Migrácia ako spontánny sociálno – politický jav s nárokom na humanitu alebo ako nástroj politických cieľov ? Časť I.

Túto otázku som si postavil preto, že som bol rozčarovaný z informácie v internetovom denníku Hlavné správy zo dňa 26.1.2018 o rokovaní predstaviteľov V 4 v Budapešti. V informácií sa mohol čitateľ dozvedieť stanovisko nášho Róberta Fica, ktorý obyvateľom Slovenska zase zvestoval, aká je jeho politika a v stručnej podobe aj názor Viktora Orbána. Moje rozčarovanie sa zakladá na tom, že krajiny V4 zase ( už po koľký krát ) deklarovali, že odmietajú povinné kvóty, že sa im nepáči mechanizmus rozhodovania v rámci EÚ. Náš predseda vlády SR zase v rámci bezpečného Slovenska nechce mať na území Slovenskej republiky ucelené moslimské komunity.

Nádejne vyzerala tá časť informácie, ktorá zdôrazňovala, že V4 sa venovala aj otázkam budúcnosti EÚ, ale vzápätí k tomu bolo doložené, že zoskupenie V4 je veľkým prínosom pre Úniu z hľadiska ekonomiky a kultúry. Podľa môjho názoru najzaujímavejšia časť informácie odznela až na konci článku a týkala sa postojov nie nášho Róberta Fica, ale Viktora Orbána. Podľa Viktora Orbána treba EÚ znova naprojektovať, pretože pôvodné jej ciele sa nenaplnili. Krajiny V4 sú proeurópske, ich cieľom je silnejšia Európa, ale nie na spôsob Spojených štátov európskych. Potrebujeme Európu slobodných národov. Žiaľ, z článku sa už nedá zistiť, či je to stanovisko iba Viktora Orbána alebo spoločné stanovisko predstaviteľov V4. Tuším, že je to iba reč osamoteného Viktora Orbána.

Konštatujem, že problém migrácie je vedomé či nevedomé zahmlievaný politikmi ako aj tými, čo určité informácie pre verejnosť prinášajú. Prečo ?

Pretože byť proti povinným kvótam ešte neznamená byť proti masovej ilegálnej migrácií.

Pretože kritizovať mechanizmus rozhodovacích procesov v rámci EÚ znamená zavádzať verejnosť, nakoľko predstavitelia krajín V4 sedeli u stola, kde bola podpísaná Lisabonská zmluva či sedia u stola, kde pravidelne zasadá Rada Európskej únie.

Pretože v prípade Róberta Fica byť za každú cenu v jadre EÚ, byť s Francúzskom a Nemeckom, znamená osvojiť si politiku týchto členských štátov EÚ a teda aj politiku rešpektovania povinných kvót.

Pretože rokovať o budúcnosti EÚ neznamená uisťovať sa navzájom o prínose krajín V4 pre Úniu, ale znamená, ako sa riešili či navrhujú riešiť otázky reformy EÚ. Bolo by skutočným prínosom pre Úniu, ak by krajiny V4 iniciatívne pripravili návrh komplexnej reformy EÚ práve v záujme Európy ako slobodných národov.

Pretože ak Róbert Fico vyhlasuje, že nechce mať na Slovensku ucelené moslimské komunity, ale ak tento názor vyjadrí obyčajný človek či dokonca poslanec NR SR cez vymedzenie sa proti islamu, tak ide o extrémizmus, ktorý je potrebné trestať.

Aby bolo možné hľadať a nájsť odpoveď ( odpovede ) na položenú otázku, je potrebné z mojej strany upozorniť či zamerať pozornosť na niekoľko dôležitých prvkov tvoriacich určitú „štrukturovanú sieť“ takého problému ako je masová ilegálna migrácia.

I. Liberalizmus ako politická teória a politická prax.

Prečo je potrebné sa o liberalizme zmieniť ? Pretože predstavuje zárodok mnohých problémov súčasnosti – života demokratického Západu vôbec i v rámci sveta. A patrí k ním ( a základným ) aj problém masovej ilegálnej migrácie. Liberalizmus sa ako politická teória stal víťazom zo všetkých novodobých politických teórií a v našej dobe dosiahol monopolné postavenie, z ktorého spyšnel, stal sa dravcom, ktorému má patriť ( či patrí ) celý svet.

Diktatúra proletariátu ako triedy, učenia politickej teórie komunizmu, zanikla, ale úplne pre tento náš ľudský svet sa stala platnou diktatúra dnešného neoliberalizmu, ktorá sa ukazuje veľmi životaschopná v troch smeroch:

a) ako diktatúra jedinej a platnej ideológie vo svete, ktorá myšlienky, názory a projekty spája s iným subjektom ako bola trieda – a síce s indivíduom. A indivídua tvoria ľudstvo, majú byť či sú oslobodené od všetkých foriem kolektívnej identity a majú byť nezávislí na rôznych obmedzeniach.

b) ako diktatúra finančného kapitálu a ekonomickej moci podporovaná politickými elitami,

c) ako diktatúra príručných veci ľudského sveta. Ide hlavne o využitie informačných technológií v obchode, službách, ekonomickej oblasti a podobne.

