Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť VII.

Na základe rôznych súvislosti, ktoré som uviedol v predchádzajúcich častiach svojho príspevku, je možné ľahšie dospieť k záveru, že vojna na Ukrajine môže byť chápaná aj tak, že je vynútenou reakciou Ruska. Dlhoročné organizovanie štvania „demokratického“ Západu proti Rusku a prezidentovi Putinovi prinieslo svoje ovocie. Čitateľ sa pritom nesmie dať zmiasť samotnou propagandou „demokratického“ Západu, ktorá je verejne orientovaná proti špeciálnej vojenskej operácií na území Ukrajiny. Nikto zo strany „demokratického“ Západu sa otvorene neprizná, že existujú obavy z toho, čo sa ďalej udeje na Ukrajine. Ak špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine dosiahne svoje predpokladané výsledky v oblasti demilitarizácie a denacifikácie, tak potom to bude znamenať, že USA a NATO stratia Ukrajinu ako svoj nástupný priestor na Rusko a môže byť nastolený taký politický režim, ktorý vráti Ukrajinu do lona ruského sveta, respektíve civilizácie.

Toto asi najviac trápi politikov „demokratického“ Západu na čele s USA, pretože všetci svorne pôsobia v jednom smere: tvrdo sa postaviť proti ruskej armáde a bojovať za svoje poňatie slobody. Prezident Ukrajiny, ako sluha USA, je zrejme rozhodnutý za slobodu v mene záujmov Západu a Koloniálnej správy nad Ukrajinou priniesť čo najväčšie obete. A k tomuto boju do posledného ukrajinského vojaka či cudzieho žoldniera potrebuje politickú, finančnú a vojenskú podporu USA, NATO a EÚ. „Demokratický“ Západ na čele s USA nebude presviedčať prezidenta Ukrajiny, aby Ukrajina pred Ruskom kapitulovala a aby sa tak dostala pod kontrolu Ruskej federácie. Podľa západnej propagandy Ukrajina je suverénny štát a preto sa musí tvrdo brániť proti vpádu ruských ozbrojených síl.

Ťažko môžem súhlasiť s tým, že Ukrajina sa stala po Majdane v roku 2014 suverénnym štátom. Ukrajina nemá nič zo skutočného suverénneho štátu, pretože kyjevská moc slúži záujmom USA, NATO a EÚ. Ukrajina ako štát sa preformatovala na akési Anti-Rusko, na tvrdé „baranidlo“ proti Rusku. Kyjevský režim v skutočnosti neplní žiadne potrebné funkcie pre zabezpečenie dôstojného života obyvateľstva Ukrajiny a preto celú krajinu dostal do tragickej situácie. Za stratu skutočnej štátnej suverenity, za vernosť Ukrajiny západnej hodnote byť Anti-Ruskom, EÚ v rámci svojich členských štátov organizuje „priateľskú a nezištnú“ pomoc rôznym skupinám utečencov a samotnému kyjevskému režimu. Propagandistický sa v plnej sile ukazuje veľká ľútosť Bruselu, EÚ, národných vlád členských štátov nad vpádom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny a nad ich vojnovými zločinmi, ktoré vraj páchajú na obyvateľstve a infraštruktúre Ukrajiny.

Propagandistický sa v plnej sile úplne tají pred svetovou verejnosťou to, kto a koho politika dostala samotnú Ukrajinu do tragického postavenia, kto zabezpečil, aby sa z Ukrajiny stalo Anti – Rusko, aby Ukrajina bola „baranidlom“ proti Rusku. Ruská federácia na čele s prezidentom Vladimírom Putinom to nebola. Majdanom v roku 2014 boli inštalovaní do mocenských pozícií tie sily, ktoré súhlasili, že sa postavia proti Rusku, budú nástrojom USA, NATO a EÚ, že pôjde o koniec demokracie na Ukrajine, že sa presadí do mocenských štruktúr ideológia ukrajinského nacionalizmu a že v konečnom dôsledku Európa sa vzdá spolupráce s Ruskom v prospech USA a posilnenia jeho hegemónie vo svete.

Politici „demokratického“ Západu snívajú o tom, aby ruské vojska čo najskôr opustili Ukrajinu. Tento ich sen neexistuje kvôli tomu, že majú v láske občanov Ukrajiny a želajú im pevný mier a šťastnú budúcnosť, ale preto, že potrebujú, aby Ukrajina ostala v doterajšom politickom režime – Koloniálnej správe Západu, nastolenej štátnym prevratom v roku 2014. Potrebujú, aby sa NATO úspešne ďalej a lepšie zahniezdilo na území Ukrajiny, aby USA mali svoje funkčné základne, aby nacisti na Ukrajine mali dostatok moci, aby bolo možné ďalej a úspešne ničiť život obyvateľstva juhovýchodnej Ukrajiny, aby sa Ukrajina ďalej pripravovala na vojenský konflikt v smere do Ruska, aby Ukrajina celkovo bola vhodným nástupným priestorom pre napadnutie Ruskej federácie a teda začatie tretej svetovej vojny. Politici „demokratického“ Západu teda počítajú s tým, že Ukrajina si musí vydobyť víťazstvo a z tohto dôvodu všetky vojenské zoskupenia na strane kyjevskej moci potrebujú dostatok vojenskej bojovej techniky, dostatok vojenského materiálu a preto plnú podporu k vedeniu vojny za svoje oslobodenie.

