Oslavy 80.výročia SNP aj ako veľká psychologická operácia – časť II.

VI.

Pokiaľ svetlo sveta neuzrie pravda o vojne na Ukrajine, pravda o tom, že USA, NATO a EÚ zasnovali v Európe vojnu, potom obyvateľstvo členských štátov nikdy nebude poznať liečivú silu pravdy, ktorá umožní masovo povstať proti vojnovým štváčom a zabrániť Veľkej vojne s Ruskou federáciou.

Masový odpor proti vojne, za mier na Ukrajine, za zachovanie mieru v Európe a vo svete má byť účinnou metódou, ako začať liečiť tých, čo sú pri moci v členských štátoch a hrajú sa na záchrancov záujmov ponerizovaných skupín ľudí či za mier podľa predstáv strany Zla.

Koľko vodcov členských štátov má odvahu postaviť sa na stranu svojho ľudu a spoločne vytvoriť za celý národ front boja za dosiahnutie skutočného mieru v prospech všetkých – v Európe, na Ukrajine či v Ruskej federácií.

Tým, že všetky vlády členských štátov NATO a EÚ sú na strane podporovateľov zástupnej vojny na Ukrajine za záujmy „demokratického“ Západu (západného kapitalizmu), sa tieto vlády nasiakli určitými črtami patokracie (vlády psychopatov). K nasiaknutiu – ponerizácií národných vládnucich elít nedošlo „zdola“ – od občianstva, ale došlo „zhora“ od nadnárodných politických a vojenských štruktúr Západu a vplyvom ich nadnárodnej ideológie.

U nás na Slovensku sa stalo už tradíciou, že jedným z prejavovaných črt patokracie a potvrdeniu, že ide o ponerizáciu „zhora“, sú pravidelné memoranda ústavných činiteľov o pevnom zakotvení Slovenskej republiky v štruktúrach NATO a EÚ. O tom som sa zmienil už v prvej časti svojho príspevku. A je zaujímavé, že predstavitelia koaličnej vlády za rok svojej existencie to už stihli urobiť dvakrát.

Je tu otázka: Je možné sa postupne zbavovať a zbaviť určitých črt patokracie ? Moja odpoveď je, že je to možné, ale iba za určitých podmienok, o ktorých sa ešte zmienim.

Lenže treba si uvedomiť, že existencia určitých črt patokracie na vládnej úrovni musela určitým spôsobom zasiahnuť aj tých „dole“, nás , obyčajných občanov či vôbec obyvateľstvo. Samozrejme, je ťažko počítať medzi tých „dole“ niektoré politické strany a hnutia, v rámci ktorých existujú akési sforované „miniúderky“, ktorých personál sa usiluje o moc a keď uspejú vo voľbách, tak sa na základe svojich biologických predispozícií, osobnostných črt, určitého sociálneho vplyvu, vplyvu prostredia či poznávacích schopnosti presadzujú cez svoje záujmy a priority. Ak si zoberieme do úvahy média, ktoré sú mimo vplyvu a možnosti občianstva, tak jednotlivci pri moci z prostredia niektorých politických strán a hnutí, a ešte konkretnejšie, zo sformovaného koaličného prostredia, chtiac či nechtiac dokážu vytvoriť v rámci spoločnosti patologickú politicko-spoločenskú a organizačnú sieť, ktorá môže výrazne narušiť fungovanie zákonodárnej, výkonnej a súdnej moci, rovnako ako aj fungovanie vo všetkých oblastiach ekonomického, kultúrneho a spoločenského života spoločnosti. Uvediem dva názorné príklady, ktoré sú z našej súčasnosti.

Prvý príklad. Pod nadnárodným a globálnym dohľadom bola organizovaná aj na území Slovenskej republiky globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Pod nemilosrdným pôsobením vládnej moci s črtami patokracie v záujme úspešného boja proti neviditéľnému nepriateľovi – koronavírusu – sa musela meniť celá spoločnosť so všetkými možnými formami aktivít, poslania a chatakteru (životnými prejavmi), pričom nebol bratý ohľad na ústavné práva a slobody, na rôzne iné zákony, predpisy a nariadenia, zaužívaný systém poskytovania bežnej zdravotnej starostlivosti, zaužívané spôsoby fungovania ekonomiky, kultúry, športu, verejnej správy, interpersonálnych vzťahov v rámci rodín, rôznych združení, spolkov, v rámci miest a obcí. Pod hrozbou použitia represívnych prostriedkov bolo potrebné donútiť všetkých členov spoločnosti – a s výhovorkou na prežitie a víťazstvo nad neviditeľným nepriateľom – adoptovať sa podľa pokynov ponerizovaných vodcov národa.

Je možné tvrdiť, že v rokoch 2020 až 2023 na čele štátu boli určitým spôsobom skorumpovaní politickí vodcovia, ktorí svojim správaním a rozhodnutiami traumatizovali celú spoločnosť. Išlo o rozsiahli zločin poškodzovania jednotlivých oblasti života celej spoločnosti a poškodzovania zdravia obyvateľstva a napriek tomu sa doteraz na program dnešných dní nedostalo žiadne vládne rozhodnutie ku komplexnému zhodnoteniu toho, ako pod vedením predchádzajúcej vládnej moci sa globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu

vo všetkých jej súvislostiach a smeroch na podmienky Slovenskej republiky realizovala.

Príklad druhý. Ten z časového hľadiska bol nastolený na realizáciu o niekoľko rokov skôr, ako bola z pozície WHO vyhlásená vykonštruovaná pandémia. Z nadnárodnej a globálnej úrovne, na ktorej jej príslušníci – triedy kapitalistov a jej prisluhovačov sa vyznačujú parazitickou povahou, došlo k rozhodnutiu využiť historickú príležitosť pre organizovaný nástup proti Ruskej federácií, keďže plán rozbitia ZSSR bol už dávnejšie zrealizovaný. Z tohto dôvodu imperialistická patokracia si dala za úlohu využiť Ukrajinu – ako štát, územie a národ – pre nastolenie extrémnej formy patokracie, čo sa štátnym prevratom vo februári 2014 v Kyjeve aj podarilo.

Potom už bolo jasné, že kyjevská patokracia dokáže zmeniť život ukrajinského národa tak, že Ukrajina sa „oddelí“ od bratskej Ruskej federácie a samotná Ruská federácia sa stane nepriateľom nielen pre Ukrajinu, ale pre celý Západ na čele s USA a EÚ. A zase došlo k tomu, že členské štáty NATO a EÚ boli prinútené adoptovať sa podľa požiadavok ponerizovaných vodcov Západu a jednotne postupovať v podpore Ukrajiny, skôr jej kyjevskej diktatúry, v jej boji proti Ruskej federácií. Na tejto adaptácií, ktorá zasiahla fungovanie štátnej moci každej členskej krajny NATO a EÚ, rovnako ako fungovanie ich ekonomik, sa podieľali a podieľajú aj národní vodcovia. Toľko k druhému príkladu.

Uprostred svojho jedného volebného obdobia pán Róbert Fico ako osobnosť – intelektuál vyslovil tézu, že „… politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale iba (!) o obchodných a ekonomických záujmoch.“ Takéto poňatie politiky sa najskôr prikláňa k imperialistickej expanzií patokracie zo Západu, ktorá používa Ukrajinu ako baranidlo proti RF a ktorá k tomuto účelu patokraciu (ako svoju kópiu) nastolila aj na Ukrajine.

Treba sa dostať k bohatstvu RF a medzitým dokonale cez svoju nastolenú Koloniálnu správu nad Ukrajinou ošklbať aj ukrajinský národ o jeho bohatstvo. Preto sa tak neustále hovorí a plánuje o obnove Ukrajiny po vojne podľa predstáv západných vodcov. V súčasnosti sa nemáme zaoberať otázkou, prečo „demokratický“ Západ stratil svoju ľudskosť a bez milosti urobil všetky potrebné kroky k tomu, aby štátnu moc Ukrajiny postavil proti Ruskej federácií. A naši vodcovia túto stratu ľudskosti vôbec do dnešného dňa neodsudili, ba prave naopak, priamo či nepriamo neľudskosť podporujú, pretože o mieri iba hovoria všeobecné frázy a chcú sa podieľať na obnove Ukrajiny podľa plánov tých, čo svoju ľudskosť stratili v mene svojich ideálov.

Osobne sa s poňatím politiky Róberta Fica podľa uvedenej tézy nemôžem stotožniť. Táto téza môže mať dve dimenzie:

1. predstavuje fakt, že takto sa spoločnosť riadi a spravuje a iná možnosť v nej ( kapitalistickej spoločnosti ) nemôže existovať,

2. predstavuje návod, podľa ktorého je potrebné kapitalistickú spoločnosť spravovať a riadiť, pretože je to najvhodnejší model poňatia politiky.

Keďže Róbert Fico je výkonný politik, tak pre neho jeho téza o poňatí politiky predstavuje tak fakt ako aj návod. Keďže politika je podľa neho len o obchodných a ekonomických záujmoch, potom je jasné, že je zredukovaná a otázky morálky a spravodlivosti ostávajú nepodstatné pre aktérov politiky, ale aj všetkých ďalších, ktoré od politiky majú svoje mimoriadne očakávania.

Zjednodušene, ďalej to vyzerá tak, že po voľbách zastupiteľské uplatňovanie moci je ponechané na dobrú vôľu politikov (aktérov politiky). Keď toto spoliehanie sa na dobrú vôľu politikov v politickej praxi narazí na tézu, ktorou sa neberie ohľad na morálku a spravodlivosť, potom sme na životnej ceste, na ktorej sa nedá udržiavať a spravovať dobrý politický poriadok. Redukcionizmus v tomto prípade môže viesť (vedie) k absencií rôznych zodpovedajúcich inštitúcií, ktoré sú potrebné k múdremu užívaniu moci a k správnemu posudzovaniu cieľov politiky, použitia politických prostriedkov a zabezpečenia správneho konania politikov.

V národnej spoločnosti je dôležité nespoliehať sa na dobrú vôľu politikov, ale hľadať a nachádzať spôsoby , ako uplatňovanie zastupiteľskej moci určitým spôsobom obmedziť, regulovať, rozdeliť, kontrolovať a kritizovať. A to je proces, ktorý nemôže ostať v rukách vládnej strany či vládnej koalície, ale má mať v ňom účasť celé parlamentné zastúpenie a samotná voličská základňa, čiže spoločnosť. Už táto požiadavka na uznanie širokej platformy pre tvorbu a realizáciu politiky ukazuje na potrebu prijať určité úvahy o morálnych základoch politiky a spravodlivosti ako absolútne potrebné dimenzie života národnej spoločnosti.

Svojmu poňatiu politiky zostal pán Róbert Fico verný a to sa odzrkadľuje na politikách, ktoré sa v niektorých smeroch dejú pod vedením USA, NATO a EÚ. Konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou je tiež o tom byť na správnej strane obchodných a ekonomických záujmov a preto sme proti Ruskej federácií, ale s partnerským Západom v presvedčení, že sa nám tak bude lepšie dariť. Sankcie proti RF sú potrebné, ale s našou chorobnou predstavou, že nepoškodia SR. Nový balík sankcií proti Iranu za vývoz balistických rakiet do Ruskej federácie je jasným svedectvom o ponerizovaných západných politikov, o inštitucionálnom systéme EÚ ako patokracie. Iran nesmie vyvážať do Ruskej federácie, ale všetky členské štáty NATO a EÚ môžu a musia vyvážať zbrane na Ukrajinu pre potreby kyjevskej diktatúry.

Vraj podpora takýchto sankcií nebude mať žiadny dopad na ekonomiku a životnú úroveň obyvateľov Slovenska. Takéto kéci ministra zahraničných vecí SR sú iba na smiech, a o to viac, že sa vyhovára na Programové vyhlásenie vlády SR. Takže tí, čo postupne rozvrátili ekonomické vzťahy medzi EÚ a RF, ešte stále nepochopili, aké škody doteraz v Európe napáchali a ešte si narokujú rozhodovať o tom, ako sa má správať Iran vo vzťahu k RF. K tomu iba dodávam, že samotná politika sankcií nie je ničím iným iba štrajkom minoritnej triedy kapitalistov proti neposlušným, do ktorého v politickej praxi nadnárodných štruktúr zapájajú aj členov národných vlád. Z psychologického hľadiska je to parkéta psychopatov, ktorí služia patokracií.

