Občan má byť iba divákom alebo aj účastníkom života slovenského národa ? Časť VIII – záverečná.

Príspevok k tomu, aby sa vládna moc a politické strany, rovnako ako aj aktívni občania začali zaoberať riešením vzťahu, v ktorom na jednej strane je otázka riešenie každodenných problémov ľudí a na strane druhej je otázka ako naplniť politické potreby občanov.

Zatiaľ funguje dlhoročná politiká prax, čo môžu politické strany a vládna moc sľubovať ľuďom v riešení ich každodenných problémov. Na takto organizovaných sľuboch funguje predvolebná kampaň a celý volebný systém pre voľby do NR SR, prezidenta SR a do Európskeho parlamentu. Otázka, ako naplniť politické potreby občanov ostáva v zabudnutí a nevyriešená. Dôsledky takejto praxe, zásluhou ktorej je trvalé narušená rovnováha medzi pozíciou byť divákom a zároveň aj účastníkom života slovenského národa, sú nesmierne negatívne. Na takejto politike nerovnováhy dvoch životných foriem obyvateľstva a občanov predstavitelia politických strán a hnutí, rovnako ako predstavitelia vládnej moci založili osud slovenského národa, vrátane jeho budúcnosti – na životnom priestore v područí nadnárodných vojenských, politických, ekonomických a ideologických síl „demokratického“ Západu.

Politická potreba občanov bola z úrovne vládnej moci doslova degradovaná a to v mene ochrany zdravia a životov ľudí. Z úrovne predstaviteľov vládnej moci – tak výkonnej, ako aj zákonodárnej a súdnej moci – sme všetci boli podriadení vládnemu spôsobu liečbu, založeného na dodržiavaní zásady „jedná veľkosť pre všetkých“ a na zmene individuálneho prístupu k potrebe liečby pacientov na kolektivistický prístup k celej národnej ľudskej populácií. Degradácia politických potrieb občanov sa týkala potreby porušovania ľudských práv, osobných slobôd, politických slobôd, podnikateľských aktivít, vzdelávacieho procesu, fungovania celého systému zdravotníckych zariadení, slobodného pohybu a podobne. Politické potreby občanov museli úplne ustúpiť do úzadia, porušovanie ústavných práv a slobôd nikoho z kompetentných vrátane určitých politických strán vôbec nezaujímalo. Konkrétnymi symbolmi degradácie politických potrieb občanov sa stali také heslá ako: „Vakcína je víťazstvo !“ alebo „Vakcína je sloboda !“

Z uvedeného príkladu vyplýva, že v prípade globálneho boja proti neviditeľnému nepriateľovi – koronavírusu – si vládna moc dovolila na základe rôznych pokynov z WHO a EÚ vystrašiť obyvateľstvo SR koronavírusom a pod heslom ochrany zdravia a životov ľudí veľkolepo sa postaviť do pozície ochrancov ľudí, ale za podmienky, že politické dobro občanov musí byť určitým spôsobom degradované ako nepodstatné a nedôležité. Z toho vyplýva, že vzťah medzi riešením problémov ľudí v regiónoch a politickými potrebami občanov zámerne nesmel fungovať a to podľa Ústavy SR – v požadovanej rovnováhe. Kedy je možné takúto rovnováhu zachovať ? Iba vtedy, ak v oblasti zdravotníckej politiky sa bude rešpektovať, že ochrana zdravia a životov ľudí musí byť doménou výlučne lekárov a zdravotníckych zariadení a musí byť založená na slobodnom personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením.

Poďme k niekoľkým ďalším zásadným príkladom, ktoré si v prvom rade vyžadujú naplnenie politických potrieb občanov.

V článku som uviedol, že najzásadnejšou zmenou z hľadiska tvorby štátnej moci a jej fungovania podľa zásad demokratického a právneho štátu, ktorú potrebujeme v podmienkach SR zrealizovať, sú tieto zákony:

a) zákony, ktoré riešia všetky základné otázky organizácie štátnej moci a správy na území SR a

b) zákony, podľa ktorých sa organizujú voľby do NR SR, voľby prezidenta SR či voľby do Európskeho parlamentu.

Tieto dva druhy zákonov si dovolím doplniť o:

c) ústavný zákon – Ústavu Slovenskej republiky a schvaľovanie rôznych noviel,

d) zákony, ktoré riešia boj vládnej moci proti dezinformáciám a obmedzujú ústavné slobody či ľudské práva.