Lenže možný odchod ruských vojsk z územia Ukrajiny nebude predstavovať žiadne jej oslobodenie, pretože budú organizované nové boje a nové prenasledovanie Rusov. V prípade odchodu ruských vojsk vlna nacionalizmu na Ukrajine vzbĺkne s novou silou a intenzitou. Skutočne slobodná Ukrajina existovala pred Majdanom v roku 2014 a teda iba dovtedy, pokiaľ „demokratický“ Západ nemal možnosť na ruskú zem „nainštalovať“ svoje zdeformované hodnotové poňatie sveta, ktoré pošliapava aj samotnú Chartu OSN. Majdanom v roku 2014 sa skončila demokracia pre občanov Ukrajiny a z Ukrajiny – bratského a priateľského štátu Ruskej federácie – sa razom stalo nepriateľské územie, na ktorom ideály demokracie, humanizmu, morálky, súcitu, spolupatričnosti neplatia a zabíjanie nepriateľov Ukrajiny je oficiálnou politikou. Znovuobjavenie sa nacizmu a fašizmu na Ukrajine predstavuje pre „demokratický“ Západ tu najpotrebnejšiu politickú pozíciu, ktorá je charakteristická pre globálny kapitalizmus, ak sa ten potrebuje presadiť vo svete za každú cenu.

Občanov Ukrajiny sa za obdobie od Majdanu v roku 2014 nikto z kyjevskej moci nedotazoval, či si prajú žiť s Ruskou federáciou v bratskom a priateľskom vzťahu alebo v nepriateľstve. Takéto referendum sa za súčasnej politickej situácie na Ukrajine nikdy nepripraví a nezrealizuje. „Demokratický“ Západ o žiadne priateľstvo a spoluprácu Ukrajiny s Ruskou federáciou nestojí. Ale v skutočnosti na tom nie sú lepšie ani členské krajiny EÚ či NATO. Vieme si vôbec predstaviť, že v mnohých členských štátoch EÚ a NATO by sa uskutočnili referenda, v ktorých občania dostanú možnosť odpovedať na otázku, či si prajú, aby ich vládna moc uzatvorila s Ruskou federáciou zmluvu o priateľstve a spolupráci ? Osobne si viem predstaviť, že občania by s takou zmluvou súhlasili a teda boli by za priateľské a mierové vzťahy s Ruskou federáciou. Lenže politici národných vlád, ktorí už dávno nezastupujú záujmy občanov, takéto politické rozhodnutia, založené na rozhodnutí svojich voličov, nikdy neprijmú, pretože potom by sa stratil podstatný rys ich spoločnej zahraničnej politiky: posilňovanie konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou.

„Demokratický“ Západ pod vedením USA už dávno prijal rozhodnutie, že vo vzťahu k Ruskej federácií zásadné otázky spomenuté v Preambule Charty OSN nebudú platiť. Zoberme si napríklad odhodlanie uchrániť budúce generácie pred metlou vojny, mať vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov i žien i národov veľkých i malých. Je tu predsavzatie vytvoriť pomery, v ktorých možno zachovať spravodlivosť a úctu k záväzkom, vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv a iných prameňov medzinárodného práva, podporovať sociálny pokrok a zlepšovať životnú úroveň, čo znamená, že je potrebné pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia. Národy majú zjednocovať svoje sily pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, použivať medzinárodný mechanizmus na podporu hospodárskeho a sociálneho povznesenia všetkých národov. Konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou všetky uvedené otázky z Preambuly Charty OSN vôbec neberie na vedomie a potiera ich !!!

Podľa článku 1 Charty OSN je potrebné pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti robiť účinné kolektívne opatrenia. Mimoriadne dôležité je rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné opatrenie na posilnenie svetového mieru. Dlhé roky EÚ pod vedením USA praktizuje proti Ruskej federácie len samé obvinenia a samé sankcie. Nedá sa zdokumentovať žiadnym pozitívnym príkladom, že USA a členské štáty EÚ rozvíjajú, napríklad od začiatku roka 2014 s Ukrajinou a Ruskou federáciou, priateľské vzťahy a spoločne s Ukrajinou a Ruskom sa snažia o upevňovanie svetového mieru. Namiesto priateľských vzťahov „demokratického“ Západu s Ukrajinou boli nastolené vzťahy dominancie a podriadenia si tých, čo v politike majú pri spravovaní štátu zastupovať záujmy svojich občanov a nikoho iného. Aké priateľské vzťahy mal na myslí bývalý premiér Veľkej Británie, keď jasne vyhlasil, že je potrebné zničiť ruské hospodárstvo !

