I.
Východisko k článku: Predstavitelia „demokratického“ Západu v postavení politických „elit“ a predstavitelia západného kapitálu národné štáty v Európe už nepokladajú za skutočných a rovnoprávnych partnérov a plnoprávnych subjektov v rámci medzinárodného práva, preto v súčinnosti s „národnými odpadlíkmi“ národné štáty aj s ich obyvateľstvom pomocou podvodných zmlúv a politických trikov zorganizovali do takej politicko-vojenskej štruktúry, ktorá môže a chce naďalej samostatne fungovať len na základe toho, že bez súhlasu občanov odobrala podstatnú časť štátnej moci pre seba, svojimi politikami rozvrátila zvrchovanosť každého zmluvného člena, svoju moc deklaruje ako nadnárodnú a nadradenú vnútroštátnej tvorbe vôle a vnútroštátnemu právu. Táto politicko-vojenská štruktúra má dve odnožia, dva dôležité piliere: Európsku úniu a Severoatlanickú Alianciu.
Západný kapitalizmus o sebe tvrdí, že je otvorenou spoločnosťou. V Ústave SR sa tvrdí, že Slovenská republika sa neriadi žiadnou ideológiou. Takže je dôležité zdôrazniť, čo je najdôležitejšou črtou otvorenej spoločnosti. A touto črtou je podľa nemeckého profesora Ralfa Dahrendorfa absencia monopolu, ktorá znamená „…žiadny monopol ideológie, žiadny monopol inštitúcií, žiadny ekonomický monopol. Znamená to, že na každom poli sociálnej organizácie a intelektuálnej organizácie existujú súperiace názory, pohľady, subjekty a inštitúcie. Fungujú, pôsobia rôzne názory na svet, rôzne politické strany, rôzne druhy ekonomického podnikania a rôzne školy myslenia“ (Moderný sociálny konflikt, str.9). V podmienkach „demokratického“ Západu sa však stal pravý opak: po vzoroch z ekonomického systému v kapitalizme bol zorganizovaný silný a v extrémenej forme fungujúci monopol politicko-vojenskej štruktúry pod hlavičkami NATO a EÚ, ktorý má svoje spoločné sídlo – Brusel. A táto štruktúra má v svojej pôsobnosti všetky potrebné črty nadnárodnej ideológie, ktorej sa národné štáty podriadili a prispôsobili zásluhou svojich politikov.
Z úrovne politicko-vojenskej štruktúry NATO a EÚ aj na čele s ich organizátormi bola perfektne využitá tá skutočnosť, že národné štáty boli chápané ako otvorené spoločnosti, ku ktorým sa po 1989 roku pridali aj štáty bývalého východného bloku. O otvorenej spoločnosti sa mimoriadne zaujímal rakuský filozof K. R. Popper. Teraz sa neplanujem uberať smerom k tomu, aby som sa začal rozpísovať o jeho projekte otvorenej spoločnosti. Aby bolo možné pochopiť, ako skutoční a konceptuálni tvorcovia uvedených dvoch nadnárodných štruktúr využili poňatie národného štátu ako otvorenej spoločnosti, je potrebné zdôrazniť to, čo napísal v svojej knihe docent Marián Cehelník, ktorá vyšla pod názvom „Karl Raimund Popper – filozofia hľadania lepšieho sveta“. Citujem:
„Keď Popper hovorí o otvorenej spoločnosti, nemá na myslí jej definitívny, konečný tvar a podobu, ku ktorej ľudstvo má (či dokonca musí) nevyhnutne smerovať, ale predovšetkým proces a priestor, v dimenziách ktorého (najmä vládnu) politiku možno kritizovať a korigovať vo svetle skúsenosti a v ktorom je zaručené právo každého jednotlivca na kritiku a vypočutie. Naša budúcnosť je neistá a my musíme pokusne a s chybami pracovať v rámci inštitúcií, ktoré nám umožnia postupne zavádzať zmeny bez (ľudí) zničujúcej konfrontácie a krviprelievania. Nevhodná politika a politika s nevhodnými dôsledkami sa vykorení rovnakým spôsobom ako neadekvatné te´érie vo vede“ (str.119). Treba zdôrazniť, že skutoční a konceptuálni tvorcovia NATO a EÚ dôsledne využili politický priestor každého národného štátu ako spoločnosti pluralistickej, aby v rámci svojich predstáv a záujmov presadili svoju ideu nadnárodného zjednocovania, prioritu globálneho a nadnárodného nad národným. Akurát bolo potrebné vykonať jedno opatrenie – uzavrieť spoločnosť pred slobodou názoru a prejavu vlastných občanov a na základe toho ich nepustiť k dôležitému rozhodovaniu.
Ak národný štát na Západe bol chápaný ako otvorená spoločnosť, potom bolo potrebné, aby v spoločenskom a politickom konaní mali možnosť ľudia či občania dostať príležitosť byť dostatočne konfrontovaní so svojími vlastnými rozhodnutiami, aby mohli o nedostatkoch a problémoch v spoločnosti debatovať, radiť sa a učiť sa prijímať dôležité rozhodnutia aj v rámci poznania, že pred verejnou a celospoločenskou diskúsiou nemajú byť skryté žiadne otázky, o ktorých sa nesmie pochybovať. Pluralistická spoločnosť má byť tak úzko spojená s požiadavkou uplatňovania kriticizmu. Na str. 121 uvedenej knihy o K. R. Popperovi a o jeho hľadaní lepšieho sveta je uvedená celkom jasná poznámka, že pre otvorenú spoločnosť je signifikantné, že jej „dynamom“ a vzpruhou je kritická konfrontácia diferencovných stanovísk a tendencií. Dovolím si tvrdiť, že ak by boli v spoločenskej a politickej praxi dodržané všetky tie uvedené znaky súvisiace s poňatím otvorenej spoločnosti, nebolo by možné, aby sa idea nadnárodného zjednocovania a priorita globálneho a nadnárodného nad národným presadila.
Uvedená idea bola bez problémov presadená v každom národnom štáte, pretože sa vždy našli zástupcovia občanov, ktorí sledovali z určitých dôvodov a podľa určitých pokynov vyššie záujmy ako sú národné. Keď si k tomu doložíme, komu služia rôzne mediálne skupiny, tak je jasné, že s občanmi žiadneho štátu nebolo možné rozvinúť žiadnu celospoločenskú diskusiu o dôležitých témach a tým zároveň vytvoriť podmienky pre uplatnenie kriticizmu. O podstate a charaktere takej nadnárodnej entity ako EÚ sa otvorene neviedla celospoločenská diskusia. A rovnako to platí o členstve v NATO. Na zorientovanie občanov postačovalo len rozhodnutie o vhodnej propagande a tomuto štylu politického konania v národných podmienkach potom zodpovedala aj jednoduchá otázka, či súhlasím s členstvom SR v EÚ. To bolo v prípade členstva v EÚ. V prípade nášho členstva v NATO sa naši predstavitelia nezdržiavali ani potrebou mizernej propagandy a a ni potrebou referenda.
