Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť VIII.

V novom koncepte zodpovednosti za ochranu obyvateľstva R2P má veľký význam debata o legalite a legitimite použitia externej vojenskej sily bez súhlasu štátu, ktorý vnútroštátny vojenský konflikt s následnou humanitárnou krízou vyvolal a nemá žiadny záujem to demokratickým spôsobom riešiť. Aby nový koncept mohol účinne fungovať, tak súhlas dotknutého štátu, ako výraz jeho zvrchovanosti a suverenity, ani nie je potrebné vyžadovať. Dôvody sú minimálne dva. Prvým je to, že ochrana obyvateľstva musí dostať prioritu pred princípom medzinárodného práva. Druhý dôvod je rovnako dôležitý a súvisí so štátnym prevratom v Kyjeve počas Majdanu. V medzinárodnom práve by malo platiť, že legitímnu vládu je možné celkom jasne odlíšiť od nelegitímnej právnymi pravidlami. V prípade Ukrajiny sa malo posúdiť, či právne pravidlá odporujú tak skutočným základom legitimity ako aj skutočným citom tých občanov, ktorí by mali výsledok štátneho prevratu akceptovať.

Štátnym prevratom boli vybraní a určení noví nositelia zvrchovanej moci na Ukrajine. Títo sa rozhodli k právnym krokom, ktoré významne poškodzovali rusko jazyčné obyvateľstvo, čím bol založený protest o nezákonnosti nových nositeľov suverenity. V skutočnosti protest založený na tvrdení o nezákonnosti nebol ani možný, pretože sa neprihliadalo na potrebné právne vymedzenie vzťahov občanov a nositeľov zvrchovanosti. Výsledkom toho všetkého zmätku okolo problému legitimity a legality bolo nakoniec vyhlásenie antiteroristickej operácie proti obyvateľstvu Donbasu. Z toho vyplýva, že samotná debata o legalite a legitimite použitia externej vojenskej operácie bez súhlasu dotknutého štátu sa musí odvíjať od prvotného posúdenia, ako noví nositelia zvrchovanej moci na Ukrajine nakladali s požiadavkami legality a legitimity, keď si dovolili bez problémov vyňať civilné obyvateľstvo spod svojej povinnosti ochrany a robiť všetky potrebné opatrenia k organizovanému páchaniu závažných porušení ľudských práv.

A čo je vzhľadom k tomuto konštatovaniu najviac zarážajúce ? Že predstavitelia „demokratického“ Západu zo svojich úst nevypustili ani slovo kritiky k tomu, čo si nová kyjevská moc s otázkou legality a legitimity na území Ukrajiny počina. Najviac ma v tomto smere sklamala EÚ ako integrované medzinárodné spoločenstvo, ktoré okrem morálnych postojov a politickej vôle malo všetky potrebné prostriedky k tomu, aby v súčinnosti s Ruskou federáciou prinútili kyjevskú moc pochopiť a uznať, že skutočná štátna zvrchovanosť a suverenita je nemysliteľná bez záväzku štátu ochraňovať občanov a zodpovednosti štátu voči občanom ! Debata o otázkach legality a legitimity kyjevskej moci ( diktatúry ) sa nikdy nekonala, pretože morálna zodpovednosť a politická vôľa „demokratického“ Západu bola cielene a úmyselne orientovaná v smere, že na Ukrajine musí byť organizovaný chaos, ktorého výsledkom bude prerušenie akýchkoľvek väzieb Európy s Ruskom v prospech USA.

Ako som to už zdôrazňoval na inom mieste svojho príspevku, Spojené štáty prisúdili Ukrajine úlohu závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. Podľa výkonného riaditeľa „Inštitútu globálnych iniciatív“ z USA, udalosti na Ukrajine môžu mieriť kamkoľvek, ale v každom prípade musia viesť k rozdeleniu Rusov a Európanov. Čo je na tomto zámere Američanov v súlade s Chartou OSN či vôbec s medzinárodným právom ? Vôbec nič ! A práve preto nebolo potrebné a teda ani možné, aby „demokratický“ Západ odsúdil politiku kyjevskej moci ( diktatúry ) vo vzťahu k svojmu obyvateľstvu, otvorene a kritický posúdil otázky legality a legitimity.

Nový koncept „Zodpovednosť za ochranu“ kladie dôraz na to, že závažným zločinom je treba predchádzať. Udalosti na Majdane v roku 2014 neboli zo strany USA pripravované tak, aby sa zločinom predchádzalo ( predišlo ), ale skôr so zámerom pripraviť podmienky pre zorganizovanie štátneho prevratu, ktorým sa vytvoria podmienky k realizovaniu závažných zločinov. Kyjevská moc ( diktatúra ) si plnila úlohy práve v uvedenom duchu. Proti Kyjevskej moci malo zasiahnuť medzinárodné spoločenstvo na čele s OSN, respektíve také spoločenstvo, ako je EÚ a to v oboch prípadoch aj v súčinnosti s Ruskou federáciou ! Žiadne medzinárodné spoločenstvo nezorganizovalo politické rokovania, neprijalo vo vzťahu k Ukrajine sankcie, nedalo kyjevskú moc ( diktatúru ) k Medzinárodnému trestnému súdu a v konečnom dôsledku nepoužilo proti kyjevskej moci ani ozbrojenú silu. Práve naopak, všetky aktivity „demokratického“ Západu na čele s USA smerovali k posilneniu vojenskej moci Kyjeva, sankcie smerovali výlučne k Ruskej federácií. Ukázalo sa, že ani na pôde OSN a ani na pôde EÚ nebola ochota prijať také spoločné aktivity, ktoré by mohli účinne zabrániť hromadným a systematickým masakrom civilného obyvateľstva na Donbase zo strany kyjevskej moci ( diktatúry ) a jej vojenských či polovojenských síl.

