Žijeme v dobe, v ktorej sa svet zmestil do dlane. Malá obrazovka nám sprostredkúva správy z celého sveta, názory, obrazy, emócie aj konflikty. Na prvý pohľad sa zdá, že sme prepojení viac než kedykoľvek predtým. V skutočnosti však mnohí cítia presný opak – osamelosť, vnútorné vyprázdnenie a zvláštny pocit odpojenia od reálneho života.
Technológia sama o sebe nie je zlá. Problém nie je v obrazovke, v sieti ani v strojoch. Problém je v tom, že sme si začali mýliť kontakt so vzťahom, informáciu s porozumením a prepojenie so závislosťou. Človek sa pozerá na obrazovku a má pocit, že je súčasťou sveta, no často je napojený len na sprostredkovanú realitu – vybranú, filtrovanú a dávkovanú niekým iným.
Popri tom nenápadne mizne niečo oveľa podstatnejšie než pozornosť. Mizne pocit potrebnosti.
S rozvojom automatizácie a elektroniky zanikajú celé skupiny povolaní. No povolanie nie je len spôsob, ako si zarobiť peniaze. Povolanie je forma spoločenského dialógu. Je to odpoveď na otázku: Na čo som tu? Čím som užitočný pre ostatných?
Krajčír potreboval ševca, švec lekára, lekár učiteľa, učiteľ rodiča. Spoločnosť bola tkaná zo vzájomnej odkázanosti. Keď človek stráca svoje miesto v tomto tkanive, nestráca len prácu – stráca časť svojej identity. A človek, ktorý sa cíti nepotrebný, veľmi rýchlo začne hľadať náhradnú realitu. Obrazovka sa stáva únikom, upokojením, niekedy až drogou. Navonok je ticho. Vnútri však nastáva spánok.
Technologický vývoj nás pritom môže doviesť k zvláštnemu bodu. K bodu, v ktorom si budeme musieť priznať, že cesta zameraná výlučne na vonkajší rast – výkon, rýchlosť, efektivitu a osobný prospech – nevedie k naplneniu, ale k prázdnote. Nie preto, že by technológia bola zlom, ale preto, že vonkajší rozvoj bez vnútorného rozvoja odhaľuje len prázdny rám.
Ak sa človek nerozvíja vnútorne – smerom k zodpovednosti, vzťahom, svedomiu a zmyslu – potom ho žiadny technický pokrok neurobí slobodnejším. Naopak, len ho vráti späť k základnej otázke, ktorú si ľudstvo kladie od nepamäti: Prečo vlastne žijeme?
Možno práve dnes stojíme na prahu tichého uvedomenia, že skutočný pokrok sa nezačína v strojoch, ale v človeku. Nie v systémoch, ale v svedomí. Nie v algoritmoch, ale v schopnosti vidieť jeden druhého nielen ako používateľov, ale ako ľudí.
A ak má mať budúcnosť zmysel, bude musieť byť postavená na rovnováhe medzi tým, čo vytvárame navonok, a tým, čím sa stávame vnútri.
Keď sa vonkajší pokrok odpúta od vnútorného svedomia, svet rastie v sile, ale človek sa zmenšuje – a rovnováha sa stratí.
Poznámka autora:
Tento text nevznikol z odporu k technológiám ani z túžby hodnotiť pokrok. Je tichým zamyslením nad tým, či sa pri rýchlom vonkajšom rozvoji nevytráca rovnako dôležitý vnútorný rozmer človeka – jeho vzťahy, zodpovednosť a kontakt so sebou samým, ktorý dáva životu zmysel.
.JPG)
.jpg)
