Maďari sú naši susedia (ak už nepoužijem historizujúci pojem „naši hostia“) a budú nimi aj naďalej – ako navzájom si rovné národy. Máme s nimi viacej spoločných génov ako s Čechmi, akurát, ako kdesi kedysi uviedol Viktor Orbán, rozumieme si, až „kým nezačneme rozprávať“. Rozdeľuje nás reč, a to od 80. rokov 18. storočia, teda od čias, keď vydal Bernolák svoj Slovár zo 40-tisíc slovenskými slovami, zatiaľ čo „akýsi“ Kazinczy (údajne z Poľska) práve vymýšľal 10-tisíc nových maďarských slov, aby vytvoril „pánsku reč“, ktorá Maďarov definitívne oddelila od nás. Celé stáročia sme spolupracovali v štáte menujúcom sa Uhorsko, pričom od roku 1526 až do osemnásteho storočia bolo „Uhorskom“ iba Slovensko (plus Sedmohradsko a Chorvátsko) s korunovačným mestom Bratislavou a cirkevným centrom Trnavou. V istom zmysle Maďari nikdy Uhrami neboli, napokon také slovo ani nezaradili do svojho slovníka.
Po roku 1918 „vďaka“ masarykovskej dehungarizácii slovenských dejín pod vedením českého historika Chaloupeckého, sme mali na to všetko zabudnúť – a aj sme zabudli. Dôsledkom toho je, že sa nehlásime k uhorským kráľom, z ktorých len dvaja, opakujem len dvaja (Matej Korvín a Žigmund Luxemburský) vedeli „po kumánsky“ (ako píše Sasinek), teda po maďarsky. A našu katolícku cirkevnú vrchnosť pod týmto falošným dojmom („nemali sme kráľov“) ani len nenapadlo uvažovať o hodnosti „slovenský prímas“, pričom majú prímasa Česi a Maďari („lebo mali kráľov…“).
Mali by sme sa, a chceme sa vrátiť k uhorským časom, keď slovenskí rodáci ohurovali svet svojimi dielami – napríklad Ján Sambucus z Trnavy so svojou latinskou básnickou zbierkou Emblemata, z ktorej čerpal námety do svojich hier slávny Shakespeare! Zdá sa však, že návraty k uhorskej epoche našich dejín nebudú vôbec ľahké. Tentoraz nie vinou Čechov, ale našej „nedovzdelanosti“ a maďarskej netolerantnosti a aj „nadradenosti“?
Ako nazvať a kde hľadať príčiny šokujúceho „maďarsko-slovenského incidentu“ v Košiciach, súvisiaceho s úsilím košickej Matice slovenskej pripomenúť si 235. výročie úmrtia významnej osobnosti slovenských a stredoeurópskych dejín, maršala Andreja Hadika (1711 – 1790). Tento náš rodák – pochovaný v Srbskom Futogu – s neveľkou skupinou husárov obsadil Berlín, čo vošlo do dejín ako „husársky kúsok“. V nedeľu 15. júna 2025 chceli matičiari odhaliť pamätnú tabuľu na budove Kisdyanum, ktorú dnes vlastní spoločnosť Manevi SK s.r.o. Všetko bolo dohodnuté a pripravené, existuje písomný súhlas vlastníka budovy zo dňa 14.6.2024, ako aj kladné rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Košice zo dňa 26.9.2024, sp. zn. S-PUSR-017693/2024, a napriek tomu už nainštalovanú pamätnú tabuľu „ktosi“ nepochopiteľne a svojvoľne odinštalovala a ocitla sa na neznámom mieste. Tým „ktosi“ je spoločnosť Manevi SK s.r.o., slovenská pobočka maďarskej vládnej nadácie Közép-európai Épített Örökség Megőrző Alapítvány (Nadácia na ochranu stredoeurópskeho architektonického dedičstva), ktorá pod rúškom zachovávania historického dedičstva skupuje na Slovensku historické budovy a iné nehnuteľnosti.
Ocitli sme sa v situácii, keď napriek historicky najlepším slovensko-maďarským či maďarsko-slovenským vzťahom (toto sú slová predsedov vlád oboch štátov) došlo k čomu inému, ak nie k prejavu hrubej neúcty voči Slovensku a slovenskému úsiliu pripomínať si slávne osobnosti a udalosti z uhorských čias? Čo je za tým? Iba bezbrehá hlúposť, alebo aj niečo viac? Neprekonateľná ideologická ignorácia existujúcej slovenskosti v časoch Uhorska? Či dokonca neúcta k spoločnému stredoeurópskemu dedičstvu, ak sa k nemu prirodzene hlásia aj Slováci? Cítiť pretrvávajúcu, ničím však neodôvodnenú supremáciu spoza južných hraníc. Prečo však? Nie sme si rovní? Urobia kroky slovenské štátne orgány v záujme ochrany slovenskej suverenity a zvrchovanosti na vlastnom území a ďalšieho priateľského spolužitia dvoch susedných národov?
15. júna 2025.
.JPG)
