Sme nepoučiteľní?; Stále od nuly?

 Dostal som dve otázky. Jednu ťažšiu ako druhú. Najjednoduchšia odpoveď  by bola v dvoch slovách: áno a skoro. Ale je to aj vážna téme ktorá si zaslúži trochu dlhšiu odpoveď aj keď môžem hľadať argumenty iba v škole života. Inú odpoveď by poskytol politológ, sociológ, prípadne historik. Oni by dali aj riešenie založené na hlbokých vedomostiach z knižníc a archívov. Možno by ho našli, ale možno by sa pohádali a rozišli. To je totiž naša, Slovenská vlastnosť. Vlastne jedna z tých, čo nás, ako národ charakterizujú.

Keď už som otázku dostal skúsim odpovedať. Aby sme sa lepšie porozumeli, použijem príklady a porovnanie. Náš súputník v bývalom spoločnom štáte niekým nazvaný aj brat, sa na to hodí najlepšie. Moji rovesníci čo ešte žijú a pamäť im slúž pripojiť vlastné skúsenosti.

Ak by Čech prišiel do nového prostredia, hľadal by ďalšieho Čecha. Ak by boli aspoň traja, založili by „spolek“, postavili Besedu s tanečným parketom a výčapom piva. Navrhli by náves a dookola si postavili domy.

V tej istej situácii by Slovák pri ceste postavil dom pre rodinu, obrábal pole, choval hyd. Ak by nás bolo dosť, postavili by sme kostol a doma si niečo vypálili. Žiadne spolky, žiadna Beseda, žiadna náves.

Čech sleduje trendy a kopíruje. Sem tam niečo vylepší. Ak je Slovák v podobnej situácii dlho, dlho nič nerieši. Problém odkladá. Ak už sa to odložiť nedá, sadne si k problému a nájde vlastné riešenie. Ako príklad použijem populárnu hudbu. Kým Česi sedeli pri rádiu Luxenbourg počúvali, prepisovali, textovali. Slováci tvorili vlastné skladby. Druhý príklad je značka ETA. Vyrába všetko, ale neviem si spomenúť na český originál. My nevyrábame nič.

Kým Čech sa rád prezlieka za kovboja, indiána, zlatokopa, buduje osady, spieva a hrá ich piesne, Slovák pestuje vlastný folklór málo ovplyvnený hoc aj susednou dedinou. Čo obec to vlastná výšivka, vlastné nárečie, vlastné kroky v tanci.

Kým Česi sú progresívni a zapálení, radi prijímajú novinky, Slováci zmeny neznášajú. Čech prijme názor podľa okolností a podľa okolností ho aj zmení, Slovák prijme ťažko aj názor vlastného brata a rovnako ťažko ho zmení, ak vôbec, tak často až keď sa spáli.   

Ak niečo chýba v českom dejepise, vždy sa nájde schopný človek, ktorý to doplní hoci aj z falošnej kroniky, oproti tomu slovenský historik, keď nemôže zamlčať nad slnko jasnejší fakt napríklad o slovenskom bardovi, aspoň ho spochybní. Kým Česi svoju históriu sústavne vylepšujú a vštepujú ju do sŕdc potomkov, Slováci svoju historickú minulosť sústavne a cielene spochybňujú a prekrúcajú, najmä však pred mládežou taja. Porovnajte učebnice dejepisu pre základné a stredné škola vydávané pre žiakov v českých a slovenských školách. V Maďarsku je dejepis maturitný predmet.

Kým Česi svoj národ kultivujú a vzdelávajú od útleho veko až po hrob, my v tejto oblasti zľahčujeme, zanedbávame a podceňujeme všetko, najmä však vzťah k národu, rodnej hrude a vlasti.

Priznajme si: máme, ako národ, niekoľko vážnych charakteristických nedostatkov.

–         Sme pohodlní pri presadzovaní národnoštátnych záujmov. Ľahkomyseľne ich zveríme do rúk kohokoľvek bez ohľadu na konkrétne skúsenosti. Urobili sme to v roku 1918, 1945, 1989. Dokonca odsudzujeme vlastný štát ktorý bol vytvorený legálnou a zákonnou cestou v roku 1939. A deje sa to opäť, keď sme svoju bezpečnosť odovzdali do rúk cudzím štátom, pričom už s každým z nich máme neblahé skúsenosti. Naša zahraničná politika si len ťažko zaslúži názov naša. Nielen, že nemáme skutočných diplomatov, ale nemáme ani diplomatickú stratégiu.

–         Sme nedôslední. Ak sa konečne rozhodneme pre zmenu, vykročíme, ale po prejdení  niekoľkých krokov spomalíme a nie raz aj zastavíme. Ako príklad môžem poukázať na vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros. Na počiatku bola uzatvorená medzinárodná zmluva. Slovensko aj Maďarsko začalo budovať unikátnu sústavu vodných diel ktoré mali zabrániť takmer pravidelným povodniam, zabezpečiť plavbu lodiam po celý rok a vyrábať elektrinu pre bežnú aj špičkovú potrebu obom štátom. Kým Slovensko svoju časť diela dokončilo, druhý partner výstavbu prerušil a neuskutočnil. Tým Slovensko niekoľko násobne poškodil. Súdili sme sa. Medzinárodný súd sme vyhrali, ale do dnešného dňa sme nič nezískali. Iný príklad. Z medzinárodného hľadiska najviditeľnejší a preto najdôležitejší symbol štátnosti – vlajku, sme bez mlčky prenechali Čechom. V neporovnateľnom garde oni, o značku takmer tuctového likéru bojovali všetkými prostriedkami. A to nehovorím o ostatných značkách a podnikoch. Príkladov by bolo nespočetne.