Je potrebné, aby k príprave a účasti na schválení uvedených zákonov mali prístup občania SR. Pôjde teda o naplnenie ich politických potrieb, ktoré každá vládna moc a každá politická strana doposiaľ úplne ignorovali. Výsledkom silnej ignorancie je to, že predstaviteľmi vládnej moci sa stávajú rôzne viac či menej náhodné či dohodnuté „zhluky“ všelijakých špekulantov, v širšom poňatí, k mocenským pozíciám sa dostávajú ľudia, ktorí vynikajú iba s jednou črtou svojich schopnosti – prisluhovať nadnárodným štruktúram rôzneho zamerania či k naplneniu svojich osobných ambícií.

V tomto článku som už uviedol, v ktorých politikách sa najvýraznejšie prisluhovanie zástupcov občanov prejavuje. Ide napríklad o tieto zásadné oblasti činnosti politiky, ktoré výrazne a v masovom merítku zasahujú do každodenného života ľudí a fungovania celej spoločnosti:

a) o absolútnu a bezvýhradnú podporu fungovania takého politického telesa s výraznými znakmi nadštátnej moci nad členskými štátmi ako je Európska únia,

b) o absolútnu a bezvýhradnú podporu presadzovania konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou,

c) o absolútnu a bezvýhradnú podporu presadzovania politiky NATO v Európe a vo svete,

d) o absolútnu a bezvýhradnú podporu presadzovania globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu.

Realizácia všetkých uvedených politik do života našej spoločnosti, nášho národného štátu sa odzrkadľuje v každodennom živote obyvateľstva, rovnako ako vo fungovaní všetkých možných organizácií, inštitúcií, spolkov, združení, štátnych ustanovizni, právneho systému, ekonomického systému, sociálneho zabezpečenia, fungovania bežného systému zabezpečovania zdravotnej starostlivosti, formovanie názorov a predstáv o svete a charaktere spoločnosti, v ktorej žijeme ( kapitalistickej ), spôsoboch myslenia a konania, mediálnej praxe, rodinných vzťahov, medzinárodných vzťahov spolupráce ( a priateľstva ? ) A ako postupuje vládna moc ?

Všetky uvedené politiky ponechať vo svojej výlučnej pôsobnosti a bez naplnenia politických potrieb občanov a verejne sa baviť o tom, ako významne pomáha ľuďom v riešení ich bežných problémov, ktoré vytvorila svojou nezodpovednou politikou. Teraz si dovolím stručné poznámky k jednotlivým bodom.

K bodu a): Potrebu nadštátnej moci a jej byrokratické fungovanie nemôžeme ospravedlňovať len vyhláseniami politikov, že je to náš životný priestor. Veď týmto životným priestorom bude Európa pre Slovenskú republiku vždy ! A to aj za situácie, že žiadna EÚ v súčasnej organizačnej a mocenskej štruktúre nebude existovať. Je to strašné, že dvadsať sedmička, zastúpená v Európskej rade či v Rade EÚ má prijímať rozhodnutia a pritom žiadny jednotlivec z týchto orgánov nemá ani páru o ďalších členských štátoch. Poslanci EP vraj sú zástupcami svojich občanov, ale od záujmov občanov sú vzdialení ako nebeské planéty od seba. Nikto z tých, čo v rámci EÚ dvíhajú ruky za schválenie dokumentov, ktoré im pripravuje privátna Európska komisia a jej administratíva, nikdy neskladá účty svojim občanom. Politika Bruselu ukazuje, že obyvateľstvu členských štátov prináša iba skazu. To, že EÚ má nacistické korene, sa postupne prejavuje v praxi. A zatiaľ žiadne rozhodnutia Bruselu neboli založené na pozícií politických potrieb občanov členských štátov EÚ. Pokiaľ ide o našich zástupcov pôsobiacich v rámci inštitúcií EÚ, všetci by mali občanom predkladať verejné zdôvodnenia svojich politických krokov. Robia to ?

K bodu b): Naša vládna moc bez zaváhania podporuje a pomáha presadzovať konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a to bez ohľadu na skutočné záujmy občanov. Táto politika je organizovaná na spôsob euro-fašizmu, pretože jej úloha je úplne jasná: na nových základoch obnoviť poslanie bývalého fašistického Nemecka vo vzťahu k Európe a najmä k bývalému ZSSR, teraz k Ruskej federácií. Organizovaná nenávisť „demokratického“ Západu na čele s USA a NATO má viesť k oslabeniu a zničeniu ruskej civilizácie ! Podieľať sa na konfrontačnej politike Západu s Ruskou federáciou znamená aktívne zapájať sa do vojenského konfliktu s Ruskou federáciou, ktorý môže vyústiť do záhuby celého slovenského národa. V tomto prípade sa musia čo najskôr naplniť politické potreby občanov. Čo to znamená ? Že občania sa majú postarať o také celospoločenské vystúpenie proti vládnej moci, ktoré bude požadovať nie iba zastavenie vojny na Ukrajine a mierové rokovania, ale bude požadovať, aby vládna moc SR ukončila podiel SR na konfrontačnej politike a nadviazala s Ruskou federáciou normálne vzťahy, založené na priateľskej spolupráci a vzájomne výhodnej pomoci. Prečo to nepresadzuje väčšina politických strán a ich predstaviteľov ? Budú to vedieť vysvetliť v kampani pred voľbami a zaviazať sa k náprave existujúceho stavu ?

