Na Slovensku si nectíme legendy. Žiadne. Ani športové. Posledný príklad: Štrnásteho októbra sa v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu v Bratislave konala „odborná konferencia“ Slovenského olympijského a športového výboru a Ústavu pamäti národa o športovcoch v čase totality. Medzi 19 prednáškami sa v deviatich sa autori z ČR (i Česi zo Slovenska, teda z bratislavského ÚPN) venovali osudom českých športovcov počas totalít. A vo zvyšných desiatich sa neobjavili osudy slávnych slovenských emigrantov po druhej svetovej vojne? O troch bratoch Šťastných. Ani dvoch slávnych futbalistoch, Ladislavovi Kubalovi a Ferdinandovi Daučíkovi.
Pokúsime sa odpovedať na otázku „prečo?“
Prečo nestoja „za reč“ osudy troch bratov Šťastných, Mariána, Petra a Antona, ktorí ešte žijú a nepozvali ich na konferenciu? Veď hovoriť o emigrácii „československých“ hokejistov do NHL a ani len nespomenúť týchto troch bratov, nie je nič iné ako škandál. Tí traja totiž nielen zásadne prispeli Slovanu Bratislava k titulu majstra republiky. Utvorili nielen v Slovane, či v reprezentácii, ale i v Quebeku Nordiques, a vlastne v celom hokejovom svete legendárne útočné trio. Dvojnásobný majster sveta z rokov 1976 a 1977 Marián Šťastný (1953) patril ako hráč Slovana Bratislava k excelentným strelcom. V bývalej česko-slovenskej lige v 369 zápasoch strelil 236 gólov. S mladšími bratmi Petrom (1956) a Antonom (1959) zažil najväčšiu slávu v Slovane v roku 1979, keď sa všetci traja výraznou mierou zaslúžili o jediný federálny titul pre „belasých”. A Peter Šťastný, zvečnený v sieni slávy NHL, bol slovenským europoslancom.
Zrejme sú tu len a len politické dôvody, viažuce sa k Mariánovi Šťastnému, ktorý nebol len skvelým hokejistom, ale aj hrdým Slovákom. A akéže hriechy spáchal? V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov a z tejto pozície sa stal ideovým otcom a jedným z iniciátorov bratislavskej Sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988. Jeho zásluhy v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Cenou Statočný v našej pamäti a našom srdci ten Ústav pamäti národa, ktorý teraz na neho zabudol. Navyše bol po Štefanovi B. Romanovi predsedom Svetového kongresu Slovákov a osobne prišiel na hlasovanie o Deklarácii zvrchovanosti 17. júla 1992. To naozaj byť dobrým Slovákom sa nepatrí?
A prečo si organizátori nespomenuli ani dvoch emigrantov, slávnych slovenských futbalistov Ladislava Kubalu (1927 – 2002) a Ferdinanda Daučíka (1910 – 1986)? Kubala hral za tri reprezentácie: Maďarsko, Česko-Slovensko a Španielsko. Hral za maďarské kluby, aj za ŠK, dnes Slovan Bratislava, a v januári 1949 ušiel do Rakúska na korbe sovietskeho nákladného auta. A jeho manželka Anna Viola, mladšia sestra Ferdinanda Daučíka, preplávala Dunaj na nafúknutej pneumatike aj so synom Brankom. Od roku 1950 hral Kubala futbal za FC Barcelona, a jeho popularita bola v celom Španielsku obrovská. FC Barcelona kvôli nemu nielenže postavila nový štadión, Nou Camp, ale pred ním umiestnila Kubalovu sochu. Stal sa totiž barcelonským hráčom storočia. V roku 2019 sa in memoriam stal aj členom Siene slávy slovenského futbalu.
Príčinou je zrejme osud jeho švagra Daučíka. Ten sa stal hráčom ŠK Bratislava, odkiaľ po piatich rokoch prestúpil do Slávie Praha, ktorej prispel k zisku štyroch majstrovských titulov a ako kapitán priviedol tím k triumfu v Stredoeurópskom pohári. Bol účastníkom MS 1934, kde sa Česko-Slovensko dostalo až do finále. Avšak mal „smolu“ – 22. novembra 1942 hral ako zároveň aj tréner v reprezentačnom drese Slovenska proti Nemecku (2 : 5). Toto bola príčina, prečo si po roku 1948 odsedel dva roky vo väzniciach v Nových Zámkoch a v Leopoldove, a neskôr bol v pracovnom tábore v Novákoch. Režim ho vinil z kontaktov s politikmi z čias Slovenského štátu a s členmi antikomunistického kresťanského hnutia Biela légia. Keď mu dovolili trénovať divízny klub Sokol NV Prievidza, počas cesty futbalistov na zápas vlakom do Šurina sa rozhodol pre odvážny krok – útek za hranice. S rodinou prekročil rieku Moravu na gumenom člne. V Španielsku sa stal trénerom FC Barcelona, kde v sezóne 1951 / 1952 začal hrať aj jeho švagor Kubala.
Prečo sa bojíme „dotýkať“ našich osobnosti aj v športe? Len preto, že boli skutočnými Slovákmi? Je byť Slovákom na Slovensku rizikom? Nectíme si legendy. Žiadne. Ani športové. Ignorácia všetkého slovenského je vo svete niečo nevídané. Akoby malo byť Slovákom na Slovensku niečo „nehumánne“? / 15. 10. 2025
.JPG)
.jpg)
.jpg)
