Listy intelektuálov pánovi Róbertovi Ficovi a demonštrácie občanov SR ako skrytá agenda k prevýchove občanov SR

I.

Liberálni aktivisti zase pozývajú spoluobčanov na protesty. Na ďalší protest proti vláde SR nás napríklad pozýva aktivista Teplárne Roman Samotný, podľa ktorého Slovensko nie je spravodlivá krajina, pretože nám vládnu ľudia, ktorí túžia po moci, peniazoch a sláve. A občianske iniciatívy „Mier Ukrajine“ a „Za slušné Slovensko“, zastúpené vo video – pozvánke pani Štasselovou, pánom Kulichom a pani Farskou, občanov rovnako pozývajú na protest s názvom „Sedem rokov bez Jana a Martini“. Aktivistom vadí, že vláda útočí na novinárov, občiansku spoločnosť a ohrozuje naše miesto v Európe. Samotný predseda vlády SR vraj šíri naratívy, ktoré kopírujú ruské záujmy, namiesto ochrany štátu pre vonkajšími hrozbami vraj legitimizuje vojnových zločincov a oslabuje naše spojenectva v Európe. Čo povedať k takýmto pozvaniam na protesty proti vláde SR ?

Ako občan Slovenskej republiky ďakujem za pozvanie, ale aj keby som býval v Bratislave, tak by som sa takéhoto protestu nezúčastnil. Mám k tomu aspoň dva dôvody. Prvým dôvodom je to, že tí, čo občanov pozývajú na protesty, u mňa nemajú žiadnu dôveru a ani autoritu, pretože ich názory dosvedčujú, že ide iba o skupinu „politických analfabetov“, ktorí sa v politike vôbec nevyznajú, ich zdôvodnenia potreby protestov sú zhlukom rôznych nezmyslov a seba predstavujú ako možných záchrancov slovenského národa. Druhý dôvod je ešte dôležitejší a nadväzuje na prvý dôvod. Tých, čo organizujú protesty proti vláde SR, pokladám iba za nastrčené figúrky, z ktorých si nositelia konceptuálnej moci z národnej či nadnárodnej úrovne (nech sa skrývajú v akýchkoľvek inštitúciách) urobili určitých sluhov ich skutočných záujmov. Hlavným znakom organizovanej davovej psychózy má byť to, aby na verejnosti a v určitých médiách rezonovalo, že občania sa búria proti súčasnej vládnej moci a to je tak všetko. Zo strany organizátorov protestov je to primitivizmus, s ktorým chcú uspieť u občanov SR !

V skutočnosti organizátori demonštrácií či protestov z môjho pohľadu predstavujú iba vzorku občanov, ktorej sa dostalo dostatočnej výchovno – vzdelávacej pomoci od liberálov a ktorá sa vyznačuje iba povrchným myslením a nie je vôbec ničím argumentačne vyzbrojená. Tento druhý dôvod, prečo sa za žiadnych okolnosti nemôžem zúčastňovať ako občan SR protestov, je to, že žiadna demonštrácia (protest) nie je nikdy žiadnou riadnou súčasťou politických procesov, pretože na námestiach sa neprijímajú žiadne rozumné politické rozhodnutia. Pre politické procesy, v ktorých sa má rozhodovať o dôležitých otázkach či problémoch života spoločnosti, sa majú vytvoriť z úrovne práve štátnej moci také podmienky, aby platili pre všetkých občanov bez výnimky a aby občania sa mohli aktívne zúčastniť na riešení nastolených problémov. Každá dôležitá otázka či problém súvisiaci so všeobecnými podmienkami života spoločnosti si vyžaduje z úrovne vládnej moci prijať optimálny systém rozhodovania, ktorý sa stane akýmsi plánom pre zvládnutie prijatia dôležitého rozhodnutia.

Optimálny systém rozhodovania je niečo, čomu žiadna politická strana a žiadny politik nevenuje žiadnu pozornosť a praktický v tomto smere panuje, celkom jednotne, akási sladká nevedomosť. A na takejto sladkej nevedomosti o potrebe politického konania a riadenia, realizovaného cez optimálny systém rozhodovania, sa priživujú rôzne aktivizované občianske skupinky ako samostatné jednotky, ktoré sa zameriavajú na podnecovanie iba davovej psychózy v záujme dosiahnutia určitých cieľov. Do budúcnosti je nevyhnutné mať k dispozícií optimálny systém rozhodovania s možnosťou jeho aktualizácie pre každý celonárodný prípad riešenia účasti občanov na správe vecí verejných. V skutočnosti má to byť kompetencia takej autority ako je štátna (vládna) moc a má platiť za situácie, že táto vládna moc je povinná vytvárať podmienky pre naplňovanie ústavného práva účasti občanov na správe veci verejných.

O optimálnom systéme rozhodovania plánujem napísať samostatný článok, pretože si to, vzhľadom na moje predstavy, vyžaduje ukázať na význam a potrebu takéto niečo zaviesť do politickej praxe v podmienkach SR. Optimálny systém rozhodovania má zabezpečiť naplnenie zásady politickej rovnoprávnosti ( kritérium osobnej voľby a teda rozhodovania podľa väčšiny ) všetkých občanov v rámci otvorenia celonárodnej diskusie k tým najdôležitejším témam takého spoločenstva ako je Slovenská republika. Uvedenú zásadu žiadny protest či demonštrácia občanov na námestiach nemôžu a nedokážu naplniť či rešpektovať.

II.

Veľká skupina psychiatrov a psychológov zo Slovenskej republiky sa rozhodla napísať a zaslať predsedovi vlády SR Róbertovi Ficovi otvorený list. Rovnako sa rozhodla postupovať aj veľká skupina intelektuálov pôsobiaca na vysokých školách a vo vedeckých inštitúciách a zaslať svoj otvorený list predsedovi vlády SR a členom vlády a koaličných strán. Podobným spôsobom sa rozhodli postupovať aj intelektuáli z prostredia školstva.

Osobne beriem na vedomie obsah ich listov, pričom chcem zdôrazniť, že s ich obsahom vôbec nesúhlasím, pretože nechcem sa tak primitívne prezentovať. V rámci svojho doterajšieho životného postavenia nebol som ani psychiatrom, ani psychológom a ani členom akademickej obce. Som občanom SR, ktorý má, rovnako ako signatári listov, svoj pohľad na politiku v podmienkach SR a na to, ako je tvorená a realizovaná politika každej vládnej moci. Z tohto dôvodu si dovolím načrtnúť svoju analýzu tých problémov, ktoré sú predmetom obsahov listov a čo obsah listov dosvedčuje o tých, ktorí sú s jeho znením stotožnení.

III.

Čo je celkom jasné a nespochybniteľné, čo sa tyká zaslania otvorených listov ? Signatári a podporovatelia otvorených listov využili svoje právo na slobodný názor a slobodu prejavu svojich názorov. Je to v súlade napríklad s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. V článku 19 ods.1 sa píše, že každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky. V článku 19 ods. 2 sa zdôrazňuje, že každý má právo na slobodu prejavu.

Je zaujímavé, že otvorené listy predsedovi vlády SR a členom vlády SR sa posielali v čase, keď po celom Slovensku sú organizované protivládne demonštrácie. Aj v tomto prípade treba spomenúť, že Medzinárodný pakt v článku 21 konštatuje, že sa uznáva právo na pokojné zhromažďovanie. Výkon tohto práva nebol doteraz žiadnym spôsobom zo strany vlády SR obmedzovaný. Dovolím si zdôrazniť, že v účasti občanov na pokojných zhromaždeniach či demonštráciách vôbec nevidím to, čo je právom každého občana – účasť na správe vecí verejných.

IV.

Sloboda názoru a sloboda prejavu, tak ako je reprezentovaná v obsahoch listov či vo vystúpeniach rôznych novodobých aktivistov, je zo strany vládnej moci zaručená. Horšie je, že zo strany slobodných mediálnych skupín je sloboda názoru a sloboda prejavu regulovaná, respektíve deformovaná. Regulácia, respektíve deformácia vychádza z toho, že média na Slovensku praktizujú mediálnu dominanciu, ktorá výrazne poškodzuje diverzitu zdrojov informácií a názorov. V médiách sa jednostranne presadzuje iba jedná jediná pravda, spojená s neochvejnou podporou západného kapitalizmu na čele s USA – „demokratického“ Západu.

Výsledkom takejto mediálnej dominancie a mediálnej podpory je potom to, že pravda o tom, čo sa dialo na Ukrajine tesne pred Majdanom, v čase Majdanu a po Majdane v roku 2014, rovnako ako pravda o vojne na Ukrajine, sa zatĺka a prekrúca. Každý deň je obyvateľstvo SR indoktrinované stále rovnakým propagandistickým vzorcom: Rusko je agresor, Ukrajina aj so svojim vraj demokratickým režimom je obeťou a Západ na čele s USA, NATO a EÚ sú nezištní priatelia, ktorí vrúcne, s láskou a pochopením pomáhajú Ukrajine, aby nad agresorom zvíťazila. A k tomu, ako bonusová ponúka, sa pridáva dôležitá pravda: Ukrajina chráni Západ pred ruským imperializmom !

Z pôdy mediálnych skupín sa šíri obraz mierumilovného Západu a agresívneho Ruska, dobro a zlo sú v tomto prípade ľahko rozpoznateľné a preto šéfovia a personál mediálnych skupín sa úzkostlivo stará iba o to, aby pred televíznymi kamerami sa žiadna diverzita zdrojov informácií a názorov nemohla uplatňovať. Pravda o politike „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, pravda o tom, do čoho bola stranou Západu uvrhnutá Ukrajina a z akých dôvodov, rovnako ako pravda o vojne na Ukrajine, sa zatĺka, respektíve sa nezvestuje. Výsledkom nezvestovania, zatĺkania, zatajovania pravdy o politike Západu v Európe a na Ukrajine zvlášť, je to, že sloboda názoru a sloboda prejavu sú mediálnymi skupinami filtrované. Obsah otvorených listov zo strany psychiatrov a psychológov, akademickej obce, zo strany učiteľov či niektorých občianskych iniciatív je potom presne kopírovaný z toho, čo sa v médiách „produktívnou prácou“ celého personálu „zaseje“, aby sa dostavili požadované výsledky. A čo je požadovaným výsledkom ? Aby obyvateľstvo Európy milovalo Američanov, NATO a EÚ bez výhrad a aby nenávidelo Rusov.

V.

Treba zdôrazniť, že za pretrvávanie mediálnej dominancie na Slovensku, rovnako ako všade inde, je zodpovedná aj vláda SR a to bez ohľadu , či ide o verejnoprávnu alebo privátnu sféru. Vláda SR má povinnosť aj vo vzťahu k mediálnym skupinám určitým spôsobom konať. Faktom je, že vláda SR doteraz vo vzťahu k médiám nekonala, skôr si svoju energiu vybíjala pod vedením EÚ organizovaním boja proti extrémizmu občanov. Čím je viazaná vláda SR, aby mohla konať proti mediálnej dominancií ?

V platnosti je taký významný dokument, ktorý má názov „Medzinárodný pakt o občianskych a politických slobodách“. Ak sa zmieňujem o slobode názoru a slobode prejavu, tak o tom pojednáva článok 19 uvedeného Paktu v ods.1, 2 a 3. Ide o právne záväzný medzinárodný dohovor, ku ktorému bol vytvorený aj kontrolný mechanizmus vo forme Výboru OSN pre ľudské práva. Tento Výbor na svojom 102. zasadaní v Ženeve v dňoch 11.7. až 29.7.2011 prijal k článku 19 dokument, ktorý má názov „Všeobecná pripomienka č. 34“, ktorá je pre nakladanie so slobodu názoru a slobodou prejavu zo strany štátu veľmi dôležitá, pretože predstavuje jasný a konkrétny výklad či usmernenie, ako štát má (môže) postupovať. Niekoľko myšlienok z uvedeného dokumentu si dovolím uviesť.

