Občan má byť iba divákom alebo aj účastníkom života slovenského národa ? Časť II.

II.

Teoretické východiska a čo z nich vyplýva pre politické konanie v národnom štáte.

Prečo som v tomto svojom článku nastolil tému teoretických východisk k problému, či občan má byť iba divákom alebo aj aktívnym účastníkom života slovenského národa ? Žijeme v kapitalistickej spoločnosti, v ére globálnej ekonomiky. Americký filozof zdôraznil niečo veľmi zaujímavé a poučné: v rámci daného ekonomického poriadku nemôžeme robiť nič bez reštrukturalizácie našich ekonomických inštitúcií (str.16). A bez reštrukturalizácie ekonomických inštitúcií sa kapitalizmus nemôže zbaviť kríz, pretože je to éra globálnej ekonomiky. V tejto súvislosti americký filozof postavil otázku, čo ukončilo veľkú hospodársku krízu v minulom storočí. A na položenú otázku odpovedal názorom pána Paula Krugmana: Krízu ukončil obrovský verejný projekt nazvaný druhá svetová vojna !

V čase, keď americký filozof napísal predslov k slovenskému vydaniu – september 2010 – tak vtedy poznamenal, že sa neschyľuje k tretej svetovej vojne, ani ďalšia veľká vojna neprichádza do úvahy, tak sa musí robiť niečo iné. Ukončenie kríz, ak som správne pochopil, preto autor spája s už spomínanou potrebou reštrukturalizácie ekonomických inštitúcií. Nie som ekonóm a preto si iba myslím, že k tomuto požadovanému zásahu v rámci globálnej ekonomiky doposiaľ vôbec nedošlo. Nepriamo či priamo svoje tvrdenie môžem založiť na niečom, čo sa už stalo skutočnosťou – a zase práve v Európe, mimo USA. Na Ukrajine bola zorganizovaná vojna a to oficiálne na základe konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií. Do vojny Ukrajiny s Ruskou federáciou sa zapojil celý „demokratický“ Západ na čele s USA svojou všestrannou vojenskou a finančnou pomocou a s využitím NATO.

Vojnu na území Ukrajiny možno z rôznych dôvodov považovať za obrovský verejný projekt Západu k ďalšej záchrane globálnej ekonomiky a domináncie USA vo svete. Mám vážne obavy, že touto vojnou sa schyľuje k tretej svetovej vojne, hoci filozof ju nemohol v roku 2010 predpokladať. Vyššie som uviedol, že podľa autora diela ekonomická demokracia sa zakladá na troch heslách: a) demokratizácia práce, b) demokratizácia kapitálu a za c) demokratizácia demokracie. Usúdil som, že požiadavka na reštrukturalizáciu ekonomických inštitúcií sa dotýka prvých dvoch hesiel, uvedených pod bodmi a) a b). Ostáva demokratizácie demokracie ! Je to otázka politického systému, politického konania a politických reforiem. Je to nevyhnutná podmienka tak toho, čo si môžeme vylepšiť v kapitalizme, ako aj toho, čo má prísť po kapitalizme. Je zaujímavé, že s rešpektovaním tejto podmienky, potrebnej už v lone kapitalizmu, politické elity v SR s tým vôbec nepočítajú. Je to výsledok poznávacích neschopnosti alebo výsledok potreby dôsledne prisluhovať globálnemu kapitáli ?

V týchto rokoch sme svedkami návratu „európskeho fašizmu“, ktorý Ukrajine určil úlohu byť fašistickým Nemeckom 21.storočia, výlučne zameraného na Ruskú federáciu. K tomu si „európsky fašizmus“ štátnym prevratom v roku 2014 zabezpečil pre naplnenie záujmov „demokratického“ Západu na čele s USA svoju „hudobnú skupinu“ – kyjevskú diktatúru. Je už dávno známe, že teror sa neobmedzuje iba na fašistické hnutia. Jedenásty september 2001 bol signálom k zahájeniu vojny proti terorizmu, samozrejme na čele s USA. Americký filozof tvrdí, že štát, ktorý má vedúce postavenie vo vojne proti terorizmu, sa dopustil mnohých násilných skutkov proti nevinným ľuďom, či už priamo alebo prostredníctvom podpory zabíjačských klientských režimov, a to v oveľa väčšej miere ako hociktorý iný štát po druhej svetovej vojne.

V tomto smere vyslovil zaujímavú myšlienku: „…Spojené štáty sa mali po druhej svetovej vojne skôr zamerať na šírenie demokracie vo svete než na kapitalizmus, v povojnovom období by tak získali milióny vďačných stúpencov.“ Spojené štáty to nemohli dokázať a ani chcieť, pretože v kapitalizme žiadna skutočná demokracia neexistuje. Spojené štáty preto aj v súčasnosti šíria, napríklad v Európe, kapitalizmus iba podľa svojich predstáv. A tak celý „demokratický“ Západ v Európe predstavuje „koalíciu ochotných“, ktorá sa v plnej sile zamerala na boj proti Ruskej federácií s presvedčením, že na konci celého nezmyselného a vojnového úsilia ich čaká víťazstvo a nové horizonty pre rozvoj rozvrátenej globálnej ekonomiky.

Už na začiatku 21.storočia filozof poznamenal: „Jedenásty september ukázal, že svet zúfalo potrebuje pokrokovú alternatívu voči ideológií globálneho kapitalizmu. Kapitalistická globalizácia vyvoláva odpor, ktorý sa pri odstavení progresívnych odpovedí stáva smrteľne nebezpečný. Bez pokrokovej vízie sme odsúdení žiť v kapitalizme a v terore – medzi McWorld a Džihádom“ (str. 32). Akú pokrokovú alternatívu potrebujeme vo svete ? Iba takú, ktorá pomerne presne dokáže objasniť ekonomický poriadok po kapitalizme. Americký filozof si jasne uvedomil, že koncepcia nástupníckeho systému absentuje medzi súčasnými ľavicovými praktikami – ľuďmi, ktorí sa angažujú v konkrétnom boji proti špecifickým formám útlaku. Lenže problém ostáva v tom, že všetky, a veľmi početné pokrokové zápasy, sa dnes chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu (str.39). Znamená to, že pokrokové zápasy sa nevyznačujú jasne artikulovanými koncepciami novej cesty organizácie výroby – nový výrobný spôsob, a to znamená, že nemôžu narúšať kapitalizmus v jeho základoch.