K bodu c): Prečo politici presadzujú bezvýhradnú podporu NATO na čele s USA a jej politiku ? Nie je to divné ? Občania si majú myslieť, že NATO je obranné spoločenstvo. Ozaj je možné chápať militarizáciu východného krídla Európy z úrovne NATO ako potrebu obranného spoločenstva ? A prečo sa na Ukrajine inštalovalo NATO vo veľkom rozsahu práve od štátneho prevratu vo februári 2014 ? NATO nepotrebovalo chrániť Ukrajinu pred Ruskou federáciou, pretože Ukrajina nebola a nie je jej členským štátom a čo je ešte dôležitejšie, až kyjevská diktatúra, nastolená štátnym prevratom vo februári 2014 vyhlásila Ruskú federáciu za svojho nepriateľa. Naša vládna moc a väčšina parlamentných strán je bez diskusie podporovateľom NATO a členstva SR v ňom. Ak politická strana SMER- SD je proti vojenskej podpore Ukrajiny vo vojne s Ruskou federáciou, tak prečo je otázka členstva SR v NATO z jej strany nespochybniteľná ?

Nie je dostatočným dôvodom na ukončenie SR v NATO skutočnosť, že celý „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ sa spoločnými silami, za aktívneho využitia ukrajinského národa pod vedením kyjevskej diktatúry, zameral na oslabenie a zničenie – likvidáciu Ruskej federácie či ruskej civilizácie ? A nie je Západom zorganizovaná vojna na území Ukrajiny dostatočným dôvodom, aby občania SR rázne uplatnili svoje politické potreby ? Za akých podmienok sa podarí hrozbu tretej svetovej vojny zastaviť ? Bude to vtedy, keď Ukrajina zvíťazí nad vojskami Ruskej federácie, keď Ruská federácia sa vzdá ďalej pokračovať v špeciálnej vojenskej operácií na území Ukrajiny alebo až vtedy, keď sa podarí prinútiť predstaviteľov „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ aj s jej členskými krajinami, aby ukončili svoju konfrontačnú politiku s Ruskou federáciou v rámci spoločných mierových rokovaní ?

Čo znamená v tomto prípade, aby boli uplatnené politické potreby občanov ? Mali by byť vytvorené podmienky pre rozhodnutie občanov, či si myslia, že naše spoločné životy majú ochraňovať vojska NATO pred Ruskou federáciou alebo naša vládna moc dostane od občanov za povinnosť rozvíjať s Ruskou federáciou medzinárodné vzťahy na základe novej a platnej Zmluvy o priateľstve, vzájomnej spolupráci a pomoci !!! Kto nám bráni v tom, aby Slovenská republika nesmela rozvíjať normálne priateľské vzťahy s Ruskou federáciou ? Nie sú to náhodou USA, NATO a EÚ ? Máme ako občania veriť tomu, že ak také politické strany ako SMER – SD a Hlas – SD – „siamské dvojčatá“ sociálno-demokratický orientované dostanú vo voľbách dôveru, že aj v tomto smere v otázke členstva SR v NATO sa niečo zmení k lepšiemu ?

K bodu d): Mám taký dojem, že existuje viacej dôvodov, na základe ktorých ostala vláda SR aj po vyslovení nedôvery zo strany NR SR, v režime „potrebnej a nevyhnutnej“ výkonnej moci, ktorá do septembrových volieb do NR SR musí zvládnuť prijatie takých rozhodnutí, ktoré majú ujsť pozornosti občanov. Podobným spôsobom postupuje aj samotný zákonodárny zbor. Jedným z dôvodov, prečo musela ostať pri moci vláda SR bez dôvery je aj potreba úplne zabudnúť na realizáciu globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Po troch rokoch organizovania globálnej politiky boja proti „pandémii“ koronavírusu so zničujúcimi výsledkami sa celý problém ututláva, zamlčuje, nie je verejne na pretrase, pretože voľby. Tak vládna moc ako aj samotné média nemajú ani štipku svedomia, aby si uvedomili, aké škody napáchali v spoločnosti a na ľuďoch. Druhým dôvodom, prečo existuje vláda bez dôvery, je to, že sa príliš špekuluje s tým, ako sa ďalej vyvinie situácia na Ukrajine a aké rozhodnutia prijme NATO.