Ukazuje sa, že život Ukrajiny a Ruskej federácií v mieri, v priateľstve a v atmosfére dobrých susedských vzťahov nie je možný, pokiaľ o osude Ukrajiny nebudú rozhodovať iba samotní občania a pokiaľ kyjevská moc aj so svojimi vojenskými bandami bude nástrojom v rukách USA, NATO a EÚ. Na vojnových udalostiach odohrávajúcich sa na Ukrajine je jasne vidieť, čo to znamená, že nadnárodné štruktúry rôzneho charakteru zabezpečili, aby členské štáty EÚ sa úplne zriekli svojej vlastnej zahraničnej politiky v prospech Bruselu. Spomínal som, že občania členského štátu by mali dostať možnosť odhlasovať si, že chcú s Ruskou federáciou rozvíjať priateľské vzťahy. Toto by bolo možné dosiahnuť iba za podmienky, že členský štát disponuje dostatočnou štátnou suverenitou a nie je viazaný na žiadne nezmyselné príkazy a nariadenia Bruselu.

Osud obyčajných ľudí na Ukrajine, v Ruskej federácií či v členských štátoch EÚ je politikom „demokratického“ Západu ukradnutý a preto úlohou západnej propagandy je tento cynický postoj čo najlepšie zakrývať. Z tohto dôvodu sa o skutočnej podstate politiky USA, NATO a EÚ v súkromných a verejných mediálnych skupinách ani nehovorí, len sa ďalej navyšuje intenzita odporu proti Ruskej federácií a intenzita podpory kyjevskej moci, pričom sa vôbec nepracuje s otázkami, ktoré by mohli prinášať aj zaujímavé odpovede, akú to moc v skutočnosti verejnosť či občania členských štátov EÚ a NATO podporujú či majú podporovať. Život Ukrajiny a Ruskej federácie v mieri, v priateľstve a v atmosfére dobrých susedských vzťahov, rovnako ako významná spolupráca Európy s Ruskou federáciou, bude možný až vtedy, keď sa štátna moc Ukrajiny zbaví nacistických a fašistických prvkov, keď sa táto moc stane mocou s demokratickou autoritou a keď nebude nástrojom v rukách USA, NATO a EÚ, rovnako vtedy, keď sa podarí skončiť s konfrontačnou politikou „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou.

Znamená to, že vytvorenie podmienok pre takúto zásadnú zmenu v poňatí a úlohe kyjevskej moci nie je možné zrealizovať iba z iniciatívy občanov Ukrajiny, pretože s „holými rukami“ nedokážu poraziť pod vedením NATO organizované nacistické a fašistické skupiny spoločné zliate do organizovanej armády, ktorá nemá zábrany likvidovať každý odpor proti súčasnej kyjevskej moci. Zásadná zmena, potrebná k vytvoreniu životných podmienok vhodných pre priateľské spolunažívanie dvoch národov môže byť spojená iba s návratom Ukrajiny k ozajstnej štátnej suverenite a neutralite. Z toho sa dá usúdiť, že takáto zmena sa nemôže uskutočniť bez úplnej kapitulácie kyjevskej diktatúry a bez vytvorenia potrebných všeobecných podmienok života celej spoločnosti pod kontrolou Ruskej federácie a sformovania silného a aktívneho občianstva Ukrajiny. Spravodlivá, mierová a prosperujúca Ukrajina pod priamym dohľadom USA, NATO a EÚ nemôže byť nikdy skutočne nastolená, pretože bude iba rozkradnutá a zneužívaná proti Ruskej federácií.

Každý rozumný človek môže pochopiť, že bez rozhodného vplyvu a konania Ruskej federácie sa nedá zabezpečiť, aby sa život Ukrajiny a Ruskej federácie mohol vrátiť do takých všeobecných životných podmienok obyvateľstva Ukrajiny, v rámci ktorých bude možné rozvíjať dobre priateľské vzťahy dvoch bratských národov. Ukrajina iba v spolupráci s ruskou civilizáciou bude môcť byť demokratickou, prosperujúcou a zároveň neutrálnou krajinou. Ak prezident Ukrajiny Zelenskyj požaduje, aby Ukrajina bola súčasťou EÚ, tak iba zahmlieva celú perspektívu pre Ukrajinu, pretože ostať pri EÚ to v skutočnosti bude znamenať iba ostať pod poručníctvom USA, NATO a EÚ a teda pre budúcnosť Ukrajiny zachrániť kyjevskú diktatúru ako dobrý základ pre nástup proti Ruskej federácií. V skutočnosti tak Ruská federácia ako aj samotné obyvateľstvo Ukrajiny potrebujú, aby ciele demilitarizácie a denacifikácie boli spojené s úplnou a bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry.