Podľa bodu 2 sloboda názoru a sloboda prejavu sú nevyhnutné podmienky úplného rozvoja osobnosti, tvoria základ slobodnej a demokratickej spoločnosti, úzko súvisia, pretože sloboda prejavu je prostriedkom výmeny a rozvoja názorov. Z toho vyplýva, že uvedené slobody sú veľmi dôležité pre spoločenské a akademické prostredie a rovnako aj pre prostredie mediálnej činnosti. Podľa bodu 3 sloboda prejavu je nutnou podmienkou pre presadzovanie a ochranu ľudských práv. Podľa bodu 7 štát má povinnosť rešpektovať slobodu názoru a slobodu prejavu, pričom sa to týka všetkých úrovni štátu. Štát má povinnosť zabezpečiť ochranu osôb pred konaním súkromných osôb alebo subjektov, ktoré by poškodzovali uplatňovanie uvedených slobôd.

U uvedeného vyplýva, že štát má v tomto smere viaceré nezastupiteľné úlohy:

a) rešpektovať slobodu názoru a slobodu prejavu, čo okrem iného znamená vytvárať k tomu vhodné zákonné a organizačné podmienky pre rôzne formy názorov politickej, vedeckej, historickej, morálnej či náboženskej povahy,

b) ochraňovať osoby pred poškodzovaním,

c) garantovať právo na slobodu prejavu,

d) ochraňovať všetky formy prejavu a prostriedky ich šírenia.

Veľmi zaujímavé je znenie v bode 20, ods. a), v ktorom sa zdôrazňuje, že slobodné komunikovanie informácií a myšlienok o verejných a politických otázkach medzi občanmi, kandidátmi a zvolenými zástupcami je nevyhnutné !

Ozaj, už sme sa stretli v praxi s tým, že vládna moc či masmediálne skupiny umožňovali otvorene sa baviť o politikách USA, NATO a EÚ či národnej vlády, ktoré sa dotýkajú napríklad konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou alebo sa napríklad dotýkali presadzovania globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu ? Žiadne podmienky pre ozajstnú komunikáciu tak zo strany vládnej moci ako aj zo strany mediálnych skupín neboli vytvorené. Vo vzťahu k občanom SR sa zo strany vládnej moci predkladal len oficiálny či prevládajúci výklad, ktorý sa má rešpektovať a zo strany mediálnej sféry sa predkladal rovnako oficiálny či prevládajúci výklad realizovaných politik. Rusko je agresor ! Vakcína je sloboda ! Len v týchto intenciách sa pohybuje práca politikov a celého personálu mediálnych skupín.

Z uvedeného dôvodu je možné konštatovať, že sloboda názoru a sloboda prejavu sa tak zo strany štátnej moci ako aj mediálnych skupín nemohla v plnej kvalite rozvinúť. Príkladmi sú tak potlačenie pravdy o organizovaní globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu ako aj zatajovanie pravdy o podstate konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF a teda súvisiacou s vojnou na Ukrajine.

Je zaujímavé, že tí, čo sa podpísali pod otvorené listy predsedovi vlády SR a členom vlády, tak psychiatri ako aj psychológovia a členovia akademickej obce a ďalší, sa akosi zabudli čo len slovom či vetou zmieniť o tom, ako sa sloboda názorov a sloboda prejavu podieľajú na fungovaní demokratického a právneho štátu. Ako sa dá naplniť ústavné právo občanov SR o ich účasti na správe vecí verejných, keď občania nie sú pripustení do otvorených politických diskusií (komunikácie), pretože oficiálne existuje len pravda Západu – milovaného „demokratického“ sveta, ktorého politiky z úrovne štátnej administratívy USA, NATO a EÚ sa nesmú kritizovať. V skutočnosti občania národných štátov nie sú pripustení ani k žiadnemu dôležitému rozhodovaniu, takže je čas si všimnúť otázku demokracie, jej skutočnej podstaty.

VI.

Všetkých tých, ktorí sa podpísali pod otvorené listy predsedovi vlády SR a členom vlády SR veľmi znepokojuje to, že vládna moc ohrozuje demokraciu na Slovensku a medzinárodné postavenie Slovenskej republiky. A čím je podľa zainteresovaných intelektuálov ohrozená demokracia a medzinárodné postavenie SR ? Politickým správaním a verejným vyjadrovaním sa zo strany predsedu vlády SR Róberta Fica. Z tohto dôvodu od signatárov akademickej obce dostal Róbert Fico výzvu, aby neodkladne uplatňoval rešpekt k hodnotám pravdy a demokracie, upevňoval princípy právneho štátu a podporoval ľudské práva a slobody.

Rešpekt k pravde a k demokracií nie je iba problémom Róberta Fica ako politika, pretože v skutočnosti je problémom kapitalistickej spoločnosti. A teda aj našej slovenskej spoločnosti, keďže sme sa s radosťou vrátili do lona kapitalizmu. Dovolím si zdôrazniť, že kapitalizmus nie je zlučiteľný so skutočnou demokraciou ! To, čo sa pokladá za demokraciu vo vyspelých priemyselných spoločnostiach, to je niečo iné, ktoré by sme sa mali naučiť správne pomenovať a v súlade s pojmovým určením aj vedieť v praktickom živote uplatňovať a posudzovať.

VII.

Takže ako to má byť s poňatím demokracie ? Na pomoc k tomu, aby som odpovedal na položenú otázku, si zoberiem amerického filozofa Davida Schweickarta a jeho veľmi zaujímavé a aktuálne filozofické dielo „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Americký filozof v jednej svojej kapitolu za zaoberal kapitalizmom a jeho zlými stránkami. Medzi zlé stránky zaradil šesť negatívnych charakteristík: nerovnosť, nezamestnanosť, prepracovanosť (vyčerpanosť), chudoba, kapitalistický výsmech demokracií a environmentálnu degradáciu.

Stručne sa zmienim iba o jednom dôležitom znaku – o kapitalistickom výsmechu demokracie. Filozof si postavil otázku: Ako prišlo k tomu, že v súčasnosti sa politická demokracia vo vyspelých kapitalistických spoločnostiach pokladá za prirodzený sprievodný znak kapitalizmu, a nie za jeho antitézu ? Filozof tvrdí: v skutočnosti kapitalizmus nie je zlučiteľný s demokraciou ! To, čo sa pokladá za demokraciu, je niečo iné. Filozof uvádza, že americkí politológovia z Yalskej univerzity Robert Dahl a Charles Lindblom navrhli rozlišovať medzi demokraciou a polyarchiou. Systém, v ktorom široký elektorát vyberá politických lídrov na základe súťaže kandidátov v rozumne čestných voľbách politológovia nazvali polyarchiou. Polyarchia predstavuje politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianske práva zahŕňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády (str.127-128). Filozof tvrdí, že vo všetkých rozvinutých priemyselných spoločnostiach na svete jestvuje dnes polyarchia. Polyarchia nie je zlá vec, je lepšia ako tyrania, lenže polyarchia nie je demokracia (str.128).

Filozof tvrdí, že je potrebné sa pridržiavať demokracie v jej etymologickom zmysle slová – vláda ľudu. Samotnú demokraciu potom definuje ako systém, v ktorom: a) platí všeobecné hlasovacie právo a za b) voličstvo je suverénne ! Podľa filozofa je dôležité si definovať, kedy je voličstvo suverénne. Voličstvo je suverénne, keď:

a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť aktívne zúčastniť na ich riešení,

b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná.

Podľa filozofa je veľmi dôležité pochopiť pojem „privilegovaná trieda“, ktorý je kľúčový. Trieda je privilegovaná, keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu. Demokracia predstavuje systém, v ktorom sú voliči aktívni a dobre informovaní a nemôže na nich svojimi obštrukciami vplývať privilegovaná minoritná trieda. Aby to bolo úplne jasné, je treba chápať, že privilegovanou minoritnou triedou v kapitalizme je kapitalistická trieda. V jej prípade ide o stabilnú minoritnú triedu, ktorá požíva prinajmenej takú politickú moc ako zvolení politici a nepripustí k sebe nijakú inú skupinu (str. 128).

Osobne som zástancom skutočnej demokracie v takom poňatí, ako to v svojom diele opísal americký filozof David Schweickart. Demokracie v etymologickom slova zmysle sa minoritná trieda kapitalistov v skutočnosti veľmi obáva, pretože v skutočnosti táto trieda, napríklad v USA, predstavuje horné jedno percento spoločnosti. Ak si čitateľ pozorne uvedomí, čo je skutočnou podstatou politickej demokracie, tak pri svojom zdravom a normálnom rozume si musí uvedomiť, že ani u nás skutočná demokracia neexistuje, ale najskôr ide o spomínanú polyarchiu. Túto polyarchiu sme si zvykli nazývať demokraciou a samotný štát, že je demokratický a právny.

U nás na Slovensku aj v rámci polyarchie by sme vedeli nájsť určité množstvo problémov, ktoré by mohli svedčiť o tom, že sa aj samotná polyarchia v určitých smeroch deformuje či je nedostatočná. A čo je najviac zaujímavé, minoritná trieda kapitalistov je neviditeľnou triedou v každej „demokratickej“ spoločnosti, pretože sa o nej vôbec nehovorí, ale iba o tom, ako vládna moc robí politiku vo všetkých smeroch úspešnú pre obyčajných ľudí. Ak je minoritná trieda kapitalistov neviditeľná, potom vládna moc nemá žiadnu snahu riešiť v rámci svojej praktickej politiky súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou.

Z uvedeného vyplýva, že výčitka intelektuálov na adresu Róbert Fica, že vláda ohrozuje demokraciu na Slovensku, je obyčajný nezmysel, pretože skutočná demokracia nebola po vzoru vyspelých kapitalistických spoločnosti ani nastolená. Každá vládna moc, založená na politických stranách, len udržiava v spoločnosti určitú úroveň polyarchie. Samotné politické strany a hnutia v kapitalistickej spoločnosti existujú a fungujú len v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu a tomu je prispôsobovaná aj samotná politická činnosť, ktorá má za úlohu v žiadnom prípade nenarúšať kapitalizmus v jeho základoch. Z toho vyplýva, že žiadne doteraz existujúce politické strany a hnutia, a ani ľavicové, vôbec nemajú v plánoch niečo meniť na súčasnom stave polyarchie, pretože pre nich je to najľahšia cesta, ktorou sa môžu uchádzať a dostať k moci. Zatiaľ sme vždy nechali na politické strany a hnutia, aby nám schvaľovali príslušné zákony pre výber politických lídrov pre prácu v zákonodarnom zbore a vo vládnej sfére, hoci v každom prípade išlo a ide o konflikt záujmov, pretože rozhodnutia robia iba pre vlastný prospech, pričom nepodliehajú rozhodnutiam občanov.

Ak naši intelektuáli majú veľký strach z toho, že vláda SR ohrozuje demokraciu na Slovensku, tak by sa mali rozhodnúť, najmä v rámci akademickej obce, aby začali pracovať na príprave „Koncepcie nastolenia skutočnej demokracie v jej etymologickom zmysle v podmienkach SR“ a aby takúto koncepciu predložili na posúdenie predstaviteľov vládnej moci, politickým stranám a hnutiam a vôbec celej spoločnosti a na otvorenie celospoločenskej diskusie aj s návrhom harmonogramu na jej postupné zavádzanie do politického systému a politického konania v podmienkach Slovenskej republiky. Naši intelektuáli by mali pochopiť, že skutočnou prekážkou v nastolení nového prístupu v poňatí demokracie a k tomu vytvorených legislatívnych podmienok, sú v prvom rade politické strany a hnutia, ktoré samé pre seba nechcú a nemôžu vytvoriť príslušné legislatívne podmienky pre politickú demokraciu a teda aj zabezpečenie, že samotné voličstvo bude dostatočne suverénne. Bez novej ľavicovej strany uvedeného zamerania a bez aktívnej účasti voličstva to nepôjde.

