28. 10., sobota, hmla, celý deň dážď, 9 °C
Rota kapitána Štubniaka stratila kontakt s veliteľstvom obranného úseku, ktoré ustupovalo na Donovaly, ale aj tak v Lopušnej doline odrazila ešte dva nepriateľské útoky. Až od utekajúcich civilistov sa dozvedeli, že povstalecký front už fakticky neexistuje.
Chaos neriadeného ústupu dokresľuje svedectvo podplukovníka Júnyho, ktorý so svojou jednotkou stratil spojenie s hlavným velením. Tak sa rozhodol zriadiť na Kráľovej studni (1 384 m n. m.) svoje veliteľské stanovište a po rozkazy sa vybral aj so spojkou do Hornej Tureckej, kde vyhľadal svojho nadriadeného podplukovníka Tlacha. Ale ani ten nič nevedel, tak poslal Júnyho k susednej jednotke osušiť sa (vytrvalo pršalo), a keď sa už osušený vrátil, Tlacha už nebolo. Tak sa vybral na Staré Hory, kde už našiel len spúšť po bombardovaní. Pridal sa k parabrigáde a zhodou náhod sa dostal až k vatre, kde posedávali pobočníci generálov Viesta a Goliana. Keď chcel s generálmi hovoriť, bol odkázaný na šiestu hodinu rannú druhého dňa. Prišiel o piatej, ale nenašiel už ani pobočníkov, nieto ešte generálov…
Povstalci na úseku IV. taktickej skupiny viedli už len zadržiavací ústupový boj a po správach, že Nemci obsadili Banskú Bystricu, tieto jednotky, ako jedny z mála, prešli sporiadane na vopred určené zimovisko v Kravárkach pod Chabencom. Sem stihli vyniesť zbrane, výstroj vrátane rádiostaníc, kuchyne a zásoby potravín aj so živými kravami a ovcami. Už 30. 10. mali zabezpečenú obranu ťažkými guľometmi a predsunuté hliadky prepojené poľným telefónom. K tomuto dňu mala jednotka kapitána Kunica stále 14 dôstojníkov, 3 rotmajstrov a 252 vojakov. Postarali sa dokonca aj o ustupujúcich vojakov iných jednotiek, ak sa zaviazali ostať s jednotkou. A čatu Nemcov postupujúcich z Liptovskej Osady na Lužnú zaskočili tak, že časť pod paľbou padla a druhá sa rozutekala. Tým ale dobré správy skončili. Pod náporom ďalších utečencov, ustupujúcich cez postavenie práporu, a hlavne neusporiadaného ústupu 2. čs. paradesantnej brigády, sa za neprítomnosti veliteľa kapitána Kunica, vynútenej jeho nezmyselným zatknutím partizánmi, sa väčšina príslušníkov práporu rozutekala a zvyšní sa pridali k parabrigáde. Kapitán Kunic totiž 1. 11. zišiel do Lipovského Sv. Mikuláša, aby zistil úmysly nacistov. Tak sa dozvedel, že 3. 11. Nemci zaútočia za pomoci delostrelectva na Ľupčiansku, Dúbravskú a Demänovskú dolinu. Typické pre Povstanie je, že mu to ochotne prezradil okresný veliteľ Hlinkovej gardy! S touto správou sa stihol dostať do noci na Lazisko, kde prenocoval. V Dúbravskej doline stihol o zamýšľanom útoku informovať podplukovníka Miloša Vesela, ale k vlastným už nedošiel, lebo ho zadržali „obzvlášť bdelí“ partizáni. Pred popravou ho zachránila známosť s ich veliteľom a náčelníkom štábu. Zachránil si síce život, ale jeho správam partizáni neverili a zdržiavali ho dovtedy, kým Nemci naozaj zaútočili. Tak sa „chrabrí“ partizáni rozutekali a Kunica Nemci zajali. Večer v Pavčinej Lehote sa mu podarilo ujsť a až po tejto anabáze zastihnúť v Ploštíne vlastných dôstojníkov a rozpadnutú jednotku. To bol koniec hrdinského práporu letcov osvedčených v pozemných povstaleckých bojoch.
