Vážený čítateľ, tento blog slúži na spropagovanie mojej literarnej tvorby, ktorú chcem po častiach sprístupňovať v týchto článkoch pre pobavenie. Úryvok je z môjho doteraz nevydaného diela zvaného Bodkovaná Zebra – zbierky poviedok, v ktorých otvarám politicky nekorektné témy v rôzných príbehoch zo života, ale aj politiky, či iných aspektov našej spoločnosti.
Prvá verzia
Tento príbeh bol inšpirovaný skutočnými udalosťami.
Postavy sú však vymyslené.
Je len na čitateľovi, aby si všímal súvisiace podrobnosti v príbehu a po jeho prečítaní si utvoril vlastný úsudok.
Bola streda, chladný februárový večer. V jednej malej obci na západe Republiky žil v jednom starom dome, ktorý sa renovoval, Martin s Janou. Na dom si len pred nedávnom vzali hypotéku a asi polroka dozadu sa do neho nasťahovali. Martin s Janou boli po krátkej dobe, čo sú spolu, zasnúbení a plánovali si založiť už aj rodinu. On pracoval ako investigatívny novinár a ona bola archeologička.
Ešte pred kúpou domu pracovala v Latinskej Amerike na archeologickom výskume. Objavili totiž prelomový objav. Keď bola preč, Martin sa zase mohol venovať svojej práci. Už mal v úmysle opustiť redakciu, ale šéfredaktor ho presvedčil, nech to nerobí, lebo vraj idú do niečoho veľkého. Od tej doby mu zadával pracovné úlohy. Zoznámil ho s Nickom, cudzincom zo zámoria, ktorý pôsobil v tejto Republike už dve desaťročia. Martin bol veľmi nadšený, že môže s týmto človekom pracovať na rôznych kauzách. Väčšinu materiálu mával práve od neho. Pracovný vzťah medzi nimi väčšinou fungoval tak, že šéfredaktor zadával témy a Nick sprostredkoval informácie.
Martin chytil nový dych. Aj v tento večer bol ponorený do práce. V jednom kuse bol zavalený fasciklami a oči ho už od celodenného hľadenia do monitoru na laptope boleli. Z pracovne ani nevyliezol. Len vtedy, keď si potreboval odskočiť na záchod, alebo uvariť kávu.
Tentoraz si chcel odpočinúť. Akurát pracoval na článku o talianskej narkomafii na východe a tento materiál ho už úplne vyťažil. Mal rozpracované rôzne témy a chcel sa venovať aj im. Tiež sa venoval aj kauzám prezidenta. Vyšli na povrch len pred nedávnom. Túto tému mu nezadal ani šéfredaktor a materiály si zháňal mimo Nicka. Chcel ju rozpracovať sám a vydať ju knižne. Mala to byť jeho vstupenka do sveta nezávislej žurnalistiky, v ktorej by sa živil ako samostatne sa živiaci investigatívec. Vzorom mu bol práve Nick.
Bol mladý, ešte nemal ani tridsať. Mal husté čierne vlasy a obočie.
„Nie si hladný?“ spýtala sa Jana.
„Ah áno…“ strhol sa Martin. „Niečo by som si aj dal.“
„Uvarila som polievku,“ odvetila Jana. „Nechaj tu prácu na chvíľu a dôjdi do kuchyne.“
Martin si zložil okuliare a zavrel laptop. Neustále bol duchom inde. S Janou im to v poslednej dobe škrípalo.
Pred dvomi týždňami na služobnej ceste v Prahe sa mu niekto vyhrážal. A to nebola prvá vyhrážka. Práca investigatívneho novinára môže byť riskantná a ľudia v tejto brandži ležia mnohým v žalúdku. Len pred polrokom sa dostal do konfliktu s Bachorom, aj vďaka redakcii, v ktorej pracoval. Bachor bol veľká ryba organizovaného zločinu v krajine. Povrávalo sa o ňom, že mal veľký vplyv vo vládnych kruhoch a Martin ho na poslednej tlačovke poriadne vytočil. Najprv to bola sranda. Veď jeho kolegovia z redakcie sa náramne bavili na Martinov účet, keď mu Bachor volal a vyhrážal sa mu žalobami. Vtedy to prišlo vtipné aj Martinovi. V redakcii Martina schválne využívali, aby mohli Bachora zaťahovať do svojej nechutnej novinárskej hry. Ale začiatkom roka už boli vyhrážky na jeho adresu vážne. Nie však od Bachora, ale od rôznych anonymov. Odvtedy býva dosť nervózny.
