prežiť ako druh. Naliehavo sú potrebné globálne riešenia. Ak budeme konať neskôr, bude už neskoro.” A tu je ďalší: „Kríza je rozsiahla, zložitá a vzájomne prepojená. Dotýka sa každého na Zemi a ovplyvní aj budúce generácie. V súčasnosti neexistuje žiadny akčný plán na jej riešenie; neexistuje dokonca ani dohoda, že ľudstvo musí konať, aby sa zachránilo.” Čo teda napríklad navrhovali účastníci okruhlého stola ?

Úplné zničenie jadrových zbraní, o ktoré sa ľudstvo usiluje už niekoľko desaťročí. Drastický znížiť využívanie uhľovodíkov a prejsť na ekologické hospodárstvo a energetiku.V rámci boja proti hladu sa najbohatsšie krajiny vyzývajú, aby sa podelili o potraviny s najchudobnejšími. Mimoriadne naliehavou úlohou je vytvorenie svetovej meny a preto treba hovoriť o vytváraní digitálnych mien centrálnych bank, na základe ktorých môže vzniknúť jednotná globálna digitálna mena. Regióny s veľkým počtom obyvateľstva by sa mali podieľať na realizácií plánu dobrovoľného znižovania obyvateľstva. Je treba vzdať sa takého “reliktu minulosti”, ako je suverenita nad prírodnými zdrojmi štátu, čo sa týka v prvom rade Ruskej federácie. Podľa účastníkov okrúhleho stola by sa prírodné zdroje mali stať spoločným majetkom ľudstva (rozumej: majetkom veľkých medzinárodných korporácií).

Najzaujímavejšie a najradikálnejšie sú však návrhy na reformu existujúcich a vytvorenie nových medzinárodných inštitúcií. Navrhuje sa, aby sa Organizácia Spojených národov (OSN) stala “demokratickejšou” inštitúciou. Bezpečnostná rada OSN s právom veta sa má zrušiť. Zároveň sa v rámci OSN vytvorí Ľudové zhromaždenie, Rada pre systém Zeme, Globálna komisia pravdy a Výbor pre spásu ľudstva. Tie budú oprávnené prijímať zákony a rozhodnutia záväzné pre všetky krajiny. Opäť teda počujeme pieseň, ktorú sme počuli z Rímskeho klubu v časoch, keď túto organizáciu viedli David Rockefeller a Zbigniew Brzezinski. Pieseň o naliehavom zrušení národných štátov a vytvorení svetovej vlády, ktorá by vládla ľudstvu.

Čo vyplýva z naznačenej štruktúry rôznych iniciatívnych skupín na globálnej úrovni ? Že všetci a mnohí ďalší nemenovaní, nech už ide o finančnú, vojenskú, politickú, vedeckú, kultúrnu či inú sféru, verne slúžia minoritnej triede predovšetkým západných kapitalistov, ktorá sa správa tak, aby bola neviditeľná. Tých viditeľných, ktorí sa prezentujú a vymyšľajú všelijaké plány a programy ovládnutia ľudí a celej planéty, možno niekto nazýva, že je to v súhrne globálna mafia či globálni paraziti. Neviditeľná trieda v kapitalizme je v prvom rade spojená s finančným systémom a jeho kompletným ovládnutím, čo je rozhodujúce pre ovládanie všetkých ďalších oblasti života spoločnosti. Žijeme v bezohľadnom či korupčom kapitalizme, ktorému niektorí hovoria, že je to nadnárodný korporátny fašizmus, pretože je možné zistiť, kto koho požiera v poľnohospodárstve, v potravinárskom priemysle, v sektore informačných technológií, v zábavnom priemysle, pretože sa vie, kto koho vlastní v mediálnom priestore, v ekonomickom systéme, kto ovláda zdravotníctvo, vojensko-priemyselný sektor, kto ovláda samotný výber politických lídrov na národnej úrovni a podobne.

Problémom je, že pred zvoľou nadnárodných korporátnych kartelov či nadnárodných mocenských štruktúr sa národné štáty nevedia (nechcú) chrániť a aktívne brániť – navrhovať a schvaľovať protiopatrenia. Príkladom je samotná Európska únia, NATO alebo nedávno realizovaná globálna politika strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. V plnom prúde sú prípravy globalistov a technokratov na zavedenie technokratického otrokárstva prostredníctvom moderných finančných a informačných systémov. Privilegovaná trieda najmocnejších oligarchov sveta chce ovládať, riadiť a vlastniť svetový majetok, a ešte k tomu urobiť z každého človeka svojho otroka.

14.

Zločinná agenda zotročenie ľudstva sa postupne, z kroka na krok realizuje a naši politici vo vládnych funkciách neustále sa pred verejnosťou reprezentujú mantrou, že našim životným priestorom je Európska únia a našu bezpečnosť nám zaisťuje milované NATO, hoci práve obe štruktúry pod vedením USA zorganizovali vojnu na Ukrajine a pripravujú sa na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Predsedovi vlády SR ani takéto fakty zjavne nevadia, pretože aj po stretnutí s ministrom zahraničných vecí USA potvrdil, že Slovensko chce byť súčasťou kolektívnej bezpečnosti v Európe a NATO a preto bude postupne posilňovať svoje kapacity. Ak sa Slovenská republika (skôr politici) obáva (obávajú), že jej bezpečnosť môže narušiť Ruská federácia ako oficiálny nepriateľ Západu, potom stačí, ak vláda SR dohodne novú Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci a bude po neistotach o bezpečnosť slovenského národa. Lenže za takejto situácie, čo môže Slovenská republika ponúknuť zo svojej strany Ruskej federácií ? Slovenská republika môže zo svojej strany Ruskej federácií ponuknúť veľmi veľa. Čo to môže či má byť ?