Tým, že západný kapitalizmus sa dokázal na úkor svojich národov v Európe zorganizovať do nadnárodnej mocenskej politicko-vojenskej štruktúry, tým len „vyrobil“ fakt, že otvorená spoločnosť na Západe môže byť iba chimerou či clonou, za ktorou sa skrýva politika absolutizmu. „V otvorenej spoločnosti (práve tak , ako v každej inej spoločnosti) jestvuje veľa ideí (dobrých aj zlých), ale okrem kriticizmu nemá táto spoločnosť žiadnu inú zjednocujúcu či nosnú ideu“ (str.121). Je jasné, že ak politickí predstavitelia „demokratického“ Západu, ktorí sa pokladajú za nejaké významné elity, to všetko zorganizovali tak, aby NATO a EÚ fungovali ako významné nástroje politiky západného kapitalizmu, tak v politickom konaní vznikla zaujímavá rovnica. Ak pri zakladaní či rozšírovaní NATO a EÚ nebola na jednej strane úmyselne uplatnená podmienka kriticizmu v záujme nastolenia politicko-vojenského monopolu, tak na strane druhej je celá politika nadnárodných štruktúr organizovaná spôsobom, že zjednocujúcou ideou politického konania celej inštitucionálnej štruktúry sa stala požiadavka riadiť sa ideou jednoty.
Na Slovensku máme dostatok politikov, najmä z radov súčasnej opozície, ktorí ideu jednoty majú v krvi a praktický každý deň bojujú proti vládnej koalícií a pripomínajú jej potrebu rešpektovať a podporovať za každých okolnosti jednotu v rámci NATO a EÚ a oboch najmä v rámci organizovania zástupnej vojny proti Ruskej federácií na území Ukrajiny. Čo si možno myslieť o takých politikoch, ktorí z osobnej lásky k Západu stratili akúkoľvek súdnosť a schopnosť používať vlastný rozum vo vzťahu k politikám, ktoré obidve nadnárodné štruktúry produkujú, pričom celá plejada bruselských mandarínov si vyžaduje, aby produkované politiky boli plne rešpektované, realizované a bez uplatnenia racionálnych prístupov z prostredí národných štátov.
Čo by si teda mali osvojiť tí politici, ktorí bez rozmyšľania podporujú monopol nadštátnych vojensko-politických inštitúcií, sú nasiaknutí ideou jednoty celého západného spoločenstva v rámci štruktúr NATO a EÚ a presadzujú, že pravda o uvedených štruktúrach je nespochybniteľná a absolútna ?
Myslím si, že politici s uvedenými postojmi potrebujú pri hľadaní lepšieho sveta, respektíve pri určovaní a spravovaní životov obyvateľstva v svojich národných spoločenstvách mať ochotu lepšie či dôslednejšie si osvojiť racionalistický postoj a prijať ho. V tomto smere je dobre si zobrať na vedomie osobné vyznanie filozofa Poppera, ktorý otvorene sa priznal, že je racionalista a osvietenec. Racionalistom je preto, že verí v pravdu a verí v rozum, ale nie v jeho všemohucnosť, preto si uvedomuje nezastupiteľnú, no zároveň skromnú úlohu rozumu v živote človeka – úlohu kritickej úvahy, kritickej diskusie. Zároveň sa Popper vyznal z toho, že je čistý osvietenec, pretože verí v možnosť precitnutia z dogmatického spánku a morálnu povinnosť netváriť sa ako prorok (str. 41 vyššie uevdeného diela).
To je to, čo západným politikom, vrátane našich mnohých politikov, chyba. Absentujú teda určité kognitívne schopnosti a určité morálno-etické základy u politikov. Pre nás, občanov SR, bude veľmi dôležité, ak politici upravia svoje postoje a konanie podľa filozofa Poppera: ako byť racionalistom a osvietencom. Docent Cehelník v svojom diele píše o tom, že keď Popper hovorí o rozume a racionalizme, potom nemá na myslí nič iného ako presvedčenie, že sa môžeme učiť kritikou vlastných chýb a omylov, ale tak isto aj sebakritikou. Dôraz teda leží na idei kritiky či kritickej diskusie. U Poppera je teda pojem racionalizmu spojený predovšetkým s pojmom kritika (str. 41).
Čitateľ nech si sám pre seba urobí skúsi rekapituláciu toho, či je vôbec vytvorené prostredie pre kritiku všetkých tých politik, ktoré sú produkované z úrovne NATO a EÚ. Pokiaľ ide o politikov samotných, tak z ich strany ide iba o „konzervovania ticha ako v hrobe“, lebo postojom nespochybniteľnosti členstva Slovenskej republiky v NATO a v EÚ sa iniciatívne dokázali „priviazať ku kotvám“ nadnárodných štruktúr a k ich autoritárstvu a totalitným praktikám. Profesor Cehelník ďalej v svojom diele píše, že keď Popper hovorí o osvietenstve, potom myslí predovšetkým na ideu sebaoslobodzovania prostredníctvom vedenia a myslí na povinnosť každého intelektuála pomáhať iným k tomu, aby sa duchovne oslobodili a porozumeli kritickému postoju, čo znamená, že pojem osvietenstva zostáva prepojený s kritikou (str. 41).
Treba podotknúť, že jedným z nástrojom, ako dosiahnuť zásadné zmeny v politike, ktoré môžu a majú súvisieť s existenciou takých nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ, je pochopiť a osvojiť si otázku osvietenstva, ktorá bola predmetom záujmu aj nemeckého filozofa I. Kanta. Citujem z diela Cehelníka, v ktorom cituje I. Kanta: „Osvietenstvo je vystúpenie človeka zo svojej nesvojprávnosti, ktorú si zavinil sám. Nesvojprávnosť je neschopnosť používať svoj vlastný um bez vedenia druhým. Táto nesvojprávnosť je zavinená samým sebou vtedy, keď jej príčinou nie je nedostatok umu, ale rozhodnosti a odvahy používať ho bez cudzieho vedenia. Sapare aude ! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum !, je teda heslom osvietenstva“ (str. 42).
Prečo je potrebné spomenúť filozofov Poppera a Kanta v súvislosti s ideou osvietenstva ? Pretože idea osvietenstva spojená s ideou kritiky či kritickej diskusie odhaľuje to, čo sa udialo v každom národnom štáte v Európe. Tie sa v prvom rade zásluhou svojich politikov a v druhom rade zásluhou občanov a ich nevedenia stali celkom nesvojprávnymi spoločnostiami, v ktorých sa propagandistickými trikmi podarilo vytvoriť takú duchovnú atmosféru, ktorá pomohla, aby sa ľudia dali zotročiť falošnými predstavami, že národ nesmie uplatňovať svoj vlastný rozum autonómne a slobodne, ale sa má celkom dobrovoľne, povinne či iniciatívne podriadiť vedeniu a poručníctvu cudzej nadnárodnej či globálnej moci, pretože iba na tejto úrovni je vraj rozum a racionalita najlepšie a najefektívnejšie uplatniteľná.
Národné štáty sa stali závislými na cudzej moci, na obrovskom aparate bruselských mandarínov, ktorí svojimi zákonmi, nariadeniami, smernicami, postupmi, usmerneniami, príkazmi, organizačnou a inštitucionálnou štruktúrou sa neustále predvádzajú sebapotvrdzovaním svojho nadriadeného postavenia nad obyvateľstvom, ktorému v Bruseli dali pomenovanie európski občania. Výsledkom nesvojprávnosti národných štátov je ten stav, že autonómiu a slobodu kritického rozumu a myslenia, ako to požaduje aj filozof Popper, nie je možné z úrovne národného štátu a jeho občianstva vo vzťahu k nadnárodnými štruktúram NATO a EÚ uplatňovať. Za súčasnej situácie sa národné štáty svojej závislosti na NATO a EÚ nezbavia tak, že ich predstavitelia cudzej nadnárodnej moci začnú ľutovať a jednoducho opustia svoje ľahko získané mocenské pozície.
