Sme nepoučiteľní, keď veríme v dobro takých nadnárodných štruktúr ako NATO a EÚ. Časť II.

III.

V januári 2016 vyšiel článok, ktorý napísal John Laughland, britský historik a špecialista na medzinárodné právo. V článku k 24. výročiu analyzuje význam podpisu Maastrichtskej zmluvy, ktorá v Európe zahajila útok na národné štáty po tom, čo USA otvorene vykročili za nastolením svetovlády. Z úvodu článku dovolím si uviesť nasledujúci názor jeho autora: „V roku 1991 (december, poznámka D.H.) bolo v Maastrichte dohodnuté nielen odstránenie národných mien, ale i prekonanie koncepcie národných štátov. Bola to ťažká rána pre medzinárodné právo a tiež pre mier. Často sa právom tvrdí, že Európska únia ohrozuje národnú suverenitu a tým pádom i demokraciu. Zastávam názor, že to platí aj pre NATO. Obidve bruselské štruktúry predstavujú dve strany tej istej nadnárodnej mince. Tento nadnárodný systém je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. Povedané inými slovami, táto štruktúra je nezákonná“.

Tento názor britského historika a špecialistu na medzinárodné právo si zasluhuje veľkú pozornosť, hoci realita je taká, že nikto z politikov, filozofov, sociológov, vedcov, právnikov a strany občianstva sa tým nemá záujem zaoberať a žiadať nápravu. Jednoducho, aj keď autor článku vyslovil skutočnú pravdu o tom, čo v dnešnom svete predstavujú také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ, všetko je zo strany bruselských mandarínov a národných vodcov ignorované, nie je predmetom reálneho politického konania a teda nemôže byť ani predmetom demokratického rozhodovania. Nech si čitateľ všimne tento paradox: Taká nezákonná štruktúra ako je EÚ si vyhradila právo kontrolovať a pravidelne každý rok hodnotiť právny poriadok každého členského štátu EÚ a či je v súlade s hodnotami, na ktorých je EÚ založená, najmä s princípmi právneho štátu.

S čím by sme mohli porovnať toto obrovské ignoránstvo politikov a občanov vo vzťahu k nadnárodnými štruktúram ako sú NATO a EÚ ? Pokiaľ by sme to mali porovnať, ako sa vieme k nezákonnému postupu vládnej moci správať na území SR, tak sa príklady môžu nájsť. Prvý a veľmi závažným príkladom boli samotné voľby prezidenta SR v roku 2019. Po oznámení výsledkov volieb kandidát na prezidenta SR JUDr. Štefan Harabin podal sťažnosť na nezákonný priebeh volieb na Ústavný súd SR. A stalo sa to, čo sa vôbec nemalo stať a čo malo vyvolať nielen hnev politikov, ale aj nás, samotných občanov. Volebná sťažnosť nebola prejednaná, nebolo o nej rozhodnuté a napriek tomu predseda Ústavného súdu SR a naši ústavní činitelia spustili proces inaugurácie za prezidentku SR Zuzanu Čaputovú.

Ako sa hovorí, také niečo predstavuje akt ignoránstva a doslova „debilizmu“, keď si toto dovolili naši zástupcovia v rámci nášho právneho poriadku presadiť. A čo je najhoršie, od takého postupu politikov sa nedištancoval ani predseda Ústavného súdu SR, pretože od Zuzany Čaputovej prijal predpísaný sľub. A na základe takéhoto úmyselného pochybenia či skôr politického rozhodnutia potom prezidentka SR vykonávala svoj úrad celých päť rokov. Ak by Zuzana Čaputová mala aj morálne predpoklady na výkon zodpovednej funkcie, bola by urobila správne gesto, ak by verejne oznámila, že aktu inaugurácie sa môže zúčastniť len vtedy, keď volebný proces rozhodnutím Ústavného súdu SR o volebnej sťažnosti bude ukončený. Z môjho pohľadu jej povinnosťou bolo prijať takéto morálne rozhodnutie. Neurobila to a napriek tomu sa stala obdivovanou političkou tak na Západe ako aj u mnohých skupín obyvateľstva u nás.