Odpoveď: Slovenská republika má dať za svoju potvrdenú bezpečnosť zo strany Ruskej federácie, že prijme rozhodnutie nepodieľať sa na kolektívnej príprave Západu na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou a v prípade, že sa takáto vojna začne, slovenský národ sa nepridá do kolektívneho úsilia Západu pod vedením USA, NATO a EÚ podieľať sa na vojnovom ťažení na východ.

Predseda vlády SR občanov SR otvorene zavádza, pretože takáto „kolektívna bezpečnosť“ na strane Západu je len o „vlhkom sne“, ako doraziť Ruskú federáciu. Múdreho čitateľa určite napadla už otázka, ako je možné, že predseda vlády SR ani do týchto februárových dní 2026 nedokázal nikomu navrhnúť, aby sme sa spoločne zaoberali návrhami na nedeliteľnú kolektívnu bezpečnosť, ktorú ešte koncom roka 2021 predložila Ruská federácia USA a NATO. Teraz, keď minister zahraničných vecí SR poslušne odletel do USA na „Radu mieru“, ustanovenú prezidentom USA, môžeme predpokladať, že sa z našej strany navrhne, aby sa zúčastnení zaoberali návrhmi Ruskej federácie o bezpečnostných zárukách, predložené USA a NATO ? A rovnako záhadné je aj to, prečo naša vládna moc aj na čele s ústavnými činiteľmi, nemá na programe dňa riešenie práve všetkých tých politických otázok, ktoré dokopy tvoria zločinnú agendu zotročenia ľudstva a teda aj nášho národa.

15.

Je veľmi zaujímavé, čo sa deje vo svete fungujúcom podľa pravidiel globálneho kapitalizmu či neoliberálnej ideológie. Ako napísal americký filozof David Schweickart, bezúzdny kapitalizmus bude ďalej prehlbovať priepasť medzi globálne majúcimi a globálne nemajúcimi, takže život obyčajných ľudí bude ešte zúfalejší dokonca aj v bohatých krajinách (Po kapitalizme ekonomická demokracia, str. 30). Podľa filozofa kapitalizmus ako zvodná konzumná spoločnosť sa vyznačuje aj svojou brutálnou nerovnosťou ako najkrutejším prejavom, hlbokou iracionálnosťou či vojnami. Filozof zastáva názor, že dejiny 20. storočia by neboli také krvavé, keby USA boli skutočnou demokraciou. A ja jeho názor zdieľam a dovolím si doplniť v tom smere, že táto krvavosť dejín sa zásluhou USA preniesla aj do 21.storočia.

Podľa filozofa Davida Schweickarta 11.september 2001 ukázal, že svet zúfalo potrebuje pokrokovú alternatívu voči ideológií globálneho kapitalizmu. Bez pokrokovej vízie, ktorú bude globálny svet akceptovať, sme odsúdení žiť v kapitalizme a teróre medzi McWorld a Džihádom. Medzi súčasnými ľavicovými praktikami absentuje nástupnický systém. Podľa filozofa všetky pokrokové zápasy sa v dnešnej dobe chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu a z tohto dôvodu nenarúša sa kapitalizmus v jeho základoch, pretože dívame sa na svet cez okuliare dominantnej ideológie. Ja si dovolím doplniť, že nikto nemá odvahu sa pustiť do sformovania a hlavne presadzovania nástupníckej pokrokovej alternatívy, ktorú filozof pomenoval ako potrebu nastolenia nového ekonomického systému, ktorý nazval ekonomickou demokraciou ako demokratizáciu práce, kapitálu a demokracie.

Citujem filozofa: „Kým vladnú peniaze, nie ľudia, nemôžeme dosiahnuť to, čo dosiahnuť musíme. Zásadný význam majú politické reformy, ktoré drastický znižia vplyv súkromných finančnýh zdrojov na výsledky volieb“ (str.17). V rámci daného ekonomického poriadku nemôžeme podľa filozofa robiť nič bez reštrukturalizácie ekonomických inštitúcií ! Ekonomická demokracia je odolná voči všetkým druhom finančných kríz, ktoré trápia kapitalizmus, a to preto, že nejestvujú: a) súkromné finančné trhy, b) burza (len si spomeňne, ako je to teraz s elektrickou energiou a plynom, poznámka D.H.), trh s obligáciámi, d) investičné banky, e) súkromné investičné spoločnosti, f) možnosť finančných špekulácií, „chorých“ finančných inovácií.

Podľa filozofa existujú dva zdroje nespokojnosti s kapitalizmom a ide o t. z. „demokratické deficity“ ako nedostatku demokratickej kontroly podmienok v spoločnosti, ktoré hlboko zasahujú do našich životov. Prvý deficit je spojený s požadavkou, že na pracoviskách má existovať demokracia, nie autoritatívnosť. Druhý deficit sa týka toho, že existuje kapitálová hypermobilita, čo znamená, že veľké množstvo kapitálu patrí jednotlivcom a tí si s ním môžu robiť, čo len chcú. Podľa filozofa, kým budú existovať štruktúry globalizovaného kapitalizmu, nenájdeme žiadnu alternatívu vývoja spoločnosti.

Kapitalizmus poskytol šancu na ozajstný humanný svet, no kým sa nedostaneme za hranice kapitalizmu, nie je možné túto šancu využiť. Ekonomická demokracia sa bude usilvať o ústretovejšiu zahraničnú politiku, nebudú či odpadnú zámienky na kapitalistickú expanziu vo svete. V ekonomickej demokracií investície nebudú plynuť do cudziny v úsilí hľadať vyššie zisky, takže nebude treba formovať svet bezpečný pre zahraničné investície. Ako je to možné ?