Delostrelecká batéria horských kanónov 75 mm s krycím názvom Duchoň bojovala v Turci a na Pohroní, aby sporiadane ustúpila na Poľanu, kde vydržala v palebnom postavení dokonca až do 11. 11. (!). Toho dňa sa veliteľ batérie rozhodol delá zakopať a s jednotkou prešiel k partizánom. Delá po vojne vykopali a funkčné odviezli do kasární.
Je pozoruhodné, že aj u partizánov sa našli jednotky, ktoré neboli rozkladom povstaleckého frontu vôbec deprimované. Dokonca v tento deň v obci Prochot v miestnej škole za bohatej účasti obyvateľov oslávili príslušníci oddielu „Stalin“ výročie založenia Československej republiky, pričom nechýbali ani obvyklé nadšené prejavy bratstva a internacionalizmu pracujúcich celého sveta (?!). Uprostred všeobecnej demoralizácie povstalcov to znie ako veselica Marťanov, že sú na Zemi. A predsa, veď na rozdiel od vojakov partizáni sa vracali tam, odkiaľ prišli, do hôr. A vedeli, čo ich tam čaká…
Do filiálky Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici vstúpil hauptsturmführer Kunz sprevádzaný obersturmführerom, aby zaistili slovenský národný poklad. Namiesto toho tu našli zopár desiatok zlatých mincí a bankovky Tisovej vlády v hodnote viac než 3 miliardy korún.
Major Nosko ako náčelník štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku a do príchodu gen. Viesta 7. októbra 1944 na Slovensko i zástupca veliteľa si úlohy vyplývajúce z jeho funkcie plnil tak svedomito, že bol za to Predsedníctvom SNR dňa 28. októbra 1944 povýšený na plukovníka. Preskočil tým hodnosť podplukovníka. V tom istom čase ho Vojenský súd v Bratislave za dezerciu odsúdil na trest smrti.
Medzi ustupujúcimi povstalcami sa na Starých Horách rozšírila fáma, že Hitler zomrel. Dlho im tá útecha nevydržala. Bolo to naopak, už predošlý deň prezident Tiso zablahoželal Hitlerovi k potlačeniu Slovenského národného povstania. V tento deň zorganizoval ľudácky režim v Bratislave oslavnú manifestáciu pred historickou budovou Slovenského národného divadla. Ľudácke zástavy sa však v daždi len usmoklene plantali…
Liptovskú obec Smrečany má na svedomí trestná výprava skupiny Wittenmayer z divízie SS „Galizien“. Nasledovala tri dni po poprave nemeckého delostrelca partizánmi zo Žiarskej doliny. Haličania obkľúčili obec a začali na ňu páliť z diel a mínometov. Potom do Smrečian vnikli spolu s príslušníkmi pohotovostného oddielu HG z Piešťan. Chceli popraviť každého desiateho muža, ale privolaným zástupcom okresného úradu v Liptovskom Mikuláš sa ich podarilo od zámeru odradiť. Pri ostreľovaní obce však už zahynuli štyria ľudia vrátane polročného chlapca, siedmi boli zranení. Sedemnásť domov zhorelo do tla, ďalšie boli poškodené.
Príslušníci partizánskeho zväzku pod velením A. M. Sadilenka aj uprostred obecnej demoralizácie povstaleckých síl útočia. Na ceste z Tisovca do Polhory (dnes Pohronská Polhora) rozoženú nacistickú vozatajskú jednotku. Ako korisť si odnášajú 50 litrov liehu a na základňu na Fabovej holi (1 438,8 m n. m.) došikujú dvoch býkov.
Až do tohto dňa odrážala letecké útoky na Staré Hory a Donovaly z palebného postavenia pri osade Motyčky posledná povstalecká batéria ťažkých protilietadlových diel, ako aj protilietadlová batéria 37 mm kanónov 2. čs. paradesantnej brigády.