Na globálnej úrovni, na úrovni Svetovej zdravotníckej organizácií (WHO), na úrovni farmaceutického Kartelu, tak amerického ako aj európskeho, na úrovni Svetového ekonomického fóra, na úrovni Billa Gatesa a jemu podobných miliardárov, na úrovni EÚ a na úrovni vlád členských štátov sa s globálnou politikou organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu neskončilo, iba sa preskupujú sily a pripravujú sa ďalšie dôležité „pandémie“. Z tohto dôvodu sú mimoriadne aktivity venované tomu, aby nad zdravotnou politikou národných štátov prevzala väčšiu moc nielen EÚ, ale predovšetkým WHO, ktorú z veľkej časti ovláda miliardár „vakcinačný pištoľník“ Bill Gates.

Aby ľuďom v rodinách a v spoločnosti vôbec nevznikali v budúcnosti také problémy, ako vznikali v rokoch 2020 až 2022, je potrebné celkom nevyhnutne globálnu politiku boja proti určenému patogénu rázne odsúdiť a zrušiť, ľudí, ktorí toto všetko organizovali ani nepustiť k žiadnym verejným politickým funkciám. Má čitateľ dojem, že väčšina politických strán, ktoré sa chcú uchádzať o dôveru občanov, sa verejne vyjadruje k tomu, ako bola globálna politika boja proti koronavírusu v spoločnosti uplatňovaná ? Vieme nájsť odpoveď na otázku, prečo lekári a všetci zodpovední manažéri zdravotníckych zariadení si kľudne nažívajú v svojom prostredí a ani ich nenapadne, aby bránili svoje právo na výlučnú starostlivosť o pacientov a o ochranu zdravia a životov ľudí a prečo svojou pasivitou podporujú „politických šarlatánov“, ktorí bezvýhradne realizujú plány zainteresovaných ľudí z nadnárodných štruktúr ?

Existuje dostatok dokumentov, ktoré svedčia o tom, že tí, čo si „pandémiu“ koronavírusu doslova vycucali z prstov, schválne vytvorili globálnu verejnú hrozbu. Nebolo v tom žiadna náhoda, ale plán, pretože po čase bolo možné konštatovať, že k „pandémii“ prispel nedostatok globálneho vedenia a koordinácie geopolitického napätia a nacionalizmu, ktorý oslabil multilaterálny systém, ktorý by mal zaistiť bezpečnosť sveta. Z globálnej úrovne, nie zdola, od lekárov a pacientov, bola vyhlásená „pandémia“ a z tej istej úrovne už celý čas v rámci boja proti koronavírusu vyhlasujú, že národná suverenita nie je zlučiteľná so schopnosťou zvládnuť akože skutočnú pandémiu, ktorú neustále posilňovali testovaním ľudí. Napísané trošku odbornejšie, v oblasti zvládania pandémie, a teda zdravotníctva, národná suverenita nie je zlučiteľná s multilateralizmom !

Čo z toho vyplýva ? Že globálni hráči z „demokratického“ Západu v prvom rade chcú mať a teda aj získať dostatok moci nad svetom a to aj v oblasti zdravotníctva. Pripravujú teda získať dostatok právomoci z oblasti zdravotnej politiky národných štátov. V tomto smere príkladom je samotná Európska únia, ktorá sa do prípravy a realizácie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva členských štátov „pandémiou“ koronavírusu zamiešala v prvom rade. Tých zásadných dokumentov z jej strany je viacej, ale už v januári 2021 jej jeden think – tank zverejnil 268 stránkový dokument s názvom „Reforma multilateralizmu v postcovidovej dobe.“ O niekoľko mesiacov neskôr vydala Nadácia OSN vlastný dokument na tému: „Prestavba multilateralizmu pre postcovidovú budúcnosť.“ Začiatkom februára 2022 sa prvýkrát zišla Komisia OSN pre sociálny rozvoj, ktorá sa zamerala na posilnenie multilateralizmu.

