Ako sa Andrej Hlinka ocitol na tisíckorunáčke

Dnes si pripomíname 160 rokov od narodenia Andreja Hlinku. Stal sa „ozdobou“ slovenskej tisíckorunáčky z roku 1993, a aj príčinou môjho odvolania z pozície viceguvernéra Národnej banky Slovenska.

Vysvetlím.

Keď sa v októbri 1992 „rodila“ v kancelárii ministerstva financií na Kýčerského ulici v Bratislave slovenská mena, určili sme rad siedmich slovenských bankoviek: 20, 50, 100, 200, 500, 1000 a 5000 SKK, a prijali sme záver, že sa využijú námety, ktoré mali byť na poslednej federálnej emisii za Slovensko (Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Pribina) a za Moravu (sv. Cyril a Metod). Ich autorom bol Jozef Bubák.  A k nim sa pridajú nové chýbajúce námety do počtu sedem. Pri osobnostiach, ktoré sa mohli dostať na tisíckorunáčku, prichádzal do úvahy prvý predseda Matice Štefan Moyses, Andrej Radlinský, Jozef Miloslav Hurban i jeho syn Vajanský, Milan Hodža. Návrh i definitívne rozhodnutie padlo napokon na „otca národa“ Andreja Hlinku. Ten svojou odvahou a činmi vyoral asi najhlbšiu brázdu v ťažkom období slovenských dejín, a za komunizmu bol až neuveriteľne zaznávaný. Okrem toho bol „bankárom“, šéfom ružomberskej Ľudovej banky.

Keď sa toto rozhodnutie zverejnilo, prišiel na moju adresu viac-menej anonymný list, nabádajúci k tomu, aby sa Andrej Hlinka nedostal na slovenskú bankovku, lebo Hlinka bol fašista, po ňom pomenovali – po jeho smrti – Hlinkove gardy! Anonymovi sa ťažko odpovedá. Odhliadnuc od faktu, že Andrej Hlinka, ktorý umrel v auguste 1938, len jednoducho a obetavo bránil len záujmy vlastného národa, chcel z červeného Slovenska Slovensko biele, vyhlásil, že „nám nebude vládnuť ulica!“ A keby bol Hlinka naozaj „fašista“, vyšiel by v bratislavských Židovských novinách po jeho smrti nekrológ plný úcty? Ale s Andrejom Hlinkom sa to ešte neskončilo. Keď ma na jar roku 1994 parlament na návrh Mečiarovej vlády odvolával z postu viceguvernéra, predseda postkomunistickej Strany demokratickej ľavice (SDĽ) Peter Weiss (v súčasnosti „lietajúci ľavicový liberál“) ma označil za nekompetentného. A na moju otázku „prečo?“ odpovedal takto: „Veď si dal na tisíckorunáčku Hlinku!“ Zmohol som sa len na protiotázku: „A čo, mal som tam dať Saddáma Husajna?“

A keď sa Hlinka objavil na tisíckorunáčke (i Štefánik na päťtisícke), mali mnohí mladí Slováci príležitosť „vidieť“ ich vtedy prvý raz.

Treba v tejto situácii zrejme uviesť, že počas novembra a decembra 1989 všetci traja námestníci slovenského ministra financií Františka Mišejeho, zároveň predsedu Federálneho zväzu protifašistických bojovníkov, ochoreli. A tak som do Prahy na rokovania o zostavovaní štátneho rozpočtu na rok 1990 chodieval s Mišejem ja. Mišeje však v dňoch po 17. novembri nechodil už na Federálne ministerstvo financií, ale zväčša len na ÚV KSČ (raz som s ním tam bol aj ja, a len čo sa otvorili masívne dvere budovy ÚV, pomodlil som sa v duchu Otčenáš). Cestou z Prahy cez Barrandov, keďže na Václavskom námestí sa 21. novembra 1989 demonštrovalo, mi vyrozprával celý svoj životopis. Boli v ňom aj tieto vety: „Nech už bol slovákštát aký bol, Tiso nedal obesiť ani jedného komunistu, to až my sami sme sa začali vešať… Čoskoro budete rehabilitovať Andreja Hlinku, a neskôr aj iných národovcov“.

Andrej Hlinka má čestné miesto v Panteóne slovenských dejateľov – aj na nádvorí Matice slovenskej v Martine.

27. septembra 2024.