Tento „trojzubec“ diktatúry neoliberalizmu tvorí pohon procesu globalizácie vo svete. A do tohto procesu bola vedome, plánovite zaradená masová ilegálna ( legálna ) migrácia.

Príručné veci ľudského sveta ako mobily, kamery, platobné karty, mikročipy, počítače sa stávajú nástrojmi moderného väzenia každej ľudskej bytosti a potierajú ideologické hlášky neoliberalizmu o jej slobode a nezávislosti. Indivíduum má byť oslobodené od takej kolektívnej identity ako napríklad rodina, národný štát, náboženská spoločnosť, čo v praktickom živote prináša požiadavky na zmeny súvisiace s rozumom a morálkou.

Neoliberalizmus už dávnejšie zahájil na celom priestore demokratického Západu agresívnu kampaň ( boj ) za osvojenie si liberálnych cnosti, ktoré v skutočnosti nepatria k liberalizmu klasického obdobia. Požaduje neobmedzenú toleranciu, politickú korektnosť, byť pasívnym k politike bez demokracie, modliť sa k falošnému univerzalizmu a podporovať ho, organizovať výchovu ku globálnym kompetenciám deti, mládeže a dospelých, plniť si povinnosti odhaľovania „falošných správ“ a boja proti „extrémizmu“, osvojiť si projekt multikulturalizmu, v rámci ktorého je dôležité na oltár mieru a prosperity prinášať svoje sebaobetovanie sa. Intelektuálna poctivosť a objektivita nesmú byť základom európskeho ducha a miznú z praktického života.

Neoliberalizmus sa usiluje o to, aby každé indivíduum bolo očarené svetom bez hraníc, aby národné tradície a národný politický život boli pokladané za veľké prekážky v urýchlenej globalizácií sveta. Neoliberalizmus sa preto stal politickou praxou, ktorú každý jednotlivec je povinný podporovať, pretože vraj iná alternatíva neexistuje. Pod jeho vedením občiansky život sa z ľudskej spoločnosti postupne vytráca a každé indivíduum svoje uspokojenie môže nachádzať v zábave a materiálnej spotrebe. Ani sme si nestačili uvedomiť, ako nám neoliberalizmus zamenil priestranstva potrebné pre ľudí a ich politický aktívny život. Do daru ako náhradu za „vyvlastnenie“ nášho občianskeho ducha sme dostali priestranstva supermarketov, v ktorých sme fascinovaní tým, čo sa nám k obžive ponúka.

Neoliberalizmus sa postaral o to, aby nám, voličom, zmenil základné kritéria pre výber politických vodcov – štátnikov. Štátna moc sa čoraz viac posilňuje stranou oligarchov. V skutočnosti potrebujeme také politické elity, ktoré sa budú starať o všeobecné dobro svojho ľudu – národa, od ktorého pochádza ich moc. Uznanie vlastného občianstva má byť pre politikov prvoradé.

V priestore Európy sa však všetko zmenilo, ale nie k lepšiemu Cnosť slobodného jednotlivca sa má uberať v smere, aby pochopil, že potrebným typom štátnika má byť niekto, kto nie je národný, ale proeurópsky ( pojem bez zmyslu ), oddaný Bruselu a jeho politike. Toto je potrebný štandard, ktorý si prajú nadnárodné spoločnosti či organizácie a tomuto štandardu majú zodpovedať aj politické strany, ktoré sa uchádzajú o dôveru voličov. Pre politické elity v Európe je dôležité, aby jasne prezentovali svoj názor, že Európa – to nie je spoločenstvo národov a ešte k tomu suverénnych. Všetci sme preto povinní osvojiť si myšlienky globalizácie ako jedinej nádeji a perspektívy ľudstva.

V rámci tejto globalizácie sa bez zaváhania presadzuje politika, že jedinou správnou voľbou pre život občanov Európy sú nadnárodné inštitúcie s ústrednou mocou v Bruseli. Ako indivídua máme preto podporovať úsilie EÚ o budovanie ( formovanie ) európskej identity, ktorá je pokladaná za niečo lepšie a je nadradená národnej identite. Za normálnych okolnosti by si každý takýto intelektuál mal všimnúť, ako môžu migranti z rôznych časti sveta zapadnúť do nejakej vymyslenej európskej identity, napríklad tým, že si dokážu osvojiť kultúru príslušného národa.