Samozrejme, intelektuáli môžu pracovať, ak nemajú záujem venovať sa problematike skutočnej demokracie v jej etymologickom slová zmysle, aj na koncepcií, ako je možné vylepšiť samotnú polyarchiu, alebo v našom súčasnom poňatí, ako je možné vylepšiť súčasnú úroveň demokracie. Napríklad, ako lepšie uplatniť princíp zastúpenia a reprezentácie, ako lepšie formovať vládnu moc, ako lepšie chrániť základné práva a slobody občanov, ako lepšie naplniť občianske a politické práva, ako upraviť postavenie a moc politických strán, aby sa mohol zabezpečiť väčší vplyv občanov na správu vecí verejných, ako lepšie pripravovať a organizovať referenda o dôležitých otázkach, ako skvalitniť volebné zákony, ako využívať aktívne formy demokracie na úrovni územnej samosprávy, ako decentralizovať štátnu moc, ako nastaviť optimálne podmienky rozhodovania pre rôzne mnohé dôležité problémy života spoločnosti, v ktorých sa odzrkadlí práve význam pluralitnej spoločnosti a podobne.

Čitateľ si môže všimnúť, že u nás sa stalo akousi tradíciou, že všetká činnosť niektorých politických strán a hnutí sa v podstate redukuje len na zorganizovanie davovej psychózy na námestiach v našich mestách vo forme rôznych demonštrácií. Tu svoju úlohu zohrávajú aj rôzne mimovládne organizácie, štedro financované zo zahraničia alebo aj samotnou vládou SR. Ak existujú spoločné problémy pre celú Slovenskú republiku, tak prečo sa nastolený a pomenovaný problém nedá prejednať na verejné zhromaždenia občanov podľa obcí a miest, respektíve mestských časti v rámci územnej samosprávy alebo na úrovni okresných konferencií či konferencií územných samosprávnych krajov ? Medzi také spoločné témy či problémy patria napríklad volebné zákony, členstvo SR v NATO a EÚ a niektoré základné politiky spojené s členstvom, otázky vojny a mieru, decentralizácia štátnej správy a moci, otázky regionálneho rozvoja, rozpočet štátu, financovanie miest a obcí, návrhy niektorých dôležitých zákonov a mnohé ďalšie otázky.

Predmetom verejných zhromaždení občanov na úrovni územnej samosprávy by mala byť aj otázka odvolania zástupcov občanov z určitých úradných postov. Lenže táto otázka sa nemôže riešiť primitívnym vykrikovaním, že „Dosť bolo Fica !“  Vyššie som spomenul, že už samotná polyarchia umožňuje, aby občianske práva dávali občanom možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády. Táto problematika musí byť legislatívne ošetrená a musí sa teda dotýkať určitých dôležitých zmien vo volebnom zákone do NR SR, ktorým by bolo možné volebný systém viacej upraviť v prospech občanov – voličov. Ale takáto požiadavka sa na protestoch umyselne neobjavuje. Je zaujímavé, že toto politické strany v opozícií vôbec neberú v úvahu, pretože sa zásadne boja iniciovať zmeny volebného systému v prospech väčšieho vplyvu občanov. A tak radšej organizujú scénické predstavenia občanov na námestiach, akoby im mali prezradiť, že takéto právo na odvolávanie zástupcov občanov počas volebného obdobia má byť legislatívne ošetrené a v zmysle neho majú právo občania určitého volebného obvodu postupovať, pričom treba poznamenať, že u nás je stále v platnosti nezmyselný jeden volebný obvod.

Pre mňa ako občana SR je teda dôležité, o akú opozíciu v politike ide. Ak ide len o opozíciu politických strán a hnutí, ktoré ostali mimo koaličnej väčšiny, tak iba v tom nevidím naplnenie politickej spravodlivosti. Takáto opozícia sa zvrhne len na nezmyselné nadávky na koaličnú vládu alebo na organizovanie demonštrácií, ak neuspeje v rámci parlamentnej demokracie. Pre nastolenie politickej spravodlivosti je dôležitá opozícia občanov podľa ústavného práva, ktoré sa nemôže vyčerpať účasťou malej časti občanov na demonštráciách. Opozícia občanov SR musí byť legislatívne ošetrená, aby právo na opozíciu bolo realizované mimo prostredia davovej psychózy, a tak, aby mohla prinášať pre spoločnosť alebo zainteresované skupiny určitý úžitok.

VIII.

Okrem ohrozenia demokracie našim psychiatrom a psychológom leží na srdci aj ohrozenie medzinárodného postavenia SR a to práve kvôli tomu, aké je politické správanie predsedu vlády SR. Aj v tomto prípade sa intelektuáli z oblasti psychiatrie a psychológie prezentujú nie svojim odborným, ale výlučne politickým stanoviskom. Z obsahu listu je možné celkom jasne pochopiť, že ich obavy z ohrozenia medzinárodného postavenia SR vyplývajú z toho, že zahranično-politické iniciatívy Róberta Fica a jeho vlády sú vraj v rozpore s politikou EÚ a NATO. Vo svojich hlavách to majú psychiatri a psychológovia trošku dopletené.

Medzinárodné postavenie SR nie je výsledkom terajšej vlády SR na čele s Róbertom Ficom. V prvom rade Slovenská republika má svoju právnu subjektivitu, ktorá je predmetom medzinárodného práva, pretože v rámci tohto práva sa uplatňujú – či majú uplatňovať – vzťahy medzi štátmi. A vzťahy medzi štátmi sa zvyčajne uplatňujú medzinárodnými zmluvami. Základnými subjektmi medzinárodného práva sú zvrchované štáty. Slovenská republika bola aj po nadobudnutí svojej samostatnosti úplne zvrchovaným štátom a to až do doby, keď vládnu moc do svojich rúk prevzal Mikuláš Dzurinda, ktorý spoločne s Rudolfom Schusterom zabezpečili, že zásada štátnej zvrchovanosti SR bola výrazným spôsobom a bez súhlasu občanov narušená, pretože bola v roku 2001 ústavným zákonom prijatá novela Ústavy SR, ktorou bol úmyselne zmenený vzťah medzinárodného a vnútorného štátneho práva, aby sa vytvoril priestor pre vstup SR do EÚ a NATO.

Tento akt, prijatý v NR SR dňa 23.2.2001, je čiernym dňom SR a v skutočnosti bol akousi bodkou k tomu, aby sa mohla Európska únia pokladať za nositeľku nadnárodnej ideológie a jej existencia brať v rozpore s medzinárodným právom. Na základe uvedeného aktu a zrealizovaných prístupových rokovaní bola v apríli 2003 zástupcami SR podpísaná Zmluva o pristúpení k EÚ a až v máji 2003 bolo zorganizované referendum o členstve SR v EÚ. Samotná otázka pre zorganizované referendum bola postavená tak, aby v občanoch vyvolávala dojem – presvedčenie, že ide o účasť SR v nejakej veľmi významnej medzinárodnej organizácií, kde SR nesmie chýbať.

Lenže samotný ústavný akt z 23.2.2001 a samotné prístupové rokovania a plnenie rôznych kritérií, vrátane politických, potvrdzujú, že išlo o výrazné oslabenie štátnej moci a štátnej zvrchovanosti v prospech západných štátov – západnej pätnástky, ktorá si zo svojej vôle sformovala nadnárodné politické teleso – Európsku úniu. Slovenskej republike Zmluvou o pripojení k EÚ právna subjektivita nezanikla, ale o niekoľko rokov neskôr zásluhou podpísanej a ratifikovanej Lisabonskej zmluvy členské štáty na čele so svojimi ústavnými činiteľmi právnu subjektivitu priznali nadnárodnému politickému telesu – EÚ, ktorá nemala a nemá k dispozícií žiadny svoj politický národ ako základnej podmienky svojej štátnej suverenity.

Tvrdenie iniciatívnych intelektuálov, že zahranično – politické iniciatívy Róberta Fica sú v rozpore s politikou EÚ a NATO, sú čiastočne pravdivé, ale nie sú založené na vyčerpávajúcich praktických či teoretických postulátoch. Áno, politika EÚ a NATO a teda politika „demokratického“ Západu pod vedením USA je vo vzťahu k Ruskej federácií nepriateľská a dosiahla či prekonala vrchol Everestu a je teda konfrontačná. To, že sa členské štáty EÚ upísali Zmluvou o pristúpení k EÚ, nebolo dôvodom, aby zanikla otázka medzinárodného práva, pretože na planéte Zem nemá právo na svoj život a svoje záujmy iba 27 členských štátov, ktorým vo všetkom vládnu bruselskí mandaríni.

Pre ostatné štáty na našej planéte sa vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva nemenil a to je zásadné pre pochopenie, ako sa môže členský štát EÚ v zahranično – politických otázkach správať. Členstvom SR v EÚ sa naši národní vodcovia zbavili otázky medzinárodného práva v prospech nadnárodného politického telesa (štruktúry) – EÚ, ale na strane druhej aj pre SR, keďže absolútna väčšina štátov je mimo EÚ, ako pre právny subjekt s obmedzenou suverenitou, ostalo k dispozícií to základné poňatie z medzinárodného práva: subjektmi medzinárodného práva sú zvrchované štáty, pričom vzťahy medzi štátmi sa upravujú pomocou medzinárodných zmlúv.

Vinou predstaviteľov členských štátov, rovnako ako vinou predstaviteľov pôvodnej európskej pätnástky, sa od medzinárodného práva odštiepila línia bruselskej EÚ, pričom oveľa väčšia línia, tak po kvalitatívnej ako aj po kvantitatívnej stránke, ostala zachovaná. Z uvedeného vyplýva, že národní vodcovia, ak sú k tomu po politickej a ľudskej stránke zainteresovaní, majú neodňateľné právo v zahranično – politických iniciatívach orientovať sa na všetky svetové strany, ako to zdôraznil aj samotný Róbert Fico. Jednoducho napísané, vláde SR nemôžu Američania, inštitúcie EÚ či Severoatlantickej Aliancie zakazovať, že nesmie mať dohodnuté zmluvné vzťahy s RF, Čínou, Brazíliou a podobne a na základe nich rozvíjať vzťahy vzájomne výhodnej spolupráce a priateľstva. A vláde SR nemôžu rozvoj medzinárodných vzťahov zakazovať ani naši intelektuáli, ktorí týmto postojom zo seba robia „politizujúcich analfabetov“.

Konštatujem, že „politizujúci analfabeti“ si pri výčitke na adresu Róberta Fica vôbec neuvedomili, ako je to v otázke vzťahu národného záujmu a zahraničnej politiky. V skutočnosti zahraničná politika má vychádzať z národného záujmu. Politika EÚ a NATO je politikou nadnárodných štruktúr, ktoré sa riadia nadnárodnou ideológiou, čo je v rozpore s medzinárodným právom. Uvedené nadnárodné štruktúry nemajú v svojom základe žiadny politický národ. Národný záujem je záujmom politického národa, napríklad slovenského, poľského, maďarského, nemeckého, ruského, francúzskeho a tak ďalej. Aby sa národné záujmy jednotlivých politických národov mohli ochrániť, vždy je potrebné, aby nadnárodné inštitúcie fungovali ako organizácie rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe.

