Je Rusko pre nás hrozbou?

Cieľom série týchto článkov je kriticky preskúmať niektoré problematické tvrdenia našich politikov, novinárov, či, vo všeobecnosti, verejne sa angažujúcich osôb.

Jeden z najúčinnejších spôsobov, ako zmobilizovať a zjednotiť spoločnosť, je pomocou nejakého vonkajšieho nepriateľa. V období studenej vojny boli týmito nepriateľmi, ktorí mobilizovali a zjednocovali spoločnoť, videné z východu, “západní imperialisti”, videné zo západu, sovietska “ríša zla”. Dnes je takýmto nepriateľom Rusko, alebo by ním aspoň malo byť, podľa vyjadrení našich vládnúcich politikov a meinstrímových novinárov. Viacerí vyjadrujú úprimný či predstieraný strach z možného Ruského útoku na Slovensko, či na iné európske štáty.

Keď bol náš bývalý premiér Heger na Svetovom ekonomickom fóre 2022 v Davose, tak povedal, že keď padne Ukrajina, na rade bude Slovensko. Ide o reálnu obavu, alebo je to len šírenie poplašnej správy, umelé vyvolávanie strachu, či maľovanie čerta na stenu?

Aby sme vedeli posúdiť reálnosť ruského útoku na nás, mali by sme sa zamyslieť nad dôvodmi ruského útoku na Ukrajinu a porovnať to s našou situáciou. Prečo vlastne zaútočilo Rusko na Ukrajinu? Podľa Západu bol tento útok nevyprovokovaný. Lenže nič sa nedeje len tak, bez príčiny. Veci treba vidieť v kontexte. Na vojnu vždy existuje nejaký casus belli, nejaký dôvod.

Casus belli

Myslím, že z pohľadu Ruska má táto vojna viac dôvodov.

V prvom rade je to snaha, aby bola Ukrajina neutrálna, teda aby nebola v Nato. Svedčí o tom aj dohoda, ktorú podpísali Rusi a Ukrajinci v marci 2022 v Turecku. Rusi majú s Ukrajinou určité územné spory, ktoré, keby bola Ukrajina v Nato, by mohli viesť k vojne medzi Nato a Ruskom. Tomu chceli Rusi predísť. Chceli si silou, vojensky, keďže to nedokázali diplomaticky, vynútiť neutralitu Ukrajiny.

Pre Rusov je Ukrajina rovnako strategicky dôležitá ako pre SŠA Mexiko alebo Kuba. Keď v roku 1962 ZSSR na Kube rozmiestnil svoje rakety, vtedajší americký prezident J.F. Kennedy to vnímal ako tak veľké ohrozenie, hoci ZSSR by tieto rakety pravdepodobne nikdy nepoužil, že bol ochotný ísť kvôli tomu do 3. svetovej vojny.

Druhým dôvodom je riešenie štatútu sporných území na východe Ukrajiny s ruskou menšinou a polostrova Krym. Rusi anektovali Krym preto, lebo sa obávali, že by tam mohli vzniknúť americké vojenské základne. Ako povedal Ján Šafin, Rusi zobrali Krym Američanom. Neďaleko Odessy v Očakove už Američania budovali vojenskú základňu. Vojenské základne po celom svete sú dôležitým pilierom americkej svetovej dominancie- Pax Americana.

Keby boli na Ukrajine rozmiestnení americkí vojaci, bola by Ukrajina pre Rusko definitívne stratená. Lenže ako povedal rešpektovaný politický analytik George Friedmann v roku 2015 v Chicagu: “Pre Rusko je status Ukrajiny existenčná otázka a nemôžu si nechať dovoliť Ukrajinu pustiť. Rusi majú karty stále na stole. Musia mať aspoň neutrálnu Ukrajinu, nie prozápadnú.”

Ukrajina bola dlhodobo hecovaná Západom proti Rusku. Putin to povedal tak, že sa menila na akési Antirusko. Zároveň bola Ukrajina vyzbrojovaná. Západ pripravoval Ukrajinu na vojnu proti Rusku. Rusko však chcelo, aby bola vláda v Kyjeve voči nemu neutrálna, ak nie priamo priateľská. Určite nie je príjemné mať na svojich hraniciach militarizovaný 40 miliónový štát, ktorý si buduje identitu na nepriateľstve voči vám.

