V predchádzajúcej úvahe som písal o tom, že sa dnes už nehádame len o politiku, ale o samotnú realitu. Reakcie na tieto slová ukázali, že nejde o akademickú debatu, ale o niečo hlbšie. O pocit, že nám niekto berie náš spôsob, akým svet prežívame a chápeme.
Možno je však namiesto predstavy „rozpadu reality“ presnejšie hovoriť o niečom inom.
Nie o tom, že by realita prestala existovať,
ale o tom, že sme stratili spoločný jazyk, ktorým o nej hovoríme.
Slová, ktoré sa minuli so skúsenosťou
Používame rovnaké slová – pravda, sloboda, zodpovednosť, bezpečnosť –
no vkladáme do nich úplne odlišný obsah.
Tieto rozdiely nevznikli preto, že by jedna skupina ľudí bola zlá a druhá dobrá. Vznikli preto, že životné skúsenosti sa prestali prekrývať. Každý z nás sa pozerá na svet z iného miesta, z iného príbehu, z iného tlaku každodennosti.
A keď sa slová odpútajú od spoločnej skúsenosti, začnú sa míňať.
Nie ako zbrane,
ale ako signály, ktoré sa navzájom nepočujú.
Rozdelenie ako obranný mechanizmus
Polarizácia sa dnes často opisuje ako zlyhanie spoločnosti. Možno je však presnejšie povedať, že ide o obranný mechanizmus preťaženého človeka.
Keď je svet príliš rýchly, príliš hlučný a príliš neistý, ľudská myseľ si hľadá pevný bod. Nie preto, aby bojovala, ale aby sa nestratila. Problém nastáva vtedy, keď sa z tohto pevného bodu stane jediný správny stred sveta.
A vtedy sa rozhovor mení na súboj.
Spoločný priestor nevzniká z jednoty
Často si myslíme, že riešením je „zjednotiť sa“. No skutočný spoločný priestor nikdy nevznikal z jednotného názoru. Vznikal zo schopnosti zniesť rozdiel bez potreby víťazstva.
Nie všetky pohľady musia splývať. Nemusia sa ani navzájom presviedčať. Stačí, ak majú priestor existovať vedľa seba bez toho, aby sa navzájom rušili.
Spoločnosť nefunguje ako monológ,
ale ako súzvuk.
Keď sa snažíme umlčať jeden hlas, rozladíme celé pole.
Keď sa snažíme všetky hlasy zjednotiť do jedného tónu, stratíme hĺbku.
Ladenie namiesto boja
Možno teda dnes nepotrebujeme nové pravdy ani nové ideológie. Možno potrebujeme obnoviť niečo oveľa jednoduchšie – schopnosť ladiť sa jeden na druhého.
Nie súhlasom.
Nie ústupkom.
Ale pozornosťou.
Pozornosťou k tomu, z akého miesta ten druhý hovorí.
Pozornosťou k tomu, že aj náš vlastný pohľad je len jedným z mnohých vstupov do reality.
Tam, kde zmizne potreba mať posledné slovo,
sa môže znovu objaviť rozhovor.
Svet sa neobnovuje zhora
Spoločný svet sa nikdy neobnovoval rozhodnutím, nariadením ani víťazstvom jedného názoru. Obnovoval sa v drobných, často neviditeľných momentoch – v rozhovoroch, ktoré neboli súbojom, v tichu, ktoré nebolo porážkou.
Možno dnes nestojíme pred otázkou, kto má pravdu.
Možno stojíme pred jednoduchšou a zároveň ťažšou otázkou:
Či ešte dokážeme byť spolu, aj keď sa pozeráme z rôznych miest.
.JPG)
.jpg)
