Prigožin a politické vraždy

S odstupom času, potom, čo sa aj tu kde-kto zaoberal politickou vraždou Prigožina, môžeme snáď nielen rekapitulovať, ale aj odhadnúť, čo sa vlastne stalo. Ako som už písal, bizarný príbeh Prigožina vyvoláva prirodzene nielen v Rusku, ale aj vo svete sympatie. Veď sa postavil samotnému Putinovi! Tak si to rozoberme.

Vopred predpovedaná smrť

   Bizarné je už to, že Putinov kuchár (?!) sa za pár rokov dopracuje ohromujúceho majetku. A ešte to pridupľuje tým, že sa prejaví ako vlastenec, ktorý na ten vlastný majetok nedbá, keď je vlasť v ohrození. Tento pozoruhodný manažér (ako posmrtne priznal aj Putin) nájde schopného vojenského veliteľa a spolu s ním postavia do poľa ohromujúcu súkromnú armádu v sile 50-70 tisíc mužov. Je to o to pozoruhodnejšie, že ukrajinský variant pre zahraničných žoldnierov v podobe zoskupenia Mozart totálne skrachoval.

Zádrhel nastáva v okamihu, keď Prigožin narazí na klasickú ruskú vojenskú byrokraciu a trúfa si ju kritizovať stále hlasnejšie. To sa nerobí. To nestrpí žiadna armáda na svojom území a už vôbec nie v bojovej zóne. Akokoľvek dobre to Prigožin myslel, zjavne nevedel to, čo sa my len dohadujeme, a síce čo je za tým, že ruská armáda už rok a pol bojuje „čudne“ – teda ako keby boxovala len jednou rukou, kým ukrajinský trpaslík ju nakopáva kam len začiahne. Túto absurditu vie vysvetliť len Putin sám a jeho tajné služby (k tej bizarnosti patrí aj to, že západoeurópski poskokovia USA v EÚ sa nasilu odstrihávajú od lacných ruských energetických zdrojov, kým Washington ich od Rusov naďalej veselo nakupuje a s prirážkou predáva spätne celej EÚ, a tým pádom už aj nám – komický je najnovší nákup „zaručene západného“ uránu, ktorý americká Westinghouse zrejme nehanebne nakupuje od Rusov). Do toho Prigožin zjavne nevidí, ale vidí svojich padlých pre nedostatočnú podporu ruskej armády vedenej Šojguom a Gerasimovom. A tak jačí na celý svet o svojej krivde, ale Kremeľ mlčí.

Na to urobí Prigožin niečo neslýchané – útok na veliteľstvo ruskej armády a pochod na Moskvu počas vojny?! Čo sa ten s koňom zrazil, ale nebol pri zmysloch, alebo oboje? Nielen v Rusku, ale všade inde je to jednoducho v čase vojny vlastizrada. A za tú je smrť.

A teraz sme na samom konci tej bizarnosti. Prigožin hneď zistil, že „prestrelil“ a dostáva šancu na čestný azyl. Najlepšie by mu bolo teraz v Afrike, kde by mal so svojim žoldniermi dosť roboty a aj šancu akosi si na diaľku Putina udobriť. V relatívnom bezpečí by mu bolo aj v Bielorusku. Ešte aj v Petrohrade mal dobré zázemie. Ale ísť rovno do „jamy levovej“, do Moskvy?! To môže mať priam byzantínske vysvetlenie. Bol tam nalákaný samotným Putinom! Akože na uzmierenie. A ešte aj s jeho hlavným veliteľom „Wagnerom“, aby bola useknutá hneď aj hlava s krkom. Môžeme si len predstavovať ako vľúdne ho Putin prijal, ako sa vyobjímali, zaspomínali na staré časy, možno Prigožin priniesol vládcovi Kremľa aj vlastnoručne upečené „pirožky“ a „v dobrom“ sa rozišli. A zaslepený Prigožin v povznesenej nálade poruší všetky svoje zásady ochrany (veď bol ubezpečený samotným Putinom, že mu už nič nehrozí!) a nasadne do svojho súkromného lietadla, aby už nikdy živý nepristál. Bola to politická vražda? No, samozrejme, že bola. Veď práve tie sa ruský režim mal a má od koho učiť…

