Sme nepoučiteľní, keď veríme v dobro takých nadnárodných štruktúr ako NATO a EÚ. Časť III.

IV.

Na úvod tejto záverečnej časti môjho príspevku si dovolím pripomenúť, že existuje tajne uniknutý prejav generálneho tajomníka Trilaterálnej komisie z decembrovej konferencií v roku 2020 v Bruseli, ktorý nám umožňuje pochopiť mnohé súvislosti, ktoré sa odohrávajú v Európe či vo svete a bezprostredne sa nás všetkých dotýkajú. Iba pripomínam, že uvedená komisia predstavuje privátnu organizáciu, založenú na podnet Davida Rockefellera. Táto privátna organizácia predstavuje záujmy minoritnej triedy západných kapitalistov. Obsah prejavu si je možné na internete vyhľadať. Spomeniem niektoré dôležité myšlienky z prejavu, na základe ktorých čitateľ má možnosť pochopiť, akú významnú a výraznú úlohu plní uvedená komisia v celom svete a zasahuje do diania v každom národnom štáte, vrátane Slovenskje republiky:

• stojíme pred konečným cieľom, ktorým je dobudovanie celosvetovej vlády pod našou kontrolou,

• spomienka na Davida Rockefellera, ktorý zomrel vo veku 102 rokov a ktorý by bol hrdý na to, ako sa jeho vízia pokroku do roku 2020 naplnila,

• naša Európska komisia na čele Európskej únie sa stala skutočnou nadnárodnou vládou nad európskymi národmi, ktorých vplyv sa postupne vytráca a budú nahradené populáciou nového typu, ako to navrhuje ďalší z našich veľkých vizionárov gróf Coudenhove – Kalergi,

• pripomína sa neschopnosť zvrhnúť Orbánovu vládu v Budapešti a odstrániť Kaczynského vo Varšave a z tohto dôvodu sú varovaní kolegovia v Budapešti a Varšave, aby situáciu napravili aj vzhľadom na blížiaci sa moment veľkého resetu a zmeny, ktoré s tým súvisia, ako sa to podarilo v Bratislave ( poznámka D. H. – s vládou Igora Matoviča ) a ako pevne veria, sa tak stane na budúci rok v Prahe (čo sa aj stalo a od novembra 2021 sa predsedom vlády stal Petr Fiala, poznámka D.H.),

• operácia Pandémia vrátila iniciatívu tento rok ( 2020 ) späť do našich rúk, pričom politický a ekonomický chaos a predvolebné machinácie vedúce k odstráneniu Donalda Trumpa pomohli upevniť situáciu a urobiť ďalší dôležitý krok na ceste k úplnej kontrole planéty, všetky predchádzajúce operácie, ako je 9/11 World Trade Center a arabskej jari, budú pôsobiť ako nevinné hry vo svetle začatia Veľkej Global Reset,

• úplne označenie a registrácia všetkých obyvateľov bude dôležitým krokom k upevneniu sveta pod našou kontrolou,

• poďakovanie zdravotnej komisií WHO, lekárskym korporáciám a mladým kreativcom, ktorí uviedli problém C – 19 do života a spôsobili tak chaos, na ktorom môžeme vybudovať krásny nový svet,

• okrem našej lekárskej a finančnej sekcie budú naše lojálne služby aj naďalej zapojené do operácie, ktorá bude prebiehať počas celého budúceho roka,

• rovnako, ako s operáciou C – 19 – bol tento rok pre nás mimoriadne úspešný – aj pokiaľ ide o finančné zisky našich kontrolovaných korporácií a nasledujúci rok bude pre nás ešte úspešnejší,

• až keď národné štáty konečne zmiznú, budeme schopní účinne napredovať vo veľkej transformácií ľudstva,

• nové oslobodené ľudstvo, ktorého počet sa výrazne zníži v dôsledku našej prebiehajúcej operácie C – 19 a jej ďalších – oveľa hlbších – procesov, bude znamenať narodenie nového človeka a prípravu cesty pre vstup vyšších entít do nášho časopriestoru,

• vďaka našim spolupracovníkom umiestnených na dôležitých pozíciach v politike, v médiách, v korporáciách a kultúre, sa nám podarilo dosiahnuť súčasný stav,

• máme víťazstvo na dosah ruky.

Sme nepoučiteľní, keďže veľká časť obyvateľstva vie o tom, že NATO je zločinecká organizácia a Európska únia bola postavená na nacistických koreňoch a potrebuje zlikvidovať národné štáty a teda to najdôležitejšie, čo ako občania máme pre svoju skutočnú existenciu mať a dostatočne účinne využívať. Ako sme sa mohli a dokázali zbaviť svojho presvedčenia a viery, že slovenský národ nemôže slobodne žiť v rámci svojej štátnosti a svojho poňatia kapitalistickej spoločnosti, ale sme sa dali obalamútiť predstaviteľmi západného kapitalizmu a našimi vlastnými politikmi – vraj skutočnými zástupcami občanov, že naše skutočné možnosti rozvoja celej spoločnosti sú možné a existenčne potrebné, len ak budeme členmi NATO a EÚ ?

Na položenú otázku nech si hľadá odpoveď samotný čitateľ. Ja iba pripomeniem, že problém zmeny v otázkach presvedčenia a viery sa nemusí začínať výchovou strany občianstva, ale predovšetkým tým, že nám na naše podmienky vhodná skupina poverených členov, napríklad z vyššie spomenutej Trilaterálnej komisie, nasadí do oblasti verejného a politického života skupinu škodcov. Takáto skupina vopred neidentifikovaných škodcov bude mať za povinnosť uchádzať sa o dôveru občanov vo voľbách do NR SR, pričom k tomu využije platformu určitej politickej strany, alebo platformu koalície.

Pre osud Slovenskej republiky boli rozhodujúce voľby v roku 1998, na základe ktorých vládu SR vytvorila SDK (koalícia piatich strán) s SDĹ, SMK a SOP, ktorá dostala priliehavý názov „Vláda zmeny“. Treba doplniť, že SDK bola politická strana, ktorá výlučne pôsobila v rokoch 1998 až 2002 a jej predsedom bol Mikuláš Dzurinda. Potom to boli voľby v roku 2002, po ktorých vládnu koalíciu tvorili politické strany SDKÚ-DS, SMK, KDH a ÁNO. Aj v tomto prípade treba doplniť, že SDKÚ-DS bola založená až vo februári 2000 a jej zakladateľom bol rovnako Mikuláš Dzurinda. Možno konštatovať, že takýmto spôsobom sa u nás zakladajú t. z. politické strany a to praktický na jednoúčelové a krátkodobé použitie !!!