Ešte v decembri 2020 vydala skupina G 20 dokument s názvom „Multilateralizmus v dobe globálnej pandémie: poučenie a ďalší postup.“ Táto skupina plánuje posilniť kapacitu Svetovej zdravotníckej organizácie. Vraj silnejšia a akcieschopnejšia WHO môže medzinárodnému spoločenstvu pomôcť účinnejšie zvládať pandémie a ďalšie zdravotné problémy. Môže poskytovať systémy včasného varovania a koordinovať rýchle globálne reakcie na mimoriadne zdravotné situácie. Róbert Dworkin z Európskej rady pre zahraničné vzťahy uverejnil článok s názvom: „Zdravie národov: Ako môže Európa bojovať s budúcimi pandémiami.“ Okrem iného navrhol, aby EÚ spojila snahu o reformu WHO a zvýšenie jej financovania s podporou nového fondu pre mimoriadne zdravotné situácie, na ktoré by dohliadala reprezentatívna skupina krajín.

Z uvedeného vyplýva, že nie je preto žiadnou náhodou, keď v decembri 2021 WHO oznámila plány na medzinárodnú zmluvu o prevencií a pripravenosti na pandémiu. WHO vytvorila medzivládny vyjednávací orgán, ktorý už v minulom roku mal uskutočniť svoje zasadnutia. Jeho cieľom je predložiť správu o pokroku už v tomto roku – 2023 pre Svetové zdravotnícke zhromaždenie a potom mať pripravený návrh Ústavy WHO pre schválenie v roku 2024. Vraj Svetové zdravotníckej zhromaždenie ešte 1.decembra 2021 súhlasilo – dosiahlo konsenzus o začatí procesu prípravy a rokovania o dohovore, dohode alebo inom medzinárodnom nástroji podľa ústavy WHO s cieľom posilniť prevenciu pandémii, pripravenosť a reakciu na ne. Rada EÚ prijala v máji 2021rozhodnutie, ktorým podporila začiatok rokovaní o medzinárodnej dohode o boji proti pandémiam v rámci WHO. Hlavným cieľom Rady je dosiahnuť to, aby sa EÚ mohla zúčastňovať na rokovaniach a podporiť schválenie novej dohody.

Je dobre si uvedomiť, prečo Rada EÚ prijala uvedené rozhodnutie. Nie je to iba tak, keďže EÚ nie je členským štátom Svetovej zdravotníckej organizácie. Jednoducho, EÚ bude chcieť pracovať tak, aby sa žiadny členský štát zo zmluvy s WHO nevyvliekol. Dovolím si pripomenúť čitateľovi niečo zo spoločného prehlásenia lídrov celého sveta, ktoré bolo iniciované predsedom Európskej rady a generálnym riaditeľom WHO. Citujem: „Dôjde k ďalším pandémiam a k ďalším závažným zdravotným krízam. Otázka neznie či, ale kedy. Spoločne musíme byť lepšie pripravení predvídať, predchádzať, odhaľovať, vyhodnocovať a účinne reagovať na pandémie vysoko koordinovaným spôsobom. Za tým účelom veríme, že by štáty mali spolupracovať na novej medzinárodnej zmluve o pripravenosti a reakciách na pandémie.“

Vychádza mi to tak, že na plný plyn beží vytvorenie systému globálneho riadenia zdravotnej politiky na planéte, ktorú plne podporuje EÚ, pretože má záujem mať dostatočné právomoci v oblasti zdravotnej politiky, ktoré má byť výlučnou kompetenciou národných štátov. Vytvorenie systému globálneho riadenia zdravotnej politiky vychádza práve z globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Pandemická zmluva s WHO a nové Medzinárodné zdravotné predpisy majú zabezpečiť mimoriadne agresívnu globálnu kontrolu nad verejným zdravím v prospech veľkých nadnárodných farmaceutických spoločnosti, Big Tech EÚ a mocných jednotlivcov ako je napríklad väčšinový vlastník WHO Bill Gates.

Prečo je potrebné globálne riadenie zdravotnej politiky, založené na dostatočných kompetenciách, ktorých sú ochotné vzdať sa národné vlády bez vedomia občanov ? Pretože najlepšie ovládanie sa zakladá na vytvorení strachu. A ten strach globalisti pod vedením Billa Gatesa, WHO či EÚ už vytvorili a organizovali v rokoch 2020 až 2022 a teraz v tom ďalej pokračujú. Veď vyššie som uviedol citát o tom, že pandémie budú pokračovať. Túto fintu so strachom, potrebným k ovládaniu más, použil aj Hitler. Počas vytvorenej „pandémie“ koronavírusu sa ukázalo, ak to porovnáme už s rokom 2023, že metódou, ako vydesiť masy ľudí z veľkého nebezpečenstva, sú spravodajské média. Za tri roky si organizovanie boja proti nebezpečnému patogénu mnohé národné vlády úspešne nacvičili, osvojili si určité zručnosti a spôsoby, ako prinútiť masy ľudí spolupracovať na globálnej agende. Práve z tohto dôvodu privátna Globálna rada pre sledovanie pripravenosti, ustanovená z úrovne WHO, farmaceutického Kartelu, Svetovej banky a OSN nariaďovala vládam vo svete, aby organizovali simulačné cvičenia. Tie boli potrebné, pretože sú naplánované ďalšie pandémie.

