Tŕnistá cesta k slovenskej suverenite

Odrodilectvo

Slovensko má minimálne od 19. storočia tradíciu inteligencie a elít (šľachta), ktoré zrádzali svoj národ a pridávali sa na stranu jeho neprajníkov. Veľká časť našej inteligencie sa v 19. a na začiatku 20. storočia pomaďarčila. Aj taká výrazná osobnosť ako J.M. Hurban sa vyjadril, že sa z módy pomaďarčoval, až kým nestretol Ľ. Štúra, ktorý ho nadchol pre národnú ideu.

Už zo 17. storočia sa nám však zachovali rôzne ponosy na to, ako Slováci zanedbávajú svoj jazyk alebo sa nechcú hlásiť k svojej nácii. Píše o tom Vavrinec Benedikt z Nedožier v predhovore k českej gramatike z roku 1603 alebo Daniel Sinapius Horčička v diele Neoforum latino slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský). Vlažnosť časti slovenskej inteligencie vo veci národnej je teda u nás dlhodobá záležitosť.

Na druhej strane našťastie existuje u nás vždy aj druhý prúd elít či inteligencie, ktorá stojí na strane národa. V našich dejinách boli vždy ľudia, o ktorých sa národ mohol oprieť. Bol by to dlhý zoznam, ale najsilnejšiu takúto skupinu tvorili štúrovci.

Vnútorný zmysel povesti o sitnianskych rytieroch, ktorí sa ukrývajú vo vrchu Sitno a keď bude nášmu národu najťažšie, tak mu prídu na pomoc, je práve v tom, že v ťažkých chvíľach nášho národa sú tu vždy osobnosti, ktoré národu pomáhajú. Nemusia to byť rytieri v stredovekej zbroji, ktorí by proti moderným zbraniam dvadsiateho prvého storočia nemali šancu, môžu to byť reálni ľudia ako boli Turzo, Bernolák, Rudnay, Štúr, Hurban, Vajanský, Štefánik, Hlinka, Tiso, Husák, Fico a mnohí iní.

Povesť o skrytej armáde nie je unikátne slovenská, lebo aj Česi majú svoju povesť o Blaníckych rytieroch a podobné povesti by sme našli aj inde.

Nemáme o tom síce žiadne správy, ale je dosť možné, že už v rannostredovekom Moravskom kniežatstve bola skupina vtedajších elít, ktoré boli za jednoznačne profranskú orientáciu, aby Morava bola verným franským vazalom a ktoré vždy, keď mohli, deklarovali, že Morava je súčasťou latinského univerza a verným spojencom Frankov. Aj oni boli za Moravu, ale za franskú Moravu, boli za vazalský pomer k Franskej ríši.

Nie inak ako to bolo v minulosti, je to aj dnes. Aj dnes je tu časť inteligencie a elít, ktoré sa z módy odnárodňujú a namiesto toho sa pozápadňujú, europeizujú, amerikanizujú a viac než svojmu národu slúžia svojím pánom v Bruseli a Washingtone.

V súčasnej slovenskej politike hrajú, alebo hrali, dôležitú úlohu ľudia, ktorí boli vychovaní v prostredí mimovládnych organizácií financovaných z SŠA. Môžeme spomenúť I. Radičovú, Z. Čaputovú, M. Lexmann (ovú), J. Naďa, J. Krúpu… V amerických firmách pôsobili ako obchodníci alebo manažéri I. Štefanec (Coca Cola) a E. Heger (kvalitný chlast s nízkym obsahom cukru). Š. Osuský z SaS je starý americký patriot. A. Kiska skúšal tiež šťastie v Amerike. M. Šimečka, ktorého by som nazval slovenským Levom Trockým, zase písal brožúrky ako robiť v štátoch strednej Európy farebné revolúcie.

A takýchto si chováme na hrudi. Volíme si ich a platíme ich zo štátnych peňazí.