Tieto dve volebné obdobia boli rozhodujúce pre ďalší osud Slovenskej republiky, pretože v rámci nich boli prijaté zásadné politické rozhodnutia, ktoré po nás požadoval „demokratický“ Západ na čele s jej privilegovanou triedou a ktoré sa týkali toho, aby SR sa stala členom NATO a EÚ. Zároveň NR SR ako zákonodarný zbor prijala celkom v predstihu vo februári 2001 novelu Ústavy SR, v rámci ktorej sa nadštátna tvorba vôle uzákonila ako nadradená nad vnútroštátnou tvorbou vole a to ešte dávno pred referendom o členstve SR v EÚ. A rovnako už pred referendom – ešte dňa 16.apríla 2003 v Aténach naši predstavitelia v zložení R.Schuster, M. Dzurinda, E. Kukan a J. Figeľ podpísali dva zmluvné dokumenty: Zmluvu o pristúpení k Európskej únií a Záverečný akt k Zmluve o pristúpení k Európskej únií. Zároveň treba dodať, že aby bolo možné podpísať uvedené dva dokumenty, Slovensko muselo ukončiť prístupové rokovania do konca roka 2002, čo sa aj stalo na zasadaní Európskej rady v Kodani.

Až po týchto niekoľkoročných praktických politických opatreniach a rozhodnutiach sa vláda SR a prezident SR rozhodli zaradiť referendum o vstupe SR do EÚ, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 16.-17. mája 2003. Napadá ma otázka, čo by sa stalo, ako by vládna moc postupovala ďalej, ak by referendum o členstve v EÚ nebolo úspešné. Z môjho pohľadu by sa nestalo nič mimoriadneho, pretože všetko dôležité bolo uzatvorené, až na proces ratifikácie, ktorý by bol aj tak ukončený a to na úrovni NR SR a prezidenta SR. Pri svojom pohľade sa pritom opieram o dva zásadné fakty: Prvý fakt – opieram sa o reálnu skúsenosť s vtedy existujúcou vládou M. Dzurindu a existujúcou NR SR, pretože už v roku 2001 (!) bol vytvorený ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení k EÚ, ktorý bol vymedzený v článku 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská reublika môže preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstva a Európsku úniu a že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Tento akt vlastizrady, vykonaný novelou Ústavy SR, je niečo oveľa dôležitejšieho ako v roku 2003 vyhlásené referendum o členstve SR do EÚ.

Existuje aj druhý fakt, ktorý časovo predchádza prvý fakt. Tento fakt súvisí s politickými a ekonomickými kritériami, ktoré Európska rada v Kodani v júni 1993 prijala na svojom zasadaní. Išlo o rozhodnutie, že asociovaná krajina, ktorá požiadala o členstvo v EÚ, sa môže stať jej členom po splnení nasledujúcich politických a ekonomických kritérií:

a) zabezpečenie stability inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a ochranu národnostných menšín,

b) vytvorenie fungujúcej trhovej ekonomiky a schopnosti odolávať tlakom konkurencie a trhovým silám v Európskej únií,

c) schopnosť prevziať záväzky z členstva vrátane dodržiavania cieľov politickej, ekonomickej a menovej únie !!!

Je zaujímavé, že po voľbách do NR SR v septembri 1998 a vytvorení novej vlády SR na čele s Mikulášom Dzurindom, komisár Európskej komisie Hans van den Broek navrhol vytvorenie Pracovnej skupiny na výsokej úrovni, ktorej cieľom bolo rozbehnúť a dynamizovať proces prípravy SR na vstup do EÚ. Ponúka bola prijatá a táto Skupina mohla začať pracovať pod vedením zástupcu Európskej komisie.

Európska rada v Madride v decembri 1995 rozšírila kodanské kritéria a zdôraznila, že kandidátska krajina musí zabezpečiť aj vytvorenie nevyhnutných administratívnych kapacít pre implementáciu acqvis communautaire – komunitárne právo. Slovenská republika na Konferencií o pristúpení k EÚ vo februári 2000 sa preto zaviazala zosuladiť svoju legislatívu s právom EÚ a vytvoriť zodpovedajúcu administratívnu kapacitu do konca roka 2002. Treba pripomenúť, že prvý národný program pre prijatie komunitárneho práva v podmienkach SR bol vypracovaný vládou SR už v roku 1998.

Slovenská republika postupne prijímala všetky požadované záväzky a to ešte skôr, ako vôbec bolo rozhodnuté o referende. Ešte si dovolím dodať, že komunitárne právo možno definovať ako súbor právnych noriem, ktorých tvorba sa na základe spoločne prejavenej vôle členských štátov preniesla z inštitúcií členských štátov na inštitúcie Spoločenstva. Chápe sa ako súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva, ako aj hospodárskej a menovej únie. Je potrebné rozlišovať medzi komunitárnym právom (acquis) a unijným právom ( zmluvy o EÚ), ktoré spolu tvoria európske právo.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku a NATO, tých istých aktérov – „majstrov demokracie“ – vládu SR pod vedením M. Dzurindu a prezidenta SR Rudolfa Schustera – nachádzame aj pri prijímaní rozhodnutí stať sa členským štátom NATO. V apríli 1999 SR bola uznaná ako kandidátska krajina na členstvo v NATO, pričom zároveň bol prijatý Akčný plán členstva pre lepšiu prípravu kandidátskych krajín. V novembri 2002 Slovenská republika dostala pozvanie k začiatiu prístupových rozhovorov o vstupe do NATO, v decembri 2002 sa uskutočnili dve kola prístupových rokovaní o vstupe do NATO. Dňa 23.marca 2003 vláda SR na svojom mimoriadnom zasadaní jednomyseľne schválila pristúpenie SR k NATO. V apríli 2003 NR SR vyjadrila súhlas s pristúpením SR k NATO. Dňa 15.4.2003 prezident Rudolf Schuster podpísal prístupovú listinu k NATO. A hneď na ďalší deň – 16. apríla 2003 sa v už spomínaných Aténach podpísali dva dokumenty o pristúpení SR k EÚ.