Je evidentné, že WHO pod vedením a patronátom svojich mecenášov sa vydala na cestu podriaďovať si členské štáty pod seba. K tomu majú slúžiť také pripravované dokumenty ako je pandemická zmluva a Medzinárodné zdravotné predpisy. WHO si nárokuje právomoc vyhlasovať pandémie, určovať „vedeckú pravdu“, bojovať proti dezinformáciám či dokonca prinútiť členské štáty, aby presunuli určitú časť rozpočtov pod kontrolu WHO. Zmena zmlúv WHO je ohrozením pre suverenitu štátov a účinnú zdravotnú politiku, ktorá bude viesť k tomu, že o vyhlásení lockdownu, zatváraniu škôl, kostolov, pracovísk a o obmedzovaní naplánovaných procedúr v nemocniciach budú rozhodovať úradníci WHO. Čo je veľmi dôležité, už nesmie platiť pravidlo plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti, ľudských práv a základných slobôd. WHO sa doteraz obmedzovala na rizika pre verejné zdravie. V budúcnosti má v úmysle rozšíriť svoju právomoc na všetky rizika, ktoré by mohli mať vplyv na verejné zdravie. Je to mimoriadne nebezpečné, pretože v tomto prípade zdravie je ovplyvňované mnohými vecami.

Profesor Martin Haditsch z Rakúska v svojom vystúpení pripomenul, ako WHO vytvorila termín „zdravie.“ Podľa WHO je to stav úplnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen oslobodenie od choroby a alebo slabosti. Podľa neho WHO chce zrušiť vnútroštátnu rozhodovaciu právomoc v prípade akejkoľvek odchýlky od uvedenej definície a tým zasahovať do autonómie každej krajiny. V súvislosti so zdravím spektrum ovplyvňujúcich faktorov je takmer neobmedzené, od znečistenia ovzdušia až po infekčné choroby a rezistenciu voči antibiotikám. Podľa určitých informácií už v tomto roku, v dňoch 21. až 30. mája 2023 sa uskutočnilo Svetové zdravotnícke zhromaždenie a malo sa zaoberať schválením nových navrhovaných zmien Medzinárodných zdravotných predpisov. Podľa návrhu, uplatňovanie nových pravidiel sa má zakladať na zásadách rovnosti, inkluzívnosti a súdržnosti a v súlade so spoločnou, ale rozdielnou zodpovednosťou zmluvných strán, berúc do úvahy ich hospodársky a sociálny rozvoj.

Nech si čitateľ všimne, ako zaujímavo to znie a pritom tieto nové zásady vôbec nemajú nič spoločného s ľudskou dôstojnosťou, ľudskými právami a základnými sloboda. Znamená to, že sa vychádza z toho, čo sa presadzovalo v rokoch 2020 až 2022 výhovorkou na potrebu výnimočného stavu. Veľmi zaujímavá myšlienka pána profesora je tá, že ak WHO prestane rešpektovať základné slobody ľudí, ničí základný predpoklad zdravia jednotlivca. Zdravie je pritom zodpovednosťou ľudí a nie inštitúcií a rozhodne nie takých celkom nadnárodných. Centrálny „manažment“ zdravia a choroby, ktorý je úplne oddelený od individuálnej ľudskej bytosti nezodpovedá ľudskej bytosti ako biopsychosociálnej bytosti a preto môže byť zdraviu len škodlivý.

Problematika toho, čo chce dosiahnuť WHO a s ňou celá plejáda nadnárodných štruktúr vrátane súkromného kapitálu a rôznych národných prisluhovačov, je veľmi rozsiahla. Nechce sa mi veriť, že naša doterajšia vládna moc, naše Ministerstvo zdravotnícka SR nemajú žiadne informácie a pokyny z WHO a EÚ, čo sa chystá, čo sa má presadiť v mene ďalších organizovaných pandémii a spôsoboch ich zvládania. Veď na Svetovom zdravotníckom zhromaždení v minulom roku mala brať účasť aj naša delegácia na čele s ministrom zdravotníctva. A v inštitúciách EÚ sedia aj zástupcovia Slovenskej republiky: tak predseda vlády SR, jednotliví ministri či poslanci Európskeho parlamentu. A Svetového zdravotníckeho zhromaždenie sa určite zúčastnil aj aj delegácia Slovenskej republiky. Takže môžem sa spýtať: aké informácie dostali občania SR od našej vládnej moci ?