Týmto pochybením našich politikov a ústavného súdu sa nikto nezaoberal a život bežal ďalej. Lenže takáto závažná chyba mala svoje pokračovanie v rokoch 2020 až 2023. O niečom vypovedá taký dokumnet ako je „Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023“, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti SR v roku 2024. Tento prehľad si môže čitateľ, ak má záujem, preštudovať. Z môjho pohľadu sa dokument venuje iba viacej ako 140 prípadom nezákonných a úmyselných konaní a príkladov zneužívania moci zo strany orgánov presadzovania práva. V dokumente však nie je žiadna zmienka a príklady o porušovaní práva zo strany bývalej vládnej moci, ktoré sa dotýkalo všetkých možných rozhodnutí, súvisiach s presadzovaním organizovania globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu v podmienkach SR v rokoch 2020 až 2023. Vzhľadom na tieto príklady nie je mojim zámerom sa zaoberať tým, ako v uvedených rokoch svoj prezidentský úrad viedla Zuzana Čaputová. No je jasné, že s akými politickými a morálnymi predpokladmi prišla Zuzana Čaputová do prezidentského paláca, tak iba s takými mohla aj disponovať. Nemôžeme sa preto vôbec diviť, že vôbec nemala problém všetkých občanov SR agitovať v prospech farmaceutického Kartelu pod heslom „Vakcína je sloboda!“

Podľa britského historika Maastrichtska zmluva bola priamým výsledok nadnárodnej ideológie vtedajšieho spolkového kancelára Helmuta Kohla. Je to ideológia, ktorá v súčasnosti ovláda celý Západ. Ten po návrate z Maastrichtu v decembri 1991 prehlásil toto: „Cesta k európskej únií je nevratná. Členské štáty Európskeho spoločenstva sú teraz zviazané spôsobom, ktorý znemožňuje vybočenie alebo návrat k predchádzajúcemu národno štátnemu mysleniu so všetkými jeho neblahými dôsledkami“. Autor článku pripomína, že nadnárodná ideológia bola zakotvená i ústavno právnym spôsobom v samotnej ústave Nemecka. Nemecko je jediným členským štátom EÚ, ktorý je povinný zostať členským štátom EÚ a ktorý je povinný spolupôsobiť na jej rozvoji (centralizácií). Nemecko je tak garantom nadnárodnej ideológie. A túto nadnárodnú ideológiu pod vedením Nemecka majú za priamu povinnosť podporovať všetky členské štáty aj na čele so svojimi národnými vodcami.

Žiaľ, aj u nás na Slovensku máme skupinu nepoučiteľných a nerozmyšľajúcich občanov, ktorá sa rozhodla vzorne reprezentovať Slovenskú republiku podľa pokynov Nemecka. Iniciatívna skupina občanov pod vedením svojich organizátorov novinára Štefana Hríba a občana Štefana Kvasnicu podpísala a zaslala hneď začiatkom júna 2025 „Otvorený list kancelárovi Spolkovej republiky Nemecko pánovi Friedrichovi Merzovi“, v ktorom vyjadrili úprimnú ľútosť nad vyjadreniami predstaviteľov strany SMER-SD, vrátane predsedu vlády SR. Zároveň sa celá skupina signatárov ospravedlňuje kancelárovi SRN za vyjadrenia, ktoré odzneli zo strany vraj garnitúry politických dobrodruhov zo Slovenska. Celá skupina našich „aktívnych občanov“ si nedávno vypočula slová kancelára o jednote v Európskej únií a preto hneď v úvode stručného otvoreného listu mu oznámila, že sa s jeho slovami plne stotožňuje !

Ja osobne tiež verím, že skupina signatárov vyjadrila svoj názor na jednotu v EÚ celkom slobodne a úprimne. Problém je iba v tom, že toto „vedecké zoskupenie“ občanov vôbec nepochopilo, čoho sa jednota v EÚ týka. V skutočnosti sa týka práve požiadavky, že žiadny členský štát a jeho predstavitelia, či vôbec politici v národných štátoch, si nesmú dovoliť žiadnym spôsobom spochybňovať nadnárodnú ideológiu a teda aj vedúce postavenie Nemecka v celom procese centralizácie EÚ na novú ríšu, ktorá vládne a bude chcieť ešte viac vládnuť nad všetkými. Skupina okolo novinára Š. Hríba sa teda plne a nevedomky prihlásila k tomu, čo sa od členského štátu EÚ vyžaduje: žiadny návrat k národno štátnemu mysleniu, ako to presne požadoval kancelár Helmut Kohl. Treba prepáčiť všetkým aktérom otvoreného listu, že ešte nepočuli o nacistických koreňoch bruselskej EÚ.