Martin sa zdvihol od pracovného stola, vzal si do rúk telefón a vyšiel z pracovne. Prešiel cez obývačku, kde z baru vytiahol fľašu borovičky a nalial si za poldeci, ktorý hneď kopol do seba. V poslednej dobe s zvykol často naliať.
Prešiel do kuchyne a sadol si za stôl. Jana pred neho položila tanier s paradajkovou polievkou. Telefón mal stále pri sebe. Dnes čakal telefonát.
Po návrate zo služobnej cesty v Prahe sa mal stretnúť s Nickom, lenže ten musel nutne odcestovať do Ottavy a tak mu cez telefón povedal, že za ním niekoho pošle, aby mu podal materiály. Človek, ktorého mal Nick za nim poslať, mu vraj mal pred návštevou zavolať.
Martin dojedol a snažil sa svoj mobil zhypnotizovať, aby zazvonil.
Stále nič. Vtedy si spomenul, že by mal ešte dať nabiť auto-batériu a v pivnici prepnúť na kúrenie. Jeho staré vozidlo mu v zime nenaskočí. Hlavne, keď je mráz, ako dnes večer. Tanier položil na drez. Chystal sa už zaplniť myčku, aby všetky domáce práce neostávali len na Jane, keď vtom, začal zvoniť telefón. Martin pohotovo siahol po mobile a na dotykovom displeji stlačil možnosť – prijať hovor. „Áno?“
„Martin?“ ozvalo sa v sluchádle.
„Áno, tu som,“ ozval sa Martin.
„Počuj, tu je Paťo,“ ozvalo sa z telefónu. „Si doma?“
„Áno som. Čo potrebuješ?“
„Mal ma za tebou poslať Nick,“ odpovedal Patrik. Martin si uľavil. „Ach áno. Hovoril mi, že pošle po sebe človeka. Nevedel som, že si nim ty. Už meškáš.“
„Viem… viem, nevedel som k tebe trafiť. Za päť minút som pri tebe.“
„Dobre, čakám ťa. Čauko zatím,“ Martin zložil telefón. Zavolal si Janu. „Uložíš prosím ťa riad do myčky? Ide sem Paťo.“
Jana s nechuťou, ale predsa odpratala riad. Martin si obliekol bundu a išiel si na balkón zapáliť. Len čo dofajčil, zazvonil zvonček. Jana prišla k vchodovým dverám skôr než Martin a otvorila. Vonku stál vysoký štíhly muž vo veku okolo päťdesiatky. Mal lysú vajcovitú hlavu, veľké uši a úzky nos. Bol oblečený nezvyčajne. Na sebe mal dlhú koženú bundu a pod ňou tmavošedý rolák.
„Ahoj. Prišiel som za Martinom,“ ozval sa muž a ukázal Jane aktovku s podkladmi.
„Poď ďalej, Paťo,“ oslovila Jana vysokého muža. Spolu sa presunuli do obývačky. Jana ho posadila na gauč. Patrik si položil aktovku s podkladmi na konferenčný stôl. Martin sa celý začmudený vrátil z balkóna a podal Patrikovi ruku. „Čavko, čo máš pre mňa?“
Patrik vytiahol z koženej aktovky fascikle. „Toto ti posiela Nick.“
„V poriadku,“ usmial sa Martin. To bolo po prvý raz, čo sa od návratu z Prahy usmial. „Dúfam, že sa neponáhľaš.“
„Vôbec nie,“ žmurkol na Martina Patrik. „Nerazil som takú dlhú cestu, aby som hneď odišiel.“
„To som rád, aspoň sa porozprávame. Dáš si niečo?“ spýtal sa Martin. Patrik opýtal kávu. „Dám si poriadneho Turka. Bez cukru prosím.“
„V poriadku. Len si ešte skočím do garáže a…“ Martina prerušila Jana a ponúkla sa. „Maťo, ja postavím na kávu. Tiež som dnes dosť uťahaná. Uvarím pre všetkých.“
Martin iba kývol a vzdialil sa. Patrik pohodlne sedel do chvíle, keď Jana išla do kuchyne a Martin do garáže nabiť auto-batériu. Využil príležitosť, aby sa zvedavo porozhliadol po dome. Chvíľu si obzeral zariadenie obývačky, až kým si všimol pootvorené dvere do Martinovej pracovne. Laptop bol zavretý a na stole bola hŕba papierov. Chvíľu sa medzi nimi zvedavo prehrabával, až mu do oka padla obálka vo formáte A3 s nápisom „KAUZY – PREZIDENT“. Otvoril ju a čítal si. Pritom si pomyslel, Martin ty naivný hlupák, ani nestihneš nad tým pracovať.
