Bodkovaná zebra: Úryvok z poviedky Tretia verzia

V zbierke poviedok Bodkovaná Zebra existujú tri verzie tohto príbehu. Každá verzia pojednáva o obetiach tej istej vraždy, len páchatelia a motívy sú vždy iné. Pre jednoduchosť som si dovolil publikovať už poviedku s názvom Tretia verzia, ktorá pracuje s úplne nepredstaviteľným motívom, ktorý by napadol málokoho. Primárna obeť je zase opačný protagonista, ktorý predstavuje jednú z obeti. 

Tretia verzia.

Tento príbeh bol inšpirovaný skutočnými udalosťami.

Postavy sú však vymyslené.

 Je len na čitateľovi, aby si všímal súvisiace podrobnosti v príbehu a po jeho prečítaní si utvoril vlastný úsudok.

Uprostred džungle v blízkosti hraníc medzi Peru, Bolíviou a Brazíliou ležal prepadnutý archeologický tábor.

Niektoré stany boli doslova strhnuté alebo vypálené. Okolo sa povaľovali tela šiestich archeologických pracovníkov. Všetci boli postrieľaní.

Okolo nich prešľapoval päťčlenný ozbrojený tím žoldnierov s karabínami M4A3 s laserovou optikou. Bola hlboká noc a viedol ich starší muž s hnedými kučeravými vlasmi. Bol to vedecký typ. Okolo šije nosil fialovú arafatku, mal belasú košeľu a khaki vestu bez rukávov. Bojovníci za nim mali na sebe prehodené nepriestrelné vesty vzor COMMANDO olivovej farby a odetí boli v maskáčoch so vzorom do pralesa. Prepadnutý tábor v hlbokej noci osvetľovali, okrem mesačného splnu, podpálené okolité šiatre a vedecké zariadenia. Žoldnieri sa rozptýlili a začali prečesávať jeden stan za druhým, ktoré ešte ostali nepoškodené.

„Alfa 1. Čisté!“

„Alfa 2. Čisté!“

„Alfa 3. Čisté!“ podávali hlásenia žoldnieri prečesávajúci ruiny tábora.

„Alfa 5. Veľký stan na štrnástej hodine!“ zahlásil polohu objektu vo svojej blízkosti jeden z žoldnierov. Muž, ktorý viedol skupinku ozbrojencov, zahlásil. „To je náš cieľ! Za mnou!“

Celá skupina dobehla k veľkému stanu. Traja muži s ich vodcom vliezli do veľkého stanu. Ďalší dvaja ostali strážiť. Keď došli do stanu, osvetľovali si interiér baterkami pod hlavňami svojich zbraní. Kučeravý vedec im rozkázal. „Prehľadajte nálezy z vykopávok. Chcem tú vec!“

Vojaci prehrabali takmer všetky vykopávky, ktoré archeologický tím odhalil v neďalekej hrobke panovníka neznámeho amazonského kmeňa. Šperky, nádoby, kúsky oblečenia a zbrane – oštepy a dýky s obsidiánovými hrotmi. Všetko, čo našli zapečatené v debnách, či na stoloch, kde ich mŕtvi archeológovia ošetrovali, bolo akoby pre nich bezcenné. Jeden z členov ozbrojeného tímu zahlásil svojmu šéfovi. „Všetko sme prehľadali, pán profesor, a nič čo odpovedá vášmu popisu tu nieje.“

„Nič?“ zamračil sa profesor. „Musí tu niekde byť!“

„Žiaľ nieje, pane,“ odpovedal vojak. Zrazu sa v rohu stanu ozval rámus. Všetci ta nervózne namierili zbrane. Spoza veľkej debne vyskočil jeden z archeológov s rukami nad hlavou. „Nestrieľajte! Prosím nestrieľajte!“

„Identifikujte sa!“ zvolal žoldnier, ktorý stál k archeologickému pracovníkovi najbližšie.