Ďalším „zlatým pokladom produktívneho myslenia“ aktérov otvoreného listu je to, že majú obavy z vývoja v Slovenskej republike, pretože ten „narušuje náš spoločný životný záujem na účinnej spolupráci právneho spoločenstva suverénnych štátov, ktoré sa nazýva Európska únia“. Tento „intelektuálny nezmysel“ nie je problém vypotiť, ak človek nerozmýšľa a iba slepo dôveruje. Bolo by stačilo, aby si aktéri otvoreného listu pripomenuli predpísaný ústavný sľub poslanca NR SR, ktorý znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života“.

A ešte si dovolím uviesť sľub člena vlády SR, ktorý znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“.

Z predpísaných ústavných sľubov je jasné, komu je sľubovaná vernosť a v záujme koho. Vedia aktéri otvoreného listu, ako by SR mala napríklad narušovať spoločný životný záujem so Spolkovou republikou Nemecko ? Nebolo to a nie je to tak, že zo strany Nemecka vo vzťahu k Slovenskej republike vždy v rozhodujúcich momentoch novodobých dejín išlo a ide o to, ako máme byť podriadení záujmom silnejšieho „partnéra“ ? Podľa aktérov otvoreného listu Nemecko máme považovať za garanta našej bezpečnosti a prosperity v rámci EÚ, čo je poriadny nezmysel. Ako môže byť Nemecko garantom našej bezpečnosti, keď v rámci EÚ je na čele konfrontačnej politiky proti Ruskej federácií a má veľkú zásluhu na tom, že Západ vedie proti RF na Ukrajine zástupnú vojnu. Ako môže byť Nemecko garantom našej prosperity, keď nám nikdy západný kapitalizmus jednoducho nedovolí, aby sa životná úroveň obyvateľstva na Slovensku nikdy nevyrovnala so životnou úrovňou západnej 15–ky, keď sme museli prijať len úlohu byť polokoloniálnou krajinou pre Západ.

Ako môžeme pokladať Nemecko za štát, ktorý vraj bol a je skutočným priateľom Slovenska, keď fakty hovoria o niečom inom a keď by sme mali vedieť, že západný kapitalizmus nemá skutočných priateľov, iba svoje záujmy, ktoré presadzuje. A aktuálnym záujmom je, aby Slovenská republika ostala v područí Bruselu, aby bola podriadená, ako všetky iné národy v Európe, Európskej únií a teda v konečnom prípade záujmom Nemecka ako nositeľa nadnárodnej ideológie. Toto podriadenie sa spoločnej Európe pod vedením Nemecka, to už bol sen a plány samotných nacistov ako predstaviteľov Tretej ríše.

Nadnárodná ideológia EÚ si vyžaduje práve takú jednotu a teda vernosť, ktorá nie je predmetom ústavnej povinnosti našich politikov. Bruselskí mandaríni od národných vodcov členských štátov požadujú za každých okolnosti podporovať jednotu EÚ, pričom túto jednotu nepresadzujú cez zatiaľ neexistujúcu povinnosť v rámci národných ústav. Skutočná jednota EÚ podľa charakteristík Bruselu je organizovaná a využívaná cez nástroj inštitucionálnej štruktúry EÚ, v rámci jej orgánov a teda toho, že predstaviteľov členských štátov zapája aj do zákonodárnej činnosti cez Radu ministrov, pričom všetkým zástupcom členských štátov umožňuje, aby cez Brusel mohli jednotlivé vlády konšpirovať proti svojim občanom a obyvateľstvu.

John Laughland v svojom článku „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená“ uviedol, že EÚ prirovnáva ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády členských štátov, ktoré sú zamestnané nekončeným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentom. Toto prirovnanie zakladá na tom, že sama európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi. Dovodom takéhoto tvrdenie je to, že zákony v Európskej únií produkuje Rada ministrov z členských štátov, ktorí zodpovedajú za určitú oblasť politiky, o ktorej sa hlasuje. Vládam členských štátov sa tak do rúk dostávajú rozsiahle zákonodarné právomoci, čo je nezlúčiteľné so zásadou oddelenia pilierov štátnej moci. Podľa tejto zásady výkonná moc (vláda) má byť oddelená od moci zákonodarnej a obe od moci súdnej. V prípade EÚ to tak nie je. Iba v diktatúre platí, že výkonná moc takto obmedzená nie je, čo je prípad EÚ. Podľa autora článku EÚ tak predstavuje dramatický a neprestávajúci transfér zákonodarnej moci od národných parlamentov k predstaviteľom výkonnej moci, zasadajúcich v Rade ministrov.