„Dáš si aj mlieko?“ prerušila Patrika Jana pri štúdiu dokumentov o prezidentových kauzách. Patrik sa strhol. „Áno, aj mlieko… ale bez cukru. Nezabudni.“
„Dobre,“ usmiala sa Jana. Ani ju neprekvapovalo, že sa prehrabuje vo veciach jej snúbenca. Patrikovi a Nickovi totiž z nejakých zvláštnych dôvodov verili.
„Na tom teraz Maťo pracuje,“ odvetila Jana. Patrik zdvihol dokumenty o prezidentových kauzách. „Ja ani Nick sme mu to nedali. Poslal mu to šéfredaktor?“
„Neviem odkiaľ to má,“ povedala Jana. „Veď len mesiac sa to prepiera. Hovoril iba, že sa tomuto chce venovať sám,“ potom si povzdychla. „Ach kto by si to pomyslel s tými kauzami okolo nášho prezidenta. Najprv daňové podvody a potom toto. Keby to nevyťahovala proti nemu vláda, aj by som tomu všetkému verila.“
Jana stále naivne videla politiku čiernobielo.
Z garáže sa vrátil Martin a oslovil Janu. „Jana, už ti vrie voda. Tu kávu.“
„Už letím!“ povedala Jana a vytratila sa späť do kuchyne. Martin vyprevadil Patrika do obývačky. „Poďme sa posadiť.“
Spolu sa usadili v obývačke. Patrik si sadol na gauč naproti obývacej stene, kde žiarila obrazovka LCD televízora. Práve vysielali večerné športové správy. Aj tak televízor vyhrával len pre atmosféru. Martin sa usadil do kresla vedľa a prihovoril sa Patrikovi. „Všimol som si, že listuješ kauzy prezidenta. Tak čo na to povieš? Pekne sa to na tú sviňu valí.“
Martin bol zase opačného názoru ako Jana. Ten vnímal politiku rozmanito. Nevidel ju cez Janin filter. Každého o kom písal, hodnotil rovnako.
„Hej, hej, dobré to je,“ prikývol Patrik. „Posunul ti to tvoj šéfredaktor?“
„Nie. Vôbec nie,“ priznal sa Martin. „Našiel som si iného informátora. Chcem to vydať knižne. Raz by som si rád založil vlastnú investigatívnu redakciu.“
„Som rád, že chceš pracovať nezávisle,“ usmial sa Patrik. Martin si odkašľal. „Hej, ale nieje na to času. Teraz musím pracovať na článku o tej talianskej mafii.“
„Keď sme už pri tom…“ ozval sa Patrik a posunul k Martinovi cez konferenčný stolík dokumenty, čo priniesol. „… cez Nicka tu máš ďalšie materiály o zneužívaní tých euro-dotácii. Niečo ti posiela aj na USBéčku v obálke…“
„Hm…“ zamyslel sa Martin.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Patrik. Martin chvíľu hľadel do televízora. Práve skončili športové noviny a začalo počasie. Medzitým bežala reklama a v televízii oznámili, že po počasí budú nasledovať Štyri svadby a jeden pohreb.