Je to proamerická strana, ktorá americké záujmy nadraďuje nad záujmy slovenské. Minimálne majú títo ľudia silne proamerické (nekritické) zmýšľanie. Najviditeľnejším prejavom proamerickej orientácie je zapojenie Slovenska pod vedením týchto elít do kampane na podporu Ukrajiny vo vojne, ktorá je dôsledkom amerického imperializmu. Heger a Naď pristupovali k slovenskej angažovanosti v nepriamej vojne proti Rusku až s entuziazmom náboženských fanatikov. Pre nich to bolo akoby novodobé križiacke ťaženie (svätá vojna) proti arcizloduchovi Putinovi, ktorý je podľa nich novodobý Hitler. O tom, že by Američania mohli urobiť nejaké chyby, títo ľudia nevedia a nechcú vedieť. Nadradenie amerických záujmov nad slovenské sa zase najvýraznejšie prejavilo v odovzdaní slovenskej protivzdušnej obrany Ukrajine bez adekvátnej náhrady, ako aj v podpise zmluvy DCA.   

Menovaní spolu so stranami PS, SaS a Demokrati sú strážnymi psami amerických záujmov a záujmov Eurosojuzu u nás, či všeobecnejšie záujmov globalistov. Oni nechcú slovenské Slovensko, ale európske Slovensko alebo americké Slovensko bez vlastnej špecifickej identity. Práve pre tohto vnútorného odporcu slovenskej suverenity, je veľmi ťažké, aby sa Slovensko v politike a kultúre uberalo vlastnou cestou.

Mnohí z menovaných boli odporcami slovenskej samostatnosti a dodnes sa nezmierili so samostatnou existenciou Slovenskej republiky. Pre nich nie je existencia suverénnej Slovenskej republiky a svojbytného slovenského národa pozitívnou hodnotou.

Proamerická globalistická klika udržiava pod kontrolou časť verejnosti prostredníctvom strachu. Využívajú obavy z toho, čo si o nás v Európe pomyslia, z toho, že sa staneme vyvrheľmi a pod. Typické malomeštiacke obavy, ktoré však zaberajú. Snaha o suverénnu politiku je z ich strany hystericky dezinterpretovaná ako snaha o pričlenenie Slovenska k Rusku.

Globalistická skupina je silná preto, lebo má na svojej strane meinstrímové médiá, vplyvné mimovládne organizácie, väčšinu umelcov, veľkú časť inteligencie, ale najmä je silná kvôli podpore svojich patrónov z Bruselu a Washingtonu. Bez zahraničnej podpory by bol ich vplyv slabý. Títo ľudia sa správajú ako niekto, kto nezastupuje slovenské záujmy v Bruseli a Washingtone, ale bruselské a washingtonské záujmy tu na Slovensku. Správajú sa teda ako zahraniční agenti alebo vyslanci iných mocností.

Prúd, ktorý v našej politike reprezentuje Progresívne Slovensko a na mediálnej scéne Denník N, nechce diskusiu, on chce moc. Chce ovládnuť túto spoločnosť a mať monopol na pravdu. Existovať popri sebe dovolí len bezzubým kresťanským konzervatívcom, ktorí sa pre tento prúd stanú, aby som použil Leninov termín, užitočnými idiotmi, ktorí mu môžu dopomôcť k moci a pomáhať mu vytvárať ilúziu, že naša spoločnosť je stále slobodná a demokratická.

KDH je strana, pre ktorú je prioritou boj proti potratom, čo nie je zlé, ale tejto strane chýba národný rozmer. Boja sa byť pronárodní ako čert kríža. Preto sú na nerozoznanie od globalistov.