Takže ako je možné pochopiť, stačí do politiky nasadiť niekoľkých škodcov a družinu pomáhačov a prisluhovačov, a o osude Slovenskej republiky je rozhodnuté ! Netreba ani pripomínať, že Trojským koňom, ktorý bol darovaný občanom SR, bol Mikuláš Dzurinda. To, ako pracovala vládna moc pod jeho vedením, je presnou ukážkou toho, čo znamená kapitalistická polyarchia v praxi a akým spôsobom môže mať minoritná trieda kapitalistov privilegované postavenie v rámci „demokratického“ Západu.

Z logického hľadiska veriť v možnosť existencie samostatného národného štátu len za podmienky uznania svojej podriadenosti nadnárodným štruktúram vojensko-politickým ako sú NATO a EÚ je obyčajný nezmysel. Existencia samostatného národného štátu, ako je napríklad Slovenská republika, len za podmienky členstva v NATO a v EÚ sa dá vysvetliť a uznať len za podmienky, že všetci sme pochopili, že svoju šťastnú budúcnosť a existenciu zákonite musíme podriadiť minoritnej triede západných kapitalistov, čím uznávame, že táto trieda má privilegované postavenie, z ktorého jej vyplýva politika nadradenosti nad národnými štátmi „demokratického“ Západu.

V.

Sme nepoučiteľní, pretože ani po viac ako desaťročnej vojne na Ukrajine nechceme pochopiť, že všetko, čo sa tam deje, najprv vnútroštátna vojna kyjevskej moci proti ľudu Donbasu a po februári 2022 ako zástupná vojna Západu proti Ruskej federácií, má do činenia s predstaviteľmi západného kapitálu a s ich prisluhovačmi a to na čele s USA, NATO a EÚ.

Sme nepoučiteľní, keď si nemôžeme či nechceme uvedomiť, že každá naša vládna moc, ktorá vzíde vraj s demokratických volieb, prisahá vernosť nadnárodným mocenským štruktúram: EÚ a Severoatlantickej Aliancií.

Sme nepoučiteľní, keď si nechceme uvedomovať či pripustiť, že samotné NATO a EÚ predstavujú politicko – vojenský komplex (prostriedok), ktorým presadzuje svoju moc výlučne „neviditeľná“ minoritná trieda kapitalistov na čele s USA.

Sme nepoučiteľní, ak si neuvedomujeme a nechceme uvedomiť a pripustiť, že proti tejto ohromnej sile kapitalistov môže byť účinná iba sila každej národnej štátnej moci, ktorá je formovaná prostredníctvom strany občianstva v prospech skupiny politických strán. Už prvé akty po voľbách do NR SR a po sformovaní novej vládnej moci predstavujú zo strany jej predstaviteľov porušenie ústavných sľubov o vernosti Slovenskej republike a záujmom jej občanov.

Sme nepoučiteľní, ak si neuvedomujeme a nechceme si uvedomiť a pripustiť, že nikomu z občanov nie je dovolené otvorene hovoriť o politikách, ktoré zo svojho piedestálu organizujú EÚ a NATO, rovnako ako nie je dovolené k politikám týchto nadnárodných štruktúr organizovať účasť občanov na rozhodovaní. Neexistuje demokratická kontrola podmienok – a teda politík – ktoré hlboko zasahujú do života obyvateľstva národného štátu. Zástupcovia občanov (poslanci) a oficiálni predstavitelia štátnej moci si sami scudzili vôľu národa v prospech vlastného rozhodovania, aby mohli spoločne s inými zástupcami členských štátov a s bruselskou administratívou konšpirovať proti svojmu národnému štátu a jej občanom.

Sme nepoučiteľní, keď si nechceme uvedomiť, že princíp nespochybniteľnosti členstva SR v NATO a v EÚ si vymysleli iba tí predstavitelia politických strán a hnutí, ktorí sú veľmi prispôsobiví požiadavkám západného kapitalizmu a preto tento princíp nadradili nad potrebu demokratického rozhodovania v rámci účasti občanov na správe vecí verejných.

Sme nepoučiteľní, pokiaľ si neuvedomíme a nezačneme pracovať na potrebe uložiť zástupcom občanov ústavnú povinnosť, aby v rámci politického systému predstavitelia štátnej moci permanentne riešili otázku dobrého súžitia politickej rovnosti všetkých občanov s majetkovou nerovnosťou, s vplyvom a mocou bohatých.

VI.

Sme nepoučiteľné, keď si nechceme uvedomiť, že vo voľbách do NR SR sa v prvom rade vzdáva každý volič svojho podielu na štátnej moci, a čo je ešte horšie, neuvedomujúc si pritom, že za seba dáva v mnohých prípadoch svoj hlas skupinám podnikavcov v politike, ktorí sa chvastajú, že rozumejú spravovaniu spoločnosti, všetko vedia, majú k tomu všetky odborné, politické a morálne predpoklady a pritom na strane druhej samotná úroveň ich akože „politickej strany“ je po ideologickej, organizačnej, personálnej, riadiacej a finančnej stránke doslova mizerná. Znamená to, že viera v silu politickej strany, ktorá sa uchádza o dôveru voličov, je už vopred zdiskreditovaná, ale voličom to nevadí, pretože si to nevšímajú. Znamená to, že skupiny podnikavcov v politike si v prvom rade zakladajú na tom, že naivní voliči im svojimi hlasmi dajú šancu „zapísať sa“ do tej skupiny politických strán, ktoré sa budú mať možnosť uchádzať o reálnu politickú moc a hlavne umožnia, aby sa ich politické eseročky udržali zásluhou „sociálnej dávky“ – štátneho príspevku – pri svojej pohodlnej existencií.

Sme nepoučiteľní, keď ako občania – voliči si neuvedomujeme, že v prvom rade si máme preveriť, ktoré politické strany a nakoľko sú späté s víziou národného štátu. Pri takejto jednoduchej analýze by sa možno ukázalo, že ak vízia národného štátu je pre politickú stranu druhoradou, potom radšej tieto strany nevoliť. Osobne sa domnievam, že v rámci SR je dostatok vlasteneckých a národne orientovaných iniciatívnych občanov, ktorí by mali mať za úlohu založiť ľavicovú stranu nového typu – s jasnou víziou národného štátu ako zásadnou prioritou pre vytvorenie vhodných všeobecných podmienok života spoločnosti. V podmienkach Slovenskej republiky potrebujeme ako soľ silnú politickú stranu, ktorá svojou víziou politického dobra naruší nežiaducu jednotu národných vodcov s nežiaducimi bruselskými elitami – mandarínmi.