Proti vojenskej sile kyjevskej diktatúry, podporovanej „demokratickým“ Západom, akákoľvek diplomacia zo strany Ruskej federácie nemá žiadnu šancu. Je to nepriechodné a výsledky za osem rokov vojenského ťaženia proti juhovýchodu Ukrajiny to názorne dosvedčujú. V tomto momente je dôležité, aby som sa zmienil o analýze vojenskej situácie na Ukrajine, ktorú vypracoval plukovník generálneho štátu Francúzskej armády a člen strategickej jednotky so zameraním na východnú Európu Jacques Baud. Analýza tohto pána bola uverejnená dňa 6.4.2022 na cz24. news. Dovolím si postupne uviesť, celkom voľne, jeho dôležité myšlienky z uvedenej analýzy. Najprv sa Jacques Baud stručne pozrel na korene konfliktu, pričom zdôraznil, že Rusko nebolo stranou konfliktu. Toto je veľmi dôležité, pretože v skutočnosti ide o to obyvateľstvo, ktorému hovorili, že ide o separatistov z Donbasu. Pomenovanie „separatisti“ či „nezávislí“ však nie je správne, pretože dôležité je pochopiť, čo bolo snahou dvoch samozvaných republík Donecka a Luhanska, keď boli v máji 2014 vyhlásené referenda. Tie neboli vyhlásené o nezávislosti, ale o sebaurčení či o autonómií.

Uvedené republiky sa neusilovali o odtrhnutie od Ukrajiny, ale o autonómny status, ktorý by im zaručoval používanie ruštiny ako úradného jazyka. Prvým legislatívnym aktom po Majdane bolo totiž to, že dňa 23.februára 2014 nová ukrajinská vláda zrušila zákon z roku 2012, ktorý ustanovil ruštinu ako úradný jazyk. Proti tomuto rozhodnutiu sa zo strany rusko – jazyčného obyvateľstva zdvihla silná vlna odporu. Výsledkom boli veľmi tvrdé represie proti rusko – jazyčným regiónom a viedli k militarizácie situácie. Povstalci boli vyzbrojení vďaka prebehnutiam ruský hovoriacich ukrajinských jednotiek na stranu povstalcov. Neskôr sa rady autonomistov rozrastali o tankové, delostrelecké a protilietadlové prápory. Práve toto nútilo ukrajinskú vládu, aby sa zaviazala k Minským dohodám zo septembra 2014 a z februára 2015.

Hneď po podpise dohôd zo septembra 2014 ukrajinský prezident Petro Porošenko zahájil rozsiahlu protiteroristickú operáciu ATO proti Donbasu. Ukrajinci, ktorým dôstojníci NATO zle radili, utrpeli u Ďabelcova drvivú porážku, ktorá ich donútila k podpisu Minských dohôd 2. Baud pripomína, že minské dohody nestanovovali oddelenie alebo nezávislosť republík, ale ich autonómiu v rámci Ukrajiny. Znamená to, že o statusu obidvoch republík sa malo rokovať medzi Kyjevom a zástupcami republík. Samotné Rusko systematický požadovalo plnenie minských dohôd a zároveň odmietalo zúčastňovať sa na niečom, čo bolo chápané z jeho strany ako vnútorná záležitosť Ukrajiny.

V roku 2018 bola ukrajinská armáda v žalostnom stave, pretože za štyri roky Ukrajina na Donbase stratila 2700 mužov, v armáde bola silná korupcia vojenských kádrov a u obyvateľstva Ukrajiny nemala dostatočnú podporu, čo Baud dokumentuje tým, že na prvé predvolanie sa nedostavilo do armády 70 % záložníkov, na druhé predvolanie sa nedostavilo 80 % záložníkov, na tretie predvolanie sa nedostavilo 90 % záložníkov a na štvrté predvolanie sa nedostavilo 95% záložníkov. Na prelome októbra a novembra 2017 sa nedostavilo na vojenskú kampaň až 70 % brancov. A k tomu je potrebné pripočítať samovraždy a dezercie, ktoré predstavujú asi 30 % pracovnej sily v oblasti ATO. Nedostatok vojakov sa ukrajinská vláda rozhodla riešiť na spôsob polovojenských milícií, ktoré tvoria predovšetkým zahraničné žoldnieri. Polovojenské milície ( t. z. dobrovoľnícke prápory ) majú okolo 102,- tisíc mužov a tvoria okolo 40% ukrajinských síl.

