Zachová si Európa dušu?

Týždeň pred historickou schôdzkou pápeža Františka s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirilla vydalo Ministerstvo zahraničia Ruskej federácie šokujúcu správu,  že hlava katolíckej cirkvi požiadala hlavu pravoslávnej cirkvi o naliehavé stretnutie na najvyššej úrovni. Ruská pravoslávna cirkev oznámila MZRF, že ju pápež František informoval o svojich obavách, že svet stojí pred priepasťou veľkej vojny. Vychádzal z faktu, že  Turecko je v záverečných fázach na inváziu do Sýrie, po ktorej by zrejme nasledovalo vyhlásenie vojny Turecku, ku ktorej by sa neskôr pridalo NATO na čele s USA. František k tomu povedal, že „Putin je jediným človekom, s ktorým sa katolícka cirkev môže spojiť na záchranu kresťanov na Východe“ a že „ je dôležité spojiť sily s Ruskom, na záchranu kresťanstva vo všetkých regiónoch sveta, kde je kresťanstvo potlačované“.  Stretnutie oboch predstaviteľov cirkví sa uskutočnilo na Kube 12. februára 2016.

V roku 1054 došlo v Carihrade (dnešnom Istanbule) k rozkolu v cirkvi. Až dovtedy bol primát rímskeho pápeža v cirkvi všeobecne uznávaný. Od okamihu, keď v chráme Božej Múdrosti zazneli slová „nech tu súdi Boh“,  išli východná a západná cirkev svojou cestou. Keďže východní kresťania (pravoslávni) nemali spoločného patriarchu, bolo takmer nemožné, aby došlo k dialógu medzi oboma cirkvami. Neprinútila ich k tomu ani  turecká invázia do Európy, ktorá sa skončila v 17. storočí, ani dve svetové vojny. Čo teda primälo pápeža Františka a patriarchu Moskvy a celej Rusi Kirilla stretnúť sa a vydať spoločnú deklaráciu?

Nepochybne súčasná situácia kresťanov vo svete, ale aj vývoj na Starom kontinente. O návštevu Moskvy sa v minulosti veľmi usiloval sv. Ján Pavol II. Moskva však nechcela pripustiť vplyv západnej cirkvi v Rusku a návšteva sa nikdy neuskutočnila. Prečo sa pápež stretol s patriarchom Moskvy a celej Rusi a nie s patriarchom Konštantinopolským, ktorý je považovaný za akúsi neoficiálnu autoritu pravoslávnej cirkvi? Nepochybne je za tým politika Putina, ktorý sa vehementne postavil za duchovné piliere ľudskej existencie.

V deklarácii sa obzvlášť konštatuje, že „premena niektorých krajín na sekularizované spoločnosti, ktorým je cudzí každý odkaz na Boha a na jeho pravdu, predstavuje vážnu hrozbu pre náboženskú slobodu“.  Vyzývajú  k ostražitosti voči takej integrácii, ktorá by nemala rešpekt voči náboženským identitám a pritom ostáva otvorená príspevku iných náboženstiev pre našu civilizáciu. Signatári deklarácie sa veľmi jasne vymedzujú k súčasnej utečeneckej kríze, keď žiadajú „kresťanov vo východnej a západnej Európe, aby sa zjednotili na spoločné svedectvo o Kristovi a evanjeliu , aby si tak Európa zachovala svoju dušu formovanú po dve tisícročia kresťanskou tradíciou“.  František a Kirill vyjadrili znepokojenie i nad krízou  rodiny v mnohých krajinách, ľútosť nad inými formami spolunažívania, postavenými na úroveň manželstva muža a ženy posväteného biblickou tradíciou. Vyjadrili sa tiež k eutanázii i k rozvoju lekárskych praktík asistovaného plodenia.

„Nie sme konkurenti, ale bratia“, tvrdia obaja vysokí cirkevní predstavitelia a odsudzujú nečestné prostriedky navádzania veriacich k prestupu od jednej cirkvi k druhej, čo by mohla byť odpoveď na obavy Moskvy o získanie vplyvu Vatikánu na Rusko. V situácii, keď, ako povedal František „koniec je blízko“, sú akékoľvek spory nepodstatné.