Sme nepoučiteľní, pretože všetci žijeme s „okovami“, ktoré nám na mieru ušila skupina prívržencov ideológie globálneho kapitalizmu, ktorých stopy a prívržencov nachádzame praktický vo všetkých tých politických stranách, ktoré sa našou naivnou predstavou o politike a o schopnostiach politických strán dostanú do NR SR, respektíve tvoria vládnu moc. Tejto skupine prívržencov ideológie sa s radosťou prispôsobili všetci v rámci existujúcich politických strán, pretože do nekonečná omieľajú, že žijeme v demokratickej spoločnosti, že demokraciu musíme chrániť a podobne. V skutočnosti sme nepoučiteľní aj preto, že nikto verejne nechce hovoriť a písať o tom, že v kapitalizme, a teda aj u nás, ide o liberálnu demokraciu a v skutočnosti teda ide o kapitalistickú polyarchiu. Poučenie je teda také, že občania – voliči sa prispôsobili súčasnému systému organizovaniu volieb do NR SR a teda svojou účasťou pravidelne posväcujú voľby ako jednu z foriem kapitalistickej polyarchie.

VII.

Sme nepoučiteľní, pretože sme sa ako občania bez reptania a vyjadrenia postojov prispôsobili takej hodnote „demokratického“ Západu, že z princípu Ruskú federáciu nenávidíme. Počúvame a pozeráme televízne média, rovnako ako počúvame vyjadrenia rôznych predstaviteľov politických strán, a všetci sú v tom zajedno: nenávisť k Ruskej federácií sa dá krájať a preto celá Európa (Západ) majú neustále prejavovať svoju jednotu práve cez nenávisť, ktorá sa oficiálne zakrýva mantrou o tom, že RF je agresor, chce zničiť celý Západ a Ukrajina nás vraj chráni pre imperialistickými chúťkami RF. Ak k tomu doložíme plány Západu na oslabenie a zničenie RF, tak si musíme položiť otázku: čo oprávňuje celý „demokratický“ Západ, aby Ruskú federáciu z princípu nenávidel a plánoval ju zničiť ? Čo oprávňuje NATO a EÚ, aby si vyžadovala, aby všetky členské štáty na svojom nepriateľstve k RF trvali ?

A tu je stručná odpoveď, ktorú čitateľ nájde v diele ruského filozofa Alexandra Dugina s názvom „Štvrtá politická teória“ (viď str. 57-58). Citujem: „Nepochybne rasistická je idea unipolárnej globalizácie. Je založená na ideí, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášť americkej spoločnosti sa rovnajú univerzálnym zákonom, pričom sa umelo pokúšajú vytvoriť globálnu spoločnosť založenú na hodnotách, ktoré sú v skutočnosti iba lokálne a historický špecifické – demokracie, trh, parlamentarizmus, kapitalizmus, individualizmus, ľudské práva a ničím neobmedzený technologický pokrok. Tieto hodnoty sú lokálne, vychádzajú z partikulárnej evolúcie a skúsenosti jednej jedinej kultúry, a napriek tomu sa ich globalizácia pokúša vnútiť celému ľudstvu ako niečo univerzálneho a samozrejmého. Tento pokus implicitne tvrdí, že hodnoty ostatných národov a kultúr sú nedokonalé, nevyvinuté a mali by sa modernizovať a štandardizovať napodobňovaním západného modelu. Globalizácia teda nie je nič iného než celosvetové uplatňovanie západoeurópskeho, či skôr anglosaského etnocentrizmu, čo je ten najčistejší prejav rasistickej ideológie“. A Ruská federácia, našťastie, tomuto cieľu západného kapitalizmu stojí v ceste, rovnako ako je veľmi lákavou korisťou s hľadiska prírodných zdrojov.

Do ohromnej, veľkej a permanentnej nenávisti proti Ruskej federácií vedie západný bezuzdný kapitalizmus jedno z jeho hlavných protirečení. Aké je to protirečenie, ktoré nikto nesmie pripomínať občanom kapitalistických štátov ? Zdravý kapitalizmus môže dobre fungovať na základe stáleho rastu, ktorý z tohto dôvodu nemôže byť kontrolovaný. A nekontrolovaný rast v kapitalizme naráža na problém obmedzovania prírodných zdrojov a potrebu ochrany životného prostredia. Kapitalizmus, aby si v rámci svojho ekonomického poriadku predĺžil svoj život, musí si hľadať rôzne spôsoby, ako svoj rast dobre nasýtiť. A jednou z možnosti je aj potreba oslabiť a zničiť Ruskú federáciu.

Pred niekoľkými desiatkami rokov (na sklonku minulého storočia) možnosťou pre západný kapitalizmus ako si predlžiť svoj život, bola likvidácia socialistického tábora a znovu nastolenie kapitalizmu cez proces privatizácie, čím sa kapitalizmu otvorili nové možnosti pre rozvoj. Po realizácií projektu likvidácie socializmu, ktorý v skutočnosti bolo možné reformovať na nový ekonomický systém s ekonomickou demokraciou, prišla pre západný kapitalizmus ďalšia príležitosť: posunúť k realizácií projekt zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií, ktorý je spojený s ukončením ekonomickej spolupráce Európy a Ruskej federácie. Aké je z toho poučenie ?

Ak si zoberieme, čo všetko sa odohralo v Európe a u nás napríklad od roku 1989 v tých zásadných otázkach v rámci vnútornej a zahraničnej politiky, tak si musíme priznať, a celkom otvorene, že: a) klebetenie o príchode ozajstnej slobody pre občanov našej spoločnosti bolo iba návnadou pre naivných ľudí, že budú o niečom rozhodovať, b) že kapitalizmus nie je zlučiteľný s demokraciou, lebo samotní kapitalisti to jednoducho nedovolia a z tohto dôvodu politika bola organizovaná iba takým spôsobom, aby nikdy nedošlo k tomu, že voličstvo bude v národnom štáte suverénne.

O skutočnej podstate demokracie ako systému sa v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ vyjadril veľmi jasne americký filozof David Schweickart. Podľa neho demokracia je systém, v ktorom a) platí všeobecné hlasovacie právo a b) voličstvo je suverénne ! Nech si čitateľ všimne, že naši politici nikdy nehovoria o tom najdôležitejšom znaku demokracie – o suverenite voliča, ale nikdy nezabudnú zdôrazniť, že voľby boli demokratické !

