Revízia procesu

Revízia procesu s Dr. Tisom je v súčasnej politickej konštelácii, rovnako ako vo všetkých predchádzajúcich, nemožná. Jednak platí, že o „pravde sa nediskutuje“, jednak vieme, že akékoľvek posilňovanie národnej hrdosti Slovákov je vekovato atakované. Dospelo to už tak ďaleko, že ani prezidentka štátu, na Ústavu ktorého prisahala, nedokáže vysloviť slovo Slovák, Slovensko, Slovenská republika bez toho, aby sa pri tom nemŕštila.

História je iba jedna. Udalosť je naveky zaznamenaná, hľadaná a objavovaná historikmi. Následne sa jej zmocnia dejepisci a upravia ju podľa požiadaviek vládnucich politikov. Vynechajú niektoré fakty, iné zveličia, niektoré osoby nezaslúžene heroizujú iné zas nezaslúžene pohania, alebo vynechajú. Takto umne upravený príbeh predložia politickej garnitúre. Ak to nestačí – príbeh vylepšia. Schválenú verziu preberú vládne média a bez pripustenia akejkoľvek polemiky omieľajú dovtedy, kým mu verejnosť uverí. Ku pomoci si prizvú školy. Dejepis dokoná dielo „pravdy o ktorej sa nediskutuje“ vložením do pamäti mladej generácie.

To je bežná prax na celom svete. Štáty, kde je politický systém nemenný, napríklad monarchie, majú pevnú historickú kostru. Občania sa učia po celé generácie tú istú pravdu. Občas niektorú postavu učešú, primaľujú, alebo očiernia, ale kostra zostáva. Rozumné vedenie týchto štátov svoju kostru zachová aj keď sa zmení jej politický charakter, týka sa to Česka, Poľska, Maďarska, Rakúska, … .

Slovensko je unikát. Nemá historickú kostru. Má históriu, má historikov a má aj dejepiscov, ale kostru nemá. Problém je v tom, že dejepisci nerešpektujú historikov. Sú bez hanby oddaní politikom. Ich oddanosť (úplatnosť) ide tak ďaleko, že pri zmene politickej garnitúry zmenia príbehy od základov. Kostra Slovákov je tak deravá a poplátaná, že už nikto nevie kto je hrdina a kto gauner. Pozrite si učebnice dejepisu. Ja osobne som zažil len takého Štefánika v pozícii hrdinu, špióna, nadšeného Čechoslováka, ľahtikára, zarytého Slováka, a to v priebehu niekoľkých desaťročí. Viem, je to zložité. O čo ľahšiu situáciu majú tí, čo sa o ňom práve učia. Predchádzajúce verzie ich nezaťažujú. Majú jasno a sú schopní ma oduševnene o pravde ktorú práve na hodinách dejepisu dostali, presviedčať.

Ďalší príklad. Slovensko je Klondajk archeológov. Veľký zábor  leží pri obci Bojná. Nálezy sa datujú do obdobia okolo 1. tisícročia n. l. Množstvo je tak veľké, že plní  múzeum, ktoré kvôli tomu museli zriadiť priamo v obci a zásobuje aj múzeum v Nitre. Pre obyvateľov z tých čias sa dejepiscami používa už dávnejšie v Čechách objavený názov Slověni so slovenským alikvotom Slovieni, slovjeni. Povedzte, čo o tom vieme, čo sa o tomto výnimočnom osídlení píše v našich učebniciach. Ak by Bojná ležala v Česku, Poľsku, Maďarsku, celkom iste by v nej žili pôvodné kmene ich národa a tvorili by chrbticu kostry. Slovjeni sú novotvar bez priamej väzby na Slovákov. Nedajbože aby boli naši predkovia. Stúplo by nám sebavedomie možno až na úroveň susedov. Významné osobnosti našej minulosti, našej histórie, ktoré by túto úlohu mali plniť, manipuláciou dejepiscov stratili charakter národných hrdinov. Urobili z nich postavičky čo niekde žili, niečo hlásali a trpeli za to, čo si sami zavinili.

Snaha diskutovať o J. Tisovi ako o historickej postave nie je nová. Analyzovať jeho život, skúmať úlohy a činy v prvej republike resp. vo funkcii prezidenta taktiež nie sú nové, ale vždy, keď niekto usporiadal akékoľvek podujatie na túto tému, upadol do otvorenej či skrytej nemilosti vládnucej garnitúry. Nie sú vzácne prípady, keď ľudia s pozitívnym vyjadrením o 1. Slovenskej republike prišli nie len o spoločenské postavenie, ale aj o zamestnanie. Nie na základe argumentov, ale preto, lebo „o pravde sa nediskutuje“ a oni chceli. Diskutovať o národnej svojbytnosti Slovákov sa nesmelo ani za minulého režimu, dejepisci usilovne písali na objednávku. Verejnosť nemá objektívne informácie a preto sa uspokojí s politickým trendom: fašistický štát, fašistický prezident, hanba minulosti Slovákov, nechceme o tom ani počuť. Máme sa hanbiť a nie diskutovať.

Najčastejší argument sa skrýva vo význame slova „fašistický“. Dnes, keď je toto slovo sprofanované, ani Jazykovedný ústav nie je schopný stanoviť jeho jednoznačný význam. Nemáme jasno v symboloch, ich užívateľoch a nositeľoch. Prehlásiť štát s takouto nálepkou za hodný zatratenia je prinajmenšom nezodpovedné. Nakoľko ide o štát v ktorom žili naši predkovia môžeme povedať, že je hanebné. Ide o cielenú sabotáž národného povedomia. Je to niečo ako humanitárne bombardovanie len s tým rozdielom, že Slováci bombardujú Slovensko a Slovákov.

Veľmi častý dôvod zatratenia 1. SR je kolaborácia s Nemcami. Zamyslel sa dotyčný nad realitou? Ktorá vláda, ktoré štátne zriadenie od roku 1918 po dnešné dni nekolaborovalo? Raz to boli Francúzi, potom Nemci, Sovieti a teraz kolaborujú s EU a USA? Mohli sme byť neutrálni, ale opäť Slováci bombardovali Slovákov. Dnes mnohí so zodpovedných volajú po revízi, po vystúpení, po zmene, ale nemajú na to. Nemajú ani nato, aby si nasypali popol na hlavu.

Čo hľadáme? Absolútnu pravdu? Potom musíme trvať na tom, aby bolo zatratené Taliansko, kde fašizmus vznikol aj  Nemecko s kolískou nacizmu, jeho sestrou. Ak by sme mali kúsok historického sebavedomia, schopnosť objektívneho hľadania pravdy, otvorili by sme odbornú diskusiu na vedeckom poznaní a historických faktoch bez predsudkov. Hľadali a zverejnili by sme deformácie dejepiscov a ich úmyselné klamstvá.

To sa nestane, kým nebude politická vôľa. Istá šanca sa naskytne pri najbližších voľbách. Museli by však výraznou väčšinou zvíťaziť nie len vlastenectvo hlásajúce pronárodné strany, ale v nich zvolené, dlhodobo sledované osobnosti s charakterom. Museli by zvíťaziť Slováci nad takzvanými progresívcami.  A to bude kvôli sklamanej, pohodlnej, médiami dezinformovanej, nedostatočne informovanej, voličskej základni ťažké.