O čo teda ide v rámci toho, čo som zdôraznil ? Ak sa schváli nový Medzinárodný zdravotnícky predpis a následne dohovor či pandemická zmluva pre potreby WHO, pôjde o zdravotnícku tyraniu, o akej ľudstvo ešte nepočulo a nezažilo. Príslušnými zdravotníckymi pravidlami a pandemickou zmluvou sa členské krajiny WHO a celý svet zbavia suverenity v otázkach národného zdravia. Vyššie spomínaná potreba uplatňovania nových pravidiel umožní obchádzať všetky národné a medzinárodné zákony. Pôjde iba o to, aby vo svete bola v plnej sile nastolená Billom Gatesom a farmaceutickým Kartelom nová globálna zdravotná agenda. Práve v týchto rokoch sa plne potvrdzujú tvrdenia, že EÚ má nacistické korene, pretože bola založená v koalícií nacistov a farmaceutického Kartelu. Varovania autorov knihy „Nacistické korene bruselskej EÚ“ vôbec nepomohli, pretože ostali zahrabané v skladoch „nepotrebných dokumentov.“

K problematike, o ktorej píšem, je na našej politickej scéne úplne ticho, bezvetrie. Zaznamenal som iba varovania europoslanca Milana Uhríka z politickej strany Republika. A to je všetko. Samotná prezidentka SR, vláda SR či naši ústavní činitelia problém globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu neotvorili, rovnako v súvislosti s touto politikou neotvorili na celospoločenské posúdenie toho, čo sa chystá v rámci WHO, ktorej členom je aj Slovenská republika. Za obdobie od začiatku roka 2020 predstavitelia vládnej moci dokázali, že im na ochrane suverenity v otázkach národného zdravia vôbec nezáleží. Nech si čitateľ všimne, ako pekne „demokratický“ Západ postupuje v zbavovaní suverenity členských štátov EÚ.

V prospech EÚ a samotného Bruselu sme bez súhlasu občanov stratili kontrolu nad našimi zákonmi, pretože naši zákonodarcovia súhlasili s nad-štátnou tvorbou vôle a tak sa veľká väčšina zákonov, nariadení a smerníc prijíma mimo NR SR. Ak 70% zákonov pochádza z Bruselu, tak je ťažko hovoriť o štátnej suverenite. Brusel už nariaďuje členským štátom čokoľvek, čo napadne ich mandarínov. Treba jasne rozlišovať, že referendum o vstup SR do EÚ nie je to isté ako strata vnútroštátnej tvorby vôle a mnohých kompetencií.

Bez súhlasu občanov sme vstúpili do vojenskej organizácie NATO a stratili sme právo rozhodovať o svojej zahraničnej a obrannej politiky výlučne podľa svojich záujmov. Nesmieme sa priateliť s Ruskou federáciou a máme za povinnosť strpieť politiku NATO ako zločineckej organizácie. Výsledkom nášho členstva v EÚ a NATO je úspešne sa podieľať na konfrontačnej politike „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, ktorá v konečnom dôsledku vedie k jej oslabeniu a zničeniu. Vôbec pritom nevadí, že hrozba vzniku tretej svetovej vojny je veľmi veľká, ak sa tento proces za zničenie Ruskej federácie nezastaví. Brusel nedávno predstavil svoj plán napumpovať 500,- miliónov eur do európskych továrni na výrobu nábojov. V nasledujúcom roku EÚ plánuje vynaložiť jednú miliardu eur na nákup zbraní a rakiet, prejsť do režimu „vojnovej ekonomiky“. K militarizácií východného krídla Európy, organizovanej cez NATO, sa teraz pričleňuje militarizácia EÚ, ktorú podporuje aj plán „Vojenská mobilita 2.0“.

Stratili sme svoje hranice a tak môžeme očakávať, že onedlho nám bude Brusel rozdeľovať aj imigrantov a uprchlíkov podľa svojo rozdeľovacieho mechanizmu. Je potrebné si uvedomiť, že EÚ má schválený nový migračný pakt. Na základe neho bola vytvorená nová Agentúra EÚ pre azyl. EÚ chce obmedziť hliadkovanie hraníc v rámci schengenského priestoru len na výnimočné prípady. Európsky parlament ešte na sklonku roka 2021 legalizoval ekonomickú migráciu. V Európskom parlamente bolo odhlasované, že prijímanie Afgancov je v rámci EÚ morálnou povinnosťou. EÚ vyjednala absolútne šialenú migračnú dohodu s 79 rozvojovými štátmi, prevážne z Afriky. Čo by sme si mali v súvislosti s problematikou imigrácie uvedomovať ?

