Konsolidácia a zvrchovanosť

V parlamente prebieha zúrivý boj. Vláda musí upratať štátny rozpočet. Zlá organizácia nášho najvyššieho zákonodarného zboru je nám známa. Poslancom často nejde o hľadanie najpriaznivejšieho riešenia z pohľadu občanov (podľa nových pravidiel – občianstva), ale o víťazstvo opozície. Oni nemajú zodpovednosť za štát, ale iba za víťazstvo svojej strany. Preto heslo čím horšie tým lepšie je opzičné krédo. Čím horšie pre štát, tým bližšie k novým voľbám a tým väčšia šanca, že strany súčasnej opozície vytvoria budúcu koalíciu.

Práve preto poukazujú na všetko, čo môže človeka rozčúliť a v hneve postaviť proti strane, ktorú do Národnej rady dostal. Je pozoruhodné, že s opozíciou súzvučia média, ktoré platíme a ktoré sa nazývajú mienkotvorné. Svojimi reláciami málo kedy, takmer nikdy nepodporujú chystané, respektíve prijaté opatrenia ministra, ale úporne hľadajú argumenty proti. Vôbec im neprekáža, že minister neporušil zákon, už zabudli, že predchádzajúca vláda (teraz v opozícii) robila presne to čo súčasný minister s tým rozdielom, že to robila s podporou prípadne s mlčaním médií a v oveľa väčšom rozsahu.

Až potiaľ je to možno politicko mediálna lyrika. Hrozí však dráma. Dráma v podobe straty zvrchovanosti štátu. Už tridsať rokov „naši (ne)zodpovední“ odovzdávajú kompetencie kde komu, najčastejšie nevoleným orgánom EU. Od pekného spevu (voľný pohyb osôb a voľný pohyb kapitálu) už únia zmenila melódiu. Odzbrojila štát, rozhoduje o zdravotnej politike, riadi výstavbu, zasahuje do školstva aj do výkladu histórie. Používa silné nástroje. Skorumpovala politikov vo svojom nevládnom parlamente, svedomitým hľadaním nachádza stúpencov globálnej vlády, do rozhodujúcich pozícií menuje úplatné, najmä však vydierateľné osoby (skoro som napísal osobnosti).

Všetko je dávno naplánované. Plní sa plán, ktorého meno nemusím vysloviť, ale kolieska odkrojenej salámy ho každému súdnemu a informovanému čitateľovi už dávno odhalili. Väčšinou nekrája plastický chirurg, ale bezohľadný mäsiar. Nôž na krájanie je ostrý a nemilosrdný. Nazýva sa Európska centrálna banka. Únia, prostredníctvom fondov požičia štátu peniaze. Je to ľahké, lebo si ich sama vytlačí. Môže ich natlačiť koľko chce. Napriek tomu, že nie sú ničím kryté majú obrovskú hodnotu. Štát, ktorý ich prijme sa zaviaže. Slovo zaviaže je kľúčové. Štát sa zaviaže, že finančné prostriedky použije na úniou určený ciel, najmä však, že dlh splatí.

Zo štátu sa stal hráč v kasíne, ktorý hrá s požičanými žetónmi. Princíp je jasný. Hrá dovtedy, kým sponzor nepovie dosť. Ak sa hráčovi nepodarilo vyhrať toľko čo je dlžný, stane sa „otrokom“. V našom prípade otrokom globálnych záujmov EU. Nakoľko nikto presne, úplne a verejne, nedeklaroval, čo sú európske hodnoty budúcnosť štátu spravovaného z vonku je jasná forma protektorátu.

Na okraj tejto priepasti nás úspešne priviedla politika EU najmä v časoch Kovidu a vytrvalým udržiavaním vojny na Ukrajine. Musela sa tešiť zo stupídneho vládnutia Matovičovej vlády a úmyselného predlžovania politickej agónie prezidentkou, ktorá svoju rolu hrala tak okato, až to budilo dojem hraničiaci s istotou, že nesleduje prospech občanov, ale niekoho iného. Sama to potvrdila priznaním že nám nerozumie.

Dnes sme v situácií, že musíme KONSOLIDOVAŤ. Musíme otvoriť všetky šuplíky, všetky obálky, všetky rezervy a hľadať cestu von z obojka, ktorý nad nami visí ako okovy nad otrokom. Parlament je rozdelený. Jedna časť bojuje o moc tak, že hrozbu nevidí, a ak ju vidí teší sa. Dúfa, že budúci pán ocení jej brechot a nasype im plnú misku. Veď oni tento štát ani nechceli. Nepoznajú históriu, neuznávajú rodinu ani pohlavia. A Matovičovci zavýjajú, lebo dobre vedia, že poriadne prešvihli pôžičky a hrozí im basa. Bojujú pred mrežou cedený vzduch. Preto hádžu pirátov do tesnej vládnej koalície. Ak sa im podarí presne trafiť, majú šancu.

Bude to ťažké. Nie je kde brať. Vďaka zlodejskej úderke na čele s Dzurindom a Miklošom. Oni, pod heslom – štát je zlý vlastník – sa zbavovali všetkého čo malo hodnotu akoby horelo. Určite to nerobili zo zištných dôvodov. Veď chudobní do vlády vstupovali a ešte chudobnejší odchádzali. Dodnes majú do médií dvere otvorené a svojim umom sa verejne pýšia. My, čo sme majetok dedov a otcov zveľaďovali straty poznáme a tým, čo nememorujú je zbytočné čokoľvek hovoriť. Dúfajme, že obojok nebude mať pichliače. To by nám humanisti neurobili. Ostáva iba dúfať, že nutné zmeny prežijeme a vlády sa nezmocnia prebehlíci, odrodilci, jedním slovom – renegáti.