Podľa amerického filozofa ekonomická demokracia má tri základné črty:

1. Základom je zamestnanecká samospráva, v rámci ktorej činnosť všetkých výrobných podnikov demokratický kontrolujú zamestnanci.

2. Trh, v rámci ktorého podniky spolupracujú navzájom medzi sebou a so spotrebiteľmi.

3. Spoločenská kontrola investícií. Foindy sa vytvárajú z daní základných prostriedkov a naspäť do ekonomiky cez sieť verejných investičných bank.

Je dôležité si uvedomiť, vzhľadom k tomu, čo sa už roky deje v rámci vzťahu národného a globálneho, že podľa amerického filozofa základné inštitúcie charakteristické pre ekonomickou demokraciu, sú späté s víziou národného štátu. Ako som celkom jasne uviedol v tomto svojom „predslove“, v rámci globalizovaného kapitalizmu sa postupne zosilňujú útoky na oslabovanie a zničenie či zrušenie národných štátov. Príkladom je samotná Európska únia a jej jednotlivé politiky.

Z uvedeného vyplýva, že kto pochopí súvislosti spojené s otázkami, ktoré vo svojom diele spomenul americký filozof Davd Schweickart „Po kapitalizme ekonomická demokracia“, musí uznať, že samotné štruktúry globálneho kapitalizmu poskytujú veľmi vhodnú a úrodnú pôdu pre organizovanie vojen vo svete. Od nich sa odvíja aj založenie a rozšírovanie Severoatlantickej organizácie (NATO), s podstatou kapitalizmu, pri absencií ekonomickej demokracie, súvisía aj vojny v 20. storočí, ustanovenie a rozšírovanie takej nadnárodnej štruktúry ako je Európska únia, potreba oslabenia a zničenia ruskej civilizácie – Ruskej federácie. So štruktúrami globálneho kapitalizmu je späté úsilie o zrušenie národných štátov, ale najmä úsilie nedopustiť, aby ľudstvo došlo k pochopeniu, že ho môže čakáť krajšia budúcnosť po kapitalizme, o čom snívali komunisti. Iba tak si mohol filozof dovoliť tvrdiť, že vojny, štátne prevraty, utrpenie, teror a zabíjanie v mene antikomunizmu pripravili o život prinajmenej toľko ľudí ako Hitler a Stalin.

V súčasnosti je potrebné si už jasne uvedomovať, že globalistické elity už dávno začali pripravovať a postupne realizovať plány, aby ľudstvo nedospelo k pochopeniu, že ho môže čakať krajšia budúcnosť po kapitalizme. O rôznych krokoch nežiaducich elít Západu som sa v svojom článku – „predslove“ už zmienil a v súhrne som takéto politiky na globálnej úrovni označil ako zločinnú agendu zotročenia ľudstva. Táto agenda má za úlohu zabetonovať moc kapitálu a konečné riešenie dejín má byť spojené s definitívnym potvrdením víťazstva minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi nad všetkými ostatnými a s ich ukotvením do pozície novodobých otrokov pod vedením a správou svetovej vlády. Proti tejto agende neexistuje žiadny podstatný odpor občianstva národných štátov, pretože: a) neexistujú politické sily, ktoré by presadzovali nástupnícky projekt založený na ekonomickej demokracií, b) mnohé politické elity národných štátov – napríklad v rámci EÚ – vzťah globálneho a národného deformujú v prospech globálneho a jeho politik.

Podľa amerického filozofa kapitalistická trieda, ktorú v skutočnosti vôbec ľudská spoločnosť nepotrebuje, na rozdiel od podnikateľov, pretože na výrobu rôznych továrov potrebujeme prácu a rôzne suroviny, tak kapitalistická trieda sa bojí, že komunisti by mohli mať pravdu v tom, že kapitalizmus neznámená koniec histórie, pretože bude existovať výzva na vytvorenie nového ekonomického poriadku – ekonomickej demokracie. Vlastnenie kapitálu, to nie je podnikateľská funkcia. Kapitalizmus by nemal byť koncom dejín a strašidlo globalizovaného kapitalizmu by nemalo ostať natrvalo. Podľa amerického filozofa kontraprojekt za zápas o vytvorenie nového ekonomického poriadku musí zaangažovať milióny ľudí, aby narušili jednotu nežiaducich elit, k čomu potrebujeme nie revolúcie, ale postupné reformy. Radikálna transformácia si bude vyžadovať výrazné prehlbenie demokracie.

16.

Úplne na záver svojho dlhého „predslovu“ by som chcel pozornosť tých čitateľov, ktorí to s čítaním vydržali až do konca, zorientovať, že v roku 2017 vyšla v rámci Eko-konzlut kniha s názvom „Zločiny kapitalizmu“. Táto kniha v skutočnosti uzrela svetlo sveta už v roku 1998 ako mimoriadne pozoruhodná a faktografický bohatá analýza 35 historikov, ekonómov, právnikov, politológov, novinárov, právnikov i umelcov z piatich krajín sveta. Kniha s počtom strán 524 odhaľuje a na konkrétnych príkladoch dokumentuje históriu, podstatu a nespravodlivosť kapitalizmu od jeho počiatkov až praktický do dní jej napísania a vydania.