Kde vznikol terorizmus

   Mnohých asi prekvapí, že terorizmus vynašla izraelská sekta Zelótov. A prví si to odskákali starovekí Rimania, ktorí na hrôzu teroru odpovedali ešte väčšou hrôzou zrovnania Jeruzalema so zemou a vyhnania Židov z ich „Zeme zasľúbenej“. Keď sa takmer o dve tisícročia vrátili, pokračovali v tomto „vynáleze“ takými teroristickými skupinami, ako bola Hagana (medzi jej príslušníkov patrili takmer všetky významnejšie osobnosti novodobých dejín Izraela ako M. Dajan, J. Rabin, A. Šaron, Ch. Herzog, Š. Peres, E. Weizman a i.). Krvavo sa o tom presvedčili pre zmenu Briti. Menachem Begin, neskorší premiér Izraela, nariadil teroristický útok na sídlo ich správy. Bomba rozmetala časť hotela „Kráľ David“ a zabila 91 ľudí (28 Britov, 41 Arabov, 17 Židov a 5 príslušníkov ďalších národností) a 45 bolo zranených. Len čo takto vyštvali izraelskí teroristickí amatéri Britov z nimi vyhliadnutého územia (dodnes ignorujú jeho menšie hranice stanovené rezolúciou OSN), založili Mosad a štátny teror zobrali do rúk profíci. A tak sa zo svetovej tlače dozvedáme:

Po masakre izraelských športovcov na OH v Mníchove v roku 1972 vytvorila izraelská vláda „Výbor X“ na čele s Goldou Meirovou a Moše Dajanom, korý prijal rozhodnutie zabiť všetkých, ktorí boli priamo alebo nepriamo spojení s Mníchovskou masakrou. Počas desiatich mesiacov bolo zabitých dvanásť Palestíncov, najmä v Ríme, Paríži a Bejrúte. Väčšinu popráv vykonala päťčlenná „likvidačná“ skupina.

Dňa 21. júla 1973 zabili dôstojníci Mosadu v Nórsku marockého čašníka Ahmeda Bušíkiho v domnení, že ide o Alího Hasana Salámího, jedného z vodcov organizácie Čierny september.  Až roku 1996 Tel Aviv vyplatil pozostalým Bušíkiho odškodné a ministerka Shulamit Aloniová v rozhovore pre BBC naplno vyslovila, čo Izrael dlho zamlčiaval: „Bušíki nebol terorista. Zabili sme ho omylom.“ Politické vraždy však pokračovali nerušene ďalej…

Ali Hassan Salámí unikal Mosadu ešte niekoľko rokov, až kým ho 21.1.1979 izraelská tajná služba nepripravila o život v Bejrúte bombou nastraženou v aute.

Chalíl Vazír, známy ako abú Džihád, zomrel v roku 1988. Izrael až po 24 rokoch priznal, že jeho tajná služba Mosad zlikvidovala zástupcu vtedajšieho palestínskeho vodcu Jásira Arafata v abú Džihádovom domu v Tunise.

Dňa 22. marca 1990 bol v Bruseli zavraždený kanadský vedec Gerard Bull, ktorý pracoval pre Irak na vývoji „Super dela“. Jedno z obvinení padlo aj na Mosad.

Dňa 12. januára 2010 bol v Teheráne iránsky jadrový vedec Massoud Ali Mohammadi zabitý bombou ukrytou v motorke pred jeho domom, ktorú nastražil miestny agent Mosadu. BBC vo svojom článku opísala aj detaily atentátu.

Dňa 18. februára 2010 bol v hoteli v Dubaji zavraždený veliteľ Hamásu, Mahmúd al-Mabhúh. Dubajská polícia odhalila celú skupinu vražedného komanda Mosadu, čo malo medzinárodnú dohru, pretože na preniknutie do krajiny využili izraelskí agenti falošné pasy – šiesti mali britské, traja írske, jeden nemecký a posledný francúzsky pas. Zmienené krajiny naoko protestovali, potom to oko prižmúrili a už nikdy neotvorili…

Vražda Palestínca Fádího Batša v Malajzii bola súčasťou širšej operácie izraelskej tajnej služby Mosad zameranej na zbrojných odborníkov palestínskej radikálnej organizácie Hamás. Napísal to s odvolaním na západné a blízkovýchodné tajné služby The New York Times.