V prípade NATO to platí, v prípade EÚ toto pravidlo pre presadzovanie národných záujmov bolo bez milosti zrušené, aby sa zachovanie národnej suverenity a nezávislosti oslabilo na minimum, respektíve úplne zrušilo. Naši politizujúci intelektuáli si možno budú pamätať na nemeckú kancelárku Merkelovú, keď žiadala, aby sa členské štáty úplne zriekli svojej suverenity v prospech Bruselu. EÚ na základe zrady národných politikov získala ako nadnárodný Úrad do svojich rúk zákonodarnú a výkonnú moc, pričom jej základom vôbec nie je politický národ. Lisabonskou zmluvou, ktorú fanatický presadzoval aj Róbert Fico, tento bruselský Úrad získal právnu subjektivitu a problém neexistencie politického národa bol zakamuflovaný do rozhodnutia použiť všetkých občanov politických národov v Európe, že sú zároveň aj občanmi nadnárodného Úradu – EÚ.

Táto finta nemôže byť argumentom, ktorý by mohol ohroziť celkom jasnú axiómu: Neexistuje európsky národný záujem ! Ak by sa táto axióma zo strany bruselských mandarínov a národných vodcov rešpektovala, potom by nebolo možné si ani predstaviť, aby EÚ mala legitímne právo na spoločnú zahraničnú politiku, pretože občania jednotlivých európskych národov nie sú príslušníkmi európskeho politického národa, pretože jednotlivé národné záujmy národných štátov sú rôzne a kolidujú.

Už som naznačil, že zahraničná politika musí vychádzať z národných záujmov politického národa, napríklad slovenského. Je však dôležité pochopiť, čo sa skrýva v pojmovom označení „národný záujem“. V tomto označení sú skryté dve zásadné položky, respektíve črty: a) objektívny záujem a za b) subjektívne záujmy občanov. Čo je potrebné zdôrazniť, ak ide o to pochopiť obsah záujmov ?

K bodu a):

Objektívny národný záujem súvisí s fungovaním štátnej moci, ktorá sa má vyznačovať takými parametrami, aby v plnom režime fungovala štátna suverenita. Štátna suverenita sa do charakterizovať ako právo vykonávať vládu, vydávať zákony vo vlastnej krajine a na medzinárodnom poli sa chovať ako nezávislá jednotka. Vstupom SR do EÚ na základe podpísanej a ratifikovanej Zmluvy o pristúpení k EÚ z roku 2003 a na základe novely Ústavy SR zo dňa 23.2.2001 ústavným zákonom č. 90/2001 Zb. štátna suverenita SR ako politického národa bola výrazným spôsobom oslabená.

K bodu b):

Národné záujmy SR ako politického národa sa pod dohľadom štátnej moci a v podmienkach efektívnej štátnej suverenity formujú cez subjektívne záujmy občanov ako agregátu ich individuálnych a skupinových záujmov a hodnôt. Podstatné je to, že tieto záujmy sú formované v podmienkach politického národa v rámci slobodného politického procesu (konania, politického boja), ktorý je organizovaný v zmysle Ústavy SR a už spomínaného Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Niektoré výsledky politických procesov tvoria základ pre formovanie úloh v oblasti zahraničnej politiky. Táto druhá črta ( bod b) ) – položka národného záujmu sformovaná v rámci vnútroštátneho politického boja nemá žiadny vplyv na tvorbu a realizáciu politik EÚ a NATO. Od Lisabonskej zmluvy subjektívne záujmy občanov národných štátov ako politických národov išli do stratena, pretože došlo k tomu, že boli nahradené občianstvom Únie ako nadnárodnej európskej federácie. Z tohto dôvodu sa z poslancov Európskeho parlamentu urobili zástupcovia občanov Únie. Z právneho hľadiska sa samity Európskej rady zmenili na inštitúciu novej Únie a jej jednotliví členovia sú v prvom rade povinní zastupovať Úniu vo svojich členských štátoch a nie svoje členské štáty v Únií. Práva a povinnosti spojené s občianstvom Únie sú nadradené právam a povinnostiam spojených s občianstvom národného štátu. Členské štáty majú svoje vnútroštátne ústavy, ale tie sú podriadené novej ústave Únie, pretože Lisabonská zmluva zásadne zmenila právnu a ústavnú povahu Únie.

Môžem konštatovať, že národný záujem bol vinou našich politikov aj na čele s ústavnými činiteľmi výrazne oslabený a to tak z pohľadu jeho objektívnej črty – schopnosť udržiavať moc a suverenitu štátu – ako aj z pohľadu formovania subjektívnych záujmov a hodnôt občanov – príslušníkov politického národa, keďže výsledky demokratického politického procesu sa nedajú priamo riešiť a použiť v rámci objektívnej črty. Zásluhou rozhodnutí z úrovne vládnej a zákonodarnej moci v časoch vládnej koalície pod vedením Mikuláša Dzurindu a pod vedením Róberta Fica sa Slovenská republika už nemôže na medzinárodnom poli v rámci EÚ chovať ako suverénna a nezávislá moc.

Ak vychádzam z medzinárodného práva a z pochopenia, že základnými subjektmi medzinárodného práva sú zvrchované štáty, tak nesmie nám ani Brusel zakazovať, aby SR svoje národné záujmy priamo presadzovala v rámci svojej zahraničnej politiky k ostatným štátom na planéte. Iniciatívnym intelektuálom zrejme ide práve o to, aby sa naša vládna moc v zahranično – politickom smerovaní nerozčlenila na dva smery: a) v rámci EÚ a NATO, b) vo vzťahu k ostatným štátom vo svete, ktoré fungujú mimo členstva v EÚ a NATO.

Títo intelektuáli v rámci svojho „odborného“ hľadiska sa dopracovali k záveru, že zahranično – politické iniciatívy nesmú byť v rozpore s politikou EÚ a NATO, ktoré ako nadnárodné štruktúry medzinárodné právo najskôr obchádzajú či popierajú. Treba jednoznačne povedať, že do tohto politického ambivalentného stavu nás dostala aj vládna moc pod vedením Róberta Fica, ktorý na jednej strane ešte stále prežíva nespochybniteľnosť členstva SR v EÚ a NATO a na strane druhej už jasne začal pociťovať, že jeho predstavy o nehynúcej láske Západu k slovenskému národu sú jednoducho polokoloniálne triky a maniere.

Ak je kapitalistická trieda vládnucou triedou, akým spôsobom v skutočnosti vládne ? Ako sa zakomponujú kapitalistické stanoviska do verejnej politiky ? Je to na samostatný článok. Teraz iba naznačím, že finta vplyvu kapitalistickej minoritnej triedy na život ľudí v kapitalistickej spoločnosti sa skrýva napríklad v tom, že národné má byť podriadené globálnemu systému riadenia, že potrebám kapitálu sa prispôsobujú samotné volebné systémy do zákonodarných zborov, že finančné zdroje sa prelievajú do neziskových organizácií, ktorých “rodičmi”  je práve uvedená minoritná trieda kapitalistov, že v rukách tejto triedy sú samotné média.

IX.

Aj výčitka intelektuálov – „strážnych psov“ Západu za udržanie dominancie jeho politik, že Róbert Fico nevie, kto je brutálny agresor a kto je brániaca sa obeť, je z jednej strany výsledkom politických postojov Róberta Fica k ukrajinskej kríze, založenej Majdanom vo februári 2014, pretože pod jeho vedením vládna moc nikdy občanom SR nezvestovala pravdu o Ukrajine, pravdu o politike USA, NATO a EÚ vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií a nikdy zo svojej mocenskej pozície nedonútila mediálnu sféru na Slovensku, aby o dianí na Ukrajine a aj v Európe bola zabezpečená sloboda názoru a sloboda prejavu a teda diverzita zdrojov informácií a názorov.

„Slepá láska“ k Američanom, k NATO a k EÚ, ktorú za svoju politiku prijali členské štáty NATO a EÚ, doviedli celý „demokratický“ Západ do nového pokusu o vojenské ťaženie na východ proti RF. Lenže toto vojenské ťaženie nie je zamerané len na oslabenie a zničenie RF či vôbec slovanských národov, ale aj na použitie celej Európy pre potreby Američanov, pretože na úpadku celej Európy a zničenia Ukrajiny či Ruska, sa môže opäť, ako po 2.svetovej vojne, posilniť dominantné postavenie Američanov nad Európou či svetom.

Výčitka vzdelaných intelektuálov o tom, že Róbert Fico nevie, kto je brutálny agresor a kto brániaca sa obeť je z môjho pohľadu priznaním, že samotní intelektuáli zo seba robia „politizujúcich analfabetov“, pretože vôbec nepochopili, aké plány mal a má „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ s Ukrajinou a RF. V skutočnosti všetko, čo sa odohrávalo na Ukrajine už od roku 2013, či od začiatku roka 2014, vôbec nesúvislo iba s tým, že sa susediace bratské vzťahy Ukrajiny a RF dostali do nezmieriteľného nepriateľstva, z ktorého vzišlo, že strana RF predstavuje brutálneho agresora a strana Ukrajiny predstavuje brániacu sa obeť. Takéto určenie pre stranu RF a stranu Ukrajiny je vhodné a potrebné len pre západnú propagandu, aby občanom členských štátov EÚ a NATO mohla vymývať mozgy a aby sa mohla všetká vina a špina hádzať na plecia RF.

Intelektuáli veria rozprávke o tom, že Róbert Fico sa nemal stretnúť s Vladimírom Putinom, pretože on nesie politickú a morálnu vinu za smrť desaťtisícov ľudí. V skutočnosti politickú a morálnu vinu za všetko, čo sa deje na Ukrajine od roku 2014 nesie „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. K tomuto tvrdeniu použijem vyjadrenia výkonného riaditeľa „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite profesora a doktora filozofie Paula Christie z rozhovoru, ktorý sa konal v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ v Nemecku ( Dolné Sasko ) ešte v júni 2014 roku.

Okrem iného bola postavená otázka, komu zo svetových hráčov je výhodná situácia, ktorá vznikla na Ukrajine a teda v čase Majdanu a štátneho prevratu. Podľa výkonného riaditeľa treba určiť hlavný svetový problém súčasnosti, ktorého riešenie je neodkladné a kto zo svetových hráčov je priamo zainteresovaný na vyriešení tohto problému, tak ten bude hrať i hlavnú úlohu v ukrajinských udalostiach. A za hlavný svetový problém profesor určil vyriešenie finančných otázok, pretože štátny dlh USA bol vtedy 17 triliónov dolárov a mohol, podľa názoru výkonného riaditeľa, viesť k zničeniu ľudskej civilizácie. Američania preto začali hľadať mierovú cestu riešenia krachu americkej valuty a túto cestu našli.

Možnosť uhasiť dlh USA bez radikálneho pádu životnej úrovne Američanov je realizovateľná len na cudzí účet. Bolo potrebné nájsť toho, s pomocou koho by Amerika mohla riešiť svoje finančné problémy. Riešenie pre Ameriku bolo nájdené ! Pre riešenie dlhov potrebujú USA nové trhy svojim objemom zrovnateľné s trhom samotných USA. A takýmto trhom je európsky trh. Američania museli nájsť spôsob, ako by bolo možné kompletne európsky trh otvoriť pre USA. A podľa profesora je potrebné obe ekonomiky doslova spojiť v jednu ekonomiku. Z tohto dôvodu je treba ekonomiku Európy preorientovať k tesnejšej spolupráci s USA. A v rámci toho existuje problém, ako vyriešiť závislosť Európy na dodávkach energonosičov predovšetkým z Ruskej federácie.

Profesor má jasno v tom, ako problém energonosičov z RF riešiť. Podľa neho je potrebné v Európe vytvoriť takú situáciu, aby sa Európania sami zriekli energetickej spolupráce s Ruskom a to aj za cenu, že toto rozhodnutie bude pre nich krajne nevýhodné. Z pohľadu profesora je dôležitá práve úloha Ukrajiny a preto hlavnou úlohou udalosti, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine, je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania natrvalo zriekli spolupráce s Ruskom a úplne sa preorientovali na spoluprácu s USA. Pre USA sa Ukrajina po štátnom prevrate stala nástrojom, pomocou ktorého je možné riešiť všetky problémy, vrátane toho, aby Rusko zrušením vzťahov s Európou iba živorilo.