V predslove k slovenskému vydaniu čiernej knihy o kapitalizme editor uviedol niekoľko veľmi zaujímavých myšlienok. Najprv editor si dovolil čitateľa zorientovať v tom, čo sa udialo po t. z. nežnej či zamatovej revolúcií v roku 1989. Všetci mladši ako 45 roční sa učili a učia iba o neuveriteľne strašných zločinoch komunizmu. Osobne dodávam, že aj podľa mediálnych, skoro každodenných správ, sme všetci žili v komunizme, čo je obrovská hlúposť. A tak tá hrozná beštia komunizmus má údajne na rovaši najviac mrtvých na svete. Najdôležitejšie je si pamätať, že Stalin bol horší ako Hitler a že strašný komunizmus treba vymazať na veky z dejín. Nikto si naň nesmie ani spomenúť a keď, tak iba v zlom. Lenin a Stalin sú teda najväčší zloduchovia ľudstva na večné časy. Tak sa to dnes má učiť a aj učí. Editor si preto postavil otázku: Je to pravda ? Ak chceme porovnávať, kto v dejiných napáchal viacej zločinov komunizmus či kapitalizmus, tak odpoveď je nepopierateľná, aj keď ju mnohí nechcú počuť – je to jednoznačne kapitalizmus ! A o tom je práve čierna kniha kapitalizmu „Zločiny kapitalizmu“.

Editor ďalej čitateľa upozornil, že jedným z prvých opatrení po 1989 roku bolo zrušenie výučby základného kurzu Marxizmu – leninizmu na vysokých školách. Vtedy málokto pochopil ciele tohto oaptrenia, rovnako ako to málokto chápe v súčasnosti. Editor nachádza odpoveď pre uvedené opatrenie v tom, že vládcovia spoločnosti, a teda kapitalisti, tí nepotrebujä, aby pracujúci rozmýšľalil nad tým, ako v skutočnosti funguje tento náš svet. Či je tento svet spravodlivý, prečo je niekto veľmi bohatý a druhý chudobný a podobne. Pracujúci majú za úlohu otročiť od rána do noci za pár šupiek, konzumovať, sexovať, chľastať, čumieť na televíziu, len nerozmýšľať a nechcieť zmeniť svet k lepšiemu. To sa pokladá za nezákonné! Pracujúci nesmú siahať na zisky kapitalistov a na spravodlivú kapitalistickú spoločnosť. A podarilo sa, pretože všetci sú spokojní, pretože si myslia, že systém je dobrý a všetko je tak, ako má byť. Len politici, ktorí sú pri moci, sú zlí. Tých treba vymeniť a k tomu sú voľby. A v tom je všetka sloboda a demokracia pracujúcich – nič viac. Na systém sa nesmie siahať, inak by sme boli extrémisti či fašisti.

Uvedené myšlienky editora sú náramne aktuálne a stále viac sa týkajú nášho každodenného života. Len potvrdzujú to, čo som v tomto svojom „predslove“ spomenul v tej časti, keď som sa zamýšľal nad otázkou, či je možná skutočná demokracia v kapitalistickej spoločnosti a aké sú jej hlavné znaky. Dostali sme sa k zaujímavému porovnaniu. Občania na jednej strane majú slobodu vo voľbách iba vymeniť jedných politikov za druhých, pričom efekty takejto výmeny sú problematické a neprinášajú zásadné zmeny k lepšiemu v živote spoločnosti. Na strane druhej tí istí občania majú vytvorené zo strany vládcov spoločnosti všetky podmienky k tomu, aby si nesmeli dovoľovať rozmýšľať nad tým, ako má fungovať národná spoločnosť a tiež nemôžu brať reálnu účasť na rozhodovacích procesoch, koré sa dotýkajú života všetkých.

Zrušenie výučby základov marxizmu-leninizmu nebolo vôbec náhodné. V rámci základov sa vyučovala Politická ekonómia, Základy marxistickej filozofie, Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, Vedecký komunizmus a dokonca niekde aj Vedecký ateizmus. V čom táto výučba mala pozitívnu stránku ? Podľa editora študenti vysokých škôl dostali spoločenský a filozofický rozhľad, ktorý slúžil k zásadnému rozšíreniu poznania. Od zrušenie vyúčby marxizmu-leninizmu na vysokých školách bez adekvátnej náhrady podľa editora vysoké školy fabrikujú absolventov bez celospoločenského prehľadu a zakotvenia. A aj o to išlo v tej tzv. nežnej a zamatovej revolúcií.

Editor postavil otázku, čo bolo v učení marxizmu-lemninizmu najnebezpečnejšie. Podľa neho nebola to marxistická bezbožnosť, ako si to mnohí mysleli. V skutočnosti to boli Dejiny medzinárodného komunistického a robotníckeho hnutia. Toto bolo nebezpečné pre kapitalistov. Tá krvavá kronika sociálnych zápasov obyčajných ľudí, kruto vykorisťovaných robotníkov, žien a derí, v 12 hodinových zmenách za žobrackú mzdu, hladujúcoch a zomerajúcich. V tomto predmete bola zločinnosť a neľudskosť kapitalizmu zjavná a ľahko pochopiteľná. Kapitalizmus – to je nekonečné utrpenie, vykorisťovanie a stovky miliónov mŕtvych, to je pravá tvár toho, čomu od roku 1989 pokrytecký hovoríme „sloboda a demkracia“. Vždy išlo a ide o boj za ideály a ľudské sny o slobode a sociálnej spravodlivosti, išlo a stále ide o spravodlivejšie rozdelenie ziskov, a to kapitalisti necheli a nechcú pripustiť (str.4 až 6).

