I.
Niekedajší minister zahraničných vecí USA James Baker povedal toto: „NATO je mechanizmus na zabezpečenie americkej prítomnosti v Európe. Ak sa zruší NATO, v Európe nebude existovať žiadny takýto mechanizmus“. To je pohľad dôležitého Američana. Zároveň je to jeden z najdôležitejších znakov poručníctva USA nad Európou.
A ako chápu naši politickí predstavitelia existenciu Severoatlantickej organizácie a členstvo Slovenskej republiky v nej ? Tu je najnovšia propagačná odpoveď:
Pri príležitosti 20.výročia členstva SR v NATO sa od júla tohto roku rozbehla na Slovensku propagačná kampaň NATO, ktorá sa deje v súčinnosti s Ministerstvom obrany SR. Billboord s lógom NATO a MO SR je celkom konkrétny: Na billboorde je fotografia, na ktorej pózuje slovenská tenistka Karolína Schmiedlová so slovenskou vlajkou na prsiach a tenisovou raketou v ruke. A za ňou stojí skupina vojakov v maskáčoch s insígniami Slovenska a NATO na vyhrnutých rukávoch. Do oči každému okoloidúcemu udrie heslo „Slovensko je tím NATO“. A pod týmto nádpisom si môžeme prečítať: „Vybrali sme tých najlepších spoluhráčov pre našu bezpečnosť“. A pod tým textom je uvedený krátky text: „Spolu sme silnejší“. O čom vypovedá obsah opísaného billboordu ?
Naši politickí predstavitelia berú NATO ako najlepší mechanizmus pre zaručenie bezpečnosti Slovenskej republiky. Je to hlúposť, pretože obrana štátu má byť záležitosťou vlastného ľudu a nie cudzích síl s cudzími a ešte naviac imperiálnymi záujmami. O tom, ako to vnímajú predstavitelia štátnej administratívy USA, sa nikdy nevyjadrujú. A už vôbec nikto z našich vládnych politikov ani len nesníva, aby hovoril o tom, že Američania držia poručníctvo nad Európou. Ak veliteľ vojsk NATO v Európe hovoril o tom, že Európa sa musí pripraviť na vojnu s Ruskou federáciou, nikdy sme nazaregistrovali žiadne vyhlásenia našich vládnych politikov, aby sa celkom otvorene proti tejto provokatívnej požiadavke vymedzili či postavili. Že Európa sa má pripraviť na vojnu s Ruskou federáciou, to nebolo žiadne rétorické cvičenie. Takže si každý mierumilovný človek môže postaviť otázku, prečo najvyšší vojenský predstaviteľ NATO v Európe nehovoril o tom, že je potrebné sa usilovať spoločne s Ruskou federáciou naživať v mieri a tento mier v rámci kolektívnej bezpečnosti aj udržiavať.
A na požiadavku o priprave Európy na vojnu s Ruskou federáciou, vyslovenú pred mnohými rokmi, došlo, pretože členské štáty NATO a EÚ musia financovať vojnu proti Ruskej federácií na Ukrajine. Toto financovanie, to je ďalší konkrétny znak poručníctva Američanov nad Európou a znak nového európskeho fašizmu a nacizmu. Tie sú pritomné, pretože existujú ako stála tendencia imperialistického systému, pretože patria do toho istého rámca jednotného západného kapitalistického typu štátu, ktorý sa u nás pomenováva ako demokratcký a právny štát. A aj na Slovensku si jeho vládna moc zo znovuzrodných znakov urobila základ bezpečnosti slovenského národa. Toto predstavuje vrchol politického cynizmu.
Bezpečnosť Slovenskej republiky v rámci NATO vôbec nie je potrebné zabezpečovať, pretože nás nemá ani kto napadnúť, ak berieme, že zo strany členských štátov samotných to nie je z princípu možné. Práve kvôli Európe v prvom rade si Američania znova presadili do vedomia národných politikov členských štátov, že nepriateľom číslo jedna je Ruská federácia. A to je ďalší zo znakov poručníctva USA nad Európou. Máme za povinnosť všetci do jedného podporovať takú politiku, aby sme mohli Američanov, konkrétnejšie ich vládnucej kapitalistickej triede, pomáhať so všetkými možnými prostriedkami a aktivitami, ktoré povedú k zničeniu Ruskej federácie, pretože tá stojí v ceste upevňovaniu svetovládnych ambícií USA nad svetom. Slovenská republika si nemala možnosť vybrať najlepších spoluhráčov pre svoju bezpečnosť, pretože v skutočnosti cez určitú skupinu politikov Slovensko bolo dotlačené k tomu, aby bolo súčasťou NATO.
Zločiny NATO vo svete, organizované pod vedením Američanov potvrdzujú, že samotné NATO ozaj neexistuje kvôli bezpečnosti členských štátov, ale kvôli agresívnej politike, ktorou sa musí západný kapitál presadzovať vo svete. Zásluhou našich politikov nevybrali sme si pre našu bezpečnosť tých najlepších spoluhráčov, ale vojnových štváčov, ktorí nás postupne ťahajú na prah tretej svetovej vojny. Dejinné skúsenosti potvrdzujú, že pri českom a slovenskom národe vždy verne stal ZSSR, ale politickí predstavitelia českého a slovenského národa vždy tiahli nie s ľudom, ale s nacistickým a fašistickým Nemeckom, či teraz s EÚ ako štvrtou ríšou a NATOm ako nástrojom západnej kapitalistickej expanzie. U našich politikov sa v ich svedomí a politickom správaní a konaní vôbec nič nezmenilo. Všetci chcú iba bezhlavo prisluhovať minoritnej triede západných kapitalistov, pretože tie politické subjekty, ktoré sa derú a dostanú k moci, zo žiadnych hľadísk nemajú schopnosti a kapacity k tomu, aby robili suverénnu politiku.
Nevybrali sme si žiadnych najlepších spoluhráčov pre našu bezpečnosť, ale nás si západní vojnoví štváči vybrali pre našu schopnosť podriadiť sa ich záujmom. Vojna na Ukrajine ako taká je faktom, ktorý sa nezrodil ako blesk z jasného neba, ale ktorý vzišiel z intrig a politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Ak by NATO bolo svojim poslaním zamerané iba dovnútra, výlučne pre potreby svojho členstva v jeho hraniciach, ani by sme si do dnešného dňa nevšimli, že existuje Ukrajina, o ktorú sa máme všestranne starať len tak pre dobrý pocit a pre akési spoločné hodnoty. Môžeme sa hrdiť tým, že Slovensko je tím NATO, ak tí vraj najlepší spoluhráči sa výraznou a rozhodujúcou mierou pričinili o založenie vojny na Ukrajine ? Veď keby na Ukrajine sa neboli pričinili o zmenu politického režimu a o militarizáciu Ukrajiny, keby Ukrajina ostala na pokoji a bez zásadného negatívneho vplyvu aj samotnej vojenskej aliancie, tak Ukrajina mohla žiť svoj život.
Tento propagačný billoord jasne dokazuje, že vo vedomí predstaviteľov vládnej moci vôbec nedošlo k reálnemu posunu posudzovať svoje politické kroky čestne, objektívne, kritický a s vedomím, že v prvom rade sú dôležité národné záujmy. NATO v skutočnosti presadzuje imperiálne záujmy v prvom rade Američanov a západného kapitálu vôbec. Slovensko, aj keď je svojim ekonomickým systémom kapitalistické, tak určite svoju vlastnú imperialistickú politiku nepestuje. Prečo potrebujeme byť silnejší a vo vzťahu ku komu, keď v skutočnosti je možné aj s Ruskou federáciou naživať v zhode a v určitom, dokonca priateľskom porozumení ? Uvedomujeme si, k čomu nás všetkých naši najlepší spoluhráči v tíme NATO doviedli a ďalej vedú len pre koristnícké záujmy minoritnej triedy kapitalistov a ich rôznych prisluhovačov ? Môžeme byť hrdí na to, že život národov v Európe a v rámci ich podriadenosti EÚ sa pod poručníctvom Američanov uberá nesprávnym smerom a k Veľkej vojne s Ruskou federáciou, o ktorej vojnoví štváči už dávno snívali a snívajú, ešte dokonca aj za samotnej éry nacizmu v období po stalingradskej bitke ?
II.
Závery samitu NATO vo Washingtone sú tak jasné, že som stratil poslednú nádej o tom, že „demokratický“ Západ sa na základe vývoja vojenskej situácie na Ukrajine rozhodne k mierovému ústupu a navrhne mierové rokovania v otázkach, ktoré v roku 2019 predložila Ruská federácia ako Zmluvu a Dohodu s USA a NATO. Nič také sa na samite NATO nespomenulo, pričom ani predstavitelia Slovenskej republiky – ako imitátori ochrany mieru – o tom svojim partnerom nespomenuli. Nebudem rozoberať jednotlivé body Vyhlásenia zo samitu NATO, ale spomeniem niečo veľmi dôležité, čo sa samitom NATO v USA potvrdilo, ale čo sa z médií či z úst západných politikov nemôžeme dopočúť. Čo sa vlastne samitom NATO potvrdilo ?
Potvrdila sa celkom jasná súvislosť medzi plánom „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ využiť, konečne, Ukrajinu ako baranidlo proti Ruskej federácií, ako Anti-Rusko, v rámci ktorého bolo potrebné pripraviť a zrealizovať štátny prevrat vo februári 2014 a nastoliť pre celú Ukrajinu nacistickú diktatúru, ktorá úplne zmení vnútropolitické a zahraničnopolitické smerovanie Ukrajiny v prospech Západu a súčasným plánom, aby Ukrajina ďalej viedla zástupnú vojnu za Západ proti RF až do jej definitívneho víťazstva. Ide minimálne o súvislosť politických, vojenských a ekonomických procesov, ktoré boli pre Ukrajinu rozpracované v rokoch po nadobudnutí samostatnosti Ukrajiny až doteraz a ďalej k potrebe Veľkej vojny s RF. Proklamovaná všestranná podpora Ukrajine v jej vojenskom, zástupnom strete s RF predstavuje v skutočnosti neľudskú, farizejskú a genocídnu politiku, ktorú bez problémov podporujú aj naši mnohí politici. Podpora takejto politiky zo strany západných politikov je výsledkom ich personálnej hlúposti a nevzdelanosti, straty politického svedomia a morálnych zásad či výsledkom ohromnej nenávisti k Slovanom a Ruskej federácií ? Nech si čitateľ odpoveď hľadá sám.
Američania potrebovali dostať Ukrajinu pod svoj vplyv, pod svoje poručníctvo aj kvôli Ruskej federácií. Preto pre Ukrajinu vymysleli utopický program – presadzovanie programu násilnými prostriedkami, nedemokratickým arzenálom. Pre Ukrajinu bol pripravený radikálny plán sociálnej zmeny, ktorý sa nespolieha na žiadnu priateľskú spoluprácu a pomoc, založenú na postupných krokoch, na postupnosť prijatých opatrení a ich preskúšanie, overenie a testovanie a preto bol minimálne morálne nezodpovedným postojom, nehovoriac o tom, že tento plán nemal nič spoločného s rešpektovaním medzinárodného práva.
Utopický program bol založený na potrebe zaviesť silné vonkajšie riadenie vo vzťahu k novej nelegitímnej moci na Ukrajine, nastolenej štátnym prevratom. Radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine dramatickým spôsobom narušil dovtedy existujúci politický, ekonomický, kultúrny a spoločenský život celého národa. Západ svoj radikálny plán sociálnej zmeny pripravoval s tým, že presne plánoval, aké dôsledky sa jeho realizáciou majú dosiahnuť. S plánom na oslabenie a zničenie, likvidáciu RF bolo rozhodnuté, že kyjevská diktatúra sa musí radikálne vymedziť proti RF a proti obyvateľstvu na Ukrajine s ruskojazyčnou orientáciou. V konečnom vyjadrení tento dôsledok radikálneho plánu sociálnej zmeny na Ukrajine priniesol veľa ľudského utrpenia, nespravodlivosti a predovšetkým dve štádia vojnového stretu: a) vnútroštátnej vojny kyjevskej diktatúry proti Donbasu a militarizáciu Ukrajiny a b) zástupnú vojnu s RF, ktorá stále trvá.
Ukrajine bola prisúdená úloha zásadným spôsobom prispieť k rozvratu ekonomických, politických a kultúrnych vzťahov medzi EÚ a RF. Radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine počítal s tým, že Ukrajina sa násilnými prostriedkami a nedemokratickým arzenálom má zhostiť úlohy stať sa – pretrasformovať sa – územím pre vojenské ťaženie Západu na východ proti RF. Vzťah USA, NATO a EÚ ku kyjevskej diktatúre je vzťahom novodobých kolonizátorov k získanému územiu. Tento vzťah je možné nazývať Koloniálnou správou a prezidenta Zelenského ako regenta. Prezidentovanie sa Zelenskému skončilo, ale zatiaľ mu ostala funkcia regenta Koloniálnej správy nad Ukrajinou a preto západným politikom vôbec nevadí, že formálne vystupuje v pozícií prezidenta, hoci k tomu nemá už žiadnu legitimitu. Je zaujímavé, že bruselským mandarínom tento stav vôbec nevadí, hoci v prípade členských štátov sa neustále miešajú do hodnotenia právneho stavu.
Štátnym prevratom bol ukrajinský národ z večera na ráno postavený do úplne inej politickej reality, ktorú nekompromisne začali presadzovať rôzne nacistické zoskupenia. V mene európskej budúcnosti ukrajinského národa represálie nelegitímnej moci a nacistických skupín boli na dennom poriadku. Ukrajinský národ nedostal žiadnu možnosť vstúpiť do rozhodovacích procesov kyjevskej diktatúry k dôležitým otázkam života celej spoločnosti. Napríklad či Ukrajina chce žiť v nepriateľstve s Ruskou federáciou a s veľkou časťou svojho obyvateľstva ruskojazyčnej orientácie, či sa chcú občania Ukrajiny rozhodnúť pre členstvo v EÚ alebo nie. Radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine bol založený na použití takých praktík a postupov v politike, ktoré umožnili, aby sa Ukrajina dostala do absolútneho podriadenia sa moci Američanov, aby bola pod ich poručníctvom.