Vyzerá to tak, že práve v tom spočívajú dôvody, prečo veľká väčšina politikov podporuje Európsku úniu. Citujem: „Zvyšuje ich vlastnú moc a rozšíruje im manevrovací priestor. Je omnoho jednoduchšie prijímať zákony na pokojnom tajnom zasadaní dvadsiatich siedmich kolegov, ako robiť to isté v rozhádanom parlamente, kde zvyčajne útočí opozícia. Je omnoho pohodlnejšie trochu si pohandlovať s podobne naladenými politikmi z iných krajín, ako argumentovať pred kritickou verejnosťou. Je omnoho lepšie odhlasovať nepopulárny zákona a potom zvaliť vinu na Európu.“

Z uvedených dôvodov si autor článku myslí, že EÚ je kartelom vlád a je to ich sprisahanie proti vlastným voličom, je preto urážkou demokracie a mala by byť rozpustená. A teraz nech si čitateľ sám sebe položí otázku, či to niekoho u nás na strane politikov, politických strán, médií a strane občianstva zaujíma.

Ďalej autor pripomenul, že západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy. Nerieši, prečo bojovali za slobodu. Po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy a preto sa rozhodli, že musia obmedziť novú slobodu na východe novými nadnárodnými štruktúrami. Bolo im jasné, že stabilitu môžu dosiahnuť len vytvorením nového nuteného poriadku. A k tomu sa malo použiť aj niečo také ako je spoločná mena euro. Čo môžu znamenať uvedené myšlienky ? To, že Západ sa vždy organizoval, aby padol socialistický tábor, o čom existuje mnoho faktov, ktoré dosvedčujú jeho rôzne pokusy – napríklad v ČSSR rok 1968. O čo sa teda Západ usiloval ?

Aby sa krajiny východnej Európy mohli opäť začleniť do ekonomického systému kapitalizmu. Zo strany Západu to bolo celkom pragmatické politické stanovisko, pretože už veľmi potrebovali rozšíriť svoje ekonomické záujmy na celé teritórium Európy, teda získať nové trhy a aj nový politický a vojenský vplyv. Tento rok v auguste si naši vládni predstavitelia a média pripomenuli obete vstupu spojeneckých vojsk VZ do ČSSR, lebo práve tento vojenský akt znamenal oddialenie procesu začlenenia sa späť do ekonomického systému kapitalizmu. Či to tak cítili aj samotní občania, ktorí v strete s vojskami prišli o život, tak to už nie je isté.

Lenže prečo podľa britského historika po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy ? Pretože po roku 1989 existovalo určité malé obdobie politického vákua, v ktorom sa muselo rozhodnúť, ako ďalej bude pokračovať vývoj vo východnej Európe. Presnú odpoveď na tento dejinný okamih som našiel v knihe amerického filozofa Davida Schweickarta s názvom „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Hneď v úvode svojej knihy americký filozof okrem iného v svojej záverečnej poznámke uviedol, že v auguste 1994 sa zúčastnil na výročnej konferencií Medzinárodného inštitútu pre samosprávu v Malošove (Česká republika). Tam bol prítomný aj Jaroslav Vanek, významný ekonom z americkej Cornell Univerzity, ktorý sa preslávil teóriou a praxou z oblasti zamestnanenckej samosprávy. Tento pán bol veľmi nahnevaný, pretože jeden jeho študent uzavrel s Rockefellerovou nadáciou, že prípraví učebnicu úvodu do ekonomiky, ktorá by sa používala vo východnej Európe. Študent do učebnice zahrnul aj časť o zamestnaneckej samospráve, čiže oblasť na ktorú sa špecializoval. Vydávateľ na neho naliehal, aby túto časť vypustil“.

A teraz už môžem priamo citovať amerického filozofa, čo v tejto súvislosti napísal ďalej: „Keď si zalistujete v článkoch, ktoré v tom čase napísali ekonómovia a politickí stratégovia zainteresovaní do hospodárskej rekonštrukcie krajín výchovného bloku, v ktorých komunizmus skolaboval, zistíte, že za významnú reformnú agendu pokladali otázky zamestnaneckej samosprávy. Bolo dôležité presvedčiť lídrov týchto krajín, aby zostali normálni a nespoliehali sa na grandiózne experimenty privatizácie, deregulácie a voľnej ruky trhu. Žiaľ, rozpad sovietskej ríše nastal práve v tomto okamihu, keď neoliberalizmus ovládol ideológiu Západu. Sebavedomí a suverénni západni ekonómovia spojili sily v záujme ešte cynickejšieho politického poradenstva“ (str.21-22).

