Povstanie inak – 12-ty deň

   Na počesť 80. výročia SNP vyšiel záverečný, tretí diel trilógie povstaleckých príbehov Povstanie – 60 dní národa III., s podtitulkom Október, Nádeje a ústup, z pera Gustáva Murína (Magnet Press Slovakia, 2024, 144 strán).  

   Táto kniha nie je ďalším historickým elaborátom na danú tému. Je to unikátna kronika osobných príbehov v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Osobné príbehy sú tu zaznamenané a prerozprávané z autentických zdrojov citovaných z 25 kníh a 55 článkov. Kniha mapuje Povstanie po dňoch a na každý je tu jeden výnimočný príbeh, či ľudský osud. To všetko rámcované známymi historickými udalosťami k danému dňu. Prelína sa tu tak unikátnym spôsobom všeobecná história s osobnými dejinami.

   Tu je ukážka z konkrétneho dňa. Snáď nasledujúce fakty uspokoja všetkých tu tak živo diskutujúcich znalcov SNP:

9. 9., sobota, jasno, 21 °C

Povzbudení úspechom z predošlého dňa a po doplnení bojovej zostavy o ľahký tank LT-38 a stíhač tankov Marder III sa povstalci zdvihli k útoku na Vrútky. Tanková čata poručíka Buocika mala za úlohu preniknúť do Priekopy a zistiť pozície nepriateľa. Pri železničnom priecestí smerom na Priekopu boli však ich vozidlá postupne ničené paľbou v Priekope skrytých protitankových kanónov, o ktorých povstalci nevedeli. Tým prišli o svoj posledný stíhač tankov Marder III. Dokopy tak povstalci len na tomto bojisku stratili už 9 tankov, 2 stíhače tankov, 4 kanóny kalibru 75 mm a 2 kanóny 50 mm. Ostali im 3 tanky, 2 kanóny kalibru 75 mm a 2 kanóny 37 mm. Napriek tomu postúpili k Priekope a Kľačanom. Veličkovi partizáni sa zasa trestuhodne kdesi zdržali, a tak Žingorov oddiel musel odolávať plnému náporu nepriateľa. Keď konečne zaútočil prápor Suvorov, nepožiadal o delostreleckú podporu, a tak mal zbytočne vysoké straty. Francúzi prekročili rieku Turiec, vytlačili Nemcov z ich predných línií, ale boli zatlačení späť protiútokom tankov. Ich pravé krídlo sa pre intenzívnu paľbu nepriateľa nepodarilo dostať ani z východiskových pozícií. Po celodennom boji sa o 17:00 h popoludní začali sťahovať. Francúzi mali len ručné zbrane, a tak skončili so siedmimi mŕtvymi a trinástimi ranenými. V dôsledku straty kontaktu medzi jednotkami a po chybách na strane Velička tak útok povstalcov nesplnil očakávania. Nemecký protiútok vrátil povstalcov do pôvodných obranných postavení, aby boje na čas ustali. Obe strany utrpeli straty, boli vyčerpané a potrebovali preskupenie a doplnenie mužstva i zásob…

Smutnými hrdinami dňa, a adeptmi na čestné miesto na spomínanom cintoríne, sa stala 80-členná rota partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením poručíka Ľudovíta Šolca, študenta strojného inžinierstva SVŠT. Podarilo sa im preniknúť z ľavej strany až do Vrútok, kde sa zmocnili niekoľkých mínometov a obrneného transportéra, ale ostali osamelí a skúsenejší protivník ich v uliciach čoskoro obkľúčil. Na ich volanie o pomoc prišli urýchlene oddiely Ozábala a Rylina, ale z obkľúčenia dostali už len 13 partizánov. V boji padol poručík Ľ. Šolc, velitelia jeho čiat Pavel Ruman a Ján Mravec. Z Ozábalovho oddielu padol poručík Karaska, zranený bol veliteľ oddielu Rylin a mnoho ďalších partizánov. Táto ich statočnosť bola vykúpená vlastnou krvou.