Aby sa tento problém nemusel riešiť, tak neoliberalizmus pomohol trpezlivo preformatovať identitu človeka, jeho vlastné autentické bytie. S absolútnou podporou konzumnej mentality a pasívnej mediálnej propagandy človek súčasnosti je formovaný tak, že sa v ňom potiera ( stráca ) pocit a potreba byť nejako spojený s kultúrnym dedičstvom, s budúcnosťou svojej vlasti ( národa ). Byť osamelým, opusteným indivíduom, tak tým sa dostávame k tomu, že naše ľudské bytie je nivelizované, očistené od ducha príslušnosti k niekomu ( k niečomu ) a sme v prvom rade na „pozícií“ migrantov, teda s nimi „zrovnoprávnení“. Za tejto situácie stačí, ak nám propaganda „ťukne“ do vedomia, že masová migrácia si vyžaduje správnu ozvenu – humanitárnu pomoc, tak sa vieme s tým stotožniť.

V druhom rade ide o fenomén, ktorý rovnako nemôžeme postrehnúť. Slobodné indivíduum bez autentického bytia je ako dieťa bez vlastných fyzických a duševných síl. Potrebuje „starostlivosť,“ ktorá sa v procese globalizácie akosi „zákonite“ môže vierohodne poskytnúť iba z úrovne nadnárodných ekonomických a politických síl ( štruktúr ). Táto „starostlivosť“ má iba jednosmerné smerovanie a vzhľadom k tomu, že slobodné indivíduum je proti uvedeným silám bezbranné, tak sa starostlivosť prezentuje ako diktatúra už v spomínaných troch smeroch ( diktatúra „trojzubca“ ).

Nadnárodné ekonomické a politické štruktúry v záujme urýchlenia globalizácie pre svoje svetové tržné hospodárstvo potrebujú všetko svoje úsilie zdôvodňovať v mene ( prospech ) jediného subjektu tejto doby – v mene indivídua oslobodeného od všetkých foriem kolektívnej identity. Sme už zmanipulovaní na pomerne dobrej úrovni, pretože proces globalizácie berieme ako denný pozdrav a ako nevyhnutnú podmienku neustáleho ekonomického rastu. Slobodné indivíduum nemôže byť žiadnym partnerom nadnárodných politických a ekonomických štruktúr, ale sa môžu veľmi ľahko formovať skupiny prisluhovačov, ktorí sa rozhodli slúžiť novej dobe. Množstvo prisluhovačov v Európe máme aj pre prácu s migrantmi a pre migrantov. Prečo ?

Pretože došlo k zmene paradigmy a na migráciu sa nemôžeme dívať ako na niečo, čo je výsledkom negatívneho vývoja vo svete mimo nás ( Západu ), ale ako na niečo, čo je významným faktorom rozvoja, ekonomického rastu. Táto zmena paradigmy si vynútila vytvárať rôzne globálne partnerstva medzi vládami, medzivládnymi organizáciami, neziskovými organizáciami, akademickou obcou a súkromným sektorom ( nadnárodné korporácie ) a to práve pre prácu s migrantmi a pre migrantov. Túto zmenu paradigmy vyvolali v prvom rade nadnárodné politické a ekonomické sily, aby mohli zastierať skutočné ciele migrácie, o ktorých sa zmienim v iných súvislostiach. Dôležité je si uvedomiť, že v globálnom partnerstve najdôležitejšiu úlohu hrá OSN a EÚ. Toto partnerstvo sa sformovalo do najsilnejšej „diverznej skupiny“, ktorá oficiálne politikou masovej ilegálnej migrácie zahájila sprisahanie proti občanom národných štátov.

Ich bezočivosť ( OSN a EÚ ) je názorným príkladom toho, že vedome, zámerne neplánovali a neplánujú, aby o masovej ilegálnej migrácií mohli rozhodovať občania jednotlivých členských štátov EÚ. Desivou skutočnosťou pre súčasnú dobu je poznanie a skúsenosť, že členské štáty EÚ by v skutočnosti mali spolupracovať na tom, aby spoločnými silami zastavili bezočivé správanie sa nadnárodných ekonomických síl a politických síl práve v záujme spoločných cieľov a neekonomických dobier potrebných pre občanov. Z tohto dôvodu štátna moc každého členského štátu musí mať primeranú silu a vôľu konať proti globálnemu partnerstvu a jeho sprisahaneckej politike. Lenže členské štáty až na Maďarsko v prvom rade sa stali „mŕtvym chrobákom“, ktorý sa už nemôže brániť.