„Ale vieš…“ rozhovoril sa Martin. „Nespomínal ti Nick, že som chcel odísť z redakcie?“
„Spomínal mi…“
„No nakoniec ma presvedčil môj šéfredaktor, aby som ostal. Vraj pôjdeme do niečoho veľkého a zatiaľ sa tu venujem nezaujímavým daňovým podvodom, rôznym kauzám a tá talianska mafia, o ktorej mi zadali písať z redakcie, mi nepríde ako niečo veľké.“
„A čo keby som ti úprimne povedal, že sa niečo veľké chystá?“ zasmial sa sprisahanecký Patrik a mädlil si ruky.
„Ale choď niekam,“ mávol rukou Martin. Jana práve priniesla kávu a otočila sa späť do kuchyne.
Patrik si lyžičkou zamiešal svojho Turka a pokračoval. „Maťo, s Nickom sme si pred odchodom povedali, že ťa preslávime.“
„Haha a ako?“ zasmial sa Martin. Patrik mu začal všetko postupne vysvetľovať. „Tak si predstav, že sú tu isté sily, ktoré sa snažia položiť túto vládu…“
„Sprostosť…“ skákal mu do reči Martin.
„Neprerušuj!“ upozornil Martina Patrik a odpil si z kávy. „Pamätáš sa na pohreb bývalého prezidenta?“
„Áno. A?“
„Na jeho pohrebe v smútočnej reči padla táto veta – Súd s jedom musí byť vykopaný! Týmto sa začala spravodajská operácia, aby vymenili ľudí vo vládnych funkciách za lojálnejšie figúrky. Zahraničné tajné služby s mimovládkami zo zahraničia začali pracovať na povalení súčasnej vlády.“
„Prečo by to robili?“
„No… Povedzme, že kým terajšia garnitúra poslúchala rôznych donorov vo Washingtone a Bruseli, mohli si veselo kradnúť. Lenže, náš premiér sa začal stavať na zadné a odmieta realizovať nariadenia zo zahraničia. Napríklad začal vystupovať proti Bruselským nariadeniam. Ide v tom takmer každý,“ stíšil Patrik tajnostkársky hlas. „Isté finančné skupiny sa už roky snažia zbaviť súčasnej vlády a vrazili do toho neskutočné množstvo prostriedkov za posledných desať rokov a v opozícii sa nájde mnoho ochotných oportunistov, ktorí budú ochotne plniť ich agendu a poklonkovať elitám zo zámoria, pokiaľ im bude umožnený prístup k valovom, ktoré teraz vyžiera vláda. Aj prezident má na tom záujem. Jeho posledné kauzy, ktoré vyplávali pred mesiacom na povrch mu politicky škodia. Niesi jediný kto o ňom píše, Martin. Ľudia sú sklamaní, že sa mohol prezident niečoho takého dopustiť. Narastá rozhorčenie obyvateľstva a prezident svoje kauzy už nedokáže zamiesť pod koberec. Jedinou záchranou pre neho je ich prekryť. Namieriť hnev obyvateľstva inde, aby si prezident zachránil zdravú kožu, opozícia aby sa dostala k moci a finančné skupiny a ľudia zo zahraničia aby z toho mohli profitovať. Potrebujú niečo veľké, aby sa všetko dalo do pohybu. Potrebujú preliať krv. Sakrálnu obeť za ktorú budú na súčasnú vládu ukazovať prstom.“
„To znie ako tie konšpiračne bludy, ktoré bežne zverejňujú Hlavné Správy,“ povedal Martin.
„Čo keď to nieje len konšpirácia? Sprisahanie vycucané z prsta nejakého štyridsaťročného panica z pivnice, s alobalovou čapicou na hlave? Čo ak je to všetko pravda?“ zaškeril sa Patrik.
„Ak si myslíš, že o tom budem písať, si na omyle,“ odvetil Martin a odpil si z kávy. „Toto môj šéfredaktor zmätie zo stola.“
„Nie, nie, špatne to chápeš,“ povedal Patrik. „je to veľká vec, a ja s Nickom z teba nechceme urobiť autora, čo píše o tejto veci. My ťa chceme na titulky novín dostať inak.“
„Ako?“
„Ako sakrálnu obeť, ktorá celé toto sprisahanie dá do pohybu,“ prebodol Patrik mladého reportéra pohľadom. Martin sa vydesil. Patrik spod koženej bundy vytiahol zbraň a namieril ju na Martina. Ten zhrozene vyskočil z kresla. Neskoro! Ozval sa tichý tlmený výstrel. Guľka z pištole trafila Martina rovno medzi oči a prevŕtala mu mozog. Patrikova obeť sa okamžite mŕtva zrútila k zemi. Cez tlmič prišrúbovaný k hlavni pištole sa dymilo.