Naše životy, naše predstavy, túžby a záujmy v národnom spoločenstve, nech sa v súčasnosti týkajú čohokoľvek, už z veľmi veľkej časti závisia od iných a cudzích ľudí, od iných, cudzích nadnárodných zoskupení, ktoré sa s námi nestretnú ani ako turisti, nieto ešte ako účastníci politického boja či vôbec celospoločenských diskusií. Sme závislí od iných a cudzích ľudí, ktorí nepripustia na seba žiadnu kritiku, pretože celý rozhodovací či inštitucionálny aparát je tak majstrovský skonštruovaný, že skutočne podnetnej a potrebnej kritike je možné sa neustále vyhýbať. Sme závislí od iných a cudzch ľudí, ktorí vôbec nemajú záujem a ani nedopustia, aby národ mohol uplatňovať svoj vlastný rozum autonómne a slobodne. Náš osud ako národa z veľkej časti a primárne závisí od iných, cudzích ľudí, ktorí v rozhodovacích procesoch zastupujú silnejšie minoritné skupiny z prostredia západného kapitalizmu. Na tomto nesvojprávnom postavení národa sa nemení nič ani pri rešpektovaní takej drobnosti, ako je vycestovávanie členov vládneho kabinetu na stretnutia práve s inými a cudzími predstaviteľmi, s ktorými vraj slobodne môžu diskutovať o našich národných záujmoch a od ktorých závisia aj zbytky našej štátnej suverenity.
Vojensko-politická štruktúra s dvama piliermi: Európskou úniou a Severoatlantickou Alianciou, sa pokladá za akési nadnárodné „Centrum rozumu a poznania“, ktoré vo vzťahu k národným štátom nemá žiadne určené politické a morálne povinnosti. Nadnárodná či globálna politika, bezprostredne súvisiace s ekonomickým systémom západného kapitalizmu, je základom pre uplatňovanie rozumu a poznania v praxi, pričom samotná prax má iba jednosmernú cestu a to plniť si vodcovskú povinnosť vo vzťahu k národným štátom. „Centrum rozumu a poznania“ tak plní viacero úloh, ktoré sú výrazom mocenského postavenia nadnárodných štruktúr: určovanie všeobecných podmienok pre každodenný život obyvateľstva národných štátov a pre fungovanie politického systému a udržiavať politických predstaviteľov národov bez určitých morálnych predpokladov: bez rozhodnosti, múdrosti a odvahy.
Ako sa národný štát môže dostať zo šlamastiky, do ktorej nepozorovane vhupol, ako sa môže vymaniť spod poručníctva, ako sa môže zbaviť nesvojprávnosti, autoritatívnosti, totalitných praktík a závislosti na monopolnom postavení nadnárodných štruktúr NATO a EÚ a s ich myšlienkou a praxou „Centra rozumu a poznania“ ? Odpoveď na položenú otázku neplánujem hľadať v príprave akejsi revolúcie ako „ozbrojeného skoku do inej dimenzie“. Najskôr mi pripadá rozumné, aby sa v našej spoločnosti našlo dostatok národne orientovaných ľudí, ktorí sa budú môcť zamerať na oslobodenie sa občanov Slovenskej republiky od duchovného zotročenia falošnou predstvou – ideou nadnárodného zjednocovania, prioritou globálneho a nadnárodného nad národným. U nás na Slovensku sa teraz vedú určité debaty ohľadom mimovládnych organizácií a ich financovania zo zahraničia. Financovanie mimovládnych organizácií zo zahraničia je jedným z prvých predpokladov, aby tie podporovali práve ideu nadnárodného zjednocovania, prioritu globálneho a nadnárodného nad národným a teda v konečnom dôsledku práve pomáhali cudzím silám, aby celý národ bol čo najviac ponorený do tmy nesvojprávnosti.
V tejto súvislosti si dovolím citovať docenta M. Cehelníka z jeho diela „Karl Raimund Popper – filozofia hľadania lepšieho sveta“: „Popper vníma Kantovu požiadavku sebaoslobodzovania prostredníctvom vedenia doslova ako program intelektuálnej sebavýchovy, ktorá „každého človeka tu a teraz vyzýva na okamžitý čin: Iba vedením sa totiž môžeme oslobodiť duchovne od zotročenia falošnými ideami, predsudkami a idolmi. Hoci úloha sebavýchovy zaiste nevyčerpáva zmysel nášho života, predsa sebavýchova môže v rozhodujúcej miere prispieť k zmysluplnosti života (str.42). Z uvedeného vyplýva, že sa musíme učiť potlačiť svoju neschopnosť, lenivosť či zabelosť tým, že sa budeme učiť uplatňovať svoj vlastný rozum autonómne a slobodne bez cudzieho vedenia – druhými a bez zorganizovaného poručníctva, že sa budeme pridržiavať ideí racionalizmu a osvietenstva.
Môžeme očakávať, že potrebu programu intelektuálnej sebavýchovy v súvislostiach duchovnej obrody založenej na ideí racionalizmu a osvietenstva si môžu osvojiť aj niektoré parlamentné a iné politické strany aj s ich predstaviteľmi ? V tomto smere som pesimistom. Začať však treba praktický od nuly a hľadať národné orientovaných ľudí z radov občanov, ktorí sa budú usilovať vytvárať v obciach a mestách na území SR napríklad Komunity osvietencov. Predpokladám, že Komunity osvietencov by mali úzko spolupracovať s predstaviteľmi miestnej samosprávy a spoločne riešiť niektoré programové, organizačné, finančné a personálne záležitosti, spojené s potrebou formovania verejnej mienky v otázkach nášho nespochybniteľného členstva v nadnárodných štruktúrach NATO a EÚ.
II.
Je dobre, ak v každej národnej spoločnosti sú vytvorené vhodné podmienky k tomu, aby jej občania sa bez obav učili schopnosti poznávať, vnímať svoje okolie a život v celej spoločnosti kritický, aby sa chceli zamýšľať nad otvorenou či skrytou povahou veci, dejov, inštitúcií a rôznych udalosti, ktoré sa odohrávajú doma, v Európe či v rámci celého sveta. Poznávací proces sa v skutočnosti nemôže týkať len rôznych skupín intelektuálov, ale doslova všetkých občanov, pretože každý je schopný hovoriť o svojich postojoch a názoroch a môže sa usilovať o ich úpravu a zmenu, ak to vyplynie z prehodnotenia určitých javov a procesov vývoja spoločnosti.