Na základe uvedeného je možné dať jasnú odpoveď, prečo západní politici dostali strach zo slobody. Pretože sa nesmela na program politických a ekonomických reforiem v krajinách východnej Európy ani náznakom nastoliť možnosť, aby sa prerokovali a nastolili na riešenie otázky zamestnaneckej samosprávy, čo už súvisí s ekonomikou založenou na ekonomickej demokracií a teda vôbec neprijateľnej pre ekonomický systém západného kapitalizmu. Všetko malo ostať iba pri otázkach privatizácie, deregulácie a voľného trhu. Reformná agenda o otázkach zamestnanecj samosprávy bola historickou príležitosťou, ktorá sa stratila. Západný kapitalizmus presadil svoje.

Ak si naši politickí predstavitelia pripomínajú 1968 rok, tak práve z toho dôvodu, že sa pokus o návrat kapitalizmu západného typu nepodaril, pretože prišla okupácia. Americký filozof potom uviedol, že celou pointou privatizačného procesu bolo vyrvať z rúk štátu štátny majetok, aby sa komunistická strana už nikdy nevrátila, o ľudí sa nikto nezaujímal. Zaujímave je to, že aj po toľkých rokoch si skupina signatárov tento proces návratu ku kapitalizmu cez privatizačný proce v otvorenom liste nazvala, že Nemecko bolo nežištným podporovateľom všetkých demokratických zmien v našej krajine po roku 1989. Čo demokratického bolo na vnútenom privatizačnom procese, to by signatári otvoreného listu mohli vysvetliť celej našej spoločnosti, pretože samotní občania sa žiadneho rozhodovania o svojej budúcnosti nemohli zúčastniť.

Záver k uvedenej otázke, súvisiacej s rozhodnutím, ako sa v prvom kroku naloží so slobodou krajín východnej Európy, je taký, že západný kapitalizmus a jeho politici si rôznymi spôsobmi a nástrojmi ustrážili, aby sa všade nastolila otázka privatizácie, deregulácie a voľného trhu. Reformnú agendu spojenú s otázkami zamestnaneckej samosprávy sa podarilo utajiť, pretože by to zásadným spôsobom prispelo k reforme socializmu. Nikoho z politikov Západu a ani nikoho z tých nových politických tvári v krajinách východnej Európy akosi ani nenapadlo, aby o ďalšom smerovaní každej krajiny mohli demokratickí rozhodnúť voliči. Takže organizátori otvoreného listu to zovšeobecnili tak, aby za „demokratickú zmenu“ sa pokladalo to, čo vôbec nebolo demokratického, pretože sa rozhodovalo bez voličstva.

Otázka strachu západných politikov zo slobody krajín východnej Európy rozhodnutím o privatizačnom procese bolo vyriešená iba čiastočne, spolovice. Návrat krajín východnej Európy do lóna západného kapitalizmu nabral dobrý smer, ale ešte bolo potrebné vyriešiť jednú veľmi dôležitú otázku. Aj pri návrate každej krajíny východnej Európy do ekonomického systému západného kapitalizmu bolo možné predpokladať či počítať s tým, že v každom národnom štáte sa najdú lídri národne a vlasteneckí orientovaní a budú chcieť presadzovať také politické riešenia, ktoré môžu byť celkom reálne vo veľkej miere v prospech samotného obyvateľstva a jeho záujmov. Bolo preto potrebné obmedziť schopnosti a možnosti politikov a ich politického konania tak, aby si západný kapitalizmus bez veľkých problémov presadil svoje vlastné záujmy a potreby a upevnil svoje postavenie na trhu, rovnako ako v oblasti politiky.

To boli podľa môjho názoru dôvody, prečo britský historik tvrdí, že po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy a preto sa rozhodli, že musia obmedziť novú slobodu na východe novými nadnárodnými štruktúrami. Ak už bol urobený prvý krok, ktorý súvisel s istotou presadzovania privatizačného procesu, bolo potrebné urobiť ešte druhý krok. A tým druhým krokom bolo to, ako obmedziť slobodu každej krajiny východnej Európy byť efektívnymi samostatnými národnými štátmi. Preto zákonite muselo byť prijaté rozhodnutie obmedziť novú slobodu na východe Európy novými nadnárodnými štruktúrami ako sú NATO a EÚ. Bolo im jasné, že stabilitu môžu dosiahnuť len vytvorením nového nuteného poriadku. A tak sa postupne rozpracovala politika začatia prístupových rokovaní s krajinami, ktoré sa budú chcieť „slobodne“ rozhodnúť byť členmi Severoatlantickej Aliancie a Európskej únie.