Momentálne prebieha na Slovensku dlhý pochod inštitúciami, čo nie je nič iné ako snaha ovládnuť náš štát od médií, cez školy od základných až po univerzity, úrady a firmy. Cieľom je ovládnuť myslenie ľudí, aby sa báli, čo i len trochu sa odchýliť od predpísanej línie uvažovania. Chcú, aby všetci písali modrým perom. Toto je to, čo nám táto klika či chobotnica chystá. Chce nám zobrať slobodu myslenia a vyjadrovania. Chce zabrániť slobodnej diskusii. Ako si títo ľudia predstavujú diskusie, sme mohli vidieť v reláciách Večera s Havranom a Silná zostava, kde diskutovali len ľudia s jedným (tým správnym, predpísaným) názorom. Oni pripustia k diskusii len niekoho, kto má rovnaký názor ako oni alebo je neškodný ako napr. kresťanskí demokrati.  

Z. Jaurová hovorí o tom, že na to, aby bola STVR skutočne verejnoprávna, tak si to vyžaduje širokú diskusiu a konsenzus, ale to hovorí len preto, lebo je v opozícii. Keby bola ona ministerkou kultúry, tak by z RTVS vyhodila ešte aj Danišku s jeho reláciou Do kríža a s nejakým Michelkom a Šimkovičovou by sa veru nebavila. Po diskusii volajú progresívci len vtedy, keď sú v opozícii. Keď sú pri moci, tak diskutujú len sami medzi sebou a s dezolátmi, dezinformátormi a konšpirátormi sa nebavia.

Kto má pod kontrolou médiá, ten môže programovať myslenie ľudí a ovládať spoločnosť. Preto bez plurality médií nemôže existovať skutočná demokracia. Ak ovládate médiá, môžete vytvárať verejnú mienku podľa vlastného želania alebo môžete ovplyvniť výsledky volieb. Vo voľbách sa ľudia rozhodujú síce slobodne, ale často na základe skreslených informácií. Aj preto sa tak prudko bojuje o „verejnoprávnu“ televíziu. Ak sa podarí súčasnej koalícii zabezpečiť v STVR skutočnú názorovú pluralitu, tak bude informačný monopol globalistov v meinstrímových médiách zlomený.

Ako sa darí globalistom ovládať mysle ľudí, vidíme najlepšie pri našej mládeži. Mládež je nádejou, je držiteľkou rána, na druhej strane jej však chýbajú skúsenosti, je naivná, nechá sa ľahko zmanipulovať a podlieha módnym trendom a práve na rôzne módne hnutia sa snažia našu mládež namotať.

Progresívci a liberáli čakajú na príležitosť, aby mohli urobiť svoj slovenský Majdan, resp. farebnú revolúciu. Pri Kuciakovi sa im to skoro podarilo, keďže Fico musel odstúpiť a najbližšie voľby vyhrali Čaputová a Matovič. Lenže Fico sa potom vrátil a teda zámer slovenského Majdanu bol zmarený. Ak by nedošlo k streľbe na Fica, ale na Čaputovú alebo Šimečku, tak si dovolím tvrdiť, že Ficova štvrtá vláda by bola zhodená.

Čelíme skutočnému sprisahaniu, ktorého cieľom je ovládnuť našu spoločnosť zdola až nahor a zbaviť ju slobody, aby si nemohla voliť svoju vlastnú cestu, lebo táto cesta určitým mocnostiam nevyhovuje.

S touto časťou elít a národa potrebujeme zviesť boj o charakter Slovenska. Nie boj so zbraňami, ale boj politický a kultúrny. Kto sa s nimi snaží o nejakú diskusiu alebo dosiahnutie kompromisu, ten je naivný, lebo netuší, koho má proti sebe. Oni o kompromis nestoja, oni chcú všetko. Snaha dohodnúť sa s nimi je, ako keby sa v Rusku v lete 1917 chcel niekto dohodnúť na rozdelení moci s Boľševikmi.