Toto sa už dávno stalo a stále to trvá, takže aké úspechy Ukrajine môžeme pripísať na základe realizácie radikálneho plánu sociálnej zmeny od februára 2014 ? Nie je žiadnym tajomstvom, že Američania pestujú svoje poručníctvo ako svoju domácu politiku, pričom samotnú Európu berú len ako jeden zo svojich štátnych útvarov. A je zaujímavé, že samotná EÚ a jej bruselskí mandaríni a sluhovia z národných štátnych útvarov proti tomuto poručníctvu vôbec nenamietajú, ba práve naopak, úspešne sa podieľajú na upevňovaní moci Američanov napríklad aj cez také vojensko-politické zoskúpenie ako je NATO. Ktoré územie majú v rámci transatlantického „partnerstva“ Američania v hrsti ? Je to predsa územie Európy aj na čele s Nemeckom ! Rovnako majú v hrsti, celkom na prvý pohľad nepochopiteľne, aj samotnú EÚ a národných politikov každej vládnej moci.
Preferovanou hodnotou v štátoch „demokratického“ Západu je práve ochota byť pod poručníctvom Američanov. Ak si požičame definíciu poručníctva z rodinného práva, tak poručníctvo sa môže chápať ako poskytovanie ochrany záujmom a právam štátu, ktorý si ich nemôže chrániť sám. Lenže takáto situácia v žiadnom prípade nemôže existovať, pretože samotný štát existuje aj práve kvôli ochrane svojich práv a záujmov. Nebudem teraz skúmať, prečo naši politickí predstavitelia rozhodli pre toto politické poručníctvo pod USA a teda aj pod NATO a EÚ. Dôležitejšia je teraz otázka, prečo bolo potrebné dostať Ukrajinu pod poručníctvo USA, keď podľa definície Ukrajina ako národ žiadnu ochranu svojich záujmov a práv od USA nepotrebovala. Odpoveď na položenú otázku je táto: Bolo potrebné dostať Ukrajinu pod poručníctvo USA aj bez oficiálneho členstva v NATO a v EÚ, aby sa mohli naplniť – realizovať záujmy a pravidlá ( práva ) USA vo vzťahu k Ruskej federácií.
III.
Štátnym prevratom vo februári 2014 sa začal realizovať radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine, zásluhou ktorého jednotný Západ začal vojenské ťaženie na východ proti RF. Kyjevská diktatúra radostne vedie svoj národ do boja – vedie zástupnú vojnu za Západ proti RF aj s morálnym rozhodnutím dosiahnuť definitívne víťazstvo nad votrelcom – RF a zásluhou ktorej minoritná trieda kapitalistov zo Západu potichučky ožobračuje ukrajinský národ o jeho aktíva vrátane čiernozeme.
Nemali by sme sa v súčasnosti zaoberať otázkou členstva Ukrajiny v NATO. Už dnes je možné pochopiť, že nikto členstvo Ukrajiny v NATO nezakladá na tom, že by o tom mal rozhodnúť ukrajinský národ v referende. Je to len zbožné prianie kyjevskej diktatúry, pretože jej čas zotrvania na politickej scéne sa výrazne skracuje a svoju záchranu vidí len v prípade členstva Ukrajiny v NATO. Aby mohla byť definitívne vyriešená otázka členstva Ukrajiny v NATO, najprv a najskôr musí byť vyriešená otázka poručníctva USA nad Ukrajinou a teda otázka ďalšej existencie Koloniálnej správy nad Ukrajinou.
Preferovaná hodnota poručníctva USA nad Európou a Ukrajinou je zbavená otvorenej kritiky. Naša vládna moc aj na čele s prezidentom SR sa výrazne a bez hanby podieľa na pestovaní politickej submisivity, pretože pokračuje, a už od roku 2014 najmenej, v tradícií, že nikdy sa otvorene a kritický nevymedzí proti politike USA, NATO a EÚ, teda proti svojim „partnerom“, ktorí svoj radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine v prospech konfrontačnej politiky Západu s RF a vojny s ňou realizujú a podporujú aj naďalej. Zoberme si stanovisko súčasného predsedu vlády SR Róberta Fica.
Predseda vlády vie, že v rámci NATO „…sú tu militantné a vojnychtivé krajiny NATO, ktoré si buď vôbec neuvedomujú, čo by členstvo v NATO znamenalo, alebo naopak chcú vyprovokovať priamy stret NATO s RF, čo by bol začiatok tretej svetovej vojny“. Vtip je v tom, že predseda vlády SR už nemá odvahu pomenovať, ktoré sú to členské krajiny, čo bolo a je jeho povinnosťou vo vzťahu k národu. Predseda vlády SR vie, ktoré sú to krajiny, pretože ďalej hovorí: „A tieto krajiny presadzovali, aby v záveroch samitu bol formulovaný aj priamy záväzok NATO prijať Ukrajinu za člena“. Podľa Róberta Fica vraj bol prijatý realistický prístup viacerých členských krajín NATO. Ukrajina do NATO vstúpi len vtedy, ak s tým budú súhlasiť všetky členské štáty NATO a budú splnené všetky podmienky.
Môžeme uvedenú podmienku pokladať za realistický prístup ? Aj keď neviem, čo je to plniť zo strany Ukrajiny všetky podmienky, sotva može ísť o skutočný realistický prístup viacerých krajín NATO, vrátane SR. Dôvod je jednoduchý. Vôbec sa neberie do úvahy už dávno známe stanovisko RF: členstvo Ukrajiny v NATO nepripadá do úvahy ! Čiže zo strany NATO sa robia celkom zbytočné špekulácie, ktoré verejnosť iba zavádzajú, pretože ide o propagandu. Ak by Róbert Fico uvažoval skutočne realistický, natrafil by na niečo, čo sa napríklad v rámci otázky členstva SR v NATO nestalo. A čo sa nestalo ? Do termínu prijatia Akčného plánu členstva SR v NATO v apríli 1999 Slovenská republika sa nestala terčom politického a vojenského ovplyvňovania politiky vládnej moci. To, čo bolo a je spojené s činnosťou NATO na Slovensku a s účasťou – činnosťou v štruktúrach NATO, sa začalo diať až od termínu uznania Slovenskej republiky ako kandidátskej krajiny na členstvo v NATO a to je práve apríl 1999.
Nepripomenul som to iba tak. V prípade Ukrajiny sa to začalo diať a deje iným spôsobom a to práve z dôvodu, že Ukrajina v zmysle radikálneho plánu Západu na sociálnu zmenu mala a má za úlohu plniť úlohy v prospech „demokratického“ Západu a proti Ruskej federácií. Štátnym prevratom vo februári 2014 bola Ukrajina pretransformovaná na nacistickú Ukrajinu (režim), aby požadovaná sociálna zmena bola dosiahnutá. Američania, NATO a EÚ využili a využívajú svoj politický, ekonomický a vojenský vplyv tak, akoby Ukrajina už bola členom NATO a EÚ už od roku 2014. V skutočnosti USA nad Ukrajinou, skôr nad nacistickým režimom, nastolili poručníctvo a to doslova podľa vyššie uvedenej definície. Ide teda o Koloniálnu správu Západu nad Ukrajinou, v rámci ktorej prezidenti Ukrajiny a vláda plnili a plnia iba úlohy regenta.
Pokiaľ ide o vládnu moc na Slovensku, tak od štátneho prevratu na Ukrajin v roku 2014 neexistujú žiadne dokumenty a vyhlásenia o tom, že SR protestuje proti politike, ktorú na Ukrajine realizujú USA, NATO a EÚ či samotná kyjevská diktatúra. Vláda SR plne podporovala a podporuje Koloniálnu správu Západu nad Ukrajinou, podporovala a podporuje poručníctvo nad Ukrajiny pod USA. Ak Róbert Fico prehlásil, že SMER-SD nikdy nebude súhlasiť s členstvom Ukrajiny v NATO, tak to z jeho strany vôbec nejde o suverénnu zahraničnú politiku, pretože všetko, čo sa na Ukrajine deje od štátneho prevratu v roku 2014, sa deje pri plnej aktivite Západu na čele s USA, NATO a EÚ a otázka členstva Ukrajiny tu nezohrávala a nezohráva žiadnu úlohu, pretože nič sa nedeje podľa litery Severoatlantickej zmluvy. Prečo ?
Pretože západný kapitalizmus v svojej konfrontačnej politike proti RF využil a využíva fenomén fašizmu a nacizmu a na základe neho nebola žiadna prekážka v militarizácií Ukrajiny a v jej príprave na vojnu s RF. Poručníctvo USA vo forme Koloniálnej správy Západu nad Ukrajinou totiž umožnilo začať vo veľkom realizovať starý plán vojenského ťaženia Západu na východ proti RF. Róbert Fico osobne, ako aj strana SMER-SD, či vôbec naša vládna moc, sa nikdy nepostavili proti tomuto plánu, nikdy sa nezastali RF a vôbec som nepostrehol, že by naša vládna moc v roku 2018, ak má takúto suverénnu zahraničnú politiku, vôbec reagovala ( pozitívne či negatívne ) na Výzvu za mier, ktorú nám, Európanom, adresoval práve prezident RF Vladimír Putin.
Ak sme sa v Európe a na Ukrajine v tomto období dostali na úroveň zástupnej vojny Západu proti RF, tak je to zásluhou práve doterajšej politiky USA, NATO, EÚ a kyjevskej diktatúry, ktorá zo strany našich politických predstaviteľov nepodlieha žiadnej otvorenej kritike, bez ktorej ozajstné nastolenie mieru v Európe a vo svete nie je možné. Poručníctvo USA nad Ukrajinou je tabuizované, žiada sa dokonca, aby sa občania neučili byť k tabu kritickí, pretože v spoločnosti je potrebné zachovať proklamovanú stabilitu a pokoj. Lenže falošná stabilita a falošný pokoj vedú k tomu, že vojnoví štváči majú voľné pole pôsobnosti a naši politickí predstavitelia nás, občanov SR, umyselne zavádzajú tým, že vraj zodpovedne bojujú za mier na Ukrajine. To je iba rozprávka k debilizácií našich hlav.
Ak je samotný predseda vlády SR proti členstvu Ukrajiny v NATO, čo je aj moja pozícia a pozícia veľkej väčšiny obyvateľstva SR a RF, netreba čakať na čas, v ktorom bude aktuálne riešená otázka schvaľovania členstva Ukrajiny v NATO. Ten čas najskôr nepríde. Ale je veľmi naliehavé, a včera už bolo neskoro, začať bojovať proti politike USA, NATO a EÚ, realizovanej na Ukrajine a proti RF, začať bojovať proti politike poručníctva nad Ukrajinou, realizovanou formou Koloniálnej správy Západu, ktorá pre ukrajinský národ pomohla vytvoriť peklo na Zemi. Vládna moc aj na čele s predsedom vlády SR mala prijať morálne rozhodnutie konečne (!) vyjaviť celú pravdu o Ukrajine, o tom, čo sa všetko pod dohľadom Západu muselo od roku 2014, a ešte aj skôr, začať diať na Ukrajine a k čomu to všetko speje. Nech si čitateľ všimne, že ak vládna moc vôbec sa nezaoberá otázkou organizovania občanov za vytvorenie celonárodného frontu boja proti vojenskému ťaženiu „demokratického“ Západu na východ proti RF, tak samotná opozícia sa akosi proti tomuto ľahkovážnému počínaniu vládnej moci vôbec nevymedzuje a v svojom politickom portfóliu s touto potrebnou iniciatívou na záchranu mieru v Európe ani nepočíta. Namiesto toho opozícia pod vedením Progresívneho Slovenska sa zaoberá organizovaním občianskych protestov za celkom miniatúrne témy, ktoré sú predmetom vnútornej politiky vlády SR a ktoré nepredstavujú pre život celej spoločnosti vôbec žiadny problém.
Práve poručníctvo USA nad Ukrajinou speje k Veľkej vojne s Ruskou federáciou, takže opatrenia majú byť príjímané v súčasnosti a také, aby k Veľkej vojne nedošlo a aby čo najskôr na Ukrajine zavládol mier. Zámery samitu NATO však s čo najskorším nastolením mieru na Ukrajine nepočítajú, ale s dlhodobým vojenským konfliktom. Ak by vládna moc dokázala vyjaviť celú pravdu o Ukrajine, občania SR by jej morálne rozhodnutie prijali s veľkou vďakou a na základe jej kritického postoja by mohli rozvinúť svoje sociálne konanie, zamerané na podporu vládnych návrhov na ukončenie konfliktu. Vyjavenie celej pravdy o Ukrajine však môže viesť k celkom inej predstave o ukončení vojny na Ukrajine, čo znamená, že vojna na Ukrajine sa môže ukončiť tak, ako si to naplánovala RF.
IV.
Takže teraz položím najzásadnejšiu otázku: Ako vyriešiť otázku poručníctva Západu nad Ukrajinou, aby to viedlo k mieru na Ukrajine a k zachovaniu mieru v Európe či vo svete ?
Pri hľadaní odpovede treba vychádzať zo základného faktu, ako sa správa Západ na čele s USA, NATO a EÚ a ako sa správa kyjevská diktatúra ako regent Koloniálnej správy. Sú to vlastne, obrazne napísané, „Dvojičky“ , ktoré hrajú hru proti Ruskej federácií a plánujú ju hrať dlhé roky až do víťazného konca Ukrajincov či Západu. Západ stále deklaruje všestranú podporu Ukrajine, čítaj, nacistickej diktatúre. Kyjevská diktatúra je stále ochotná hnať svoj národ do boja proti RF za jej konečnú porážku. Spoliehať sa v tejto situácií na mierové rokovania so stranou „Dvojičiek“ je strata času a energie, pretože Západ a nacisti sa nerozhodnú k skutočnému mierovému ústupu. Ponúka sa hypotéza, že existuje iba jedno jediné riešenie, ktoré prinesie žiadané efekty a teda aj vytúžený a skutočný mier.
Vzťah „Dvojičiek“ treba rozbiť, rozdeliť ich. A naschodnejšou cestou – metódou bude zabezpečiť vojenskými prostriedkami bezpodmienečnú kapituláciu kyjevskej diktatúry, na základe ktorej môžu byť sformované nové orgány: Dočasná vládna moc na čele s prezidentom Ukrajiny, Dočasná vojensko-civilná správa pre územie Ukrajiny. Dočasné orgány prijmú opatrenia, aby sa pre celé územie pripravili nové voľby na všetkých úrovniach riadenia, aby sa úplne ukončila podpora zo strany Západu a skončila jeho Koloniálna správa, aby sa územie Ukrajiny vyčistilo od politického, vojenského a ekonomického vplyvu Západu, ktorý svoje záujmy presadzoval cez kyjevskú diktatúru. Predpokladám, že všetky zákony, ktoré boli prijaté za obdobie nacistickej Ukrajiny, by mali byť anulované.