Hlavným dôvodom potreby kvalitného poznávacieho procesu v radoch občanov je to, že si majú pokladať za povinnosť byť dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, aby sa mohli zúčastňovať na ich riešení alebo za každých okolnosti žiadať ich riešenie od vlády SR. Zásadné pritom je, že otázka kvalitného poznávacieho procesu sa netýka iba samotných občanov, ale v rovnakej miere aj vlády SR, ktorá si vo vzťahu k občanom SR má za základnú povinnosť pokladať argumentačne ich dobre vyzbrojiť. Výsledkom poznávacieho procesu má byť to, aby spojením úsilia vládnej moci a občanov SR sa voličstvo v SR stalo suverénnym. Zatiaľ takýto stav v spoločnosti nebol dosiahnutý, o čom konkrétnejšie sa zmieňujem vo vnútri tohto článku a čo súvisí so skutočným poňatím potreby demokracie, ktorá v etymologickom zmysle slova v kapitalizme nie je dosiahnuteľná.
Domnievam sa, že jedným z veľkých poblémov súčasnej doby z hľadiska poznávacích procesov (kognitívnych postupov) je otázka pravdy v oblasti politiky. Nie je to len problém Slovenskej republiky, ale je to problém minimálne celej západnej spoločnosti. Dovolím si o politike uviesť niekoľko dôležitých súvislosti, o ktorých pojednáva taká disciplína ako je politická etika. V tomto prípade som sa zameral na súvislosti, ktoré sú uvedené v knihe „Politická etika“, ktorú napísal profesor Bernhard Sutor a ktorá vyšla v edícií Oikúmené v Prahe v roku 1996. Do pozornosti čitateľa dávam III. kapitolu s názvom „Politika a politická etika“.
O čom je teda politika ? Politika je o konaní, ktoré sa vzťahuje k záväznému usporiadaniu všeobecných spoločných záležitosti, týkajúcich sa všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom súžití. Ďalej je dôležité mať akú takú predstavu, o čo ide či má ísť v politike. Z hľadiska politickej etiky v politike má ísť o to: a) čo vyžaduje obecné, spoločné dobro, b) kto má viesť, riadiť a utvárať otázku moci a ako sa to má uskutočňovať (napríklad otázky inštitúcií, pravidiel a podobne), c) aké sú to záležitosti týkajúce sa celej spoločnosti (otázky usporiadania) a čo musí byť v danej situácií záväzne upravené (kompetencie).
Z hľadiska politickej etiky politický poriadok má byť prispôsobený ľuďom, mal by odpovedať personálnemu bytiu človeka. Podotýkam , že nie v globálnom zmysle, ale v národnom rozmere, v štátnom usporiadaní spoločnosti. Veľmi dôležitou otázkou je, aby si občania vedeli položiť otázku, akým spôsobom sa deje (alebo dialo) záväzné usporiadanie spoločných záležitosti v spoločnosti. Z hľadiska politickej etiky je akceptovateľný iba taký poriadok, ktorý bol občanmi dohodnutý a vytvorený špecifický ľudskými prostriedkami racionálneho a jazykového dorozumenia.
Tvrdím, že na „demokratickom“ Západe občania národných štátov nemajú žiadnu zásluhu na založení takých nadnárodných štruktúr ako sú NATO a EÚ. Je to záležitoť minoritnej triedy západných kapitalistov a ich rôznych skupín prisluhovačov, pretože je to v ich záujme vzhľadom na politiku, ktorú chceli a chcú aj naďalej presadzovať. Existencia NATO a EÚ je výrazom úsilia spojiť dohromady ekonomický systém kapitalizmu s vojenskou a politickou nadnárodnou štruktúrou, ktorá umožní kapitalistom v prvom rade presadzovať svoje záujmy v potrebnom rozsahu. S existenciou NATO a EÚ sa ľahšie môžu ovládať národy tak v Európe, ako aj všade inde vo svete. Pod vedením predstaviteľov západného kapitálu existencia NATO a EÚ bola povýšená na zákon vývoja každej kapitalistickej spoločnosti na Západe, ktorému sa musí podriaďovať záväzné usporiadaniu všeobecných spoločných záležitosti, týkajúcich sa všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom súžití.
Nemáme, napríklad v Európe, také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ len preto, aby sa minoritnej triede kapitalistov zo Západu ľahšie vládlo nad obyvateľstvom jednotlivých národov a celého kontinentu, aby zapriahnutím národov do dvoch chomutov (NATO a EÚ) mohli ľahšie ovládať v prvom rade predstaviteľov národov – volených zástupcov občanov – a bez demokratického rozhodovania z bruselských centier doslova diktovali obyvateľstvu členských štátov a všetkým dotknutým inšitúciám, združeniam, organizáciám, hospodárskym subjektom v rámci ich politických systémov a ekonomického systému, aby si plnili uložené povinnosti ?
Zväzok s NATO a EÚ, založený na nadriadenosti a podriadenosti, nie je za žiadnych okolnosti nevyhnutnou životnou podmienkou žiadneho národa v Európe. Sú to len kéci politikov ako prisluhovačov záujmov západného kapitálu. Tragédiou pre každý členský národ v Európe je, že o politickú moc v štáte sa z veľkej väčšiny uchádzajú len takí kandidáti politických strán, ktorí sú vychovaní k tomu, aby členstvo národa v NATO a v EÚ pokladali za svoju životnú nevyhnutnosť a za základ vládnej politiky. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, môžeme ako občania vážne veriť tomu:
1. že sme sa so svojimi ekonomickými výsledkami posunuli na kapitalistickom trhu do popredia,
2. že fabriky aj s našimi ľuďmi sú v našich rukách,
3. že pôda a jej využitie v rámci potreby zabezpečenia potravinovej bezpečnosti je v našich rukách,
4. že obrana republiky je v našich rukách,
5. že zabezpečovanie starostlivosti o zdravie obyvateľstva v rámci bežného systému, založeného na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, je ešte v našich rukách,
6. že môžeme rozvíjať priateľstvo medzi národmi podľa vlastného slobodného rozhodnutia,
7. že k svojim životom potrebujeme, aby nám vládlo európske právo,
8. že je našou povinnosťou nenavidieť Ruskú federáciu a na strane druhej podporovať kyjevskú diktatúru v jej nepriateľstve proti RF,
9. že zločiny NATO spáchané v Európe či vo svete sa nás netýkajú,
10. že hrozbou pre náš každodenný život je výlučne iba Ruská federácia,
11. že rozvoj nášho školstva, kultúry a športu je podmienený iba podporou zo strany EÚ,
12 že program hospodárskeho a sociálneho rozvoja musí byť podmienený rozhodnutiami EÚ (Plán obnovy) a eurofondami,
13. že potrebujeme raz tak navýšiť svoj finančný príspevok na obranu v rámci NATO, ktoré vedomé priviedlo Ukrajinu do zástupnej vojny s RF,
14. že uvalenie nových poplatkov zo strany EÚ na vykúrovanie, chladenie a jazdenie od roku 2027 je tým správnym krokom do budúcnosti, keďže výrazne prispeje k navýšeniu životných nákladov a bude nútiť obyvateľstvo, aby si kupovalo elektromobily, tepelné čerpadla, rekonštruovali svoje obydlia,
15. že zavedenie digitálnej meny centrálnej banky obyvateľstvu skvalitní život, keď v skutočnosti to bude iba o ich kontrole a o strate finančného súkromia, pričom zavedenie digitálneho eura sa má realizovať najprv v eurozóne, do ktorej SR patrí,
16. že hoci sme prijatím eura stratili nezávislú menovú politiku, tak euro ďalej pokladáme za dôležité pre náš ďalší život, hoci nie sme informovaní o tom, ako to súvisí s úrovňou verejného zadlženia, mierou nezamestnanosti či s prílivom zahraničných investícií,