Na Slovensku podľa predsedu vlády potrebujeme 100,- tisíc pracovníkov zo zahraničia, len aby sme pomohli rôznym korporáciám bez ohľadu na to, aké problémy postihnú naše obyvateľstvo. Tento sľub dal predseda vlády SR počas svojej účasti na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, ktoré nie je ničím iným iba platformou minoritnej triedy kapitalistov zo Západu a ostatnej časti sveta. Za každú cenu chceme aj naďalej pomáhať Ukrajine v jej boji proti Ruskej federácií, aj keď v skutočnosti pomáhame iba kyjevskej diktatúre, aby prežila aj do budúcnosti, pretože si to tak prajú USA, NATO a EÚ v rámci svojej Koloniálnej správy nad Ukrajinou. A za takéto zásluhy za neochvejnú pomoc Ukrajine dokáže predseda vlády SR ešte snívať o tom, že by sa rád zúčastnil osláv viťazstva nad fašizmom na budúci rok v Moskve ( ak bude pozvaný) a že po skončení vojny, ak bude jeho strana vo vláde, tak sa nadviažu vzťahy spolupráce a priateľstva s Ruskou federáciou. Na jednej strane veľmi vzorne posluhuje politike vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií a na strane druhej si chce užiť oslavy víťazstva nad fašizmom. Takéto správanie mi pripomína typ akéhosi „dvojrečového“ politika.

Práve v tejto dobe je veľmi dôležité pochopiť, že politika musí byť, a celkom nevyhnutne, aj o morálne, morálnych postojoch, musí byť o nastoľovaní spravodlivosti zo strany národných vodcov. Dôvod je pomerne jednoduchý. Práve morálny postoj a spravodlivosť majú byť späté s takými prejavmi ako je politická múdrosť, statočnosť, politické svedomie, umiernenosť v užívaní moci, sú tými prostriedkami, ktorými sa národní vodcovia môžu účinne brániť proti ponerizujúcim vodcom najmä nadnárodných štruktúr a proti zaneseniu určitých črt patokracie do fungovania právneho štátu.

Určitých črt patokracie, ktoré prenikli aj k nám do fungovania orgánov štátnej moci, je možné sa postupne zbavovať a zbaviť, ale musí byť splnená podmienka, že naši národní vodcovia prijmú zásadné morálne rozhodnutie: svetlo sveta uzrie pravda o tom, k čomu bola Ukrajina zorganizovaná, pravda o vojenskom konflikte na Ukrajine už od roku 2014. V boji proti vojnovým štváčom a ich prisluhovačom zo Západu – ponerizovanej skupine – je potrebné spojiť zásadné morálne rozhodnutie národných vodcov s organizovanou podporou celej sféry občianstva v Slovenskej republike.

Spoločné úsilie národných vodcov a občanov SR sa potom odrazí na vytvorení jednotného frontu slovenského národa za mier na Ukrajine, za zachovanie mieru v Európe a vo svete. Ako je možné toto spoločné úsilie zorganizovať ? O tom píšem v tejto časti svojho príspevku. Čitateľ nech môj návrh berie ako hypotézu, pretože nič na politickej scéne nenasvedčuje tomu, že naši vodcovia dokážu prijať zásadné morálne rozhodnutie a zároveň je možné pozorovať, že si celá spoločnosť spokojne žije ďalej, akoby sa nič v Európe tragického nestalo a nie je čo v záujme ochrany ľudského života riešiť.

Pre Slovensko je vraj podpora mierového riešenia vojnového konfliktu na Ukrajine dlhodobo kľúčovou zahraničnopolitickou prioritou. Z tohto dôvodu vláda SR sa chce aktívne podieľať na príprave mierového samitu o Ukrajine, ktorý je plánovaný na zrealizovanie do konca tohto roka. Podľa ministra Blanára je potrebné, aby prímerie bolo uzatvorené čím skôr. Vojenský konflikt vraj nemá vojenské riešenie. Slovenská vláda stále sníva o dodržiavaní medzinárodného práva a teritoriálnej celistvosti aj v prípade Ukrajiny.

V skutočnosti predstavy vlády SR o podpore mierového riešenia vojnového konfliktu na Ukrajine sa asi ťažko naplnia, pretože nie sú namierené na potlačenie iniciatív a politiky vojnových štváčov, ktorí žijú na kapitalistickom Západe a na Ukrajine si k naplneniu svojich záujmov nainštalovali svojich privržencov podľa vzoru Nemecka z čias Hitlera. Skutočný front boja za mier na Ukrajine, za zachovanie mieru v Európe a vo svete bude možné vytvoriť len za predpokladu, že svetlo sveta uzrie pravda o vojne na Ukrajine a na základe toho potom bude možné dospieť k presvedčeniu, že kyjevská diktatúra musí zákonite padnúť – podpísať bezpodmienečnú kapituláciu. Naši vodcovia nás presviedčajú, že sú za mier a pritom chcú spolupracovať s kyjevskou diktatúrou, ktorá zmenila Ukrajinu na nacistický režim. Vieme si predstaviť, že v období druhej svetovej vojny sa ZSSR rozhodne usporiadať s fašistickým Nemeckom mierové rozhovory o ukončení vojny bez kapitulácie ?

Minister Blanár sníva o prímerí a to je iba snaha, ktorá má pomôcť najskôr kyjevskej diktatúre a samotnému Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Takáto mierová iniciatíva je k ničomu a v plnej miere zachováva silnú konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií. Dohoda o prímerí môže byť iba v záujme kyjevskej diktatúry a v záujme celého Západu a to znamená, že takáto dohoda by bola len o tom, ako špeciálnu vojenskú operáciu zo strany RF, zameranú na denacifikáciu a demilitarizáciu úplne zastaviť. Iba ak sa prinutia USA, NATO a EÚ aj so svojimi prisluhovačmi z národných členských štátov k mierovému ústupu od svojich plánov na úplné rozvrátenie Ukrajiny a zničenie Ruskej federácie, tak potom bude nádej na ďalšie mierové roky v Európe a vo svete. Ak chceme skutočný mier, tak v prvom kroku bude dôležité, aby kyjevská diktatúra kapitulovala a samotná Ukrajina aby sa dokázala zbaviť rôznych skupín ponerizovaných ľudí vo verejnom a politickom živote.

Moje záverečné konštatovanie k tejto napísanej časti je také, že vláda SR má iba také predstavy a spôsoby o nastolení mieru na Ukrajine, o zachovaní mieru v Európe a vo svete, ktorých naplnenie v realite vôbec nepovedie k ukončeniu vojnového konfliktu a ani k zastaveniu vojnových štváčov v ich jasných zámeroch. Ak chce vládna moc skutočne bojovať za mier, potom musí v prvom rade bojovať za zrušenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. Spolupracovať s vojnovými štváčmi zo Západu a s nacistický orientovanou kyjevskou diktatúrou za dosiahnutie mieru na Ukrajine či pre Ukrajinu, to je z jednej strany nezmysel a z druhej strany organizovaný podvod na občanoch, pretože k svojmu upokojeniu by mali takémuto nezmyslu nielen veriť, ale ho ešte aj podporovať.

VII.

Na oslavách 80.výročia SNP už bolo potrebné, aby z úst ústavných činiteľov celkom jasne zaznel návrh organizačnej formy na spoločný postup vlády SR a občanov SR za ustanovenie celonárodného frontu za mier na Ukrajine, v Európe a vo svete. K čomu potrebujeme vytvoriť celonárodný tlak za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete ? V prvom rade preto, že to nesmie byť osamelý boj za mier iba výkonného orgánu – vlády SR. Všimnime si, koľko nezmyselných uznesení prijal Európsky parlament a NR SR iba vo vzťahu k Ruskej federácií, ale nikdy nie opačne, k tomu, čo robí samotný Západ na čele s USA, NATO a EÚ. V druhom, a hlavnom rade preto, aby sme deklarovali jednotný front národa a jeho jasné požiadavky za mier proti všetkým tým silám – vojnovým štváčom – ktoré existujú v štátnych štruktúrach USA, v štruktúrach NATO a EÚ. Celonárodný tlak za mier potrebujeme vytvoriť v každom členskom štáte NATO a EÚ proti tým silám, ktoré môžu rozhodnúť o mierovom ústupe z pozícií svetového hegemóna západnej spoločnosti. Ponúka sa hypotéza, že ak to nedokážeme, tak sa ocitneme vo veľmi veľkých problémoch.

Vytvorenie jednotného frontu za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete je možné z môjho pohľadu realizovať v troch rovinách.

Prvá rovina spoločného postupu vlády SR a občanov SR spočíva v tom, že je potrebné vyhlásiť, a to čo najskôr, referendum k schváleniu základných požiadavok pre prácu zákonodárneho a výkonného orgánu SR vo vzťahu k NATO a EÚ, aby bola nastolená požiadavka na mierový ústup USA, NATO a EÚ zo svetovládnych plánov a teda na ústup od konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou. Základné požiadavky pre prácu zákonodárneho a výkonného orgánu SR bude potrebné spracovať vopred, napríklad v podobe „Rezolúcie občanov Slovenskej republiky za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“.

Návrh „Rezolúcie…“ v období kampane pred referendom má prejsť pripomienkovým konaním nielen na úrovni ústredných štátnych orgánov, ale v celom spektre zástupcov – orgánov verejnej správy a rôznych občianskych zoskupení na národnom charaktere. Konečná podoba „Rezolúcie…“ sa stane predmetom referenda: a) buď podľa jednotlivých bodov s vyjadrením Áno – Nie, respektíve b) ako celý obsah s vyjadrením Áno – Nie. V každom prípade bude potrebné, aby formulované základné požiadavky pre prácu zákonodárneho a výkonného orgánu boli nastolené so zreteľom dosiahnuť určité zmeny v práci štátnej moci pri uplatňovaní transatlantického princípu alebo jednoducho prijať alternatívu, že uvedený princíp sa nebude v politike uplatňovať.

Druhá rovina spoločného postupu vlády SR a občanov SR spočíva v tom, že namiesto referenda je možné zorganizovať inú, doteraz nevyskúšanú formu účasti občanov na prijatí potrebného rozhodnutia – schválení „Rezolúcie občanov Slovenskej republiky za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“. K účasti občanov na prijatí potrebného rozhodnutia sa vyžaduje, aby vláda SR sa dohodla na spolupráci so Združením miest a obcí Slovenska a Úniou miest Slovenska pri príprave a zrealizovaní účasti občanov miest a obcí v SR na prijatí „Rezolúcie občanov Slovenskej republiky za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“. Na rozdiel od klasického referenda, ktoré si vždy vyžaduje pomerne veľké finančné zdroje a je organizované v zmysle platných zákonov, druhá rovina postupu vlády SR a občanov SR bude založená na využití aktívnej formy demokracie v podmienkach územnej samosprávy obcí a miest, ktorá je predmetom zákona o obecnom zriadení.

Účasť občanov obcí a miest na správe vecí verejných – v tomto prípade na odsúhlasení príslušného návrhu „Rezolúcie…“ – bude organizovaná a zabezpečovaná cez verejné zhromaždenia občanov v rámci doteraz ustanovených volebných obvodov pre potreby samotných volieb na území SR. Za organizáciu verejných zhromaždení majú byť zodpovedné orgány miestnej samosprávy obcí a miest – starostovia, primátori, poslanci obecných, mestských zastupiteľstiev. K príprave a realizácií účasti občanov obcí a miest na prejednaní a schválení „Rezolúcie občanov SR za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“ bude potrebné vytvoriť dočasné organizačné zložky – útvary/orgány. O potrebe a práci dočasných orgánov som sa zmienil v inom svojom článku.

Predpokladám, že na verejné zhromaždenia občanov obcí a miest by mali byť predložené tri dokumenty:

1. Výzva za mier, ktorú v roku 2018 všetkým Európanom adresoval Vladimír Putin, prezident Ruskej federácie.

2. Vyhlásenie vlády SR k potrebe čo najskoršieho nastolenia mieru na Ukrajine a zachovania mieru v Európe a vo svete a k zapojeniu sa občanov SR do celonárodného odporu proti chystanej veľkej vojne s Ruskou federáciou.

3. Návrh „Rezolúcie občanov Slovenskej republiky za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“, ktorá bude predmetom verejných zhromaždení občanov a ich odsúhlasenia.