Uvedené polovojenské milície vyzbrojujú, financujú a cvičia Spojené štáty, Veľká Británia, Kanada a Francúzsko. Západné krajiny tak jednoznačne vytvorili a podporili ukrajinské krajne pravicové milície, ktoré pôsobia na Donbase od roku 2014. Podľa Bauda sa tieto milície skladajú z fanatických a brutálnych jedincov. Za najznámejší z nich pokladá pluk Azov, ktorého znak pripomína 2. tankovú divíziu SS Das Reich, ktorá je na Ukrajine uctievaná za oslobodenie Charkova v roku 1943 od Sovietskej armády. Západ teda podporuje a naďalej vyzbrojuje milície, ktoré sa od roku 2014 dopustili mnoho zločinov proti civilnému obyvateľstvu: znásilňovanie, mučenie, masaker. Je zaujímavé, že proti Ukrajine, ktorá od roku 2014 masakruje svoje obyvateľstvo, „demokratický“ Západ žiadne sankcie neprijal a plne je na strane kyjevskej diktatúry.

Je dôležité si uvedomiť, čo sa odohralo v roku 2021 na Ukrajine. 24.marca 2021 prezident Zelenskyj vydal dekrét o znovu dobytí Krymu a na základe toho zahájil rozmiestňovanie vojenských síl na juhu krajiny. Súčasne bolo zrealizovaných niekoľko cvičení NATO medzi Čiernym a Baltským morom. Cvičenie bolo doprevádzané výrazným počtu prieskumných letov pozdĺž ruských hraníc. Ďalej je potrebné si všimnúť, že Ukrajina v rozpore s minskými dohodami realizovala na Donbase letecké operácie za použitia bezpilotných lietadiel. Od 16.septembra 2021 dramatický zosilnelo delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu, na čo média a ani samotný „demokratický“ Západ vôbec nereagovali. Podľa Bauda sa v skutočnosti zdá, že Západ nereagoval na masaker obyvateľov Donbasu, pretože predpokladal, že to musí vyvolať ruskú intervenciu. Prezident USA Joe Biden už 16. februára 2022 vedel, že Ukrajinci začali ostreľovať civilné obyvateľstvo Donbasu a postavil tak prezidenta Vladimíra Putina pred ťažkú voľbu: buď obyvateľom Donbasu poskytne vojenskú pomoc alebo sa bude dívať na to, ako rusko jazyčné obyvateľstvo Donbasu je ničené zo strany Ukrajiny.

Dňa 21.februára 2022 prezident Putin vyhovel žiadosti Dumy a uznal nezávislosť oboch republík Donbasu a zároveň podpísal s nimi zmluvy o priateľstve a pomoci. Ukrajinské delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu pokračovalo a tak  obe republiky dňa 23.2.2022 požiadali Rusko o vojenskú pomoc. 24.2.2022 sa Vladimír Putin odvolal na článok 52 Charty OSN, ktorá umožňuje vzájomnú vojenskú pomoc v rámci obranného spojenectva. Vo svojej analýze plukovník Baud upozorňuje na niečo veľmi zaujímavé. Dátum vojny na Ukrajine nemožno stotožniť s dátumom vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny, t. j. s dňom 24.2.2022. Podľa neho vojna na Ukrajine sa skutočne začala 16.2.2022. O tom sa nikde nehovorí, pretože v očiach verejnosti ruská intervencia musí byť celkom jasne nezákonná !

Plukovník vo výslužbe Baud upozornil na naše západné média, ktoré propagujú romantický obraz ľudového odporu na Ukrajine. Podľa neho práve táto predstava viedla Európsku úniu k financovaniu distribúcie zbraní civilnému obyvateľstvu, čo podľa neho predstavuje trestný čin. On, ako vedúci doktríny pre udržanie mieru v OSN, sa zaoberal otázkou ochrany civilného obyvateľstva. Zistilo sa, že k násiliu na civilnom obyvateľstve dochádza v celkom špecifických situáciách, keď je veľa zbraní a žiadne veliteľské štruktúry. Nesystematickým vyzbrojovaním občanov EÚ robí z nich bojovníkov, čo má za následok, že sa stávajú potenciálnym terčom. Ruské velenie včas varovalo, že dodávky zbraní budú považované za nepriateľské ciele. EÚ tak opakuje katastrofálnu skúsenosť Tretej ríše z posledných hodín bitky o Berlín.