17. že je lepšie, ak obchodná politika mimo EÚ je výlučnou zodpovednosťou EÚ a nie vlád členských štátov,
18. že vláda SR v tichosti implementovala na podmienky SR „Akt o digitálnych službách“ v náš prospech, ktorý vyšiel ako nariadenie EÚ, ktoré v rôznych súvislostiach obmedzuje slobodu slová,
19. že vláda SR prijme rozhodnutie o tom, že podrobne vysvetlí občanom SR celú problematiku spojenú s digitálnym preukazom totožnosti a následne vyhlási ľudové hlasovanie o tom, či bude daný súhlas k tomu, aby sa elektronický preukaz totožnosti stal povinnou súčasťou života každej ľudskej bytosti,
20. že vláda SR si nájde čas, aby vysvetlila svojim občanom, ako sa bude uplatňovať schválená reforma migračného a azylového sytému v podmienkach SR a či občania dostanú príležitosť k tomu, aby mohli reformu ovplyvniť v svoj prospech,
21. že vláda SR dokáže seriózne analyzovať – vyhodnotiť, čo sa u nás v rokoch 2020 až 2023 dialo v rámci vtedajšou vládou organizovaného strašnia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu, ktoré vyustilo do prijímania reštrikčných opatrení proti všetkému obyvateľstvu a do priam povinnej vakcinácie obyvateľstva, nakoľko z EÚ bolo nariadené preočkovať minimálne 75 % z celej populácie členského štátu,
22. že vláda SR dokáže na základe analýzy – vyhodnotenia organizovania politiky strašenia obyvateľstva SR „pandémiou“ koronavírusu prijať také rázne opatrenia, na základe ktorých bude určená kriminálna, politická a morálna vina za totálne ovládanie obyvateľstva pod heslom ochrany zdravia a životov ľudí a za úplné narušenie systému bežnej zdravotnej starostlivosti, založeného na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, aby sa podobná orientácia na globálnu politiku ochrany zdravia už nikdy na území SR neopakovala,
23. že vláda SR sa zastane poľnohospodárov a rázne odmietne podpísanú dohodu zo strany EÚ o vytvorení zóny voľného obchodu pre členské štáty EÚ a spoločný juhoamerický trh Mercosur – najväčšie obchodné a hospodárske združenie v Južnej Amerike,
24. že vláda SR sa zastane poľnohospodárov a všetkých obyvateľov SR tým, že na celospoločenskú diskúsiu predloží Európskou komisiou ešte v máji 2020 schválenú stratégiu „Z farmy na stôl“, ktorá sa pokladá za srdce európskej Zelenej dohody a ktorej hlavným zámerom je prebudovať doterajšie potravinové systémy, pričom v skutočnosti EÚ démonizuje farmárov a našu potravinovú produkciu ako porušovateľov emisií CO2, takže pre našu spoločnosť je dôležité, ako požadovaná radikálna transformácia negatívne ovplyvní celú spoločnosť,
25. že sa naši poľnohospodári konečne dočkajú toho, že Európska komisia konečne splní svoj sľub z roku 2004, a budú dostavať rovnakú výšku poľnohospodárskych dotácií ako ich kolegovia na Západe,
26. že vláda SR sa prizná k tomu, že prvým likvidačným krokom, ktorý položil naše poľnohospodárstvo na kolená, boli kvóty určujúce Slovensku, koľko ktorých agropotravinárskych továrov smie produkovať, čo viedlo k drastickému skresaniu objemov mnohých tradičných komodít a na základe svojho priznania sa odhodlá k skutočnému ožíveniu slovenského poľnohospodárstva a príjme opatrenia k oslobodeniu sa od bruselských okov z kvôt a regulácií, aby sa stalo skutočne konkurencieschopným,
27. že vláda SR s rozhodnutím zabezpečiť oživenie slovenského poľnohospodárstva sa zároveň rozhodne riešiť skutočné oživenie slovenského vidieka, pretože iba s vidiekom súvisí skutočný rozvoj poľnohospodárstva, ktorý prispeje k zdravému ožíveniu slovenského národa,
28. že vláda SR sa vážne odhodlá k tomu, aby sa vrátila k prijatiu zásadných opatrení, ktoré umožnia rozvíjať občiansku výchovu na národnej úrovni a nebude žiadnym výrazným spôsobom riešiť občiansku výchovu na európskej a globálnej úrovni,
29. že vláda SR sa rozhodne zaujať stanovisko k dokumentu Európskeho palamentu, ktorý pod číslom 2019/2819 prijal „Uznesenie o význame európskej pamäti pre budúcnosť Európy“, nakoľko sa týmto dokumnetom začala prepisovať história vo viacerých ohľadoch a smeroch,
30. že vláda SR sa vážne začne s občanmi SR baviť o dokumente Európskej komisie s názvom „Fit for 55“: plnenie cieľa EÚ v oblasti klímy do roku 2030 na ceste ku klimatickej neutralite a otvorí k tejto zlovestnej téme celospoločenskú diskusiu, keďže tento dokument má k dispozícií už od roku 2021,
31. že vláda SR bude občanom SR vedieť zdôvodniť, že cieľ EÚ urobiť z Európy prvý klimatický neutrálny kontinent je produktom zdravého rozumu a racionálneho myslenia a že vláda má všetky potrebné argumenty k tomu, aby tento cieľ podporila a nútila celú spoločnosť k jeho naplneniu, keďže v roku 2050 sa má Európa stať klimatický neutrálnou,
32. že vláda SR sa rozhodne občanom SR podrobne vysvetliť význam a potrebu takých dokumentov Európskej komisie ako je „Biela kniha pre európsku obranu – Pripravenosť 2030“, v ktorej sa navrhujú spôsoby, ako majú členské štáty masívne investovať do obrany, obstarávať obranné systémy a budovať pripravenosť európskeho obranného priemyslu z dlhodobého hľadiska, a takého dokumentu ako je „Plán ReArmEurope/Pripravenosť 2030“, ktorý umožňuje využívanie verejných finančných prostriedkov na účely obrany na vnútroštátnej úrovni, využívanie nového špecializovaného „Nástroja pre bezpečnostné opatrenia pre Európu – SAFE“ a využívanie pákového efektu v rámci skupiny Európskej investičnej banky a mobilizáciu súkromného kapitálu urýchlením únie úspor a investícií, pričom celkove tento plán umožní vynaložiť na obranu viac ako 800,- miliárd eur,
33. že vláda SR bude podrobne informovať svojich občanov o tom, ako sa Slovenská republika podieľa na fungovaní zriadeného Európskeho mierového nástroja, prostredníctvom ktorého členské štáty financujú činnosť Únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky s cieľom zachovať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť,
34. že vláda SR verejne zdôvodní svojim občanom, ako Slovenská republika si plnila povinnosti, požadované Európskou komisiou o akčnom pláne vojenskej mobility, ktorý bol vydaný ešte v marci 2018 a ktorý mal prispieť k vytvoreniu plnohodnotnej európskej obrannej únie do roku 2025,
35. že samotná Európa v súčasnosti čelí veľkému nebezpečenstvu a preto treba mobilizovať okolo 800,- miliárd eur na obranu Európy a na pomoc pri poskytovaní okamžitej vojenskej podpory Ukrajine, takže členské štáty majú za povinnosť výrazne zvýšiť výdavky na obranu bez toho, aby sa spustila procedúra nádmerného deficitu a zároveň budú mať možnosť čerpať dohodnutú pôžičku z určeného fondu, a to všetko na základe potreby, že EÚ vraj chce trvalý mier, ktorý sa dá vybudovať len na základe sily a sila sa začína posilnením samotnej Európy,
36. že plánovaná militarizácie Európy je o obrane proti rozpínavosti imperiálneho Ruska a nie o príprave na vojnu s Ruskou federáciou.