Zo strany západného kapitalizmu a zorganizovanej európskej 15–ky bol spustený proces európskej integrácie, v rámci ktorého sa vôbec nepočítalo s tým, že pôjde o vytvorenie schopnej medzinárodnej organizácie ako zväzku suverénnych a nezávislých národných štátov. Pod vedením a dohľadom Nemecka sa EÚ zorganizovala ako nadnárodná štátna moc. Ako postupovalo pod vedením Západu vytvorenie nového núteného poriadku v rámci Slovenskej republiky, o tom sa zmiením vo vnútri tohto článku. Teraz len poznamenám, že signatári otvoreného listu kancelárovi SRN dali jasne najavo, že obdivujú Nemecko aj v tom, že bolo veľkorysým partnérom v procese našej európskej integrácie. Ak vychádzame z tvrdenia britského historika o tom, že západným politikom išlo o vytvorenie nového núteného poriadku pre krajiny východnej Európy, tak v prípade členstva národného štátu v EÚ išlo o určitý typ integračného procesu, podotýkam určitým spôsobom núteného, za ktorý signatári otvoreného listu kancelárovi SRN vyjadrili veľký obdiv, pretože podľa nich bolo Nemecko „…veľkorysým partnerom v procese našej európskej integrácie“.

Vyhlásenie samostatnosti Slovenskej republiky sa udialo 1. januára 1993. V tento deň sa na spoločnej schôdzi Národnej rady SR a vlády SR prijalo vyhlásenie o vzniku nezávislej samostatnej Slovenskej republiky. Ešte predtým dňa 1.septembra 1992 bola Slovenskou národnou radou prijatá pod číslom 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Tento dátum je od roku 1994 štátnym sviatkom. Hneď v prvej hlave, prvého oddielu a článku 1 ods. 1 bolo prijaté toto znenie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“.

V čase prijatia Ústavy SR toto ustanovenie malo skutočný zmysel, pretože vtedy ani Slovenská republika ešte nebola v ničom obmedzená, pretože ešte nebola vyriešená otázka vytvorenia nového núteného poriadku nadnárodnými štruktúrami Západu. Prijatie uvedeného ustanovenia v Ústave SR bolo na jednej strane výrazom úprimnej snahy rozvinuť život v celej spoločnosti ako v nezávislej Slovenskej republiky a na strane druhej možno už existovali politické sily, ktorým toto ustanovenie vyhovovalo pre ďalšie kroky, ktoré sa udejú v rámci vnútornej a zahraničnej politiky vládnej moci, pretože umožňoval sa za uvedené ustanovenie „skrývať“.

Deklarovaná zvrchovanosť a prísľub, že sa SR nebude viazať na nijakú ideológiu, dlho nevydržali v svojej záväznej pozícií, pretože najmä od nástupu novej vlády SR pod vedením Mikuláša Dzurindu na jeseň 1998 a so zvolením Rudolfa Schustera za prezidenta SR v máji 1999, sa na potrebu zvrchovanosti a stránenia sa od ideológií úplne zabudlo. Politickí predstavitelia SR sa úplne stotožnili s tým, že Slovenská republika musí byť významnou súčasťou tohto nového poriadku, o ktorom sa jasne zmienil v svojom článku britský historik, pričom vôbec sa otvorene na verejnosti nehovorilo o tom, že NATO a rovnako EÚ sú nadnárodné mocenské štruktúry, ktorých politika je založená na nadnárodnej ideológií, rovnako nikoho nenapadlo zaoberať sa otázkou, či uvedené štruktúry existujú v súlade s medzinárodným právom.

Keď sa v zákulisi politikov a intrigánov rozhodlo o tom, že krajíny východnej Európy sa vrátia do lona ekonomického systému západného kapitalizmu, bolo jasné, že to vytvorí vhodné podmienky k tomu, aby ich politika bola podriadená záujmom politických predstaviteľov Západu a v Európe zvlášť záujmom európskej 15-ky. Nástrojom zapadniarov pre organizovanie politiky a politikov v krajinách východnej Európy sa stali prístupové rokovania, v rámci ktorých sa museli plniť podmienky vraj múdrejších, schopnejších, zodpovednejších, bohatších, civilizovanejších a prefikanejších predstaviteľov západných národných a nadnárodných štruktúr.

Dušan Hirjak

Koniec časti II.

Pokračovanie v časti III.