Nová koncepcia „Zodpovednosti za ochranu“ mala v prípade Ukrajiny predstavovať sadu medzinárodnoprávnych nástrojov štátov a medzinárodného spoločenstva na ochranu práv jednotlivcov pred najzávažnejšími zločinmi podľa medzinárodného práva. Je možné konštatovať, že „demokratický“ Západ sa jednotne, ako jeden muž, vymedzil proti Ruskej federácií a s plným vedomím dovolil kyjevskej moci ( diktatúre ) vojenský udierať proti rusko jazyčnému obyvateľstvu na Donbase. Koncept „Zodpovednosť za ochranu“ počíta aj s ozbrojenou intervenciou ako použitia krajného prostriedku riešenia humanitárnej krízy. Teoretický sa predpokladá, že zásah má disponovať mandátom Rady bezpečnosti OSN. Vojenské riešenie prichádza do úvahy, keď v krajine, v tomto prípade na Ukrajine, dochádza k masovému páchaniu niektorých zo štyroch uvedených zločinov a keď je aj jasné, že zločinov sa dopúšťa samotný štát. Teoretický sa tiež predpokladá, že ozbrojený zásah má smerovať k ukončeniu páchania zločinov a k odstráneniu následkov.

Keďže zločinov na Ukrajine sa dopúšťala a dopúšťa samotná kyjevská moc, predpokladám, že je možné uznať ciele ozbrojenej intervencie, ako demilitarizácia a denacifikácia, za tie najdôležitejšie, pretože priamo súvisia s ochranou ľudských práv. V prípade Ukrajiny pre použitie ozbrojenej intervencie neostalo k dispozícií žiadne medzinárodné spoločenstvo. Na Ukrajine chápanie zločinov zo strany kyjevskej moci ( diktatúry ) má svoje špecifikum v tom, že zločiny sú namierené proti rusko jazyčnému obyvateľstvu, všetky vojenské aktivity sa dejú s výraznou pomocou „demokratického“ Západu a NATO, pretože v konečnom dôsledku predstavujú prípravu nástupného priestoru na vojnu proti Ruskej federácií. Dá sa s istotou tvrdiť, že založenie vnútroštátneho vojenského konfliktu, spojeného s vznikom humanitárnej krízy je súčasťou plánov „demokratického“ Západu dostať Ruskú federáciu na kolena až do chvíle, pokiaľ sa úplne nepodriadi jeho záujmom a potrebám, či jednoducho už dávno prijatým plánom zachovať Rusko ako surovinový prívesok.

Tretí pilier nového konceptu „Zodpovednosť za ochranu“ obyvateľstva, ktorý sa týkal prechodu subsidiárnej povinnosti na medzinárodné spoločenstvo nebolo možné realizovať v postavení sily a autority medzinárodného spoločenstva. Dalo sa už vopred očakávať, že sa nepodarí zorganizovať medzinárodné spoločenstvo pre zásah proti kyjevskej moci ( diktatúre ), pretože úplne zlyhali aj zodpovednosti spojené s prvými dvoma piliermi, ktoré som už uviedol v predchádzajúcej časti. Ozbrojený zásah, ak už bol nevyhnutný, mal smerovať k ukončeniu páchania zločinov na Ukrajine zo strany kyjevskej moci a rôznych banderovských či nacistických polovojenských jednotiek. Ako sa mohol „demokratický“ Západ zapojiť k ukončeniu páchania zločinov na Ukrajine, keď finančne, metodický, vojenský, personálne pomáhal a pomáha tej strane, ktorá zločiny páchala za dlhých osem rokov ?

Nemohol a práve o tom západná propaganda mlčí, pretože oficiálne nemôže odôvodniť, prečo sa nového konceptu „Zodpovednosti za ochranu“ obyvateľstva nemohol k iniciatívam Ruskej federácie pripojiť. Existuje úplne jasná odpoveď. Namiesto politikov „demokratického“ Západu otvorene odpovedám, že žiadne medzinárodné spoločenstvo, ktoré bolo potrebné pre ukončenie páchania zločinov na Ukrajine, nemohlo vzniknúť, pretože Západ na čele s USA zabezpečil štátny prevrat na Ukrajine, zásluhou ktorého bola sformovaná nelegitímna štátna moc a ta za výraznej podpory práve USA, NATO a EÚ zorganizovala vnútroštátny vojenský konflikt s hlbokou humanitárnou krízou. Celý zmysel Majdanu bol postavený na myšlienke rozorvať vzťahy Ukrajiny a Ruska tak, aby destabilizácia, bez ohľadu na utrpenie ukrajinského ľudu, prospela k rozorvaniu vzťahov medzi Európou a Ruskom a aby boli vytvorené podmienky pre možný rýchly vojenský nástup Západu proti Rusku. Všetko, čo sa dialo na Ukrajine za osem rokov, malo pre „demokratický“ Západ nesmierny význam, pretože cieľom zločinov, vojenských príprav, fungovania polovojenských jednotiek bolo rusko jazyčné obyvateľstvo Ukrajiny a samotné Rusko. Za osem rokov sa Spojeným štátom, NATO a EÚ podarilo viesť kyjevskú moc ( diktatúru ) tak, aby sa vojenské zložky výrazne posilnili, naučili sa potrebnej koordinácie a boli pripravené k plneniu potrebných bojových úloh na východe Ukrajiny a s prechodom na Krym.

Komu teda zostala úloha zastaviť vnútroštátny vojenský konflikt spojený s humanitárnou krízou a zlikvidovať všetky tie vojenské a polovojenské jednotky, ktoré aktívne pracovali v réžií „demokratického“ Západu ? Úlohu zvládnuť prechod subsidiárnych povinnosti na svoje plecia prevzala po dlhom váhaní a čakaní na zmeny Ruská federácia. Bolo jasné, že po ôsmich rokoch skúsenosti s ukrajinskou krízou, ktorá bola vyvolaná kvôli Rusku, že po dlhých rokoch ignorancie zo strany „demokratického“ Západu vo vzťahu k Rusku, iba samotné Rusko sa môže a má schopnosť postaviť na stranu ochrany obyvateľstva Ukrajiny, zlikvidovať a ukončiť projekt Anti – Rusko. Ciele špeciálnej vojenskej operácie – demilitarizácia a denacifikácia – ukazujú k tomu, ako Rusko chápe procesy odohrávajúce sa na Ukrajine od štátneho prevratu v roku 2014.