Ak beriem do úvahy, čo všetko sa v Európe či vo svete deje v rámci toho, že sme sa ako národné spoločenstvo stali členmi takých nadnárodných štruktúr ako NATO a EÚ, tak si musíme uvedomovať a doslova začať rozprávať o tom, akým spôsobom naši politickí predstavitelia sa postarali o záväzné usporiadanie vzťahov SR s NATO a EÚ a či vôbec boli dostatočne dohodnuté s občanmi v rámci komunikačných nástrojov a nástrojov rozhodovania. Na základe uvedeného sa stalo to, že politický poriadok Slovenskej republiky sa stal, najmä vo vzťahu k EÚ, predmetom riadených deformácií, pretože bol rozštepený a rozvrátený politickým poriadkom EÚ ako nadnárodnej a nadštátnej moci, ktorá vydáva pre nás zákony, nariadenia, smernice, pokyny, ukladá povinnosti občanom Slovenskej republiky.
Takže prečo akceptujeme a podriaďujeme sa takému politickému poriadku, ktorý s občanmi SR nebol dohodnutý prostriedkami racionálneho a jazykového dorozumenia v rámci národného personálneho bytia a v rámci nášho politického konania našich zástupcov občanov a samotných občanov ? Azda nás môže aj po mnohých rokoch presvedčiť bývalý prezident SR Rudolf Schuster, že referendum o tom, či chceme byť členmi EÚ, mohlo vôbec v nejakom smere zodpovedať otázku, pod aký politický systém sa SR svojim členstvom dostane ? Môžem iba konštatovať, že pod heslami o integrácií do EÚ a nekonečnej túžbe pána Róbert Fica byť v jadre EÚ, v otázke záväzného členstva SR v EÚ sme boli podvedení, pretože nikto občanom SR nevysvetľoval napríklad význam Maastrichtskej zmluvy, obsah a význam Lisabonskej zmluvy a najmä to, ako bude fungovať politický systém EÚ vo vzťahu k členskému štátu.
A čo najhoršieho sa mohlo stať občanom SR a slovenskému národu vôbec ? Že na dôvere občanov si absolútna väčšina zástupcov občanov postavila svoju politickú kariéru, ktorá je založená na rešpektovaní jedného z prvých princípov „novodobého politika“ – bezhraničná oddanosť nadnárodnej štátnej moci, nadnárodným štruktúram, globálnemu na úkor národného. Toto rešpektovanie súvisí s propagandistickým zdôvodňovaním, že iba za súčasnej politickej situácií, podriadenosti EÚ a NATO, nás bude západný svet a jeho politické lídri rešpektovať, bude nám dôverovať, umožní nám šťastný život v rámci jeho ekonomického a politického systému. Z uvedeného dôvodu naši zástupcovia občanov ako politici prispeli k tomu, že uplne zdeformovali samotné poňatie politky a to, čo napríklad politická etika vyžaduje od politiky, politikov a od rôznych potrebných inštitúcií a inštitútov.
Podľa politickej etiky politika predstavuje múdre usilovanie sa o spoločné dobro, ale v prvom rade národnej spoločnosti. Ak som vyššie uviedol, o čo ide podľa politickej etiky v politike v bodoch a) až c), tak rovnako to platí , že ide o národné spoločenstvo. Ak má byť politický poriadok prispôsobený ľuďom, ak má vychádzať z rešpektovania personálneho bytia, potom to znamená, že nesmie byť založený iba na rešpektovaní záujmov príslušníkov kapitálu, ale na udržiavaní politickej rovnosti občanov s majetkovou nerovnosťou a bohatstvom. To, čo sa politický presadzuje v rámci EÚ a v rámci NATO, to je rovno o presadzovaní v prvom rade záujmov minoritnej triedy západných kapitalistov a najmä tej jej časti, ktorá sa usiluje o podriadení si Európy a sveta svojim záujmov, na základe ktorých sa plánujú buď: a) vojenské rozšírovanie v rámci NATO a vojenské konflikty, b) rozšírovanie a rozhodovania o politikách, ktoré sa majú povinne realizovať v členských štátoch, rovnako sa plánuje a organizuje, ako ovládať ľudové masy v rámci využitia súčasných možnosti digitalizácie, umelej inteligencie, v rámci globálneho poňatia starostlivosti o ochranu zdravia a životov ľudí, zelenej dohody, klimatického alarmu a podobne.
Zo strany NATO a EÚ ide o presadzovanie a rozhodovanie o určitých politikách, ktoré sa prijímajú z pohľadu vyšších záujmov, mocnej kapitalistickej triedy a ňou zorganizovaných nástrojov, ako pripravovať a robiť politiku v prospech udržania sa kapitalizmu na scéne novodobých dejín. Mám tu potrebu položiť ďalšiu otázku: Ako naši politici chtiac či nechtiac pomohli zdeformovať poňatie politiky ? Znova sa obrátim o pomoc na politickú etiku. Podľa politickej etiky v politike ide o určité politické konanie a samotné konanie sa vyznačuje určitým hlavnými rysmi, ktorých je niekoľko.
Podľa politickej etiky politiku máme chápať ako konanie vzťahujúce sa k určitej situácií, pretože vzájomné ľudské súžitie sa stáva problémom, pretože názory, záujmy, presvedčenia sú rozdielné. To je prvý rys politického konania. Zvyčajne sa zo strany politikov uvažuje, že existujú politické otázky, ktoré sa netýkajú všetkých z rôznych dôvodov a preto neexistuje žiadny dôvod, aby sa občania o nich zaujímali. Dôležité však je, aby sme si urobili jasno, čo sú politické otázky vôbec. Politické otázky sú všeobecne ľudskými otázkami a týkajú sa všetkých, ale znova musím doplniť, že všetkých v rámci národného spoločenstva v prvom rade. Naši politické predstavitelia a politici vôbec, rovnako ako všetci občania by sme si mali osvojiť názor politickej etiky, že politika je stretávaním názorov a presvedčení a zápasom o ziskanie súhlasu a väčšiny ! Musíme sa teda naučiť rozpoznávať v ktorých konkrétnych situáciách od koho potrebuje vládna moc získať súhlas a väčšinu !
Z hľadiska politiky ako konania vzťahujúceho sa k určitej situácií v politickej etike nachádzame poňatie politiky ako takej zdatnosti konania, v rámci ktorého je možné dosiahnuť únosné urovnanie, sprostredkovávať vzájomné záujmy, dojednávať kompromisy, nachádzať spojencov, vyberať si vhodných spolupracovníkov, brať v úvahu opozíciu, získať súhlas, udržať pohromade väčšinu, ovplyvňovať verejnú mienku.