„Som doktor Schuberg. Som iba obyčajný archeologický pracovník! Nie som nebezpečný!“

„To je v poriadku,“ ozval sa profesor, dlaňou sklonil zbraň vojaka, čo stál k doktorovi Schubergovi najbližšie. Pristúpil k preživšiemu. „V poriadku. Neublížime vám, doktor Schuberg. Viete kto som?“

Doktor Schuberg si nasadil okuliare, aby lepšie videl a spoznal muža, čo stál proti nemu. „Profesor Correy, ste to vy?“

„Áno,“ usmial sa profesor. Schuberg padol na kolena. „Vďaka bohu. Už som si myslel, že si prišli aj po mňa. Všetkých chladnokrvne povraždili.“

Profesor Correy sa ho spýtal. „Kde je pečať Akakoru?“

„Neviem o čom hovoríte…“ odvetil doktor Schuberg. Correy vytiahol pištoľ a namieril ho na Schubergové čelo. „Akakorská pečať! Objavili ste ju v neďalekej hrobke. Okrúhly predmet zhotovený zo zlata s netypickými znakmi pre Amazonské kultúry. Kde je?!“

„A-ach pe-pečať! Pečať Akakoru!“ koktal vystrašene Schuberg. „Len ma nezabíjajte!“

„Tak si spomínaš?“ spýtal sa profesor Correy. Schubergovi sa vystrašene rozviazal jazyk. „Áno, áno spomínam si. Zlatý okrúhly predmet. Niečo ako pečatidlo. Tak ten tu nieje.“

„A kde je?“

„Odviezli ho preč.“

„Na rozbor do Bolívie, alebo Peru?“

„Nie to veru nie, profesor Correy,“ nariekal Schuberg. „Poviem vám všetko. Len ma nechajte žiť. Prosím… prosím!“

„Tak už hovor. Čo sa stalo s Akakorskou pečaťou?“ povedal už miernejšie profesor Correy. Schuberg začal rozprávať. „Pred týždňom sme ju objavili v hrobke neznámeho panovníka…“

„Na to nie som zvedavý,“ prerušil ho Correy. „Chcem vedieť kde zmizol tento predmet.“

„Odviezli si ho asi minulý pondelok. Mali sme tu stážistov z Východnej Európy. Vzali si tú pečať do Európy.“

„Akej národnosti?“

„To neviem.“

„Hovor!“

„Neviem!“ prisahal Schuberg. „Neviem. Rozprávali takým ľubozvučným dialektom. Viedla ich mladá archeologička. Vraj zo Slovenska alebo skade. Ona nariadila zapečatiť artefakt a odviesť ho do Východnej Európy…“

Correy nenechal ďalej Schuberga hovoriť. Dal pokyn jednému zo žoldnierov a ten Schuberga zastrelil. Doktorovo telo sa hlučne zosypalo k zemi. Schytal to priamo medzi oči. Krv mu zaliala sklíčka na okuliaroch. Profesor Correy začal zúriť. „To je pech! Mohli sme tu pečať mať!“ obrátil sa smerom k žoldnierom a rozkázal. „Zavolajte velenie!“

„Rozkaz!“

„Chcem, aby skontaktovali našich agentov vo Východnej Európe!“ upresnil Correy. „Pečať Akakoru musíme vypátrať za každú cenu.“

Bol studený Februárový večer, streda. V jednej malej obci si pred nedávnom kúpili starý dom Martin s Janou. Minule ho začali renovovať. Ako mladý snúbenci snívali o tom, že raz zo starého domu po rekonštrukcii budú mať svoje prítulné hniezdočko.

Jana akurát písala archeologickú prácu. Kým jej snúbenec Martin si práve dal pauzu od svojej novinárskej práce. Jane niekoľko krát zvonil telefón. Keď videla číslo svojej matky, ani nedvíhala. Buď ho zrušila, alebo zvonenie ignorovala. S mamou nemali dobré vzťahy. Alkoholizmus ich obe od seba rozdelil. Jej matka kvôli pitiu prišla dokonca o zamestnanie. Preto Jana s ňou neprehovorila už roky.

