Omán je nepochybne Švajčiarskom Blízkeho Východu. Ale Švajčiarskom nečakane vzdialeným. Síce sa tam lieta už aj z Bratislavy, ale utrpenie spôsobuje čakanie na nadväzujúci let v Istanbule, ktoré trvá až 6 hodín. Samozrejme, v prípade že idete nízkonákladovou tureckou spoločnosťou Pegasus. Tá má ale riešenie a to stojí len 39 eur. Za tento poplatok sa môžete na celý deň usadiť v ich „lounge“ a konzumovať ponúkané teplé aj studené jedlá a tie zapíjať bez obmedzenia dobrým vínom a pivom.
Ale keďže je to nízkonákladová letecká spoločnosť poistite sa pre prípad, že by Vám neprišiel kufor včas alebo dokonca vôbec. Tu sú užitočné rady, ako na to: https://tulacky.net/stratil-sa-vam-kufor-nezufajte-ste-v-poradi/
Pauza cestou späť na letisku Istanbul-Sabiha je o poznanie kratšia a ľahko ju prekonáte pri dobrom pive vo veľkoreštaurácii Big Chefs na poschodí, kde čašníkom s roznáškou jedla a odnášaním prázdnych tanierov pomáha robot.
NEcesty v Ománe
Ak vás bavia adrenalínové aktivity, tu si ich užijete pri jazde džípmi Hadžárskym pohorím, kde sa štveráte takmer na úroveň nášho Gerlachu a spíte v tábore 2 000 metrov nad morom, kde môžete zažiť naozaj chladné noci.
Cesty cez tieto hory sú schodné len pre džípy, aj to ledva, lebo majú prašný povrch a sú to v podstate jednosmerky, kde sa protiidúce autá dokážu vyhnúť len na určitých miestach a aj to veľmi opatrne.
Mnohé kopce tu pripomínajú haldy kamennej sute a hoci tu majú turistické chodníky, je ťažko predstaviteľné, že by sa niekto tou pustatinou dobrovoľne trmácal. Pravda, pohľad dolu na miestny veľko-kaňon zaujme aj ostrieľaného cestovateľa.
Samostatnou kapitolou je cestovanie púšťou a zvlášť jazda pieskovými dunami. Ale s podhustenými pneumatikami to ománski šoféri miestnej turistickej agentúry zvládajú napriek adrenalínu v žilách turistov, čo tú jazdu zažívajú po prvýkrát.
Cesty v Ománe
Táto najstaršia samostatná krajina Blízkeho Východu mala pred polstoročím len 10 (slovom desať) kilometrov asfaltovej cesty. Štátnu pokladnicu mal sultán Said pod posteľou a sultanát sa podobal na Polnočné kráľovstvo. Po nekrvavom prevrate (kde nemohli chýbať zlí duchovia kolonializmu, Briti) sa nový sultán Qábús bin Said rozhodol pre radikálnu modernizáciu a tá sa významne podpísala aj na obdivuhodne masívnej výstavbe cestnej siete. V tom pokračuje aj súčasný sultán Hajsam bin Tárik, ktorý mimochodom začínal ako minister kultúry. Portréty oboch v nadživotnej veľkosti nájdete všade a nevolá sa to Kult osobnosti.
Pre nás neobvyklé je, že diaľnice medzi pobrežnými mestami sú osvetlené po celej dĺžke.
Vozový park tu vedie značka Toyota a automatika. Pozoruhodný počet áut patrí do kategórie SUV s náhonom na všetky štyri kolesá, zjavne pre cesty v teréne. K beduínskym obydliam žiadna asfaltová cesta nevedie.
Inak, šoférujú úzkostlivo opatrne a to aj ženy a tie sú zvlášť opatrné. Prílišnému rozletu v jazde bránia masívne spomaľovače rozmiestnené z nášho pohľadu bez väčšej logiky na najneuveriteľnejších miestach a veľmi často.
Obecne šoférujú veľmi obozretne, najmä v úzkych uličkách mestečiek a dedín a pri cúvaní. Rýchlosť na diaľnici je limitovaná na 120 kilometrov za hodinu, na okreskách je to stovka. A opäť akékoľvek porušenie limituje počítač priamo v autách, ktorý stráži dodržiavanie rýchlosti. Milým poznaním pre našincov je, že sú veľmi pozorní k chodcom a to aj keď sa v duchu turistickej všetečnosti pripletú i tam, kde nemajú. Dopravná polícia tu buď neexistuje, alebo je neviditeľná. Obecne tu uniformy prakticky nevidieť, krajina je pohodová – nie je tu policajný teror ako v USA, či v Izraeli.
Švajčiarsko Blízkeho Východu vás privíta s úsmevom…
