Deň polovice

Asi máme nový pamätný deň. Nie je v bežnom kalendári, napriek tomu si pripomíname vojakov padlých v Prvej svetovej vojne. Kto už niečo vie o tomto zabíjaní. Generácia po roku 1989 má celkom iné záujmy a tá, čo sa narodila na Slovensku nie je ani zmätená. Nemá byť prečo. V triedach s maďarským vyučovacím jazykom si dôsledne pripomínajú 4. jún, keď nadobudla platnosť Trianonská zmluva uzatvorená v roku 1920. Obštrukciami sa síce podarilo jej platnosť o rok oddialiť , nakoniec však Slovensko pre celý svet zaujalo miesto v existencii štátov. Nie pre Maďarskú politickú scénu, keď ešte aj dnes je toto územie felvidék. Na slovenských školách sa o tejto udalosti učí iba stotina s polovičnej pravdy. Kto nič nevie, nemôže byť zmetený. Vláda na Slovensku je iba s polovice slovenská. Rozdielny výklad tej istej udalosti vníma iba spolovice.

Náš prezident sa pri príležitosti Dňa padlých veteránov z cintorína padlých vojakov v Prvej svetovej vojne v Petržalke nechal počuť, že by 21. storočie nemalo byť symbolom vojnových konfliktov. Žiaľ, povedal iba polovicu pravdy. Neodvážil sa, asi kvôli politickej korektnosti, povedať ktorá organizácia ignoruje medzinárodné zmluvy a dohody, ktorá veľmoc od svojho brutálneho vzniku žije najmä z vojnových konfliktov. Musel by priznať, že štát, ktorého je reprezentant je oddaný spojenec a v mnohom aj spoluvinník. Žiadne storočie nie je vinovaté. Sú to vždy konkrétni ľudia, ale poznáme ich iba polovicu a o tých iba polovičnú pravdu.

Nepochybujem. On to vie. Napriek tomu, že má talianske korene, je typický Slovák. Povie polovicu. Je to naša národná vlastnosť. Polovičatosť. Vidíme to v parlamente, v plánovaní, v školstve, v stavebníctve, proste všade. Vidíme to aj v rodine. Polovica manželstiev je rozdelená a polovica nie je ani uzatvorená. Polovica ťahá jedným smerom, kým ta druhá polovica, ak neťahá opačným, tak veľmi účinne brzdí. Preto nemáme diaľnice, tunely, vlastné potraviny, vlastné podniky, vlastné stavebníctvo. Všetko robíme iba polovičato. My to proste milujeme. Polovičné profily diaľnic, polovičné riešenie Strečna, ak jedna vláda niečo prijme, tá ďalšia to zruší.

S polovice sa staviame k vlastnej štátnosti, s polovice priznávame históriu, s polovice históriu učíme, iba polovica občanov si ctí našich dejateľov. Iba polovica parlamentu vládne, a ešte aj tá polovica je rozdelená. Aj preto tá druhá polovica môže ťahať opačným smerom. Až by sa mohlo zdať, že každý z nás je rozdelený na polovice.

Preto prezident Pellegrini nepripomenul padlých vojakov v Druhej svetovej vojne. Nepripomenul ich zanedbané cintoríny – ak ešte nejaké sú nepripomenul vlastný štát, ktorý sa rodil takmer 125 rokov a nie len vojaci zaň zomierali. Nepripomenul tých čo boli po obnovení Československa ostrakizovaní, zatvorení aj popravení. Nespomenul, že iba polovica si želala zánik toho vlastného.

O všetkom vieme iba polovicu. O zmluvách, o dohodách, o vojnových konfliktoch, o SNP aj o Kovide. Ak niekto začne tu druhú polovicu odkrývať polovica pri moci ho pridusí. Doba často tie polovice prevráti. Potom polovica polovice občanov  dokáže zmeniť názor aj presvedčenie, takže sa zas nič nezmení.  Sprevádza nás to celou históriou. Polovica národa vždy chytí ten správny vietor a polovicu pravdy zakryje. Možno práve preto tu sme, ale žijeme iba spolovice. To sú iba s polovice dôvody, pre ktoré by jedenásty november mal byť v kalendári vyhlásený za pamätný deň polovice.