Úvod knihy „Zločiny kapitalizmu“ napísal Gilles Perrault, francúzsky spisovateľ, kritik a novinár, ktorý zomrel v auguste 2023. Po jeho stručnom úvode nasleduje príspevok z medzinárodnej konferencie 25. – 26. 11. 2006, ktorý predniesol H. Charfo, politik syrského pôvodu žijúcu v Českej republike. Tento príspevok má názov „Zločiny imperializmu“ a je uverejnený na str. 10 až 13. Podľa autora príspevku imperializmus existuje v dvoch variantoch: liberálny a totalitný – fašistický. Tieto dve varianty sa od seba odlišujú formou politického zriadenia, avšak ekonomický základ majú rovnaký – zabezpečenie blahobytu na úkor iných krajín a národov. Z histórie je možné ľahko pochopiť, že liberalizmus sa ľahko mení vo fašizmus nemeckého či talianského typu alebo v jeho odrodu – americký maccartizmus. Fašistické režimy sa nezriedka zhodujú s liberálnou ekonomikou a tešia sa podpore liberálov, čoho príladom je pinochetovský fašizmus v Čile. Pán H. Charfo na faktoch primomenul dôsledky politiky imperialistickej globalizácie a zdôraznil, že sú katastrofálne. Ja ich nebudem uvádza, dajú sa vyhľadať zo Správy OSN z roku 2005 o rozvoji človeka.

Mňa zaujali jeho informácie o zavádzaní „demokracie“ a liberálnych modelov v Ruskej federácií. Autor príspevku tvrdí, že pod vedením a tlakom USA a nimi kontrolovaných medzinárodných inštitútov zavádzanie „demokracie“ a liberálnych modelov spôsobilo na území Ruskej federáci stratu okolo 10 miliónov ľudských životov, z ktorých bolo 9 miliónov Rusov. H. Charfo zdôraznil, že fakt genocídy ruského národa a ďalších národov žijúcich na území Ruska v dôsledku liberálnej politiky bol zaevidovaný v materiáloch Komisie na odvolanie prezidenta B. N. Jeľcina v roku 1999. O tejto téme nie je možné sa oficiálne dozvedieť nič viac a preto predpokladám, že v budúcnosti bude podrobne analyzovaná.

Dovolím si uviesť niekoľko poznámok z príspevku do knihy „Zločiny kapitalizmu“, ktorý napísal Maurice Cury, básnik, romanopisec, esejista, filmový a televízny scenárista, rozhlasový a divadelný autor z Francúzska. Jeho príspevok má názov „Totalitný lieberalizmus“. Prečo som sa rozhodol zdržať sa úvahami, ktoré Cury napísal. Lebo jeho myšlienky o totalitnom liberalizme sa nás všetkých dotýkajú a to celej národnej spoločnosti. Deň čo deň a rok za rokom sa občania či obyvateľstvo Slovenska z úst mnohých politikov a mediálnych skupín dozvedá, ako veľká časť politikov, umelcov, celebrit, či pseudointelektuálov je rozhorčená z toho, že ukrajinský národ trpí zásluhou vojenskej agrésie Ruskej federácie.

Národy Európy pod vedením USA, NATO a EÚ sa spojili na podporu Ukrajiny a kyjevského režimu. Samotné vyhlásenie predstaviteľov NATO je tiež celkom jasné, pretože „…kroky Ruskej federácie nezabránia spojencom, aby sa vzdali svojich trvalých záväzkov na podporu Ukrajiny“. Celá propaganda je zameraná k tomu, že je potrebné zničiť, poraziť jediné zlo na tomto svete – Ruskú federáciu – ktorá sa bezdôvodne a agresívne pustila do vojny s Ukrajinou. Že ukrajinský národ trpí zásluhou politiky „demokratického“ Západu v prvom rade a zásluhou svojich vlastných politických predstaviteľov, inštalovaných do nového kyjevského režimu po štátnom prevrate vo februári 2014, tak o tom sa nesmie hovoriť a ani písať. Vojnoví štváči žijú na Západe a na Ukrajine a Západ financuje Ukrajinu ako svoju kolóniu, ktorá má byť aj do budúcnosti zárukou úspešného boja proti Ruskej federácií.

Takže poďme k samotnému príspevku Curyho. Svet ovládaný kapitalizmom je vraj svet slobodný. Kapitalizmus sa verejne nespomína, a keď, tak v zmysle, že je liberalizmom. Čo si všetci máme osvojiť je to, že neexistuje a nikdy nebude existovať iný ! Predstavitelia zodpovední za hospodárstvo, väčšina politikov, ale aj intelektuáli a novinári, ktorí majú prístup k hlavným médiám – televízií, rozhlasu, tlači, veľkým vydavateľstvam, ktoré sú napospas v rukách priemyselných alebo finančných skupín, spievajú stále rovnaku pieseň o kapitalizme. A celý občiansky „chór“, napríklad v západných krajinách minimálne, by si mal osvojiť „spev vyvolených“. V „speve vyvolených“ dominuje dovolávanie sa stále ušľachtilých ideálov – obrany demokracie, slobody, západných hodnôt, boja proti „komunistickej“ diktatúry a podobne. Dovolím si doplniť, že v terajšej dobe je „modným doplnkom“ ušachtilých ideálov západného kapitalizmu, pardón, liberalizmu, obrana proti imperialistickému Rusku.