Toto je možná cesta, ktorá povedie k ukončeniu poručníctva Západu nad Ukrajinou a ktorá umožní zbaviť sa oboch aktérov – „Dvojičiek“ – zástupnej vojny proti RF. Bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej diktatúra by mala byť bodom zvratu k lepšiemu – k úplne inému a mierovému životu tak samotnej Ukrajiny ako aj obnovenia vzťahov členských štátov EÚ s RF. Práve iba v tomto bode zvratu sa ukáže, ako sa rozhodne Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Západ bude mať možnosť buď prijať bezpodmienečnú kapituláciu kyjevskej diktatúry alebo urobiť osudové rozhodnutie – pripraviť sa na Veľku vojnu s RF.
Pri hypotéze, ktorou som naznačil, ako skoncovať s poručníctvom Západu nad Ukrajinou, sa ukazuje, že je veľmi dôležité ponechať kyjevský režim bez vojenskej podpory Západu a ponechať ukončenie vojenského stretu na oboch hlavných aktérov: kyjevskú diktatúru a RF. Dnes už vieme, že samit NATO, rovnako ako EÚ, nemajú záujem ukončiť všestrannú podporu nacistickej Ukrajine. Z tohto dôvodu by bolo vhodné, aby vládna moc na Slovensku sa čo najskôr a definitívne rozhodla, že žiadna vojenská a ani finančná podpora Ukrajine nebude poskytovaná. Zatiaľ však neexistujú žiadne indície, ktoré by mohli svedčiť, že vláda SR prijme morálne rozhodnutie ďalej nepodporovať poručníctvo Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Čo môžeme sledovať tým, že ukrajinský národ bude zbavený poručníctva zo strany Západu ? Tu sú moje predpoklady:
1. Zastaví sa utrpenie ukrajinského národa a bude sa postupne minimalizovať.
2. Mier na Ukrajine bude definitívne nastolený.
3. Bude nastolený nový politický režim – demokratický a právny štát.
4. Bude dokončená denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny.
5. Definitívne sa zastaví vojenské ťaženie Západu na východ proti RF.
6. Otázka členstva Ukrajiny v NATO sa stane bezpredmetnou.
7. Budú vytvorené predpoklady pre obnovenie bilaterálnych vzťahov členských štátov EÚ a NATO s RF.
Vláda SR by mala úplne zrušiť svoj „priateľský“ kontakt s kyjevskou diktatúrou vrátane plánovania realizácie spoločných projektov do budúcnosti, nakoľko kyjevská diktatúra nie je, vzhľadom na svoju totalitnú a nacistickú politiku a úlohu regenta, žiadnym predpokladom mierovej budúcnosti Ukrajiny či dokonca Európy a sveta a preto bude musieť podliehať režimu bezpodmienečnej kapitulácie. Vláda SR sa má vzdať svojej priamej účasti na posilňovaní východného krídla NATO a má skôr podporovať demilitarizáciu východného krídla. Najlepším riešením bude, ak vláda SR čo najskôr vyhlási referendum o troch otázkach:
1. Súhlasíte, aby Slovenská republika sa v rámci NATO aktívne pripravovala na vojnu s Ruskom ?
2. Súhlasíte, aby Slovenská republika v rámci svojej zahraničnej politiky aktívne presadzovala politiku mierovej spolupráce s Ruskom ?
3. Súhlasíte, aby vláda SR v zmysle článku 13 podala vláde Spojených štátov amerických správu o vypovedaní Severoatlantickej zmluvy ?
V.
To, čo teraz zdôrazňujem, je požiadavka, aby sa naša vládna moc preorientovala v svojej politike slúžiť USA, NATO a EÚ a opustila transatlantickú pozíciu, založenú práve na dominancií uvedených štruktúr. Treba odhaliť záhadu – tajomstvo, prečo sa vždy presadzujú politické skupiny, ktoré sa bez rozmýšľania a výhrad:
A. Správajú sa tak, aby Američanom držali poručníctvo nad EÚ, aby sme mohli byť orientovaní a organizovaní iba podľa unipolárneho videnia sveta. Podpora takýchto našich politických skupín poručníctvu USA nad svetom sa vyznačuje etatizmom a perfekcionizmom, pretože musíme vraj byť v takomto vzťahu k USA, pretože je to svet najlepší a s najlepšími hodnotami a nemá žiadne nedostatky.
B. Pokladajú NATO a EÚ a členstvo v týchto nadnárodných štruktúrach za niečo nespochybniteľné a nezastupiteľné. Vojenská a politická podriadenosť sa pokladá za niečo zákonité, čo musíme rešpektovať a prísne dodržiavať.
Kto nám predurčil takúto podriadenosť ?
Predurčenosť determinizmom – riadiť sa v živote nadnárodnými štruktúrami nám predpísal západný kapitál, jeho nositelia, ktorí okrem bohatstva a moci disponujú konceptuálnou mocou a zároveň aj veľkou politickou mocou.
A v čom spočíva tajomstvo, o ktorom sa nehovorí a ktoré sa nezverejňuje ?
Kandidátskym krajinám ( skôr zákulisným politickým skupinám ) na členstvo v NATO a v EÚ bola predkladaná možnosť voľby. Buď si chcú udržať ústavnú suverenitu, ktorú nedávno ziskali a tým budú izolované ekonomický a diskriminované obchodne, alebo si môžu užívať vyhliadky na určitú hospodársku prosperitu, ale za predpokladu, že sa vzdajú svojej demokratickej štátnosti.
Uvedená voľba bola vlastne vydieraním, ale na morálne bezzásadových politikov, ktorí túžia získať mocenské postavenie, toto vydieranie vždy učinkovalo a učinkuje, pretože im to umožňovalo veľmi rýchlo prijať rozhodnutie o určitej strate štátnej suverenity a nebyť pritom zo strany západného kapitálu ekonomický a obchodne veľmi izolovaní. Táto západná taktika „Buď – Alebo“ mala a má na národných politikov silný psychologický efekt, pretože im umožňuje mať pocit, že v nadnárodných štruktúrach majú možnosť prijímať dôležité rozhodnutia a v rámci EÚ sú dokonca zároveň zákonodarcami. Morálne bezzásadový človek toto prijme a preto vôbec nemá záujem zaujímať sa o tom, či vôbec existuje aj iná alternatíva vývoja národnej spoločnosti. Vnútorne sa teda uspokojí s tým, že iba v rámci poručníctva pod USA, NATO a EÚ existuje možnosť ekonomického, politického, sociálneho a spoločenského usporiadania životných podmienok národa.
Dostávame sa tak k tomu, že u politikov sa môže prejavovať neschopnosť, lenivosť či zbabelosť uplatňovať svoj vlastný rozum autonomne a slobodne, bez vedenia a poručníctva. Politickí vodcovia Západu sa už dostali do takého štádia, keď ich podoba racionalizmu je založená iba na ich vlastnom sebapotvrdzovaní, hoci v skutočnosti samotná rozumnosť má spoločenský charakter. Poznanie spoločenských či politických pomerov v národnom štáte, v Európe či vo svete vôbec musí byť pozaním bez autority. Keďže západní politici sa prispôsobili požiadavkam kanceptuálnej moci kapitálu, v skutočnosti sa poznaniu na rôznych úrovniach dáva možnosť legitimizácie cez nadnárodné formy – štruktúry.
Správnym nástrojom legitimizácie poznania javov a procesov v spoločnostiach má byť kritika a sebakritika, ktoré sa v skutočnosti vôbec nerozvíjajú. Uplatňovanie kriticizmu ako prevencie proti rôznym globálnym a utopickým projektom Američanov, NATO a EÚ či rôznych nadnárodných spoločnosti sa nemôže zabezpečiť, pretože sa všade zaviedol dojem či prax jednoty. Táto jednota sa do života politikov a predstaviteľov vládnej moci zaviedla na základe princípu, že skutočným poznaním musí byť poznaním nadnárodnej autority. V politickom konaní a v politickom boji by sa nám zišiel iný typ jednoty. Politici by si mali osvojiť názor filozofa K. R. Poppera, ktorý hovoril o racionálnej jednote ľudstva, pričom túto jednotu zdôvodnil etickým hľadiskom, podľa ktorého každý človek je hodnotou tak pre seba ako aj vo vzťahu k druhým, pretože je zdrojom možnosti kriticmu.
Poňatie racionálnej jednoty ľudstva nedáva priestor uzatvorenej komunity politikov, ale ľuďom, ktorým má byť umožnená kritická konfrontácia diferencovaných stanovísk a tendencií. Kritická konfrontácia si okrem iného vyžaduje, aby ľuďom bolo umožňované podieľať sa na prijímaní zásadných rozhodnutí v spoločnosti. Ak si niekoľko predstaviteľov niekoľkých politických zoskúpení u nás myslí, že členstvo SR v NATO a v EÚ je nenahraditeľné, tak to nikdy nemôže byť dostatočným faktom k tomu, aby sa občanom nedovolil prístup k prijímaniu rôznych dôležitých rozhodnutí.
Uvedené súvislosti týkajúce sa poznania spoločenských či politických pomerov, súvisiacich s otázkami autority, jednoty, kritického racionalizmu, samotnej kritiky a sebakritiky som neuviedol iba náhodou. Dnes žijeme dobu, v ktorej už pred mnohými rokmi bola obnovená konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. Žijeme dobu, v ktorej sa začalo vojenské ťaženie Západu proti RF za jej oslabenie a zničenie a v ktorej vojnoví štváči sa skoro vôbec nestretávajú s odporom nielen predstaviteľov národných vlád, ale sa nestretávajú ani s výrazným odporom občanov členských štátov.
Všetká vojnová politika Západu sa deje výlučne v uzatvorenom kruhu politických predstaviteľov členských štátov, ktorí pri každom jednom spoločnom stretnutí deklarujú svoju jednotu v poskytovaní všestrannej pomoci kyjevskej dikratúre (vraj Ukrajine) v jej zástupnom boji proti RF a vo vzťahu k RF deklarujú svoju nenávisť a túžbu čo najskôr zmeniť politické pomery v RF v záujme Západu, v prospech západného kapitálu na čele s USA.
Uzatvorená komunita západných politikov sa otázkami nastolenia skutočného mieru na Ukrajine zaoberá len v súvislostiach víťazstva Ukrajiny nad RF. Ani ich nenapadne, že v otázkach vojny a mieru sú kompetentní rozhodovať výlučne samotní občania členských štátov a nikto iný a že práve iba na základe rozhodnutí občanov sa môžu robiť politické dohody a prijímať záväzky. Je tu pomerne veľa zaujímavých otázok pre predstaviteľov našej vládnej moci, na ktoré neexistujú verejné zdôvodnenia, prečo robia takú politiku, akú robia. Tu sú niektoré otázky:
1. Prečo naša vládna moc podporovala rozšírovanie NATO na východ a militarizáciu východného krídla, keď Ruská federácia k takýmto rozhodnutiam už veľmi dávno vydala či vyjadrila a vyjadrovala svoje stanoviska ?
2. Prečo sa naša vládna moc pridala k tým svojim vraj „partnerom“, pre ktorých ich nenávisť k RF a zničenie RF je prioritou ?
3. Prečo nebolo možné sa opýtať nás, občanov SR, či chceme žiť s Ruskou federáciou v priateľstve a mieri alebo v nepriateľstve a organizovať proti RF rôzne sankcie a plány na jej zničenie ?
4. Prečo sa naša vládna moc v čase, keď kyjevská diktatúra začala viesť vojenské ťaženie proti obyvateľstvu Donbasu, nikdy tohto obyvateľstva nezastala a neposkytovala potrebnú humanitárnu pomoc ?
5. Prečo sa naša vládna moc nikdy neohradila proti rozhodnutiam NATO militarizovať Ukrajinu a pripravovať kyjevskú diktatúru na vojnu s RF ?
6. Prečo naša vládna moc nepodporila iniciatívu Ruskej federácie, ktorá USA a NATO predložila Zmluvu a Dohodu o bezpečnostných zárukách a to ešte z roku 2019 ? Čo bránilo našej vládnej moci otvorene požadovať od USA a NATO začatie mierových rokovaní o predložených návrhoch zo strany RF ?
7. Prečo naša vládna moc spolupracuje s nacistickým režimom na Ukrajine a myslí si, že s takýmto režimom je možné do budúcnosti pre Ukrajinu a Európu zabezpečiť trvalý mier ?
8. Prečo sa naša vládna moc nepostavila proti tomu, aby EÚ použila 1,5 miliárd eur ako výnosu z ruských aktív pre potreby kyjevskej diktatúry ?
9. Prečo naša vládna moc súhlasila s vojenskými výdavkami na budúci rok pre Ukrajinu ( kyjevskú diktatúru ) vo výške 54,- miliárd eur a s príspevkom Slovenska vo výške 104,- miliónov eur ?
10. Vedia predstavitelia vládnej moci na Slovensku verejne zdôvodniť, ako môžu Američania, NATO, EÚ a kyjevská diktatúra budovať bezpečnejšiu a odolnejšiu Európu, keď všetky vojensko-politické nadnárodné štruktúry, vrátane kyjevskej diktatúry ako regenta, sú pod poručníctvom práve Američanov a teda pod silným vplyvom západného kapitalizmu ?
VI.
Na „demokratickom“ Západe neexisuje žiadny skutočný politický boj v otázkach vojny a mieru, pretože členské štáty NATO a EÚ boli zásluhou svojich volených politických zástupcov podriadení iba jednej politickej línií, ktorá bola po mnohých rokoch od porážky fašistického Nemecka v plnej sile obnovená: vojenskému ťaženiu Západu na čele s USA, NATO a EÚ na východ proti RF. Samit NATO v USA, ktorý sa uskutočnil v týchto letných júlových dňoch, to iba potvrdil. Je už jasné, že žiadny mierový ústup Západu pod vedením USA a NATO z hegemonistických pozícií a z plánov na oslabenie a zničenie RF, sa konať nebude. Ukazuje sa, že mierový ústup Západu bude možný iba na základe výsledkov vojenského stretu na Ukrajine a teda bude možný len základe vojenských schopnosti RF. Mier na Ukrajine, rovnako ako udržanie mieru v Európe či vo svete, môže mať, na rozdiel od našich imitátorov mieru, aj vojenské riešenie. Príklad z dejín už existuje – v minulom storočí to bola bezpodmienečná kapitulácia fašistického Nemecka.