Podľa Bauda západní politici už osem rokov akceptujú civilné údery na Donbase, pričom nemali záujem prijať žiadne sankcie proti ukrajinskej vláde. Západní politici tak súhlasili s obetovaním medzinárodného práva svojmu cieľu oslabiť Rusko. Dramatický vývoj, ktorého sme dnes svedkami na Ukrajine, má podľa Bauda príčiny, o ktorých Západ vedel, ale odmietal ich riešiť. Tieto príčiny súviseli zo strategického hľadiska s rozšírením NATO, z politického hľadiska s odmietnutím Západu plniť Minské dohody, z operačného hľadiska na neustále a opakované útoky na civilné obyvateľstvo Donbasu. „Demokratický“ Západ na čele s USA a EÚ vytvoril podmienky pre vypuknutie konfliktu. A tak teraz súcitíme s ukrajinským ľudom a dvoma miliónmi uprchlíkov. Keby sme tak mali aspoň trochu súcitu s rovnakým počtom uprchlíkov z ukrajinského Donbasu, ktorých zmasakrovala ich vlastná vláda a ktorí sa po osem rokov hromadili v Rusku.

Ešte sa treba vrátiť k EÚ. Tá nebola schopná podporiť plnenie minských dohôd, nereagovala, keď Ukrajina bombardovala vlastné obyvateľstvo na Donbase. Zaujímavé je, že Ukrajina dňa 27.februára 2022 súhlasila so zahájením rokovaní s Ruskom a následne hneď o niekoľko hodín nato Európska únia odhlasovala rozpočet vo výške 450,- miliónov eur na dodávky zbraní Ukrajine. Odpor azovskej domobrany v Mariupole dokonca vyvolal navýšenie zbrojenia o ďalších 500,- miliónov eur. Rovnako je zaujímavé, že na Ukrajine sú eliminovaní ľudia, ktorí sú pre vyjednávanie s Ruskom. Autor analýza informoval, že už dvaja ukrajinskí vyjednávači boli zavraždení kvôli tomu, že boli naklonení dohode s Ruskom.

Vyššie som uviedol, že podľa autora analýzy Bauda ruská intervencia musí v očiach verejnosti úplne vyzerať ako nezákonná intervencia. Nejde iba o ujasnenie si otázky, od ktorého dátumu môžeme hovoriť o začiatku vojny. Bauda poznamenal, že ak sa Putin rozhodne zasiahnuť na území Ukrajiny, môže sa odvolať na medzinárodný záväzok „zodpovednosti za ochranu“ ( R2P ). Rozhodol som sa, že sa musím bližšie pozrieť na spomínaný medzinárodný záväzok a zistiť, akú súvislosť má s republikami na Donbase a vstupom ruských vojsk na územie Ukrajiny. V tomto storočí, rokom 2005, došlo na pôde OSN k zrodu myšlienky o morálnej zodpovednosti medzinárodného spoločenstva za ochranu obyvateľstva, na ktorom sú páchané zločiny, čo znamená, že štáty nesmú stať bokom a nečinne sledovať páchanie závažných porušení ľudských práv.

Vo februári 2014 došlo počas Majdanu pod priamym vedením USA a s priamou podporou EÚ k štátnemu prevratu, ktorým boli vytvorené všetky potrebné podmienky k tomu, aby došlo k zmenám v poňatí Ukrajiny ako zvrchovaného, suverénneho a nezávislého štátu, ktorý sa ostro vymedzil proti Ruskej federácií a proti veľkej časti rusko jazyčného obyvateľstva. Už som spomenul na inom mieste svojho článku, k čomu táto zásadná zmena viedla. Na juhovýchode Ukrajiny bol založený vnútroštátny konflikt, ktorý nadobudol ozbrojenú podobu a prerástol do hlbokej humanitárnej krízy. Je na čitateľovi, aby si v svojej myslí zrovnal, ktoré zo štyroch kategórií ľudských práv sa na Donbase od roku 2014 uplatňovali: genocída, vojnové zločiny, etnické čistky či samotné porušovanie ľudských práv.

Nová nelegitímna kyjevská štátna moc pochopila svoju zvrchovanosť nad rámec jej poňatia ako jedného zo základných princípov usporiadania medzinárodného systému a teda tak, že predstavuje neobmedzenú autoritu ( nie demokratickú ) s absolútnou mocou kedykoľvek konať podľa svojich predstáv a potrieb aj proti obyvateľstvu vlastnej krajiny. Táto črta kyyjevskj diktatúry je od začiatku roka 2020 charakteristická aj pre každú štátnu moc “demokratického” Západu, pretože bola uplatňovaná v rámci globálneho boja proti koronavírusu. Znamená to, že takáto moc môže na obyvateľstvu páchať zločiny, ktoré sa môžu vždy a za každých okolnosti zdôvodniť ako žiaduce a potrebné. Kyjevská moc vnímanie svojej štátnej suverenity pokladá za niečo, čo sa nesmie nikým a ničím narušiť a teda takáto moc je potom nedotknuteľná. Zásluhou štátneho prevratu sa z vnímania suverenity štátu ( ako demokratického a právneho ) odstránila jedná dôležitá črta: štát má v plnej miere disponovať záväzkom ochrany a zodpovednosti voči svojmu obyvateľstvu či občanom !!!