Dňa 7.8.2018 vedec Azíz Azbar a jeho vodič prišli o život pri výbuchu auta v sobotu večer v provincii Hamá, Sýria.

Celú históriu tohto vraždenia odhaľuje kniha „Rise and Kill“ izraelského novinára Ronena Bergmana. Otrávené zubné pasty, čo svojho majiteľa zabíjajú mesiac. Chytré telefóny, ktoré na povel vybuchnú. Pneumatiky prešpikované výbušninami. Ozbrojené drony. To je len príklad vražedných techník, ktoré podľa knihy vraj používa Mosad. Od založenia štátu mala s ich pomocou vykonať minimálne 2 700 atentátov na tých, čo sa vinní, či nevinní ocitli na zabijackom zozname izraelských tajných služieb. Odkiaľ to autor knihy vedel? Bergman je redaktorom izraelského denníka Yediot Aharonat, ktorý sa dlhodobo zameriava na spravodajské služby. Vyspovedal rad agentov Mosadu, pričom niektorí sa odhodlali zverejniť aj svoje pravé mená. Oni sa tým vraždením totiž chvália, ako sa môže presvedčiť aj čitateľ u nás dostupnej knihy „Mosad: Nejslavnější operace izraelské tajné služby“ (Universum, 2013). Ani Bergman sa za túto krvavú históriu nehanbí, naopak tvrdí, že USA sa izraelským štátnym terorom hojne inšpirovali. Konkrétne vraj prezident George W. Bush Jr. po 11. septembri 2001 prevzal množstvo techník a sám povolil niekoľko stoviek pokusov o vraždy: „Kontrolné a riadiace systémy, vojenské strediská, spôsob zberu informácií, technológie bezpilotných lietadiel a dronov. To je všetko know-how, ktoré bolo z veľkej časti vyvinuté v Izraeli a ktoré teraz slúži Amerike a spojencom.“

P.S. Len ako pikošku dodajme, že izraelská tajná služba špehovala aj americkú tajnú službu, čo sa prevalilo pri afére Jonathana Pollarda, ktorý bol ich „krtkom“ v CIA!

Na to tak sa pozrime, čo sa USA od Izraela naučili…

História písaná krvou iných

   Samozrejme, že sa pán Bergman mýli. Washingtonská svetovládna klika zanecháva za sebou „bohatú“ krvavú stopu. Je toho toľko, že len na ukážku si pripomeňme, akých kotrmelcov sú schopní – veď ich „spojencami“ boli diktátori ako Saddám (proti Iránu), Kaddáfí (s jeho synom si potriasala srdečne rukou „Killary“ Clintonová ako ministerka zahraničných vecí), Pol Pot (?!), bojovníci ako Bin Ládin (nimi pôvodne financovaný) politici ako Miloševič (ktorého pôvodne vyhlásili za „Mierotvorcu na Balkáne“) a dokonca aj šáh Pahlaví, ktorému nasľubovali azyl v USA a potom na ich pokyn zaviazol v Egypte. A všetci na toto „spojenectvo“ doplatili životom.

   Tak v roku 1961 Američania zabíjajú prezidenta Dominikánskej republiky Rafaela Trujilla, ktorého sami priviedli k moci v 30. rokoch. Brutálny diktátor nebol zabitý pre otvorené lúpenie krajiny (60 % príjmu krajiny išlo priamo do jeho vrecka), ale za to, že jeho dravá politika spôsobila príliš veľa škody americkým spoločnostiam.

Dňa 11. septembra 1973 je v prezidentskom paláci v Santiago Čile na ich podnet a s ich finančnou pomocou zavraždený úradujúci prezident Salvador Allende.