Za oponou obrany ušľachtilých ideálov liberalizmu propaganda v skutočnosti bráni len záujmy triedy vlastníkov. Toto tvrdí Cury a má celkom pravdu, pretože propagande sa z môjho pohľadu darí držať obyvateľstvo národných štátov v pomerne „veľkej vzdialenosti“ od triedy vlastníkov, čo vedie k tomu, že samotné spoločenské vedomie je orientované často iným smerom, je neškodné, pretože je uspaté. Je možné predpokladať, že sa môžu viesť celkom otvorené debaty napríklad o tom, aké boli a sú záujmy triedy vlastníkov (minoritnej triedy kapitalistov na Západe) v súvislosti s Ukrajinou a Ruskou federáciou ? Z môjho pohľadu určite je možné pomerne presne analyzovať, akú úlohu zohrala štátna administratíva USA, vedenie NATO a EÚ pri príprave Majdanu vo februári 2014 na Ukrajine a zorganizovaní štátneho prevratu, rovnako akú úlohu tieto subjekty zohrávali v nasledujúcich rokoch až do dnešných dní. Zasahovanie západného kapitálu do vnútorných záležitosti iných štátov je pre USA a jeho mnohých spojencov niečo, čo sa nesmie pokladať za súčasť medzinárodného práva. Ak kyjevská diktatúra od svojich začiatkov viedla vnútroštátnu vojnu na Donbase s následnou humanitárnou katastrófou, nikto zo Západu nebol rozhorčený z toho, prečo sa to deje.

Nemôžeme sa preto diviť tomu, čo Cury v svojom príspevku v súvislosti s propagandou Západu napísal. Citujem: „Stupenci liberalizmu, velebitelia USA, nepočul som váš hlas proti ničeniu Vietnamu, proti indonézskej genocíde, proti krutostiam páchaným v mene liberalizmu v latinskej Amerike, proti americkej pomoci Pinochetovho prevratu, ktorý bol jedným z najkrvavejších v histórií, ani proti poprave tureckých odborárov. Vaše rozhorčenie bolo a je vždy zjavne selektívne…“ (str.19). V našej terajšej situácií spoločenské vedomie nášho národa je usmerňované takým spôsobom, aby naše rozhorčenie deň čo deň bola namierené na Ruskú federáciu a jej predstaviteľov. V zákulisí politikov a rôznych národných či nadnárodných štruktúr Západu sa robia všetky možné opatrenia, aby rozhorčenie obyvateľstva národných štátov sa neotočilo proti triede vlastníkov a proti samotným politickým elitám.

Propagandu Západu Cury pokladá za jeden z dôležitých prostriedkov expanzie a akumulácie kapitalizmu. Mimo propagandy sa aktívne organizujú vojny proti neposlušným krajinám, ktoré nerešpektujú západné krajiny, represie, lúpež, vykorisťovanie, úžera, korupcia. Tie kedysi boli privilégiom Anglicka a Francúzska v Afrike a v Ázii. Posledné kŕčovité prejavy kolonializmu v Indií, na Madagaskare, v Indočíne, Alžírsku si vyžiadal milióny mrtvých. V súčasnosti sú to Spojené štáty, národ, ktorý si robí nárok na poručníctvo sveta. USA pokračujú s praktizovaním politiky nádmerného zbrojenia, ktorú iným zakazujú. Vidíme, ako sa imperializmus USA prejavuje v praxi vo všetkých priamych aj nepriamych intervenciách v rôznych častiach sveta a to nielen v 20. storočí, ale aj už v tomto 21. storočí.

Vydieračská kapitalistická vojna nadobúda aj formu embarga proti neposlušným štátom ako Kuba, Líbya, Irak a teraz napríklad proti Ruskej federácií. Praktiky kapitalizmu sú blízke praktikám mafie. CIA je nepochybne najväčšou zločineckou organizáciou na svete. Cury pripomenul, že represie a vykorisťovanie idú ruka v ruke. V mnohých podnikoch funguje protiodborová represia, pretože pracovné vykorisťovanie je motorom kapitalizmu. Západné ekonomiky profitujú v Treťom svete z najhoršieho vykorisťovania – z otroctva, a vo svojich krajinách z poroby ilegálnych prísťahovalcov. Nadnárodné spoločnosti disponujú takým vplyvom, alebo finančným či politickým tlakom na všetkých verejných alebo súkromných zodpovedných predstaviteľov, že vo svojich chápadlách zaškrtia ako chobotnica akýkoľvek odpor (str.17-19).

Dovolím si doplniť, že rôzne prostriedky expanzie a akumulácie kapitalizmu boli a sú používané vo vzťahu k Ukrajine. Všetky podstatné fakty spojené s touto otázkou, sa skôr či neskôr dostanú na svetlo sveta a to počnúc prípravou banderovcov a nacionalistov na Majdan, zorganizovaním štátneho prevratu zo strany predstaviteľov západného kapitalizmu , militarizáciou Ukrajiny, finančnou a vojenskou podporou, ovládaním ekonomiky a podobne. Zahraničné korporácie a západné krajiny prevzali takmer úplnú kontrolu nad ukrajinskou pôdou a nerastnými zdrojmi. Ukrajinský expremiér Azarov uviedol, že podiel je takmer stopercentný. Všetká pôda osiatá rôznymi plodinami, je vlastnená veľkými zahraničnými korporáciámi, ako je napríklad Monsanto. Podľa neho Zelenskyj prostredníctvom príslušných dohôd postupil ukrajinské prírodné zdroje Spojeným štátom americkým a Veľkej Británií, zatiaľ čo obyvateľsto Ukrajiny nič nevlastní.

Maurice Cury nezabudol pripomenúť, že liberalizmus priviedol národy takmer k vymiznutiu drobného poľnohospodárstva, ktoré pohltilo veľké agrárne vykorisťovanie, že došlo k takmer úplnému zmiznutiu maloobchodu najmä v oblasti potravín v prospech veľkodistributorov a hypermarketov, že došlo ku koncentrácií priemyslu do veľkých národných a potom do nadnárodných spoločnosti, ktoré nadobúdajú také rozmery, že majú často väčšie finančné prostriedky než štáty a predstavujú zákon. Z ich strany sa potom robia opatrenia, aby posilnili svoju nekontrolovateľnú moc nad štátmi, ako je to v prípade Mnohonárodnej investičnej dohody – United Fruit Company, ktorá vládne nad mnohými štámi Latinskej Ameriky (str.14). Dovolím si doplniť, že v Európe je napríklad od septembra 2017 platná Komplexná hospodárska a obchodná dohoda medzi EÚ a Kanadou (CETA), ktorú okrem iných podpísal aj predseda vlády SR Róbert Fico. Národná rada SR túto dohodu ratifikovala v septembri 2019, pričom si vôbec nepamätám, že by vládna moc k tejto veľmi dôležitej téme otvorila celospoločenskú diskusiu.