Treba spomenúť, že súčasťou Veličkovej brigády boli aj spoľahlivé oddiely, ako bol oddiel Dolina zo Španej Doliny, ktorému velil kapitán Pristach. Oni pohotovo zareagovali na volanie revolučných národných výborov, že v prvé dni Povstania sa v oblasti Krupina – Rykynčice (Miháliková): „… poneviera čudná partizánska skupina. Oberali ľudí o cennosti, oblečenie, potraviny. Pristachov oddiel tento falošný oddiel zradcov zlikvidoval. Veliteľa-Nemca a ostatných odviedli na Zvolenský zámok na vyšetrovanie.“

Kapitán Stanek nariadil pre celú bojovú skupinu Jánošík pohotovosť. Už od rána zaznamenali hliadky zvýšený pohyb na nepriateľských pozorovateľniach a čoskoro sa začalo nacistické delostrelectvo zastreľovať do priestoru kóty 1 059 Skalica. Po 10:00 h spustilo kanonádu a trvala celú hodinu. Nato sa zdvihli dve nacistické roty a smerovali ku kóte Skalica. Na signál dvoch červených a dvoch zelených rakiet z veliteľstva 5. práporu sa celé povstalecké delostrelectvo vrátane mínometov zameralo na nepriateľské rojnice a rozprášilo ich. V pravej chvíli, pretože v priestore nepriateľského útoku sa po delostreľbe rozpŕchla celá 7. rota. A čo horšie, príklad vojakom dal sám veliteľ guľometnej roty kapitán A. H., ktorý ako prvý stratil nervy, vyskočil zo zákopu a ušiel. Až energickým zásahom veliteľa 5. práporu, kapitána Pavla Kováča, sa podarilo utekajúcich vojakov zachytiť a vrátiť do obrany. Kapitán A. H. bol zatknutý, uväznený a všetko smerovalo k jeho poprave. Na veľké prosby zatknutého, oľutovanie a sľuby, že svoju chybu napraví, kapitán Stanek od popravy nakoniec upustil…

Počasie sa umúdrilo a vďaka tomu sa letci z pešej jednotky kapitána Kunica vo svojich postaveniach pri Liptovskej Osade dočkali vzdušnej podpory kolegov z Troch Dubov. „Kravka“ Š-328 sprevádzaná stíhačkou B-534 umlčala delostrelecké a mínometné batérie Nemcov. Bolo to v pravej chvíli, pretože ich delostrelecký prepad v to dopoludnie bol nebezpečne presný a zákop druhého družstva dostal dva plné zásahy. Nedošlo však k obetiam, pretože práve toto družstvo v zázemí precvičovalo streľbu a hádzanie granátov. Aktivita Nemcov pri Bielom Potoku po nálete povstaleckých lietadiel načas ustala.

Pešia jednotka letcov kapitána Kunica ako jedna z mála v povstaleckej armáde využívala na oslabenie nemeckých leteckých útokov falošné ciele. Tie vytvárali, keď sa na horizonte objavilo nemecké pozorovacie lietadlo Fw-189, ktoré ich poctivo zaznamenalo a následný nemecký letecký útok vyznel naprázdno… Okrem nich tento jednoduchý a účinný princíp obrany vyžadoval aj kapitán Stanek pri Telgárte, a to rozkazom miestnemu veliteľovi delostrelectva aj s návodom „obstará z najbližších osád podvozky od vozov a klady, nechá zostrojiť makety diel a tieto umiestni do klamných palebných postavení“. Tieto príklady doviedol do dokonalosti nadporučík Kaličiak neskôr pri Hornej Štubni…

Poručík Klaučo dostal za úlohu zlikvidovať protipovstaleckú vysielačku nachádzajúcu sa v okolí Prosieka a zmobilizovať ďalších dobrovoľníkov na pravom brehu Váhu, na už Nemcami obsadenom území. Zakrátko ich priviedol vyše tristo…

Na nitrianskom smere sa ambiciózny plán na povstaleckú ofenzívu zmenil na katastrofu. Nepriateľ s podporou obrnených vozidiel a letectva zaútočil o hodinu skôr a povstalecká obrana sa zrútila.

