Už ste si položili otázku koľko Slovákov, resp. našich predkov, žilo na území pod Tatrami od pradávna, „odkedy je svet svetom“? Nie naraz, ale dovedna. Vývoj obyvateľstva sa u nás až do 18. storočia iba odhaduje. Zvykne sa uvádzať, že v 4. až 6. storočí tu žilo okolo 150-tisíc obyvateľov, v roku 1000 okolo 400-tisíc a začiatkom 18. storočia okolo milióna. Prvý súpis obyvateľstva Uhorska sa uskutočnil v rokoch 1715 – 1720, bol však veľmi nepresný, zvykne sa však uvádzať odhad, ktorý je pre rok 1720 jeden milión. Druhý milión dosiahlo dnešné Slovensko okolo roku 1850, tretí milión v roku 1922, štvrtý milión pred rokom 1960 a piaty milión po roku 1980. Podľa internetových prepočtov žilo na celej zemeguli „odnepamäti“, konkrétne od roku 50-tisíc pred narodením Krista, od čias prvého „homo sapiens“, až doteraz okolo 108 miliárd ľudí. Najviac ich žije práve teraz, okolo 7,5 miliardy, čo je 6,94 percenta z toho veľkého čísla. Podľa tohto “vzorca” ľahko vypočítame počet „Slovákov všetkých čias“. Ak je dnes Slovákov podľa posledného sčítania ľudu 4 456 102 (v roku 2021), a ak je to oných 6,94 percenta z celkového počtu nás i všetkých našich predkov, dôjdeme k číslu okolo 64 miliónov. Nediskutujme teraz, či je to číslo malé a či veľké, a čo všetko ho ovplyvnilo. Napríklad morové epidémie v stredoveku i novoveku, možno najmä tuhá maďarizácia v rokoch 1875-1918, vysťahovalectvo, prvý raz na „južnú zem“ po odchode Turkov, potom viacnásobné a oveľa masovejšie (pol milióna) v časoch Uhorska i prvej „najdemokratickejšej“ republiky za chlebom za more. A potom po druhej svetovej vojne „úteky z tiesne“ (tak pomenoval Imrich Kružliak odchod 5-10 tisícov v strachu pred povojnovou „retribučnou spravodlivosťou“), a nie tak dávno aj za „slobodou“ smerom na západ.
Nie je dôležité o koľko by nás bolo viac, dôležitejšia je odpoveď na otázku: zanechali tieto desiatky miliónov pre nás živých nejaký odkaz? A aký? Ten odkaz by mal byť zmyslom našej existencie, našich dejín. Niekdajší rektor ružomberskej Katolíckej univerzity, prof. Tadeusz Zasępa, pôvodom Poliak, hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. Opieral sa o naše dejiny i tradície, prejavujúce sa v ľudových piesňach, vo výtvarnom umení, v hudbe i literatúre. Podľa neho napríklad nijaký iný národ nemá takú pesničku, ako Slováci. Ide o pieseň Slovensko moje, otčina moja, pieseň o dvoch vlastiach: tu na Zemi i v nebi. Je teda zmyslom nášho jestvovania ako národa dobro a spravodlivosť? V podobnom, ale väčšmi prorockom duchu sa vyjadril pápež Ján Pavol II. i kazateľ David Wilkerson z Ameriky. Ak má Pánboh nejaký zámer s Európou v 3. tisícročí, použije na to tento počtom neveľký národ.
Poznajúc tieto konštatovania i proroctvá, hľadajme odpoveď na otázku, ako by sa mal tento národ zachovať, keď – hromy divo bijú? Zastaviť ich? Vyjadriť sa vtedy, ak bude jeho hlas počuť? Opýtať sa známe „Wo ist mein Hut?“ (Kde je môj klobúk?) Čo by dnes našich dobromilujúcich predkov najväčšmi znepokojovalo? Každý zrejme pozná rodinné skúseností predkov z napĺňania odkazu nášho bytia. V časoch nezmyselného prenasledovania našich inoveriacich či inorasových susedov v rokoch 1942-1945, môj starý otec, vládny komisár v rodnej Čičave, hlinkovec, precestoval viac ako 400 kilometrov z východu až k Dunaju, k „svojmu“ ministrovi vnútra Šaňovi Machovi, aby protestoval proti odsunu „svojho“ chudobného Žida a „svojich“ Cigánov, že on ich nedá. Výsledok je v porovnaní s jeho úmyslom nedôležitý. V tých časoch vo vzťahu k trpiacim sme boli národom, ktorý ich chránil relatívne najväčšmi – počnúc výnimkami až po ich riskantné ukrývanie pred „nemeckou čižmou“, o čom svedčí napríklad počet Slovákov „spravodlivých medzi národmi“.
Nie je dnes z pohľadu poslania nášho národa rozhodujúci postoj ku genocíde, krutému zabíjaniu nevinných hladných chudákov, čakajúcich na kúsok chleba pre ich nevinné od hladu umierajúce deti? Formálne s neľudským utrpením v Gaze nemáme „nič“. Tie tisíce či milióny našich predkov sa však smú na nás hnevať. Za to, že tolerujeme hrozné činy nevďačných potomkov tých, ktorých oni chránili, ako vedeli.
9. augusta 2025.
.JPG)