17.

Hneď na začiatku svojho „predslovu“ som uviedol, že Slovenská republika sa na poslednú chvíľu pripojila k programu európskych obranných pôžičiek s názvom SAFE – Bezpečnostné opatrenia pre Európu. Tento nástroj sa stal základom programu EÚ ReArm Európe – Plánu na prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny (!) prostredníctvom lacných dlhodobých pôžičiek vo výške až 150 milárd eur. Podľa komisára EÚ pre obranu, SAFE je najlepší spôsob, ako podporiť Ukrajinu a to napríklad spoločným nákupom zbraní pre Kyjev alebo ich nákupom priamo od ukrajinského obranného priemyslu. Prečo som to aj teraz na konci „predslovu“ spomenul ?

Pretože množia sa hlasy pre vstup Európskej únie do Veľkej vojny proti Rusku na Ukrajine. Bývalý generálny tajomník NATO Rasmussen sa už nemôže dočkať, kedy Európa pošle svojich vojakov na Ukrajinu. Poľský minister zahraničných vecí Sikorski je tiež naladený veľmi bojovne, pretože neustále pripomína, ako Rusko hrozí vojnou Európe a z tohto dôvodu loboval v poľskom Sejme za bruselskú iniciatívu SAFE. Minister obrany Nemecka nevylučuje, že vojna s Ruskom môže vypuknúť už v tomto roku. Francúzsko a Veľká Británia sa vraj rozhodli dodať Ukrajine niekoľko vodíkových hlavíc. Nový český minister zahraničných vecí sa svojim vystúpením vo VZ OSN tiež pridal k vojnovým štváčom a teda proti Ruskej federácií. Prečo sa politici v Európe nedokážu celkom seriózne baviť o udržaní mieru v Európe či o ukončení vojny na Ukrajine s občanmi národných štátov ? Už dávno platí, že ak by Západ politický, finančne a vojenský nepodporoval kyjevskú diktatúru a všetko by ponechal na rozhodnutie Ruskej federácie, tak vojna by sa už dávno skončila.

V rámci západného kapitalizmu je potrebné dostatočne živiť a posilňovať vojensko-priemyselný komplex a teda zbrojarov a zbrojovky. EÚ v tomto smere vytvorila pre vojensko-priemyselny komplex a celé skupiny politikov v rámci bruselských mandarínov a národných štátov veľmi vhodné podmienky pre nalievanie finančných zdrojov do vojenských zákaziek. Zainteresovanosť politikov na obrovskom navýšovaní zbrojarských zákaziek v rámci Európy a teda aj Ukrajiny a pre Ukrajinu bola vyvolaná práve programom európskych obranných pôžičiek s názvom SAFE. Nedalo sa tomu odolať a ani naša vládna moc neodolala tomuto zorganizovanému pokúšeniu uzatvárať obchody v mene bezpečnosti samotnej Európy a Európanov. Vyzerá to také šľachetné, keď sa cez zorganizovaný lobing myslí práve na záujmy obyvateľstva Európy žiť v miwerových podmienkach a teda celkom bezpečne a nie na záujmy západného kapitálu.

Európska iniciatíva SAFE (Security Action of Europe), ktorá bola schválená v máji minulého roku, predstavuje najväčší finančný nástroj v histórií EÚ, určený na spoločné zbrojenie, posilnenie vraj obranného priemyslu a modernizáciu armád v celkovej výške 150,- miliárd eur. Ak je pravda, že uvedený finančný nástroj umožňuje poskytovať lacné úvery národným vládam, ktoré potom budú platiť zbrojárske kontrakty, niekedy aj v rámci spoločných programov, potom to znamená, že národné vlády a ministerstva obrany budú vyberať projekty pre zbrojárske firmy, respektíve sa niekoľko vlád dohodne na spoločných projektoch.

Z toho je jasné, že politici či koalície politických strán sa budú snažiť využívať svoju moc prideľovať miliónové či miliárdové zákazky konkrétnym firmám. Keď k tomu pripočítam, že zbrojársky sektor v náväznosti na štátne zákazky sa správa ako „uzatvorená spoločnosť“, ktorej sa prispôsobuje celý proces obstarávania zákaziek, tak mi z toho vychádza, že na európskej úrovni, aj za dôležitej asitencie národných vodcov, boli vytvorené podmienky pre korupčné prostredie. V skutočnosti korupčné prostredie existuje už dávnejšie, pretože nepretržitá finančná a vojenská pomoc Ukrajine vytvára ideálne podmienky pre korupčné správanie sa predstaviteľov kyjevského režimu.

Na obrovskom zbrojení pre Veľkú vojnu s Ruskou federáciou si môžu výrazne prilepšiť nielen predstavitelia vojensko-priemyselného komplexu (zbrojarské firmy), ale rovnako aj predstavitelia každej vládnej moci, ktorá bude mať za úlohu finančné zdroje prerozdeliť. Celá európska inciatíva SAFE v plnej miere vychádza zo záujmov západného kapitalizmu, pretože počas celej zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií ide len o raketový zisk amerického a západného vojenského priemyslu. Všetko je platené daňovými poplatníkmi na Západe a krvou Ukrajincou.