Niekoľko desiatok ponerizovaných politických vodcov z členských štátov NATO sa chová ako organizovaná skupina imperátorov, ktorá už dávno stratila akékoľvek politické svedomie, pocit zodpovednosti, morálne predpoklady a bez ohľadu na svojich občanov uplatňuje svoje velikášstvo a svoje prisluhovanie západnému kapitálu a jeho záujmom. Organizovanie vojny na Ukrajine už od štátneho prevratu vo februári 2014 sa stalo základom ich politických aktivít a politického konania. Ponerizovaných politických vodcov doteraz vôbec nenapadlo, že v otázkach vojny a mieru sú kompetentní rozhodovať práve občania členských štátov a nie niekoľko desiatok predstaviteľov národných vlád. Tým nám iba dokazujú, že ak by v kapitalizme existovala skutočná demokracia, tak by nebolo možné zakladať vojenské požiare bez súhlau občanov ako základu štátnej moci. Znamená to, že základ štátnej moci sa v kapitalizme úzkostlivo skrýva, pretože ide o minoritnú triedu kapitalistov.
Všimnime si, čo so Západom urobil západný kapitál. Vojenské ťaženie na východ proti RF či vôbec nepriateľstvo k RF boli povýšené na sociálnu hodnotu, na hodnotu Západu, ktorá má vládnuť nad každým človekom a ktorá sa cez vojnových štváčov prezentuje ako nádej a budúcnosť západného sveta. Samotné vojenské ťaženie na východ proti RF predstavuje Zlo, ktoré vojnoví štváči naplnili svojou predstavou „zmyslu“, keďže ide o to mať celkom jasný cieľ. Tu je názor staronovej šéfky Európskej komisie: „Mier v Európe nikdy nebol samoszrejmosťou, ale Putinova agresívna vojna na Ukrajine rozbila všetky ilúzie. Ukrajina bojuje za slobodu, demokraciu a európske hodnoty. Naše spoločné odhodlanie musí byť rovnako silné ako táto výzva. Najlepšou investíciou do európskej bezpečnosti je investícia do bezpečnosti Ukrajiny. Finančná, politická a vojenská podpora Európy musí byť zachovaná tak dlho, ako bude treba“. Vyššie v tomto článku som naznačil, ako túto všestrannú podporu kyjevskej diktatúre je potrebné vyriešiť.
Toto „kodkodákanie“ ponerizovanej ženy je dôkazom, že „demokratický“ Západ aj so svojimi ponerizovanými predstaviteľmi sa podujal vystupovať ako celok, systematizovaný v rámci NATO a EÚ, ktorého sila je v organizovanosti a v akejsi absolútnej jednote. V rámci absolútnej jednoty sa ponerizovaným politickým činiteľom veľmi páči udržiavať sa v akomsi psychologickom opare (stave), že patria k vyvolenému stavu nemnohých jednotlivcov, a teda sú veľmi hodnotným stavom, pretože pracujú v prospech blaha ľudí na našej planéte. Nadutosť a velikášstvo bruselských mandarínov a národných vodcov nás môže stať veľmi veľa – najskôr povedie do záhuby. Citujem šéfku EK:
„Iba Európa môže v tomto nestalom svete čeliť výzvam našej generácie – nech už ide o podporu Ukrajiny tal dlho, ako to bude nutné, ochranu našej planéty, zaistenie sociálnej spravodlivosti, obranu demokracie, podporu živobytia, priemyslu a poľnohospodárov alebo vedenia v oblasti technologických prielomov, ktoré nám pomôžu uspieť, budú určovať svet až do konca studenej vojny“. Tento ďalší citát z „kodkodákania“ šéfky EK ukazuje, že bruselskí mandaríni na čele s Európskou komisiou sa pokladajú za Veľké impérium, ktoré má povinnosť rozhodovať o osude všetkého ľudstva na našej planéte. A do svojej veľmocenskej imperiálnej politiky zatiahli aj predstaviteľov členských štátov, aby im v ich úsili vhodne sekundovali.
Práve aj z psychologických dôvodov sa obyvateľstvu mnohých štátov vnucuje predstava, že skutočný svet ľudí, skutočný život spoločnosti je možný a potrebný iba v rámci NATO a EÚ. Podľa našich predstaviteľov vládnej moci patríme k Západu a teda máme povinnosť rozvíjať cit spolunáležitosti a chápať, že náš šťastný život je možný iba zásluhou nad námi presahujúceho nekonečného západného celku – západného kapitalizmu. Pre nás, občanov SR či občanov členských štátov, má byť takéto presahovanie dokonca stavom božstva. Toto kapitalistické božstvo si už žiada prijatie a rešpektovanie univerzálneho modelu ľudského sveta, v ktorom sa už vyžaduje podriadenie sa kapitalistickej globalizácií západného typu. Tento model vývoja musí podporovať idea unipolárneho videnia sveta, založená na výlučnej dominancií Aneričanov vo svete. A v rámci tejto výlučnej dominancií Američanov sa, žiaľ, nepodarilo vyriešiť dejinnú otázku, ako ochrániť palestínsky národ pred Izraelom, ako zabezpečiť mier na Blízkom východe. V Európe máme tiež veľké ohnisko nápätia, ktoré vzniklo zásluhou Američanov a ich poručníctva nad Európou v rámci NATO, EÚ a Koloniálnej správy nad Ukrajinou.
Podľa „kodkodákania“ ponerizovanej šéfky EK najlepšou investíciou do európskej bezpečnosti je investícia do bezpečnosti Ukrajiny. Lenže investovať do bezpečnosti Ukrajiny za podmienky poručníctva USA nad Ukrajinou v prvom rade bude znamenať poskytovať z úrovne nášho štátu reálnu podporu tomuto poručníctvu a v druhom rade udržiavať Ukrajinu ako ohnisko nápätia s Ruskou federáciou. Ponechať Ukrajinu s nacistickým režimom a poskytovať tomuto režimu dlhodobú podporu až do času zničenia Ruskej federácie, by bolo krokom k veľkému dobrodružstvu, spojeného s vojnovým konfliktom. A to najmä za dodržanie pravidlá, že finančná, politická a vojenská podpora Európy Ukrajine musí byť zachovaná tak dlho, ako bude treba.
Treba priznať, že vynaliezavosť západných kapitalistov a „oživených“ nacistov je šokujúca. Najprv sa postarajú, aby z neutrálnej Ukrajiny urobili európske ohnisko napätia a územie pre nástup na Ruskú federáciu a potom si robia nároky podľa svojich predstáv, záujmov a pravidiel, že členské štáty NATO a EÚ sú povinné financovať bezpečnosť Ukrajiny, pričom pod týmto označením sa neskrýva nič iné, len dôsledná ďalšia militarizácia Ukrajiny a príprava Európy na Veľkú vojnu s RF. V skutočnosti základom európskej bezpečnosti musí byť to, aby ohnisko obrovského nápätia medzi Západom a RF, vytvorené úmyselne Západom, bolo zrušené, zničené, aby Ukrajina do budúcnosti nehrala tú istú úlohu, aká bola dávno prisúdená Američanmi štátu Izrael na Blízkom východe.
Znamená to, že finančná, politická a vojenská podpora Západu Ukrajine – kyjevskej diktatúre – musí skončiť a to sa môže udiať práve tak, ako som už v tomto článku uviedol – treba zrušiť poručníctvo Západu pod vedením USA nad Ukrajinou. Je potrebné, aby predstavitelia členských štátov NATO a EÚ pochopili, že ich prvoradou úlohou je postarať sa o to, aby odmietli, a razne, choré predstavy Američanov a bruselských mandarínov, že sa máme všetci skladať na vojnové plány vojnychtivých kapitalistov a ich prisluhovačov. Uvedené citáty z „kodkodákania“ šéfky EK svedčia len o tom, že bruselskej EÚ s jej nacistickými koreňmi ide len o to, aby na Ukrajine aj naďalej vládol nacistický režim, pretože iba ten môže všetky členské štáty EÚ a NATO udržiavať na spoločnej hodnote – v nepriateľstve k Ruskej federácií a v špekuláciách, ako Ruskú federáciu oslabiť a zničiť. Vízia predsedu vlády SR, že vojna na Ukrajine má iba mierové riešenie a nie vojenské, sa môže naplniť, ale iba za predpokladu, že členské štáty EÚ a NATO z Európy aj na čele s ich politickými predstaviteľmi dokážu odstúpiť od vojnovej politiky a tým aj od politickej podpory poručníctva Západu na čele s USA nad Ukrajinou. Lenže takáto možnosť si vyžaduje odstúpiť od podpory a spravovania kyjevskej diktatúry, takže bol by to priam zázrak, aby sa také niečo aj reálne odohralo.
Uvedený „koperníkovský obrat“ v politike politických predstaviteľov Západu ( aspoň z Európy ) je možný, ale to by predstavitelia členských štátov sa museli rozhodnúť, že všetka vojnová politika Západu sa nebude posudzovať v ich komfortnej zóne, celkom uzatvorenej od života národných spoločnosti, ale že pre zásadnú politickú zmenu v prístupe k Ukrajine, kyjevskej diktatúre a Ruskej federácií sa rozhodnú na základe výsledku národného referenda, v ktorom by sa občania členských štátov vyjadrili k položeným otázkam, ktoré som uviedol vyššie v tomto článku. V jednoduchej reči je tento „koperníkovský obrat“ možné pochopiť tak, že bez výraznej podpory členských štátov z Európy sa poručníctvo nad Ukrajinou a kyjevskou diktatúrou (nacistickým režimom) pod vedením USA sa nemôže ukončiť a ciele RF v otázke špeciálnej vojenskej operácie – denacifikácia a demilitarizácie Ukrajiny – sa naplnia skôr. Lenže po skúsenostiach z Nemecka po ukončení 2. svetovej vojny musí byť aj teraz každému jasné, že samotná denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny bude niekoľko rokov pokračovať aj po dosiahnutí bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry. Predpokladám, že jednou z foriem samotnej denacifikácie Ukrajiny bude potreba ustanovenia denacifikačných súdov.
Ktorá strana sa má možnosť zaslúžiť o zrušenie poručníctva Západu pod vedením USA nad Ukrajinou: strana Západu alebo strana Ruskej federácie ? Môžu sa zaslúžiť obidve strany, ale v tomto prípade bude potrebné, aby sa proti poručníctvu Západu pod vedením USA postavili členské štáty NATO a EÚ aj na čele s ich politickými predstaviteľmi. Pri takomto vývoji politickej situácie v Európe potom Ruská federácia rýchlo môže prikročiť k dokončeniu stanovených cieľov špeciálnej vojenskej operácie: denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny. Keďže poručníctvo Západu pod vedením USA nad Ukrajinou bolo samitom NATO potvrdené aj na obdobie dokedy to bude potrebné, tak najskôr môže platiť hypotéza, ktorú som uviedol v tomto článku vyššie: zrušenie poručníctva Západu nad Ukrajinou bude mať vojenské riešenie, pretože iba takýmto spôsobom bude kyjevská diktatúra prinútená k bezpodmienečnej kapitulácií.
Nastolenie mieru na Ukrajine, zachovanie mieru v Európe a vo svete je najskôr v rukách Ruskej federácie, pretože bez denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny a teda bez zrušenia poručníctva Američanov to nepôjde. Aby bol mier na Ukrajine nastolený a v Európe záchovaný, tak „demokratický“ Západ túto zástupnú vojnu na Ukrajine proti Ruskej federácií musí prehrať a teda kapitulovať. Pre obyvateľstvo v Európe to nebude žiadna tragédia, ale príležitosť odstaviť od moci všetkých politických predstaviteľov, ktorí štvú národy Európy do vojny proti RF a začať robiť skutočne mierovú politiku a organizovať medzinárodnú spoluprácu na nových princípoch a základoch. Bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej diktatúry a ukončenie zástupnej vojny bude zároveň príležitosťou, aby si občania členských štátov NATO a EÚ nedali ujsť príležitosť využiť svoje právo k definitívnemu rozhodnutiu ukončenia členstva v NATO a v EÚ. Nie je veľký problém si uvedomiť, že samotná denacifikácia a demilitarizácia, o ktorú sa usiluje RF na Ukrajine, by mala mať svoje pokračovanie v členských štátoch NATO a EÚ. K slovu sa preto musia dostať občania, aby rozhodli, či tieto staré vojnychtivé nadnárodné štruktúry potrebuje Európa a celý svet pre svoju budúcnosť.
Šéfka Európskej komisie uviedla, tak ako som ju vyššie citoval, že Ukrajina bojuje za slobodu, demokraciu a európske hodnoty. Čo sa môže pod týmto na prvý pohľad nezmyselným tvrdením skrývať ? Vo vojne na Ukrajine vôbec nejde o vojenský stret za nastolenie skutočnej slobody, demokracie a o to, aby Ukrajina patrila k Západu za podmienok členstva v NATO a v EÚ. O Ukrajinu vôbec nejde z toho hľadiska, že Západ na čele s USA, NATO a EÚ potrebujú, aby to bol mierumilovný a slobodný štát, ktorý si bude svoje všeobecné podmienky života spravovať podľa vôle ľudu, vlastného národa. Ukrajina bola prinútená cez nastolený nacistický režim vstúpiť do vojenského konfliktu s Ruskou federáciou a viesť s touto mocnosťou zástupnú vojnu za Západ. Tak samotný ukrajinský národ ako aj každý členský štát v rámci NATO a EÚ a obyvateľstvo týchto štátov – máme za povinnosť ochraňovať „hodnotu“ Západu – Rusko z princípu nemilujeme ! Na tú časť výroku, čo šéfka EK tvrdí o Ukrajine, je možné odpovedať jasným stanoviskom britského ministra obrany Shappsa: „Vedieme existenčnú bitku za právo určovať svetový poriadok a preto musíme bojovať proti autokratickým režimom“.
VII.