Doporučiť vláde SR, aby „Rezolúcia občanov SR za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete“ bola základom pre rozvinutie kritického myslenie vo vzťahu k politikám NATO a EÚ a k vlastnej účasti SR na ich realizácií, rovnako aby tvorila podporu pre činnosť vládnej moci v oblasti ochrany oprávnených záujmov Slovenskej republiky.

Bude na rozhodnutí vlády SR, ktorá cesta spoločného postupu vlády SR a občanov SR sa využije:

a) buď sa vyhlási referendum k predloženému návrhu vyššie uvedenej „Rezolúcie…“ alebo

b) bude využitá aktívna forma demokracie v podmienkach územnej samosprávy obcí a miest spôsobom organizovania verejných zhromaždení občanov na celom území SR.

Výsledky celonárodne zorganizovaného frontu za nastolenie mieru na Ukrajine, zachovania mieru v Európe a vo svete buď podľa bodu a), respektíve bodu b), sa stanú dôležitým programovým dokumentom občanov SR pre záväzný postup vlády SR vo vzťahu k účasti Slovenskej republiky k formovaniu politik vojenskej organizácie NATO a vo vzťahu k jednotlivým politikám Európskej únie. Programový dokument občanov SR bude dobrým základom pre prácu zástupcov SR v nadnárodných štruktúrach, pretože legitímne bude vyjadrovať skutočné záujmy a vôľu občanov SR.

Programový dokument občanov SR má za úlohu posilniť národné záujmy a na základe nich aj výkon zahraničnej politiky, ktorá nesmie byť prioritne zameraná na posilňovanie moci NATO a EÚ v Európe a vo svete. Programový dokument občanov má byť svojim obsahom postavený tak, aby dokázal eliminovať príliš veľké a okaté chybné rozhodnutia vládnej moci, ktoré vedú k nepožadovanej jednostrannej podpore unipolárneho videnia sveta západného kapitálu pod vedením USA.

Je možné použiť aj tretiu rovinu spoločného postupu vlády SR a občanov SR v záujme vytvorenie jednotného frontu za nastolenie mieru na Ukrajine a zachovanie mieru v Európe a vo svete. Aj v tomto prípade je možné postupovať buď vyhlásením a zorganizovaním referenda alebo organizovaním verejných zhromaždení občanov v rámci volebných obvodov. Rozdiel oproti predchádzajúcim dvom rovinám bude v tom, že v treťom prípade sa použijú ku konečnému vyjadreniu názorov občanov len hlasovacie lístky, napríklad s týmito otázkami:

1. Súhlasíte, aby Slovenská republika sa v rámci NATO aktívne pripravovala na vojnu s Ruskom ?

2. Súhlasíte, aby Slovenská republika v rámci svojej zahraničnej politiky aktívne presadzovala politiku mierovej spolupráce s Ruskou federáciou na základe zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci ?

3. Súhlasíte, aby NR SR zaviazala vládu SR pripraviť na celospoločenskú diskusiu a rozhodnutie „Návrh na preformatovanie EÚ z nadnárodnej mocenskej štruktúry – európskeho super štátu – na medzinárodnú organizáciu rovnoprávnych národov Európy“ ?

4. Súhlasíte, aby vláda SR v zmysle článku 13 podala vláde Spojených štátov amerických správu o vypovedaní Severoatlantickej zmluvy ?

Ak teda bolo potrebné z Banskej Bystrice podľa predsedu vlády SR do celého sveta poslať mierový odkaz, tak sme mali Európe a celému svetu oznámiť, že vládna moc ide spoločne s občanmi SR vytvoriť jednotný front za nastolenie mieru na Ukrajine, za zachovanie mieru v Európe a vo svete. Zároveň sme mohli navrhnúť predstaviteľom členských štátov EÚ, aby postupovali rovnakým spôsobom, aby bolo možné vytvoriť silné protestné hnutie proti vojnovým štváčom zorganizovaných v USA, v štruktúrach NATO a EÚ.

VIII.

Žiaľ, z Banskej Bystrice v skutočnosti žiadny mierový odkaz do sveta v celkom konkrétnej podobe nebol vyslaný. Podľa slov predsedu vlády SR sme krajina, ktorá chce mier a ktorá chce spolupracovať s každým, kto je pre mierové spolunažívanie. Lenže aj toto vyznanie je čiastočne falošné, pretože ak by bolo našim jasným vodítkom pre politickú prax, tak by sme sa veľmi konkrétne zaujímali spolupracovať s predstaviteľmi Ruskej federácie a to už od času, keď bola zo strany nezákonnej moci na Ukrajine vyhlásená antiteroristická operácia. Takže najskôr môže platiť, že z Banskej Bystrice zaznela iba akási imitácia mieru.

V príhovoroch ústavných činiteľov zazneli takéto morálne pripomenutia: prevziať pomyslenú pochodeň statočnosti a slobody, nedať sa strhnúť k nenávisti, potreba takých vlastnosti ako je hrdosť, sebavedomie, rešpekt a uznanie, pripravenosť slobodu brániť, odvaha, ľudská statočnosť a schopnosť prinášať obete pre slovenský národ. Tieto a podobné morálne pripomenutia by mali pomáhať k rozvinutiu morálnych schopnosti tak u všetkých občanov ako aj, a v prvom rade, u všetkých politikov – volených zástupcov občanov a s nimi celého výkonného personálu. Lenže tak pre občanov, ako aj pre politikov v tomto smere existujú určité špecifika. Pre rozvinutie morálnych schopnosti občanov je potrebné, aby vládna moc vytvorila zodpovedajúce podmienky, aby sa mohli slobodne vyjadrovať k dôležitým otázkam života slovenského národa a aby ich statočnosť, hrdosť, odvaha, sebavedomie či pripravenosť brániť vlasť sa v konečnom dôsledku mohli stať pevnou oporou pre vládnu moc a jej úsilia brániť národnoštátne záujmy.

Ukazuje sa, že aj morálne pripomenutia je v dnešnej dobe potrebné jasne konkretizovať. A to preto, že tie sa pomerne úspešne pokúša scudziť globálna moc v mene nového „globálneho človeka“ a na úkor človeka, národovca – vlastenca. Nech si čitateľ spomenie, pokiaľ ide o politikov, ako súčasní ústavní činitelia v rokoch 2020 až 2023 „statočne bojovali“ proti globálnej politike organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu a proti masovej vakcinácií obyvateľstva, proti porušovaniu základných ľudských práv a slobôd. V tejto dobe všetky tie dnešné morálne pripomenutia, k čomu nás zaväzuje SNP, boli odsunuté do úzadia, do zapomenutia, len aby bolo možné vyhovieť globalistom a globálnym štruktúram v ich honbe za ziskom, za organizovanie globálnej tyranie ľudí. Ešte aj teraz ma mrazí z toho, že v týchto dňoch som sa musel dočítať, ako bolo nakladané napríklad s okresným sudcom Miľanom, ktorý odmietol prekryť si na pracovisku horné cesty dýchacie.

IX.

Po voľbách do NR SR sme sa mali možnosť dozvedieť, že lídri politických strán SMER – SD, HLAS – SD a SNS dňa 11.10.2023 slávnostne podpísali vraj významný politický dokument „Memorandum o porozumení“, ktoré sa stalo základom ich koaličnej dohody. V Memorande o porozumení lídri politických strán garantujú „zahranično-politickú orientáciu SR na základe členstva Slovenska v Európskej únií a NATO a ďalších významných medzinárodných organizáciách pri plnom rešpektovaní suverenity a národno-štátnych záujmov SR a posilňovaní zdravého vlastenectva“. Dovolím si voľne preložiť uvedenú garanciu do jednoduchšieho slovníka našich politikov. O čo teda ide v rámci garancie ? Staronoví lídri po voľbách v roku 2023 svojim memorandom garantujú, že Slovenská republika aj pre nastávajúce volebné obdobie ostáva v podriadenosti – v poručníctve pod Severoatlantickou Alianciou a pod Európskou úniou, čim jej členstvo nebude ničím a nikým dotknuté.

Je na škodu veci, že definícia tejto garancie akoby bola výsledkom určitej negramotnosti politikov. Tí si vôbec nedokázali postaviť otázku, ako je možné v rámci politiky NATO a EÚ si vôbec dokázať predstaviť, že týmto spôsobom sa v plnej miere bude rešpektovať suverenita a národno-štátne záujmy SR. Už dávno to nezodpovedá skutočnosti a preto takouto garanciou zahranično-politickej orientácie SR politici iba debilizujú – zavádzajú občanov a chcú, aby verili tomuto výplodu propagandy. Kto a akými nástrojmi či prostriedkami môže posilňovať zdravé vlastenectvo, keď takmer všetky politické subjekty, ktoré sa uchádzajú o účasť v NR SR a o svoj podiel na štátnej moci, vychádzajú práve zo všetkých politik, ktoré sú presadzované z USA a Bruselu tak z úrovne NATO ako aj EÚ. Ide o presadzovanie globálnych záujmov a globálnych politik na úkor národných záujmov a národných politik.

Od dávnych dôb sa vlastenectvom či patriotizmom rozumie láska k vlasti. Potrebujeme si však všimnúť jej najvšeobecnejšie znaky, aby sme sa mohli zorientovať. Pod pojmom vlasť rozumieme dané politické, ekonomické, kultúrne a sociálne prostredie, ktoré sú spojené s určitým geografickým miestom na planéte a spoločne pomáhajú formovať každú ľudskú bytosť, každého človeka. Lenže to nie je všetko, čomu treba porozumieť. V pocite vlastenectva vystupuje na prvé miesto vzťah k vlastnému ľudu, vedomie hlbokého spojenia s ním a vedomie spoluúčasti na jeho diele. Toto všetko, čo je predmetom vlastenectva, je v konflikte s globálnym kapitálom a nadnárodnými štruktúrami.

Už sme sa mohli na rôznych príkladoch poučiť, že minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, to sú ľudia, ktorí sa držia svojich privilégií v bohatstve a moci a preto sú ľuďmi bez vlastenectva, bez akejkoľvek vznešenosti v citoch, bez lásky k ľudu, ktorý sa podieľa na produkcií jej bohatstva a moci. Žijeme v kapitalistickej spoločnosti a preto aj samotný obsah vlastenectva je určovaný práve vzťahom pracujúcej masy k tomuto zriadeniu. Ťažko môžeme predpokladať, že vlastenectvo na Slovensku má masový charakter. Problém vidím v tom, že ľudia žijú pod silným vplyvom kapitalistických síl, globálneho kapitálu a preto láska k svojmu ľudu, k svojej vlasti, vedomie hlbokého spojenia s ľudom a spoluúčasti na jeho diele veľmi absentujú. Na tejto absencií ma EÚ hlavnú zásluhu. A musím doplniť, že má pomerne veľkú podporu aj v predstaviteľoch vládnej moci, pretože tí do dnešného dňa sa nedopracovali k riešeniu problému: vzťahu národného a globálneho.

Pre občanov SR má byť dôležité, či sa predstavitelia našej vládnej moci vyznačujú takými schopnosťami ako politická múdrosť, politická statočnosť a odvaha, či majú politické svedomie, či rozumejú politickej spravodlivosti a podobne. Rozvinutie morálnych schopnosti u politikov ovplyvňujú rôzne okolnosti, ale najdôležitejšou morálnou potrebou je mať jasne pozitívne vyhranený vzťah k občanom, pretože v politickom konaní má tento pozitívny vzťah dominovať. Aký má táto dominancia význam ?

Skutočný štátnik, skutočný politik vyznačujúci sa uvedenými morálnymi schopnosťami má potrebu a schopnosť zainteresovať občanov na riešení problémov a politik, ktoré sa dotýkajú ich skutočných potrieb a záujmov. Ide o to umožniť, aby existovalo akési spoločné vnútorné prežívanie problémov politiky a v politike spojených s národnými záujmami a suverenitou, z ktorého vzíde dostatočná podpora a súhlas občanov. S podporou a súhlasom občanov sa politické aktivity dejú iným spôsobom, ako keď politici dôležité rozhodnutia robia za zatvorenými dverami. Vysielanie posolstva či silných odkazov na „demokratický“ Západ by nebolo potrebné, ak by sa predstavitelia vládnej moci mohli opierať o podporu a súhlas občanov. Prečo sa to takto v reálnom živote nedeje ?