Agentúra ManipuláCIA nemá žiadne škrupule, ani zábrany. Podľa štúdie uverejnenej v New York Times (19. 2. 2019) od roku 1946 ovplyvnili voľby v cudzích krajinách dokopy 81 krát! Už je to rutina a idú (keď „treba“) aj cez mŕtvoly. Na to doplatil úradujúci premiér Talianska, Aldo Moro, ako som o tom tu už písal. Keď ho Červené brigády uniesli, akoby všetky zložky talianskej polície a aj celá vládna sféra dostali spavú nemoc. Moro to vytušil a vo svojom poslednom liste im tú zradu vytkol. Potom ho teroristi popravili a jeho telo pohodili na verejnosti. Dôvod? Jednoduchý, v tej dobe bola v Taliansku veľmi silná Komunistická strana a Aldo Moro, ako pragmatický politik, dospel k logickému záveru, že než bojovať proti komunistom, treba to skúsiť dohovorom na spoločných cieľoch. Nič také nové – v približne rovnakej dobe vyhrali komunisti (dokonca maoisti?) voľby v jednom, či dvoch zväzových štátoch Indie. A žiadna katastrofa sa neudiala, žiadne ďalšie šírenie komunizmu nenastalo, naopak. Lenže pánom vo Washingtone sa slobodomyseľné rozhodovania Mora bez ich inštruktáží nepáčilo. A tak zahynul, ako sa hovorí, „pod cudzou vlajkou“.

Dňa 2. máj 2011 predviedli politickú vraždu ich pôvodného spojenca Usámu bin Ládina v priamom prenose pre Biely dom!

Začiatkom roku 2016 americký nálet v Sýrii zabil „ministra vojny“ ISIS Abu Umar al-Shishani, nazývaného aj Omar Čečenec. Bizarné na tom je to, že ho vycvičili samotní Američania pre boj proti Rusom. Jeho spolubojovník v gruzínskej armáde k tomu povedal: „Americké špeciálne jednotky nás dobre vycvičili a on bol hviezdnym žiakom.“

Jednu z najšpinavších a najzákernejších politických vrážd opísal na Hlavných správach Ivan Lehotský takto: „Začiatkom roku 2020 americká raketa vypustená z dronu na území Iraku… zavraždila legendárneho veliteľa Revolučných gárd Kásima Solejmáního. Za tento vojnový zločin sú priamo zodpovední ľudia, ktorých môžeme plným právom nazývať vojnovými zločincami… v čele nebezpečného militaristického režimu Spojených štátov, prinajmenšom dvaja: prezident Donald Trump a minister obrany Mark Esper.“ Pritom Solejmání s Američanmi spolupracoval pri potláčaní Islamského štátu, ktorého vznik sami vyprovokovali, a do Iraku bol vylákaný na mierové rozhovory!!!

Najhoršie ale je, že vzor v politických vraždách si z Izraela a USA zobrala aj súčasná ukrajinská tajná služba, k čomu sa nedávno verejne prihlásil jej šéf, takže prevádzajú aj „exekúcie“ bez súdu. Lenže oni vraždili aj v centre Kyjeva už v roku 2015!

Ani Rusi nie sú „horší“

   Výpočet politických vrážd na pokyn z Kremľa je podstatne kratší, zato bizarne „kreatívnejší“. Prví prišli so zneužívaním rádioaktívnych látok proti vyhliadnutej obeti.

Najznámejší útok mimo Ruska sa odohral v roku 2006 a jeho obeťou bol bývalý agent ruskej tajnej služby KGB Alexander Litvinenko. Doplatil na dávku rádioaktívneho polónia 210 podanú v čaji. Umieral doslova pred očami celého sveta…

Predlohou tejto „inovácie“ bolo otrávenie novinára týždenníka Novaja gazeta a aj poslanca Ščekočichina. V roku 2003 ho otrávili tekutinou obsahujúcou vysokorádioaktívny kobalt. Zomieral desať dní a za ten čas mu odpadla všetka koža z tela.

Podrobnosti použitia rádioaktívnych látok, ako individuálnej vražednej zbrane, sú v mojej knihe „V tieni Černobyľa“.

Dňa 7. októbra 2006 bola vo výťahu bytového domu v centre Moskvy zastrelená 48-ročná ruská novinárka a spisovateľka Anna Politkovská. Odhaľovala brutálne pozadie vtedajšieho čečenskému konfliktu a bola známa svojou kritikou Vladimíra Putina. Zažil som naživo jej vystúpenie na PEN kongrese v Londýne, ale treba tiež povedať, že jej 400 burcujúcich článkov veľkú odozvu doma nemalo.

Dňa 23.3.2013 za podozrivých okolností zomrel ruský miliardár Boris Berezovskij vo svojom dome v grófstve Surrey. Berezovskij sa z vplyvného „oligarchu“ a spojenca alkoholika Jeľcina stal po nástupe Putina k moci nežiaducim a od roku 2000 žil vo Veľkej Británii, kde prežil mnoho pokusov o atentát vrátane bombového útoku.