Na Slovensku rastie počet ľudí, ktorí by si želali, aby bolo Slovensko skutočne samostatné a suverénne, aby sme si mohli zvoliť politikov, ktorí budú presadzovať naše národno- štátne záujmy, presadzovať vôľu nás ľudí a náš štát sa bude prejavovať v Európe a vo svete osobitým sebevlastným spôsobom. Nechcú mať na čele sluhov globalistických záujmov. Momentálne však plne suverénnu politiku robiť pre nás nie je možné a to nielen z vonkajších dôvodov, pretože sme členmi eurounijného žalára národov a Načo, ale aj kvôli zúrivému odporu našej domácej proamerickej a prounijnej strany, ktorá má za sebou časť verejnosti. Oni vydávajú čo i len malú snahu o samostatnú slovenskú cestu za smerovanie do ruskej náruče. Samostatná, suverénna politika je pre týchto Bruselských a Washingtonských vazalov niečo, čo presahuje ich chápanie, čo je cudzie ich sluhovskej mentalite.

Neželám si, aby sa Slovensko stalo ruským vazalom či satelitom, ale som za to, aby sme mali s Ruskom dobré vzťahy a to najmä obchodné, lebo ruská ropa a ruský plyn sú lacnejšie ako americké alebo arabské palivá. Nárast cien palív pocíti nielen naša ekonomika, ale aj bežní ľudia, keď im príde účet za plyn.

Novodobý žalár národov

Naše začlenenie v Eurosojuze a Načo nám bráni ísť skutočne samostatnou cestou, preto pokiaľ tieto organizácie nezaniknú, môžeme na skutočne samostatnú politiku zabudnúť. Naše možnosti v tomto smere sú obmedzené.

Momentálne u nás nie je väčšinová vôľa vystúpiť z EÚ a Nato. Ľudia z toho majú strach. Môže sa však stať, že v budúcnosti o tom budeme musieť uvažovať. Lebo budú príliš priťahovať skrutky. Keby sme chceli vystúpiť z EÚ, museli by sme sa dlhší čas orientovať na Brics a pripravovať na to aj naše hospodárstvo. Vystúpiť z EÚ by bolo možné, keby sme sa dohodli so skupinou iných štátov napr. v rámci V4. Keby sa EÚ sama rozpadla, tak by sme túto otázku samozrejme nemuseli riešiť, ale museli by sme riešiť otázku, ako ďalej.

Mohli by sme existovať buď samostatne ako Slovenská republika, alebo, keby to nebolo udržateľné, spojiť sa s Čechmi a obnoviť Československo. Tretia možnosť by bola vytvoriť niečo ako stredoeurópsku konfederáciu štátov zhruba na území Svätoplukovej ríše, Uhorska a Rakúsko- Uhorska, kde by okrem Slovenska mohli patriť Česko, Maďarsko, Rakúsko, Chorvátsko, Slovinsko, Srbsko, možno Rumunsko a Poľsko.

Prečo by bolo lepšie, keby sme existovali mimo EÚ? Pretože súčasné eurounijné elity (na čele s Von Pfizerovou) nepracujú pre ľudí, ale proti ľuďom. Podporujú LGBTI a genderizmus namiesto podpory rodín a pôrodnosti. Presadzujú do praxe zelenú ideológiu a klimatický alarmizmus, ktoré ničia poľnohospodárstvo a priemysel. Snažia sa cielene zvýšiť ceny energií. Chcú tak znížiť životnú úroveň obyvateľstva, aby ľudia menej spotrebúvali. Namiesto toho, aby zastavili migráciu do Európy, správajú sa ako prevádzači. Niektorým ide vyslovene o premiešanie Európanov s Afričanmi a Aziatmi alebo chcú dokonca pôvodných Európanov nahradiť migrantmi. Vďaka nim sa Európa islamizuje. Ich boj proti dezinformáciám nie je nič iné ako boj proti slobode myslenia a slobode slova. Európska únia vznikla preto, aby sa predchádzalo vojnám, dnes však hrozí, že Európu do vojny zatiahne. Súčasné elity západného sveta vedú tento svet salámovou metódou do veľkej vojny. Je čas sa proti týmto elitám vzbúriť.