–         Nevážime si osobností ktoré sa za národ, za existenciu, za prosperitu štátu obetovali. Ich prácu zľahčujeme, znevažujeme, zosmiešňujeme, odsudzujeme, alebo jednoducho o nich nehovoríme. Nemajú ulice, námestia, sochy, busty ani miesto v učebniciach. Náhodným výberom spomeniem: Ján Francisci, Martin Hattala, Andrej Kmeť, Michal Hodža, Štefan Osuský, Andrej Hlinka, Gejza Medrický, ale aj Július Binder a mnohí iní. To, že niektoré mená poslucháčovi nič nehovoria je sám o sebe dôkaz neúcty.

–         Sme dôverčiví až ľahkomyseľní. Túto vlastnosť sme mohli v plnej nahote vidieť pri najväčších lúpežiach storočia, ktoré sme nielen sledovali, ale priamo sa do nich aj zapojili. Hovorím o Prvej a Druhej privatizácii národného bohatstva. V plnej nahote sa ukázala naša nepoučiteľnosť. Namiesto okamžitého, nekompromisného odporu po prvej rozkrádačke sme sa aj druhýkrát – ako spoločnosť- nechali okradnúť. Nepoučiteľnosť sa ukázala aj pri nereálnej ponuke spoločnosti BMG invest. Túto bezhraničnú dôverčivosť využívajú lídri politických strán vo svoj prospech. Sme ochotní znova a znova voliť tú istú politickú stranu, toho istého politika,  ktorý sa už toľkokrát preukázal ako klamár a podvodník. To je priam patologický defekt.

–         Sme nesúdržní. Takmer vždy, keď niekto príde s novou myšlienkou, novým riešením, novým pohľadom na problém, okamžite vyskočí oportunista, ktorý spochybní myšlienku, riešenie aj pohľad, ale rovno zneguje autora. Pritom nemá nie len lepšie, ale nemá žiadne riešenie. Namiesto diskusie, argumentácie, komunikácie často nasleduje iba arogantná negácia. V tom horšom prípade sa dotyčný pripojí k riešeniu z úplne iného brehu. Napríklad k susedovi, ktorý ukáže úplne iný pohľad na vec samozrejme so zabudovaným vlastným prospechom. Ako príklad môžem ponúknuť snahu budovania automobilového priemyslu na Slovensku, keď sa vlastný politik priklonil na českú stranu a slovenský prepracovaný projekt viackrát za sebou potopil.

Ak si nepriznáme negatívne vlastnosti nevyhneme sa notoricky opakujúcim chybám. Nič nezmeníme. Naopak. Potopíme štát a s ním seba aj svoje rodiny. Už nejde o budúcnosť. Ide o existenciu. Ohrozujú nás sily prostredníctvom globálne orientovaných politických strán. Majú k dispozícii médiá, finančné prostriedky, zahraničný kapitál, overených manipulátorov a sledujú jediný ciel – zánik národných štátov cestou absolútnej atomizácie spoločnosti.

O priazeň voličov sa uchádza 25 politických strán. Už tento fakt mi dáva za pravdu, že sme nesúdržní a nejednotní. Preto záleží na každom hlase ktorý vložíme do osudia. V záplave slov a nereálnych, pritom dobre znejúcich sľubov si musí každý zodpovedný občan trikrát uvážiť kto sľubuje, aká je jeho minulosť a čo je reálne. Ktorá strana už sklamala a ktorá má potenciál vstúpiť do proslovenskej vlády.

Niektorým stranám ide otvorene o globalizáciu, iným o menšiny, iným o národ, ale je málo tých strán, ktoré si uvedomujú, že bez vlastného štátu sa národ, ak prežije, prepadne do čias nesvojprávnosti akú zažívali rovesníci Štúra, národnej diskriminácie ako vrstovníci Hlinku, ale aj nás, občanov bývalých režimov.

Svojich 4 kandidátov budem hľadať v tých stranách, ktoré majú Slovenskú štátnosť na poprednom mieste a označím ich krúžkom. Ak uspejem, budem nie len vedieť koho som volil, ale budem ho v čase potreby môcť osloviť. Iba vo vlastnom štáte spravovanom vzdelanými odborníkmi môžeme obhájiť tradičnú rodinu, národne orientované školstvo, prosperujúce hospodárstvo, štátu prospešnú diplomaciu a ostatné pre život potrebné benefity.

Na opačnej strane sú strany síce s prívlastkom Slovenská, resp. politici, ktorí hovoria našim jazykom, ale  srdcom sú v inej domovine, prípadne žijú v Tejtokrajine. Mnohých poznáme, mnohí sú na kandidátkach strán s pekným menom, ale so zlým úmyslom.

Poslednú skupinu tvoria strany kovaných egolídrov. Vedia, že sa do parlamentu nedostanú, veria, že kto ich nevolí je hlupák a dúfajú, že aspoň 3% voličov im rozumie a otvoria im dvere do pokladne štátu. Zákon je taký. Smutné je, že ich hlasy budú chýbať tým stranám, ktoré môžu nás môžu zachrániť pred globálnym marazmom.

Politika je iba na prvý pohľad panské huncútstvo. Ten druhý pohľad je oveľa vážnejší. Môžem s pokojným svedomím konštatovať, že sme nepoučiteľní a práve preto odkázaní svoje chyby opakovať. Všetky chyby dokážeme prisúdiť niekomu inému a keď ho nenájdeme, tak vinovatá je vyššia moc.