Americký filozof jasne uviedol, za akých podmienok môžeme hovoriť, že voličstvo je suverénne. Je to vtedy, keď a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch a ktorí sa budú môcť zúčastniť na ich riešení a za b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná. Dôležité je teda si rovnako uvedomovať, za akých podmienok je trieda privilegovaná a kto ju vlastne tvorí. Trieda je privilegovaná, keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu. Americký filozof potom konštatuje, že v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou triedou minoritná trieda kapitalistov (str.128).

Nie je dôležité, koľko skutočných kapitalistov žije na Slovensku, pričom treba mať na pamäti, že nie je možné stotožňovať skutočného kapitalistu s podnikateľom. Dôležité je to, že všetci predpokladáme, pretože tomu veríme a po tom tužíme, že patríme k Západu, k tomu Západu, ktorý je vraj demokratický. Minoritná trieda kapitalistov na Západe existuje, pričom úplne postačuje, že ide o skutočnú triedu a to celkom stabilnú, ktorá napríklad v USA predstavuje 1% z celkového obyvateľstva. Národné vlády a zákonodarná moc robia všetko potrebné k tomu, aby voličstvo v každom členskom štáte nebolo suverénne a teda aby neboli splnené vyššie uvedené dve podmienky suverenity voliča.

K takémuto mysleniu naši občania, rovnako ako všade inde na Západe, úmyselne neboli a nie sú vychovávaní, pretože to potom má zásadný vplyv na postoje občanov k samotným kandidátom na poslancov, k poslancom či k politikom vôbec. Problémom je, že tento vplyv prináša veľmi negatívne výsledky, pretože v konečnom dôsledku občan – volič má vo vzťahu k politickým stranám a k ich predstaviteľom úplne minimalistické požiadavky a nároky. Na strane druhej treba zdôrazniť, a celkom objektívne, že vzhľadom na platnosť doslova mizerného volebného systému, určeného pre voľby do NR SR, občan ani nemá možnosť riešiť uplatňovania náročných požiadavok a náročného výberu.

Ak teda naši ústavní činitelia podpisujú memoranda o našej vernosti takým nadnárodným štruktúram ako sú NATO a EÚ, tak týmto spôsobom prisahajú vernosť práve privilegovanej minoritnej triede kapitalistov. A ak zároveň naši ústavní činitelia v memorandách hovoria o nespochybniteľnosti členstva Slovenskej republiky v NATO a EÚ, tak zároveň oznamujú minoritnej triede kapitalistov, že o otázkach politik uvedených nadnárodných štruktúr nedovolia, aby voličstvo bolo suverénne a teda aby bolo dobre informované a argumentačne vyzbrojené pre potreby jeho účasti v politických procesoch, rovnako ako nedovolia, aby voličstvo mohlo o niečom dôležitom rozhodovať. Takže naši ústavní činitelia a predstavitelia vládnej moci jednoznačne robia všetko potrebné k tomu, aby vyhoveli minoritnej triede kapitalistov a aby táto „neviditeľná“ trieda bola aj naďalej privilegovaná v podmienkach samotného Západu.

Vyššie definovaná unipolárna globalizácia je v prvom rade v rukách minoritnej triedy západných kapitalistov, ktorá úzkostlivo dbá, aby bola realizovaná cez nefalšovanú volebnú súťaž politických síl a poslušnosť národných vodcov, cez kapitalistami založené súkromné nadácie, think – tanky, okrúhle stoly, rôzne inštitúty, mediálne skupiny a predovšetkým cez založené nadnárodné štruktúry vojenské a politické ako je Severoatlantická aliancia a Európska únia. Aj preto bolo potrebné využiť Ukrajinu ako vhodný politický a vojenský nástroj proti Ruskej federácií ako potrebné územie pre vojenské účely a vedenie zástupnej vojny za Západ.

VIII.

Sme nepoučiteľní, pretože pravda o podstate konfrontačnej politike „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií sa z pochopiteľných dôvodov musí zakrývať. A čo je v tomto smere najsmutnejšie ? Že pravdu o vojne na Ukrajine nám nedokážu povedať ani predstavitelia vládnej moci či vôbec tí, čo si hovoria, že sú v opozícií. Pravdu o vojne na Ukrajine, o podstate konfrontačnej politike Západu s RF si môžu medzi sebou odhaľovať len mysliaci občania, ktorí k tomu si môžu vytvoriť určité organizačné formy spolupráce a vlastné dočasné inštitúty.

Sme nepoučiteľní, pretože nadvláda západného kapitálu nad našimi životmi je očividná, ale my sa pritom musíme tváriť, že ak vedomé budeme podporovať politiku privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov, náš život v náručí Západu bude dôstojný a šťastný. A základnou podmienkou pre naplnenie tejto sladkej predstavy v náručí Západu má byť to, aby občania volili také politické strany, ktorých predstavitelia budú tancovať podľa predstáv a koncepčných zámerov západného kapitálu. A medzi predstavy a koncepčné zámery kapitálu rozhodne patrí aj to, že nenávisť proti RF bude trvalou hodnotou, ktorá sa príslušnými aktivitami zhmotní v podmienkach Európskej únie a jej politik a v činnosti Severoatlantickej Aliancie.

Nech si čitateľ sám pre seba položí otázku, ako je to s postojmi napríklad našich ústavných činiteľov a parlamentných strán vo vzťahu k Ruskej federácií, pretože z vyššie uvedeného hodnotového rámca NATO a EÚ sa vôbec nedokázali razne odpútať, hoci radi deklarujú, že chcú žiť v mieri. Zdá sa mi, že všetci zainteresovaní na podpore nenávisti k Ruskej federácií ako trvalé hodnotovej pozície, vôbec nechcú pochopiť, že ich povinnosťou ako zástupcov občanov a ako národných vodcov nie je obchádzať problém konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, ale sa snažiť tento problém zásadným spôsobom riešiť. A zásadný spôsob riešenia uvedeného problému súvisí s tým, že vojnychtivých predstaviteľov privilegovanej triedy a ich prisluhovačov je potrebné zastaviť v ich ťažení na východ proti Ruskej federácií. Nemôže sa to však udiať takým spôsobom, že bez problémov prikývneme napríklad na výrazne navýšenie výdavkov na zbrojenie v rámci NATO a v rámci EÚ.