Keby sme vystúpili z Načo, Slovensko by spolu so Švajčiarskom, Rakúskom a Ukrajinou mohlo vytvoriť pás neutrálnych štátov. Na to by sme potrebovali silnejšiu armádu ako máme dnes. Museli by sme opäť zaviesť nejakú formu povinnej vojenskej služby. Nemuseli by to byť dva roky ako za socializmu, ale minimálne by to mal byť niekoľko mesačný výcvik, kde by sa branci naučili strieľať, pohybovať v teréne a pod. Pokiaľ ide o veľmoci, keby našu neutralitu odmietli garantovať Američania, tak by sme sa mohli obrátiť na Rusko a Čínu. Rusi ešte za Mečiara odmietli garantovať našu neutralitu, ale dnes by s tým asi nemali problém.

Imperializmus ako vrcholné štádium kapitalizmu

Američania sú hegemón minimálne v rámci západného sveta, ale majú ten istý problém ako starí Rimania. Stále musia viesť vojnu, stále si hľadajú nejakého nepriateľa, akoby ich spoločnosť nedokázala existovať bez permanentného konfliktu. To je veľké nešťastie. Keby Američania dokázali opustiť toto svoje neustále hľadanie nepriateľov, svet pod ich vedením by bol lepším miestom pre život.

Nie Rusko, ale americký vojensko-priemyselný komplex je najväčším ohrozením svetového mieru.

Svetu by prospelo, keby sa SŠA rozpadli na viacero menších štátov, lebo potom by nemali silu robiť svoju imperiálnu politiku, ktorá spôsobuje vo svete toľko problémov.

Súčasné médiá prispievajú k vytváraniu novodobého matrixu. Preto je dobré, že im Slováci neveria. To ukazuje ich zdravý sedliacky rozum, triezvosť a realizmus. Ľudia tu dobre vedia, že vojna na Ukrajine nie je dôsledkom ruského, ale anglosaského expanzionizmu.

Američania chceli na Ukrajine získať vplyv, čo sa im aj podarilo. Chceli z nej urobiť súčasť svojho globálneho impéria, o čo sa teraz bojuje. Ukrajinci bojujú za to, aby sa mohli stať americkým vazalom, aby ukrajinská pôda a ukrajinské fabriky mohli byť predané západným korporáciám. Kvôli tomu, aby mohli patriť do západného sveta, ktorý si vo svojej naivite zidealizovali, sú ochotní zrieknuť sa aj svojej identity.

Ukrajina sa mala zmeniť na takého amerického rotvajlera, ktorý mal ceriť zuby na ruského medveďa. Naivným Ukrajincom nedochádza, že sú západom zneužívaní na boj proti Rusku. Rotvajler môže byť bojovný ako chce, medveď je aj tak silnejší. Rotvajler, ktorý sa nechá zatiahnuť do boja s medveďom, zahynie.

Túto skutočnosť ľudia na Slovensku viac menej chápu a nenechajú sa ovplyvniť proamerickou propagandou, ktorá sa na nás valí zo všetkých meinstrímových médií a verklíkujú ju aj všetci meinstrímoví politici. To sú tie reči o ruskom agresorovi. Ale už sa nepovie, že ten agresor reaguje na plazivú agresivitu Západu na čele s SŠA voči sebe.

Besy

V posledných rokoch môžeme na Slovensku pozorovať nárast posadnutosti. Posadnutosť sa nemusí prejavovať len tak, že človek má penu okolo úst, krvou podliate oči a hádže sa o stenu, môže mať aj miernejšie formy. Môže ísť o posadnutosť určitými názormi.

Posadnutosť znamená, že myseľ človeka je niečím ovládaná. Nemá veci pod kontrolou. Nie on má názor a ovláda ho, ale názor má jeho. Chýba mu celostný alebo aspoň širší rozhľad. Veci nie sú jasne premyslené. Myslí sa skôr vo frázach, v zjednodušujúcich heslách a sloganoch.