O čom vypovedá tento názor a jasné priznanie britského ministra obrany, o čo sa usiluje Západ pod vedením – poručníctvom – USA ? Že právo Západu určovať svetový poriadok, za ktoré sa teraz vedie „existenčná bitka“ na Ukrajine, je plne v rozpore s viacerými zásadami medzinárodného práva, ktoré boli prijaté štátmi v Deklarácií zásad medzinárodného práva, schválenej VZ OSN v roku 1970 v súlade s Chartou OSN a tiež zo zásadami, ktoré boli rozšírené v rámci Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975. Právo Západu určovať svetový poriadok je – môže byť – v rozpore, napríklad, s týmito zásadami medzinárodného práva:
1. Povinnosť nezasahovať do vnútorných záležitosti iných štátov.
2. Povinnosť štátov navzájom spolupracovať.
3. Zásada rovných práv a právo národov na sebaurčenie.
4. Zásada zvrchovanej rovnosti štátov.
5. Povinnosť štátov vystrihať sa hrozbe silou alebo použitím sily vo vzájomných vzťahoch.
6. Povinnosť štátov riešiť vzájomné spory tak, aby nebol ohrozený svetový mier, bezpečnosť a spravodlivosť.
7. Povinnosť štátov poctivo plniť svoje záväzky.
8. Zásada neporušiteľnosti hraníc štátov.
9. Zásada rešpektovania územnej celistvosti štátov.
10. Zásada rešpektovania ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia.
Práve za toto právo, ktoré s medzinárodným právom nemá nič spoločného, a ktoré si Západ na čele s USA prisvojil ako svoje výlučné a výnimočné právo, musia zomierať nevinní ľudia, musela byť Ukrajina podriadená Západu, museli byť Slovania – bratské národy – nahnaní do boja proti sebe, pričom sa na pôsobení nacistického režimu na Ukrajine s veľkou vervou priživujú ekonomickí vrahovia zo Západu na čele s Američanmi. Práve za toto právo určovať svetový poriadok sa dedičovia fašizmu a nacizmu opäť pokúšajú získať svetovládu. A čo je z môjho pohľadu najväčšou tragédiou pre nás, obyčajných ľudí, ktorí chcú žiť spokojne v mierových podmienkach, je to, že takmer všetci politickí predstavitelia národných štátov stále žijú v svojich myšlienkových mantineloch, že život národného štátu je bez alternatívy – iba v náručí NATO a EÚ. Problémom pre občanov členských štátov je, že ani voľbami sa nedokážu zbaviť takých politikov, ktorí vojnových štváčov na Západe svojimi postojmi a nečinnosťou podporujú.
Potreba zrušenie poručníctva Západu pod vedením USA sa týka tak zrušenia poručníctva nad Európou ako aj nad samotnou Ukrajinou. Bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej diktatúry môže vytvoriť podmienky pre dominový efekt. Ak sa zrúti kyjevská diktatúra, tak následne padne Koloniálna správa Západu pod vedením USA nad Ukrajinou. Na tento pád potom za aktívnej účasti občanov členských štátov môže nadväzovať pád absolútnej väčšiny tých politických predstaviteľov, ktorí vojnové štvanie podporovali a podporujú. A s pádom starej, ponerizovanej skupiny ambicióznych nepriateľov mieru a dedičov nacistického Nemecka sa môžu vytvoriť podmienky pre rozhodovanie sa, ako budú chcieť občania naložiť s členstvom ich štátov v NATO a v EÚ. Môže sa naskytnúť príležitosť vrátiť sa k usporiadaniu a založeniu takej medzinárodnej organizácie, ktorá bude vychádzať práve z vyššie uvedených zásad medzinárodného práva. Všetko je teda otvorené pre riešenie v záujme mierovej existencie a priateľskej spolupráce národov v Európe a teda aj vo svete vôbec.
Ponúka sa tu hypotéza, že rozhodujúcu úlohu v tom, čo pozitívneho sa presadí v politike proti vojnovým štváčom, zohrá Ruská federácia. Ak sa ZSSR svojim podielom na porážke fašistického Nemecka významne pričinil o mier v Európe a vo svete, tak teraz sa začala ukazovať nádej, že zastaviť Západ pod vedením USA, NATO a EÚ v jeho „existenčnej bitke“ za právo určovať svetový poriadok, dokáže iba Ruská federácia. Iba Ruská federácia je pre obyčajných občanov členských štátov NATO a EÚ zárukou, že sa vojna na krajine môže čo najskôr ukončiť bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry. Iba Ruská federácia sa môže zasadiť o to, aby územie Ukrajiny bolo „vyčistené“ od všetkých tých politických, vojenských a ekonomických síl a dobrodruhov, ktorí priviedli Ukrajinu do záhuby a priamo organizovali vojenské ťaženie Západu na východ proti nej.
„Demokratický“ Západ pod vedením Američanov, NATO a EÚ sa ničim neriadil v otázkach medzinárodného práva, ak išlo o samotnú Ukrajinu a o zorganizovanie štátneho prevratu vo februári 2014, ktorým sa podarilo nastoliť nezákonný nacistický režim, ktorý úplne zmenil postavnie a smerovanie Ukrajiny vo vzťahu tak k Západu, ako aj k Ruskej federácií. Povinnosť nezasahovať do vnútorných záležitosti iných štátov sa zo strany Západu vôbec nebrala do úvahy. Jej porušovanie viedlo k porušovaniu ďalších zásad medzinárodného práva. Ukrajina vo vzťahu k Západu na čele s Američanmi bola podriadená pod Koloniálnu správu Západu a vo vzťahu k Ruskej federácií sa musela vymedziť tak, aby medzi Európou a RF boli úplne zničené vzťahy vzájomne výhodnej spolupráce a aby sa pre kyjevskú diktatúru RF stala nepriateľským štátom, ktorý je potrebné spoločne za účasti Západu oslabiť a zničiť.
Rozbitím vzťahov vzájomne výhodnej spolupráce medzi RF a členskými štátmi NATO a EÚ došlo k tomu, že boli porušené také zásady medzinárodného práva ako povinnosť štátov navzájom spolupracovať, ako zásada zvrchovanej rovnosti štátov, ako povinnosť štátov poctivo plniť svoje záväzky. Úplne bola ignorovaná zásada rovných práv a práva národov na sebaurčenie. „Demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ sa zamiešal do života Ukrajiny tak silno a cieľavedomo, že iba cez nastolenie nacistického režimu bolo možné zmeniť sebaurčenie ukrajinského národa tak, aby to vyhovovalo vojnovým štváčom a predstaviteľom západného kapitálu. Ukrajinský národ nedostal žiadnu príležitosť k tomu, aby v pokojnom referende mohol rozhodnúť či napríklad sa majú zrušiť vzájomné vzťahy s RF, či majú záujem o členstvo v EÚ a v NATO.
Kyjevská diktatúra dostala za úlohu v pozícií regenta absolútne ignorovať zásadu rešpektovania ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia. Ignorovanie tejto zásady sa prevtelilo do otvoreného nepriateľstva k obyvateľstvu Ukrajiny ruskojazyčnému, do prenasledovania rôznych skupín obyvateľstva, do nastolenia totalitných praktík v celej spoločnosti. Vyvrcholením nepriateľstva nového nacistického režimu k RF a k ruskojazyčnému obyvateľstvu na Ukrajine bolo založenie vnútroštátnej vojny proti obyvateľom Donbasu s následnou humanitárnou krízou a pričlenenie autonómnej republiky Krym k Ruskej federácií. Práve táto vnútroštátna vojna vedená od apríla 2014, militarizácia Ukrajiny pod vedením Američanov a NATO a plány kyjevskej diktatúry na zahájenie útoku na Krym boli dôvodom pre spustenie špeciálnej vojenskej operácie zo strany RF.
Lenže k dôvodom pre spustenie špeciálnej vojenskej operácie ruských ozbrojených síl bolo ešte niečo veľmi zásadné. Ruská federácia predložila Spojeným štátom návrh „Zmluvy medzi RF a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách“ a Severoatlantickej alianci „Dohodu o bezpečnostných opatreniach medzi RF a členskými štátmi Organizácie Severoatlantickej zmluvy“. Obidva návrhy boli predložené ešte v roku 2021 a ako sa dalo očakávať, vôbec neboli akceptované zo strany USA a NATO ani k tomu, aby mohli byť predmetom spoločných rokovaní. Tu treba pripomenúť, že konštruktívne návrhy Ruskej federácie, ktoré je možné vnímať ako mier zaručujúce v Európe, sa dotýkajú prinajmenej dvoch zásad medzinárodného práva a to: povinnosti štátov vystrihať sa hrozbe silou alebo použitím sily vo vzájomných vzťahoch a povinnosti štátov riešiť vzájomné spory tak, aby nebol ohrozený svetový mier, bezpečnosť a spravodlivosť.
Je zaujímavé, že na „Dohodu o bezpečnostných opatreniach medzi RF a členskými štátmi Organizácie Severoatlantickej zmluvy“ členské štáty nereagovali. Rovnako členské štáty sa nezaoberali možnosťou prinútiť Spojené štáty k tomu, aby návrh „Zmluvy medzi RF a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách“ bol predmetom spoločných rokovaní s predstaviteľmi RF. Z môjho pohľadu je priam zarážajúce, že sa predstavitelia vládnej moci na Slovensku návrhami RF o bezpečnostných zárukách vôbec nezaoberali a že to dokonca doteraz neurobila ani nová vládna moc, ktorá vzišla z volieb do NR SR v roku 2023. Našim predstaviteľom vládnej moci akosi ušlo z ich pozornosti, že aj odmietnutie Zmluvy a Dohody o bezpečnostných zárukách je v rozpore s medzinárodnými právom, pričom na strane druhej neustále konštatujú, ako RF svojimi vojenskými oaptreniami porušila medzinárodné právo.
V tomto článku som už na jeho začiatku sa zmienil o tom, že USA pre Ukrajinu vypracovali radikálny plán sociálnej zmeny a k čomu tento plán mal slúžiť. V závere tohto článku som vyššie uviedol, v čom „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ porušoval a porušuje zásady medzinárodného práva. Teraz mi ostalo k dispozícií, aby som spomenul a vyjadril sa ešte k dvom zásadam medzinárodného práva: k zásade neporušiteľnosti hraníc štátov a k zásade rešpektovania územnej celistvosti štátov. Obidve zásady západná propaganda využíva k tomu, aby verejnosti neustále pripomínala, že Ruská federácia sa započatím špeciálnej vojenskej operácie vo februári 2022 dopustila vojenskej agresie proti Ukrajine. A všetky možné orgány a organizácie „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, vrátane našej vládnej moci, neustále pripomínajú, že zo strany RF vo vzťahu k Ukrajine ide o nevyprovokovanú, neodôvodnenú a neoprávnenú vojenskú agresiu, ktorá je vraj hrubým pošliapaním medzinárodného práva. Zároveň sa vyjadruje neochvejná podpora pre nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc.
Celá táto proklamovaná propaganda o vojenskej agrésií je len pomerne veľká zástierka, aby obyvateľstvo, v prvom rade v Európe, sa snažilo pochopiť, že kroky Ruskej federácie nebezpečným spôsobom podkopávajú európsku a svetovú bezpečnosť a stabilitu. Občania členských štátov NATO a EÚ si majú za povinnosť uvedomiť, že „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ nemá nič spoločného s vojnou na Ukrajine a že práve celý Západ sa musí pred RF chrániť. Že takéto lži musí minoritná trieda kapitalistov Západu aj zo svojimi prisluhovačmi šíriť, je mi to celkom jané, rovnako ako absolútnej väčšine občanov na Slovensku. Nie je to jasné iba našim vládnym a zákonodárnym politikom, ktorí prijímajú rôzne nezmyselné uznesenia a stanoviska k ruskej agrésií na Ukrajine od februára 2022.
VIII.
Takýto postup našich a vôbec západných politikov nepokladám za serióznu politickú činnosť, pretože celkom úmyselne sa vnútorne vymedzujú z hľadiska poznánia javov a procesov, ktoré sa odohrávali na Ukrajine od zániku ZSSR a následne aj v rámci Západu pod vedením USA, NATO a EÚ. A všetky procesy a javy, plánované a odohrávajúce sa vo vzťahu k Európe, Ukrajine a Ruskej federácií zo strany Západu sa vôbec neriadili podľa vyššie uvedených zásad medzinárodného práva. Po dlhých rokoch plánovania a realizácie sociálnej zmeny na Ukrajine vznikla začiatkom roka 2022 podľa predstáv Západu na čele s USA, NATO a EÚ politická rovnica, že ak sa zo strany Západu môžu porušiť všetky zásady medzinárodného práva, ktoré som uviedol v bodoch 1,2,3,4,5,6,7 a 10, tak Ruská federácia je na strane druhej povinná (!) dodržiavať zásadu neporušiteľnosti hraníc štátov a zásadu rešpektovania územnej celistvosti štátov. Toto je nové pravidlo Západu, ktoré je potrebné dodržiavať !
Z takejto politickej rovnice vychádza, že porušenie povinnosti rešpektovania medzinárodného práva sa týka iba Ruskej federácie, pričom Západu na čele s USA, NATO a EÚ sa v prípade Ukrajiny a Ruskej federácie nič netyká, pretože k žiadnemu porušeniu medzinárodného práva z ich strany nedošlo. Američanmi naplánovaný radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine viedol k tomu, že Ukrajina bola zmenená na masívnu konvenčnú zbraň proti Ruskej federácií na jej hraniciach. A dosiahnuť zásadnú zmenu vo fungovaní Ukrajiny ako štátneho útvaru bolo možné len za predpokladu, že samotný politický režim bude postavený na nacistických koreňoch a fašizácií celej spoločnosti. Radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine nemohol byť založený na rešpektovaní zásad medzinárodného práva.
Uvedenú politickú rovnicu si je možné predstaviť aj ako stranu príčiny a stranu dôsledku z príčin. V tomto prípade stranu príčiny bude tvoriť „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ a stranu dôsledku z príčiny bude reprezentovať Ruská federácia. Samotná politická rovnica tvorí dokopy veľký problém, ktorý poznamenal politický, ekonomický, vojenský a spoločensko-kultúrny život v celej Európe, vrátane Ukrajiny a samotnej Ruskej federácie. Založenie takéhoto problému zo strany západného kapitalizmu bolo postupne zrealizované na základe potreby dobytia staronového cieľa – Ruskej federácie, predtým ZSSR. Radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine preto sledoval tiež jasný cieľ – dostať do vzájomného konfliktu bratské národy. To, čo si máme celkom jasne všímať, je to, aké očakávania mala strana príčiny a aké očakávania mala strana dôsledku z príčiny. Západná propaganda pracuje metódou, že strana Západu v súvislosti s Ukrajinou a RF nemala a nemá žiadne očakávania a preto očakávania zo svojej vraj imperiálnej politiky mala a má iba Ruská federácia.
A.