Existujú ďalší rys politického konania. Politiku je potrebné chápať ako obhajobu záujmov, v rámci ktorej ide o dosiahnutie spoločenskej formy ľudskej existencie, pretože pri uskutočňovaní záujmov musíme dospieť vzájomne jeden k druhému a k spoločným hodnotám. Ide pritom o základné určenie spoločenského života človeka v spoločnosti. V rámci tohto rysu politického konania je potrebné zdôrazniť, že pre politika a politikov ako zástupcov občanov sa otvára možnosť celú ich námahu spojiť so zastupiteľským obhajovaním záujmov.
Ďalším rysom politického konania je to, že politika je realizovaná ako usporiadané urovnávanie konfliktov v národnej spoločnosti. Samotný konflikt nie je nič mimoriadného, ale je to základný sociálny jav, ktorý treba riešiť. Konflikt má preto hodnotu umenia, ktoré je schopné urovnávať spory. Politický poriadok spoločnosti má byť dostatočne jasný v tom, ako sa majú jednotlivci a skupiny podieľať na riešení konfliktov, ktoré vznikajú pri uplatňovaní záujmov. Podľa politickej etiky konfliktné konanie v politike má vysokú etickú hodnotu, pretože hľadá cesty ku kompromisom. V rámci národného spoločenstva zmysel politického poriadku spočíva v otváraní cesty pokojnému riešeniu konfliktov na základe určitého konsenzu o hodnotách a pravidlách pre vzájomné konflikty medzi občanmi a ich zoskupeniami.
Existuje ešte jeden dôležitý rys politického konania. Je ním zastupiteľské uplatňovanie moci. Podľa politickej etiky moc má svoj základ v schopnosti jednať spoločne s druhými ! Dôležitý je komunikatívny základ moci. Demokratický zvolený predstaviteľ musí dbať o základ svojej moci v stálej verejnej výmene názorov i v kontakte so svojimi politickými spojencami. K úpadku moci dochádza vtedy a tam, kde sa stráca súhlas obyvateľstva s inštitúciámi a predstaviteľmi moci. Veľké skupiny ľudí ako záujmové združenia a politické strany sa nazývajú mocou. Štát, ktorý nemôže hájiť účinne bezpečnosť občanov z vnútra a zvonku, sa rozpadne, behom rozpadu sa však moc nestráca, skôr prechádza na iné veľké skupiny a je ich predstaviteľmi obhajovaná z ich hľadiska.
Prečo bolo potrebné v stručnosti z mojej strany uviesť hlavné rysy politického konania v národnej spoločnosti ? Pretože Slovenská republika, rovnako ako ďalšie štáty z Európy, sa stala členom Európskej únie, pričom nikto zo zodpovedných politikov sa dôkladne nikdy nezaoberal otázkou, aké politické teleso v skutočnosti Európska únia predstavuje. Jedno je isté: Európska únia nie je žiadna medzinárodná organizácia suverénnych štátov, ktorá by bola vhodným nástrojom spolupráce národných štátov v rámci ich zahraničnopolitickej orientácie.
EÚ predstavuje nadnárodnú štátnu moc, ktorá má svoj politický systém (poriadok), do ktorého v rámci inštitucionálnej štruktúry boli celkom zámerne začlenení predstavitelia vládnej moci každého členského štátu a pre ktorý bol vymyslený Európsky parlament ako jediný priamo volený orgán EÚ. Európsky parlament sa podieľa na tvorbe a schvaľovaní legislatívy EÚ, rozhoduje o rozpočte a dohliada na ostatné inštitúcie EÚ. O tom, čo vlastne robia členovia vlády SR, ak sa zúčastňujú zasadaní v rámci svojich bruselských orgánov, sa zmieňujem v tomto článku na inom mieste.
Európska únia teda predstavuje taký politický poriadok, ktorý nebol občanmi členských štátov dohodnutý a vytvorený demokratickými prostriedkami, pričom nemôže splňať požiadavku byť prispôsobený ľuďom a ich personálnemu bytiu. Nič na tom nemení ani určenie, že poslanci EP zastupujú všetkých občanov EÚ, čo v skutočnosti ani nie je možné, pretože samotní poslanci z každého členského štátu nemajú ani možnosť svojej aktívnej účasti na politickom boji vo vnútri vlastného národného štátu či v rámci iných štátov, nemôžu o podrobnostiach rôzných politík, ktoré sa prijímajú na úrovni Bruselu, osobne dbať o ich verejné odkomunikovanie či dokonca zaujímať sa o súhlas občanov. V národnom štáte je veľmi dôležité udržiavať komunikatívny základ štátnej moci. V bruselských administratívnych priestoroch jeho mandaríni také niečo, ako uplatňovať komunikatívny základ nadnárodnej moci, vôbec nepoznajú.
Ak som vyššie v bodoch a), b), c) uviedol o čo podľa politickej etiky ide v politike, tak sa čitateľ ľahko môže zorientovať v tom, že bruselskí mandarini si tieto body z národnej úrovne preniesli na úroveň nadnárodnú a vymysleli si, že majú riešiť všetko, čo z ich strany predstavuje spoločné dobro pre Európu, že národným štátom musí vládnuť EÚ a teda nadnárodná moc a ako sa takáto moc má uplatňovať vo vzťahu k členským štátom. To však nie je všetko. Brusel si s naivnými a poddajnými politickými predstaviteľmi členských štátov celkom ľahko vie poradiť tým spôsobom, že si vie určovať a presadiť, aké sú to záležitosti týkajúce sa celej Európy, čo musí byť postupne z iniciatívy Európskej komisie záväzne upravené, usporiadané a realizované.
Príkladov na tento postup Bruselu je veľa, ja uvediem iba dva príklady, ktoré sa týkajú tohto nášho obdobia. Prvý príklad – bolo to bezhľadné organizovanie a presadzovanie globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Druhý príklad – bezohľadné organizovanie a presadzovanie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, organizovanie politiky nepriateľstva k RF a výchovy k tomuto nepriateľstvu.
Predstavitelia konceptuálnej moci úzko zviazaní so západným kapitálom, ktorí boli a sú dlhodobo orientovaní k tomu, ako má byť plánovaná a organizovaná inštitucionálna štruktúra EÚ, nevymysleli nič nového, iba poňatie politického konania z „národnej poličky“ premiestnili na „pracovnú poličku“ nadnárodnej mocenskej štruktúry a teda urobili to, že politické konanie vzťahujúce sa k záväznému usporiadaniu všeobecných spoločných záležitosti, týkajúcich sa všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom ľudskom súžití v rámci národného spoločenstva si jednoducho privlastnil Brusel ako svoj „patent na rozum a racionalitu“ pre účely mocenského ovládania celej Európy.