V predvečer plánovanej akcie prišla do Zemianskych Kostolian čata partizánov z oddielu „Vtáčnik“ (František Hagara). Jej veliteľ, ktorý sa na štábe skupiny „Weinhold“ predstavil ako Ivan Osipovič zo Serede, vyhlásil, že chce po zotmení zaútočiť na Baťovany. Kapitán Weinhold mu po dlhom rozhovore dal súhlas na prekročenie frontovej línie pri Malých Uherciach. Uprostred noci vyrazili partizáni s výkrikom „Na Baťovany!“ do útoku. Nemci mali vďaka jasnému mesačnému svitu a úmyselne zapálenému stohu sena o ich pohybe dokonalý prehľad. Osipovič našiel smrť medzi domami na východnom okraji Baťovian a spolu s ním zahynula väčšina jeho mužov. Zachránilo sa len zopár jednotlivcov.
   Na úsvite 9. septembra 1944 odišiel kpt. Weinhold do Malých Uheriec, aby mohol sledovať postup oddielu „Dolné Vestenice“. Presne o šiestej hodine však jednotky skupiny „Schill“ podnikli na povstalecké pozície masívny útok, ktorý podporila delostrelecká paľba a nálet troch strmhlavých bombardérov Ju-87D z letiska Malacky-Nový Dvor. Z nemeckých prameňov vyplýva, že obranná línia pri Malých Uherciach bola čelne napadnutá obrnenou skupinou „Rösser“, hlavnými silami práporu „Teuteberg“ a čatou „Pikowitz“. Prápor „Kettgen“ a rota „Stubenböck“ súčasne postupovali cez výšiny na ľavom brehu Nitry k Veľkým Uherciam, aby povstalcom odrezali ústupové cesty do Oslian.
   Príslušníci skupiny „Weinhold“ boli nepriateľským útokom úplne zaskočení. Podmínované mosty cez Nitru nevybuchli (káble k náložiam zrejme prerušili nemeckí ženisti) a zmätok ešte viac vzrástol, keď na všetkých obranných úsekoch odrazu vypadlo telefonické spojenie (najskôr v dôsledku leteckého bombardovania). O 11:02 poslal kpt. Weinhold na VČSA telegram so správou, že nepriateľské „tanky“ prelomili obrannú líniu pri Malých Uherciach.
O niekoľko minút nato bol ranený a zajatý.
   Ani situácia v údolí Nitrice sa pre povstalcov nevyvíjala priaznivo. Krátko po šiestej hodine vyslal kpt. Weinhold za veliteľom oddielu „Dolné Vestenice“ spojku na motocykli, ktorá mu doručila rozkaz, aby okamžite zaútočil na smere Skačany – Baťovany. Partizánom sa síce podarilo preniknúť k Veľkým Bieliciam, ale paľba nepriateľských ťažkých zbraní ich zahnala na ústup. Po zajatí kpt. Weinholda prevzal velenie nad jednotkami v údolí Nitry kapitán Gustáv Neštiak, ktorý im vydal rozkaz, aby sa stiahli k Zemianskym Kostoľanom. Najťažšie ústupové boje vypukli pri dedinke Pažiť. Obzvlášť statočne si v nich počínali delostrelci z batérie por. Pitnera. Hoci nemali žiadne protipancierové granáty, viedli priamu paľbu na nemecké obrnené vozidlá až do chvíle, keď sa k nim priblížili na 300 metrov a jedna húfnica bola zničená priamym zásahom. Odlišne sa zachovalo mužstvo batérie por. Altusa. Po správe, že Nemci obsadili kótu 464,0 Šípok nad Veľkými Uhercami, vzali nohy na plecia a nechali všetky tri húfnice aj s ťahačmi napospas nepriateľovi. Rozbitá bola i čata KPÚV 37 mm vz. 34P.