Keď Jana počula z kuchyne hluk, pribehla do obývačky, kde zbadala mŕtveho Martina ležať na zemi a pod jeho telom sa koberec farbil do červena jeho krvou. Uprela pohľad na Patrika ako držal pištoľ. Nedokázala pochopiť čo sa stalo. Vystrašene zhíkla na Patrika. „Preboha, Patrik!“
Vtom sa ozvali ďalšie dve rany. Jana bola zasiahnutá do srdca a hlavy. Jej telo sa zvalilo na komodu a zhodilo z nej ich spoločné fotografie. Ležala doluznačky s prestrelenou hlavou a strelnou ranou na hrudi. Kúsky jej mozgu s krvou oprskali stenu nad komodov.
Patrik pokojne vložil zbraň späť do puzdra. Natiahol si chirurgické rukavice, vytiahol igelitové vrecko a pozbieral nábojnice. Martina nechal ležať na mieste. Mŕtveho ho ešte prehľadal. Nič tam nenašiel. Potom odsunul Janine telo do kuchyne a tiež ho prehľadal. Nakoniec vzal svoju aktovku z konferenčného stolíka v obývačke a presunul sa do Martinovej pracovne. Prvé čo urobil, obálku a všetky záložky s označením „KAUZY – PREZIDENT“ vložil do tašky. Tú si položil vedľa pracovnej stoličky na ktorú si sadol. Otvoril Martinov laptop. Na obrazovke mu vyskočila žiadosť o heslo. Aby sa mohol dostať do jeho počítača, musel popremýšľať. Poobzeral sa po pracovnej miestnosti. Zatiaľ nenašiel žiadnu indíciu. Skúsil Martinov dátum narodenia. Po naťukaní hesla mu počítač zamietol prístup. Skúsil Janin dátum narodenia.
Vedel o nich dvoch veľa. Pozoroval ich a spoznával. Niečo vedel aj od Nicka, tak sa snažil využiť vedomosti o nich dvoch na prístup do Martinovho počítača.
Ani jej dátum nebol správny.
„Do čerta,“ potichu zaklial. Chvíľu dumal. Nakoniec zbadal na poličke nad laptopom fotografiu Jany s Martinom na dovolenke. Vtedy sa mu rozjasnilo. Martin mu dávnejšie hovoril, že sa vtedy s Janou zasnúbili. Pamäťou mu preblesol dátum ich zásnub. Okamžite to vyťukal cez klávesnicu. Patrik sa rozveselil. Konečne sa dostal do systému a presnoril Martinove súbory. Našiel tam všetko, čo mu zadal jeho šéfredaktor alebo Nick. Prelustroval ich. Všetky súbory o kauzách prezidenta okamžite odstránil. Boli tam aj kauzy opozičných politikov.
Martin neselektoval o kom má písať v dobrom alebo zlom. Či bol koaličný alebo opozičný poslanec, vo svojich článkoch sa im snažil venovať čo najobjektívnejšie.
Niekoľko nevyhovujúcich súborov tiež zmazal, ale všetky nie, aby to nebolo okaté. Nakoniec si vyhľadal a otvoril článok o prepojení talianskej mafie na vládu. Článok nechal otvorený na obrazovke.
Ak by boli objavené tela a začalo sa vyšetrovanie, otvorený článok mal vzbudiť prvý dojem, že bol motívom vraždy. Laptop nechal otvorený, vzal svoju aktovku s dokumentmi, ktoré sa tu nikdy nemali nájsť a opustil dom. Nasadol do svojho auta a zatelefonoval Nickovi. „Halo? Nick, si tam? Sud s jedom bol vykopaný.“
.jpeg "Kral Hrozic")
.JPG)
.jpg)
.jpg)