A preto bolo potrebné, aby sa na Ukrajine odohral krvavý Majdan, aby došlo k štátnemu prevratu a moci sa mohla chopiť skupina, ktorú nazývam kyjevská diktatúra, ktorá úplne zrušila vzťahy s RF a začala vnútroštátnu vojnu proti svojmu obyvateľstvu na Donbase. Čiže Ukrajinu si USA vybrali pre riešenie úlohy uniku svetovej ekonomiky zo situácie krachu americkej valuty. Na Ukrajine bol vytvorený riadený chaos aj za výraznej pomoci ukrajinských nacionalistov, EÚ a NATO, ktorý mal viesť k agresívnosti RF. Podľa profesora Amerika na Ukrajine sleduje výlučne svoj vlastný cieľ zachovania svetového finančného systému, založeného na dolároch. Aj preto napríklad nesmela byť dodržaná dohoda s opozíciou o predčasných voľbách prezidenta, aj preto sa nesmela ukončiť vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou kyjevskej diktatúry proti Donbasu a nesmeli platiť minské dohody. Aj preto sa musela Ukrajina militarizovať a pripravovať na ďalšie vojenské strety.

Aby sa mohli ekonomické väzby medzi Európou a Ruskom roztrhnúť, bolo potrebné Európanov vystrašiť ruským nebezpečenstvom, ruskou agresivitou tak, aby sa triasli možnou ruskou agresiou. Podľa profesora média musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite Rusov. Takže celá konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti RF dopadla tak, ako sa očakávalo: kyjevská diktatúra pod nacistickým vedením viedla vnútroštátnu vojnu proti Donbasu, Krym sa podarilo Rusom zachrániť pred vpádom nacistických bánd, militarizácia Ukrajiny pokračovala rýchlym tempom v príprave na znovu dobitie Krymu.

A po referendách o pripojení štyroch oblasti Ukrajiny k RF a po sklamaniach z nedodržania minských dohôd už bolo jasné, že vstup vojenských síl RF na územie Ukrajiny už bude nevyhnutnosťou, z ktorej sa RF nemôže vyvliecť. Západná propaganda už mala k dispozícií tromf k tomu, aby RF bola označovaná za agresora a Ukrajina za nevinnú obeť. Lenže bez štátneho prevratu vo februári 2014, bez osemročnej vnútroštátnej vojny kyjevskej diktatúry proti obyvateľstvu Donbasu, bez militarizácie Ukrajiny za výdatnej pomoci Západu a bez pripravovaného útoku na Krym žiadne vojenské ťaženie ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny by nebolo potrebné.

Ukrajina pod vedením Západu na čele s USA, NATO a EÚ sa dostala pod jeho Koloniálnu správu. Kyjevská diktatúra na čele s prezidentmi Porošenkom a Zelenským plnila úlohu regenta a to všetko v mene toho, že Ukrajina povedie zástupnú vojnu proti RF. K takémuto tvrdeniu nie je problém dopracovať sa na základe existujúcich faktov, ale našich listových intelektuálov to vôbec nezaujíma. Takže Ukrajina z pohľadu svojej úlohy, ktorú má zohrať proti RF, nie je žiadna obeť ruskej agresie, ale akýsi štátny žoldnier, ktorý bol najatý a podujal sa obetovať svoj národ v prospech západného kapitálu na čele s USA. V tejto zástupnej vojne nejde iba o zničenie či porážku RF, ale aj o prístup západného kapitálu k nerastnému bohatstvu a ďalším aktívam Ukrajiny.

X.

Je zaujímavé, že psychiatri a psychológovia chcú poučovať pána Róberta Fica, ale pritom samotným obsahom svojho listu sa pridali k predstaviteľom celého Západu a podporujú ich v ich nenávisti proti RF či osobne k prezidentovi Vladimírovi Putinovi. Práve zo svojho odborného zamerania sa skôr mali všetci „podpisovači“ zjednotiť v názore, že kolektívnej nenávisti zo strany západných elít je potrebné sa zbaviť a že znášanlivosť národov vo svete má byť akýmsi dobrým základom pre medzinárodnú spoluprácu a mier vo svete. Keď teda naši „odborníci“ na politiku si veria, že sú dobrí, pravdovravní a spravodliví, ako je možné, že si nevšimli, že prezident Ruskej federácie Vladimír Putin ešte v roku 2018 vydal nám, Európanom, svoju „Výzvu za mier“, v ktorej nám jasne odhalil, o čo ide na Ukrajine po štátnom prevrate vo februári 2014 a čo sa v súvislosti s Ruskou federáciou chystá. Dovolím si niekoľko myšlienok z „Výzvy za mier“ našim intelektuálom pripomenúť.

Pravým cieľom všetkých politikov z Európy či spoza oceána, ktorí chcú vyvolať vojnu, je bohatstvo Ruska. Má Rusko rozdať svoje bohatstvo, aby sa vyhlo vojne ? Má nechať likvidovať svoje vlastné obyvateľstvo na Ukrajine ? Vojna v plánoch jej strojcov nemá skončiť na Ukrajine. Hlavným cieľom je Rusko, ale vojna zachváti celú Európu. Prezident Putin jasne upozornil nás, Európanov, na to, o čo ide samotnej Amerike. Iba vojnová výroba zaistí vyšší zisk USA a vytrhne USA z dlhovej krízy. Vzájomné vyvražďovanie celých národov v Európe zlikviduje v prospech USA konkurenciu v podobe EÚ a Ruska. Čo pomôže USA viac rozšíriť sféru jej vplyvu než povojnové pôžičky presne podľa odskúšaného scenára použitého po 2. svetovej vojne ?

Vladimír Putin sa nás v svojej „Výzve za mier“ otvorene pýta, kde sa schováme pred jadrovými výbuchmi. V mene čoho má zhorieť tento svet ? V mene demokracie ? Kde vidíme demokraciu v tom, čo sa deje na Ukrajine ? Rusko vidí len fašistickú vládu, armádu porušujúcu medzinárodné konvencie a premyslenú genocídu vlastného obyvateľstva, ktorého vinou je iba to, že rozpráva po ruský a chce nezávislosť na fašistickej Ukrajine. Rusko nie je nepriateľom Európy a ani každého občana Európy. Nepriateľom každého občana Európy sú nenásytní politici. Vladimír Putin postavil otázku, či môžeme zabrániť chystanej vojne s Ruskom, do ktorej nás tlačia politici a kúpené média. Áno, vojne môžeme zabrániť a to môžu urobiť celkom obyčajní ľudia, ke´d celkom malí a slabí budú robiť to isté – bojkotovať všetkých politikov, ktorí zvyšujú napätie, ktorí volajú po sankciách a zásahu proti Rusku. Nedopustiť uplatnenie zla, ktoré chcú šíriť. Bojkotovať vstup Ukrajiny do NATO, bojkotovať média, ktoré vojnu podsúvajú ako jediné riešenie. Toľko v stručnosti k „Výzve za mier“, ktorú adresoval Európanom Vladimír Putin.

A aká bola reakcia obyvateľstva SR na „Výzvu za mier“, ktorú nám adresoval ešte v roku 2018 prezident RF ? Vôbec žiadna !!! Predstavitelia zákonodárnej a výkonnej moci boli ticho – nereagovali, predstavitelia politických strán a hnutí k tejto Výzve nepodnikli žiadne zmysluplné kroky, celá mediálna sféra si to vôbec nevšimla, mimovládne organizácie, ktoré v minulosti či v súčasnosti vystrájali a vystrájajú na námestiach, si nezobrali „Výzvu za mier“ k srdcu a ani ich nenapadlo organizovať občanov k podpore Výzvy a k organizovaniu protivojnového frontu. Nikomu nevadilo, že kyjevská diktatúra s podporou Západu vedie vnútroštátnu vojnu s následnou humanitárnou krízou proti svojmu obyvateľstvu.

Žiaľ, aj tí naši politici, ktorí sú v súčasnom koaličnom zoskupení, nepodnikli žiadne politické kroky k tomu, aby sa pokúsili zorganizovať obyčajných ľudí do bojkotov proti politikom – vojnovým štváčom zo Západu a, samozrejme, aj na samotnej Ukrajine. Na „Výzvu za mier“, ktorú adresoval prezident RF Vladimír Putin nereagovali ani „bojovníci za demokraciu“ psychiatri a psychológovia zo SR, ani celá naša akademická obec a žiaľ, ani celá veľká skupina komunálnych politikov. Bojkot proti politikom – vojnovým štváčom – sa nikde v Európe nekonal, pretože národy sa dali zošnurovať do dvoch kazajok: Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie. Vojnovým štváčom a ich záujmom bol postupne vystlaný ich vojnový chodník červeným kobercom až na Ukrajinu a k hraniciam RF.

XI.

Vojna na Ukrajine je vojnou „demokratického“ Západu proti RF a Ukrajina si tu plní úlohu bojovať za záujmy Západu až do posledného Ukrajinca. Naši odborníci na mentálne zdravie ľudí a ďalší intelektuáli svojim listom Róbertovi Ficovi celkom jasne dosvedčujú, aké sú ich občianske a politické postoje. Politika EÚ a NATO pod vedením Američanov je pre nich nespochybniteľná a ani v tých najmenších detailoch, v ktorých sa, naopak, začína vyjasňovať Róbertovi Ficovi. Nenávisť politikov Západu k RF dosiahla vrchol Everestu a odborníkom na mentálne zdravie takáto organizovaná nenávisť vôbec nevadí. Práve naopak, trvajú na tom, že zahranično – politické iniciatívy Róberta Fica či vládnej moci musia byť za každú cenu úplne komfortné s politikami EÚ a NATO. V dnešných časoch to znamená, že majú byť úplne v súlade s vojenským ťažením Západu na východ proti RF. V tomto smere sa z nich stali len aktivisti – prisluhovači tohto ťaženia, ktoré sa po neúspechu fašistického Nemecka podarilo za priamej pomoci Ukrajiny obnoviť.

Títo prisluhovači si od roku 2014 nemali čas všimnúť, že na Ukrajine nelegitímna štátna moc – kyjevská diktatúra – vedie vnútroštátnu vojnu proti obyvateľstvu Donbasu, ktorého vinou, ako to pripomenul v svojej „Výzve za mier“ Vladimír Putin, je len to, že rozpráva po ruský a chce nezávislosť od fašistickej Ukrajiny. Títo prisluhovači ani do dnešných dní nepochopili, že na Ukrajine sa štátny prevrat v roku 2014 a všetky následné udalosti a pomoc Západu kyjevskej diktatúre odohrávali iba v záujme vojenského ťaženia Západu na východ proti RF. A keďže naši odborníci na mentálne zdravie ani toto nepochopili, tak nemôžu pochopiť ani to, kto je agresor a kto je obeťou. V každom prípade treba dodať, že ukrajinský národ je skutočne obeťou, ale v prvom rade zásluhou politiky Západu na čele s USA, NATO a EÚ.

Západ v mene svojich koristníckych cieľov využil historickú príležitosť a rozhodol sa k tomu použiť Ukrajinu. Stačilo zorganizovať štátny prevrat a do verejného priestoru doslova vpustiť rôzne formácie ukrajinských nacionalistov a banderovcov. Ukrajina sa stala obeťou politiky Západu. RF začala brániť svoje národné záujmy, začala sa brániť pred svojim zničením a koristníctvom Západu. A naši odborníci na mentálne zdravie túto politiku krvilačného Západu podporujú bez výhrad. Neuvedomujú si, že po hitlerovskom Nemecku v týchto rokoch ide v poradí druhé zorganizované vojenské ťaženie na východ proti RF. Toto ťaženie treba zastaviť, aby neprerástlo do 3. svetovej vojny, pretože potom už bude neskoro.