„Jana, prosím ťa, daj si tiché zvonenie. Lezie mi to na nervy,“ sťažoval sa Martin. Jana podráždene nastavila na telefóne tichý vyzváňací tón a ďalej sa venovala práci. Martin si zašiel zapáliť na balkón. Po chvíli Jane zazvonil telefón zase. Teraz ale zbadala, že vyzváňa iné číslo. Okamžite zdvihla. „Halo…“

„Janka?“

„Áno?“

„To som ja, profesor Horváth. Teraz som s kolegom u vás v obci. Chcem s tebou prebrať niečo pracovné.“

„Ach, profesor Horváth,“ zostala v pomykove Jana. „Ani som vás nečakala. Ale len dôjdite. Adresu snáď poznáte.“

„V poriadku, asi do piatich minút sme pri vás,“ oznámil profesor Horváth a zložil.

Martin dofajčil a vošiel dnu vo chvíli, keď pred ich domom zastavilo auto. Z neho vystúpil profesor Horváth s holohlavým zamračeným chlapom a kráčali k domu. Horváth zazvonil na zvonček.

Jana dnu skríkla. „Ja pôjdem otvoriť!“

„Dobre,“ prikývol Martin a vybral sa do pivnice. „Idem zapnúť kúrenie, lebo sa tu ochladilo.“

Jana utekala ku vchodovým dverám. Otvorila a zbadala profesora Horvátha s nezmámim mužom, ako čakajú pred bránou.

„Poďte ďalej! Je odomknuté!“ oznámila. Neznámi muž profesorovi Horváthovi otvoril bránu a vošli cez dvor do domu. V chodbe si vyzliekli bundy. Jana im oznámila. „Nemusíte sa vyzúvať. Poďte ďalej.“

Obaja návštevníci sa usadili v obývačke. Jana sa ich spýtala. „Dáte si kávu?“

„Dal by som si poriadneho Turka,“ povedal neznámy holohlavý muž. Jana na neho podozrievavo pozrela. Horváth sa okamžite pokúsil napraviť nedorozumenie. „Prepáč, Janka, nezoznámil som vás,“ ukázal na neznámeho muža. „Toto je môj dávny kolega Andrej.“

„Teší ma. Vôbec nevyzeráte na archeológa,“ usmiala sa Jana. Andrej odpovedal. „Venujem sa inej profesii.“

„A čomu sa venujete?“ horela zvedavosťou Jana. Do rozhovoru sa zaplietol profesor Horváth. „Myslím, že to rozoberieme potom, Janka. Choď nám už pripraviť tu kávu.“

„Ježiši! Káva!“ Jana hneď utekala do kuchyne. Kým bola preč, Horváth sa obrátil na Andreja. „Ty radšej mlč. Lepšie bude, keď budem hovoriť ja.“

Martin v pivnici prepol na kúrenie. Odrazu si spomenul, že si musí na svojom starom aute dobiť batériu. Tak si obliekol v pivnici starý kabát a vyrazil cez zadný vchod do garáže. Tam nasadol do auta a otvoril kufor, skadiaľ začal vyberať autobatériu.

Jane zatiaľ zovrela voda na kávu. Zaliala tri šálky a odniesla to na tácke do obývačky, kde ponúkla svojich hosti. Profesor Horváth si odpil. „Dobrá káva. Ale k veci. Potrebujem s tebou prejednať jednú vec.“

„Počúvam,“ posadila sa Jana do kresla. Horváth sa k nej bližšie naklonil. „Ide o tú expedíciu v Amazonke, čo si tam bola pred polrokom. Váš tím tam objavil mnoho nálezov.“

„O tom som už napísala aj prácu,“ pochválila sa Jana. Horváth ju prerušil mávnutím ruky. „Počkaj. Nechaj ma hovoriť. Univerzita je znepokojená… Niekoľko artefaktov, ktoré váš tím doviezol na Slovensko, zmizlo. Máme podozrenie, že niekto zvnútra univerzity ich vynášal von.“

Jana zmĺkla a vyschlo jej v hrdle.