Pre mňa ako blesk z jasného neba spôsobila správa z týchto dní, že Slovensko a ďalších 17 krajín EÚ na poslednú chvíľu požiadalo o spoločnú pôžičku v rámci nástroja SAFE, ktorý je súčasťou programu prezbrojenia ReArm Europe v prospech Ukrajiny. Nástroj SAFE (Bezpečtnostné opatrenia pre Európu) je základom programu EÚ pre prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny prostredníctvom vraj lacných a dlhodobých pôžičiek vo výške 150 miliárd eur, ktoré bude garantovať Brusel namiesto krajín s horším úverovým ratingom. Podľa komisára EÚ pre obranu nástroj SAFE je najlepším spôsobom, ako podporiť Ukrajinu a to buď spoločným nákupom zbraní pre Kyjev alebo ich nákupom priamo od ukrajinského obranného priemyslu. Ukazuje sa, že obidve nadnárodné mocenské štruktúry rozpracovali zo svojho pohľadu a mocenského vplyvu svoje predstavy o „obrannej“ politike Západu, ktorá sa dotýka všetkých otázok súvisiacich s vojenským ťažením na východ proti RF.

Nerobím si žiadne ilúzie, na ktorej strane stojí celá plejada našich vládnych či opozičných politikov, respektíve na ktorej strane stojí naša vládna moc. Všetci milujú Západ vlastnený minoritnou triedou kapitalistov, priamo či nepriamo podporujú kyjevskú diktatúru na Ukrajine a broja proti Ruskej federácií. Prosím, nedajme sa mýliť tým, že náš predseda vlády SR sa rozhodol poprechádzať v Moskve počas osláv Dňa víťazstva nad fašizmom. Bola to len propagandistická cesta, pretože po nej predseda vlády SR sa ponáhľa do Bruselu, aby na zasadaní Európskej rady (26.6.2025) sa podieľal na schvaľovaní záväzkov, ktoré Slovenskú republiku budú zaväzovať k miliardovým výdavkom k rozpracovanej vojenskej politike, ktorá sa podľa Bruselu pokladá za dôležité európske obranné programy. V Moskve sa predseda vlády SR kľaňal tým, ktorí bojovali so zbraňou v ruke proti nacistom, v Bruseli sa kláňa svojim hlasom tým, ktorých treba financovať, aby bojovali proti Ruskej federácií. Predpokladám, že predseda vlády SR by mal vedieť, na ktorej strane vojnového konfliktu na Ukrajine sa nachádzajú novodobí nacisti. Lenže aj keby to predseda vlády SR vedel, tak to jednoducho zo strachu si nedovolí povedať. Nedávno, na stretnutí predsedu vlády SR a diktárora Zelenského v Užhorode, bolo veľmi úsmevné sledovať, ako náš predseda vlády SR  vždy po svojich niekoľkých vetách oslovoval Zelenského “vážený pán prezident” a to veľakrát, až mi to pripadalo, že miestny “holova sela” s ponížením oslovuje svojho milovaného prezidenta Ukrajiny.

Pre skutočných politikov, tak našich ako aj v rámci každého členského štátu by malo platiť, že v otázkach konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, ktorá sa dostala do štádia vojenského ťaženia Západu na východ ako zástupnej vojny proti Ruskej federácií a do štádia príprav na Veľkú vojnu, aby sa v záujme svojich národov prestali „priateliť“ s privilegovanou minoritnou triedou kapitalistov, odvrátili sa od ich manierov vojnových štváčov a aby celkom zákonite a v mene zachovania mieru a ukončenia vojnového ťaženia proti Ruskej federácií začali veľmi aktívne spolupracovať so stranou občianstva – voličstvom.

S voličstvom bude potrebné rozprávať celkom pravdivo o vojne na Ukrajine, poskytnúť voličstvu informácie a argumenty k všetkým tým spoločne navrhovaným aktivitám, do ktorých voličstvo bude potrebné prizvať k rozhodovaniu. Spojenie politikov a voličstva môže vytvoriť dobrú atmosféru k tomu, aby sa konečne (!) voličstvo mohlo otvorene kritický vyjadrovať ku konfrontačnej politike „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a žiadať zásadné zmeny v prospech jej ukončenia. Priam ukážkovým príkladom toho, akým by nemal byť vzťah medzi politikmi a voličstvo, je samotný náš prezident SR Peter Pellegrini, ktorý sa rozhodol zmariť navrhované referendum o neuplatňovaní sankcií voči Ruskej federácií.

Aké navrhované spoločne aktivity by naša vládna moc mohla pripraviť pre voličstvo v SR ? Za účasti občanov SR a ich aktívneho podielu na spolurozhodovaní, je možné na verejnú diskusiu a prijatie rozhodnutí predložiť napríklad tieto otázky:

A. V rámci členstva Slovenskej republiky v NATO:

A.1. Verejné zdôvodnenie účasti delegácie SR na samitoch NATO vrátane prijatých záverov.

A.2. Verejné zdôvodnenie aktivít Veľvyslanca SR pri NATO za určité obdobie.

A.3. Financovanie výdavkov NATO zo strany vlády SR doteraz a do budúcnosti.

A.4. Účasť ozbrojených síl SR na zahraničných misiách NATO.

A.5. Účasť SR na financovaní Ozbrojených síl Ukrajiny.

A.6. Otázka fungovania vojenských základní na územi SR zo strany NATO.

A.7. Návrh na ukončenia členstva SR v NATO.

B. V rámci členstva Slovenskej republiky v Európskej únií.

B.1. Verejné prejednanie všetkých aktív vlády SR, Národnej rady SR, europoslancov za SR a aktivít členov vlády SR v orgánoch EÚ za obdobie od roku 2014, ktoré súviseli a súvisia s postojmi a politikou vo vzťahu k Ruskej federácií (prijaté uznesenia, stanoviska, balíky sankcií a podobne).

B.2. Návrh žiadosti občanov SR, aby EÚ ukončila organizovanie konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou.

B.3. Verejné zdôvodnenie všetkých nástrojov EÚ v rámci jej politik, ktoré sú využívané k účelom všestrannej podpory kyjevskej diktatúry vo vedení zástupnej vojny proti Ruskej federácií.

B.4. Návrh, či občania SR súhlasia s tým, aby sa Ukrajina stala členom EÚ.

B.5. Verejné zdôvodnenie, ako vláda SR spolupracuje s vládou RF a návrh na prijatie novej Zmluvy o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci medzi SR a RF.

B.6. Verejné zdôvodnenie, prečo prezidenti SR nepokladali za potrebné rozvíjať spoluprácu s prezidentom RF a vzájomne výhodnú spoluprácu medzi národmi SR a RF a návrh na zabezpečenie potrebných zmien.