Podľa signatárov Parížskej výzvy s názvom „Európa, v ktorú je možné veriť“, ktorá bola vydaná ešte v roku 2017, sa zdôrazňuje, že prelomiť zakliatie falošnej Európy a jej utopické, pseudo-náboženské krížové výpravy za svet bez hraníc znamená vychovať nový typ štátnictva a nový typ štátnikov. Dobrý politický vodca spravuje spoločné dobro konkrétneho ľudu. Dobrý štátnik pozerá na naše zdieľané európske dedičstvo a naše konkrétne národné tradície ako na veľkolepé a životodarné, no jednako i dary to veľmi krehké. Dobrý štátnik neodmieta toto dedičstvo, a ani neriskuje jeho všetku stratu v záujme utopických snov.

Dve udalosti po sebe nasledujúce – oslavy 80.výročia SNP a podpísanie Memoranda o spoločnom postupe v zahraničnej politike – celkom jasne na faktoch ukázali, že ústavní činitelia vo vzťahu k občanom SR si politické pole pôsobnosti rozdelili na dve samostatné časti: oslavy SNP nám bude vládna moc organizovať pravidelne a s veľkou pompou, ale problematika pevného ukotvenia v štruktúrach NATO a EÚ je už iba výlučnou záležitosťou ústavných činiteľov na čele štátnej moci. Myslím si, že takáto politická prax je neprijateľná. Dobrý vodca usiluje o česť, ktorá sa mu dostáva od jeho ľudu, nedychtí po uznaní „medzinárodného spoločenstva“, ktorá v skutočnosti je iba propagačným nástrojom oligarchie.

Ak sa predstavitelia vládnej moci v zásadných otázkach života spoločnosti neuchádzajú o dôveru, podporu a súhlas občanov, majú k tomu svoje dôvody. Jedným z takýchto dôvodov je to, že zainteresovanosť na spolupráci s občanmi by ich zbavila možnosti konať svojvoľne a v prospech cudzej moci, čo v prípade USA, NATO a EÚ je evidentné. Internetový denník Hlavné správy dňa 9.7.2019 uverejnil niekoľko zaujímavých myšlienok predsedu vlády SR Petra Pellegriniho, ktoré sa priamo dotýkajú problematiky vysielania posolstva či silných odkazov. Predseda vlády SR napríklad spomenul Memorandum o zahranično-politickej orientácií Slovenska. Jeho charakteristika Memoranda ukazuje ( priznáva sa ), akým spôsobom ústavní činitelia SR pracujú.

Memorandum sa pokladá v prvom rade za krok k obnoveniu zahranično-politického konsenzu na politickej scéne a zároveň za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR. V praktickej reči to znamená, že pre potvrdenie zahranično-politickej orientácie SR stačilo, ak sa traja ústavní činitelia dokázali na orientácií zhodnúť. Táto zhoda ich troch sa pokladá za konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR. Dialóg „troch svätcov“ sa pokladá za konštruktívny, pretože o životných záujmoch SR nemusí a nesmie sa nikto iný, a teda ani občania, do toho miešať ! Toto chválenkárstvo predstavuje príklad politického cynizmu. Predseda vlády SR v svojom postoji a chválenkárstve zašiel ešte ďalej, pretože nám otvorene potvrdil, ako sa otázka integrácie SR do nadnárodných štruktúr realizovala.

Práve zahranično-politický konsenzus, teda dohoda troch ústavných činiteľom, bol motorom našej integrácie, ktorá vyústila vstupom SR do NATO, EÚ, Schengenu a prijatím eura. Predseda vlády SR pokladá politické konanie ústavných činiteľov metódou konsenzu za dôležité a správne, pretože podľa neho vytvorili výborné predpoklady na naše aktívne začlenenie sa do diskusie o budúcej podobe Európy. Od roku 2019 už uplynulo niekoľko ďalších dôležitých rokov a preto čitateľ si môže sám pre seba postaviť otázku, kto sa za tie roky začlenil do diskusie o budúcej podobe Európy. Môžem konštatovať, že občania zase neboli do proklamovanej diskusie začlenení a že predstavitelia vládnej moci na Slovensku aj na čele s ústavnými činiteľmi si to nechali iba pre seba a svoje výlevy z účasti a šťastného života národa v nadnárodných štruktúrach globálneho kapitálu.

V roku 2021 sa urobil pokus o malý pokrok vo vzťahu k občanom SR, keď sa vláda SR rozhodla zorganizovať v 25 slovenských mestách podujatia s názvom „Roadshow 2021“, v rámci ktorých bola ponúknutá diskusia o budúcnosti EÚ. A je celkom úsmevné, že Ministerstvo zahraničných vecí SR dalo podujatiu názov, ktorý v preklade znamená, že ide o kočovné divadlo. Mimochodom z organizovania Konferencie o budúcnosti EÚ v rokoch 2021 a 2022, a práve v čase hlbokého globálneho diktátu proti obyvateľstvu EÚ, existuje k dispozícií záverečný dokument s názvom „Konferencia o budúcnosti Európy. Správa o konečných výsledkoch“ z mája 2022. Ale ešte predtým, v decembri 2016, bol prijatý dokument s názvom „Správa o možnom vývoji a úpravách inštitucionálnej štruktúry Európskej únie“, z ktorej vyplýva potreba urobiť rôzne krátkodobé a strednodobé riešenia využitím potenciálu platných zmlúv v plnom rozsahu v prospech posilnenia postavenia EÚ. A podľa dokumentu sa celá záležitosť všetkých predložených návrhov mala posúdiť iba na úrovni národných konventov, zložených zo zástupcov národných parlamentov a vlád členských štátov. Na občanov jednotlivých štátov sa akosi zabudlo.

Už z obsahu Memoranda o porozumení, podpísaného v minulom roku po voľbách do NR SR vyplýva, že sa garancia zahranično-politického smerovania úplne zhoduje s prihlásením sa ústavných činiteľov SR k deklarácií o členstve SR v EÚ a NATO zo dňa 27. júna 2019. Znamená to, že zahranično-politický konsenzus bude aj naďalej motorom našej ďalšej integrácie v rámci EÚ, aby bola doriešená ( konečne ! ) budúca podoba Európy. Znamená to, že to rovnako platí aj pre zahranično-politický konsenzus vo vzťahu k NATO. Vtedajší predseda vlády SR pán Peter Pellegrini bol v tom čase ešte stále opatrný, aby mohol otvorene priznať, že pôjde o ustanovenie európskeho super štátu. Mal však veľké obavy o osud Európy, pretože podľa neho Európa nemôže prešľapovať na mieste, takže vyslovuje jasný cieľ: Európa musí prijať rozhodnutie, aby vedela konkurovať Číne, Rusku alebo USA.

A zrejme preto jednou z kľúčových tém sa podľa pána Petra Pellegriniho môže stať hlbšia integrácia. Hlbšia integrácia si však bude vyžadovať niečo zase obetovať zo strany SR, čo predseda vlády SR sformuloval skôr do otázok, ktoré sa týkajú národno-štátnych záujmov a štátnej suverenity. Ako boli zo strany predsedu vlády SR sformulované tri jeho otázky ? Tu je ich prehľad:

Prvá otázka: Aké kompetencie sme pripravení odovzdať ?

Druhá otázka: Aká je naša národná predstava takejto integrácie ?

Tretia otázka: Pokiaľ v nej Slovensko chce zájsť ?

Predseda vlády SR priznal, že diskusia sa na uvedené otázky na Slovensku ani nezačala a podľa neho mala by byť predmetom poctivej odbornej diskusie. Zo strany predsedu vlády SR nebolo pochopené, že problém členstva SR v EÚ a fungovanie EÚ, rovnako ako členstvo SR v NATO, to nemôže byť iba výsostnou záležitosťou odbornej diskusie, ale záležitosťou všetkých občanov, ktorí majú dostať príležitosť demokratickým spôsobom prijať rozhodnutie k napríklad národnej predstave o reforme EÚ alebo o ukončení členstva v EÚ, rovnako ako o tom, akú politiku bude SR presadzovať či podporovať v rámci NATO. Zanedlho sa už skončí rok 2024 a v tomto smere nič pozitívneho sa neudialo a to preto, že stále v politickej hre s občanmi a nadnárodnými štruktúrami je presadzovaná predstava, že demokratický nástroj rozhodovania sa občanov SR o svojom ďalšom životnom osude nie je potrebné uplatňovať.

Existuje reálna hrozba, že dokončenie hlbšej integrácie v rámci EÚ cez procesy spojené s politickou integráciou definitívne ukončia obdobie formovania sa EÚ do imperiálneho super štátu, v ktorom Slovenská republika bude mať postavenie „prímestského“ regiónu s kompetenciami plniť príkazy, nariadenia, usmernenia a zákony z Bruselu. Táto hrozba je celkom reálna a preto som očakával od novej vládnej moci, že konečne začne klásť prekážky pre jej naplnenie. A kladenie prekážok sa môže začať dariť len vtedy, ak bude vládna moc spolupracovať s občanmi SR aj na medzinárodnej úrovni, ak vládna moc aj na čele s ústavnými činiteľmi bude s občanmi SR jednotne postupovať aj v otázkach zahraničnej politiky.

Požiadavka na jednotný postup vládnej moci aj na čele s ústavným činiteľmi s občanmi SR je požiadavkou, ktorá jednoznačne vyplýva z práva národov na sebaurčenie, o ktorom som sa už v tomto článku zmieňoval. To, čo sa odohralo v rámci osláv 80.výročia SNP a následne v rámci prijatia Memoranda ústavných činiteľov, jednoznačne svedčí o tom, že občania nemôžu očakávať, že sa z úrovne vládnej moci budú zásadným spôsobom riešiť hrozby, ktoré súvisia s politikami nadnárodných mocenských politických a vojenských štruktúr ako je NATO a EÚ či rôznych nadnárodných korporácií.

Memorandum ústavných činiteľov z 1.9.2024 jednoznačne potvrdilo, že konštruktívny dialóg o životných záujmoch SR bude aj naďalej založený na metóde konsenzu ústavných činiteľov SR. Aby bolo možné prijať takéto znovu potvrdzujúce Memorandum o jednotnom postupe v zahraničnej politike, bolo potrebné zorganizovať oslavy 80.výročia SNP aj s jej skrytým poslaním veľkej psychologickej operácie, pretože:

a) v rámci nej sa podarilo účastníkov osláv a mnoho občanov (predpokladám) nabudiť tak, aby sa nadšené vyjadrovali k vynikajúcim príhovorom ústavných činiteľov,

b) aby sa počas osláv vôbec nepodarilo zasiať semienka očakávaní občanov súvisiacich s potrebou riešenia hrozieb, ktoré súvisia s politikou organizovanou v rámci NATO a EÚ pod vedením Američanov.

Napomínam našich vodcov, že už je najvyšší čas, aby si vstúpili do svedomia a k otázkam nášho pevného ukotvenia v NATO a v EÚ prijali nové morálne rozhodnutie k tomu, že budú hovoriť pravdu a iba pravdu o tom, čo znamená slúžiť svojmu ľudu a ako je potrebná bojovať za mier na Ukrajine, za zachovanie mieru v Európe a vo svete. Lebo doterajšia reč a politika našich vodcov je len a len výsledkom ľudí, ktorí sú oddanými prisluhovačmi nadnárodných politik.

Napomínam našich vodcov, aby si ujasnili, čo znamená skutočne slúžiť slovenskému národu a presadzovať národné záujmy. Také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ neboli a nie sú ustanovené kvôli presadzovaniu národných záujmov, ale záujmov západného kapitalizmu. Takže čo je vlastne národný záujem ? Je to záujem politického národa, okolo ktorého existuje štát. Národný záujem sa vzťahuje k zahraničnej politike, takže prečo nám túto politiku riadia z USA, NATO a EÚ ? Národný záujem má byť formovaný ako záujem: a) objektívny a ako b) subjektívne záujmy občanov. Je to dôležité pochopiť, pretože od toho závisí, či politické strany a ich predstavitelia, ktorí sa dávajú voliť za zástupcov občanov, vedia toto potrebné formovanie preniesť aj do politického konania či vôbec do spravovania štátu a riešenia celospoločenských záležitosti.