„Myslíme si, že ich nejaká čierna ovca, povedzme… pracovník univerzity vynášal von, kde sa predávali na čiernych aukciách pre bohatých zberateľov.“

„Ale to je hrozné, profesor Horváth…“ preglgla podozrivo Jana. „Viete kto by to mohol byť?“

„No…“ položil Horváth šálku kávy na konferenčný stolík. „Povedzme, že mám akési tušenie.“

Jana sa nervózne zavrtela v kresle. Horváth pokračoval. „Ako ste na tom s plánovaním svadby?“

„Sú s tým nervy, profesor Horváth,“ predstierala Jana pokojnú povahu. „Zaberie to veľa času aj úsilia.“

„Stojí to aj veľa peňazí,“ prebodol Horváth Janu pohľadom. „Dosť veľa peňazí. Dokážem si predstaviť, že s Martinom ste museli mať dosť hlboko do vrecka. Určite plánujete perfektnú svadbu. V kostole plno hostí, veľká hostina. To bude riadna cifra. Okrem svadby ste kúpili dom. Hypotéku by vám neschválili, keďže Martinovi len pred nedávnom predĺžili zmluvu v JBP. Veď pred tým len krátkodobo vystriedal niekoľko agentúr. Navyše trebalo vyplatiť dlhy po tvojej matke, keďže je dlhodobo nezamestnaná a prišla o prácu vlastným pričinením. Samozrejme by si si niečo ponechala aj na horšie časy, že? Šesťsto tisícová provízia za sprostredkovanie artefaktov na dražbu je dostatočná suma aby si mohla s Martinom žiť bezstarostný život, Jana.“

Vtedy mladá archeologička pochopila, že ju profesor Horváth odhalil. Spýtala sa. „Čo mienite urobiť? Budete ma riešiť disciplinárne? Privoláte políciu?“

„Upokoj sa, Janka,“ prehodil rukou profesor. „Nemám dôvod to riešiť s orgánmi činnými v trestnom konaní.“

„Ale bude to niečo za niečo, že?“ dovtípila sa Jana. Horváth súhlasne prikývol a obrátil sa na Andreja. „Potrebujem s Janou hovoriť osamote.“

Holohlavý drsný chlap sa zdvihol a poobzeral po obývačke. Jana ho zaviedla do Martinovej pracovne. Dvere sa zabuchli a Jana sa otočila k Horváthovi. „Čo chcete za to, že ma neudáte?“

„Mám záujem o jeden jediný artefakt, ktorý si dala na aukciu. Bol to okrúhly zlatý predmet o veľkosti dlane. Boli na ňom zvláštne nápisy a symboly.“

„Tie nápisy sa nepodobali nijakej symbolike podobnej tým z amazonských kultúr. Pripomínali skôr škandinávske runy,“ doplnila profesora Jana.

Kto ho na tej aukcii kúpil?“ spýtal sa Horváth.

Martin medzitým vybral batériu z auta a vrátil sa do pivnice, kde ju dal nabíjať. Vyzliekol starú bundu a poberal sa hore schodmi späť do domu. Ešte na dverách z pivnice nechytil kľučku, keď sa započúval do zvláštneho rozhovoru, ktorý počul cez dvere. Tak mu začal spoza dverí ticho naslúchať.

„Nemôžem vám len tak povedať, kde ten predmet skončil,“ zatĺkala Jana. Horváth na chvíľu stratil nervy. „Povedz kde je!“

Janu od ľaku myklo. Profesor na ňu zagánil. „Nechápeš o čo ide? Že aký je ten artefakt dôležitý? “

„Podľa tých divných nápisov áno,“ preglgla Jana. Horváth po nej hodil pohľadom. „Vidím, že ti veľa vecí dochádza,“ zdvihol sa z gauča a pri chôdzi si založil ruky. „Hovorí ti niečo Akakor?“

„Akakor je predsa legenda,“ zapochybovala Jana.