B.7. Využitie prírodných zdrojov RF doteraz a návrh na ich zabezpečie do budúcnosti v prospech SR.

Sme nepoučiteľní, pretože stále veríme našim zástupcom, našim národným vodcom, predstaviteľom politických strán, ako i mnohí z nás sami sebe, že žijeme v skutočnej demokracií. Lenže to je klam a sebaklam, pretože v skutočnosti sme sa vrátili naspäť do náručia kapitalizmu a celý ten humbug okolo politiky predstavuje iba kapitalistickú polyarchiu, v ktorej ide iba o to, ako všetko zakryť t. z. demokratickými voľbami zástupcov občanov.

Sme nepoučiteľní, keď si verejne nechceme postaviť otázku, prečo tí, ktorým umožníme, aby sa z nich stali zástupcovia občanov a teda politici, z ktorých mnohí majú v rukách vládnu moc, nás nahnali do chomutov nadnárodných vojensko-politických štruktúr ako je NATO a EÚ a aby náš verejný, hospodársky, spoločenský, politický, kultúrny, masmediálny, vojenský a neviem ešte aký život bol podriadený nadnárodnej moci uvedených štruktúr. Politici, média a všelijaké skorumpované skupinky, ktoré sa pokladajú za mimovládky, nás neustále vychovávajú k tomu, že patríme k milovanému Západu, že Sme Európa, že sme Slušné Slovensko a podobne. Otázka má ešte aj jednoduchšie znenie: Prečo všetci politici, ktorých sme volili po Mečiarovi, sa dali iba na takú politiku, ktorá jednoznačne uprednostňuje globálne na úkor národného, keď je to aj v rozpore s predpísaným ústavným sľubom ?

Na položenú otázku môže existovať aj odpoveď, o ktorej sa na verejnosti vôbec nehovorí a predovšetkým sa nehovorí v koluároch politikov. Tu je odpoveď. Generácia politikov, ktorá nastúpila na pomyslený „Trón vládnutia“ cez nenáročný systém výberu kandidátov za poslancov a nenáročný volebný systém, môže sa prezentovať vo vzťahu do vnútra a aj navonok iba s tými schopnostiami, ktoré má k dispozícií. Na prvé miesto v dôležitosti určitých schiopnosti sa nikdy nedostali morálne otázky ako je láska k vlasti a k svojmu národu, ale príslušnosť k politickej skupine, ktorá má svoje záujmy. Morálne rozhodnutie našich doterajších politikov po Mečiarovi je založené na láske k nadnárodnému, na láske k Západu, v ktorom ako hegemón vládnu Američania a Brusel.

Pokiaľ sa naša politika nezakladá na neutralite, potom pre našich politikov je dôležité len to, ako si zachovať vo vnútri štátu pozíciu, aby nespochybniteľnosť členstva SR v NATO a v EÚ nikdy nebola narúšená. Táto nespochybniteľnosť je však povinne viazaná na schopnosť národných politikov podriadiť sa záujmom západného kapitálu. O kvalite všeobecných podmienok života celej spoločnosti sa v zásade nerozhoduje iba v Bratislave a v súlade a spolupráci so stranou občianstva, ale vo všetkých zásadných otázkach iba v rámci politických procesov, ktoré sa odohrávajú v štruktúrach NATO a EÚ, kde žiadny občan, žiadny poslanec NR SR a ani žiadna opozícia nemá prístup. V Bratislave sa rozhoduje o podružných otázkach a na samotnej vnútropolitickej scéne zástupcovia občanov zvádzajú politický boj, ako lepšie a efektívnejšie slúžiť záujmom západného kapitalizmu v prvom rade, čo sa zdôvodňuje požiadavkami na jednotu celého Západu.

Sme nepoučiteľní, keď si nevieme zrovnať niektoré skutočné či proklamované fakty z minulosti a na základe nich hľadať správne odpovede. Je neoddiskutovateľné, aký ohromný prínos pre víťazstvo nad fašistickým Nemeckom a pre nastolenie mieru v Európe bol daný zo strany ZSSR. A napriek tomu, že ruská civilizácia priniesla pre Európu nesmierne veľké obete, národy Európy pod vedením EÚ na to úplne a úmyselne zabudli a čo je ešte horšie, proti nástupníckemu Rusku pomohli Američanom zorganizovať zástupnú vojnu. To na jednej strane. Na strane druhej západná propaganda lákala mnohé krajiny z Európy do členstva s Európskou úniou, pretože je to mierový projekt, ktorému treba vyjsť v ústrety a záujmy národov aj tomu podriadiť. Nebol kto oficálne odháliť, že potreba založenia Európskej únie mala skytú agendu. Ešte aj v dnešných dňoch sa občania z úst našich politikov nedozvedia, že Európska únia má nacistické korene, hoci fakty sú jasné. A čo je najdôležitejšie, čo sa z EÚ v tomto storočí vykľulo.

Ide o dva najdôležitejšie fakty, ktoré každý deň zasahujú do života národov v Európe. Z mierovej EÚ sa vykľulo nadnárodné politické teleso – praktický IV. ríša, ktorá: a) národy Európy postupne svojimi nezmyselnými politikami zbavuje všetkých zásadných právomoci s cieľom ich definitívneho zničenia a za b) výrazne pomohla nastoliť na Ukrajine nacistický režim – kyjevskú diktatúru a pomáha, aby táto diktatúra viedla zástupnú vojnu proti Ruskej federácií. To, čo som uviedol pod bodom b), to nie je výplod mojej mysle, ale jedná z dôležitých úloh, ktorá bola celkom jasne formulovaná ešte za čias nacistickej Tretej ríše: dokázať Európu zjednotiť tak, aby mohla spoločne tiahnuť na Rusov, na ruský národ. Tomu sa hovorí, že pod vedením EÚ bol v Európe oživený nový fašizmus. Je treba vedieť, komu slúži takéto zjednotenie Európy. Odpoveď: nikomu inému, len predstaviteľom západného kapitalizmu.