Putin hovoril aj o denacifikácii, ale to je skôr dôvod, ktorý mal obhájiť útok pred domácou verejnosťou, ktorá od 2. svetovej vojny citlivo vníma otázku fašizmu. Na Ukrajine existovali sily, ktoré sa odvolávali na tradíciu S. Banderu alebo sa hlásili k ukrajinským divíziám SS. To je ale vnútorný problém Ukrajiny, ktorý si musí vyriešiť sama.

Nič nenasvedčuje tomu, že by Rusko chcelo Ukrajinu anektovať, teda zbaviť ju štátnej samostanosti. Chce časť jej územia (koľko si bude schopné vybojovať) a priateľskú alebo neutrálnu vládu v Kyjeve.

Rozdiely medzi Slovenskom a Ukrajinou

Pozrime sa teraz na situáciu Slovenska. Aké motívy by mohlo mať Rusko, aby zaútočilo na nás?

Situácia Slovenska a Ukrajiny je v mnohom odlišná. V prvom rade, Slovensko je súčasťou Nato a EÚ. Teda keby Putin zaútočil na nás, tak by riskoval vojnu s Nato. Aj jeho útok na Ukrajinu ukazuje, že sa chce takejto vojne vyhnúť.

Je síce pravda, že článok 5 v zmluve o Nato sa dá vykladať rôzne, ale aj táto nejednoznačnosť pôsobí odstrašujúco, lebo ani Putin nemá istotu, že keby zaútočil na nejaký členský štát, či by si to ostatní nevyložili tak, že svojho spojenca nepodporia len obväzmi či zbraňami, ale plnou vojenskou silou.

Tí, ktorí nás strašia hrozbou ruského útoku, nepriamo spochybňujú význam Nato. Akoby hovorili, že Nato nás neochráni.

Ďalší rozdiel v porovnaní s Ukrajinou je, že na Slovensku nie je výrazná Ruská menšina, ani nemáme s Ruskom spor o nejaké územie. Naše vzťahy s Ruskom pred vojnou boli vcelku dobré, pragmatické, obchodné.

Naše obyvateľstvo, na rozdiel od obyvateľstva Ukrajiny, pociťuje k Rusom zväčša sympatie. Podobné je to aj zo strany Rusov voči Slovákom. Rusi vnímajú Slovákov ako najsympatickejší slovanský národ, či jeden z najsympatickejších. Ide o starú tradíciu priateľstva siahajúcu od čias J. Kollára, Ľ. Štúra cez S. H. Vajanského až k rozvíjaniu vzťahov v období socializmu. Slováci neradi bojovali proti Rusom v 1. a v 2. svetovej vojne, lebo ich vnímali ako bratský národ.

Slovensko nikdy nebolo súčasťou Ruska, Ukrajina áno.

Omyl pána Šnídla

V. Šnídl z Denníka N v diskusii s D. Danišom zo Štandardu ale prirovnal snahu Ruska zabrať územie Ukrajiny k tomu, ako keby Maďarsko chcelo obsadiť územie Slovenska, lebo podľa neho Slovensko patrilo v minulosti Maďarsku.

Šnídl sa mýli. Slovensko nikdy nepatrilo Maďarsku. Maďarsko vzniklo až v roku 1918. Dovtedy bolo podobne ako Slovensko súčasťou Uhorska, resp. Rakúsko-Uhorska. Tak ako neboli vymedzené hranice Slovenska, neboli vymedzené ani hranice Maďarska.

Maďari sa snažili v 19. a na začiatku 20. storočia premeniť viacnárodné Uhorsko na maďarský štát, na Maďarsko, ale to sa im nepodarilo.
Maďarskí šovinistickí historici napriek tomu aj dnes chápu Uhorsko ako maďarský štát, ako Maďarsko a pokiaľ V. Šnídl prijíma tento pohľad, tak prijíma pohľad maďarského šovinistického dejepisectva, ktorý je voči Slovákom neprajný.

Maďarsku patrila časť slovenského územia len po Viedenskej arbitráži 2.11. 1938, ale z toho by si netrúfol odvodzovať nárok na toto územie na základe historického práva žiadny maďarský politik.