Ukrajina je podľa predstáv Ruska presiaknutá novým fašizmom, potomkami Banderu, nenávisťou k Rusku, prípravami na vojnu proti Rusku. V konečnom dôsledku Ukrajina má trpieť a zomierať za záujmy USA, NATO a EÚ. Pre Ruskú federáciu je skúsenosť ZSSR z obdobia pred napadnutím fašistickým Nemeckom a z Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941 – 1945 celkom jasná: v blízkosti hraníc s Ruskom nemôže existovať nástupný priestor pre jej napadnutie a čo je rovnako dôležité, so samotným fašizmom je treba bojovať do víťazného konca. Ukazuje sa, že táto skúsenosť má svoj reálny základ v samotnom postojí kyjevskej moci ( diktatúry ) a v samotných praktikách „demokratického“ Západu. Spoločne deklarujú záujem viesť vojnu až do víťazného konca zo strany Ukrajiny a preto neutíchajú výzvy na ďalšie vyzbrojovanie Ukrajiny, na poskytovanie vojenskej pomoci. Od započatia špeciálnej vojenskej operácie USA uvoľnili pre vyzbrojovanie Ukrajiny niekoľko miliárd dolárov a EÚ niekoľko miliárd eur.

Keď teda Ruská federácia predstavuje stranu, ktorá bojuje proti novodobému fašizmu, potom proti komu stojí „demokratický“ Západ s Ukrajinou a jej kyjevskou diktatúrou ? Boj proti fašizmu najskôr predstavuje túžbu po mierovom spolunažívaní. Čo však predstavuje boj Ukrajiny proti Rusku za záujmy „demokratického“ Západu ? V prvom rade najskôr to, aby špeciálna vojenská operácia Ruska na území Ukrajiny stroskotala a aby na Ukrajine ostala zachovaná kyjevská moc ( diktatúra ), ktorá novodobý fašizmus berie ako svoj politický status – zachovanie politického a vojenského vplyvu potomkov Banderu, zachovanie územia Ukrajiny ako priestoru NATO. V druhom rade boj Ukrajiny proti Rusku predstavuje ohrozenie mieru v Európe a vo svete, dôslednú prípravu Západu na 3. svetovú vojnu. V skutočnosti „demokratický“ Západ mal presvedčiť kyjevskú moc, aby kapitulovala, pretože je to jediná zmysluplná cesta k normálnej budúcnosti ukrajinského ľudu.

Prezident Ukrajiny Zelenskyj požaduje, aby „demokratický“ Západ či vôbec celý svet živil Ukrajinu zbraňami, s ktorými budú ukrajinskí vojaci, banderovci, fašisti, cudzí žoldnieri bojovať proti ruskej armáde. Tento prisluhovač Západu si vôbec neuvedomuje, že budúcnosť Ukrajiny nie je možné ponechať na pleciach nacistov a fašistov a že Ruská federácia tento fašistický front po dlhých skúsenostiach si už nemôže dovoliť akceptovať. Z hľadiska konceptu o ochrane obyvateľstva R2P špeciálna vojenská operácia je o prechode subsidiárnej povinnosti na plecia Ruskej federácie, pričom táto povinnosť sa netýka iba republík na Donbase, ale všetkých poctivých a mierumilovných ľudí na Ukrajine, ktorí chcú žiť v usporiadanej spoločnosti. Základnou podmienkou usporiadanej spoločnosti musí byť to, že iba občania Ukrajiny majú právo rozhodovať o svojich všeobecných životných podmienkach bez aktívneho zasahovania zvonku. Politika „demokratického“ Západu na čele s USA túto podmienku už dávno zrušila a dovoľuje spravovať kyjevskú moc ( diktatúru ) v smere proti životným záujmom ukrajinského ľudu a proti životným záujmom Ruskej federácie.

Ukrajinu bolo potrebné za pomoci všetkých organizovaných polovojenských štruktúr rozvrátiť a prisúdiť jej takú úlohu, aby v plnej miere podporovala záujmy tvrdého globálneho kapitalizmu, ktorý na národné záujmy neberie žiadny ohľad. Nelegitímna kyjevská moc ( diktatúra ) vytvorila na území Ukrajiny taký vnútroštátny vojenský konflikt spojený s humanitárnou krízou, ktorý zasiahol nielen oblasť Donbasu, ale celú krajinu. Je zaujímavé si všimnúť, ako sa vníma suverenita Ukrajiny po Majdane v roku 2014. Suverenita Ukrajiny založená na nedotknuteľnosti štátnej moci zo strany Ruskej federácie, bola „posilnená“ na princípe rešpektovania práva „demokratického“ Západu spravovať štátnu moc Ukrajiny v celom potrebnom rozsahu, a to aj v rámci finančných zdrojov. Takáto „rozdvojená suverenita“ potom má za následok, že sa neprihliada k tomu, že štát má ( musí mať ) záväzok ochrany svojho obyvateľstva a svoju zodpovednosť voči občanom krajiny. Právo „demokratického“ Západu spravovať štátnu moc Ukrajiny je potom viazané na povinnosť Ukrajiny a jej obyvateľstva aktívne bojovať proti Ruskej federácií. „Rozdvojená suverenita“ preto viedla k nastoleniu Koloniálnej správy Západu nad Ukrajinou !

