Šimečkovcov poznáme. Ich reči i činy čím ďalej tým väčšmi potvrdzujú slová Machiavelliho: „Ak chceš rozbiť národ či štát, pošli doň cudzincov a pover ich funkciami“. A oni sú „cudzincami“ – ich predkovia pochádzajú z cudziny, ale „cudzincami“ sú aj preto, že ich vyškolila cudzina, sú cudzincami dušou. O Šimečkovcoch platí jedno i druhé. Milan Šimečka, starý otec Michala, šéfa progresívcov, prišiel na Slovensko kopať základy marxizmu po druhej svetovej vojne. Druhý Michalov starý otec Edmund (Edo) Frisch (Friš), šéfredaktor komunistickej Pravdy z rokov 1947 – 1951, pochádzal zo židovskej právnickej rodiny zo Starej Ľubovne. A sám Michal prešiel Oxfordom a ďalšími západnými plničkami hláv.
Prostredný Šimečka, Martin M., oficiálne vystupujúci ako „slovenský spisovateľ a publicista“, vylial svoje srdce v Prahe plynulou češtinou: „Ja jsem dělal takový průzkum, ptal jsem se českých hospodských štamgastů, jaké jsou klíčové okamžiky českých dějín. Každý konkrétni opilec mi okamžitě vysýpal nejmíň pět. Oráč, kníže Václav, Bíla Hora, Masaryk, Havel. Na Slovensku jsem se to též zeptal, nedostal jsem vůbec žadnou odpověď, tiché zamýšlení, možná potom Jánošík (smiech v sále), a to bylo všechno.“
Pri inej príležitosti na otázku, či má slovenská spoločnosť kritické myslenie, prezradil toto: „Slovensko je na tom v tomto případě hodně blbě, musím říct. Část té společnosti ani vůbec neví, co to kritické myšlení je, podléha pověrám, konspiračním bludům, které se tady šíří neobvyklou měrou, víc než kdekoli jinde v Evropě. Myslím, že tá společnost je velmi křehká, prochází vývojem, na který nebyla připravená. Jsme malý národ, který nemá prostě s dějinami velkou zkušenost na rozdíl od Česka. A navíc prostě část země hlavně směrem na východ je tak vzdálená realitě západní Evropy resp. Evropské únie, nerozumí tomu, co se vlastně ve světě děje.“
A už dávnejšie sa vyjadril aj takto: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ A tiež povedal, že Slovensko sa nikdy nevyrovná Čechám, lebo Slovensko je „vedomé si svojej provinčnosti“. A navyše, a okrem toho, a neodpustiteľne: „Slováci veria v Boha, a to je strašné.“
Tento „Slovák“, prostredný Šimečka, sa dokáže vysmievať Slovákom plynule po česky i po slovensky. Pritom neodmietol v roku 2018 pri príležitosti 25. výročia vzniku SR, už ako bývalý šéfredaktor denníka Sme a komentátor Denníka N, a „príslušník intelektuálnej špičky strednej Európy“, jedno z najvyšších slovenských štátnych vyznamenaní, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy z rúk iného „špičkového intelektuála spod Tatier“ Andreja Kisku.
Takže tak: národ bez znalosti vlastnej histórie, nechápajúci realitu západnej Európy, a dokonca veriaci v Boha. A on oceňovaný uprostred neho.
Pokiaľ ide o dejiny, Šimečkovi predkovia spoza rieky Moravy robili v časoch Masaryka a Chaloupeckého, istý čas rektora Komenského univerzity, všetko pre „dehungarizáciu“ slovenských dejín. Vďaka tomu z učebných osnov, programov médií i nášho vedomia vymazali zamoravskí bratia, a dnes to robia ich nohsledi, takmer tisíc rokov dejín tohto národa a celé zástupy osobností, ktoré ako Uhri – a nie Maďari! – vniesli náš vklad do európskych pokladníc myslenia. Spomenieme iba Jána Sambuca z Trnavy, ktorého básnická zbierka Emblemata poslúžila ako inšpirácia pre slávne divadelné hry Shakespeara. (O ňom i o ostatných neznámych Slovákoch z minulosti ponúkam na youtube seriál krátkych videí Osobnosti Slovenska.)
Pokiaľ ide o vieru v Boha, to, že pretrvala a dokonca „drtivá většina členů komunistické strany na Slovensku se hlásila k náboženskému vyznání“ (citát je z knihy Michala Macháčka, Gustáv Husák, str. 52), priamo hovorí o neúspešnej povojnovej misii jeho otca Milana Šimečku, keď sa snažil vtĺcť do slovenských hláv neznabožský marxizmus.
A pokiaľ ide o „západo-východnú dezorientáciu“ tohto národa, čo robí pre zmenu „k lepšiemu“ rodinná Nadácia Milana Šimečku, hojne dotovaná zo zahraničných, ale i domácich zdrojov? Jej celkové príjmy dosiahli v roku 2023 (neskoršie údaje nie sú na ich webe) 445 606 eur, z toho príspevky od právnických osôb 260 720, od fyzických osôb 150, a dotácie 147 002 eur. Minuli ich najmä na „ostatné služby“(čo to je?) 263 942 eur a na mzdy 83 886 eur. Nadáciu založili v roku 1991 siedmi priatelia Milana Šimečku: Martin Bútora, Juraj Flamik, Fedor Gál, Miroslav Kusý, František Mikloško, Peter Tatár a Peter Zajac. Podľa jej webovej stránky sa v nadácii „zasadzujú o to, aby Slovensko bolo otvorenou krajinou, ktorej záleží na ľudských právach a odmieta nenávisť“, a ďalej: „Pomocou vzdelávacích programov rozvíjame učiteľov a školákov tak, aby vedeli reagovať na rozmanitosť v minulosti a v prítomnosti“ (chodia teda do škôl a minulosť, to sú predsa dejiny). Kde je teda chyba, súdruhovia z nadácie, ak je aj po 34 rokoch vašich dobre platených aktivít Slovensko „tak vzdálené realitě západní Evropy resp. Evropské únie, a nerozumí tomu, co se vlastně ve světě děje“?
To naozaj až jedna pätina Slovákov podporuje politickú stranu vedenú Šimečkovcami? Alebo až toľko tu máme „cudzincov“?
24. júna 2025.
.jpg)