Americký filozof v svojej knihe analyzuje šesť fundamentálnych kapitalistických defektov: masívnu nerovnosť, demoralizujúci vplyv nezamestnanosti, nežiaducu prepracovanosť, chudobu, nedostatok reálnej demokracie, systematickú a neochabujúcu environmentálnu degradáciu. Uvedené fenomény skúma najprv ako sú spojené s kapitalistickými inštitúciami a potom ich skúma z hľadiska ekonomickej demokracie. Z tejto komparácie ekonomická demokracia vychádza oveľa lepšie ako kapitalizmus. Tak napríklad základné inštitúcie charakterizujúce ekonomickú demokraciu sú späté s víziou národného štátu ! Pracoviská a investičné mechanizmy sa usporiadajú podľa pravidiel ekonomickej demokracie a preto vzniknú významné rozdiely v charaktere hospodárskych transakcií – nestretneme sa s nijakým virtuálnym cezhraničným kapitálovým tokom, podniky sa nebudú rozširovať do zahraničia, pretože patria pod kontrolu domácich zamestnaneckých samospráv, doma zostane aj finančný kapitál a to preto, že investičné fondy sa tvoria verejne a sú povinné dodržiavať domáce zákony (str.101).

Na „demokratickom” Západe je teraz vo veľkej móde klimatický alarmizmus. V Európe si túto funkciu bez všetkého prisvojila EÚ. A aj v tomto prípade sme zase pri politike, ktorá sa týka globálneho boja proti zmene klímy, ktorá v skutočnosti má viesť k nastoleniu klimatickej diktatúry. V Európe sa začalo s meraním uhlíkovej stopy u obyvateľstva a to v niekoľkých štátoch. V budúcnosti meranie uhlíkovej stopy u obyvateľstva by malo byť povinné a založené na systéme sociálnych kreditov. Existuje plán Svetového ekonomického fóra „Môj uhlík“, ktorého cieľom je vytvoriť inkluzívne a udržateľné mesta, čo je len iný pojem pre klimatickú diktatúru. Mnoho ľudí je zmätených globálnou energetickou krízou, pričom ceny ropy, plynu a uhlia stúpajú a dokonca si vynucujú zatváranie priemyselných závodov.

Predstavitelia USA a EÚ tvrdia, že je to spôsobené Ruskou federáciou. V skutočnosti energetická kríza je dlho plánovanou stratégiou západných korporátnych a politických kruhov na rozloženie ekonomik v mene dystopickej zelenej agendy. Ešte v januári 2020, keď bola spustená realizácia globálnej politiky boja proti neviditeľnému nepriateľovi – koronavírusu – generálny riaditeľ najväčšieho svetového investičného fondu BlackRocku Larry Fink vydal oficiálny list s názvom „Základná prestavba financií“ o budúcnosti investičných tokov. Podľa neho v blízkej budúcnosti dôjde k významnému prerozdeleniu kapitálu. Investičným rizikom je vraj klimatické riziko. Podľa neho každá vláda, spoločnosť a akcionár musí čeliť klimatickým zmenám. Keď som správne pochopil, tak Finkovi ide o to, že investície majú byť zamerané na environmentálne, sociálne a riadiace faktory – skrátka ESG. Pre globálnych investorov, ktorí v rámci ekonomickej demokracie nebudú mať žiadne miesto pre svoje aktivity, sa ESG investovanie má stať realitou. Zatiaľ táto realita podľa globalistov naráža na národné a regionálne prístupy k investovaniu, ktoré z ich pohľadu je potrebné zrušiť.

Je otázkou, prečo niekomu vadí národné investovanie. Vadí to napríklad Medzinárodnému menovému fondu, pretože fosílny priemysel vynakladá príliš veľa prostriedkov na domáce investovanie – na vlastný rozvoj, ale príliš málo na boj proti globálnemu otepľovaniu. V tomto smere príkladom je napríklad Čína, ktorá má svoje ekologické normy. Aj v tomto smere ide iba o ekonomickú politiku kapitalistov. Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Medzinárodná energetická agentúra nútia vedenia suverénnych štátov, aby zničili energetickú základňu národných ekonomik, čiže výmenu energetickej nezávislosti za viazané pôžičky MMF a zelenú ekonomiku. Čitateľ nech si všimne, že ESG investovanie sa berie ako spoločenský zodpovedné investovanie, v rámci ktorého ide o to, ako sa spoločnosti správajú k životnému prostrediu, okoliu a zamestnancom. Táto skrátka predstavuje environmentálne, sociálne a riadiace faktory, ktoré by mali investori pri spravovaní kapitálu zohľadňovať. Iba pripomínam, že takýto spôsob riadenia nemá nič spoločného s ekonomickou demokraciou, ako o nej píše americký filozof.

„Demokratický“ Západ na čele s USA a EÚ si vytýčil úlohy pre globálnu politiku, vraj zameranú na zastavenie environmentálnej degradácie, ktorá je jednou zo zlých stránok kapitalizmu, o ktorých sa zmienil americký filozof v svojom diele. Táto problematika je rozoberaná na str. 135 až 145. Rôzne nadnárodné finančné, ekonomické a politické štruktúry vrátane EÚ sa tvrdo pustili riešiť otázku preľudnenia, potravinovej bezpečnosti, znečisťovania životného prostredia – všetko však na spôsob rozvratu rôznych stránok života každej spoločnosti a na spôsob kontroly života ľudí a ich životných podmienok a priestorov. Ja sa o týchto otázkach, ktoré som uviedol v predchádzajúcej vete, nebudem rozpisovať. Čitateľovi v prípade záujmu bude stačiť, ak si preštuduje dokument EÚ „Európska zelená dohoda“.

Z úrovne nadnárodných štruktúr vrátane EÚ sa neustále dáva na vedomie, že je to práve politika globálneho kapitalizmu, ktorá nás vraj má zachrániť pred zničením planéty. Ako to v skutočnosti myslia s tou svojou globálnou politikou, to nám už predviedli v rámci organizovaného boja proti proti neviditeľnému nepriateľovi – koronavírusu. Ja osobne politikám globálneho kapitalizmu neverím. Stotožňujem sa so stanoviskom amerického filozofa, ktorý priamo vyslovil svoj názor. Podľa neho zásadné ekologické problémy nemožno riešiť v podmienkach globálneho kapitalizmu ! Podobne to platí aj pre ďalšie zlé stránky kapitalizmu ako je nezamestnanosť, nerovnosť, prepracovanosť, chudoba či nedostatok demokracie. Rozhodujúcou otázkou je, čo núti aktérov kapitalistického používania trhu na distribúciu tovarov a služieb porušovať ekologické limity.