Táto zástupná vojna je propagandistický zdôvodňovaná ako významná vojenská a finančná pomoc Ukrajine a Ukrajincom, ktorých povinnosťou je oslobodiť sa od ruskej okupácie. Rusko však nemá záujem okupovať Ukrajinu, pretože má záujem, aby Ukrajina bola prosperujúcou neutrálnou krajinou, mostom medzi Západom a Východom, čo znamená, že nemôže byť a žiť v područí „demokratického“ Západu pod vedením USA, rovnako ako v područí Ruskej federácie. „Demokratický“ Západ nechce dobrovoľne či nasilu stratiť svoje pozície na Ukrajine a preto Ukrajinci sú povinní bojovať za jeho záujmy aj do posledného vojaka či posledného náboja. Posielať peniaze a zbrane kyjevskému režimu ( diktatúre ), tak ako to v svojich nekonečných inštrukciách politikom Západu pripomína prezident Zelenskyj, to má byť gestom solidarity Západu s ukrajinskými priateľmi, medzi ktorými nacisti a fašisti majú významnú politickú a vojenskú silu. Všetci tí, ktorí už osem rokov minimálne na Donbase porušujú ľudské práva, založili vojnový konflikt, tak všetci tí sú pre politikov Západu ukrajinskými priateľmi.

Položme si otázku: Kedy sa na Ukrajine objavila téma vojnových zločinov, genocídy, porušovania ľudských práv či Rímskeho štatútu ? Ukrajinské úrady začali o týchto témach hovoriť nie v súvislosti so svojimi politickými praktikami, ale až vstupom ruských vojsk na územie Ukrajiny, pričom vo všetkom sa vina zvaľuje na samotné Rusko. Kyjevská moc ( diktatúra ) sa tak dňom 24.2.2022 sama preformatovala do role takého moderného štátu, ktorý aktívne svojou ozbrojenou silou bojuje proti genocíde, vojnovým zločinom a porušovaniu ľudských práv zo strany ruských ozbrojených síl. Toto preformatovanie kyjevskej moci do novej role je v skutočnosti iba silnou súčasťou západnej propagandy, ktorá neúnavne každý deň prináša verejnosti veľmi závažné informácie o „zverstvách“ ruskej armády. Sme tak svedkami akéhosi „zrodu morálnej zodpovednosti“ kyjevskej moci za ochranu obyvateľov Ukrajiny pred Ruskom ako agresorom.

Vpádom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny sa stal zázrak, pretože sa v propagande deklaruje, že vzniklo medzinárodné spoločenstvo, ktoré začalo vyšetrovať genocídu a vojnové zločiny ruských ozbrojených síl. Treba priznať, že vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny je pre západnú propagandu dostatočným faktom k poznaniu, kto pácha zločiny proti obyvateľstvu. Tento dostatočný fakt – realizácia špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruska – západnej propagande vyhovuje k tomu, že môže zakrývať pred verejnosťou podstatu celého konfliktu, jeho príčiny a jeho ciele. Bez poznania samotnej podstaty konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom nie je možné pochopiť, aký je zásadný rozdiel medzi západnou propagandou a ruským informačným systémom.

Západná propaganda má za úlohu zakryť podstatu politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, ktorá je orientovaná k zničeniu Ruskej federácie za pomoci takého nástroja prisluhovačov Západu, ako je Ukrajina. Ruský informačný systém nezakrýva, že ruské ozbrojené sily majú za úlohu splniť ciele demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny, čo znamená úplnú kapituláciu ( zničenie ) ukrajinskej armády a polovojenských dobrovoľníckych práporov. Zásadný význam má pritom definitívne oslobodenie Luhanskej a Doneckej republiky a ďalších dvoch oblasti, ktorých obyvateľstvo sa v referendách vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácií. Špeciálna vojenská operácia nie je zameraná na bezdôvodnú likvidáciu obyvateľstva Ukrajiny. Kyjevský režim ( diktatúra ) má preto spoločne s politikmi Západu na čele s USA bezprostredný záujem organizovať také aktivity na svojom území, ktoré budú pomáhať, ako na objednávku, vyrábať hodnoverné dokumenty o vojnových zločinoch ruských ozbrojených síl.

Bohužiaľ, takáto prax zo strany tých, ktorí sa v skutočnosti dopúšťajú zločinov, je bežnou súčasťou rôznych konfliktov vo svete. Stalo sa to napríklad v Juhoslávií či v Sýrií. Pokladám si za povinnosť pripomenúť, že v januári 2015 ukrajinský premiér Jaceňuk v nemeckej televízií ARD o. i. povedal toto: „Ukrajina a Nemecko majú spoločný osud. My všetci sa dobre pamätáme na vpád Sovietskeho zväzu na Ukrajinu a do Nemecka na jeseň 1944. To sa nesmie opakovať.“ Na prvý pohľad sa zdá, že takéto divné stanovisko premiéra Jaceňuka ukazuje, že v tomto čase vôbec nebol pri zmysloch. V skutočnosti za týmto stanoviskom sa môže skrývať aj určitý odkaz či želanie. Rok 1944 patrí do obdobia 2. svetovej vojny. Sovietsky zväz sa v boji proti fašistickému Nemecku rozhodol bojovať až do víťazného konca – bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka v Berlíne.

V boji proti fašizmu Červená armáda systematický postupovala na Západ. Premiér Jaceňuk boj proti fašizmu až do jeho bezpodmienečnej kapitulácie nazval vpádom na územie Ukrajiny či Nemecka, čo sa podľa jeho predstavy nemalo stať a čo zároveň poukazuje na jeho varovanie, že takýto vpád sa zo strany Ruska na územie Ukrajiny nemá udiať či opakovať. V stanovisku premiéra Jaceňuka sa skrýva určitá paralela. Pokiaľ ide o 2. svetovú vojnu, tak boj proti fašistickému Nemecku si nevyžadoval, aby Červená armáda postupovala až do času bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka. A pokiaľ ide o samotnú Ukrajinu po Majdane v roku 2014, tak tu sa skrýva presvedčenie, že boj proti ukrajinskému neonacizmu a fašistickým praktikám sa nesmie dostať do takého stavu vývoja, že si to bude vyžadovať vpád ( vstup ) ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny až do bezpodmienečného splnenia stanovených cieľov, čo v mojom poňatí sa spája s potrebou bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej moci.