Slovensko pristupuje k maďarskej menšine inak ako ukrajinský štát pristupoval k ruskej menšine. Slovenskí a aj maďarskí politici sú až príliš rozumní na to, aby vyvolávali vášne, ktoré by mohli prerásť až do občianskej vojny. Slovenskí Maďari majú svoje školy, vrátane univerzity, majú svoje médiá, môžu svoj jazyk používať na úradoch a v školách. Mali poslancov, ministrov, teraz majú dokonca premiéra.

V minulosti sa objavil prípad Hedvigy Malinovej, čo bola pravdepodobne provokácia, ktorá mala vyvolať nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi, z ktorého by sa dal vyťažiť politický kapitál. Je jasné, kto mohol mať na takomto nepriateľstve záujem. Našťastie, išlo to do stratena, pretože Slováci a Maďari sú civilizovaní ľudia.

Keby sme my utláčali našich Maďarov a potom by sme na nich poslali artilériu, určite ani maďarskej vláde by sa to nepáčilo. A preto, ale nielen preto, to nerobíme.

Sme ďaleko od toho, aby slovenská armáda ostreľovala delami Komárno alebo Dunajskú Stredu.

Na druhej strane, ukrajinská vláda po Majdane obmedzovala jazykové práva ruskej menšiny, hoci vedela, že sa to týka viac miliónov ľudí a že sa to asi nebude páčiť ani susednému Rusku. Bolo to nerozumné a neprezieravé počínanie ukrajinských politikov, kedy im nacionalizmus zaslepil oči a zbytočne prispeli k vypuknutiu občianskej vojny.

Pritom Maďarsko nie je Rusko. Rusko malo pred vojnou asi tri a pol krát viac obyvateľov ako Ukrajina a najviac jadrových hlavíc na svete. Maďarsko je ani nie dvakrát početnejšie ako Slovensko a nemá jadrové zbrane. Maďarská armáda je len o trochu silnejšia ako slovenská.

Ľud verzus elity

Na Slovensku je veľký rozdiel v tom, ako pristupujú k vojne na Ukrajine bežní ľudia a elity ako sú prezidentka, Heger, Naď alebo Odorova vláda, alebo meinstrímové médiá. Otázka teda je, či by naše politické a mediálne elity nemohli byť dôvodom útoku Ruska na Slovensko.

Je pravda, že ľudia ako Heger a Naď urobili v rétorickej rovine, ale aj v praktickej rovine, pokiaľ ide o zapojenie sa do vojny na strane Ukrajiny, veľa preto, aby Rusov vyprovokovali k nepriateľstvu a v prípade, že by sa konflikt rozšíril, boli by sme určite na muške.

Keď Heger hovoril o tom, že v prípade pádu Ukrajiny by bolo na rade Slovensko, tak vzhľadom na jeho angažovanosť by sme mohli hovoriť aj o sebanapĺňajúcom sa proroctve. Heger hovoril, že Rusko by chcelo zaútočiť na Slovensko a zároveň robil kroky, ktoré by mali viesť k naplneniu tohto jeho proroctva. Rozumný premiér by asi postupoval tak, že by vystupoval umiernene, aby Rusov nedráždil. Vyšinutý Heger si najprv vytvoril fixnú a fiktívnu (lebo ničím nepodloženú) myšlienku, že Rusko nás chce napadnúť, a potom robil všetko pre to, aby bolo Rusko porazené. Žiadal dokonca vyhlásenie bezletovej zóny nad Ukrajinou, čo by znamenalo 3. svetovú vojnu. Heger teda zvolil typicky americké silové riešenie. Vo svojom protiruskom horlení prekonával ešte aj amerických jastrabov. Vycucáme si z prsta, že nejaký štát nás chce napadnúť a potom ho ideme poraziť. Aké americké.

Rozumný premiér by nehazardoval s osudom svojho národa. Išiel by skôr na istotu. Neangažoval by sa vo vojne s neistým výsledkom, ktorá nás môže ekonomicky poškodiť a má potenciál prerásť do svetovej jadrovej vojny. Heger však nie je rozumný premiér. Je to náboženský blúznivec, jeho prejavy pripomínajú kázne amerických televíznych kazateľov, a podobne sa správa aj v politike.