Americký filozof došiel k záveru, že základný problém porušovania ekologických limitov nepredstavuje samotný trh. Dôležité je skôr to, že v kapitalizme existujú tri základné črty, ktoré v celku vytvárajú dynamický deštruktívny systém. Ide o tieto črty: o expanzívnu kapitalistickú dynamiku, o špecifickú krízovú tendenciu vyplývajúcu z podstaty námedznej práce, o neobmedzenú mobilitu rozhodujúceho prvku – kapitálu. Každý podnik vo vnútri systému sa správa podľa vzoru: výroba, zisk, ďalšia investícia a rast. Ustavičným nebezpečenstvom pre stabilitu ekonomického systému je nedostatok dopytu. Americký filozof upozornil, že existujú dva základné faktory, ktoré ohrozujú environmentálnu bezpečnosť: nadmerný rozvoj a chudoba.

Pri globálnych plánoch na podmienky Európy, ktoré neustále vymýšľa a schvaľuje EÚ, tento vzťah dvoch faktorov sa vôbec neberie do úvahy, skôr sa všetko organizuje v smere, aby chudoba zasiahla aj vyspelé európske štáty. Podľa filozofa na globálnej chudobe je poburujúca, tragická, srdcervúca a odporná tá skutočnosť, s akou nevôľou a nezáujmom sa pristupuje k jej eliminácií. Chudobu možno za určité obdobie vykoreniť, lenže to nepôjde, pokiaľ má globálny kapitalizmus prevahu a to nikdy ! A napriek tomu zástancovia globálnej politiky na spôsob západného kapitalizmu neustále propagujú, že ľudstvo na celom svete má právo na prístup k vakcínam a to, samozrejme, vrátane všetkých chudobných krajín. Aké dojemné a ľudské zo strany bohatých a mocných ! Akurát nikomu neprezradia, že je to právo bohatých a mocných, ako zarobiť aj na chudobných. Je potrebné postaviť otázku, prečo sa chudoba nemôže vykoreniť. Našiel som jasnú odpoveď filozofa: „Chudobné štáty potrebujú od od bohatých predovšetkým skutočnú autonómiu a oslobodenie od vykorisťovania ( napríklad odpustením dlhov ), kontrolu nad miestnymi zahraničnými podnikmi a vyššie ceny za predaj surovín a ďalších produktov vyvážaných do bohatých krajín. Nič viac !“ (str. 142).

Kým budú existovať štruktúry globalizovaného kapitalizmu, podľa filozofa sa nenájde nijaká alternatíva uspokojivo riešiť environmentálne problémy. Práve táto existencia štruktúr globalizovaného kapitalizmu sa pred obyvateľstvom skrýva a to úplne. Nesmie sa prísť k podstate problémov v environmentálnej oblasti. Má sa ďalej zabezpečovať ochrana ekonomických štruktúr kapitalizmu spôsobom, že pozornosť obyvateľstva národných štátov sa presmeruje na proklamovanú potrebu ochrany z hľadiska bezpečnosti a zdravia. Existujú, a to iba v podmienkach globalizovanej ekonomiky, iba dve možnosti: a) možnosť pokračovať v raste a b) možnosť zastaviť rast. Zaujímavosťou je to, že každá z uvedených možnosti neprinesie uspokojivé riešenie. Filozof to vidí takto:

A. Pri možnosti rastu: Ak budú bohaté krajiny pokračovať v raste, pričom chudobné štáty vyvinú úsilie vyrovnať sa bohatým a nasmerujú svoje zdroje na trhy vyspelých krajín, vytvorí sa na našej planéte silnejší tlak na limitované zásoby potravín a prírodných zdrojov, čo vyustí do subjektívneho zvyšovania množstva toxických odpadov.

B. Pri možnosti zastaviť rast: V prípade, že bohaté krajiny zastavia rast, ich ekonomiky upadnú, to isté sa stane aj s ekonomikami chudobných štátov – zvýši sa chudoba, nastane environmentálny úpadok spätý s nárastom chudoby a klesne počet fondov určených na kontrolu napáchaných škôd na životnom prostredí (str. 144-145).

Otázkou ostáva, kto by mal narušiť existujúce štruktúry globalizovaného kapitalizmu, keďže minoritná trieda kapitalistov to nikdy neurobí. Rovnako je dôležitá otázka, prečo potrebujeme narušiť, či skôr či neskôr ekonomické štruktúry zrušiť. To záleží od toho, v akom štádiu vývoja kapitalizmu sa nachádzame a čo chceme riešiť. Jeden smer som predstavil z diela amerického filozofa Davida Schweickarta „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Túto cestu, revolučný krok, vo vyspelých kapitalistických krajinách nikto, okrem teoretikov, zatiaľ neplánuje a nepresadzuje. To v plnej miere platí aj pre podmienky Slovenskej republiky. Toto sa ešte dá pochopiť, najmä keď si uvedomíme, že na takýto program a jeho realizáciu potrebujeme ľavicovú politickú stranu s radikálnym socialistickým programom.

Aby bol zabezpečený pokojný prechod od kapitalizmu k socializmu, takáto ľavicová strana sa musí vypracovať až na takú politickú úroveň, v rámci ktorej získa na svoju stranu dostatočný počet občanov – voličov, aby sa napokon dostala k moci a mohla realizovať svoj program. Iba existencia silnej ľavicovej politickej strany s kontra-projektom, založeným na presadení ekonomickej demokracie je predpokladom toho, aby ľudia získali podnet, že je možná krajšia budúcnosť vo svete po kapitalizme a že k presadeniu politiky orientovanej na ekonomickú demokraciu sa bude vyžadovať spoločné úsilie širokých más, ktoré v tomto období ziskávajú skúsenosti vedúce k poznaniu, že zachrániť sa proti novodobému nastoleniu otroctva znamená využiť možnosť pokojnou cestou sa rozlúčiť s globalizovanou ekonomikou kapitalizmu.

To, čo v svojom diele hlása a navrhuje americký filozof, sa doslova týka všetkého obyvateľstva v národných štátoch a preto sa jednoznačne dotýka formulovania a presadzovania ozajstných politických potrieb občanov. O politických potrebách občanov, spojených s nastolením ekonomickej demokracie, nieto v politike národných štátov „demokratického“ Západu ani zmienka. Globálny kapitalizmus v súčasnosti predstavuje doživajúci systém, ktorý minoritná trieda kapitalistov chce pretrasformovať do svojej trvalej nadvlády nad ľudstvom, ktorú si chce presadiť mnohými prostriedkami modernej doby a predovšetkým tak, aby úsilie širokých más bolo nástrojmi globálnej politiky dostatočne eliminované. Samotná eliminácia sa preto výrazne dotýka aj charakteru a poslania politických strán v kapitalizme.