Takže je tu potrebná ďalšia otázka, ktorá si žiadá hľadanie odpovede. Ako je možné, že na jednej strane je tu Ruská federácia, ktorá sa dôsledne drží svojich spomienok na veľké obete, ktoré v záujme víťazstva nad fašistickým Nemeckom a nastolenia mieru v Európe musel priniesť ľud ZSSR a na strane druhej je tu Európska únia, ktorá sa pýšila svojim mierovým projektom vrátane Nobelovej ceny za mier, v prospech ktorého sa vzdali svojich právomoci národy Európy, a predsa došlo k tomu, že tieto dva veľké subjekty dejín – nadnárodný a národný – nedokázali nažívať vo vzájomne výhodnej spolupráci, pomoci a priateľstve, ale akýmsi zázrakom sa ocitli v nezmieriteľnom nepriateľstve, ktoré sa začalo vojnovými udalostiami na Ukrajine a teraz sa tvrdo pokračuje v príprave na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Pokusím sa naznačiť niekoľko súvislosti:

1. Z dokumentov spracovaných a schválených ešte za čias nacistov Tretej ríše, najmä po Staligradskej bitke vo februári 1943, vyplýva, že zjednotenie Európy do budúcnosti sa bralo ako niečo, čo vzíde pod vedením Nemecka. A čo je najdôležitejšie, toto zjednotenie národov Európy sa bralo ako mierový projekt len v súvislostiach tých národov, ktorí sa zúčastnia zjednotenia. Z tohto dôvodu EÚ, alebo niečo s podobným názvom, bola už vtedy pokladaná za mierový projekt len v zmysle, že medzi zjednotenými národmi bude za každých okolnosti mier a určité formy spolupráce (či už dobrovoľné alebo skôr vynútené).

To najzásadnejšie, čo už bolo nacistom zrejme v čase, keď ešte neboli prinútení ku kapitulácií, bolo, že ZSSR ostane mimo tohto zjednotenia a že zjednotená Európa potom vo vhodnom čase potiahne zase proti boľševizmu. V skutočnosti sa už v priebehu druhej svetovej vojny predpokladalo, že v budúcnosti nepôjde o skutočné mierové spolunažívanie, len sa počká na vhodný dejinný moment. Nacisti vtedy nevymysleli nič nového, iba potvrdili to, čo sa postupne podarilo zistiť, že existujú plány na zničenie ZSSR, že bolo Západom proti ZSSR založené NATO už v roku 1949. Len tak, ako malú zaujímavosť uvádzam, že existuje príbeh nacistického generála Adolfa Heusingera, ktorého životopis je fascinujúci. Bol veteránom prvej svetovej vojny, generálom a šéfom operácií nacistickej nemeckej armády, tajným agentom CIA a predsedom vojenského výboru NATO.

2. Dovolím si teraz citovať z článku britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda ešte z januára 2016, pretože je dôležité sa zmieniť aj o NATO. Článok bol napísaný z príležitosti 24. výročia podpísania Maastrichtskej zmluvy. Citujem: „Na vrcholnej schôdzke v Ríme v roku 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá potom bola v osudnom roku ešte ďalej rozšírená.V budúcnosti už NATO nemalo byť obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obrátenou navonok a vybavenou novými policajnými oprávneniami, pre ktoré staré pravidla medzinárodnej suverenity už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa prehlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru, a síce na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národná sloboda predstavuje hrozbu mieru a že je treba nadnárodnú moc, aby bolo možné svetu vládnuť“.

Tu mám ďalší citát: „Gorbačovova perestrojka Sovietský zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale naopak ho obrátila naruby. Bez Sovietskeho zväzu ako protiváhy sa nový interncionaizmus rýchlo zvrhol v čiste americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by bol založený na medzinárodnej spolupráci alebo na rovnováhe. Jednalo sa výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným, predovšetkým americkým vedením. Z tohto hľadiska bola smerodatná rezolúcia OSN č. 688 zo dňa 5.4.1991. Touto rezolúciou k údajnej ochrane Kurdov a šiitov v Iraku si Rada bezpečnosti OSN prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia proti určitému štátu. Zneužitie pojmu humanitárnej intervencie v kosovskej vojne na konci tohto desaťročia, v roku 1999, má korene v tejto iráckej rezolúcií. Je tiež známe, že britská a americká vláda použila túto rezolúciu i k tomu, aby mohli celých 12 rokov bombardovať Irák. Teda vzdušná vojna, ktorá skončila až druhou inváziou v roku 2003. Touto rezolúciou sa teda zrodila idea, že Západ stelesňuje „hodnoty“ a nie politickú moc. Došlo tu k akejsi Kantovskej premene: politická realita a výkon vojenského násilia boli maskované moralným univerzalizmom. Predovšetkým vo vojne o Kosovo bol masívny výkon moci vojenskými prostriedkami NATO kašírovaný ľudskoprávnou rétorikou. Táto vojna bola veľmi dôležitá ideologický. Bolo to vyjadrenie novej strategickej koncepcie NATO, na jej základe bolo odteraz legitímne zasahovať kdekoľvek na svete. Teda už nebrániť iba národné teritórium členských štátov. …Táto postnacionálna ideológia je príčinou, že vzťahy oboch nadnárodných štruktúr a Západu všeobecne k Rusku začínajú zadrhávať. Existujú vskutku omnoho väčšie problémy s Ruskom na európskej úrovni, ako na úrovni bilaterálnych vzťahov. Dvojstranné vzťahy, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, sú pomerne dobre“.

A ešte jeden citát, ktorý nadväzuje na predchádzajúce myšlienky britského historika, pokiaľ ide o samotné Rusko. Citujem: „…Rusko samo seba chápe ako štát a ako štát sa chová. Rusko experimentovalo s nadnárodnou ideológiou dlhých 70 rokov. Tento experiment viedol k zrutenie „ruského historického štátu“. Hovorím o „historickom ruskom štáte“, pretože Sovietsky zväz nebol ničím iným, než stará ruská ríša so všetkými do nej začlenenými národmi….Rusi sa teda na vlastnej koži naučili, že bez štátu sa žiť nedá. Chápu, že štát je garantom slobody a nikdy nie jej ohrozením. Európanom neveria, keď títo tvrdia.., že Európa dosiahla „vyššiu civilizačnú úroveň“, pretože už nepredstavuje „staromódne“, ale dnes už „moderné“ poňatie suverenity. Odideologizované Rusko teda predstavuje existenciálnu hrozbu pre postmodernú zideologizovanú Európu. To je dôvodom, prečo EÚ a NATO robia všetko, aby donútili Rusko vydať sa rovnakou postmodernou cestou, ktorou poľutovaniahodným spôsobom kráča Západ už celých dvadsať rokov“.

Dušan Hirjak

Koniec časti III – záverečnej.