Po 210 dňoch vo funkcii v našej najvyššej politickej reprezentácii sa prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini podujal oceniť mimoriadne zásluhy osobností z kultúrnej, vedeckej, pedagogickej a športovej sféry, ktoré významným spôsobom prispeli k úspechom v oblasti svojej pôsobnosti ako aj v šírení dobrého mena našej vlasti v zahraničí.
V krásnej sále Slovenskej filharmónie, za účasti členov vlády, poslancov Národnej rady, domácich aj zahraničných hostí, sa našej kultúrnej obci podarilo usporiadať dôstojné podujatie. Pochvalu si zaslúži aj všetko, čo akt odovzdávania cien sprevádzalo. Výber interpretov, hudobných čísel aj spievaného a hovoreného slova. Dokonca nikto neopustil sálu ani keď zaznela jedna z nových verzií našej Štátnej hymny.
Najvyššie štátne vyznamenania z rúk prezidenta si odnieslo 18 víťazných kandidátov. Prvý krát som spozornel pri mene verejnosti málo známej historičky Evy Kowalskej. Skutočne ma prekvapilo, že voľba nepadla na osobnosť svetovej úrovne, autorku dvoch stoviek vedeckých publikácií v šiestich jazykoch, autorku desiatich kníh, členku mnohých zahraničných vedeckých kolektívov. Zrejme nespĺňala niektoré body kritérií.
Teda osemnásť osobností. Vlastne 12, lebo v druhej časti programu sa Peter Pellegrini rozhodol vyznamenať štyroch účastníkov a dve účastníčky SNP. Neviem prečo to neurobil už pri príležitosti osemdesiateho výročia, ale nemusím vedieť všetko. Dôležité je, že práve teraz som pochopil prečo výber padol na zamestnakiňu HÚ SAV. Práve tento ústav dlhodobo tvrdí, že v boji proti fašizmu na území Slovenska išlo o obhajovanie slovenských záujmov. Akýmsi nedopatrením táto inštitúcia zamlčuje fakt, že armáda Slovenskej republiky 29. augusta 1944 vypovedala poslušnosť štátu, prihlásila sa k Československej republike a regrúti dvoch mimoriadnych mobilizácii (6. IX. a 26.IX. 1944) už prisahali vernosť Československej republike. Po ukončení bojov v roku 1945 zanikol vlastný štát Slovákov.
A to je tá schizofrénia. V jednom slávnostnom podujatí prezident zvrchovanej Slovenskej republiky vyznamenáva osobnosti ktoré ju reprezentujú aj osobnosti ktoré sa pričinili o jej zánik v roku 1945.
Od vzniku našej druhej štátnosti uplynulo viacej ako 30 rokov. Už máme piateho prezidenta, ale osobnosti ktoré sa o našu štátnosť v roku 1993 pričinili si doteraz neuctil ani jeden. Práve naopak. Ocenenia dostávali ľudia, ktorí si náš štát neželali a v nie jednom prípade urobili všetko čo bolo v ich silách aby mu škodili. A to je ďalší dôkaz štátnej schizofrénie. Preto som sa pozastavil práve u ocenenej historičky, lebo bez pravdivej, odbornej, širokej, otvorenej diskusie a jej výsledkov zapracovaných do školských učebníc sa z tejto choroby nevyliečime.
Na poprednom mieste by mala byť práve téma SNP vo vzťahu k štátnosti Slovákov. Argument, že bol fašistický a preto dobre že zanikol a máme sa viacej hanbiť ako si ho vážiť je demagogický – fašizmus je politický, nie štátotvorný konštrukt. Ak by fašizmus mal byť dôvod, muselo by zaniknúť v prvom rade Taliansko. Práve tam fašizmus vznikol. Naša štátnosť zanikla preto, lebo politika bývalého štátu mala schopnejších manipulátorov na čele s prezidentom v demisii Benešom. To, a mnohé ďalšie fakty ešte ani dnes, vinou HÚ SAV a VHÚ naši, v tejto oblasti málo vzdelaní predstavitelia buď nepoznajú, alebo v rámci politickej korektnosti nechcú vidieť.
Napriek tomu uznávam, že akcia bola vznešená, spravodlivejšia a menej bolestivá ako boli tie ktoré usporiadali naši poslední dvaja prezidenti. Už iba tá schizofrénia.
.JPG)
.jpg)