Každý záhradník vie, že ak chce mať dobrú úrodu zeleniny, musí splniť aj určité podmienky a v konečnom dôsledku tomu prispôsobiť aj svoje konanie. Bez kultivovanej pôdy a bez priesad a semienok to jednoducho nepôjde. To vie aj minoritná trieda kapitalistov a preto si svoju „pôdu a svoje priesady a semienka“ chráni a podporuje ich rast. Ak sa má projekt ekonomickej demokracie pripraviť a postupne realizovať, treba aby boli využité vhodné podmienky pre pokojnú a relatívne nenásilnú trasformáciu dožívajúceho systému na nový. Ako je možné využiť nové podmienky ? Na túto otázku som hľadal odpovede v diele amerického filozofa. Ten v časti – kapitole venovanej zlým stránkam kapitalizmu, kde zaradil aj problematiku demokracie a jej nedostatku, napísal túto úvodnú vetu: „Súžitie politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou bolo dlho hlavolamom teórie demokracie“ (str. 127). Z ďalších viet vyplýva, že v uvedenej citovanej vete sa skrýva hrozba. Lenže pre koho ide o hrozbu a kto sa doteraz tejto hrozby obával a stále obáva ?

Hrozba súvisela a súvisí s ohrozovaním  majetku a tým aj moci bohatých. Nemajetní nesmú mať nadmerný vplyv na postavenie majetných – bohatých a mocných ! Podľa môjho názoru táto požiadavka minoritnej triedy kapitalistov sa musela nejakým spôsobom zakamuflovať. A tak, ako tvrdí aj americký filozof, sa politická demokracia pokladá za prirodzený sprievodný znak kapitalizmu. O skutočnej demokracií podľa predstáv filozofa som sa už zmienil, rovnako ako o tom, že vo všetkých rozvinutých priemyselných spoločnostiach vo svete jestvuje dnes polyarchia. Iba si dovolím pripomenúť, že súčasťou tejto polyarchie sú aj tvrdenia o parlamentnej demokracií.

Keďže všetci žijeme v polyarchií, tak problém súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou nezaniká, ale ostáva veľmi aktuálny. Súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou – a teda postavením bohatých a mocných – má byť sústavne otvorenou témou samotnej polyarchie a v konečnom dôsledku predmetom politických programov a politického konania, rovnako ako programového vyhlásenia vlády. Minoritná trieda kapitalistov použila na vyriešenie problému súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou celkom zaujímavú fintu: stvorenie Listiny základných práv a slobôd a hodnotového zakotvenia polyarchie. Pekne je to vidieť v dokumentoch EÚ. Je to však nástroj, ktorý sa nikdy nedá použiť tak, aby samotné súžitie bolo v dostatočnej rovnováhe.

Bohatstvo a moc minoritnej triedy kapitalistov za ostatné roky narástli – najmä v čase organizovaného boja proti koronavírusu. NArastá úsilie úsilie o globálnu nadvládu nad absolútnou väčšinou ľudských spoločenstiev.  Základné ľudské práva a slobody, ktoré sa v kapitalizme aj tak vo veľkom rozsahu začali porušovať, nikdy nemajú tú možnosť , aby sa v politických programoch a politickom konaní mohli navrhovať a presadzovať reformy, ktoré určitým spôsobom obmedzia bohatstvo a moc minoritnej triedy kapitalistov. Politickí lídri zvolení vo voľbách by sa mali pokúšať o zavedenie určitých reforiem, ktoré, ako to zdôraznil americký filozof, poskytnú jemnejší a menej agresívny kapitalizmus, menej nestabilný kapitalizmus či menej bezbrehý kapitalimus.

Iba v praxi sa môže ukázať, že zamestnanci sú schopní efektívne spravovať podniky, že štát dokáže robiť expanzívnu finančnú politiku, že na kapitalistickú triedu pripadne zvýšená kontrola. Po nastolení vyššej zamestnaneckej participácie, akceptácií prerozdeľovania zisku, dani zo základných prostriedkov, zdravom obmedzení slobody investovať sa otázka súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou stane zaujímavou a môže nastať situácia vhodná na rozhodujúcu konfrontáciu. Súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou má vytvoriť podmienky k tomu, aby minoritná trieda kapitalistov nemohla svojvoľne využiť všetky jej dostupné príručné nástroje k definitívnemu rozhodnutiu ovládať triedu pracujúcich a nemajetných.

Keďže v podmienkach globálneho kapitalizmu cez systém polyarchie nie je možné dosiahnuť rovnováhu v súžití politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou, minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi zatiaľ vedú celkom úspešne svoj „triedny boj“. Do každodenného života občanov sa sa teda vracia úloha organizovať spoločné úsilie širokých más vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Lenže nie spôsobom, ako sa to organizovalo na námestí SNP v Bratislave a potom aj ďalej, keď padla vláda spätá so socializmom. Masám ľudí bola daná príležitosť len na určitý čas obsadiť verejný priestor a vykrikovať o slobode. Ostatné veci – týkajúce sa prechodu od socializmu ku kapitalizmu sa odohrávali v zákulisí, Na námestiach sa nič nerozprávalo o hospodárskej rekonštrukcií nielen východného bloku, ale ani v samotnej ČSSR.

Americký filozof už v úvode svojej knihy uviedol, že ekonómovia a politickí stratégovia, ktorí sa zaujímali o krajiny východného bloku, za významnú reformnú agendu pokladali otázky zamestnaneckej samosprávy. Vtedy bolo dôležité presvedčiť lídrov krajín východného bloku, aby zostali „normálni“ a nespoliehali sa na „grandiózne experimenty“ privatizácie, deregulácie a voľnej ruky trhu. Tak Sovietsky zväz ako aj iné krajiny pristúpili na rady suverénnych západných ekonómov a ich politické poradenstva. Ak by sa v ČSSR udiala, presadila reformná agenda mimo privatizačného procesu, deregulácie a voľného trhu, k čomu by dospel vývoj ?

Najskôr by vývoj v ČSSR dospel k zdravému socializmu, teda do štádia, o ktorom americký filozof píše ako o ekonomickej demokracií. Bola to príležitosť, ktorá sa v politickom zákulisí zámerne nevyužila, pretože sa ukázalo, že je čas všetko bohatstvo spoločnosti buď dobre speňažiť, vrátane rozkradnutia alebo sprivatizovať. Bola to príležitosť, ktorú občania nemohli z hľadiska určitej nevedomosti a aj propagandy využiť. Tí, čo mali vtedy v rukách konceptuálnu moc, nasmerovali vývoj spoločnosti od socializmu ku kapitalizmu. Začlenili sme sa do ekonomiky globálneho kapitalizmu, pretože ten jednoducho rozšíril svoje pole pôsobenia na územia bývalých socialistických krajín. O potrebe ekonomickej demokracie, spojenej s príležitosťou prechodu k zdravému socializmu nikto ani necekol.