„Nie je to žiadna legenda. Ten predmet, so zvláštnymi nápismi je Akakorska pečať. Tie nápisy na nej mali ukazovať cestu do tohto bájneho podzemného mesta,“ poznamenal horlivo profesor Horváth. „To mesto obýval tajomný biely kmeň. Ak by bol Akakor objavený, zmenilo by to celý pohľad na históriu ľudstva. Museli by sa prepísať učebnice dejepisu!“

„Mne sa to nechce veriť, pán profesor. Vaše dohady znejú smiešne ako konšpirácie ufoslovanov z Tartárie.“

„Niesu to žiadne dohady. Dlho po ňom pátral Karl Brugger. Zdroje mal od polo indiána Tutanca Naru. Keby mal tú pečať, už dávno by Akakor objavil.“

„Rüdiger Nehberg s režisérom Brogom na svojich cestách po Amazonke tieto báje vyvrátili.“

„Nevyvrátili,“ povedal tajomne profesor Horváth. „Dokumentárny film, čo natočili, bola fraška. Ich cieľom bolo zdiskreditovať akýkoľvek dôkaz existencie Akakoru, aby sa o ňom svet nebol dozvedel. Ich profesionálny dokument mal budiť presvedčivý dojem pre laickú a odbornú verejnosť.“

„Ale prečo by to robili?“ spýtala sa nechápavo Jana.

„Lebo sú členmi tajného spoločenstva, ktoré chráni tajomstvo našej minulosti,“ prezradil jej profesor. „Toto spoločenstvo vzniklo ešte za čias Egyptských faraónov. Jeho cieľom bolo strážiť ozajstnú pravdu o pôvode ľudstva.“

„To je smiešne,“ začudovala sa Jana. „Ak by existoval nejaký tajomný rád, odkiaľ by ste vedel, že Nehberg je jeho členom?“

Martin za dverami do pivnice viac nastražil uši.

Profesor Horváth si rozopol košeľu a ukázal malé tetovanie nad ľavou bradavkou o veľkosti vlašského orechu. Bol to hieroglyfický egyptský symbol v podobe oka.

„Tiež som ich členom,“ priznal sa Horváth. Jana sa v úžase zakorenila v gauči. „Znie to šialene. Ako v tých najtajomnejších mystériách.“

„Áno,“ povzdychol si profesor. „Prezradil som ti asi príliš. Ani môj kolega, čo so mnou prišiel, o našom spoločenstve nič netuší. Preto som s tebou o tom hovoril osamote.“

„Takže… Och bože môj. Prečo mi to ukazujete, profesor Horváth? Prečo mi prezrádzate také veci?“ zhrozila sa Jana.

„Lebo ti dôverujem, Janka,“ odvetil profesor. „Tak skús dôverovať aj ty mne! Ak by sa Akakorska pečať dostala do špatných rúk, mohli by to zneužiť. Malo by to neblahé následky na chápanie našej histórie! To predsa nechceš. Prezraď, kto ten artefakt kúpil?“

„Dobre,“ preglgla Jana. Horváth pristúpil k dverám do Martinovej pracovne a zavolal Andreja. Ten s vážnou tvárou vstúpil do obývačky a naťahoval si kožené rukavice. Keď bol v miestnosti, Jana začala hovoriť. „Aukcia bola zriadená na luxusnej jachte na Dunaji. Patrila finančníkovi Halčákovi.“

„Hovor ďalej,“ nabádal ďalej Janu profesor Horváth. Tá pokračovala. „Nakoniec tú pečať odkúpila nejaká žena.“

„Vieš jej meno?“

„Neviem,“ priznala sa Jana. „Ale viem pre koho ten artefakt kupovala. Vraj pre istého Bachora.“

„To snáď nie!“ zaťal päste profesor Horváth. Andrej sa k tomu ozval. „Bachor? Ten mafián, čo má zákazky napojené na štát?“

Aj Martin počas načúvania zatajil dych. O Bachorovi písal už niekoľko článkov. Dokonca mal kvôli svojim ľahkovážnym kolegom z redakcie s ním aj osobný konflikt.