Dovolím si celkom schématický sa pozrieť na stranu príčiny a teda „demokratického“ Západu a naznačiť, aké boli očakávania spojené s jej cieľom poškodiť, zničiť, zreformovať či rozdeliť Ruskú federáciu podľa už existujúcich plánov. Je samozrejme, že hlavnú úlohu v celom pláne ovládnuť Ukrajinu zohrala štátna administratíva USA. Z jej strany plánovanie štátneho prevratu na Ukrajine nebola náhodná záležitosť, ale starostlivo pripravované. Už Barak Obama si ešte v roku 2010 prizval do Waschingtonu kandidáta na prezidenta Ukrajiny Janukovyča a dal mu jasne najavo: v prípade jeho víťazstva vo voľbách, že pôjde o začlenenie Ukrajiny do NATO, do americkej protiruskej vojenskej aliancie. Stanovisko Janukovyča bolo napokon pred voľbami celkom jasné: Ukrajina zostane neutrálnym štátom ! Ďalší pokus bol o tom dostať Ukrajinu do EÚ, čo malo byť iba odrazovým mostíkom k tomu, aby sa Ukrajina dostala do NATO a aby tam boli umiestnené americké jadrové rakéty proti RF. Ani tento pokus nevyšiel, pretože prezident Janukovyč v novembri 2013 odmietol požiadavku EÚ, aby Ukrajina znášala plné náklady vo výške predpokladaných 160 miliárd dolárov na opustenie obchodných vzťahov s RF a s jej spojencami.
Po tomto odmietnutí „sobáša“ s Matkou Úniou sa už rozbehli prípravy na štátny prevrat, ktorý sa organizátorom pod vedením USA vydaril a Ukrajina bola prinútená začať si zvykať na nový – nacistický režim, ktorý bol pre Západ potrebný práve kvôli plneniu úloh Ukrajiny vo vzťahu k Ruskej federácií a k úlohám, ktoré bude požadovať Západ pod vedením USA, NATO a EÚ. Cez nastolenie nacistického režimu Západ získal kontrolu nad celou Ukrajinou, ale nepodarilo sa mu už získať kontrolu nad Autonómnou republikou Krym. Niekoľko týždňou po štátnom prevrate v Kyjeve obyvatelia Krymu v referende odhlasovali svoje rozhodnutie pripojiť sa k Ruskej fderácií.
Toto referendum bolo veľmi dôležité, pretože ak by Autonómna republika Krym ostala súčasťou Ukrajiny, bola by sa stala obrovskou vojenskou základňou pre USA a NATO. Že takto bolo plánované, premeniť Krym na vojenskú základňu USA a NATO, tak o tom existujú aj rôzne dokumenty. Spomeniem iba to, že už v júni 2013 Veliteľstvo inžinierstva námorných zariadení USA zverejnilo na svojej webovej stránke popis projektu pre renovaciu školy v meste Sevastopoľ na Ukrajine pod názvom „Program humanitárnej pomoci EUCOM“. Toto EUCOM je americké európske vojenské velenie. Je treba zdôrazniť, že od rozpadu ZSSR Ruská federácia si od Kyjeva prenajala vlastnú základňu na svojom historickom pozemku za 100 miliónov dolárov ročne. Čitateľ si môže ľahko predstaviť, do koho rúk by sa už za nacistického režimu na Ukrajine dostala ruská námorná základňa a hlavne proti komu.
Potom sa vzbúril proti nacistickému režimu aj ukrajinský východný región Donbas, o ktorom sa vie, že jeho občania cez 90% volili demokratický zvoleného Janukovyča, ktorý bol štátnym prevratom zvrhnutý. Dňa 15.mája 2014 ukrajinská armáda začala protiteroristickú operáciu proti povstalcom, ktorí prevzali početné vládne budovy a policajné veliteľstva v niekoľkých mestách Doneckej oblasti. Obyvatelia Donbasu boli kyjevskou mocou nazvaní teroristami a tá nazvala svoju vojnu za ich vyhladenie „Protiteroristickou operáciou“ alebo ATO. Už v tom čase sa počítalo aj s tým, že na obyvateľstvo Donbasu bude potrebné uplatniť tzv. chorvatský scenár. Samotný chorvatský scenár bol o tom, že za pomoci USA a Nemcov Chorvati vyhnali zo svojho územia okolo 200,- tisíc Srbov. Myslím si, že odpor proti nastolenému nacistickémmu režimu zosilnel aj zásluhou takej udalosti, ktorá sa stala dňa 2. mája 2014, keď v budove odborových zväzov v Odese bolo zástancami nového režimu upalených veľké množstvo ľudí.
Vnútroštátna vojna kyjevskej diktatúry proti časti vlastného obyvateľstva Ukrajiny s následnou humanitárnou katastrófou nebola žiadnym nedorozumením a ani náhodnou udalosťou, ktorá sa nechtiac odohrávala a nebolo ju možné zastaviť. Obyvateľstvo Donbasu bolo určené k tomu, aby dlhé roky znášalo utrpenie a aby bolo nakoniec aj zlikvidované. Na vyriešenie vnútroštátnej vojny bola nádej vkladaná do minských dohôd, ale v skutočnosti nič nesmelo fungovať, pretože zámer Západu pod vedením USA, NATO a EÚ bol celkom jasný: Ruská federácia musí byť vtiahnutá do priameho vojenského stretu s militarizovanou Ukrajinou. A preto bol pripravený plán na definitívne dobytie Donbasu a bývalej Autonómnej republiky Krym.
Vojnoví štváči zo Západu za aktívnej spolupráce s kyjevskou diktatúrou nič nezanedbali a predstavitelia Ruskej federácie po mnohých rokoch pochopili, že už nemajú na výber. Celá záhada nástupu do druhej etapy vojnového konfliktu sa sústredila na jednú jedinú otázku: Má RF čakať na tú chvíľu, keď Ukrajina zahají plánované dobytie Donbasu a Krymu alebo sa poučí z obdobia napadnutia ZSSR fašistickým Nemeckom a do pripraveného vojenského konfliktu vstúpi v určitom predstihu ? RF sa poučila a jej ozbrojené sily vstúpili na územie Ukrajiny, aby sa na jej území mohol odohrať vojenský stret s cieľmi denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny. Západná propaganda tento vstup nazvala ruskou inváziou na Ukrajinu. O tomto kroku – predstihu – sa prezident RF Vladimír Putin dokonca vyjadril dávnejšie a celkom verejne: „…ak je bitka neodvrátiteľná, treba udrieť prvý“.
Z článku od Vladimíra Mikundu „6 faktov dokazujúcich, že špeciálna operácia na Ukrajine bola pre Rusko nutná“ vyberám nižšie uvedenú časť:
Iwa Osaki v japonskej publikácii JB Press a bývalý šéf mierových operácií OSN a účastník asistenčných programov NATO na Ukrajine Jacques Baud, tvrdia, že „Kyjev konflikt začal 16. januára tohto roku“ (rozumej 2022). Osaki napísal:
„Západ zámerne zatajil skutočnosť, že vojenský konflikt sa v skutočnosti začal 16. februára, aby ruskú špeciálnu operáciu prezentoval v očiach svetového spoločenstva ako úplne nezákonnú.“ Článok japonského politológa cituje čísla potvrdzujúce masívnu delostreleckú prípravu Ozbrojených síl Ukrajiny pred začiatkom operácie na dobytie Donbasu. Tu sú čísla, ktoré zverejnil Jacques Baud:
„Priemerný ukrajinský denný počet porušení prímeria a ostreľovania v minulom roku (čiže 2021) bol 257-krát a približne 70 výstrelov z delostrelectva a do 14. februára tohto roku približne 200-krát a 50 výstrelov. 15. februára to bolo 153 priestupkov a 76 výstrelov, no 16. februára bol prudký nárast – až 591 priestupkov a 316 výstrelov. Potom bolo 17. februára 870 priestupkov a 654 výstrelov, 18. – 1566 útokov a 1413 výstrelov, 19. a 20. – 3231 priestupkov a 2026 výstrelov. 21. februára, keď prezident Putin uznal nezávislosť dvoch republík Donbasu, bolo 1927 porušení a 1481 výstrelov a 22. – 1710 a 1420.“ Toľko z uvedeného článku.
B.
Druhá etapa vojny na Ukrajine, ktorá trvá od apríla 2014, sa zmenila na zástupnú vojnu Západu proti Ruskej federácií., takže je ťažko veriť západnej propagande a vojnovým štváčom, že Ukrajina bojuje za svoju slobodu, demokraciu a európske hodnoty. Ak ide o zástupnú vojnu, znamená to, že Ruská federácia bojuje nielen s Ukrajinou, ale aj na Ukrajine. Ukrajina stratila svoju skutočnú slobodu a suverenitu štátnym prevratom podľa radikálneho plánu sociálnej zmeny na Ukrajine. A v tomto pláne nebolo žiadne miesto pre žiadne uplatnenie demokratického spravovania celej spoločnosti. Ak nacistický režim na Ukrajine sa podujal organizovať život Ukrajiny za ochranu európskych hodnôt, tak potom sa len potvrdzuje, že bruselská EÚ má nacistické korene a cez nacitický režim len presadzuje nové vojenské ťaženie západného kapitalizmu na východ proti Ruskej federácií. Konečným cieľom tohto ťaženia je likvidácia Ruskej federácie a nastolenie takého režimu, ktorý by riešil práve potreby západného kapitalizmu. Hodnoty bruselskej EÚ a kyjevskej diktatúry sú teda identické a preto EÚ v postavení imperiálneho štátu a pod vedením USA organizuje a núti, aby členské štáty financovali túto zástupnú vojnu. Oficiálne ešte stále platí oficiálne očakávanie USA, NATO a EÚ, že Ruská federácia bude vo vojenskom strete porazená.
Nie je problém nesúhlasiť so špeciálnou vojenskou operáciou Ruskej federácie na území Ukrajiny. Aj ja by som bol najradšej, aby nikdy k tejto operácií a k tomuto vojenskému stretu nemuselo dôjsť. Práve preto bolo potrebné od štátneho prevratu vo februári 2014 až do februára 2022 hľadať a nájsť spôsob, ako radikálny plán sociálnej zmeny na Ukrajine zastaviť najmä tým, že vnútroštátna vojna proti obyvateľstvu Donbasu sa skončí a budú plnené podmienky minských dohôd. Bývala kancelárka Nemecka prezradila, že žiadne minské dohody sa nesmeli plniť a že namiesto toho bolo potrebné pripraviť Ukrajinu na mohutnú vojnú ( militarizovať ju ) s Ruskou federáciou. Ak teda sme proti vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny, tak si musíme postaviť otázku, či niekto dúfal po štátnom prevrate, že nacistický režim môže vôbec vytvoriť nejaké mierové podmienky na základe svojej predstavy o tom, aká bude jeho úloha vo vzťahu k RF.
C.
Samotná Ukrajina až do štátneho prevratu v roku 2014 bola nezávislá, zvrchovaná a územne celistvá a keď sa do tohto stavu zamiešal Západ na čele s USA, NATO a EÚ, tak sa za jeho podpory nelegitímneho kyjevského režimu všetko „rachlo“, zrušilo. Podľa spoločného vyhlásenia NATO a EÚ Ukrajina má právo na výber vlastného osudu. Lenže ukrajinský národ po štátnom prevrate v roku 2014 si nemal možnosť vybrať svoj osud, pretože nacistický režim nastolil pre Ukrajinu režim, ktorý mohol vyhovovať jedine Američanom, NATO a EÚ. A zároveň vyhovoval aj tým ukrajinským silám, ešte z obdobia 20. storočia, ktorí aktívne spolupracovali s hitlerovským Nemeckom a pripravovali sa na novú Ukrajinu a jej skvelú budúcnosť pod vedením ukrajinských nacionalistov. Treba pripomenúť, že tie ukrajinské sily nemajú vôbec nič spoločného so skutočnou slobodou a demokratickým právnym štátom. Dovolím si pripomenúť niekoľko známych faktov o ukrajinských nacionalistov. Opriem sa pritom o článok „Za čo bojujú Ukrajinci ?“ , ktorý napísal Pavel Letko a ktorý bol zverejnený v októbri 2022.
Autor článku zdôraznil, že aj keď chýbal samotný ukrajinský štát, tak nechybal ukrajinský nacionalizmus. Začiatkom roku 1929 na Západnej Ukrajine vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN). Organizácia sa sústredila na atentáty a terór na území Poľska a ZSSR s cieľom vytvorenia samostatného štátu Ukrajincov. Niektorých predstaviteľov OUN sa podarilo v Poľsku chytiť a odsúdiť. Stepan Bandera bol odsúdený na trest smrti, ale nakoniec sa mu to zmenilo na doživotie. Pre potreby OUN bola M. Kolodzinským vypracovaná Ukrajinská vojenská doktrína. Tento dokument určil, akú Ukrajinu musí OUN vybudovať – „…východ Európy musí byť náš“.
Dokument požaduje úplne očistenie západo-ukrajinského územia od Poliakov ( poľského živlu), požaduje sa čiastočné vyhladenie ďalších nepriateľských menšín. Povstanie OUN musí zničiť nepriateľské sily na ukrajinských územiach. Všetci moskovskí robotníci a poľskí kolonizátori na ukrajinských územiach sú ešte väčšimi nepriateľmi než ozbrojené nepriateľské sily. V povstaní sa presadzuje krutosť a nenávisť. Berie sa na vedomie, že nepriatelia nacionalistov sa správali veľmi kruto a preto povstanie OUN musí preukázať ešte väčšiu krutosť. Jasne sa zdôrazňuje, že Moskaľ je krutý protivník a že túto krutosť je treba zničiť ešte väčšou brutalitou. Vyvolávanie nenávisti k všetkému nepriateľskému, jej zvýšovanie a praktické prevádzanie počas povstania bude jedným z kľúčov k úspešnému výsledku ich boja.
Po napadnutí Poľska Nemeckom sa S. Bandera dostal z väzenia na slobodu. Vo februári 1940 sa stáva Revolučným vodcom OUN a v spolupráci s nemeckým Abwehrom vytvára ukrajinskú légiu, z ktorej neskôr vznikajú ukrajinské jednotky pod nemeckým velením, batalióny Nachtigal a Roland. V máji 1941 na konferencii OUN v Krakove bol prijatý dokument „Boj a akcie OUN behom vojny“. Z programového vhlásenia si treba všimnúť otázku štátnej moci a vzťah k národnostným menšinám. Pokiaľ išlo o otázku štátnej moci, behom bojov bude existovať suverénna moc OUN, ktorá neskôr prejde do politickej a vojenskej diktatúry OUN ako systému štátnej moci. Pokiaľ ide o národnostné menšiny, tak tie OUN delí na priateľské a nepriateľské. Za nepriateľské menšiny v prvom rade OUN poklada Moskalov – Rusov, Poliakov a Židov, ktorí majú byť vyhladení v boji.