Vždy je to tak, že hŕstka ľudí z ČSSR a zo západu mala v rukách konceptuálnu moc a teda plán, aké rozhodujúce kroky sa musia udiať, aby západný svet bol spokojný s celkovým výsledkom. V zmysle konceptuálneho plánu bolo potrebné najprv rozbiť, rozdeliť dva bratské národy – Čechov a Slovákov, aby nastúpili akúsi samostatnú cestu svojho „slobodného vývoja“. Lenže vlastná sloboda národa nesmela dlho existovať. Minoritná trieda kapitalistov začala propagovať projekt prijímanie nových členských štátov do EÚ. Bol nám určený iba jeden smer vývoja: podriadiť sa integračným projektom k západnému kapitalizmu. A týmto integračným zoskupením sa stala EÚ, o ktorej vtedy, tak ako teraz, nikto nesmel ani pípnuť, že má nacistické korene.

Krátko po nadobudnutí samostatnosti SR predložila žiadosť o členstvo v EÚ ( 27.6.1995 ). Boli vymyslené prístupové rokovania s EÚ 15 – kou a plnenie politických kritérií, stanovené Európskou radou v Kodani. V decembri 1999, až po zbavení sa Mečiara, Európska rada konštatovala, že SR plní kodanské politické kritéria a prizvala SR k rokovaniam o vstupe. Zmluva o pristúpení k Európskej únií a Záverečný akt k Zmluve o pristúpení k Európskej únií boli podpísané v Aténach dňa 16.apríla 2003. Referendum o vstupe do EÚ sa uskutočnilo až 16.-17.mája 2003. Prezident SR podpísal ratifikačnú listinu k Prístupovej zmluve k Európskej únii 26.augusta 2003. Následne boli ratifikačné listiny odovzdané ( október 2003 ) talianskej vláde. Národná rada vyslovila súhlas so Zmluvou o pristúpení k Európskej únií na svojej schôdzi 1.júla 2003.

Čo bolo zaujímavosťou v prípade uvedenej Zmluvy ? Že bola spoločnou zmluvou pre desať pristupujúcich krajín. Znamená to, že o každom členskom štáte EÚ sa nehlasovalo osobitne. Hlavný dôvod spoločnej formy zmluvy bol politický, pretože existovalo riziko zablokovania vstupu niektorých kandidátskych krajín. Dôležitý bol ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení, ktorý sa novelou Ústavy SR vo februári 2001 vymedzil v článku 7 ods. 2. Touto novelou sme sa vzdali podstatnej časti vnútroštátnej tvorby vôle na základe záujmov občanov a štátnej suverenity, pretože poslanci prijali rozhodnutie, že právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, rovnako, ako prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády SR. V skutočnosti práve celé znenie článku 7 ods. 2 malo byť pred schválením v NR SR predmetom referenda !!! Takže naši politici na čele s ústavnými činiteľmi najprv všetko dohodli a podpísali a potom, už „po funuse“, si to ešte dali formálne legalizovať občanmi v referende, aby sa bolo na koho vyhovárať. V tomto prípade išlo o veľkú politickú fintu, ktorá sa zo strany pätnástich členov EÚ podoba vypracovaniu a schválenie spoločnej – kolektívnej Zmluvy o pristúpení k Európskej únií.

Väčšina našich politických predstaviteľov sa predvádza vo vyjadreniach, že životným priestorom SR je EÚ. Tým len dosvedčujú, že našim životným osudom je zdieľať pozíciu, ktorá nám bola „demokratickým“ Západom prisúdená – byť verným služobníkom globálneho kapitalizmu a jeho inštitúcii. Výsledkom takejto vernosti a prisluhovania je postupná strata štátnej suverenity. Tomu zodpovedá aj politika vládnej moci a samotných ústavných činiteľov: v rozhodovacích procesoch sa s myšlienkou a programom vízie silného národného štátu vôbec nepočíta. Z uvedených dôvodov sa nemôžeme ani čudovať, že v podmienkach SR akýsi všeobecný odpor proti kapitalizmu ešte nie je ani v plienkach, rovnako ako záujem predstaviteľov vládnej moci zaujímať sa o naplňovanie politických potrieb občanov.

Politika vládnej moci v SR je orientovaná na riešenie dôsledkov rôznych kríz kapitalizmu a teda aj dôsledkov, ktoré vyplývajú z požiadavky nadriadenosti globálnych riadiacich procesov zo strany USA, NATO a EÚ predovšetkým. Riešenie dôsledkov je v obyčajnej ľudskej reči vládnych politikov a predstaviteľov politických strán riešením životných problémov ľudí. A to je tak všetko ! V politických procesoch, do ktorých zasahuje nadnárodná globálna politika, občan – volič nemá žiadne skutočné postavenie. Neoliberáli sa radi predvádzajú v médiách o tom, že musia bojovať proti dezinformáciám a musia ochraňovať demokraciu. V skutočnosti to sú iba nástroje politikov a ich prisluhovačov, aby bolo možné minoritnú triedu kapitalistov s ich globálnou politikou iba chrániť. O tom sa už dal dokonca počuť aj nový predseda vlády SR, ktorý sa ešte nezohrial na svojej stoličke a už nim boli predložené noty, ako musí jeho vláda bojovať proti dezinformáciám. A div sa svete, v tomto prechodnom období k vypísanému dátumu volieb do NR SR, sa veľkou prioritou odborníkov stala otázka potreby mimoriadnej niekoľko miliónovej pomoci mimovládnym organizáciám.

Ako chcú naši neoliberáli ochraňovať demokraciu, keď ju nedokázali ani presadiť, ustanoviť či dokonca povoliť ? Výkriky o potrebe ochrany demokracie sú najskôr spôsobom, ako vôbec nedovoliť, a ani náhodou, aby bola uprednostňovaná politika, ktorá môže prispieť k rozkladu základnej štruktúry a inštitúcií kapitalizmu, ktorých úlohou je pomáhať ochraňovať bohatstvo a moc minoritnej triedy kapitalistov. Voličstvo, ktoré v problematike súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou tvorí stranu politickej rovnosti v svojej absolútnej väčšine, v svojich rukách či pre seba nemá žiadne prostriedky vplyvu k tomu, aby bolo dobre informované a argumentačne vybavené. Boj vládnej moci proti dezinformáciám je v skutočnosti bojom proti tomu, aby voličstvo mohlo byť dobre informované a argumentačne vybavené. V tomto smere sa vyžaduje iba to, aby voličstvo si zvyklo na povinnosť rešpektovať vládne vyhlásenia a vyjadrenia.