Štátna moc nesmie na svojom obyvateľstve páchať zločiny či závažne porušovať ľudské práva. Od Majdanu v roku 2014 na Ukrajine existuje vnútroštátny konflikt s jasnými črtami humanitárnej krízy, ktorá je najviac vypukla práve na Donbase. Za osem rokov sa vnútroštátny konflikt s hlbokou humanitárnou krízou vôbec nevyriešil, pretože kyjevská štátna moc vôbec nechápala a nechápe svoju primárnu zodpovednosť za svoje obyvateľstvo a jeho ochranu, rovnako ako nechápala a nechápe svoju zodpovednosť za celkovú rekonštrukciu vnútroštátneho konfliktu v prospech obyvateľstva. Treba konštatovať, že minské dohody uzatvorené v roku 2014 a 2015 vôbec nič nevyriešili, pretože kyjevská štátna moc ( diktatúra ) ich jednoducho nemala záujem akceptovať a naplniť.

V tomto období sa ukazuje, že navrhnutý spôsob riešenie vnútroštátneho konfliktu na Ukrajine, vyprovokovaného novou kyjevskou mocou ( diktatúrou ), na spôsob minských dohôd vôbec nebol vhodným konceptom, podľa ktorého bolo možné konflikt riešiť a vyriešiť v prospech rusko jazyčného obyvateľstva. Všetko, čo súviselo s potrebou rekonštrukcie po vnútroštátnom konflikte, bolo ponechané na dobrú vôľu kyjevského režimu, ktorý však žiadnu dobrú vôľu nikdy neprejavoval. V tejto chvíli si čitateľ môže spomenúť na prvú časť tohto článku, v ktorom bolo jasne výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ konštatované, že na Ukrajine sa má vytvoriť riadený chaos a ten má viesť k tomu, aby bola splnená hlavná úloha, ktorá bola prisúdená zo strany USA Ukrajine: natrvalo rozdeliť Rusov a Európanov natoľko, aby sa Európania zriekli spolupráce s Ruskom a všetky svoje sily sústredili na spoluprácu s USA.

Bolo potrebné použiť nový koncept riešenia konfliktu s názvom „Zodpovednosť za ochranu R2P“. Na tento pomerne nový koncept hľadania nového spôsobu, akým bude chápaná možnosť zasahovať do vnútroštátneho konfliktu spojeného s humanitárnou krízou, upozornil v svojej analýze vojnovej situácie na Ukrajine práve plukovník Baud. Nový koncept „Zodpovednosť za ochranu ( Responsibility to Protect – R2P ) vychádza z ustanovení Záverečného dokumentu Svetového samitu OSN z roku 2005. Týka sa spôsobu zosúladenia určitej politickej vôle s rešpektovaním princípu suverenity s reálnou potrebou intervencie na ochranu ľudských práv.

Je dôležité si uvedomiť, z čoho sa skladá nový koncept zodpovednosti za ochranu obyvateľstva R2P. Koncept má tri piliere. Prvým pilierom je primárna zodpovednosť štátu, v tomto prípade kyjevskej moci, za svoje obyvateľstvo, t. z. tak za ochranu ako aj samotnú rekonštrukciu konfliktu. Druhým pilierom je povinnosť medzinárodného spoločenstva poskytovať štátu – kyjevskej moci – pomoc a podporu pri naplnení prvého piliera. Tretím pilierom je prechod subsidiárnej povinnosti na medzinárodné spoločenstvo, ak štát – v tomto prípade kyjevská moc – zjavne zlyháva v ochrane svojho obyvateľstva a celkovej rekonštrukcie.

Ešte treba dodať, že z teoretického hľadiska za kľúčový moment sa pokladá komplementárny charakter prvých dvoch pilierov, ktoré som vyššie uviedol. Prečo ? Pretože od toho, akým spôsobom bolo možné naplniť prvé dva piliere nového konceptu „Zodpovednosť za ochranu R2P“, sa potom odvíja to, ako je možné naplniť tretí pilier: zabezpečiť prechod subsidiárnej povinnosti na určité medzinárodné spoločenstvo. Jednoducho napísané, v tomto prípade ide o legálne a legitímne použitie externej sily bez súhlasu štátu, ktorý má primárnu zodpovednosť za svoju ochranu obyvateľstva. Čo je možné pochopiť zo štruktúry nového konceptu „Zodpovednosť za ochranu R2P“ ? Že v prípade vnútroštátneho konfliktu na Ukrajine, ktorý bol založený Majdanom v roku 2014 a ťahal sa až do oficiálneho vstupu ruských vojenských síl na Ukrajinu dňa 24.2.2022, úplne zlyhali práve prvé dva najdôležitejšie piliere nového konceptu – nového spôsobu, akým bude chápaná možnosť zasahovať v humanitárnych krízach. Ak som uviedol, že zlyhali, znamená to, že neboli vôbec použité.