Ako stanovisko premiéra Jaceňuka, bolo rovnako zarážajúce stanovisko – správanie sa – víťazných spojencov z 2. svetovej vojny. Víťazní spojenci zorganizovali v Normandii v júni 2019 stretnutie na počesť vylodenia sa angloamerických vojsk. A na toto stretnutie nepozvali nikoho z Ruskej federácie. Nemyslím si, že to bola iba náhoda, chvíľková zábudlivosť. Nepozvanie zástupcu Ruskej federácie má svoj pomerne jasný postoj k svetovej mocnosti, s ktorou by bolo potrebné rozvíjať slušné medzinárodné vzťahy a riešiť otázky kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete. Môžeme sa dopracovať k niekoľkým významom samotného odkazu, ktorý skupina západných mocnosti vyslala smerom k svetu či Ruskej federácií.

V prvom rade je to bezočivosť a ignorancia k samotnej Ruskej federácií a jej predstaviteľom, pretože hlavná ťarcha bojov proti fašistickému Nemecku bola na pleciach sovietskeho ľudu a jeho Červenej armády. Treba pripomenúť, že na stretnutie víťazných mocnosti bola pozvaná Angela Merkelová ako reprezentantka Nemecka, ktoré v 2. svetovej vojne bolo prinútené kapitulovať. Za nepozvaním zástupcu Ruskej federácie môže byť to, že „demokratický“ Západ v skutočnosti vôbec nebol nadšený z toho, že fašizmus bol vo vojenskom strete porazený, pretože mal v skutočnosti splniť ciele, ktoré súviseli s porážkou ZSSR a zotročením východných národov v mene kapitalizmu. Táto moja hypotéza k význame odkazu nestojí na žiadnych „hlinených nohách“, ale vyplýva z podstaty samotného kapitalistického zriadenia a jeho ekonomického systému.

Fašistická diktatúra vznikla v lone kapitalistickej spoločnosti, kapitalistického zriadenia a nastolenie nacistickej diktatúry sa nemohlo udiať bez účasti finančných a priemyselných dravcov Nemecka, ktorí svoju úlohu pochopili na základe prejavu Adolfa Hitlera dňa 27.januára 1932 v Priemyselnom klube v Dusseldorfe. Veľmi dôležité sú tieto slová Adolfa Hitlera: „Je nezmyselné budovať hospodársky život na produktivite, hodnote osobnosti a teda praktický na autorite osobnosti, a súčasne v politike odmietať autoritu osobnosti a na jej miesto stávať zákon veľkých čísel, demokraciu…No analógiou politickej demokracie v ekonomickej oblasti je komunizmus.“

Ukrajinský neonacizmus a fašistické praktiky boli do politiky kyjevskej moci inštalované štátnym prevratom – Majdanom. V roku 2014 a to pod priamym dozorom a vedením „demokratického“ Západu na čele s USA. Bez znovuzrodenia fašizmu na Ukrajine by nebolo možné pod vedením Západu organizovať vojensko-politický nástup proti Ruskej federácií. A okrem Západu na tomto nástupe majú svoj veľký podiel vojenské a polovojenské sily pripravované na boj vojenským personálom NATO. Nacizmus a fašistické praktiky n Ukrajine sa stali realitou, proti ktorej nikto z „demokratického“ Západu neprotestoval a neprotestuje. Dôvodom takéhoto politického správania sa Západu je práve to, že nacizmus a fašistické praktiky na strane kyjevskej moci sú základom nástupu proti Ruskej federácií. Ukrajinský neonacizmus a fašistické praktiky globálny kapitalizmus potrebuje k naplneniu svojich cieľov, súvisiacich s osudom Ruska.

Potomkovia Banderu, ktorí v roku 2014 vykonali štátny prevrat a zvrhli legitímnu vládu Ukrajiny, najprv obsadili Kyjev a potom aj celú krajinu. Za osem rokov sa bolo možné presvedčiť, že ukrajinský nacionalizmus a fašistické praktiky sa nedajú vykoreniť žiadnou diplomaciou, respektíve čakaním na samo rozpad vojenských a polovojenských síl. Takže to, čo sa deje po vstupe ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny, sa môže chápať ako pokračovanie Veľkej vlasteneckej vojny z rokov 1941 – 1945, pretože je potrebné použitím ozbrojených síl neonacizmus a fašistické praktiky na Ukrajine poraziť. Nový nacizmus a nový fašizmus na Ukrajine – to sú také neproduktívne sily, ktoré nevedia a nemôžu obyvateľstvu Ukrajiny garantovať žiadnu rozumnú a ľudskú budúcnosť. Osem rokov ich politickej a vojenskej praxe na Ukrajine to v plnej miere dosvedčuje. Nemôžu byť preto pochybnosti o tom, že Ukrajina zo seba urobila Anti – Rusko, pešiakov pre „demokratický“ Západ na čele s USA. Naproti tomu samotná Ruská federácia začala po rokoch vlastných skúsenosti hrať svoju hru na záchranu svojej krajiny a na záchranu aj samotnej Ukrajiny. Zdá sa teda, že toto je možné dosiahnuť iba vtedy, ak sa za pomoci špeciálnej vojenskej operácie podarí boj proti fašizmu vyhrať.