Komisár EÚ Avramopoulos v článku zo dňa 18.12.2017 pre portál politico.eu okrem iného zdôraznil:

„Nemôžeme a nebudeme schopní zastaviť migráciu. Spôsob, ako zaistiť, aby naša azylová a migračná politika bola dôveryhodná v budúcnosti, je kolektívna zmena nášho spôsobu myslenia.“

Takže, čo vyplýva z tohto stanoviska? Teraz už vieme, že Európska komisia nikdy sa nechystala zastaviť migračný tok na hraniciach Schengenu, hoci na takýto krok mala zákonné právo a aj povinnosť. Azylová a migračná politika EÚ je teda v skutočnosti taká, že so zastavením masovej migrácie do Európy vôbec nepočíta. Nepočíta sa ani s tým, aby o tak vážnej záležitosti mohli rozhodovať občania každého členského štátu. Komisár jasne prezradil, k čomu musí v Európe dôjsť. Jeho požiadavka je jasne totalitárna a musí sa zrealizovať: V rámci EÚ musí dôjsť ku kolektívnej zmene nášho spôsobu myslenia a to iba v jednom smere: aby občania azylovú a migračnú politiku EÚ prijali bez výhrad. Je jasné azda každému človeku, ktorý iba trošku rozmýšľa, že tam, kde musí ( !!! ) dôjsť ku kolektívnej zmene ( rozumej u všetkých indivíduí ) spôsobu myslenia, tak sa musia použiť akékoľvek prostriedky na úpravu myslenia u občanov členských krajín EÚ. Tu sa žiada iba pripomenúť, že EÚ nie nadarmo rozvinula na celý priestor členských štátov politiku boja proti extrémizmu.

Zmena myslenia je pre globálne partnerstvo pre migráciu dôležitejšia ako demokratický deficit. Ku kolektívnej zmene nášho spôsobu myslenia najviac prispieva práve samotný neoliberalizmus. Robí všetko možné i nemožné k tomu, aby si každé indivíduum uvedomovalo, že si má podľa jeho ideologických návrhov osvojiť jeho poňatie liberálnych cností. Aj z tohto dôvodu signatári Parížskej výzvy jasne zdôraznili toto: budúcnosť Európy musí byť liberálna v tom najlepšom slová zmysle, ktorým je oddanosť intenzívnej verejnej diskusie zbavených akýchkoľvek vyhrážok násilím a donucovaním.“

Môžeme sa len utvrdiť, že neoliberalizmus je už niekde inde. A inde je preto, že neostal iba politickou teóriou, ale, ako zdôraznil aj ruský filozof Dugin, je jedinou post – politickou praxou, pretože sa zmenil v svetové tržné hospodárstvo. A toto svetové hospodárstvo, túto globalizáciu majú v rukách nadnárodné politické a ekonomické štruktúry, ktorých záujmom je mať zisky a profitovať z niekoho a niečoho.

Váhy spravodlivosti sú vždy poskladané z dvoch vyvážených ramien: a ) ramena súkromného a b) ramena verejného. Globalizačný proces bol nastavený tak, že vyváženosť čím ďalej tým viac mizne v prospech ramena súkromného. EÚ, ak by bola spravodlivou inštitúciou členských štátov, by túto vyváženosť ramien mala strážiť a udržiavať v rovnováhe. EÚ je však prvá z organizácií, ktorá má záujem vyváženosť úplne zrušiť v prospech ramená súkromného. Úlohou EÚ podľa signatárov Parížskej výzvy je spolupracovať pri zvládaní arogancie globálnych ekonomických síl. Signatári zároveň zdôrazňujú, že sú pre rozumné užitie štátnej moci pri zachovaní neekonomických dobier !

Dostávame sa teda k otázke, čo robiť. Máme nečinne čakať na nejaký zázrak a nenútiť našu vládnu moc, aby konala, čo sa od nej vyžaduje alebo požadovať od vládnej moci, aby prijala komplex opatrení potrebných k zastaveniu masovej umelo riadenej migrácie ? Aj u nás na Slovensku potrebujeme vedieť, ako sa dostať z migračného kolotoča v Európe vonku, ako masovú ilegálnu migráciu či model začleňovania migrantov z tretích krajín do hostiteľských štátov zastaviť. Ak všetky štyri krajiny V4 odmietajú povinné kvóty, tak je to málo. Krajiny V4 sa musia dohodnúť na spojení komplexu národných opatrení nie proti kvótam, ale proti azylovej a migračnej politike EÚ a OSN v záujme zastavenia migrácie. Ide o to, ako sa postaviť proti systému na presídľovanie migrantov z rozvojových štátov do vyspelých krajín, ktorý vytvorila EÚ a OSN za spolupráce s Africkou úniou. O tomto systéme sa zmienim v samostatnej kapitole pod bodom II. Evakuačný tranzitný mechanizmus.

Dušan Hirjak

Pokračovanie v časti II.