V zásade medzi intelektuálmi a Róbertom Ficom nie sú žiadne veľké rozdiely, ale ak sú, tak sú veľmi dôležité. Obidve strany preferujú nespochybniteľnosť členstva SR v EÚ a NATO. Určitý pozitívny posun je však bádať v názoroch a postojoch Róberta Fica. Čoho sa týka spomínaný pozitívny posun u Róberta Fica ? Že je potrebné niečo začať robiť iným spôsobom ako doteraz, aby vojna na Ukrajine neprerástla do ešte väčšieho konfliktu a preto sa treba vzdať zásadného nepriateľstva k RF a hľadať mierové riešenie. Lenže mierové riešenie sa nenájde, keď sa západní politici nebudú rozprávať s predstaviteľmi RF. Ja si dovolím tento posun v myslení a konaní Róberta Fica opísať podľa svojho uvažovania.

Predseda vlády SR Róbert Fico bol a je veľkým zástancom takých nadnárodných štruktúr ako sú Európska únia a Severoatlantická Aliancia a ich politik. A zdá sami, že je stále veľmi nepoučiteľným. Kto je zástancom členstva SR v EÚ a v NATO je automatický, či si to uvedomuje alebo nie, aj zástancom politiky Američanov vo vzťahu k Európe a k svetu. Slabinou našich národných vodcov je to, že členstvo SR v NATO a v EÚ si mýlia s potrebou nespochybniteľnej vernosti týmto štruktúram na čele s USA a teda aj k samotným politikám, ktoré sú formované v centrálach Bruselu aj za ich účasti či v Bielom dome.

Vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny bol zaznamenaný vo februári 2022. Tento vstup bol výsledkom politik USA, NATO a EÚ a samotnej kyjevskej diktatúry na čele s prezidentom Ukrajiny ako renegátom. Za osem vojnových rokov na Ukrajine sa občan SR nedozvedel nič o tom, ako pracujú a rozhodujú naši národní vodcovia a poverení zástupcovia v inštitúciách EÚ a v štruktúrach NATO. Tvrdí sa, napríklad, že NATO je medzivládna organizácia, v ktorej si členské štáty ponechávajú svoju suverenitu a nezávislosť. Rozhodnutia Severoatlantickej rady sa prijímajú konsenzom, teda zhodou všetkých členských štátov. Možnosť zdržania sa neexistuje, čo znamená, že každý členský štát má možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že vždy existovala určitá možnosť zabrzdiť prijatie určitých politických a vojenských rozhodnutí.

V Severoatlantickej rade sme zastúpení stálym predstaviteľom SR, vo Výbore pre obranné plánovanie ministrom obrany SR, vo Vojenskom výbore pracujú vojenskí predstavitelia členských štátov. Existuje Parlamentné zhromaždenie NATO, v ktorom členovia parlamentov diskutujú o otázkach spoločného záujmu. Ak sa v NATO rozhoduje na základe konsenzu, tak to znamená, že s konfrontačnou politikou Západu proti RF bol daný súhlas aj zo strany všetkých tých, ktorí boli povinní zastupovať SR. Pojmové označenie „konfrontačná politika“ je v skutočnosti súhrnným označením pre všetky rozhodnutia, ktoré boli a sú prijímané v centrále NATO nad rámec toho, čo je predmetom Severoatlantickej zmluvy. V prípade EÚ ide o všetky prijímané rozhodnutia, ktoré nepodporujú rozvoj ekonomických (všestranných) vzťahov členských štátov s RF, či také, ktoré podporujú kyjevskú diktatúru v jej nepriateľstve k RF.

Výrazom konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu k RF je priamo to, že Západ pod priamym vedením štátnej administratívy USA praktický zaviedol nad Ukrajinou svoju Koloniálnu správu s potrebou využívať pre potreby Západu ľudské zdroje a aktíva ukrajinského národa a pre potrebu vedenia vojnových operácií zo strany Ukrajiny poskytovať tak finančné zdroje ako aj vojenský personál NATO, vojenskú techniku a rôzne zbraňové systémy.

XII.

V liste, ktorý psychiatri a psychológovia zaslali Róbertovi Ficovi, sú vymenované určité črty, ktoré podľa odborníkov na mentálne zdravie ľudí sú charakteristické pre jeho politické správanie sa. A je pritom zaujímavé uviesť, čo signatári listu akosi zabudli Róbertovi Ficovi vyčítať. Touto výčitkou mala byť otázka, prečo sa ako predseda vlády SR nepostaral, aby zástupca SR na Treťom výbore Valného zhromaždenia OSN hlasoval za rezolúciu o boji proti glorifikácií nacizmu, ktorú navrhla RF a ktorú celkom podporilo 116 krajín, 54 bolo proti a 11 sa zdržalo hlasovania. Na vládu SR je hanba, že nezabezpečila, aby sme ako štát nepatrili k tým štátom, ktoré glorifikáciu nacizmu potrebujú pre svoje politické záujmy a ciele.

A keď všetky členské štáty EÚ a NATO jednotne hlasujú proti rezolúcií o boji proti glorifikácií nacizmu, napovedá to veľmi veľa o tom, akú politiku NATO a EÚ presadzujú. Postoj SR k otázke nacizmu je potom plne v súlade s politikou NATO a EÚ, ktoré pod vedením USA potrebovali a potrebujú, aby na Ukrajine nacizmus zohrával v politike kyjevskej diktatúry dôležitú úlohu. Podľa psychiatrov a psychológov zahranično – politické iniciatívy Róberta Fica sú v rozpore s politikou NATO a EÚ, hoci táto ich zábudlivosť na oficiálny postoj SR k nacizmu ukazuje, že nie je to tak, respektíve, že ani túto záležitosť úmyselne nespomenuli, pretože sa s takýmto postojom úplne zhodujú.

Intelektuáli si v rámci svojej výčitky predsedovi vlády SR k jeho zahranično – politickým iniciatívam zabudli položiť si túto zásadnú otázku: Robia NATO a EÚ pod vedením USA rozumnú, na mier a mierovú spoluprácu národov zameranú zahraničnú politiku ? A čo je či má byť základom zahraničnej politiky ? Sú to predsa národné záujmy politického národa, ktoré sa nesmú obetovať v prospech akýchsi záujmov nadnárodných štruktúr či svetovládnych ambícií Američanov ! Vyššie som v tomto článku spomenul rozhovor s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ Paulom Christie. Podľa výkonného riaditeľa už vieme, že dlhy USA je možné riešiť len na cudzí účet a že táto úloha pripadla Európe aj za pomoci Ukrajiny, že udalosti na Ukrajine a v Európe je treba organizovať tak, aby sa celý svet, každá strana v tej či onej miere zúčastnila na riešení finančných problémov Ameriky. Požiadavka na takúto globálnu operáciu sa potom prenáša do politik NATO a EÚ a jednotlivých členských štátov.

Čo je dobrého na zahraničnej politike USA a NATO, ak sa rozhodli natrvalo pretrhnúť ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska ? A čo je dobrého na zahraničnej politike EÚ, ak sa jej mandaríni rozhodli túto zvrhlú politiku rozdelenia Európy a Ruska podporovať a iniciatívne pracovať na vlastnom sebazničení Európy ? Čo je dobrého na tom, ak sa Američania za súčinnosti s NATO a EÚ rozhodli použiť Ukrajinu proti RF, zorganizovať všetky udalosti na Ukrajine tak, aby sa Ukrajina a RF dostali do nepriateľského – vojnového vzťahu ? Ako zdôraznil výkonný riaditeľ, Spojené štáty na Ukrajine sledujú výlučne svoj cieľ zachovania svetového finančného systému. Ak bolo treba Európanov vystrašiť ruským nebezpečenstvom, potom to bolo možné dosiahnuť len za predpokladu uregulovania udalosti na Ukrajine v prospech vojenského konfliktu s RF. Záver je taký, že štátna administratíva USA zorganizovala za pomoci NATO a EÚ Ukrajinu tak proti samotnej Európe ako aj proti RF. A EÚ za túto službu Ukrajiny, súvisiacu s rozkladom Európy, ešte výrazne finančne podporuje až pokiaľ to bude potrebné – do víťazného konca, ktorý sa dosiahne pádom veľkej koristi – Ruskej federácie !

Vláda SR pod vedením Róberta Fica sa skutočne nezaoberá myšlienkou, ako ukončiť členstvo SR v EÚ a NATO. Od ostatných volieb do NR SR už niekoľkokrát bolo predstaviteľmi koaličnej vlády či ústavnými činiteľmi deklarované, že členstvo SR v EÚ a NATO je nespochybniteľné. Pojem „nespochybniteľné“ nie je správne z môjho pohľadu používať, pretože buď SR je členom nejakého zoskupenia alebo nie je. Ak je národný štát určitým spôsobom s inými národnými štátmi zorganizovaný v určitý nadnárodný či medzinárodný celok, má mať za každých okolnosti právo na prejav svojich štátnych a národných záujmov, svojej suverenity a nemôže byť zbavený svojho práva aj na samotnú kritiku všetkých tých záležitosti, ktoré sa buď EÚ alebo NATO týkajú. Akési vnútorné demokratické prostredie v rámci nadnárodných štruktúr musí existovať.

Lenže mimo vnútorného demokratického prostredia, na ktoré majú právo predstavitelia vládnej moci každého národného štátu, je potrebné si uvedomiť, že musia existovať podmienky aj pre výkon politického práva občanov národných štátov. Občania členských štátov nesmú byť zbavení práva na kritiku politík EÚ a NATO a aj práva účasti na určitých rozhodovacích procesoch. Z postojov našich intelektuálov vyplýva, že ak v rozpore s politikami NATO a EÚ nesmú byť postoje predsedu vlády SR Róberta Fica a že sa politika uvedených nadnárodných štruktúr nesmie kritizovať, tak potom sú aj proti samotným občanom SR, pretože im nevadí, že občania členských štátov sú zbavení práva na kritiku politik EÚ a NATO.

Treba konštatovať, že každá naša vládna moc sa vo všetkom, čo bolo zo strany Bruselu a teda v rámci NATO a EÚ pripravené a realizované, iba prispôsobovala a nerobila žiadne prieky. To najdôležitejšie, čo sa týka politik EÚ a NATO, sa pred občanmi členských štátov zo strany každej vládnej moci a mediálnych skupín zamlčuje a nezdôrazňuje. Podmienkou riadneho fungovania tak Severoatlantickej Aliancie ako aj Európskej únie nemôže byť rozpracovanie a realizácia konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti RF. Toto je nadpráca, ktorá je v záujme západného kapitálu. Touto konfrontáciou bola porušená Charta OSN, Zmluvy o pristúpení k EÚ či samotné základy medzinárodného práva, rovnako ako samotná Severoatlantická zmluva. Za dlhé roky bolo postupne pripravené a zorganizované vojnové ťaženie Západu proti Ruskej federácií, doprevádzané výchovou obyvateľstva Európy k nepriateľstvu s RF.

