Tzv. “liberálna demokracia“ a západná spoločnosť – časť II

G.W.F. Hegel napísal: „Pravda je celok. Avšak celok je len podstata, ktorá sa dotvára vlastným vývojom. O absolútne treba povedať toľkoto: je to v podstate výsledok a až na konci je to to, čo je pravdivé.“ (Fenomenológia ducha)

Hegel je jednou z mojich filozofických autorít (zabudnite na tzv. „heglovskú dialektiku“ marxistov, tá s ním okrem mena nemá nič spoločného) a tu v podstate hovorí, že „nevieme nič predtým, ako vieme všetko“. Ak sa nad týmto tvrdením zamyslíte a aplikujete ho na dejiny 20. storočia, tak si možno s hrôzou uvedomíte, ako kedysi ja, že to, čo nám akadémia, politici a médiá predkladajú ako „pravdu“, je plné účelových dier. Mnohé roky sme počúvali a stále ešte počúvame v podstate len o zločinoch porazenej strany (najmä Nemecko, ale aj Japonsko) a priam hrdinských činoch víťaznej strany (najmä USA, VB a ZSSR). Podľa Hegla toto nemá s „pravdou“ nič spoločné a ja s ním súhlasím.

V 20. storočí bojovali proti sebe tri ideológie: Najstaršia z nich bola liberálna demokracia, na ňu potom čiastočne reagoval socializmus/komunizmus a nakoniec proti obom vystúpil fašizmus/nacizmus. Z nich sa o tzv. „liberálnej demokracii“ trestuhodne málo hovorí, a preto dnes stručne priblížim jej históriu.

******************

Výnimočná diplomacia a schopnosť agentov vytvoriť sieť kontaktov po celej Európe urobili Benátky v ich zlatom veku svetoznámymi.  Ale do konca 15. storočia rôzne geopolitické udalosti prispeli k úpadku Benátskej republiky a znížili jej vplyv: pád Konštantínopolu v roku 1453, objavenie Kapskej cesty v roku 1498 a vzostup cudzích európskych mocností.

Tieto vplyvy pomáhajú vysvetliť, prečo benátska šľachta na začiatku 16. storočia presmerovala svoje aktivity do západnej Európy a predovšetkým na Britské ostrovy.

Koncom 16. storočia sa v dome Morosini v Benátkach začala stretávať frakcia patricijov známa ako Giovani (Mladíci), podporovaná starými oligarchickými klanmi. Chceli byť pevnejší ako Vecchi (Starci), ktorých považovali za príliš zmierlivých voči autorite pápeža. Medzi Giovani patrili Paolo Sarpi, Galileo Galilei a občas aj Giordano Bruno. Diskutovali o otázkach, ako postupovať proti pápežstvu alebo ako agresívnejšie reagovať na čiastočnú okupáciu Talianska Španielskom. Giovani hľadali protiváhu pápežstvu a v tomto ohľade zvažovali Francúzsko, Anglicko, Holandsko a protestantské Nemecko. Zo stretnutí skupiny ridotto Morosini prišiel voľnomyšlienkársky nápad, ktorý viedol k 30-ročnej vojne, francúzskemu osvietenstvu, národnému romantizmu, britskému empirizmu a marxizmu – aby sme vymenovali aspoň niektoré.

Benátski oligarchovia pochopili moc a silu kresťanstva a rozhodli sa neútočiť na kresťanskú vieru priamo. Namiesto toho však konfrontovali kresťanstvo cez jeho myslenie, ktoré ešte v tom čase bolo založené na platónskom uvažovaní. Za týmto účelom zvolili aristotelovský empirický prístup, zmiešali ho s prírodným výskumom a premenili na to, čo sa teraz nejednoznačne nazýva „veda“. Medzi najvýznamnejšie benátske osobnosti zapojené do tohto projektu patrili Gasparo Contarini, Francesco Zorzi a Paolo Sarpi.

Mnoho ľudí v 21. storočí sa ani tak nečuduje, ako je možné, že britská monarchia stále v liberálno-demokratickej ére prežíva – Spojené kráľovstvo koniec koncov bolo na víťaznej strane tak v prvej, ako aj druhej svetovej vojne, teda aspoň papierovo – ale na tom, kto naozaj (a nie len formálne) Británii vládne. Je to Koruna alebo Parlament? Alebo niečo iné?

Aj keď sa zdá, že jestvuje dostatok literatúry o tom, ako sa britská monarchia vyvíjala, nie tak mnoho diel sa zaoberá skutočnosťou, že Británia má dlhú oligarchickú tradíciu. Britský politik Benjamin Disraeli z konca 19. storočia je jednou z mála výnimiek. Vo svojom politickom románe Coningsby pomáha odhaliť ideologické korene britského imperializmu a vysvetľuje, prečo sa Whigovia,  predchodcovia britských liberálov, oprávnene nazývajú Benátska strana.

Imperiálna taktika Veľkej Británie, plne v benátskom duchu, bola jednoduchá: spojiť sa s druhým protivníkom za účelom zničenia prvého. Ak by boli obaja protivníci v tomto konflikte zničení, tak o to lepšie. Dnes vieme, že jeden konkurent (Nemecko) už bol zrazený na kolená a znásilnený a druhý (Rusko) rovnakému osudu odoláva.

Tu sú korene a stručná história tzv. „liberálnej demokracie“, o ktorej činnosti v 20. storočí sa nezaslúžene mlčí.

Linky:
Korene dnešnej doby (video)
Problémy dnešnej doby (video)
Genesis of the Western Worldview (kniha; kto má kindle, tak zadarmo)