Ak je niekto posadnutý názorom, prejavuje sa k ľuďom s inými názormi ako netolerantný fanatik. Z liberálov sa dnes stali takýto fanatici, ktorí odmietajú uznať iný ako liberálny názor. Hovorí sa o liberálnych fašistoch, ale presnejšie by bolo hovoriť o liberálnych fanatikoch. Je za tým forma posadnutosti.

Keď som sa na fejsbúku jednej diskutujúcej, ktorá nazvala Pellegriniho mafiou, opýtal, prečo si myslí, že je mafia, ona mi odpovedala, že s človekom, ktorému treba vysvetľovať, prečo je Pellegirini mafia, nemá zmysel diskutovať. Je to skrátka dogma a ak neprijímaš túto dogmu ako základný vieroučný článok, tak sa nemáme o čom baviť. Pre ňu to, že Pellegrini je mafia, je rovnako jasné ako pre vás, že dva a dva je štyri alebo, že tráva je zelená. Dodávam, že tá žena bola z prostredia kresťanskej demokracie, čo nie je až také prekvapujúce, lebo niektorí ľudia prenášajú dogmatizmus z náboženstva aj do politiky.

Stúpenci rôznych názorov už medzi sebou nedokážu komunikovať. V druhom človeku už nevidíme partnera do diskusie, ale nepriateľa či rovno zlo, ktoré treba zadupať do zeme.

„Slušní ľudia“ uverili vo svoju vyvolenosť a svoju nadradenosť nad „dezolátmi“.

Za normálnych okolností by nemal byť problém, aby si spolu podiskutovali ľudia, z ktorých jeden je za Čaputovú, druhý za Fica, jeden fandí na Ukrajine Američanom, druhý Rusom. Nemal by byť problém, aby si podebatovali ateista s veriacim. Počas prvej slovenskej republiky vraj Alexander Mach diskutoval v kaviarňach s komunistami. To znamená, že tam bolo ešte niečo nad ich názormi, čo uznávali ako niečo spoločné a čo im umožnilo sa spolu normálne porozprávať. Ešte to nebolo tak vyhrotené, ešte tam nebol ten dnešný fanatizmus, tá nezmieriteľnosť.

Aby sme sa dokázali v tejto situácii lepšie zorientovať, mohli by sme ju prirovnať k futbalu. Počas futbalového zápasu proti sebe stoja dve mužstvá, ktoré majú protichodné záujmy, lebo každé chce zvíťaziť a poraziť súpera. Napriek tomu sa ale nevyhýbajú konfrontácii a neuzatvárajú sa vo vlastnej bubline. Môžu si zmerať svoje kvality, lebo obe uznávajú rovnaké pravidlá a rovnaké ihrisko. My už ako keby sme v našej spoločnosti stratili to pomyselné spoločné ihrisko a prestali sme uznávať rovnaké pravidlá. Štandardom sú skôr dvojaké pravidlá, to je ten povestný dvojaký kilometer.

Predpokladom spoločenskej diskusie je nejaký spoločný rámec a spoločné kritériá pre to, či je niečo pravda, dobro, krása, spravodlivosť atď. Nemusíme sa zhodovať vo všetkom, mali by sme sa zhodovať aspoň v základných veciach.

Dnes sú ľudia tak posadnutí svojimi názormi, že sa kvôli rozdielnym názorom na Covid, Fica, Čaputovú alebo vojnu na Ukrajine rozpadávajú manželstvá, rodiny a dlhoročné priateľstvá. Lenže tí, ktorí sú za očkovanie proti Covidu, za Čaputovú, za Ukrajinu, sú predsa len o niečo fanatickejší a netolerantnejší. Ak nejakému proukrajinskému fanatikovi začnete uvádzať argumenty, ktoré spochybňujú jeho presvedčenie, tak sa rozčúli, začne byť agresívny a nakoniec debatu ukončí. Nabudúce sa vám radšej vyhne.