Dôvod, prečo Slováci nechcú, aby sa Slovensko angažovalo na Ukrajine je, že vnímajú Ukrajinu ako obeť, ktorá sa nechala vmanipulovať Američanmi do nepriateľstva voči Rusku podľa starej rímskej imperiálnej zásady Divide et impera- Rozdeľuj a panuj. Američania dlhodobo zasahovali do vnútorných záležitostí Ukrajiny. Je nešťastím Ukrajiny, že sa nedokázala zásahom Západu vzoprieť. Aj Václav Klaus pre českú televíziu v roku 2014 k téme Ukrajiny povedal: “To vyhrotil Západ.”

Naši ľudia považujú túto vojnu za zástupnú vojnu medzi Ruskom a SŠA, a preto ju nevnímajú ako vec, ktorá sa nás týka a do ktorej by sme sa preto, okrem humanitárnej pomoci, mali nejako zapájať. Úplne inak je to v prípade našich prozápadných elít. Tie sa cítia byť vazalmi SŠA a preto sa predháňajú v presadzovaní záujmov svojho pána. Niektorí chcú byť ešte americkejší ako sami Američania. V ich ponímaní platí: Čo je americký záujem, to je aj slovenský záujem.
Záver

Rusko nemá dôvod útočiť na Slovensko. Sme členmi Nato a EÚ, nemáme s Ruskom územné spory, ani nemáme na svojom území výraznejšiu ruskú menšinu. Slovensko nikdy nebolo súčasťou Ruska. Vzťah Slovákov k Rusom je zväčša pozitívny a platí to aj opačne.

Putin by kvôli tomu, aby sa dostal k originál bryndzovým haluškám alebo žinčici, neriskoval 3. svetovú vojnu.

Ak naši politici hovoria, že by nás mohli Rusi napadnúť, tak je to len umelé vyvolávanie strachu, maľovanie čerta na stenu. Pritom sám Heger povedal: “Pre mňa ktokoľvek, kto maľuje čerta na stenu, nie je normálny. Nie je normálne maľovať čerta na stenu. Nie je to normálne. To odkazujem všetkým.” Podľa svojich vlastných slov teda Heger nie je normálny.

Ide o fiktívnu hrozbu. V skutočnosti ide politikom o to, aby zakryli a ospravedlnili naše angažovanie v nezmyselnej vojne, v cudzej vojne, na vyvolaní ktorej nemáme žiadny podiel. Záujmom Slovenska je, aby sa vojna na Ukrajine čím skôr skončila. Preto by sme nemali na Ukrajinu dodávať zbrane, lebo tým sa vojna len predlžuje. Ukrajinci majú právo sa proti Rusom brániť, ale mali by to robiť pomocou svojich vlastných zbraní. Nemajú žiadne právo na cudzie zbrane.

Naši politici vykresľujú ako hrozbu aj to, že by sa Rusko mohlo stať naším východným susedom. Zatiaľ to nevyzerá na to, že by Rusko chcelo zabrať celú Ukrajinu, hoci predlžovanie vojny sa môže skončiť aj ukrajinským kolapsom a potom sa takáto možnosť nedá vylúčiť. Aj keby však Rusko prevzalo našu hranicu s Ukrajinou, nemusí to v prípade, že budeme mať rozumnú vládu, ktorá by Rusov zbytočne neprovokovala, byť problém.

Menšie štáty ako my, by sa mali snažiť vychádzať s veľmocami dobre. Neťahať medveďa zbytočne za fúzy. Treba opustiť fanatickú proamerickú jastrabiu politiku, ktorá pozná len silové riešenia “humanitárnymi” kazetovými alebo inými bombami.

Ak všetky rozumné dôvody hovoria proti tomu, že by Rusko chcelo na nás zaútočiť, prečo to teda Heger v Davose povedal? Podľa mňa to bol výkrik zakomplexovaného človeka, ktorý túži po pozornosti, po tom, aby bol aspoň 15 sekúnd stredom sveta, aby sa mohol cítiť dôležitý. A možno by kvôli tomuto svojmu zvrátenému uspokojeniu bol ochotný zatiahnuť Slovensko do horúcej vojny. Aby mohol byť na titulkách časopisov ako geroj Zelenskij. A možno to len prehnal s nekvalitným alkoholom s vysokým obsahom cukru.

Je nešťastím Slovenska, že vďaka zvláštnej súhre okolností sa mohli dostať na čelo tohto štátu takí nekompetentní ľudia ako aktivistka a obhajkyňa zahraničných záujmov Čaputová, psychicky nevyrovnaný politický šoumen Matovič trpiaci mesiášskym komplexom a blúznivec Heger.