Po zahájení vojny hitlerovským Nemeckom proti ZSSR ťažením Drang nach Osten operáciou Barbarossa vyhlasuje OUN pod vedením S. Banderu deklaráciu s názvom „Znovuustanovenie Ukrajinského štátu“. Je zaujímavé, čo sa v tomto dokumnete píše. Obnovený Ukrajinský štát bude úzko spolupracovať s nacionálne socialistickým Veľkým Nemeckom, ktoré pod vedením veľkého Adolfa Hitlera vytvorí nový poriadok v Európe a vo svete a pomáha ukrajinskému ľudu oslobodiť sa z okupácie Moskvy. Ukrajinská národná revolučná armáda, ktorá vznikne na ukrajinskej pôde, bude i naďalej spolu so spojeneckou nemeckou armádou bojovať proti moskovskej okupácií za súverénny ukrajinský štát a nový poriadok v celom svete. A na záver nasleduje zvolanie: Sláva Ukrajine !
Následne 3.júla 1941 posiela Banderov spolupracovník a akýsi samozvaný predseda vlády z Lemberku osobný dopis Adolfovi Hitlerovi. Jaroslav Stecko ako predseda ukrajinskej vlády je plný vďačnosti a obdivu k hrdinskej nemeckej armáde, ktorá sa zahalila nehýnucou slávou na bojiskách s najhorším nepriateľom Európy – moskovským boľševizmom. Adolfovi Hitlerovi sa srdečne blahožela s prianím dosiahnuť na bojiskách úplné víťazstvo. Stecko je presvedčený, že víťazstvo nemeckých zbraní umožní Nemecku rozšíriť výstavbu novej Európy i do jej východnej časti. V boji za novú Európu mala pomôcť i novo ustanovená divízia SS, zložená z vlasteneckých ukrajincov. Do ukrajinskej divizie Waffen SS „Galícia“ , vytvorenej v apríli 1943, sa vraj hlasilo cez 80,- tisíc ukrajinských dobrovoľníkov, pričom ich Nemci prijali len okolo 18,- tisíc.
A tu si môže čitateľ prečítať niekoľko viet z prísahy českého národa Tretej ríši v júli 1942: „Do nového zajtrajška, ktorý je českému národu zaručený jedine vernosťou Ríši, môžeme vstupovať plní dôvery. Nemecký vojak víťazí na všetkých bojiskách, každým dňom, ktorý prináša nepriateľovi porážku, rastú súčasné možnosti nášmu národu. Zajtrajšok je náš, zajtrajšok patrí novej Európe, zajtrajšok pochoduje svorne pod prapormi národno-socialistickej revolúcie!“ Teraz si čitateľ môže pripomenúť časť z Vyhlásenia Vlády SR k 20. výročiu vstupu SR do EÚ: Naše pevné ukotvenie v EÚ prinesie SR v nasledujúcich rokoch ďalšiu ekonomicko-hospodársku prosperitu, silnú bezpečnostnú ochranu. Zmyslom a ústrednou témou strategickej budúcnosti SR v EÚ má byť mier, hospodárska prosperita a kvalita života. Integrácia v európskych štruktúrach znamená nenahraditeľnú garanciu našej suverenity, bezpečnosti a prosperity. Čiže platí, čo už dávno povedal pán Róbert Fico, že SR má byť v jadre EÚ s Fancúzskom a Nemeckom. A je dobre si pripomenúť aj to, aké politické pomery vládli za tzv. slovenského štátu.
Tragické udalosti našich národov – Čechov a Slovákov – sú spojené s fašizmom v rokoch 1938 – 1945. Vznik slovenského štátu, ktorý sa objavil na mape 14. marca 1939, je spätý s násilným rozbitím Československa. Tretia ríša pri sledovaní likvidácie zvýšku Československej republiky využila separatistickú politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Nacisické Nemecko potrebovalo Slovensko pre svoje hospodárske, politické a strategické ciele ako nástupište svojej expanzívnej „Ostpolitik“. Slovenský štát vznikol a rozvíjal sa ako totalitný, fašistický mocenský systém, ktorý uplatňoval vodcovský systém v strane i štáte, ktorý prenikol do celého verejného života. Ľudácky režim sa prezentoval vo forme kolaborácie a nemeckej nadvlády nad Slovenskom, k čomu slúžila najmä Nemcko – slovenská ochranná zmluva a ďalšie tajné dokumenty ako napríklad Protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci.
Pri rozpráve k prijatiu Ústavy v júli 1939, ktorá trvala necelé tri hodiny, sa konštatovalo, že Ústava vytvára pevné základy pre šťastný život na zásadách zdravého slovenského nacionalizmu a kresťanského solidarizmu. Neskôr bolo konštatované, že slovenský národ si vraj zvolil národný socializmus. Na Slovensku hlásať komunizmus je zločinom a s tými, ktorí by sa dali na blúdne cesty, vláda musí zaobchádzať ako so zločincami. Na základe toho, že na Slovensku zavládne národný socializmus, národ sa musí prerobiť a proti tým neposlušným sa musia použiť aj silné prostriedky. Dokonca až tak prerobiť, že „…bude našou povinnosťou odstreliť každého, kto po týchto jasných skutkoch a slovách ( prednesených na dožinkových slávnostiach v Nitre, poznámka D.H. ) by ohrozoval ťažko vydobytú samostatnosť… Hitler bol tým božím prstom, ktorý ukázal cestu, ktorý uskutočnil to, čo sa muselo stať…S námi je Boh, s námi je najväčší muž sveta Adolf Hitler“.
Propaganda slovenského štátu sa najmä po prepadnutí ZSSR musela prispôsobiť nacistickej propagande a podľa nej sa musela interpretovať aj vojna proti ZSSR. Podľa usmernení sa tento boj mal komenovať ako zápas Európy o slobodu národov a zaistenie slobody náboženského života a súkromného majetku. Vojna proti ZSSR sa vedie pod vedením Veľkonemeckej ríše o záchranu najvyšších ľudských hodnôt. Nech si čitateľ spomenie na citáty, ktoré som v tomto článku uviedol v súvislosti s tým, čo o vojne na Ukrajine rozpráva šéfka Európskej komisie. A je priam zarážajúce, ako dnešná západná propaganda a propaganda v čase slovenského štátu pod vedením nacistického režimu sú identické a zároveň svedčia o tom istom uplatnení sa fašizmu a nacizmu, ktorý bol realizovaný v období 2. svetovej vojny.
Pripomeňme si: Klérofašistická vláda bola spojencom nacistického Nemecka pri prepadnutí ZSSR. A rovako nech si čitateľ pripomenie, že Vladimír Putin už veľmi dávno jasne prezradil nemeckej kancelárke Merkelovej, že vie, že proti RF bol schválený plán Barbarossa 2 a že dokonca vie, ktorí predstavitelia členských štátov NATO tento plán podpísali, vrátane samotnej kancelárky. Je faktografický dokázané, že slovenská vláda sa na vypuknutie vojny so Sovietskym zväzom pripravovala. Od účasti vo vojne proti ZSSR si klérofašistiký režim sľuboval lepšie postavenie v budúcej „novej Európe“. Vo vyhlásením z 24. júna 1941 sa napríklad píše: „V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry svoje miesto, čiastky našej armády prekročili už hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej“. Verím, že príde čas, keď sa bude skúmať, akú úlohu zohrávala vládna moc na Slovensku v rámci NATO v období rokov 2014 až napríklad doteraz alebo do času ukončenia vojenského konfliktu – zástupnej vojny na Ukrajine proti Ruskej federácií. A predpokladám, že to nebudú také informácie a fakty, ktoré by potvrdzovali, že slovenská vláda sa usilovala prípravu na vojenské ťaženie Západu pod vedením uSA, NATO a EÚ zastaviť.
A tu je ešte niečo z armádneho rozkazu generála Čatloša: „Vojáci ! Na východe Európy sa začala najväčšia vojna dejín. Víťazná nemecká armáda a s ňou aj armáda naša, postavili oceľový múr proti smrteľnému nebezpečenstvu, ohrozujúcemu celú Európu a jej civilizáciu. Už niekoľko dní sú v boji spojenecké vojská, ktoré prekročili ruské hranice. Takmer všetky národy Európy s úľavou prijali dejinný skutok Adolfa Hitlera a postavili sa za jeho rozhodnutie. Slovenské oddiely prekročili hranice, aby sa spojili s nemeckými kamarátmi v boji, aby sme si zabezpečili trvanlivý pokj pre náš národ, čo i nám i celej Európe prinesie požehnanie práce, blahobytu a šťastia… Vojaci ! Uvedomte si svoju veľkú povinnosť k štátu a kresťanstvu a dokážte znova celému svetu, že viete byť vernými spojencami a statočnými bojovníkmi, ktorí pripravia národu šťastnú, slávnu a večnú budúcnosť ! Na stráž !“
D.
Spomenul som štyri subjekty, ktoré sa prezentovali vo vzťahu k fašistickému Nemecku a k súčasnému Nemecku: Organizáciu ukrajinských nacionalistov, prísahu vernosti Tretej ríši zo strany českého národa v čase Protektorátu Čechy a Morava, predsedu vlády SR, ktorý neustále deklaruje vernosť EÚ a Nemecku, pričom vôbec neberie ohľad na nacistické korene bruselskej EÚ a klerofašistickú vládu za tzv. slovenského štátu. V prípade všetkých štyroch subjektov platí, že nový zajtrajšok spájali a spájajú iba s Treťou ríšou, v našom prípade s EÚ ako Štvrtou ríšou. Súčasní politickí predstavitelia členských štátov NATO a EÚ prajú kyjevskej diktatúre, a teda novej nacistickej moci, aby na bojiskách Ukrajina v zástupnej vojne, ktorú Západ podporuje a financuje, dosiahla úplné víťazstvo nad najväčším nepriateľom Európy – Ruskou federáciou.
Na prvý pohľad je to záhada, prečo sa v rámci určitého dejinného vývoja spolu stretávajú názory a politická prax Stepana Banderu, členov vlády za Protektorátu Čechy a Morava, členov klerofašistického režimu za slovenského štátu a všetkých politických predstaviteľov „demokratického“ Západu v súčasnosti. V skutočnosti na tom nie je nič mimoriadneho a tajomného, čo by sa nedalo celkom odhaliť. Všetky pripomenuté názory a politická prax u všetkých spomenutých štyroch subjektov v rámci určitého dejinného vývoja v rámci 20. a 21. storočia sa rodia a vyrástajú z ekonomického systému západného kapitalizmu, ktorý aby mohol prekonávať svoje krízy a prežiť na veky vekov, sa musí v rámci svojho poňatia globalizácie dopúšťať zločinov. Ak niekedy kapitalizmus svoje ťaženie proti ZSSR zdôvodňoval bojom proti komunistickej ideológií, teraz to už nemôže platiť, pretože Ruská federácia je kapitalistický štát.
Napriek tomu to nestačí, pretože západný kapitalizmus má potrebu vládnuť nad celým svetom a bez toho, aby ľudstvo si uvedomilo, že po kapitalizme môže existovať lepšia spoločnosť, ktorú za určitých podmienok je možné nastoliť. Lenže lepšia spoločnosť po kapitalizme môže byť založená iba na tom, že bude postupne nastolená ekonomická demokracia, v rámci ktorej moc minoritnej triedy kapitalistov bude minulosťou. Samozrejme, takéto smerovanie k lepšej spoločnosti ako je kapitalizmus, sa nedeje ani v Ruskej federácií. Deje sa však to, že Ruská federácia je výraznou prekážkou nastolenia absolútnej moci globalistov, predovšetkým Američanov, nad celým svetom. Politickí predstavitelia členských štátov NATO a EÚ s už nastolenou mocou Američanov nad Európou dávno súhlasili a súhlasia. Pravidelne každý rok tento súhlas potvrdzujú aj svojimi vyhláseniami o vernosti NATO a EÚ. Lenže takéto nastolenie absolútnej moci globalistov nad svetom nie je a nemôže byť v súlade so žiadnou zásadou medzinárodného práva a preto má platiť pre všetkých ostatných pravidlo Západu.
Ak sa určité názory a politická prax uvedených štyroch subjektov stretávajú, potom je veľmi ľahko možné pochopiť aj to, že aby bolo možné zo strany Západu na čele s USA, NATO a EÚ poštvať Ukrajinu proti RF, bolo potrebné zabezpečiť, aby štátnym prevratom bola Ukrajina, čo sa týka mocenskej štruktúry, preorientovaná na nacistickú Ukrajinu. Pre Západ je dôležité mať zachovanú svoju Koloniálnu správu nad Ukrajinou so súčasným politickým režimom – kyjevskú diktatúru. Ak náši politickí predstavitelia v súčasnosti tvrdia, že ukončenie vojny na Ukrajine nemá vojenské riešenie, tak tým len nahrávajú predovšetkým Američanom, pretože mierové rokovania môžu prispieť k zachovaniu Koloniálnej správy, ale pri vojenskom víťazstve Ruskej federácie nad Ukrajinou a teda pri bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry sa Koloniálna správa Západu neudrží.
E.
Vrátim sa naspäť k článku Pavla Letka „Za čo bojujú Ukrajinci ?“ Najprv sa vrátim k tomu, že bola ustanovená ukrajinská divízia Waffen SS „Galícia“. Je zaujímavé, že toto ustanovenie podporila tak Ukrajinská gríckokatolícka cirkev ako aj Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev. Ako je známe, jednotky SS boli na základe Norimberského procesu prehlásené za zločineckú organizáciu. V súvislosti s tým, čo sa deje v súčasnosti vo vzťahu „demokratického“ Západu k Ruskej federácií a že bola vyvolaná zástupná vojna, je dôležité si uviesť ešte jeden dôležitý fakt, ktorý sa týka Organizácie ukrajinských nacionalistov. Ešte počas 2. svetovej vojny a po vojne vznikol tzv. Antiboľševický blok národov na čele s už spomínaným Steckom. Patronom tohto spolku bola britská MI6 a neskôr americká CIA. Po smrti Jaraslava Stecka v roku 1986 pokračovala v jeho práci jeho manželka Slava a to až do rozpustenia spolku v roku 1996, ktorá sa po založení Ukrajiny v roku 1991 stala poslankyňou Najvyššej rady Ukrajiny.