Zástupná vojna na Ukrajine vznikla aj preto, aby plnila úlohu gigantického obchodného projektu západného kapitálu, v rámci ktorého bol a je zámer zmocniť sa územia, prírodných zdrojov a rôznych aktív (majetku) nachádzajúceho sa na Ukrajine. Ukrajina má na svojom území veľké zásoby rôznych nerastných surovín – uhlia, železnej rudy, manganovej rudy, titanových rud, uranu, kvalitnej žuly, ortuti, draselnej soli, zlata, siry, niklu, grafitu, minerálnych a termálnych vod, a samozrejme, poľnohospodársku pôdu – čiernozem. Ukrajina je domovom štvrtiny svetových zásob černozemí, mimoriadne úrodnej pôdy, a pred vojnou bola najväčším svetovým producentom slnečnicového šrotu, oleja a semien a jedným z najväčších vývozcov kukurice a pšenice.

Primárnym účelom západného militarizmu je vytváranie zisku pre súkromné korporácie, vojensko-priemyselný komplex. Ak zástupná vojna na Ukrajine je hnusným stelesnením západného kapitalizmu, potom je otázka, prečo tak veľa podporovateľov Ukrajiny máme z radov politických elit Západu či samotnej EÚ s jej členskými štátmi. Môže to byť len kvôli tomu, že celý Západ so svojimi predstaviteľmi na rôznych úrovniach zo srdca a z ľudskosti miluje ukrajinský národ, alebo kvôli tomu, že zorganizovaná vojna na Ukrajine umožňuje plniť ciele ekonomického systému kapitalizmu ?

V prírode nad zdochlinami vedia krúžiť supy v početnom kŕdli. Obrazne povedané, nad Ukrajinou krúžia kapitalisti už pomerne dlho a najviac sa ich krúženie v kŕdli začalo objavovať po vstupe ruských ozbrojených síl na Ukrajinu vo februári 2022. Štátnym prevratom vo februári 2014 sa vytvorili reálne podmienky k tomu, aby Západ začal postupne presadzovať svoj program radikálnej zmeny ekonomiky Ukrajiny, ktorým sa mala krajina otvoriť a zároveň ju urobiť bezpečnou pre západný kapitál. Neoliberálna šoková terapia by mala podľa predstaviteľov Západu zahŕňať posilnenie trhovej ekonomiky, decentralizáciu, privatizáciu, reformu štátnych podnikov, pozemkovú reformu, reformu štátnej správy” a euroatlantickú integráciu, ako aj rozsiahlu dereguláciu a osekanie zastaranej pracovnej legislatívy vedúcej ku komplikovanému procesu prijímania a prepúšťania zamestnancov, regulácii nadčasov atď. Stručne povedané, išlo a ide o zrealizovanie Washingtonského konsenzu v podmienkach Ukrajiny. A toto všetko – tento radikálny program zmeny ekonomiky – sa skrýva v rámci organizovaných altruistických konferencií pre západné podnikateľské elity s cieľom pomôcť podporiť obnovu Ukrajiny po vojne.

Samozrejme, Zelenskyj súhlasil s tým, aby jeho krajina bola otvorená pre biznis, a teda pre zahraničné korporácie, aby prišli a využívali jej zdroje a lacnú pracovnú silu. Ukrajinská vláda v podstate zverila celý proces povojnovej “obnovy” spoločnosti BlackRock, najväčšej svetovej firme na správu aktív. Podpísali dohodu o “poskytovaní poradenskej podpory pri navrhovaní investičného rámca s cieľom vytvoriť príležitosti pre verejných aj súkromných investorov, aby sa mohli podieľať na budúcej rekonštrukcii a obnove ukrajinského hospodárstva”. Neskôr sa do spolupráce zapojila aj banka J.P. Morgan. Tieto dve banky budú riadiť Ukrajinský rozvojový fond, ktorého cieľom je získať súkromné investície do projektov v potenciálnej hodnote stoviek miliárd dolárov v rôznych odvetviach vrátane technológií, prírodných zdrojov, poľnohospodárstva a zdravotníctva.

Po roku 2014 západné nadnárodné spoločnosti mali už dlho zálusk na obrovské poľnohospodárske bohatstvo Ukrajiny, ale moratórium na predaj pôdy cudzincom z roku 2001 vždy predstavovalo prekážku neobmedzenej privatizácie. Keď sa vlády po Majdane opäť obrátili na MMF so žiadosťou o financovanie, pomoc bola podmienená sériou pozemkových reforiem, ktoré by konečne umožnili zahraničným spoločnostiam získať rozsiahle plochy poľnohospodárskej pôdy v krajine. V televíznom seriáli „Služobník ľudu“ z roku 2015, v ktorom Zelenskyj stvárnil fiktívneho prezidenta Goloborodka, sú podmienky požadované MMF pre novú pôžičku odmietnuté a západná delegácia je vyhostená. V skutočnosti však v roku 2020 Zelenskyj už ako prezident Ukrajiny ustúpil požiadavkám MMF a moratórium na predaj pôdy napokon zrušil. Nič tak necharakterizuje podstatu kyjevskej diktatúry ako vyjadrenie vedúceho kancelárie ukrajinského prezidenta Andrija Jermaka počas jeho stretnutia v USA so zástupcami korporácie BlackRock ešte v novembri 2023: „Sme pripravení vzdať sa všetkých strategických podnikov a pozemkov, pokiaľ nám korporácia pomôže získať nový balík vojenskej a finančnej pomoci…“

Dušan Hirjak

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II – záverečnej