Negatívne dôsledky takéhoto premiestnenia (ukradnutia) politického konanania z „národnej poličky“ na „pracovnú poličku“ EÚ ako nadnárodnej štátnej moci sú nesmierne závažné pre všetko obyvateľstvo členských štátov, ale aj vo vzťahu k ostatnému svetu. Bruselskí mandaríni, živení nadnárodnou ideológiou a predstaviteľmi ekonomického systému západného kapitalizmu, sú presvedčení, že sú oprávnení riadiť každodenný život niekoľkých stovák miliónov ľudí v Európe, že je potrebné, aby Európania sa stali príkladom podriaďovania sa praktikám, ktoré sledujú nastolenie svetovej vlády ako jediného možného spôsobu záchrany kapitalistického systému. Z úrovne Európskej komisie sa pod jej vedením záväzné usporiadanie spoločných záležitosti deje úplne iným spôsobom ako v rámci každého samostatného národného štátu. Čo sa v Brusli príjme aj za účasti členov vlády SR, o tom sa na Slovensku nesmie už ani ceknúť, iba držať hubu a plniť úlohy. Vo vnútri článku sa k úlohe členov vlády SR, ktoré navštevujú komnaty Bruselu, ešte vrátim.
Hlavné rysy politického konania, ktoré som vyššie uviedol, sa na úrovni Bruselu nemôžu praktizovať podľa podmienok národného štátu a strácajú svoje opodstatnenie, pretože politika na jeho úrovni už nie je skutočným stretávaním sa názorov a presvedčení a zápasom o ziskanie súhlasu a väčšiny v rámci slobodnej súťaže národných politických síl. Ak si čitateľ zoberie do pozornosti Ústavu SR, tak sám môže dospieť k záveru, že politické práva a slobody, ktoré mu dáva Ústava SR, sú úplne impotentné k nutnej potrebe mať možnosť zásadným spôsobom alebo iba verejnou mienkou ovplyvňovať politiku EÚ a prijímanie zákonov, nariadení, smerníc, opatrení a pokynov vo vzťahu k členským štátom.
Zásluhou našich politických predstaviteľov a našej občianskej nepozornosti a nepozornosti rôznych sformovaných politických skupín, ktoré sa dali pomenovať ako politické strany, došlo k úpadku štátnej moci na úrovni národného štátu a tak naša vládna moc môže plniť v skutočnosti iba „ostatkové úlohy“ a úlohy predpísané Bruselom len zo svojej novej pozície – mocenského regionálneho centra Európy. Štát, ktorý nemôže účinne hájiť záujmy svojich občanov a svoje národné pozície, ktorý nemôže či nevie zabezpečiť bezpečnosť štátu vlastnými silami, sa ľahko dokáže doslova prekategorizovať na pozíciu podriadeného subjektu nadnárodnej moci. Naši politici, ktorí sa do štátnych pozícií dostávajú cez politické strany a zásluhou dôvery občanov – voličov, v skutočnosti nedisponujú takými schopnosťami, aby chceli a mohli rozvíjať schopnosti, potreby a záujmy vlastných členov národa a aby teda mohli zabezpečiť rozvoj slovenskej ekonomiky a národného kapitalizmu. Z čisto osobných dôvodov a sympatií k Západu je pre politikov dôležitejšie udržať Slovenskú republiku v polokoloniálnom postavení.
Svojim súhlasom s členstvom Slovenskej republiky v EÚ sme veľkú časť moci, svojej vôle a národnej hrdosti odovzdali do Bruselu cudzím bruselským mandarínom, ktorí so životom našich ľudí nemajú nič spoločného. Moc ako taká sa však nestratila, pretože organizovaným spôsobom zo strany predstaviteľov EÚ a národných zástupcov občanov prešla do rúk veľkej nadnárodnej štruktúry, ktorej predstavitelia si robia politiku a presadzujú ju z ich pohľadov, hľadísk a záujmov tých, ktorí sú tvorcami a podporovateľmi nadnárodnej ideológie a lobingu z prostredia západného kapitálu.
Politika EÚ nebola a nie je prispôsobená obyčajným ľuďom a jej inštitucionálna štruktúra tomu plne dosvedčuje. V rámci existujúcej inštitucionálnej štruktúry EÚ nie je možné rozvinuť nič z hlavných rysov politického konania, ktoré majú právo na svoju existenciu v podmienkach každého národného spoločenstva.
Politika ako konanie vzťahujúce sa k určitej situácie vzájomného ľudského súžitia sa na úrovni Bruselu nedá použiť v tom pravom zmysle: ako dosiahnuť v politickom boji určité urovnanie, sprostredkovávať vzájomné záujmy, dojednávať kompromisy, nachádzať spojencov a sympatizántov, získať súhlas a väčšinu, ovplyvňovať verejnú mienku v celej národnej spoločnosti.
Politika ako obhajoba záujmov občanov národných štátov a národných záujmov sa na úrovni Bruselu nedá rovnako použiť, pretože politici členských štátov, ktorí sú začlenení do inštitucionálnej štruktúry EÚ, majú za úlohu v prvom rade podporovať záujmy EÚ, ktoré sú formulované z prostredia západného kapitálu.
Politika ako usporiadané urovnávanie konfliktov v národnej spoločnosti na základe určitého konsenzu o hodnotách a pravidlách pre vzájomné konflikty medzi občanmi a ich zoskupeniami, sa v podmienkach Bruselu nedá používať, pretože v tomto prípade budú v Bruseli chýbať všetci aktéri potrebného konfliktu z národnej úrovne. V politickom poriadku členského štátu ide o to, ako sa môžu jednotlivci a skupiny podieľať na riešení konfliktov, ktoré vznikajú pri uplatňovaní záujmov rôznych sociálnych skupín.
Politika ako zastupiteľské uplatňovanie moci, ktorá má svoj základ v schopnosti konať spoločne s druhými, v národnej spoločnosti má svoje pevné miesto, pretože umožňuje politické konanie založené na už uvedených jeho hlavných rysoch. Podľa Ústavy SR poslanci sú zástupcovia občanov. Národná rada SR, vláda SR, prezident SR – tí všetci sú viazaní sľubom vernosti iba Slovenskej republike a záujmom občanov. V podmienkach Bruselu je to neprípustná požiadavka, pretože samotná nadnárodná moc má svoj základ vychádzať so záujmov a pozícií západného kapitálu, ktorý nepokladá za potrebné spoločne sa baviť s občanmi členských štátov o svojich praktických krokoch a rozhodnutiach. Nič na tom nemení ani politická zástierka, že poslanci Európskeho parlamentu zastupujú občanov EÚ. Zastupiteľské uplatňovanie moci je možné len v rámci politického systému národnej spoločnosti.
Z tohto dôvodu zastupovanie občanov EÚ v Bruseli je len o tom, že priznávame právo o záujmoch a osude nášho národa, rovnako ako v prípade iných národov, niekomu inému, inej, zvyčajne nadnárodnej štruktúre, ktorá má svoje predstavy, čomu sa každý národ má venovať a čomu podriadiť z hľadiska vrchnosti. Iba na národnej úrovni môže platiť to, čo je napísané aj v Ústave SR, že štátna moc pochádza od občanov. Iba na národnej úrovni existuje politický poriadok, ktorý prostredníctvom zodpovedajúcich inštitúcií skôr obmedzuje, rozdeľuje, kontroluje a kritizuje zverenú moc v rukách zástupcov občanov. To, čo prichádza z EÚ pod vedením Európskej komisie, sa nesmie spochybňovať.
Dušan Hirjak
Koniec časti I.
Pokračovanie v časti II.
.jpg)
.JPG)
