Prof. Jozef Rydlo v mailovej korešpondencii s vdp. Ignácom Jurušom sa vyznal, že je pri našej všeobecnej biede s národným povedomím je „aspoň rád, že sme mali vcelku pekný život. Naučili sme sa modliť, čítať, písať i počítať, neboli sme ani hladní, ani smädní, nepadali nám bomby na hlavu, mali sme kam ujsť. Naša vymierajúca generácia, ktorej sme súčasťou, dala Slovensku opäť štát, ak si ho Slováci prehajdákajú a dajú si ho vziať, tak im treba: stanú sa výnosnou folklórnou skupinou na mape anomálií európskeho kontinentu, akýsi Rétorománci švajčiarskeho súštátia“. Koniec citátu z textu, ktorý vznikol v tieni „hrobového ticha pri storočnici profesora Milana Ďuricu“, ako si to všimla národná aktivistka PhDr. Elena Šebová. Sto rokov nášho, v Taliansku známeho historika, a my? Príslušné, teda štátom platené inštitúcie nič. Taký Historický ústav SAV, by sa mal zrejme premenovať na „slovenskú históriu ignorujúce pracovisko“. Takmer náhodou som sa ocitol na ich debate o 1. Slovenskej republike, na ktorej úplne subjektívne nenechali suchú nitku. Ale nič aj tzv. kresťanské a národné inštitúcie a ich médiá. Ani katolícka cirkev okrem omše v bratislavskom Podhradí nič. A rovnako saleziáni. Slovenské národné noviny z 9. augusta t. r. venovali prof. Ďuricovi jednu vetu a konštatovanie: „Viacerí historici s jeho interpretáciou obdobia prvej Slovenskej republiky nesúhlasia“. A iné, konzervatívne sa tváriace noviny ho nazvali „kňazom a historikom, ktorý budoval Tisov kult“. Takže tak.
Možno sme na základe týchto faktov oprávnene celom zúfalí pri pomyslení na našu budúcnosť, na mysle našich detí a vnukov, „oslobodené“ od slovenskosti. S naším historickým vedomím je to naozaj čoraz horšie, už sme zrejme na prahu štádia „bezvedomia“. Školy mlčia, médiá mlčia, aspoň že my, akísi „otužili jedinci“ nemlčíme. Ale predsa len, predsa len. 14. septembra sa v Londýne stretlo viac ako 100-tisíc ľudí a demonštrovalo proti imigračnej politike. A počúvajte, priatelia, čo rečník pred nimi vykričal: spomenul Fica a Slovensko (video).
Takže svet o nás už – či ešte? – vie. Činí sa totiž náš predseda vlády „na všetky štyri svetové strany“ – a má to zmysel. A zrejme má zmysel aj naše individuálne snaženie sa nezabudnúť na mužov, ktorí sa nebáli písať o našej histórii tak, ako sa udiala. A nie iba o krviprelievaní na konci augusta 1944, ktorého začiatok dokonca zmeškal aj jeden z pripravovateľov, Gustáv Husák. Po stretnutí budúcich vodcov povstania v Čremošnom sa prezident Tiso, keď ho o tom koncom júla 1944 informovali, spoliehal práve na neho, Karvaša a spol., že zrejme musia „niečo robiť“, aby Slovensko po vojne totálne nezlikvidoval Beneš.
Páni Ďurica, Vnuk či Rydlo a ďalší, žili našťastie v časoch pre nás mrazivých, na vtedy ešte „slobodu umožňujúcom“ Západe. Najmä vďaka ním sme mali a máme možnosť nazrieť aspoň občas pod masívnu pokrievku, ktorú na naše dejiny „nasadzujú“ susedia.
Slovenská verejnosť si zrejme nesmela všimnúť, že 13. augusta 2025 by sa dožil storočnice prof. Milan Stanislav Ďurica, rodák zo šarišských Krivian, ktorý do roku 1998 žil v Taliansku, kde získal akademické vzdelanie. Umrel vlani ako 99-ročný, 25. januára 2024. Pri storočnici žiadne kolokvium, sympózium či konferencia o jeho živote a diele. To naozaj naše „elity“ nie sú zviazané okrem „diablových obrázkov“, teda peňazí s ničím iným? Nezaujímajú ich nijaké osobnosti, ktoré sa o slovenský národ zaslúžili?
Diela čističov našich dejín mne i mnohým mojím priateľom priniesli na papieri to, čo sme počuli doma, od starých otcov a mám: bolo to tak, synu a nie inak. Osobne som sa s profesorom Ďuricom stretol veľakrát. V archíve NBS i u neho na Drotárskej ulici. Občas ma povzbudil: píšte, od vás to skôr príjmu, ako odo mňa. Vytvoril dielo, ktoré kardinál Korec nazval kolosálnym. Vo vydavateľstve PostScriptum vyšiel 5-zväzkový výber z jeho diela SCRIPSI VOBIS, ktorý pripravil prof. Rydlo v edícii Libri Historiae Slovaciae / Libri Historiae Europae. Žiaľ, akoby nikto o tomto diele ani nevedel, alebo ani nechcel vedieť. Nijaká zmienka, ani pochvalne, ani hanlivo. Ani katolíci, ani antikristi, ani „štátotvorci“, ani „štátoborci“ – ako konštatuje prof. Rydlo. Žiaľ, ani jeho aktivity nie sú na slnku, ale kdesi „utajené“: tak Kresťanská filozofia dejín, či jeho kniha o ruskom mesianizme a komunizme.
Poniektorí spomedzi nás dokonca hľadajú odpoveď na otázku, čo chceme so štátom naším? Quo vadis Slovensko na čele s vodcami, ktorí nepoznajú tvoju anamnézu? Hoci profesor Ďurica „prevetral“ slovenské, talianske, vatikánske, francúzske, rakúske i nemecké archívy, to, čo napísal, sa veru nepáči Slovákom bez slovenskej krvi a slovenskej duše. Po neuveriteľne plytkej kritike jeho naozaj objavného diela Dejiny Slovenska a Slovákov, ktoré vyšlo napokon v šiestich vydaniach, bránil sa publikáciou „Priblížiť sa pravde“. A o to sa usiloval po celý svoj život. Hádam prídu časy, keď sa k pravde predsa len priblíži aj náš národ. A keď po mužoch ako on, ale aj po celej plejáde iných významných Sloveniek a Slovákov, budú pomenované ulice v našom hlavnom meste i v celom Slovensku.
Link na video: https://youtu.be/1gsJ_g0X16I
17. 9. 2025.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