Objektívny národný záujem sa týka zväčšovania či udržiavania moci, udržiavania existencie, bezpečnosti, celistvosti a suverenity štátu. Štátnu suverenitu je potrebné chápať ako právo vykonávať a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli. Štátna suverenita je podmienkou obhajoby objektívnych a subjektívnych záujmov. Ako je možné ešte v dnešnej dobe tvrdiť, že sa bude rešpektovať plná suverenita a národno-štátne záujmy SR, keď práve hlavné znaky štátnej suverenity praktický už skoro dvadsať rokov boli z veľmi veľkej časti dobrovoľne a bez súhlasu občanov odovzdané do kompetencií EÚ a čo je ešte horšie, ešte aj za účasti predstaviteľov vládnej moci. Na základe pochopenia, aký má byť skutočný objektívny národný záujem je možné potom poučiť politických predstaviteľov politických strán SMER – SD, HLAS – SD a SNS, že ich povinnosťou je garantovať zahranično-politickú orientáciu Slovenskej republika na základe národných záujmov – záujmov SR.

Súčasťou národných záujmov sú subjektívne záujmy občanov ako agregátu individuálnych a skupinových záujmov a hodnôt príslušníkov politického národa. Tieto záujmy majú byť formované v demokratickom politickom procese – v politickom boji a účasťou občanov na správe vecí verejných – na území Slovenskej republiky. Tieto záujmy nemôžu byť formované na úrovni EÚ a bez priamej občianskej angažovanosti. EÚ nemôže robiť spoločnú zahraničnú politiku, pretože občania jednotlivých európskych národov nie sú príslušníkmi európskeho politického národa a jednotlivé národné záujmy európskych štátov spolu kolidujú. Neexistuje európsky národný záujem !

V národnom záujme SR je zachovanie či obnova národnej suverenity a nezávislosti voči byrokratickým a centralizujúcim inštitúciám EÚ, ktoré nemajú legitimitu k tomu, aby hájili záujmy politického národa. V národnom záujme každej členskej krajiny je, aby EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzinárodnom základe. Lenže EÚ vôbec takto nefunguje, pretože bola v skutočnosti vytvorená ako nadštátna, nadnárodná moc, ako super štát, ktorému sa musíme vo všetko prispôsobovať a realizovať jeho vlastné politiky, ktoré okrem iného zdôvodňuje tým, že vychádzajú z akýchsi spoločných hodnôt Európy. Ak by Európska únia fungovala ako medzinárodná organizácia rovnoprávnych národných štátov, jej inštitucionálna štruktúra by bola celkom iná – jednoduchá, bez silnej byrokracie, bez obrovského administratívneho aparátu, bez Európskej komisie a Európskeho parlamentu. A už vôbec by nebolo možné, aby medzinárodná organizácia mala akúsi samostatnú moc nad členskými štátmi, udeľovala rôzne sankcie a miešala sa do právneho systému každého členského štátu.

X.

Napomínam našich vodcov, že jednotný postup v otázkach zahraničnej politiky nie je tým najdôležitejším problémom, ktorý je potrebné riešiť v rámci zahraničnej politiky metódou Memoranda a teda udržiavania konsenzu. Tým najdôležitejším problémom a teoreticko – praktickou úlohou je to, aby vládna moc nastolila na riešenie a vyjasnenie si otázku vzťahu národného a globálneho, pričom riešenie vzťahu sa má odvíjať od národného. Všetky či mnohé problémy a úlohy zahraničnej politiky sa týkajú práve priestoru, ktorý je charakteristický pre vzťah národného a globálneho – nadnárodného. Ak sa vzťah národného a globálneho bude odvíjať od národného, potom vôbec nie je potrebné a žiaduce, aby si naši vodcovia otázky zahraničnej politiky riešili podľa konsenzu o jednotnom postupe, ale podľa výsledkov vnútornej politiky, vrátane výsledkov rozhodovacích procesov zo strany samotných občanov SR.

Tak napríklad zástupná vojna na Ukrajine – za „demokratický“ Západ – proti Ruskej federácií je výsledkom politiky Američanov v rámci takých nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ. Táto vojna je teda výsledkom politiky globálneho, ktorá na národné záujmy neprihliada. Na podporu toho globálneho, ktoré sa na Ukrajine prevteľuje do kyjevskej diktatúry, naša vládna moc investovala ešte 100,- miliónov eur, pretože podľa vyjadrenia niektorých členov vlády, Slovenská republika si má plniť záväzky vyplývajúce z členstva v NATO či v EÚ. Ako to, že ústavní činitelia v svojom Memorande okrem iného vyhlásili, že Slovenská republika chce byť hrdým členom NATO a EÚ, keď obe nadnárodné mocenské štruktúry majú v svojom politickom portfóliu za prioritu hlboké nepriateľstvo k Ruskej federácií a jej zničenie ? Ako to, že naša vládna moc podporuje kyjevskú diktatúru ako režim, ktorý od predstaviteľov Západu dostal za úlohu „podkurovať“ pod nepriateľstvo proti Ruskej federácií a viesť proti nej zástupnú vojnu ?

Napomínam našich vodcov, že hoci slovo mier skloňujú v rôznych pádoch pri rôznych príležitostiach, v skutočnosti nie sú na strane skutočného mieru na Ukrajine, na strane ochrany mieru v Európe a vo svete. Skutočný mier na Ukrajine nikdy nebude nastolený, pokiaľ sa politicko-vojenský zväzok vojnových štváčov zo Západu a kyjevskej diktatúry nerozbije a nebude patriť minulosti. Rovnako neuchránime mier v Európe a vo svete, pokiaľ budeme vojnový „diabolský zväzok“ podporovať do rozširovania vojny s Ruskou federáciou až do nepríčetnosti. Zatiaľ ostatným príkladom takejto nepríčetnosti je „Uznesenie Európskeho parlamentu o pokračujúcej finančnej a vojenskej podpore Ukrajiny“ v záujme víťazstva Ukrajiny. Domnievam sa, že toto uznesenie EP je možné pokladať za dokument, ktorý výrazným spôsobom posúva EÚ a jej členské štáty k Veľkej vojne s Ruskou federáciou.

Je zaujímavé, ako rýchlo a s nadšením reagoval predseda vlády SR na rozhodnutie EÚ, že krajiny strednej Európy, ktoré boli postihnuté záplavami, môžu čerpať peniaze na odstraňovanie škôd z Fondu solidarity EÚ a z Kohézneho fondu. Toto je v absolútnom poriadku a preto predseda vlády sa hneď dal počuť, že podľa neho pomoc zo strany EÚ zvýši dôveryhodnosť európskych inštitúcií v očiach občanov. Je veľká škoda, že od prijatia vyššie uvedeného „Uznesenia EP o pokračujúcej finančnej a vojenskej podpore Ukrajiny“, v rámci ktorého sú kladené veľmi jasné požiadavky na členské štáty EÚ po vojenskej a finančnej stránke, nemal čas sa k uvedenému dokumentu jasne a predovšetkým veľmi kritický vyjadriť, pričom každý súdny človek môže uznať, že problém povodní a problém prípravy a organizovania Veľkej vojny s Ruskou federáciou sa nemôžu porovnávať.

Oslavy 80.výročia SNP boli okrem iného aj veľkou psychologickou operáciou v negatívnom slová zmysle. V čase vojny na Ukrajine bolo potrebné niečo pred obyvateľstvom SR zamlčať, nepripomínať či neroznecovať. O čo išlo a ide ? Oslavy 80.výročia SNP v svojej podstate sú oslavami statočného boja proti fašizmu a víťazstva nad fašizmom. Išlo o to, že aj v podmienkach slovenského štátu, ktorý bol pod Ochrannou zmluvou podpísanou s Nemeckou ríšou, celkový vývoj dospel do bodu, že sa proti fašizmu dokázal postaviť aj slovenský národ. Takže tým najprirodzenejším odkazom SNP pre všetky ďalšie generácie, najmä národov v Európe, po skončení druhej svetovej vojny bolo a je nedopustiť, aby sa fašizmus a nacizmus vrátili na scénu novodobých dejín, aby sa život v Európe opätovne nezačal rozvíjať v tragickej podobe.

Žiaľ, tento odkaz SNP, rovnako ako vôbec celé poučenia z druhej svetovej vojny, sa nepodarilo ustrážiť. Majdanom na Ukrajine v Kyjeve vo februári 2014 došlo k štátnemu prevratu, zásluhou ktorého sa podarilo premeniť Ukrajinu na nacistickú a tým sa vytvorili podmienky pre nástup extrémnej formy konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ proti Ruskej federácií – k ostrému začiatku vojenského ťaženia proti Ruskej federácií. Keď sme v tomto roku dňa 29.augusta oslavovali našu schopnosť postaviť sa proti fašizmu, tak bolo svätou povinnosťou ústavných činiteľov zorientovať obyvateľov SR v tom, že na politickú scénu v Európe predovšetkým vstúpil nový fašizmus, ktorý za roky od Majdanu postupne zjednotil všetky členské štáty NATO a EÚ do boja proti Ruskej federácií. Chápem, že takúto povinnosť si nemohli dať, pretože všetci traja sa od roku 2014, respektíve oveľa skôr, venovali politike v rámci politickej strany SMER – SD a aj v rámci vládnej moci, a tak mali dostatok príležitosti či možnosti tento nástup nového fašizmu v Európe zachytiť a iniciatívne navrhovať aj potrebné mierové riešenia.

Tento nový fašizmus presadzovaný pohrobkami fašistov a nacistov, rovnako ako ďalšími mocenskými skupinami, má tie isté ciele, ako za čias Adolfa Hitlera: pre niektorých zachrániť a výrazne oživiť kapitalistickú ekonomiku, pre všetkých zo Západu čo najviac oslabiť a zničiť Ruskú federáciu a pre minoritnú triedu kapitalistov mať dostatočnú moc a vládu nad svetom. Na oslavách 80.výročia SNP z úst ústavných činiteľov odznelo mnoho formálnych slov o odvahe a statočnosti, o povinnosti nedopustiť, aby sa dejiny opakovali v tragickej podobe. Lenže pripomenutia ústavných činiteľov o odvahe a statočnosti vôbec im nepomohli v tom, aby sami nazbierali odvahu a obyvateľstvu celkom otvorene priznali, že nový fašizmus je tu v Európe a vedie ju do vojenského stretu s Ruskou federáciou. Obyvateľstvu SR bolo potrebné povedať pravdu o vojenskom konflikte na Ukrajine. Pravda nebola zvestovaná, pretože v čase vojny na Ukrajine bolo potrebné niečo – o tom, do čoho sa pustil „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ – pred obyvateľstvom SR zamlčať, nepripomínať či neroznecovať.

A dôvod, prečo naši ústavní činitelia konali iba tak, ako konali ? Podľa ich slov Slovensko pod ich vedením chce byť platným a hrdým členom NATO a EÚ ! Za dnešnej politickej situácie v Európe toto prehlásenie príliš silno zaváňa politickým cynizmom. Nech si čitateľ predstaví, že práve toto prehlásenie, rovnako ako ďalšie časti Memoranda, by boli prednesené na oslavách 80.výročia SNP. Takže to, čo najviac chýbalo na oslavách 80.výročia SNP, bol práve chýbajúci suverénny hlas ústavných činiteľov. V deň podpísania Memoranda o spoločnom postupe v zahraničnej politike prezident SR povedal toto: „Nikdy sa nebojme hovoriť v zahraničí suverénnym hlasom, pretože aj malý štát ako Slovensko má právo presadzovať v zahraničí záujmy svojich občanov“. Je zaujímavé, že už doma, na vlastnej pôde a medzi vlastným obyvateľstvom a vlastnému obyvateľstvu či občanom SR sa ústavní činitelia neodvážili hovoriť suverénnym hlasom. A bolo o čom, pretože vojna na Ukrajine sa nás všetkých bezprostredne dotýka.

Vyššie som citoval prezidenta SR. Čo vyplýva z uvedenej vety pre občanov SR ? Vyplýva otázka, prečo až v zahraničí musia naši vládni predstavitelia presadzovať záujmy svojich občanov ! Veď národnoštátne záujmy sa formujú v rámci vnútropolitického boja a v zákonodarnom zbore, rovnako ako vo výkonnom vládnom orgáne, sa uzatvárajú. A v zahraničí v rámci skutočných a skutočne potrebných medzinárodných organizácií sa majú iba koordinovať v rámci rovnoprávnych vzťahov s inými štátmi. Čo bude potrebné upraviť či zmeniť v rámci medzinárodných stretnutí, to bude musieť opätovne prejsť procesom zákonodárnej iniciatívy v rámci národných štátnych mocenských štruktúr. Lenže v skutočnosti to tak nie je, pretože v skutočnosti bez vedomia a súhlasu celého národa, občanov SR, naši ústavní činitelia zákonodarnú moc odovzdali do Bruselu ako nad nami nadriadenú a rozhodujúcu. A za tejto situácie – vzdania sa práva a moci v prospech nadnárodných štruktúr – si ústavní činitelia vymysleli nové poňatie práva tak, ako to zdôraznil prezident SR: „…aj malý štát ako Slovensko má právo (!) presadzovať v zahraničí záujmy svojich občanov“.