Slovenská republika sa prostredníctvom svojich národných vodcov do tejto konfrontačnej politiky v plnej miere zapojila, pretože nikdy nedokázala klásť prekážky k jej formovaniu a presadzovaniu. A akousi pomyslenou bodkou za touto konfrontačnou politikou je už spomínané odmietnutie zástupcu SR podporiť rezolúciu o neprípustnosti glorifikácie nacizmu či nedávne posolstvo prezidenta SR Ukrajine pri príležitosti tisíc dní vojny, v ktorom prezident republiky vyjadril podporu Ukrajine, čo v mojom ponímaní bola vyjadrená podpora kyjevskej diktatúre, že vedie zástupnú vojnu proti RF. Výsledky doterajšej konfrontačnej politiky Západu proti RF s využitím Ukrajiny ako vhodného nástroja tejto politiky sú už teraz veľmi zreteľné:

a) zmarené životy ľudí na oboch stranách konfliktu v ich najproduktívnejšom veku, v prípade Ukrajiny ešte k tomu za záujmy západného kapitálu,

b) bola rozbitá bezpečnostná architektúra Európy, pretože bez RF nie je možná,

c) na Ukrajine a v Európe sa opätovne podarilo oživiť fašizmus a nacizmus,

d) Ukrajina bola sformovaná do silného militaristického východného krídla NATO, ktoré sa má stať silnou hrozbou pre RF,

e) bola rozvrátená ekonomická spolupráca Európy s RF, ktorej následky sa odzrkadľujú na upadajúcej ekonomike Európy.

Na programe dňa politických aktivít vládnej moci vôbec nie je otázka ukončenia členstva SR v NATO a v EÚ, hoci osobne by som to privítal. Na programe dňa týchto dní a tohto vojnového obdobia na Ukrajine je problém, ako začať s definitívnou platnosťou riešiť mierový ústup od konfrontačnej politiky Západu proti RF, ako ubrániť mier v Európe a vo svete. Práve toto z môjho pohľadu predseda vlády SR pochopil. A rovnako pochopil, že EÚ a NATO môžu a majú za povinnosť fungovať aj bez politiky nepriateľstva s RF, ktorá je zameraná na oslabenie a zničenie v prospech koristníckych záujmov západného kapitalizmu. To nie je málo, čo predseda vlády SR pochopil a v zmysle toho začal aj konať. Ako som si všimol, aj na samotných protestoch je práve tento pozitívny obrat k potrebe presadzovanie mierovej politiky zo strany pána Róberta Fica predmetom kritiky, čo je v skutočnosti šokujúci poznatok o tom, prečo organizátori protestov takto zneužívajú dôverčivých občanov.

„Demokratický“ Západ sa zatiaľ k žiadnemu mierovému ústupu zo svojich zvrhlých plánov nechystá ustúpiť. Možno sa to podarí novému prezidentovi USA. V Bruseli sa už začali schádzať ponerizovaní vodcovia členských štátov a nadnárodných inštitúcií, aby sa poradili, ako bude potrebné navyšovať vojenské rozpočty, potrebné vraj k obrane Európy pred ruským imperializmom. Ponúka sa otázka: Ak za 2. svetovej vojny fašistické Nemecko neustúpilo dobrovoľne zo svojich expanzionistických pozícií, ale bolo prinútené kapitulovať, môžeme sa domnievať, že v rámci terajšieho vojenského ťaženia Západu na východ sa Západ na čele s USA rozhodne úplne stiahnuť zo svojich vybudovaných pozícií na Ukrajine alebo sa riešenie nájde iba v rámci jeho donútenej kapitulácie pred ruskými ozbrojenými silami ? Čas ukáže, ale je pravda, že predstavitelia RF už nemôžu dôverovať západným „niekdajším partnerom“, pretože tí vždy zradili.

XIII.

Je tu nakoniec ďalšia dôležitá otázka. K čomu vlastne majú slúžiť listy našej inteligencie z rád psychiatrov, psychológov, akademickej obce, z dokonca z oblasti školstva, adresované predsedovi vlády SR ? K čomu majú slúžiť organizované demonštrácie na námestiach v mnohých mestách SR ? Iba k tomu, aby vládna moc pod vedením Róberta Fica kapitulovala ? Iba k tomu, že vraj na našich námestiach prítomní demonštranti prišli brániť demokraciu ? Iba k tomu, že nám hrozí, že Slovenská republika nebude patriť do Európy ? Iba k tomu, aby sa občania aj touto formou zdokonaľovali v svojej nenávisti k RF ? Iba k tomu, že dosť bolo Fica, dosť bolo Ruska a Putina ?

Tak listy intelektuálov z niektorých oblasti života spoločnosti ako aj opakujúce sa demonštrácie „revolučných“ občanov v rôznych mestách SR môžu mať v skutočnosti jeden a ten istý dôvod, ktorým môže byť či je skrytá agenda tých, ktorí sú držiteľmi konceptuálnej moci a majú k tomu finančné zdroje a média, aby dav demonštrantov „štekal“ podľa určeného scenára a aby vytvorená psychóza umožňovala „revolučné“ občianstvo aj vhodným spôsobom vychovávať. V čom spočíva skrytá agenda, prezentovaná listami intelektuálov a demonštráciami ?

Slovenská republika v tomto období, podobne ako za vlády Igora Matoviča (schizoida), v tomto období slúži ako územie pre určitý „sociologický výskum“, ktorý je potrebné zrealizovať na určitých sociologických vzorkách, aby sa ukázali a potvrdili určité očakávané výsledky. Skrytá agenda, spojená s činnosťou intelektuálov na Slovensku a s organizovanými demonštráciami v mestách SR, má za úlohu odvádzať pozornosť občanov od toho najnaliehavejšieho problému, ktorý sa rozrástol v samotnej Európe, ktorý v skutočnosti vyžaduje naliehavé spôsoby riešenia a ktorý sa bez vplyvu občanov národných štátov nemôže uspokojivo vyriešiť, respektíve, ktorý sa ani nesmie riešiť v prospech zachovania mieru v Európe a vo svete.

Skrytá agenda protestov proti vláde SR na čele s predsedom vlády SR Róbertom Ficom súvisí s potrebou vojnových štváčov zo Západu, aby žiadne obyvateľstvo národných štátov sa nedokázalo zobudiť do politického boja proti konfrontačnej politike „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, realizovanej formou vojenského ťaženia na východ proti RF a teda aby obyvateľstvo v sebe nenašlo odvahu a silu brániť vojnovým štváčom v realizácií ich záujmov a cieľov.

Skrytá agenda si vyžaduje predkladať pokusným sociologickým skupinám na podporu a riešenie zástupné problémy, nech sú z hľadiska svojho obsahu akokoľvek nepotrebné a nezmyselné. Predstavme si, že by sa občania SR dokázali zorganizovať do mierovej iniciatívy, ktorá bude požadovať, aby „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ sa čo najskôr rozhodol pre mierový ústup od svojich záujmov – vojenského ťaženia na Rusko, dal ruky preč od svojej podpory kyjevskej diktatúre, aby spoločne s velením NATO ukončila vedenie zástupnej vojny a Ukrajinu nechal, aby si sama a slobodne usporiadala vzťahy s Ruskou federáciou. Predstavme si, povedané slovami Vladimíra Putina, že občania národných štátov dokážu bojkotovať svojich politických vodcov a žiadať ich, aby sa pričinili o trvalý mier na Ukrajine a v celej Európe. Predstavme si, že aj občania Ukrajiny po skúsenostiach s kyjevskou diktatúrou dokážu si vybojovať, aby terajší nacistický režim padol a aby na Ukrajine sa mohol začať nanovo, bez vojsk a politikov Západu, budovať nový život.

Skrytá agenda, spojená s protestami proti vláde SR, je teda spojená s potrebou vojnových štváčov, aby občania nemohli tvoriť veľkú a najdôležitejšiu prekážku pre uplatňovanie ich koristníckych cieľov. Na programe každého dňa tejto našej doby bolo, aby proti západnej politike spojenej s potrebou zničenia RF, sa občania národných štátov nesmú vedome organizovať ! Úzkostlivo sa dbá, aby doterajšia konfrontačná politika Západu s RF ostala zachovaná a preto sa nesmie dovoľovať žiadny kritický postoj k politikám, ktoré sú organizované v rámci NATO a EÚ pod vedením Američanov.

XIV.

Psychiatri a psychológovia v svojom liste Róbertovi Ficovi vyčítajú, že znevažujúco hovorí o prezidentovi Ukrajiny. Najprv k formálnej stránke tohto správania sa. Volodymyr Zelenskyj podľa určitých demokratických pravidiel, ktoré sa na Západe ešte rešpektujú, už nie je skutočným prezidentom, pretože jeho volebné obdobie skončilo už dávnejšie v minulom roku. Jeho moc a postavenie ako prezidenta Ukrajiny sa skončila a žiadny výnimky nie sú možné. Ale ako je možné, že „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ V. Zelenského ako prezidenta aj naďalej rešpektuje ? Nie je v tom žiadna záhada. Oslovenie „pán prezident“ ostalo, ale Volodymyrovi Zelenskému ostala vo vzťahu k Západu ešte jedna veľmi dôležitá funkcia, ktorá sa nespomína. Touto funkciou je, že Volodymyr Zelenskyj je regentom Západu ! Vykonáva určité právomoci v mene Západu, ktorý územie Ukrajiny spravuje po personálnej, finančnej, vojenskej a ekonomickej stránke.

Psychiatri a psychológovia sa tvária, že o tom nič nevedia. V skutočnosti ani nemusia nič vedieť. Ale ani nevedomosť nemôže ospravedlniť to, k čomu slúži postavenie regenta v systéme kyjevskej diktatúry. V prípade V. Zelenského ako regenta ide o to, že nezastupuje záujmy ukrajinského národa, ale záujmy a ciele jeho západných panovníkov, ktorí jeho a celý systém kyjevskej diktatúry platia za ich služby a zradu. Po štátnom prevrate vo februári 2014 nelegitímna štátna moc si už od apríla 2014 založila na svojom východnom území vnútroštátnu vojnu. To, že sa vtedy nič nesmelo riešiť politickými prostriedkami, ale vojenskými prostriedkami, je rozhodujúce pre pochopenie, že sa nič nesmelo ukľudniť, pretože za normálnych okolnosti je politika aj konfliktné riešenie, ktoré si vyžaduje určité kompromisy.

Nie je ľahko nájsť vo svete podobného diktátora, ktorý by otvorene a bez štipky svedomia podriadil pod hrozbou strachu z represií ukrajinský národ, aby bojoval v zástupnej vojne proti Rusom a Ruskej federácií. Treba pochopiť, že aj samotná vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou, ktorá bola vedená praktický osem rokov, patrí do kategórie zástupnej vojny za záujmy Západu pod vedením USA, NATO a EÚ, pretože počas nej bola úspešne dovŕšená militarizácia východného krídla NATO aj s územím Ukrajiny a boli vykonané prípravy na ďalší rozšírený vojenský stret s RF. A celé toto naplánované zlo zo strany Západu a kyjevskej diktatúry bola zaobalené do západnej propagandy, že Ukrajina bojuje za svoju slobodu a demokratickú budúcnosť svojej krajiny. A keďže sloboda a demokracia je vraj pre západný svet niečim posvätným, tak sa tento mierumilovný Západ rozhodol, že bude pod vedením USA a za veľkej asistencie NATO a EÚ poskytovať Ukrajine všestrannú pomoc: politickú, ekonomickú, vojenskú, finančnú, mediálnu.

Nie je ľahko nájsť vo svete diktátora, ktorý by ním utláčaný národ zapredal cudzím záujmom a uvrhol svoj národ do otvoreného nepriateľstva k svojmu susedovi. Nie je ľahké nájsť diktátora, ktorého nenávisť k susednému štátu stojí za tisíce zmarených ľudských životov v produktívnom veku a ktorý by dovolil, aby územie štátu bolo využívané ako poligon pre potreby vojsk Severoatlantickej Aliancie a ako slobodný priestor pre západný kapitál a jeho nakladanie s aktívami národa. Je nemožné nájsť vo svete diktátora, ktorý by bojoval za slobodu a demokraciu svojho národa, ktorý pritom sám sa pričinil o ich zničenie aj v tej najjednoduchšej forme. Za slobodu a demokratickú budúcnosť Ukrajiny sa nedá bojovať v náručí s nacistami a so Západom, ktorý opätovne prepadol myšlienke fašistického ťaženia na východ proti RF.