Antiboľševický blok národov bol predovšetkým projektom ukrajinskej emigrácie a Organizácie ukrajinských nacionalistov, v ktorom boli zastúpené aj neruské národy východného bloku. V samotných začiatkoch pôsobenia uvedeného spolku sa zdôraznilo jeho poslanie presvedčiť Západ, že nestači poraziť komunistov, ale je potrebné rozparcelovať Rusko na mnoho časti, aby stratilo akýkoľvek vplyv. Cieľom teda bolo a je všetkými možnými prostriedkami zničiť Rusko. Hitler sa postaral o Židov, ale nedokázal zničiť Rusko, takže plán ostal v platnosti. Je preto samozrejme, že Antiboľševický blok národov sa na Západe, a predovšetkým v USA a vo Veľkej Británií, tešil veľkej podpore. Treba pripomenúť, že to, čo bolo poslaním uvedeného bloku, hoci ten bol rozpustený, ďalej bolo už pred mnohými rokmi tvorivo rozpracované Západom na čele s USA, NATO a EÚ do konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou.
F.
Presne aj v duchu Antiboľševického bloku národov dnes Západ postupuje proti Ruskej federácií. Na pôde štátnej administratívy USA, na pôde administratívy NATO v Bruselu, na pôde EÚ sa organizuje politika, ktorá má viesť práve k tomu, aby bolo možné rôznymi prostriedkami zničiť Ruskú federáciu. Na webovom sídle skupiny ECR čitateľ nájde zaujímavé informácie o tom, čo všetko sa pripravuje k realizácií plánu na zničenie Ruskej federácie. Ešte v januári minulého roku sa na pôde EÚ konala konferencia s názvom: „Imperiálne Rusko: Dobytie, genocída a kolonizácia. Výhliadky na deimperializáciu a dekolonizáciu“. Na uvedenej stránke sa čitateľ môže dočítať napríklad toto: „Pre mnohých, ktorí v minulosti zažili ruský útlak, sa vojna na Ukrajine môže skončiť len vtedy, keď bude Ruská federácia úplne odrazená a porazená. S cieľom konečne odstrániť hrozbu pre mier, ktorú Ruská federácia stále predstavuje, by sa medzinárodné spoločenstvo malo usilovať o opätovnú federalizáciu ruského štátu“.
K dispozícií mám článok, ktorý napísala poľska europoslankyňa a bývalá ministerka zahraničných vecí Anna Fotyga. Podľa nej Ruská federácia je existenčná hrozba pre ľudstvo a medzinárodný poriadok a preto mala by prejsť drastickými zmenami. Medzinárodné spoločenstvo má povinnosť podporovať práva pôvodných národov, ktoré v dôsledku ruského dobytia a kolonizácie teraz existujú aj v rámci hraníc Ruskej federácie. Existuje mnoho možných riešení a stratégií na kontrolovanú, konštruktívnu a nenásilnú demontáž poslednej koloniálnej ríše v Európe. Neexistujú také veci ako ruský plyn, ropa, hliník, uhlie, urán, diamanty, obilie, lesy, zlato atď. Všetky takéto zdroje sú Tatar, Bashkir, Sibír, Karelian, Oirat, Circassian, Buryat, Sakha, Ural, Kuban, Nogai atď. Demontáž poslednej koloniálnej ríše je nevyhnutná !
Vzhľadom na národnú a etnickú mapu území Ruskej federácie by sme mali diskutovať o vyhliadkach na vytvorenie slobodných a nezávislých štátov v postruskom priestore, ako aj o vyhliadkach na ich stabilitu a prosperitu. Roztrhnutie Ruskej federácie prinesie nespochybniteľné výhody v oblasti bezpečnosti, vrátane energetickej bezpečnosti, a v ekonomike Európy a strednej Ázie. Súhlasím s Januszom Bugajskim, že zvnútra Ruskej federácie môžu vzniknúť nové prozápadné štáty, ktoré posilnia stabilitu vo viacerých regiónoch Európy a Eurázie. Toľko pani Fotyga.
V júni 2022 sa v Prahe uskutočnilo Fórum Slobodných národov Ruska, zástupcovia ktorých si predstavujú, že po pade Putina sa Rusko rozdelí na 34 samostatných štátov. Účastníci fóra prijali Pražskú deklaráciu, v ktorej je napríklad uvedené: „Ruská federácia je teroristický štát, ktorého stáročné koloniálne praktiky, ako bolo nútené vysťahovávanie alebo genocída, urobili z neuveriteľného množstva domorodcov obete historickej nespravodlivosti. Náš ľud zatiahli do vojnových zločinov. Pre túto imperialistickú politiku sankcie dopadajú i na nás, sme ohrození civilizačnou izoláciou a možno i kompletným vymiznutím,“ uvádza sa v deklarácii. Rusko musí byť po konflikte na Ukrajine „dekolonizované, deimperializované a deputinizované“.
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PACE) vydalo v októbri 2023 prehlásenie, v ktorom vyzvali európske krajiny, aby považovali vládu ruského prezidenta Vladimíra Putina za nelegitímnu, pokiaľ zostane u moci i po voľbách v roku 2024. „Neobmedzená prezidentská moc po tak dlhú dobu, pri absencií brzd a protiváh – ako je silný parlament, nezávislé súdnictvo, slobodná tlač a pulzujúca občianská spoločnost, premenila Rusko vo faktickú diktatúru,“ píše se v dokumente. V jednomyseľne prijatej rezolúcií PACE rozhodlo, že pokračovanie prezidentstva Putina po roku 2024 bude považováné za porušenie ako ruskej ústavy, tak medzinárodných právnych principov. PACE naviac opät podporilo vytvorenie mezinárodného trestného tribunálu, ktorý bude skúmat úlohu ruských úradov a osobne Putina pri anexií Krymu, vojne na Donbase a havárií malajzijského Boeingu MH17 v roku 2014. PACE zahrnuje zástupcov 46 evrópskych státov, vrátane krajín, ktoré nie sú členmi Evrópskej unie. Rusko opustilo PACE v roku 2022 po zahájení špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine.
Nech si čitateľ všímne aj to, akú perličku vypenil Marek Šefčovič zo Slovenskej republiky, dlhoročný komisár EÚ: „Všetci sme Ukrajinci, pretože ľudia z Ukrajiny bojujú za naše hodnoty. Bojujú o našu slobodu, bojujú za všetko, v čo veríme, o Európu, akú ju poznáme, o Európu, akú si ceníme… Sláva Ukrajine !“ Čo je potrebné k tomu dodať ? Je to názor ako odkopirovaný zo slovníka predstaviteľov klérofašistického štátu na Slovensku, zo slovníka všetkých tých, ktorí bez problémov a výčitiek svedomia viedli svoje národy do podpory a boja za Veľkonemeckú ríšu a za život v novej Európe. Tí, čo sa pokladali za vyvolených a vodcov národov, doviedli Európu do záhuby a tak dali možnosť Američanov, aby si v povojnom usporiadaní sveta presadzovali výlučne svoje záujmy.
Slovensko si podľa propagačného billboordu vybralo tých najlepších spoluhráčov v NATO a spoločne sú silnejší. Toto nezmyselné konštatovanie by obyvateľstvo Slovenskej republiky malo uspokojiť a upokojiť ? NATO vedú ľudia, ktorým na životoch ľudí v Európe, na Ukrajine či v Ruskej federácií alebo kdekoľvek inde vo svete vôbec nezáleží, pretože výsledný efekt z práce Severoatlantickej organizácie nemá slúžiť všetkým ale iba vyvolenej hrstke „nadľudí“. Sila NATO bez rozumu a ľudskosti je k ničomu, NATO je len vojensko-politickým nástrojom západného kapitalizmu pre jeho presadzovanie sa vo svete. Naši politickí predstavitelia sa radšej vzdali priateľskej spolupráce s Ruskou federáciou, len aby verne slúžili Američanom a ich poručníctvu nad Európou a Ukrajinou.
V záujme mierovej budúcnosti celej Európy a sveta sa oplatí pracovať na zrušení poručníctva nad Európou. Aby k zrušeniu poručníctva postupne došlo, predpokladám, že to bude vyžadovať splniť dve základné podmienky. Prvou podmienkou bude ukončenie členstva národných štátov v NATO. Aby sa to stalo, musí k tomu v národných štátoch vzniknúť taká politická atmosféra, ktorá zmetie „zo stola“ všetkých súčasných majstrov vojnového ťaženia na východ. Druhá podmienka súvisí s fungovaním Európskej únie v rámci jej doterajšej inštitucionálnej štruktúry. Európska únia v rámci doterajšej inštitucionálnej štruktúry musí zaniknúť. Lenže ani to nepôjde bez zásadného vplyvu občanov členských štátov, čo znamená, že v každej spoločnosti sa má uplatniť potreba zorientovať uvedomelosť občanov tým správnym smerom.
A tu už vystupujú do popredia schopnosti politických strán na čele s ich predstaviteľmi. Ak by som mal použiť jedno jediné kritérium pre politickú stranu v súčasnosti, tak je to bieda politiky. Moje kritérium: Sú politické strany v súčasnosti schopné zorganizovať národný front boja za nastolenie mieru na Ukrajine, udržanie mieru v Európe a vo svete v takom smere, aby vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií bolo zastavené a zrušené ? Najnázornejším príkladom nečinnosti a hlúposti či vôbec charakteru politického subjektu ako takého je organizovanie demonštrácií za uchovanie teplých flekov pre niekoľkých odvolaných riaditeľov z oblasti kultúry, či hrdinský postoj predsedu Progresívneho Slovenska k jeho možnému odvolaniu z pozície podpredsedu NR SR.
Predložila niektorá politická strana svoj návrh, ako ukončiť členstvo v NATO ? Predložila niektorá politická strana svoju víziu toho, ako zreformovať EÚ z nadštátnej moci na skutočnú Európu národov, ako zrušiť všetky doteraz fungujúce inštitúcie na jednoduché inštitúcie, ktoré budú plniť len niektoré úlohy spoločne dohodnuté a nebudú predstavovať žiadny prvok nadštátnej moci ? Predložila niektorá politická strana svoje návrhy, ako zrušiť nadštátnu tvorbu moci a vrátiť národným štátom im odobratú veľkú časť moci ? Ak nemáme na položené otázky ani jednú pozitívnu odpoveď, potom to znamená, že máme iba politické strany, ktoré sú základané a pracujú len v režime ekonomickej moci kapitalizmu. Z existujúcich politických subjektov nie je kto spôsobilý riešiť udržiavanie politickej rovnosti občanov s bohatstvom a majetkovou nerovnosťou a mocou.
Toto je základná požiadavka na existujúci politický systém, na politické subjekty v ňom, na občanov a ich možnosti zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Ekonomický systém západného kapitalizmu umožňuje minoritnej triede kapitalizmu a jej verným prisluhovačom využivať svoje postavenie na presadzovanie svojich rôznych záujmov a potrieb neobmedzenou mocou, v rozpore s verejnými záujmami a so všeobecnými životnými podmienkami pre absolútnu väčšinu pracujúceho ľudu a s ním spätých rodín. Predstavitelia západného kapitalizmu potrebujú (konečne) dosiahnuť definitívne víťazstvo nad ľudstvom a zabezpečiť svoje panstvo nad ním na veky vekov. Toto nie je teória a ani hypotéza, ale skutočný plán – dosiahnuť triedne víťazstvo v politickom boji, ktorý sa zásluhou rôznych politických trikov nevedie medzi triedou kapitalistov a triedou pracujúcich, ale bol presunutý na nadnárodnú úroveň, aby pod symbolom západného typu globalizácie organizoval globálnu politiku ako jednostranné rozhodovanie bez účasti občanov národných štátov a teda bez politického boja.
A čo vyplýva z uvedeného konštatovania ? Minoritná trieda kapitalistov chce svoje definitívne triedne víťazstvo ( víťazstvo triedy ) dosiahnuť v skutočnosti bez politického boja, pretože na globálnej úrovni všetky svoje prijaté rozhodnutia pokladá za vyšší stupeň efektívnosti riadiacich procesov ako zákonitosti, o ktorej žiadne spolurozhodovanie na úrovni občanov národných štátov nie je potrebné a možné, pretože zákonitostiam sa treba iba prispôsobovať. Zrušenie skutočne potrebného politického boja je napríklad pravidlne organizované v rámci fungovania EÚ, pretože celá inštitucionálna sféra je na tomto zrušení zainteresovaná. Symbolickým príkladom zrušenia politického boja je napríklad spor o používanie národných vlajok v zasadacích priestoroch EÚ.
Ešte 13.januára 2020 predseda Europskeho parlamentu svojim opatrením zakazal poslancom EP používať na svojich stoloch štátne vlajky jednotlivých člnských štátov s tým, že vraj ide o nepovolené politické transparenty. Trinásť poslancov EP – jedenásť z Francúzska a dvaja z Nemecka – požiadalo v októbri 2021 o zrušenie rozhodnutia. A Súdny dvor EÚ rozhodol svojim rozhodnutím zo dňa 14. deecembra 2023 , že odvolanie poslancov EP je neprípustné a že štátne vlajky nemajú v rokovacej sále EP miesto. Pre zrušenie politického boja minoritná trieda kapitalistov – skutočných globalistov – využívala a využívala aj predstaviteľov vlád členských štátov NATO a EÚ, ktorí v zostave nadnárodných inšitúcií plnia príslušné úlohy buď z pozície reprezentanta národného štátu alebo ako zákonodarcovia v nadnárodnej štruktúre. Veľkou zasterkou na úrovni globálnej politiky je, že predstavitelia vlád členských štátov vraj využívajú pôdu na úrovni NATO a EÚ, aby presadzovali národné záujmy.
Zoberme si len dva príklady toho, čo sa presadzovalo a ďalej presadzuje z globálnej úrovne. Prvý príklad. Globálna politika orgnizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu rozhodne nemala a nemá nič spoločného s presadzovaním národných záujmov, pretože z národných štatistických zisťovaní žiadna „pandémia“ nevyplývala. Bola to záležitosť transatlantického farmaceutického kartelu pod vedením Američanov a EÚ, ktorý pre túto politiku získal všetkých národných poliických predstaviteľov. Druhý príklad, o ktorom v tomto článku som sa dostatočne rozpísal. Vojenské ťaženie – po vzoru hitlerovského Nemcka – západného kapitálu a jeho minoritnej triedy kapitalistov pod vedením USA, NATO a EÚ na východ, ktoré zatiahlo celú Ukrajinu do zástupnej vojny proti Ruskej federácií. Pre túto vojnovú a koristnícku politiku „demokratický“ Západ získal všetkých národných politických predstaviteľov. A opäť sa nikto nedotazoval občanov, či je to v ich záujme, aby si Američania, NATO a EÚ presadzovali svoje záujmy a bohatli na vojne, ktorá si už doteraz vyžiadala veľa ľudských životov.
Dušan Hirjak