Rozvrátiť vzťahy medzi Európou a Ruskom je politika politikov „demokratického“ Západu, ktoré sa vedomé dali pod poručníctvo USA. Takáto politika nemá nič spoločného s Chartou OSN či medzinárodným právom. V západnej propagande sa verejnosť nič nedozvie o politike rozvrátenia vzťahov medzi Európou a Ruskom. Najmä nie pravdu. Preto je propaganda orientovaná v smere, že Rusku treba za každú cenu a vo všetkom škodiť, pretože predstavuje pre Európu a svet veľkú hrozbu. To je názor politikov „demokratického“ Západu a kyjevskej moci ( diktatúry ). Západná propaganda celú svoju pozornosť rýchlo preorientovala na Ukrajinu, kde vraj pod „ruskou čižmou“ trpí obyčajný ľud. Západná propaganda neprezradí na svojich skrytých mecenášov, že štátnym prevratom nová kyjevská moc ( diktatúra ) zabezpečila, aby sa Ukrajina postavila proti Rusku, bola politickým a vojenským nástrojom v rukách USA, NATO a EÚ. Toto sa zo strany západnej propagandy dá síce zatajovať, nepripomínať, nezdôrazňovať a nevyvádzať z toho jasné závery, ale samotná pravda sa nedá ničím a nikým vyvrátiť.

V západnej propagande sa neprihliada na niečo také, ako je nový nacizmus a nový fašizmus na Ukrajine. Verejnosti na „demokratickom“ Západe sa sústavne a cieľavedomé vtĺka do jeho vedomia, že Ukrajinci bojujú za svoju slobodu a svoju budúcnosť. Nikoho pritom v mediálnej sfére a v sfére politických elít nezaujíma, že nástrojmi nového nacizmu a nového fašizmu sa žiadna sloboda národa nedá dosiahnuť !!! Nikto z mediálnej sféry a z politických elít Západu verejnosti nemôže a nechce vysvetliť, že podporou vojenského boja Ukrajiny proti Rusku sa má dosiahnuť iba to, aby politicko-spoločenský vývoj na Ukrajine natrvalo ostal v réžií USA, NATO a EÚ. Nikto zo všetkých tých, ktorí organizujú západnú propagandu, sa nemôže verejnosti zdôveriť s tým, že politický režim Ukrajiny, poskladaný z nacistických a fašistických praktík a z trvalého zasahovania do politických, ekonomických, sociálnych a spoločenských procesov zo strany USA, NATO a EÚ, znamená iba jedno: veľkú bezpečnostnú hrozbu proti Rusku, posilňovanie príprav na vojnu a zničenie Ruska, rovnako ako veľkú bezpečnostnú hrozbu pre samotné obyvateľstvo členských štátov EÚ a NATO.

Čo by sa asi v súčasnosti či v blízkej budúcnosti stalo, aby by sa špeciálna vojenská operácia zo strany Ruskej federácie nezačala ? Všetko, čo by sa stalo, sa nedá presne predpovedať, ale niektoré kroky kyjevskej moci ( diktatúry ) a procesy, ktoré by sa spustili, je možné si jasne predstaviť. Predovšetkým:

a) bola by zahájená vojenská operácia vojenských síl Ukrajiny a Národnej gardy za definitívnu likvidáciu obyvateľstva oboch republík na Donbase,

b) v zmysle dekrétu prezidenta Zelenského by boli dokončené prípravy na znovudobytie Krymu vojenskými prostriedkami,

c) kyjevská moc / diktatúra ) bude ďalej plniť svoje úlohy v réžií USA, NATO a EÚ,

d) bude sa ďalej pokračovať vo výstavbe vojenských základné NATO a v príprave vojenských a polovojenských síl Ukrajiny zo strany NATO,

e) kyjevská moc ( diktatúra ) bude ďalej pokračovať v svojej nepriateľskej politike proti Ruskej federácií,

f) skutočná politická moc na Ukrajine ostane v rukách nacistov a fašistov,

g) súhrnne sa postupne vytvoria na území Ukrajiny dobre predpoklady pre 3. svetovú vojnu, spoľahlivý mier sa nepodarí z pozícií samotného Ruska udržať a zabezpečiť,

h) „demokratický“ Západ bude stále prijímať proti Ruskej federácií sankcie, bude Rusko vo všetkom ignorovať.

Teraz urobme určité porovnanie. Uviedol som, čo by sa asi na Ukrajine stalo ( pokračovalo ), ak by sa špeciálna vojenská operácia zo strany Ruska nezačala. V tomto období už vieme, že ruská armáda vstúpila na územie Ukrajiny a realizuje stanovené ciele špeciálnej vojenskej operácie. V určitom zmysle je to vojna medzi bratskými národmi. Ozbrojený boj každá stranu vedie z iných dôvodov a v prospech buď cudzích záujmov alebo v prospech vlastných národných záujmov. Na skoré ukončenie vojny na Ukrajine existujú rôzne názory. Ak zoberieme do úvahy názor Vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku Borella, tak vojnu je potrebné vyhrať na bojisku a, samozrejme, v prospech Ukrajincov.

Názory iných sa koncentrujú okolo záujmu vojnu na Ukrajine čo najskôr ukončiť a k tomu dôležitým nástrojom je diplomacia a podpísanie mierovej zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Lenže podpísanie mierovej zmluvy je za situácie špeciálnej vojenskej operácie a jej cieľov určitým nezmyslom, ktorý zavádza, pretože výsledkom denacifikácie a demilitarizácie má byť podpísanie bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej moci ( diktatúry ). A samotná bezpodmienečná kapitulácia nebude znamenať koniec existencie Ukrajiny, ale príležitosť pre nový začiatok. Paralelu môže čitateľ nájsť na príklade samotného Nemecka a jeho kapitulácie. A môže existovať aj ďalšia skupina názorov, podľa ktorých vojna je zlá, prináša utrpenie obyvateľstva Ukrajiny a preto je dôležité, aby ruské vojska z Ukrajiny odišli z vlastnej iniciatívy a bez dosiahnutia cieľov špeciálnej vojenskej operácie.