Iba na základe uvedených súvislosti je možné pochopiť to, čo v rámci podpisu Memoranda k zahraničnej politike vyjadril zástupca NR SR pán Žiga, keď zdôraznil, že pre stabilitu a dlhodobé strategické záujmy považuje za kľúčové, aby národnoštátny záujem stal nad vnútropolitickým bojom. Týmto svojim stanoviskom úplne zmenil filozofiu robenia národnej politiky a jej vzťahu ku globálnym štruktúram a im privátnym politikám. Schéma, že národnoštátny záujem má stať nad vnútropolitickým bojom znamená, že tie záujmy sa skutočne snažia naši politickí predstavitelia presadzovať v zahraničí a teda tak, ako to zdôraznil aj prezident SR v citovanej časti vety. Lenže táto schéma robenia politiky je v svojej podstate nekompromisne namierená proti občanom Slovenskej republiky, pretože sa nekompromisne majú potierať ich politické práva, ktoré sa môžu a majú realizovať práve v rámci vnútropolitického boja.

Z uvedených súvislosti vyplýva, že národnoštátny záujem, ktorý v zahraničí sa dohodli presadzovať ústavní činitelia, a mimo vnútropolitického boja, je potom takou prioritou vládnej moci, že na neho v žiadno prípade nemajú dosah samotní občania SR. K tomu treba ešte doplniť, že tak, ako je to u nás už roky zaužívané, tak ani do priestoru vnútropolitického boja nemajú občania ani na základe ústavného práva prístup a možnosti k rozhodovaniu. Z môjho pohľadu to vyzerá tak, že národnoštátne záujmy Slovenskej republiky ústavní činitelia berú ako dôležité politiky v rámci nadnárodných štruktúr NATO a EÚ. Iba z tohto pohľadu je možné pochopiť, prečo reprezentant NR SR pán Žiga požiadal opozíciu, aby sa k podpore národnoštátnych záujmov prihlásila. Zo strany pána Žigu je to rozumná požiadavka, pretože v otázkach pevného ukotvenia SR v Severoatlantickej Aliancií a v EÚ medzi vládnou mocou a opozíciou ne sú žiadne nezhody.

A čo dostali predstavitelia našej vládnej moci za túto „zradu“ ? V inštitúciách EÚ ako je Európska rada, Rada ministrov či Európsky parlament sú všetci za stranu SR odbremenení od potreby viesť vnútropolitický boj za národnoštátne záujmy na národnej úrovni a zároveň spoločne s bruselskými mandarínmi sa môžu hrať na zákonodarcov. Takejto do neba volajúcej nespravodlivosti, ktorej sa naši bývali ústavní činitelia na slovenskom národe dopustili, aj terajší ústavní činitelia vyjadrujú neochvejnú podporu a preto do Bruselu vysielajú silné odkazy o svojej vernosti a oddanosti.

O dôvodoch straty odvahy a statočnosti už nebudem špekulovať. Možno nemohli doma hovoriť suverénnym hlasom, pretože už všetci traja vedeli, že dňa 1.9.2024 majú pripravené na podpis Memorandum k zahraničnopolitickému smerovaniu SR, v ktorom potvrdili vernosť tým štruktúram, ktoré na zrode nového fašizmu v Európe majú hlavnú zásluhu. Chápem, že bolo veľmi ťažko ústavným činiteľom rozhodnúť sa k tomu, aby povedali svojmu národu, že práve Ruská federácia, vedomá si svojich veľkých obetí v druhej svetovej vojne v boji proti fašistickému Nemecku, bojuje proti fašizmu a nacizmu, aby boli porazené, pretože boli v plnej sile oživené práve pre nový pokus o ovládnutie Ruskej federácie a o zachovanie Američanov na poste hegemóna sveta, ktorému sa budú musieť všetci ostatní klaňať, vrátane Európanov.

Minoritná trieda kapitalistov na Západe sa zániku unipolárneho sveta nechce len tak prispôsobiť, celkom z racionálneho či morálneho rozhodnutia. Toto, čo nebolo z úst ústavných činiteľov povedané, to v tomto prípade predseda vlády SR zhrnul do konštatovania, že medzinárodný poriadok sa zmenil na krutý súboj bez akýchkoľvek pravidiel. Takéto konštatovanie však vôbec nestačí, pretože úlohou štátnika je vnášať do povedomia národa aj určité osvietenie a teda také postoje a informácie, aby občania ako voličstvo boli suverénnymi. A voličstvo je suverénne za týchto predpokladov:

a) keď sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť aktívne zúčastniť na ich riešení a

b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná a teda taká, ktorá by mala v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu ( pozri David Schweickart: „Po kapitalizme ekonomická demokracia“, str. 128).

Uvedené znaky suverenity voličstva a teda občanov a všeobecné hlasovacie právo tvoria skutočnú demokraciu ako systém, ktorý sa má tvoriť a presadzovať v spoločnosti. Že sa takýto systém skutočnej demokracie nepresadzuje, to je charakteristické pre celú západnú spoločnosť. Hneď úvodná veta Memoranda totiž potvrdzuje práve to, že vládna moc na Slovensku, podobne ako všade inde na Západe, nevytvára žiadne podmienky, aby voličstvo bolo na základe vyššie uvedených znakov suverénne. V Memorande je jasné zdôraznené, že SR ako zvrchovaný štát (?) presadzuje svoje oprávnené národnoštátne záujmy, pričom sa riadi vôľou občanov, ktorá je výsledkom iba ( ! ) slobodných a demokratických parlamentných volieb. Ako potom môže súvisieť otázka suverenity voličstva – občanov so svojimi základnými podmienkami s proklamovaním ústavných činiteľov, že v zahraničí budú hovoriť suverénnym hlasom ?

Obidve suverenity – občanov a ich ústavných predstaviteľov – spoločne veľmi súvisia a v konečnom dôsledku vytvárajú určitý výsledok v politickom konaní ústavných činiteľov. Z môjho uhla pohľadu platí jasná zákonitosť: ak neexistujú podmienky k tomu, aby v rámci štátu malo svoje miesto suverénne voličstvo, znamená to, že ak neexistujú žiadne politické výsledky suverénneho voličstva, potom ústavní činitelia či ďalší predstavitelia vládnej moci, nemôžu v zahraničí hovoriť suverénnym hlasom. Predpokladám, že ústavní činitelia si to určitým spôsobom aj uvedomujú, pretože ich Memorandum obsahuje jasnú požiadavku: vytvárať podmienky na domácej politickej scéne na otvorený dialóg tak, aby sa predstavitelia Slovenskej republiky vyjadrovali v zahraničnopolitických otázkach spoločným jazykom ! Jednoducho napísané, ústavným činiteľom ide v prvom rade iba o to, aby si sami nekomplikovali svoje pôsobenie vo vzťahu k nadnárodným štruktúram v rámci NATO a EÚ.

Na potrebe občanov byť pravdivo a dobre informovaní o všetkom, čo sa upieklo na Západe v nadnárodných štruktúrach NATO a EÚ pod vedením Američanov a na Ukrajine pred Majdanom vo februári 2014 a po ňom, vládnej moci vôbec doteraz nezáležalo a nezáleží ani teraz, keď bezprostredne hrozí Veľká vojna Západu s Ruskou federáciou. Ani pri takej príležitosti, ako boli oslavy 80.výročia SNP, sa pravda o konfrontačnej politike „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou musela zamlčať, nespomínať, nepripomínať či neroznecovať. Otázky vojny a mieru si teda naša vládna moc pod vedením ústavných činiteľov celkom jasne scudzila pre seba. Nakoniec niet sa čo diviť, pretože takto sa to odohráva vo svete a ani vládna moc na Slovensku nie je výnimkou. Podľa vládnej moci je potrebné zachovať, aby Slovenská republika bola zodpovedným a spoľahlivým členským štátom Európskej únie, Severoatlantickej Aliancie a ďalších medzinárodných zoskupení a inštitúcií a preto bude úplne postačovať, ak v zahraničnopolitických otázkach budú ústavní činitelia sa vyjadrovať spoločným jazykom.

V skutočnosti občania majú právo žiadať, aby vládna moc na čele s ústavnými činiteľmi konfrontačnú politiku Západu proti Ruskej federácií zaradila ako najaktuálnejšiu a najdôležitejšiu do samotného politického procesu v rámci vnútornej politiky štátu a zároveň aby občania dostali možnosť aktívne sa zúčastniť riešení, ako bude možné konfrontačnú politiku zastaviť a postupne ukončiť. Nech si čitateľ všimne, že o otázkach vojny a mieru a teda o konfrontačnej politike Západu s Ruskou federáciou, neprebieha v Slovenskej republike žiadny vnútropolitický boj. A mal by prebiehať a to veľmi ostrý ! Namiesto boja za mier a proti vojne sa občanom SR podsúvajú rôzne nezmyselné témy, podľa opozície priam „strategického“ významu – zrušenie NAKA, zrušenie špeciálnej prokuratúry, rodina Šimečkovcov, príbehy okolo poslanca Huliaka a podobne.

Naše politické strany, ich predstavitelia a samotná členská základňa – najskôr miniatúrna – akosi vôbec nemôžu postrehnúť, že je potrebné riešiť vzťah národného a globálneho, pretože do tohto vzťahu sa premietajú rôzne zásadné problémy, súvisiace s dvomi základnými protirečeniami západného kapitalizmu: a) mzdy ako výrobné náklady treba tlačiť nadol, výstup produkcie sa musí predať, b) zdravý kapitalizmus si vyžaduje stály rast, lenže nekontrolovaný rast nie je v súlade s obmedzovaním zdrojov. Existuje hlboká iracionálnosť globálneho kapitalizmu a zároveň ako zvodná konzumná spoločnosť. Žijeme v ére globálnej ekonomiky, pretože vysoké mzdy vyháňajú priemysel do zahraničia. Je zaujímavé, že veľkú hospodársku krízu v minulom storočí ukončil až projekt druhej svetovej vojny. A už v tomto storočí sa chorý mechanizmus kapitalizmu prejavil počas globálne krízy v roku 2008 prudkým úpadkom ekonomiky, ktorý nemal nič spoločného s materiálnymi príčinami, ale so záhadnými finančnými trhmi ( k tomu pozri od Davida Schweickarta knihu „Po kapitalizme ekonomická demokracia“).

Netreba špekulovať, jednoducho na strane globálneho je na vrchole bohatstva a moci minoritná trieda západných kapitalistov, ktorá má všetky potrebné nástroje k tomu, aby v svoj prospech v prvom rade donútila pracovať predstaviteľov národných štátov a v druhom rade cez rôzne umelé a privátne inštitúcie a rôzne nadnárodné vojenské a politické štruktúry ( ako NATO, EÚ OSN) organizovala globálne politiky. V súčasnej dobe svoje koristnícke záujmy skrýva pod globálnu ideológiu, v rámci ktorej sa posväcujú také globálne politické procesy pre riešenie problémov, ktoré vraj je možné usmerňovať a organizovať v prospech celého ľudstva len z nadnárodných pozícií !

Medzi globálne politické procesy patrí aj to, že pod vedením USA, NATO a EÚ bola zorganizovaná ukrajinská kríza a celý politický vývoj po Majdane bol nasmerovaný tak, aby Západ sa na Ukrajine dožil zástupnej vojny proti Ruskej federácií. Medzi globálne politické procesy patria aj rôzne politiky na úrovni samotnej EÚ ako Zelena dohoda, organizovanie migračnej politiky, organizovanie politiky boja proti „pandémií“ koronavírusu v rámci jedného zdravia pre záchranu ľudstva, organizovanie boja proti dezinformáciám a nenávistným prejavom, príprava ďalšej pandémie a podobne. A najnovšom perličkou – čerešničkou na torte globálneho myslenia a globálnej politiky je v dňoch 22.-23.9.2024 zorganizovaný zo strany OSN Summit budúcnosti. Čo sa o Summite budúcnosti napríklad propagovalo ?

XI.

Najprv, čo je Summit budúcnosti podľa OSN ?