   Keď esesáci o 13.00 dobyli Oslany, povstalecký front v údolí Nitry sa úplne zrútil. Podľa V. Štefanského a H. Wilkeho vtedy zostalo na bojisku vyše 300 mŕtvych slovenských vojakov a partizánov. Toto číslo je značne prehnané. Na cintoríne v Malých Uherciach bolo totiž pochovaných len 42 padlých povstalcov. Za nepomerne spoľahlivejší možno považovať údaj, že okupanti 9. septembra 1944 zajali 150 príslušníkov skupiny „Weinhold“ („Nesklonené hlavne“): „Zajatých vojakov esesmani popravovali. Videl som, ako dôstojník SS mojich zranených vojakov dobíjal“. To je svedectvo kapitána Michala Tkáča, ktorý sám bol v tomto boji ťažko zranený blízkym výbuchom tankovej strely. Toho („Konfrontácia…“) „vypočúval priamo veliteľ okupačných jednotiek generál SS Berger. Nakoľko Tkáča zajali v bezvedomí a bez blúzy, Berger zaujímalo najmä, či bojuje s riadnou slovenskou armádou alebo s tzv. “banditmi“… Tkáčovi sa ho podarilo presvedčiť, že je dôstojníkom riadnej armády, preto dal Berger príkaz, aby sa s ním zaobchádzalo ako s vojnovým zajatcom, čo Tkáčovi… zachránilo život.“ Nemci zajali aj veliteľa obrany kapitána Weinholda, keď z bojiska odnášal raneného spolubojovníka. Na neho mali však nacisti iný meter. Tohto výnimočne schopného a charizmatického dôstojníka nacisti neskôr popravili. Stovky hornonitrianskych povstalcov po týchto tragických udalostiach rezignovali na ďalší boj a vrátili sa do svojich domovov. Inak by Nemci nemohli už 13. septembra 1944 naplno obnoviť výrobu v Baťových závodoch.

Povstalci stratili takmer všetky delá, mínomety a ťažké guľomety, ako aj 5 protitankových pušiek. Nový veliteľ obrany Hornej Nitry kapitán G. Neštiak sa márne pokúšal o obnovenie odporu. Nemci postupovali, až kým sa sami nezastavili. Situácia bola kritická. 

   V obciach Nemce, Selce a Šalková vznikli výcvikové strediská povstaleckých brancov a záloh. 

Po prvotnom „revolučnom nadšení“, keď väčšina povstalcov uverila logickej úvahe, že zdochýnajúca kobyla Tretej ríše už nebude kopať a strácať ľudskú silu ani techniku v takom kúte Európy, ako je Slovensko, prišla tvrdá realita. Tu je svedectvo návštevníka nemocnice vo Zvolene („Tri Duby“): „Videli sme už všeličo, ale to, čo nachádzame tu, otriaslo aj nami. Umelecké dielo najväčšieho žijúceho sadistu! Súsošie biedy a utrpenia, zvuková kulisa z Offenbachovho Odysea, strašná predsieň Danteho pekla… Celý štáb lekárov, ošetrovateľov a ošetrovateliek si, jednoducho, nevie rady… ledva vláčia vyčerpané nohy po chodbách a apaticky zhľadúvajú nasledujúce číslo poradia… Izby sú plné. Nie, napchaté! Schodiská sú plné! Na chodbe nemáš ani kam stupiť! A sanitky, nákladné autá označené červeným krížom dovážajú stále nových a nových. Chirurgovia už dávno nestačia operovať ani najnutnejšie prípady. Operujú internisti, praktickí lekári z okolia, skalpely im takmer prirástli do dlane… Operujú vo dne, v noci. Padajú od únavy a smrteľného vyčerpania. Ale pracujú bez slova. Pomáhajú, koľko im sily stačia… Je ich však, žiaľ, príliš málo! Kráčame neurčito po chodbe a snažíme sa dostať ku schodisku. Opatrne, aby sme nestupili na zakrvavené údy nešťastníkov, čo ležia po schodoch, vystupujeme pomaly na prvé poschodie. Všade nárek, tiché stonanie… Na nosidlách položených tesne pri stene, na zemi, všade, všade, kam sa pozrieš, ležia ľudia, zmrzačení v boji za slobodu… Tu leží vojak bez nôh, kýpte omotané akýmisi handrami z vojenskej blúzy, ktorú roztrhal niektorý kamarát. Handry sú nasiaknuté krvou z hrozných rán… Dvaja vojaci opretí o stenu vedľa nosidiel si už zvykli na jeho strašnú perspektívu, fajčia, zarastení, apatickí, len občas sa jeden z nich nahne nad nosidlá, pozrie sa skúmavo do bezkrvnej tváre zomierajúceho kamaráta… Medzi bielymi stenami nemocničnej budovy je nazhromaždeného toľko utrpenia, že človek nevedomky zatína päste, škrípe zubami… Toto Dante nevidel, o tom sa nijakému básnikovi nesnívalo!“