Časť ľudí popiera realitu. Vytvára si alternatívnu realitu, akýsi Matrix.

Zdravý rozum, realizmus a pragmatické obhajovanie vlastných záujmov sú nahrádzané ideológiami a aktivizmom. Zdravý rozum sa z dnešného sveta vytráca, lebo všetok zdravý rozum sa skoncentroval v Baránkovej strane Zdravý rozum- konzervatívne a kresťanské hodnoty. Baránkovci ho majú veľa a inde chýba.

Prečo záleží na Slovensku?

Časť ľudstva naskočila na určité ideológie, ktoré sú v rozpore s realitou a zdravým rozumom. Tieto ideológie viedli k rozdeleniu ľudstva a národov. Ak bolo niekoho zámerom rozdeliť ľudstvo a rozhádať ľudí, tak sa mu to podarilo. Momentálne prechádzajú naprieč svetom mnohé deliace čiary, mnohé línie konfliktu.

Platí to aj pre Slovensko. Slovensko má však svoje špecifiká. Nikde inde v Európe nenájdeme opozíciu tak agresívnu, ako je tá naša a žiadny iný politik v Európe nie je vystavený takej zúrivej nenávisti ako práve Fico. Všade sa vedie nejaký boj, ale tu u nás sa bojuje zúrivejšie. Prečo je to tak?

Slovensko má výhodnú strategickú polohu v strednej Európe. Mať vojenské letisko na Sliači, to je mokrý sen každého svetového imperialistu. Má pôdu, lesy, vodu (biele zlato, strategická surovina tretieho tisícročia), nerasty a ľudskú surovinu. Okrem tohto hmotného bohatstva má aj kultúrne a duchovné bohatstvo alebo minimálne určitý potenciál v tomto smere.

V článku Anatómia nenávisti – slušní ľudia verzus dezoláti som napísal, že Diabol obchádza Slovensko ako revúci lev.

Existujú viaceré proroctvá o budúcnosti Slovenska. Napr. od pápeža Jána Pavla II. Alebo protestantského kazateľa Davida Wilkersona. Jedno z najnovších proroctiev pochádza od Bianky Šmatlákovej. Pomerne známe je proroctvo o budúcnosti Slovanov (Herder, Štúr, Steiner, Spengler…). Podľa všetkého máme pred sebou zaujímavú budúcnosť. Ale nie každý je z toho nadšený, nie každému to vyhovuje.

Tieto proroctvá naznačujú, že Slovensko má v dejinách určité duchovné, kultúrne a civilizačné poslanie, a práve pre toto budúce poslanie môže byť tŕňom oku temných síl, či už si pod temnými silami predstavujeme padlých anjelov mimo hmotného sveta alebo ich ľudské nástroje tu na Zemi.

Slovensko je tu preto, lebo tu má byť. Keby prozreteľnosť s týmto národom nepočítala, tak by tu už nebol, lebo mnohé iné národy, oveľa väčšie a mocnejšie, zmizli zo scény dejín. Boli tu rôzne ríše ako Rímska, Húnska, Avarská, Franská, Uhorská, Mongolská, Habsburská, Hitlerova, Sovietsky zväz, najnovšie Európska únia a SŠA, ktoré tu už väčšinou nie sú, ale Slovensko v tej či onej podobe je tu stále. Ríše vznikajú a zanikajú, ale Slovensko zostáva.

Na otázku, či Slovensko patrí na západ alebo na východ, odpovedám jednoznačne, že patrí do stredu, presnejšie, do strednej Európy. Táto naša poloha nie je u nás dosť uvedomená a pochopená. Práve táto stredová poloha nám dáva predpoklady k tomu, aby sme sa dokázali vyhnúť jednostrannému individualizmu západu ako aj kolektivizmu východu, ale hľadali medzi nimi harmóniu a vyváženosť. Máme potenciál vytvoriť spiritualitu, kultúru, ekonomický a spoločenský systém, ktorý by vo vyváženej podobe zahŕňal západné aj východné vplyvy. Duchovná a civilizačná úloha strednej Európy spočíva v tom, aby sme prijímali a vyvažovali vplyvy z rôznych strán a usilovali sa tak o dosiahnutie harmónie.