K dobrej informovanosti a argumentačnej vybavenosti občanov – voličov nepomáha ani kampaň pred voľbami a to tak v prípade voľby do NR SR, voľby prezidenta SR či v prípade poslancov do Európskeho parlamentu. Dôvodom je to, že samotný štát a teda predstavitelia vládnej moci na potrebu objektívneho manažovania k vytvoreniu objektívnych podmienok pre kampaň pred voľbami, úplne rezignoval. Osobne som presvedčený, že je možné už v podmienkach kapitalizmu a teda aj samotnej polyarchie prijať také reformné opatrenia, aby občania SR – a teda voličstvo – bolo aspoň čiastočne suverénne. Keďže trieda privilegovaných sa v kapitalistickej spoločnosti nikdy sama nezruší, je treba reformnými opatreniami docieliť niečo iné: nech sa minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi čestne zapája do obhajoby svojej politiky a teda aj svojich záujmov v rámci otvoreného politického boja a nech sa umožní verejne a otvorene, slobodne diskutovať v rámci navrhnutých politických procesov a tak, aby sa voliči mohli aktívne zúčastňovať rozhodovania. Je dôležité poznamenať, že samitný politický boj sa musí organizovať v prostredí národného spoločenstva a nie v Bruseli !

Skutočným ochrancom súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou v určitej žiaducej rovnováhe má byť samotný štát, ktorého voličstvo je základom delegovanej moci. Nemôže existovať skutočná demokracia v kapitalizme, keďže tí, čo svoju moc delegujú na svojich politických zástupcov, potom nedisponujú žiadnou mocou !!! Z môjho pohľadu ochrana súžitia politickej moci s majetkovou nerovnosťou z úrovne štátnej moci – je to tá najzákladnejšia povinnosť všetkých persón, ktoré sa dali zvoliť či inštalovať do vedúcich funkcií. Ide o ústavných činiteľov, ide o poslancov NR SR, ide o členov vládneho kabinetu, ide poslancov EP, ide o všetky politické strany, ktoré sa uchádzajú o dôveru voličov.

Pre všetkých zodpovedných by malo platiť základné pravidlo pre fungovanie štátnej moci: navrhovať a rozvíjať politické konania tak, aby na základe iniciatívy mnohých subjektov a občanov bolo možné prijímať reformné opatrenia, ktoré súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou budú udržiavať v rovnováhe. Prax vládnej moci, nech ju tvorí akýkoľvek koaličný zväzok, je v tomto smere katastrofálna. Vláda, ktorá sa usiluje iba o prežitie, je presvedčená, že má iba jednú možnosť – prisluhovať minoritnej triede kapitalistov. Vládna moc bez hanby, bez odporu, bez politického svedomia prijíma z nadnárodnej úrovne všetky možné politiky, ktorých nežiaduce dôsledky sa pokúša zmierňovať a potom toto svoje prisluhovanie vydáva za riešenie každodenných problémov ľudí v regiónoch. Konkrétne sa k tomu svojmu tvrdeniu ešte vrátim v rámci príkladu, ktorý budem dokumentovať na práci politickej strany Hlas-SD.

Samotní občana či obyvateľstvo majú svojich komunálnych politikov, ich územné samosprávy sa spájajú do regionálnych združení a v rámci SR do ZMOS. Pracujúca trieda má svoje odborové zväzy a tie spolu tvoria Konfederáciu odborových zväzov. Existuje Asociácia zamestnávateľských  zväzov a záujmových združení. Vo výpočte by som mohol pokračovať, ale to úplne stačí k tomu, čo chcem tvrdiť. Ak vládna moc sa bez problémov a bez odporu pustila do realizácie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, tak volení predstavitelia, rovnako ako mnohí ďalší v rôznych združeniach, asociáciách a zväzoch neurobili nič v prospech obyvateľstva či pracujúcej triedy a ich rodinných príslušníkov. Všetci sa jednotne prispôsobili záujmom minoritnej triedy kapitalistov a teda globálne formulovaným záujmom a projektom. Rovnako teraz, v čase predvolebnom, nikto z nich ani necekne o tom, aby požadoval oficiálne vysvetlenia vládnej moci k organizovaniu boja proti koronavírusu a aby boli braní ľudia aj k právnej zodpovednosti. Politické strany, ktoré sa chcú uchádzať o dôveru občanov, vôbec túto globálnu politiku boja proti koronavírusu nenastolili – zatiaľ -na program dňa.

Proti globálnym politikám globálneho kapitalizmu na čele s privilegovanou minoritnou triedou stoja v rámci EÚ len z väčšej časti zbavené štátnej suverenity národné štáty, ktoré cez prisluhovačov z vládnej moci nevyvíjajú žiadne úsilie zvádzať potrebný politický boj s nadnárodnou mocou. Z Bruselu sa neustále ozýva volanie po zbytočnosti národných štátov, po ďalších kompetenciách. Referendum v máji 2003 bolo podľa môjho názoru určitým podvodom na občanoch, pretože bola položená otázka súhlasu s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ. Stať sa členským štátom v medzinárodnej organizácií, s tým sa nepredpokladal žiadny problém, rovnako sa nekonalo žiadne následné referendum, ako to má dopadnúť s odovzdávaním rôznych právomoci a vnútroštátnej tvorby vôle v prospech mandarínov v Bruselu. Rovnako našej vládnej moci a ani ústavným činiteľom neboli delegované od občanov žiadne právomoci konať úplne samostatne v rámci inštitúcií EÚ. Takže referendum o vstupe do EÚ svojim účelom plnilo len úlohu, ktorá vyplýva zo systému polyarchie v kapitalizme !

Ďalšie kroky každej vládnej moci neboli žiadnym náznakom splniť podmienku skutočnej demokracie – voličstvo je suverénne. K tomu si dovolím doplniť, že americký filozof sa zmienil v súvislosti s otázkou, či pôjde o nový komunizmus, o tom, že Marx a Engels nevolali po zrušení národných štátov. Naopak, naliehali, že základný zápas sa musí zviesť na území národného štátu a vyhrať ho možno iba za podmienky, že sa plne zavedie autentická demokracia (str 194).Táto poznámka je plne aktuálna aj pre každú súčasnú vládnu moc, volených zástupcov či politické strany. Zápas o presadenie dôležitých záujmov slovenského národa sa preniesol do priestorov inštitúcií EÚ či do sídla NATO, respektíve administratívy USA. Môžem uviesť ďalší príklad toho, že predstavitelia vládnej moci podliehajú rôznym vplyvom a projektom privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov a teda globálnemu kapitálu, bez problémov sa podieľajú na realizácií jeho záujmov a pritom rovnako bez hanby a svedomia udržiavajú verejnú mienku v nevedomosti a klame.