Dňa 27. februára 2015 bol Boris Nemcov, predseda Republikánskej strany Ruska a poslanec Jaroslavskej oblastnej dumy, zastrelený neskoro v noci na moste cez rieku Moskvu, po ktorom šiel so svojou priateľkou, 23-ročnou ukrajinskou modelkou Annou Durickou. Podrobnosti TU.

A teraz Prigožin. Mohli sa ho zbaviť potichu, s odstupom času, ale urobili to nápadne verejne a veľmi skoro ako brutálne varovanie všetkým, čo by zabudli, kto je v Rusku pánom…

Záver bez ponaučenia

   Najskôr sa vyrovnajme s tým ponaučením. Aj keby sme mali tú čarovnú moc a dokázali vedúcich predstaviteľov USA, Izraela a Ruska konfrontovať s vyššiezmenými činmi štátneho terorizmu, nijako by to nimi neotriaslo a k žiadnemu pozitívnemu ponaučeniu by to neviedlo. Oni sa nechcú ponaučiť, oni sú nanajvýš ochotní poučiť sa ochotne jeden o druhého. So štátnym terorizmom začala washingtonská klika a je prakticky jedno, kto je tam prezidentom, tie praktiky sú súčasťou americkej túžby po svetovláde. Izrael sa od nich veľmi ochotne naučil, že vraždiť v mene demokracie, slobody a ľudských práv sa dá pred očami svetovej verejnosti bez následkov. Ani jedna z týchto krajín neuznáva Haagsky súd, hoci tam ochotne strkajú iných. A ani Rusko nie! Starí britskí diplomati zaznamenali pre históriu a naše ponaučenie, že Sovieti od čias Stalina uznávali zmluvy a neporušovali dohody. Ešte aj Putin donedávna veril zmluvám, ako boli tie dve Minské, a dokonca zo začiatku vojny na Ukrajine aj zmluve o neobsadení Kyjeva podpísanej Zelenským. Uveril aj „obilnej dohode“, ktorú západní mopslíci USA na čele s vakcinačnou korupčníčkou, pani Lajnovou, odpočiatku sabotovali.

Ale Rusko sa za Putina učí. Len si neuvedomuje staré rímske porekadlo „Quod licet Iovi, non licet bovi“ („Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi“). USA napadli bez vypovedania vojny, či len šance na dohodu, za svoju existenciu desiatky krajín s následkami na civilných obetiach, na ktoré sa dokopy nezmohli Hitler so Stalinom (len vo Vietname odhadom štyri milióny obetí vrátane doživotných mrzákov po chemických zbraniach americkej vojnovej mašinérie). Izrael podľa ich vzoru napadol Egypt a rozvrátil kvitnúci Libanon, ktorý ani nemal armádu. Toto „Švajčiarsku“ Blízkeho východu by si nemohli dovoliť napadnúť bez súhlasu washingtonskej  globalizačnej kliky. Tá pre zmenu zlikvidovala „Švajčiarsko Balkánu“ v podobe Juhoslávie a nebolo pomoci, ani OBSE odrazu nesmela zasiahnuť svedectvami o vykonštruovaných amerických obvineniach. A Rwandu, „Švajčiarsko Afriky“, rozvrátil masaker organizovaný vodcami Tutsiov vyškolenými v USA. Ale ani raz neboli USA a Izrael označení za agresorov, pretože si dobre ošetrili svetovú tlač (aj New York Times pritom priznávajú, že za peniaze CIA). Rusi osem rokov znášali terorizovanie rusky hovoriacich občanov Ukrajiny kyjevským režimom, osem rokov varovali a do poslednej chvíle ponúkali dohody, ale dnes sú oni tou istou svetovou tlačou označovaní za „agresorov“.

A politické vraždy? Áno, všetky tri vládnuce elity si nemajú čo vyčítať. Je tu len jeden rozdiel. Izrael a USA vraždia po celom svete kohokoľvek sa im zachce, ale hlavne cudzích (pravda v USA zastrelili zopár vlastných prezidentov, v Izraeli zatiaľ jedného premiéra, čo si trúfol urovnať umelo udržiavaná „napätie“ s Palestínčanmi). Rusi vraždia svojich…