Ak sa cítime byť súčasťou západu, tak len preto, lebo sme ešte nenašli svoju identitu.

Tak, ako by mal mať každý zodpovedný a rozumný človek právo ísť v živote vlastnou cestou, mal by ju mať aj národ alebo štát. Otázka potom je, prečo je nám Slovákom vo vlastnej ceste bránené? Možno sú to úklady Diabla, ale musíme si aj klásť otázku, či sme slobody hodní, či sme na slobodu pripravení a to znamená, schopní naplniť slobodu ako možnosť a voľný priestor niečím hodnotným, zmysluplným.  

Slovensko má určitý duchovný a kultúrny potenciál, a práve preto sa o neho vo zvýšenej miere zaujímajú temné sily. Náš národ je preto vždy držaný v područí. Kedy sme boli skutočne slobodní? Kedy sme si mohli naše veci riadiť bez toho, aby sa nám do nich starali Frankovia, Maďari, Česi, Nemci, Sovietsky zväz, Európska únia alebo Američania? Vždy sme boli pod tlakom. Vždy v područí.

Slovenský národ má v dejinách určité poslanie, ktoré vychádza z jeho skrytých daností. Tieto danosti sú potláčané aj tým, že tomuto národu je vnucovaný cudzí pohľad na svoje dejiny a je mu vnucovaný z cudziny aj od domácich odrodilých elít negatívny sebaobraz. Okrem toho bol náš národ vždy držaný v područí, podriadenosti, aby sa nemohol cítiť slobodný a naplno sa prejaviť, lebo v tom je práve ohrozenie mocenských plánov temných mocností.

Diabol sa zaujíma o Slovensko aj preto, lebo nechce, aby sa vymklo spod kontroly v rámci globalizovaného svetového poriadku, čím by pôsobilo ako chyba v Matrixe a inšpirovalo iných potenciálnych rebelov.

Tento národ žije hlboko pod svoje možnosti. Spí. A niekomu veľmi záleží na tom, aby sa neprebudil.

Prešli sme v dejinách mnohými strasťami, ale to všetko sú ale skúšky, akoby nami niekto triasol, práve preto, aby sme dospeli k prebudeniu.

Na jednej strane sú tu sily, ktoré nám hádžu polená pod nohy, na druhej strane je tu aj anjelská sila, ktorá nás chráni, má s nami nejaký plán do budúcnosti a vedie nás cez mnohé utrpenia na ceste k prebudeniu a naplneniu nášho poslania.

V dosiahnutiu slobody nám bráni aj strach. My sme takí, že keď niekto na nás urobí bububu, tak sa hneď stiahneme. Sme ovládaní strachom. Ak sa neoslobodíme od strachu, vždy budeme len otroci.

Momentálne si Diabol našiel na Slovensku spojenca v časti národa, ktorá si nechala svoje mysle nainfikovať nenávisťou, ktorá uverila, že je lepšia ako tá druhá časť. Je tu teda nenávisť, pýcha, fanatizmus a to potom vyúsťuje do agresivity verbálnej a napokon aj fyzickej. Na Slovensku máme momentálne zarobené na občiansku vojnu. Malou útechou je to, že takáto vojna hrozí aj v SŠA, Francúzsku, Nemecku a inde.

Situácia teda nie je dobrá, ale nie je ani beznádejná. Aby sme sa z nej dostali, potrebujeme sa rozvíjať pokiaľ ide o zdravý rozum, etiku a duchovnosť. Prakticky to, okrem iného, znamená, že sa potrebujeme učiť umeniu dialógu.

Môžeme byť slobodní, ale nebude to zadarmo. Potrebujeme byť uvedomelejší a ochotní niečo pre slobodu obetovať.