Hlavným dôvodom je to, aby občania – voliči neboli dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení, čo je základom pre chápanie politických procesov, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú v samotnej Európe a na Ukrajine. Príprava a zrealizovanie štátneho prevratu vo februári 2014, založenie vnútroštátnej vojny s humanitárnou krízou, militarizácia východného krídla Európy a príprava ukrajinskej armády na vojenský stret s RF, to boli zásadné kroky, ktoré po ôsmich rokoch viedli k vytúženému cieľu USA, NATO a EÚ: vtiahnuť RF do vojny s Ukrajinou a podriadiť ekonomické záujmy EÚ záujmom USA. Na inom mieste som uviedol, že podľa názoru amerického filozofa veľkú hospodársku krízu v minulom storočí ukončil projekt druhej svetovej vojny.

Spojené štáty túto zásadnú súvislosť- ako riešiť veľkú hospodársku krízu a posilniť svoje postavenie vo svete – pripravili a vyskúšali aj svojim projektom zvratu vývoja na Ukrajine, ktorý mal výrazne ovplyvniť dianie v RF a oslabiť jej fungovanie a pozície vo svete. USA, NATO a EÚ za každú cenu potrebovali, aby došlo k vojenskému stretu oficiálne medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny pre „demokratický“ Západ bol potom verejne deklarovanou potrebou, že celý Západ je povinný sa postaviť na ochranu Ukrajiny za jej slobodu a demokraciu. Všetci máme veriť tomu, čo v svojom najnovšom vyhlásení propagujú krajiny G 7 : a) krajiny G 7budú pokračovať v poskytovaní pomoci Ukrajine tak dlho, ako to bude potrebné, b)potvrdzuje sa záväzok postaviť sa spoločne proti nezákonnej, neodôvodnenej a nevyprovokovanej vojne Ruska proti Ukrajine, c) bol podporený program finančnej pomoci Ukrajine na následujúci rok, d) krajiny G 7 ponechajú zmrazený majetok RF, kým Moskva neuhradí škody z vojny na Ukrajine.

Poskytovanie vojenskej pomoci Ukrajine nie je o dobročinnosti, založenej na úprimnom priateľstve a pomoci blížnemu. Poskytovanie vojenskej pomoci Ukrajine zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA je podriadené prinajmenej dvom prioritám. Ukrajina pod vedením kyjevskej diktatúry ako regenta koloniálnej správy Západu sa stala nástrojom boja proti Ruskej federácií vo všetkých možných formách a spôsoboch. To je prvá priorita. Druhá priorita, o ktorej je v oficiálnych médiách pomerne ticho, sa týka invázie globálneho finančného kapitálu na Ukrajinu s cieľom prevziať ukrajinskú ekonomiku pod svoju úplnú kontrolu. Rozhodujúcu úlohu v tomto smere začala zohrávať spoločnosť BlackRock, ktorej šéfom je Larry Fink. Bolo podpísané memorandum o porozumení, ktorým sa ukrajinské ministerstvo hospodárstva a spoločnosť BlackRock dohodli na vytvorení špeciálnej platformy na prilákanie súkromného kapitálu na obnovu Ukrajiny.

Prezident Zelenskyj si myslí, že pre neho je investičná príťažlivosť Ukrajiny ako štátu (?) mimoriadne dôležitá. Čitateľ nech si domyslí, kto bude profitovať z tohto porozumenia kyjevskej diktatúry a finančného kapitálu z USA, keď v skutočnosti pôjde o úplné dokončenie privatizácie a prevzatie Ukrajiny zahraničným kapitálom. Ak k tomu pripočítame to, že západné spoločnosti sa dostali k vlastneniu miliónov poľnohospodárskej pôdy na Ukrajine, tak čo v tomto prípade môže pre ukrajinský národ znamenať propagandistické vyhlásenie o boji za slobodu a demokraciu ? Na pozadí vojny Ukrajiny a Ruskej federácie, ktorá je z ukrajinskej strany zástupnou vojnou, ide tu celkom jasne o kapitalistickú expanziu na Ukrajinu.

Zároveň ide aj o niečo iné, čo sa týka členských štátov EÚ. Švédsky denník – Nový denník – publikoval obsah tajného memoranda z januára 2022, ktoré pripravili stratégovia z American Rand Corporation ( RAND ), úzko napojenej na Pentagon a vojensko-priemyselný komplex. Dokument sa priamo týka amerických plánov ohľadne Európy: úplne zruinovať európsku ekonomiku „útokom Ruska na Ukrajinu“ a privlastniť si európske zdroje !!! A čo môžeme pozorovať u nás, v Slovenskej republike ? Naša vládna moc toto zruinovanie pokladá za svoju pozitívnu prioritu, ktorú treba všestranne podporovať a čo by malo byť aj záujmom samotných občanov. To je niečo neslýchané, ak to nechcem nazvať vlastizradné.

Plán zruinovania európskej ekonomiky vlastne predstavuje tretiu prioritu zo strany USA. Teraz je možné si už lepšie uvedomiť, že pre naplnenie uvedených priorít musí v prostredí Európy a na Ukrajine zvlášť existovať vojenské zoskupenie NATO s jeho úlohou militarizovať celý záujmový priestor a sformovať vhodné podmienky pre bezpečnosť zahraničných investícií. A čo celé roky robí naša vládna moc ? Nelegitímny štátny prevrat na Ukrajine v roku 2014 našej vládnej moci nevadil. Vôbec jej nevadilo založenie vnútroštátnej vojny spojenou s humanitárnou krízou na východe Ukrajiny. Rovnako jej nevadilo ani to, že kyjevská diktatúra nemala záujem plniť minské dohody. Nevadilo jej, že pod vedením NATO pokračovala militarizácia východného krídla Európy a príprava ukrajinskej armády na vojenský stret s RF.

Pod vedením extrémnych nacionalistov či kyjevskej diktatúry boli rozvrátené vzťahy s RF a občania Ukrajiny ruskojazyčnej orientácie sa stali pre kyjevský režim nepohodlnou a nežiaducou masou. Vládnej moci nevadilo a nevadí, že USA na čele celého západného sveta vyprovokovali RF k rozhodnutiu zahájiť na území Ukrajiny špeciálnu vojenskú operáciu s určenými cieľmi. NATO slúži minoritnej triede kapitalistov na ochranu jej kapitálu a jeho expanzie do sveta. Oficiálne sú tieto ciele kryté ochranou hodnôt západného kapitalizmu. V celom systéme transatlantického prostredia našej vládnej moci boli určené – pridelené len také úlohy, ktoré majú kapitalistickú expanziu zo strany USA len podporovať. Aj preto nový minister obrany SR jednoznačne Bruselu potvrdil vernosť Slovenskej republiky princípom transatlantizmu a teda aj to, že prioritou číslo jeden je pokračovanie podpory Ukrajiny vo vojne s Ruskou federáciou. Takže členské štáty NATO a EÚ sa majú starať o vojenskú podporu Ukrajiny, v skutočnosti kyjevskej diktatúry, aby za čas vojenského stretu s euskými ozbrojenými silami si globálny kapitál mohol rozvínuť svoju expanzívnu ekonomiku.