Na túto otázku z môjho pohľadu najlepšiu odpoveď dal americký filozof David Schweickart v svojej práci „Po kapitalizme ekonomická demokracia.“ Z jeho pohľadu nesmieme stratiť zo zreteľa tri dôležité otázky:

a) reštrikcie krajín na obmedzenie imigrácie nemožno pokladať za chybné a rasistické,

b) rozsiahla emigrácia má negatívny dosah na chudobné krajiny,

c) kým bude ťarcha globalizovaného kapitalizmu ďalej gniaviť chudobné krajiny, tlaky na emigráciu sa budú zvyšovať ( str. 167 – 168 ).

Myslím si, že z bodu c) jasne vyplýva, prečo EÚ razantne presadzuje imigráciu do členských štátov EÚ. Dôsledky globalizovaného kapitalizmu sa majú rozložiť na plecia všetkých obyvateľov členských štátov a na samotné národné štáty, zisky z výsledkov globalizovaného kapitalizmu sa môžu iba privatizovať.

Stratili sme oblasť klímy, pretože od júla 2021 nadobudol účinnosť Európsky klimatický zákon, ktorý stanovuje záväzný cieľ nulových čistých emisií skleníkových plynov do roku 2050. Z tohto zákona bude všetkému obyvateľstvu ešte veľmi horúco. Lenže od vládnej moci, politikov a politických strán strán sa občania nič nedozvedia a nedočkajú. Ak má EÚ možnosť vyhlasovať klimatickú núdzu, tak bude vydávať rôzne nariadenia a zákazy, rovnako ako určovať špeciálnu daň na benzín a naftu. Klimatická transformácia je vraj kľúčovou prioritou Európskej rady a Rady EÚ. Čo to znamená ? Že v týchto inštitúciach sedí 27 zástupcov členských štátov, ktorí sa dokonca v ničom nevyznajú a dovoľujú si rozhodovať o osude celej Európy.

Je toho veľmi veľa, čo by bolo vhodné spomenúť, lenže tento článok má iné zameranie. Čo je však najdôležitejšie v otázke zbavovania suverenity členských krajín EÚ je to, že všetky politiky Bruselu sú tvorené bez politickej opozície, bez účasti občanov na správe vecí verejných, s absolútnym vplyvom držiteľa absolútnej moci v rámci EÚ – Európskej komisie, ktorá sa nezodpovedá žiadnym občanom a významným vplyvom Európskeho parlamentu, ktorý vraj zastupuje občanov, nie národné štáty. Ak k tomu pridáme také inštitúcie s významným vplyvom ako sú Európska rada a Rada EÚ, tak ide o stretnutia zástupcov členských štátov EÚ, ktorí nemajú čas a primerané prostriedky k tomu, aby mohli prijímať skutočne potrebné rozhodnutia v prospech svojho obyvateľstva. Na úrovni národného štátu každý minister vlády je na čele svojho ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy. V Európskej rade a Rade EÚ nemá predstaviteľ členského štátu pod svojou mocou žiadny administratívny aparát, pretože ten ovláda Európska komisia, respektíve Európsky parlament.

Takáto štruktúra moci nemá nič spoločného s predstavami o demokratickej štruktúre moci. Európska únia predstavuje super štát, len sa to ešte politický nevyhlásilo. Neponáhľa sa s tým, pretože v skutočnosti si EÚ postupnými krokmi vytvára podmienky pre výlučné rozhodovanie vo všetkom možnom, čo sa týka života obyvateľstva v národných štátoch. Ústava pre Európu, ktorá bola odmietnutá, bola nahradená Lisabonskou zmluvou a to tvorcov európskeho super štátu uspokojilo, pretože podstatná časť obsahu Ústavy bola prenesená do Zmluvy, ktorú bez vedomia občanov a bez diskusie s občanmi podpísali aj naši ústavní činitelia. To, čo som uviedol v súvislosti s globálnym bojom proti „pandémii“ koronavírusu a čo som uviedol o aktivitách WHO ak ide o zámer schváliť pre jej potreby nové Medzinárodné zdravotní predpisy a Pandemickú zmluvu, plne súvisí s aktivitami Európskej únie a jej inštitúcií.

Koniec záverečnej časti VIII.

Dušan Hirjak