„Bachor je len zberateľ. Určite nič netuší o skutočnom význame pečate,“ upokojovala profesora Jana. Ten na ňu škaredo zagánil. „Nepodceňuj Bachorové schopnosti. Je to grázel s vysokým intelektom. Ten určite nekupoval pečať kvôli tomu, aby si ju vystavil niekde na poličke. Má svoje zámery.“

„Čo bude ďalej?“ spýtal sa Andrej. Jana sa previnilo dívala na svojich hostí. Profesor rozhodol. „Budeme sa musieť zamerať na Bachora.“

„A čo bude so mnou?“ zdvihla sa zo stoličky Jana. Profesor po nej vrhol pohľad. „Dnešný rozhovor nesmie opustiť steny tohto domu, Jana.“

„Budem mlčať ako hrob, profesor Horváth,“ uisťovala člena tajomného spolku Jana. Vtedy profesor povedal. „Tým som si na sto percent istý,“ a kývol na Andreja. Ten vytiahol pištoľ s tlmičom a vystrelil. Dva krát zaznel tlmený zvuk. Jana bola zasiahnutá do hrude a mozgu. S deravou hlavou sa prevalila cez gauč a mŕtva sa zrútila tvárou k zemi. Krv ofŕkala stenu s komodov a vsakovala sa do koberca.

Martin vtedy za dvermi spanikáril. Ustúpil o krok ďalej a pošmykol sa na schodoch. Aby zabránil pádu, sa zachytil kľučky od dverí. Takmer vytrhol kliku a spôsobil hlučný rámus, že si to všimli aj Profesor Horváth s Andrejom. Martin sa rýchlo dvíhal spred dverí. Horváth kývol na Andreja a ten so zbraňou v ruke dobehol k pivničným dverám. Otvoril ich a vytiahol Martina za flanelovú košeľu von. Zhodil ho k zemi a pristúpil ho čižmou na lopatkách. Andrej s namierenou hlavňou k Martinovej hlave sa otočil na profesora.

„Žiadny svedkovia,“ rozkázal profesor. Andrej potiahol spúšť a deväť milimetrový náboj sa zavŕtal do Martinovej hlavy. Jeho telo sa prestalo mykať pod Andrejovou bagandžou.

„S týmto som nepočítal,“ priznal svoj omyl Horváth. „Dom mal byť prázdny.“

Chvíľu premýšľal. „Lenže…“

„Prišli ste na niečo, profesor?“ spýtal sa chladnokrvný zabijak. Horváthovi prebleskol nápad v hlave. „Jej snúbenec bol investigatívny novinár. Ty si bol v jeho pracovni.“

Andrej mlčky pokýval hlavou.

„Ak vytvoríme dojem, že primárnou obeťou bol Janin snúbenec, odvedieme potencionálne vyšetrovanie na falošnú stopu,“ prebleslo profesorovi hlavou. Rýchlo dobehol do Martinovej pracovne. Otvoril jeho notebook, kde sa pohrabal v súboroch. Náhodou našiel už otvorený rozpracovaný článok o prepojení talianskej mafie na Eurofondy. Andy pozeral na monitor poza chrbát profesora Horvátha. „Čo vlastne hľadáte?“

„Vytváram indíciu.“ poznamenal Horváth. Nechal súbor otvorený a rozkázal. „Ideme.“

Dom opustili a v pokoji nastúpili do auta. Andrej naštartoval a na aute sa pohli z miesta činu. Po niekoľkých minútach opustili obec. Andrejovi za volantom vŕtalo hlavou. „Ako sa vám podarilo spracovať tú babu, aby prezradila po čom ideme?“

„Sú veci, ktorým nemôžeš rozumieť,“ odvetil profesor Horváth. „Ty sa radšej venuj špinavej práci za ktorú sme si ťa najali. To je tvoj obor. Ja sa budem zaoberať tým, čo viem ja.“