Prvý samit svojho druhu žiada lídrov, aby si vybrali: zrútenie alebo prelom. Spolu s obhajcami a aktivistami všetkých vekových kategórií budú mať svetoví lídri šancu stlačiť tlačidlo resetovania globálnej spolupráce, keď sa stretnú na Summite budúcnosti v OSN – kde má slovo každý členský štát, či už veľký alebo malý.

Potom prečo OSN organizuje tento summit a prečo práve teraz ?

S naším svetom v kríze je to jasné: nedržíme krok s rizikami ani príležitosťami 21. storočia. Globálna spolupráca nebola nikdy naliehavejšia, a predsa je neuchopitelnejšia ako kedykoľvek predtým. Prostredníctvom Paktu budúcnosti sa samit snaží vylepšiť náš medzinárodný systém – navrhnutý pred desiatkami rokov – a zlepšiť spôsob, akým spolupracujeme na prekonaní našich spoločných výziev a načrtnutí smeru k lepšej budúcnosti pre všetkých.

Čo by mal summit dosiahnuť ?

Členské štáty OSN na summite prijmú Pakt budúcnosti, ktorý obsahuje ako prílohy Deklaráciu o budúcich generáciách a Globálny digitálny pakt. Spoločne sa budú zaoberať dôležitými otázkami od mieru a bezpečnosti cez digitálnu spoluprácu až po to, ako financujeme naše rozvojové ciele a ako ich lepšie plníme pre budúce generácie.

Teraz si dovolím uviesť niečo z oficiálnej správy z rokovania VZ OSN.

S cieľom prijať výzvu 21.storočia Valné zhromaždenie OSN v nedeľu 22.9.2024 prijalo Pakt pre budúcnosť. Členské štáty OSN sa prijatím tohto dokumentu zaviazali vytvoriť „lepšiu budúcnosť“ pre ľudstvo postihnuté vojnami, chudobou a globálnym otepľovaním. Dokument bol prijatý napriek odporu niekoľkých krajín, vrátane Ruska. Rusko podporované Bieloruskom, Iránom, Severnou Koreou, Nikaraguou a Sýriou, chcelo predložiť pozmeňujúci a doplňujúci návrh potvrdzujúci, že OSN nemôže zasahovať do vnútorných záležitosti štátov. Drvivá väčšina zhromaždenia odmietla tento návrh prijať do úvahy. Ďalších 15 krajín sa hlasovania zdržalo. K Paktu existujú dve sprievodné prílohy: Globálny digitálny pakt a Deklarácia o budúcich generáciách.

Je zaujímavé, že o Summitu budúcnosti a o dokumentoch, ktoré boli schválené, sa na úrovni našej vládnej moci a či vôbec v celej spoločnosti neviedli a nevedú žiadne debaty. Občania o ničom nevedia a vládna moc ani nemá potrebu sa s občanmi baviť o tom, či chcú svoju budúcnosť a budúcnosť ďalších generácií založiť na plne digitalizovanom svete. Plány o digitálnom zotročení sa prijímajú s vylúčením verejnosti a predstavitelia vládnej moci nemajú žiadnu potrebu, aby spoločne s občanmi národného štátu spolupracovali na tom, akú chcú mať budúcnosť. Znamená to, že v týchto dňoch sa na Valnom zhromaždení OSN rozhodlo o ďalšom postupe v nastoľovaní globálnej diktatúry a nastolení Svetovej vlády.

Dovolím si pripomenúť, že ešte dňa 24.júna 2024 Rada EÚ prijala „Závery Rady o prioritách EÚ v OSN počas 79. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN, september 2024 – september 2025“. O týchto záveroch a o tom, aké dokumenty sa majú prijať, vedela aj naša vládna moc. A je zaujímavé, ako sa závery Rady EÚ zhodujú s tým, čo sa schvaľuje na úrovni OSN. Rada EÚ pritom má za úlohu zastupovať vládne stanovisko z každého členského štátu, prijímať právne predpisy a koordinovať politiky Únie.

Na príklade vyššie uvedeného Summitu budúcnosti a schválených dokumentov je možné jasne dokumentovať, prečo americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ jasne pripomenul, že kapitalizmus nie je zlučiteľný s demokraciou a to, čo sa pokladá za demokraciu vo vyspelých priemyselných spoločnostiach, to je niečo iné – polyarchia. V tomto článku som uviedol, čo je podľa amerického filozofa skutočná demokracia ako systém. Musia byť splnené dve podmienky a to, že platí všeobecné hlasovacie právo a voličstvo je suverénne. Ak teraz opomeniem otázku kvality volebného zákona, tak potom najdôležitejšou požiadavkou v rámci každej národnej spoločnosti je zabezpečiť, aby voličstvo – a teda občania – bolo suverénne. Treba konštatovať, že aj na úrovni národných štátov a na úrovni aj takej organizácie ako je OSN, sa predpoklady pre dosiahnutie stavu suverénneho voliča nikdy nenaplnili.

Konštatujem, že obidva predpoklady suverénneho voliča sa úzkostlivo strážia, aby nikdy neuzreli svetlo sveta, aby sa nikdy v politickom živote národnej spoločnosti nenaplnili. Aj Summit o budúcnosti svedčí o tom, že nebolo dovolené, aby sa v rámci sveta mohla zrealizovať požiadavka, aby voliči boli dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti s otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v rámci činnosti príslušnej vládnej moci a potom aj na úrovni Valného zhromaždenia OSN a mohli sa aktívne zúčastniť na posúdení, či plány spojené s budúcnosťou ľudí a ľudstva sú opodstatnené a či sú vôbec v ich záujme – a teda voličstvo malo dostať možnosť prijať definitívne rozhodnutie.

Tak v rámci národných vlád ako aj na nadnárodnej úrovni – v rámci NATO, EÚ, OSN a ďalších rôznych nadnárodných subjektov – sa robia všetky potrebné opatrenia k tomu, aby sa zakrývala druhá podstatná stránka skutočnej suverenity voličstva: že neexistuje žiadna menšinová kapitalistická trieda, ktorá je privilegovaná a má na základe svojho bohatstva a existujúcich ekonomických inštitúcií veľkú politickú moc, ktorá ovplyvňuje politiky každej vládnej moci.

To, čo sa v politike a v politických procesoch deje v rámci globálnej moci, sa verejnosti, voličstvu členských štátov OSN či vôbec ľudstvu predkladá ako objektívna potreba za záchranu životov obyčajných ľudí a ich šťastnej budúcnosti, za záchranu našej planéty, preto iná alternatíva neexistuje !!! Keď to už dávnejšie naplánovali napríklad na úrovni Svetového ekonomického fóra alebo na úrovni OSN, tak to v skutočnosti naplánovala minoritná trieda západných kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, ktorých je v rôznych nadnárodných korporáciách a inštitúciách neúrekom. Za proklamovanou objektívnou potrebou za záchranu životov obyčajných ľudí od permanentných kríz sa v skutočnosti skrýva záujem minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov zachrániť existenciu kapitalizmu na večné časy a v takej podobe, aby táto trieda dosiahla svoje definitívne historické ukotvenie v jednotnom svetovom poriadku a v jednotnej svetovej vláde.

Na globálnej úrovni sa robí všetko pre to, aby národné štáty boli čo najviac oslabené, boli zbavené silných kompetencií a rozhodovania o svojom smerovaní a aby občania či ľudstvo vôbec sa nedopracovali k pochopeniu, že dravým kapitalizmom sa história ľudstva nekončí a že po kapitalizme môže ľudstvo čakať krajšia budúcnosť. Ako napísal už spomínaný americký filozof, kapitalizmus poskytol šancu na ozajstný humánny svet, no kým sa nedostaneme za hranice kapitalizmu, nie je možné ju využiť. Aby sme sa dostali za hranice kapitalizmu a mohli budovať krajší svet, je nevyhnutné, aby členské štáty OSN či EÚ úplne odmietli všetky dokumenty, ktoré v týchto dňoch na VZ OSN boli prijaté !

Najhoršie je to, že minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi na globálnej úrovni robí takú politiku, ktorá je založená na globálnej diktatúra, pretože žiadne globálne plány presadzované na úrovni EÚ a OSN so žiadnou demokratickou účasť občanov na ich posudzovaní a na ich voľbe – rozhodnutí – nepočítajú. Ukazuje sa, že už dávnejšie dozrel čas, aby sa na úrovní národných štátov objavili také ľavicové politické strany a hnutia, ktoré na rozdiel od globálnych plánov z dielne minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov, vytvoria kontraprojekt, v rámci ktorého bude predstavený nástupnícky systém po kapitalizme. A ako zdôraznil aj sám americký filozof, teória kontraprojektu musí objasniť nový ekonomický poriadok po kapitalizme. Filozof tento nový ekonomický poriadok nazval ekonomická demokracia: demokracia práce, kapitálu a samotnej demokracie.

Bojovať proti globálnej politike, ktorá potiera záujmy národných štátov a ich občanov či obyvateľstva, znamená okrem iného postaviť pred občanov národných štátov kontraprojekt, do ktorého bude potrebné zainteresovať masy obyvateľstva. Podľa amerického filozofa navrhnutá radikálna transformácia si bude vyžadovať výrazné prehĺbenie demokracie. Samotné globálne plány, ktoré sú pripravované a schvaľované pod starostlivým dohľadom minoritnej triedy kapitalistov, so žiadnou demokraciou či účasť občanov na rozhodovaní nepočítajú, nie je v nich žiadny priestor pre normálnu ľudskú voľbu, len pokyn: MUSÍŠ !

A čo je veľmi tragické pre slovenský národ ? Že aj zástupca vládnej moci na Slovensku s podporou globálnej politiky, vyjadrenej v už spomínaných dokumentoch, bez zaváhania súhlasil a nepridal sa na stranu tých, čo nesúhlasili. Ak v záznamoch figuruje, že Slovenská republika nemala k prijatým dokumentom žiadne zásadné pripomienky či pozmeňujúce návrhy, potom je možné predpokladať, že vláda SR sa bude jednoznačne usilovať všetko z dokumentov uplatniť v našich podmienkach, a samozrejme, zase len na spôsob, že voličstvo nemusí byť informované, aby nemuselo sa dožadovať odstúpenie od globálnych politik.

Členské štáty OSN sa prijatím tohto dokumentu zaviazali vytvoriť „lepšiu budúcnosť“ pre ľudstvo postihnuté vojnami, chudobou a globálnym otepľovaním. Je to nezmyselný záväzok a skôr propagandistický trik, pretože tie problémy nevedia riešiť ani v súčasnosti a sú zásadným spôsobom riešiteľné, až keď si rámci výrazného prehlbovania demokracie dokážu obmedziť moc minoritnej triedy kapitalistov. Iba vtedy budeme môcť počítať s tým, že sa nebude riešiť upevňovanie svetovej hegeemónie zo strany USA, že s Ruskou federáciou dokáže aj Západ nadviazať vzťahy vzájomne výhodnej spolupráce a pomoci, že sa rôzne nadnárodné korporácie nebudú snažiť uzurpovať si moc nad národnými štátmi, že EÚ ako nadnárodná štátna moc nebude fungovať, že WHO si pod vedením súkromného sektora zo strany farma Kartelou nebude narokovať z globálnej úrovne liečiť všetkých ľudí na planéte, že sa nebude ľudstvo strašiť pandémiami, globálnym otepľovaním, premenami ľudského života na úplne digitálny svet a podobne.

Riešiť vojnu, chudobu a globálne otepľovanie v rámci globálnych štruktúr a globálnej politiky znamená veriť tomu, že minoritná trieda kapitalistov, ktorá má v rukách moc a dohľad nad globálnymi štruktúrami a globálnymi politikami, sa jednoducho poľudštila a z kapitalizmu chce urobiť oázu pokoja, mieru a šťastia. To je obyčajný nezmysel, ktorému veria aj predstavitelia sociálnej demokracie na Slovensku – SMER – SD a HLAS – SD, rovnako ako vraj národne orientovaná SNS, pretože z podstaty ekonomického systému kapitalizmu vyrastá iba dravá kapitalistická expanzia, brutálna nerovnosť, hlboká iracionálnosť ( napríklad moderné technológie nie pre viac voľného času, ale pre viac nezamestnanosti, znižovania sociálnych istôt, záhadné finančné trhy), pretože v rámci daného ekonomického systému nemôžeme robiť nič bez reštrukturalizácie kapitalistických inštitúcií, pretože existujú štruktúry globalizovaného kapitalizmu.