Z jeho strany, ako člena vládneho kabinetu odborníkov, je veľmi smiešne a až tragikomické zdôvodnenie vojenskej podpory Ukrajiny: vraj táto podpora je nutná v záujme mieru a stability v našom regióne a vo svete ! Takéto zdôvodnenie ministra obrany je ukazovateľom toho, že žiadni odborníci sa do vlády nevyberali, že je vôbec neschopný z hľadiska jeho kognitívnych schopnosti, že nemá ani páru chápať svet Európy a sveta vôbec v určitých súvislostiach, že vôbec neberie do úvahy vývoj v Európe a predovšetkým na Ukrajine od Majdanu v roku 2014 a dokonca ani to, že vojna na Ukrajine trvá od roku 2014, ako to sám priznal aj šéf NATO. A už vôbec neberie do úvahy skutočné záujmy slovenského národa, ktoré nie sú založené na podpore konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF. Minister obrany tak odprezentoval len jednú schopnosť vládnej moci a svoju vlastnú – vernosť tomu, čo je potrebné robiť pre potreby globálneho kapitálu a jeho expanzie do Európy a v smere na Ruskú federáciu.

Môžem len konštatovať, že takáto odbornosť ministra obrany je len obyčajným prisluhovačstvom pre potreby USA, NATO a EÚ a je v súlade s už spomínaným opätovným prehlásením predstaviteľov G7: všetci spoločne sa postavili proti nezákonnej, neodôvodnenej a nevyprovokovanej vojne Ruska proti Ukrajine. Ak to zhrniem, tak v prípade Ukrajiny a Ruskej federácie ide o silný prejav amerického imperializmu, ktorý vôbec nevybočil zo svojho „pochodu svetom“ po skončení druhej svetovej vojny. V súlade s postojmi amerického filozofa sa dá tvrdiť, že americké dejiny 21.storočia by za krátku dobu neboli také krvavé, kedy USA boli skutočnou demokraciou, a nie iba polyarchiou. Keby krajina bola štrukturovaná ako ekonomická demokracia, tak by sa usilovala o ústretovejšiu zahraničnú politiku než typická kapitalistická polyarchia (str.174).

Podpora amerického imperializmu sa zakladá na tom, že zdôvodnenia vládnych krokov si vyžaduje, aby politické elity svojich občanov – voličov udržiavali v nevedomosti a klamstve. A toto bude súčasťou kampane pred voľbami u viacerých politických strán. Z uvedeného rámca čiastočne vybočuje stanovisko politickej strany SMER – SD o tom, že požaduje zastaviť poskytovanie vojenskej podpory Ukrajine, v mojom poňatí kyjevskej diktatúre, čo pokladám za veľmi pozitívny krok, ktorý by občania mali využiť v tomto predvolebnom období v svojej prospech v rámci iniciatív za mier na Ukrajine a v Európe. Ako si čitateľ môže všimnúť, občan nemôže veriť nielen svojim politickým zástupcom, ale ani tzv. odborníkom, ktorí v skutočnosti boli dosadení len prezidentkou SR, aby do nadchádzajúcich volieb na jeseň 2023 mohli udržiavať v chode niektoré zásadné politiky globálneho kapitalizmu, formulované z nadnárodnej či globálnej úrovne. A otázka politickej, vojenskej a finančnej podpory Ukrajiny na čele s kyjevskou diktatúrou je pre „demokratický“ Západ teraz najdôležitejšia.

Vláda tzv. odborníkov ( či úradníkov ) už celkom jasne deklarovala svoje poslanie jednoznačnej podpore konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. Z tohto dôvodu z úrovne vládneho kabinetu ani nie je možné očakávať, že bude mať jasné predstavy o ochrane mieru a bezpečnosti v Európe a vo svete v súlade s predstavami slovenského národa. Žijeme v kapitalistickej spoločnosti západného typu a z toho dôvodu aj v celkom paradoxnej či v absurdnej existencií. Náš slovenský národ nikdy nežil a nežije ani teraz expanzívnym spôsobom vo vzťahu k iným krajinám vo svete, má všetky vlastnosti mierumilovného národa, nevyznačuje sa kapitálom na podporu bezbrehého kapitalizmu a predsa jeho politici – predstavitelia vládnej moci – v každom volebnom období v plnom zanietení pracujú na podpore unipolárneho globálneho kapitalizmu na čele s USA, na podpore NATO a EÚ v jej snahe definitívne uzákoniť na území Európy super štát s jeho predstavami šíriť po celom svete svoju politiku.

Z toho vyplýva, že pred slovenským národom stojí do budúcnosti jedna veľká výzva a priorita: ako vyjsť z tejto paradoxnej či absurdnej existencie, ako sa zbaviť neautentického bytia ? Je to otázka, ktorú si predstavitelia väčšiny politických strán uchádzajúcich sa o dôveru občanov vo voľbách, vôbec nikdy doteraz nepostavili a nie je isté, čo to dokážu v budúcnosti. Riešenia na uvedenú otázku existujú, hoci sú veľmi náročné a v rozpore s predstavami ideológie neoliberalizmu. Tieto riešenia si vyžadujú, aby v politickom konaní politických zástupcov občanov a v samotnom myslení a konaní občanov sa do výrazného popredia postupne dostala otázka nastoľovania politických potrieb občanov. To je zásadné, pretože pôjde o vyjadrovanie záujmov občanov občanmi – politický rovnými, a nie iba ich politickými zástupcami !

Bude potrebné, ani nie tak v SR, ako na samotnom Západe obmedziť tak bohatstvo ako aj moc minoritnej triedy kapitalistov. V rámci existujúceho kapitalistického systému nepotrebujeme robiť revolúciu, ale potrebujeme, aby politickí predstavitelia národných štátov mali dostatok odvahy a právomoci postaviť sa k takým potrebným reformám, ktoré nedovolia globálnemu kapitálu bojovať proti obyvateľstvu národných štátov. Predstavitelia vládnej moci môžu to dokázať len za podmienky, keď si uvedomia , že naplnením určitých politických potrieb občanov si vytvoria dostatočný silný demokratický mechanizmus, potrebný k zastaveniu nežiaducich globálnych riešení, ktoré sa k totálnemu zotročeniu obyvateľstva dobre pripravujú a cez predstaviteľov národných vlád aj postupne realizujú.

Koniec časti II.

Pokračovanie v časti III.

Dušan Hirjak