Treba si uvedomiť, že viesť vojnu za finančnej a vojenskej pomoci „demokratického“ Západu až do víťazného konca Ukrajincov nad ruskou armádou predstavuje veľmi nezodpovedné rozhodnutie, ktoré sa ťažko môže zrealizovať. Rovnako si treba uvedomiť, že ukončiť vojnu podpisom mierovej zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou, je možné iba aktom bezpodmienečnej kapitulácie terajšej kyjevskej moci s definitívnou porážkou nacistov a fašistov vo všetkých možných pozíciach a ozbrojených síl Ukrajiny. Vieme si predstaviť, že kyjevská moc z vlastnej vôle akt bezpodmienečnej kapitulácie podpíše ? A vieme si predstaviť, že uprostred realizácie špeciálnej vojenskej operácie Rusko z ničoho nič vojenské aktivity zastaví a ruské vojska odídu z územia Ukrajiny ? Musím postaviť ďalšiu otázku, pretože neverím v takéto náhodné „mierové riešenie“ situácie na Ukrajine, pretože dôležitým bude vnímanie dôsledkov pre Ukrajinu a samotné Rusko.

Čo sa stane, ak špeciálna vojenská operácia bude z ničoho nič jednostranne ukončená a ruské vojska odídu z územia Ukrajiny ? Odpoveď je veľmi dôležitá, pretože nám umožní vykonať určité porovnanie súvisiace s našou predstavou, ako budú vyzerať niektoré kroky kyjevskej moci a procesy, ktoré bude mať možnosť bez prekážok spustiť. Z môjho pohľadu odpoveď je veľmi jasná. Ak ruské vojska náhle odídu z územia Ukrajiny, budú pokračovať všetky tie kroky a procesy kyjevskej moci ( diktatúry ), ktoré som uviedol vyššie pod písmenami a) až h), keď bolo treba hľadať odpoveď k tomu, čo by sa stalo, ak by sa špeciálna vojenská operácia zo strany Ruska nezačala. Čo z toho vyplýva ? Náhly odchod ruských vojsk z územia Ukrajiny neprispeje k vytvoreniu mierových podmienok pre život obyvateľstva Ukrajiny, ale opätovne vytvorí priestor pre prípravu Ukrajiny a NATO na novú vojnu a v oveľa horšom scenári.

Táto súčasná špeciálna vojenská operácia je o demilitarizácií a denacifikácií Ukrajiny, ktorých splnenie by malo byť potvrdené aktom bezpodmienečnej kapitulácie, ktorý sa stane základom pre obnovu Ukrajiny pod kontrolou Ruskej federácie. Ak Ukrajina, zastúpená kyjevským režimom, súhlasila, že sa postaví proti Rusku a bude účinným nástrojom v rukách USA a EÚ, tak splnením cieľov špeciálnej vojenskej operácie sa Ukrajina má preorientovať naspäť na slobodný a demokratický štát, ktorý bude prosperujúcou neutrálnou krajinou v ruskom civilizačnom rozmere. Špeciálnou vojenskou operáciou sa má vyriešiť, aby na Ukrajine skončil doterajší kyjevský režim a s ním aby skončila politika použivať Ukrajinu ako nástroj proti Rusku. Obnova Ukrajiny pod kontrolou Ruskej federácie, rovnako aj pod kontrolou OSN, to je to, čo má odstrániť vnútroštátny vojenský konflikt na Ukrajine, zničiť moc nacistov, privodiť koniec fašistickým praktikám, umožniť dodržiavanie ľudských práv a slobôd, rozvíjať priateľské vzťahy s Ruskom, mať takú neutrálnu pozíciu, ktorá bude prispievať k obnove princípu nedeliteľnej kolektívnej bezpečnosti a mieru v Európe a vo svete.

Takéto ciele obnovy Ukrajiny žiadna súčasná kyjevská moc ( diktatúra ) nemôže plniť a zabezpečiť, pretože je zásadne orientovaná ku konfrontačnej politike s Ruskom, pretože už dávno obetovala v prospech „demokratického“ Západu svoje skutočné národné záujmy. Skutočnú obnovu či obrodenie Ukrajiny môže pomôcť zabezpečiť len Ruská federácia. Okamžité nastolenie „mierových“ podmienok na Ukrajine, a teda zastavenie špeciálnej vojenskej operácie, bude znamenať záchranu nacizmu a fašistických praktík na Ukrajine. Skutočné podmienky pre mierový život tak obyvateľstvu Ukrajiny ako aj Ruskej federácie nemôžu byť vytvorené tým, že ruské vojska odídu z územia Ukrajiny, ale iba tým, že kyjevská moc ( diktatúra ) podpíše bezpodmienečnú kapituláciu.

Predstavme si, že v rámci 2. svetovej vojny sa ZSSR rozhodne vyhnať nacistov iba za hranice svojho územia a potom to nechá všetko na vôľu samotných nacistov. Červená armáda by sa vrátila do svojich kasárni a spoločne s obyvateľstvom by oslavovala mier, ktorí ( ne ) dosiahli. Ozaj by všetci mali radosť z takéhoto víťazstva nad nacistickým Nemeckom, ktoré by v skutočnosti nebolo zlikvidované, ale iba vytlačené z určitého územia ? Historická skúsenosť ZSSR z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny sa tak spája so zaujímavým názorom, že ak sa v terajšej dobe prestane s vykonávaním špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny, je možné predpokladať, že dôjde ( skôr či neskôr ) k ďalšej vojne, možno viacej zničujúcej. Je to hypotéza, ktorá je založená na doterajších skúsenostiach z politiky kyjevského režimu ( diktatúry ) a z politiky „demokratického“ Západu na čele s USA a NATO, pričom netreba zabúdať , že ide o obdobie ôsmich rokov. Za toto obdobie ( od roku 2014 ) sa moc kyjevského režimu ( diktatúry ) posilnila, rovnako ako vplyv a moc USA, NATO a EÚ, rovnako ako schopnosti, sily a prostriedky ozbrojených síl Ukrajiny a polovojenských jednotiek.