Poobede vyrazila na prepad vybraná skupina žiakov leteckého dorastu. Ich úlohou bolo napadnúť nepriateľa v jeho  solídnej obrane pri telgártskych tuneloch. To bolo možné len obchvatom cez les, tak aby sa tam povstalci dostali od chrbta. Priblíženiu napomohla aj nečakaná náhoda. Pred nacistické postavenia sa totiž zatúlal diviak, ktorého Nemci skolili guľometnou paľbou. Vzápätí nadšene vyskákali zo zákopov a vliekli diviaka k svojim postaveniam. Tak boli zaujatí sľubnou korisťou, že priblíženie mladých letcov vôbec nepostrehli. A keď do ich zákopov a krytov začali padať ručné granáty, už bolo neskoro. Po krátkej streľbe dorazil preživších nepriateľov útok na bodáky. Povstalci boli radi aj bohatej koristi ťažkých guľometov a ručných granátov. O diviakovi záznamy víťaznej jednotky už nič nehovoria…

 Míneri partizánskej skupiny Sitno položili dvojitú nálož na koľajnice na trati medzi Belušou a Dolnými Kočkovcami. Vlak však prišiel z opačnej strany, než očakávali („Z kroniky bojov…“): „… radové zamínovanie nebolo správne, lebo pod lokomotívou vybuchla posledná mína položená pod môstik. Ostatné míny reagovali postupne na prvý výbuch a na koľajniciach nastala panika, ktorú neočakávali ani partizáni.“

Ranení pribúdali aj zbytočne, kvôli zmätkom. V noci partizáni pri Oslanoch napadli zboku nacistickú jednotku. Neupovedomili o tom ale povstaleckú jednotku. Takže okrem Nemcov, začali strieľať do tmy aj povstaleckí vojaci. Partizáni sa tak dostali medzi dva ohne a veľa ich tak padlo…

Na dohľad vypáleného Telgártu býval železničný zamestnanec Ján Kuňak so svojou rodinou („Obranný úsek Plesnivec“): „… okolo 20. hodiny došli zase dvaja nemeckí vojaci. Jeden z nich mal celý guľometný pás s nábojmi okolo tela a v rukách guľomet. Položil si ho na posteľ a pýtal odo mňa peniaze. Odpovedal som mu, že mám len 1,40 korún a položil som ich na stôl. Zobral si ich a pýtal si ďalšie. Ukázal som mu, že ďalšie peniaze nemám. Nemci sa postavili a odišli. O hodinu sa jeden z nich vrátil a chcel aspoň hodiny. Podal som mu budík, lebo iné hodiny sme už nemali. Vyhrážal sa nám, že keď sa ešte raz vráti, tak nás postrieľa. Celú noc sme vôbec nespali a čakali v pivnici. Hneď v nedeľu ráno o 06:00 hodine sme radšej z domu odišli. Z maštale som vyhnal kravu a vyrazili sme smerom na Dobšinú…“

(pokračovanie)