Zradou vo vlastných radoch boli viacerí členovia partizánskej brigády Jána Žižku chytení, mučení a popravení. Nacistické beštie si vymysleli novú „zábavku“. Odkázali príbuzným, že si svojich mŕtvych môžu zobrať na salaši Lupenice pri Šipkove, kde partizánov prepadli. A keď príbuzní vstúpili do salaša, nastal výbuch, ktorý ďalších zabil a zranil, lebo ho nacisti podmínovali. Nato nahnali podľa „listiny smrti“ vybraných občanov do starej krčmy, kde nanosili slamu, poliali benzínom a zapálili. Anežka Mikušová tak stratila otca, manžela a troch bratov. Nacisti nebrali ani ohľad na to, že mala jednoročné dieťa, a tak ju, aj so švagrom, odvliekli do Trenčína, kde mala po mučení čakať na smrť. Tú jej nakoniec zmenili na väzenie v Ilave.
Na Donovaly odišla aj manželka majora Dobrovodského, ktorý sa vyznamenal pri obrane Žiliny a Strečnianskej tiesňavy. Manžela už nezastihla a sama padla do rúk gestapákom. Pozoruhodné je, že vedeli mená aj nižších povstaleckých veliteľov, a tak ju za činnosť manžela v Povstaní vyšetrovali. Len zhodou šťastných okolností sa jej podarilo vrátiť k dvom malým deťom bez úhony. Toľko šťastia nemali dve sestry generála Viesta, Anna Hrušovská a Oľga Kraftová s manželom profesorom Ferdinandom Kraftom, jeho švagor kníhkupec Jozef Tomeška, ale aj výtvarník a publicista Štefan Bednár a Karol Markovič, riaditeľ filiálky Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici. Pri ich transporte do koncentračného tábora v Mauthausene ochotne asistovali karpatskí Nemci z okolia Handlovej, ktorí dokonca vstúpili do jednotiek SS…
Mimoriadne úspešný a disciplinovaný partizánsky zväzok troch brigád (sovietskej, maďarskej a československej) pod velením A. M. Sadilenka sa bez paniky a morálneho rozkladu pripravoval na zimnú bojovú kampaň, ako samozrejmosť ich poslania. K tomu im sovietske velenie poslalo v 2 lietadlách nový výstroj zhodený na Fabovu hoľu (do 12. januára priletí ešte 9 lietadiel len na ich podporu). Výsledkom bolo, že kým sa v nastalých zimných mesiacoch iní krčili po horských samotách a chatách, kde dokonca aj elitnú paradesantnú brigádu naháňali nacistické komandá, ako zajace, Sadilenkovi partizáni naopak vyvíjali takmer každodennú bojovú činnosť prepadávaním nemeckých posádok, ničením mostov a úsekov železníc, ako aj sústavným napádaním dopravných tepien nacistov. Na to doplatili napríklad aj obersturmbannführer SS Mayer a hauptsturmführer SS Sproth, ktorých osobné auto rozstrieľali pred Breznom nad Hronom. Došlo to tak ďaleko, že Sadilenkovci nielen využívali pomoc obcí v oblasti svojho pôsobenia (ako koniec-koncov všetci), ale ich dokázali aj účinne brániť. A to aj proti nemeckým frontovým jednotkám! Príkladom je rozprášenie 309. bavorského pluku z 208. divízie Wehrmachtu v dvojdňovom boji, keď proti nim ubránili dedinu Čierny Balog. Nacisti na ústupe z frontu jednoducho neprerazili a práve kvôli aktivitám Sadilenkových partizánov boli nútení opustiť predpokladané obranné pásmo v Slovenskom rudohorí a posunúť ho až za Brezno. To bolo oslobodené spoločnými silami sovietskej armády, rumunskej armády a Sadilenkovho partizánskeho zväzku. Husárskym kúskom tohto mohutného zoskupenia bojovníkov bolo zajatie či získanie pre odboj vyše tisícky maďarských vojakov najskôr z ich tábora v Cinobani a potom v okolí Brezna. Ďalšie hromadné dezercie vyvolali u maďarských vojakov pri Klenovci, Kokave nad Rimavicou, Lome nad Rimavicou, Hnúšti, ale aj inde. Keby boli všetci partizáni na Slovensku ukovaní v Sadilenkovom duchu, mohlo aj Povstanie skončiť inak…