Za osem rokov sa žiadne očakávania Ruskej federácie nenaplnili, pričom hrozby vojenského konfliktu podstatne vzrástli, Ukrajina vzorne plní úlohy, ktoré súvisia s plánmi Západu úplne izolovať Rusku federáciu, zničiť jej hospodársku a vojenskú silu, potláčať do úzadia národné záujmy. Treba chápať, že dôvodom týchto plánov nie je samotná špeciálna vojenská operácia Ruska na území Ukrajiny, pretože začiatok realizácie plánov globálneho kapitalizmu je zhodný so štátnym prevratom v roku 2014. Samotná špeciálna vojenská operácia zo strany ruských ozbrojených síl iba pomohla zintenzívniť boj „demokratického“ Západu proti Rusku a poskytovať Ukrajine finančnú a vojenskú pomoc v záujme víťazstva Ukrajiny nad Ruskom. Lebo len víťazstvo Ukrajiny alebo dobrovoľný odchod ruských vojenských síl z územia Ukrajiny vytvoria podmienky, aby sa USA, NATO ešte pevnejšie etablovali pri hraniciach s Ruskom.

Kde treba hľadať pramene ( žriedla ) toho, čo sa odohráva na Ukrajine už osem rokov a čo súvisí s terajšou vojenskou operáciou ruských vojenských síl na Ukrajine ? Obrazne naznačené, treba nám pomenovať prameň, z ktorého vyrastá STROM ZLA, vyteká mohutný príval vody, ktorý búra všetko živé a potrebné, aby sa napokon rozlial po priestore a svojim novým nánosom vytvoril nové podmienky pre ešte silnejšiu existenciu na úkor absolútnej väčšiny. Tento prameň sa dá jednoducho pomenovať ako existujúci ekonomický systém kapitalizmu, z ktorého vyrastá bohatstvo, moc, sila a predsavzatia minoritnej triedy kapitalistov a jej prisluhovačov. Tento ekonomický systém v procese globalizácie a minoritná trieda kapitalistov nereflektuje nič z božích zákonov a teda ani samotný zákon miery. Túžba po nekonečnom raste bohatstva a moci minoritnej triedy kapitalistov sa odzrkadľuje v moci globálneho kapitálu, ktorý proces globalizácie poháňa do extrémnych pozícií.

Táto extrémna pozícia nadobudla na „demokratickom“ Západe podobu a povahu unipolárnej globalizácie transatlantického spoločenstva na čele s USA. Výsledkom politickej praxe globálnych metód je aj ukrajinská kríza a prebiehajúca špeciálna vojenská operácia na území Ukrajiny. O tom, aké miesto bolo „pridelené“ Ukrajine a jej obyvateľstvu zo strany USA kvôli zachovaniu svetovládnych ambícií a teda unipolárnej globalizácie, som sa dostatočne konkrétne zmienil už v svojom príspevku s názvom „Otvorene a tvrdo o politike USA u úst Američana…“ Zvaľovať všetku vinu, špinu a všetko zlo na Rusku federáciu je iba prejav západnej propagandy, ktorá otvorene a na rovinu o niektorých zásadných aspektoch politiky a politikov „demokratického“ Západu nebude písať. Samotná Ruska federácia totiž zásadne nebola a ani nie je žiadnym aktérom posilňovania unipolárnej globalizácie. Rusko patrí do tej časti sveta, pre ktorý platí iný model vzťahov suverénnych štátov, založený na princípoch medzinárodného práva a vzťahoch vzájomne výhodnej spolupráce a pomoci. Pre Ruskú federáciu je dôležitý multipolárny svet, v ktorom aj samotná Ukrajina mohla mať svoje významné miesto a úlohu.

Namiesto toho Ukrajina radšej prijala úlohu, že sa postaví proti Ruskej federácií, bude nástrojom v rukách USA, NATO a EÚ. A čo je v tejto jej novej úlohe tragické ? Ukrajina ako sluha unipolárnej globalizácie a teda sluha minoritnej triedy kapitalistov nemá v systéme unipolárnej globalizácie prisúdené žiadne významné postavenie a nečaká ju žiadna svetlá budúcnosť, pretože duch a sebavedomie národa boli úplne zničené. Priateľské a bratské vzťahy s Ruskom a hrdosť na svoje schopnosti a úspechy, Ukrajina pod vedením kyjevskej moci ( diktatúry ) vymenila za pochybné „bratstvo“ s „demokratickým“ Západom, ktorému na skutočnom osude ukrajinského národa vôbec nezáleží. Prioritou „bratstva“ Ukrajiny s „demokratickým“ Západom je ochota Ukrajiny a jej schopnosť obetovať svoje životy a životné sily v prospech globálneho kapitálu a jeho unipolárnej pozícií. „Bratia“ zo Západu teda pre „záchranu“ ukrajinského národa posielajú iba zbrane, aby sa tento ťažko skúšaný národ mohol úspešne – až do posledného bojovníka – brániť ruskej vojenskej špeciálnej operácií.

Ak taliansky premiér Mário Draghi prezradil, že nemôže povedať Ukrajincom, aby sa vzdali, prijali otroctvo a podriadili sa ( Rusku, poznámka D. H. ), tak celú európsku a svetovú verejnosť zavádza. Prečo ? Pretože akt vzdania sa Ukrajiny Ruskej federácií jednoznačne spája s ozajstným otroctvom a teda úplným podriadením sa jej sile a moci. Z globálneho hľadiska je celkom evidentné, že štátnym prevratom v roku 2014 sa Ukrajina úplne vzdala priateľskej spolupráce s Ruskom v prospech záujmov USA, NATO a EÚ. Iba toto vzdanie sa záujmom „demokratického“ Západu uvrhlo celú krajinu do skutočne otrockého postavenia, v ktorom sa prioritou kyjevskej moci, USA, NATO a EÚ stali otázky militarizácie krajiny a vnútroštátneho vojenského konfliktu spojeného s humanitárnou krízou, korupciou, fašistickými praktikami. Toto postavenie Ukrajiny – ako otroka Západu – a teda unipolárnej globalizácie – sa Rusko rozhodlo ukončiť zahájením špeciálnej vojenskej operácie.

Koniec časti VIII.

Pokračovanie v časti IX.

Dušan Hirjak