Samotný V. Zelenskyj sa stal agentom Západu, ktorý mal za úlohu plniť určité úlohy práve na Ukrajine a postarať sa o jej ničenie. Zelenskyj sa stal agentom britskej spravodajskej služby MI6, o čom existujú určité svedectva. Čitateľovi doporučujem, aby si pozrel video so Scottom Ritterom, o bývalým spravodajským dôstojníkom námornej pechoty USA, o agentovi Zelenskom. V tomto videu je možné dozvedieť sa, aké úlohy plnil a plní na Ukrajine regent Zelenskyj. To zásadné, o čom sa vôbec tak v rámci západnej propagandy, ako aj zo strany predstaviteľov vládnej moci na Slovensku a rôznych skupín intelektuálov nehovorí, je to, aký režim predstavuje kyjevská diktatúra. Žiaľ o tom sa doteraz otvorene nevyjadril ani sám Róbert Fico.

U nás na Slovensku, rovnako ako na celom „demokratickom“ Západe, sa zakrýva nacistická povaha kyjevskej diktatúry. Práve zásluhou takejto povahy režimu na Ukrajine nemohol existovať žiadny výrazný odpor proti kyjevskej diktatúre, ktorý by pomohol Donbasu vo vnútroštátnej vojne proti obyvateľstvu Donbasu. Existuje dostatočné množstvo dôkazov o úzkej väzbe nacistov na ukrajinské vládne a vojenské kruhy a západné elity, ktoré sa snažia pokoriť Rusko, podporujú nacistické skupiny na Ukrajine.

Našim intelektuálom, rovnako ako vládnej moci, ani nevadí, že kyjevská diktatúra prerušila všetky vzťahy s Ruskom v mene jeho zničenia, že došlo k rozdeleniu pravoslávnej cirkví na tú správnu a zlú frakciu pretože Ukrajinská pravoslávna cirkev moskovského patriárchu novému režimu nevyhovovala, že došlo ku konfiškácií majetku odporcov kyjevského režimu a Rusov, že došlo k zákazu dvanástich opozičných politických strán, že došlo k zničeniu všetkých kníh ruských autorov alebo kníh vytlačených v ruskom jazyku, že došlo k ovládnutiu médií a k zákazu sto kanálov Telegramu, že existuje zákaz ruského jazyka, že existuje niečo také ako vraždy a zatýkanie politických oponentov, prepisovanie histórie, premena Ukrajiny na testovacie pole vojenských biolaboratórií pre zbrane a pokusy na ľuďoch, verbovanie žoldnierov pre vojnu proti RF, podpora hnutia PLAST – mládežníckej organizácie ukrajinských nacionalistov, ktoré sa stalo základnou vzdelávacou štruktúrou pre mládež, financovanou štátom.

Nie sú pochybnosti o účasti nacistov v ukrajinských ozbrojených silách. Nacistické a fašistické insígnie sa na Ukrajine stali módnym trendom. Nakupovanie ukrajinskej pôdy pre zahraničné korporácie, či dohodnutá rekonštrukcia a obnova Ukrajiny s americkou spoločnosťou BlackRock. Zelenskyj kandidoval na funkciu prezidenta ako človek mieru a túto myšlienku potom zradil. Sám Zelenskyj mnoho rokov rozprával po ruský, hájil ruský jazyk, až pokiaľ sa nestal prezidentom. V roku 2020 všetky školy na Ukrajine ostali iba v ukrajinskom jazyku, druhým jazykom sa stal anglický jazyk, nie ruský jazyk. Takže je tu otázka, ako môže niekto nenávidieť tak vlastných ľudí, že ich trestá za rodný jazyk.

Už osem rokov ukrajinské ozbrojené sily (od roku 2014), nacionalistické prápory a ich zahraniční inštruktori zabíjali v Donbase civilistov: ženy, deti, starcov a cielene ničili infraštruktúru Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Všetky tieto zločiny sú zdokumentované. Po ôsmich rokoch genocídna politika ukrajinských orgánov a nečinnosť medzinárodných inštitúcií (v prvom rade hovoríme o takej autoritatívnej organizácii, akou je OSN) prinútili Rusko prijať tvrdé rozhodnutie týkajúce sa denacifikácie na Ukrajine. Ako takáto denacifikácia môže na Ukrajine prebiehať, to z mojej strany nie je možné presne predpovedať. Myslím si, že absolútne prvou podmienkou pre denacifikáciu Ukrajiny musí byť bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej diktatúry.

Je možné sa oprieť iba o skúsenosť z obdobia vojenskej porážky Nemecka a teda jeho kapitulácie. Potreba denacifikácie Nemecka vyplynula zo záverov Jaltskej konferencie Troch mocnosti z februára 1945. Z týchto záverov jesne vyplýva, že nacistické Nemecko je odsúdené k zániku, že musí dôjsť ku konečnej porážke spoločného nepriateľa, že nemecký ozbrojený odpor musí byť celkom zlomený, že nezmeniteľným cieľom je zničiť nemecký militarizmus a nacizmus, aby Nemecko už nikdy nebolo schopné rušiť svetový mier. Nezamýšľajú zničiť nemecký národ, ale iba po vykorenení nacizmu a militarizmu budú mať Nemci nádej, že budú môcť žiť dôstojne a že sa im dostane miesto v spoločenstve národov.

V Nemecku sa uskutočnil súbor opatrení nazývaný “denacifikácia”, ktorý zahŕňal: likvidáciu Národnosocialistickej strany; rozpustenie všetkých nacistických inštitúcií; zákaz akejkoľvek nacistickej činnosti a propagandy; trestné stíhanie osôb vinných z vojnových zločinov proti mieru a ľudskosti; prepustenie nacistov zo všetkých vedúcich funkcií; zrušenie nacistickej legislatívy; odstránenie nacistických doktrín zo systému verejného vzdelávania atď. Išlo o súbor opatrení na očistenie štátneho, spoločensko-politického a hospodárskeho života od dôsledkov nadvlády fašistického režimu s cieľom demokratickej transformácie krajiny.

Ako bude vyzerať denacifikácia Ukrajiny, o tom v súčasnej dobe môžu rozhodnúť len predstavitelia Ruskej federácie. Tak ako nacistické Nemecko, tak aj nacistická Ukrajina musí padnúť. Verím tomu, že iba denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny vytvoria podmienky k tomu, aby sa Ukrajina do budúcnosti nestala ohniskom napätia a aby ukrajinský národ mohol žiť dôstojne. Zachovanie mieru v Európe a vo svete, rovnako ako vytvorenie podmienok pre dôstojný život ukrajinského národa nie je možné, ak pri moci ostane kyjevská diktatúra a samotná Ukrajina bude naďalej mať nacistické zafarbenie.

V. Zelenskyj zneužil svoje mocenské postavenie. Mal veľkú príležitosť dodržať svoj sľub o nastolení mieru na Donbase a ukončení vnútroštátnej vojny s následnou humanitárnou krízou, ktorú nelegitímna štátna moc nazvala antiteroristickou operáciou. Naopak, pripravoval sa na definitívne dobytie Donbasu vojenskou silou, rovnako ako na dobytie Krymu. S prezidenta Ukrajiny sa stal diktátor a regent, ktorý cudzím mocnostiam na čele s USA vytvoril všetky potrebné podmienky pre Koloniálnu správu Západu nad Ukrajinou. Ako prezident Ukrajiny a regent Západu pre správu Ukrajiny nahnal svoj národ do zástupnej vojny proti Ruskej federácií. Osobne na vojne veľmi zbohatol, rovnako ako mnohí vojnoví štváči zo Západu. A tak som presvedčený, že pán Róbert Fico sa o osobe Zelenského vyjadruje veľmi zmierlivo, pretože sám má problém verejne charakterizovať kyjevský režim.

Chápem, že politickí predstavitelia Západu na čele s USA, NATO a EÚ potrebujú pre realizáciu svojich koristníckych cieľov a zámerov práve takýto typ diktátora, ako je osoba a regent Zelenskyj. Chápem, že ani rôzne mediálne skupiny nemajú záujem odhaliť skutočný obraz o tom, aký režim panuje na Ukrajine a akú úlohu v tomto režime hrá osoba Zelenského. Politickí predstavitelia „demokratického“ Západu v tomto storočí prijali množstvo opatrení a rozhodnutí k tomu, aby doslova vytvorili jednotný front nenávisti celého Západu proti Ruskej federácií a k tomu sa im podarilo získať cez nastolený nelegitímny politický režim Ukrajinu. Ukrajina sa stala nástrojom, ktorým sa nenávisť k RF zhmotnila do príslušných politicko – vojenských činov.

XV.

Na „demokratickom“ Západe medzi politickou elitou a v rámci národných a nadnárodných politických a ekonomických štruktúr zavládla psychopatia. Z rôznych dôvodov sa do významných funkcií podarilo získať (nájsť) ľudí, ktorí sa vyznačujú poruchou osobnosti. Ak si na chvíľu odmyslíme, koľko takýchto psychopatov môže byť v Amerike, tak v rámci EÚ a jej členských štátov to bude veľká väčšina. Nejde iba o bruselských mandarínov, ale aj o národných vodcov, ktorí pod heslom jednoty a súdržnosti svoju nenávisť proti RF a jej predstaviteľov vôbec neskrývajú a tak sa z nich stala „ponerizovaná“ skupina politikov, ktorá sa v duchu fašistického znaku – zjednotenia – dala do pohybu, výsledkom ktorého je vojnový konflikt na Ukrajine. V makrosociálnom priestore, v priestore Európy, a teda EÚ, vytvorili politické elity s poruchou osobnosti aktívnu patologickú menšinu, ktorá ovládla celý priestor politiky v Európe a tak sa pod ich vedením vytvoril nadnárodný systém vlády, ktorý je možné pomenovať ako patokraciu.

Pre európsky systém patokracie je charakteristické, že národy v Európe môžu existovať, len keď sa postupne vzdajú svojej suverenity a dokážu žiť pod vedením jednej veľkej centrálnej moci v Bruselu, pretože táto moc je vraj výnimočne racionálnej mysle, má právo sa považovať za nadriadenú obyčajným ľuďom a národom, a aj vo vzťahu k iným častiam sveta, napríklad k Ukrajine či Ruskej federácií. Problémom je, že vlády jednotlivých štátov sa celkom zreteľne prispôsobili centrálnej patokracií z Bruselu a preto nemajú stanovené žiadne hranice pre možné zneužitie moci z úrovne bruselských mandarínov, pretože národné vodcovia boli do ich systému nadnárodnej vládnej moci inštitucionálne zakomponovaní. Predseda vlády SR je z pohľadu určitej skupiny psychopatov z Európy akýmsi rebelom, ktorého treba upokojiť či dokonca definitívne z verejného života odstrániť.

Pokiaľ ide o psychiatrov a psychológov, tak z ich strany by bolo oveľa lepšie a zodpovednejšie, keby svoju odbornosť na mentálne zdravie zamerali práve na otázky takého problému, ako je psychopatia u politických osôb, na posúdenie, ako je možné, že toto naše žité obdobie sa zo strany politických elít vyznačuje tak veľkou nenávisťou k obyvateľstvu národných štátov – viď organizovanie strašenia „pandémiou“ koronavírusu – ako aj nenávisťou k Ruskej federácií. Naši odborníci na mentálne zdravie vykonajú veľa v prospech spoločnosti, keď navrhnú, ako sa má spoločnosť brániť proti psychopatií a keď prispejú k tomu, aby občania lepšie pochopili, čo je to patokracia ako systém vlády, aby občania začali chápať, aké z pohľadu psychiatrov a psychológov existujú poruchy osobnosti, ktoré si treba všímať pri výbere kandidátov na voľbu za poslancov zákonodarného zboru či do zodpovedných vládnych funkcií na rôznych ministerstvách a v samosprávnych orgánoch.

Dušan Hirjak