Opäť spomeniem amerického filozofa Davida Schweickarta, ktorý v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ uviedol a rozpísal zlé stránky kapitalizmu. Zaoberal sa takými zlými stránkami ako je nerovnosť, nezamestnanosť, prepracovanosť, chudoba, neexistencia skutočnej demokracie a environmentálna degradácia. Pokiaľ ide o globálne otepľovanie, tak je to len strašenie ľudstva, pretože práve na globálnej, nadnárodnej úrovni si minoritná trieda kapitalistov dovoľuje prijímať opatrenia proti normálnemu ľudskému životu v rámci národných štátov. Americký filozof v svojom diele jasne zdôraznil, že zásadné ekologické problémy nemožno riešiť v podmienkach globálneho kapitalizmu, pretože ide o: a) expanzívnu kapitalistickú dynamiku, b) krízová tendencia vyplýva z podstaty námedznej práce, c) existuje neobmedzená mobilita kapitálu, ktorý je v rukách iba kapitalistov.

Ak je náš svet, a teda globálny kapitalizmus, v kríze, tak nemôžeme podliehať ilúziám, že všetko zásadné je možné vyriešiť globálnou spoluprácou pod vedením OSN či EÚ. V rámci globálneho kapitalizmu ide predovšetkým o rôzne finančné krízy, ktoré však vôbec nemá na svedomí pracujúce ľudstvo ako také, ale ktoré vyrastá iba z podstaty kapitalistickej ekonomiky a, samozrejme, v čele s minoritnou triedou kapitalistov. Globálna spolupráca v rámci prijatých dokumentov na úrovni VZ OSN nemá k finančným krízam v kapitalizme žiaden priamy vplyv a vzťah a nebude nič riešiť. V tomto momente je potrebné pripomenúť amerického filozofa Davida Schweickarta znova. Z jeho pohľadu iba nový ekonomický systém, ktorý nazval ekonomickou demokraciou, problém finančných kríz doslova odstráni. Prečo ?

Podľa filozofa ekonomická demokracia je odolná voči všetkým druhom finančných kríz, ktoré už roky trápia kapitalizmus a to preto, že v rámci nového ekonomického systému nebude potrebné jestvovanie súkromného finančného trhu, burzy, trhu s obligáciami, investičných bank, súkromných investičných spoločnosti, nebudú možnosti finančných špekulácií a chorých finančných „inovácií“. V terajšej dobe nemôžeme predpokladať, že samotní kapitalisti sa vzdajú svojho postavenia v prospech lepšej nekapitalistickej spoločnosti, zároveň rovnako všetci vieme, že žiadne revolučné zmeny nie sú na programe dňa, pretože momentálne v rámci ľavicového politického hnutia neexistuje žiadna teória nástupníckeho systému a ani praktické reformné hnutia v rámci fungovania kapitalizmu.

Takže to, čo sa podniká z úrovne EÚ a OSN je len o tom, akým spôsobom sa má dosiahnuť „zabetónovanie“ globálneho kapitalizmu na večné časy a nikdy inak! A aby k tomu došlo, bude treba nad ľudstvom nastoliť tvrdý totalitarizmus. Ak sa na globálnej úrovni predstavitelia každej vládnej národnej moci chtiac či nechtiac podriaďujú globálnemu riadeniu, potom na národnej úrovni zaniká právny systém a potreba politického boja, čo povedie k tomu, že skutočne potrebné záujmy občanov každého štátu ostanú nechránené, neakceptované a nenaplnené !

XII.

Nedávno sme si pripomenuli 80.výročie SNP, keď slovenský národ za výdatnej pomoci ZSSR povstal proti fašizmu za svoju slobodu a týmto príkladom by sme sa mali inšpirovať aj v dnešnej dobe. Samotný fašizmus nezanikol, len sa prediera ďalej na svetlo sveta. Fašizmus je možné definovať predovšetkým ako nútené zjednotenie národov – celého ľudstva k jednotnému svetovému poriadku, ktorý musí mať jednú svetovú vládu a to všetko v mene celkového ľudského blahobytu, ktorý bude založený na plnej digitalizácií. Globálna politika je založená na veľkom vplyve minoritnej triedy kapitalistov, na veľkom vplyve rôznych nadnárodných spoločnosti a rôznych privátno-spoločenských inštitúcií. V konečnom výsledku globálna politika mi pripadá ako hra akcionárov podľa ich pravidiel, ako nemilosrdné rozhodovanie sa zainteresovaných strán na definitívne ukotvenie kapitalizmu bez alternatívy.

Účasť zástupcov SR na Valnom zhromaždení OSN v týchto dňoch ukázala, že všetko pozitívne, čo bolo povedané v rámci osláv 80.výročia SNP a čo bolo napísané v Memorande k zahraničnej politike, sa neberie na vedomie. Prezident SR Peter Pellegrini napríklad zdôraznil: „Nikdy sa nebojme hovoriť v zahraničí suverénnym hlasom, pretože aj malý štát ako Slovensko má právo presadzovať v zahraničí záujmy svojich občanov“. Podľa Memoranda sa majú presadzovať len také medzinárodné opatrenia a riešenia, ktoré nebudú poškodzovať záujmy Slovenskej republiky. Takže ak zástupca SR s globálnymi plánmi v OSN vyjadril súhlas, kedy potom tieto plány boli na národnej úrovni definované za záujmy Slovenskej republiky ? Aké záujmy občanov SR boli na VZ OSN presadzované ? Žiadne, iba tie globálne ! Takže môžem konštatovať, že po pevnom ukotvení Slovenskej republiky v Severoatlantickej Aliancií a v Európskej únií sa zásluhou našich politikov chceme pevne ukotviť aj v rámci OSN a jeho globálnych plánov. Globálne plány na úrovni OSN s našim pevným ukotvením v Severoatlantickej Aliancií a v Európskej únií spolu súvisia a sú v absolútnej zhode.

V záujme všetkých uvedených plánov a nadnárodných štruktúr platí pre prácu všetkých výkonných zložiek na čele s politickými predstaviteľmi národných štátov akási pomyslená rovnica či vyplývanie. Ide o toto pravidlo: ak voličstvo v každom členskom štáte nebude dobre informované a argumentačne vyzbrojené v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch na národnej či nadnárodnej úrovni, potom nebude mať šancu, pri súčasnom poňatí demokracie, aktívne sa zúčastniť na ich riešení, nebude mať šancu rozvíjať svoje schopnosti hľadať pravdu a hlavne, bude možné minimalizovať prípady, keď sa voličstvo rozhodne pre ústavný odpor proti určitým politikám, ktoré nie sú v jeho záujme. Samozrejme, v dnešnej dobe, a trvá to už roky, toto vyššie uvedené pravidlo platí aj pre konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou na čele s USA, NATO a EÚ.

Máme Veľkú vojnu s Ruskou federáciou pred dverami. Predstavitelia Ruskej federácie už boli nútení prijať rozhodnutie k zmene ruskej jadrovej doktríny a k zmene doktríny z pasívno-defenzívnej na tzv. proaktívnu. Predstavitelia RF po dlhých rokoch skúsenosti s štvaním a vedením Ukrajiny do zástupnej vojny pochopili, že nemajú na výber a preto zmenou vlastnej doktríny posunuli našu Európu bližšie k jadrovej konfrontácií. Obyvateľstvo Európy si sladko spinka v „perinke“ vojnových štváčov zo Západu a čaká na krajšiu budúcnosť pod vedením EÚ, NATO a OSN. Nebúri sa, pretože trpezlivo čaká, že vojnoví štváči ich ochránia pred „imperialistickým“ Ruskom a povedú ich do šťastnej a krajšej budúcnosti. Vo voličstve národných štátov vojnoví štváči nemajú žiadnu konkurenciu, pretože voličstvo ako také stratilo pud sebazáchovy, stratilo sebavedomie vlastnej dôležitosti a dôstojnosti a nemá čas a odvahu venovať sa boju za mier, za zastavenie vojnových štváčov, aby nepokračovali v podpore zástupnej vojny proti RF a v príprave na Veľkú vojnu s ňou.

Veľkou psychologickou operáciou nielen u nás na Slovensku, ale podobne aj v ďalších členských štátoch EÚ a NATO v rôznych formách voličstvo bolo odzbrojené bojovať celkom otvorene proti predstaviteľom západného kapitalizmu, ktorí potrebujú čo najskôr oslabiť a zničiť Ruskú federáciu, voličstvo bolo uvedené do takého spoločenského „umelého spánku“, aby skutočnú pravdu o tom, čo sa v Európe deje už minimálne desať rokov, nehľadalo. Vyššie spomínaný americký filozof si dovolil konštatovať, že dejiny 20. storočia by neboli také krvavé, keby Spojené štáty americké boli skutočnou demokraciou. Keďže na celom Západe neexistuje skutočná demokracia, ale polyarchia, potom je ľahko pripravovať deštrukciu národných štátov, do neba vychvaľovať potrebu riešiť problémy fungovania všeobecných podmienok života obyvateľstva až na globálnej úrovni, zakladať vojny, štátne prevraty, organizovať utrpenie národov, teror, rôzne umelé krízy v mene rôznych ideálov západného kapitálu.

Ak žijeme v kapitalistickej spoločnosti, tak základnou povinnosťou volených predstaviteľov národných štátov je zachovávať rovnováhu v súžití politickej rovnosti občanov s materiálnou nerovnosťou, bohatstvom a vplyvom minoritnej triedy kapitalistov. Predstavitelia štátu ako organizácie všetkých obyvateľov na národnej úrovni sú povinní včas vytvoriť pre fungovanie spoločnosti také právne podmienky, rovnako ako podmienky pre výrazné prehĺbenie demokracie, aby bolo možné zákonnými prostriedkami a v politickom boji potlačiť tie politiky, ktoré sú v rozpore so záujmami občanov a jednotlivých národov. V kapitalistickej spoločnosti, keďže sa nerieši príprava žiadnej socialistickej revolúcie, je potrebné venovať pozornosť nie tomu, že v rámci ekonomického systému existujú kapitalisti, ale tomu, aby minoritná trieda kapitalistov mala čo najmenej možnosti mať v svojich rukách veľkú moc a tým aj účasť na rozhodovaní, ktoré sa nezakladá na účasti v otvorenom politickom boji a túto svoju moc a postavenie zneužívať.

O kapitalistoch sa verejne nehovorí a preto v každej kapitalistickej spoločnosti ide o „neviditeľnú“ triedu, ktorá si práve prostredníctvom zákonných prostriedkov aj v čele s poslancami zákonodarných zborov a ďalších útvarov štátnej moci dokázala vybudovať celkom uzatvorený mechanizmus vplyvu na rozhodovacie procesy štátu a na samotnú verejnosť a jej indoktrináciu. Je na šikovnosti, politickej vyspelosti, múdrosti, odvahe a morálnych predpokladoch, aby predstavitelia vládnej moci za aktívnej účasti občanov dokázali v rámci svojej národnej spoločnosti analyzovať tie najzákladnejšie prvky uzatvoreného mechanizmu vplyvu minoritnej triedy kapitalistov na život spoločnosti a dohodli sa, čo bude potrebné v rámci mechanizmu vplyvu riešiť tak, aby sa postavili bariéry pre zneužívanie moci a bohatstva v neprospech obyvateľstva.

Vládna a zákonodarná moc by teda mali fungovať tak, aby sa uzatvorený mechanizmus vplyvu minoritnej triedy kapitalistov, skladajúci sa z viacerých dôležitých prvkov, podstatne zredukoval a tým aby sa vytvorili podmienky k tomu, aby aj za stranu kapitalistov bola účasť v politickom boji celkom prirodzeným javom. Iba tak bude možné samotné súžitie politickej rovnosti občanov s majetkovou nerovnosťou a bohatstvom a mocou minoritnej triedy kapitalistov ustrážiť. Toto je o dobrom spolužití všetkých, ktorí spoločnosť či národ vytvárajú, ak nechceme upadnuť do totalitárnej spoločnosti, do totalitárneho sveta, ktorý je nám v súčasnosti celkom jasne pripravovaný a organizovaný pod vedením nadnárodných štruktúr Západu. A ako národ i ako jednotlivci sme všetci v ohrození, pretože ešte aj v dnešnej dobe musíme ( či dokonca chceme ) sa zmieriť s tým, čo nám vystrájajú naši vodcovia, keď prijímajú memoranda o svojej láske ku globálnej politike, ich ponerizovaným vodcom a patokraciám.

Koniec II. záverečnej časti.

Dušan Hirjak