Pre prvý pilier je dôležité pochopiť primárnu zodpovednosť štátu za ochranu svojho obyvateľstva. A čo v skutočnosti robila kyjevská moc ? Od Majdanu v roku 2014 masakruje svoje vlastné obyvateľstvo na východe krajiny pod zástavou antiteroristickej operácie, vytvorila hlbokú humanitárnu krízu, následkom ktorej okolo dvoch miliónov obyvateľov našlo svoju záchranu na území Ruskej federácie. Štátna moc nastolená Majdanom útočila a útočí na významnú časť svojho obyvateľstva, prenasledovala a prenasleduje tých, ktorí chcú hájiť ľudské práva. Kyjevská moc za osem rokov žiadnu ochranu svojho obyvateľstva neriešila, ale práve naopak, pomáhala vojenskými prostriedkami ničiť životy a životné podmienky obyvateľstva. Ako už bolo pripomenuté, od 16.decembra 2021 delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu zosilnelo a tak to už pokračovalo až do vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny. Je neakceptovateľné, aby štátna moc na Ukrajine viedla vojnu proti svojmu obyvateľstvu a aby sa takéto jej konanie mohlo vo vnútri štátu a vôbec vo svete bez problémov akceptovať.

Keď zo strany kyjevskej diktatúry požadovaná primárna zodpovednosť za ochranu obyvateľstva úplne zlyhávala, či skôr, ani nebola akceptovaná, bolo potrebné, aby do praxe vstúpil druhý pilier konceptu ochrany obyvateľstva. Išlo tu o povinnosť určitého ( vytvoreného, sformovaného ) medzinárodného spoločenstva zakročiť proti štátnej moci, ktorá vedie vojenské operácie proti svojmu obyvateľstvu a dopúšťa sa mnohých zločinov proti civilnému obyvateľstvu. Ak berieme do úvahy postoje Ruskej federácie, tak proti politike kyjevskej moci ( diktatúry ), ktorú praktizovala od roku 2014, nebolo ( zámerne ) sformované žiadne medzinárodné spoločenstvo, ktoré by sa rozhodlo chrániť obyvateľstvo Donbasu proti kyjevskej diktatúre. V tomto smere veľmi negatívnu úlohu zohrala samotná EÚ a jej členské štáty, ktoré na situáciou vnútroštátneho konfliktu nereagovali a proti kyjevskej diktatúre nezasiahli a to ani diplomatickými či mocenskými prostriedkami.

EÚ mala, ako integrované medzinárodné spoločenstvo, hneď v začiatkoch vnútroštátneho konfliktu na Ukrajine poskytnúť obyvateľstvu Donbasu primeranú pomoc, počnúc humanitárnou pomocou a končiac misiou mierových jednotiek členských štátov, aby bolo možné donútiť kyjevskú moc vrátiť ukrajinské ozbrojené sily do priestorov kasárni a dobrovoľníckej prápory rozpustiť.

EÚ takto mohla v súlade s medzinárodným poriadkom postupovať, ak by nebola pod poručníctvom Spojených štátov, NATO a ich politiky. EÚ v tomto smere mohla veľmi účinne spolupracovať s Ruskou federáciou a to tak na diplomatickom poli ako aj v rámci prípravy mierovej misie na Ukrajine. EÚ namiesto poskytnutia ochrany civilnému obyvateľstvu Donbasu však rozpracovala inú politiku, celkom otvorene zameranú na podporu kyjevského režimu ( diktatúry ) v jeho „spravodlivom boji“ proti obyvateľstvu Donbasu a Ruskej federácií. „Demokratický“ Západ podporuje a neustále vyzbrojuje ukrajinskú armádu a polovojenské jednotky, ktoré sa od roku 2014 dopustili mnohých zločinov proti civilnému obyvateľstvu. Neustále prijíma sankcie proti Rusku, ale proti Ukrajine, ktorá od roku 2014 masakruje svoje vlastné obyvateľstvo, sa žiadne sankcie neprijímali a neprijímajú.

Každý, kto háji na Ukrajine ľudské práva, tak „demokratický“ Západ takéto prípady nepodporuje a neobhajuje. Ako zdôraznil plukovník Baud v svojej analýze, v skutočnosti sa nesnažíme Ukrajine pomáhať, ale bojovať proti Rusku. EÚ nebola schopná podporiť plnenie minských dohôd, nereagovala, keď Ukrajina v posledných mesiacoch bombardovala vlastné obyvateľstvo, iba tichučko si počkala na to, ako konečne ( ! ) zareaguje Ruská federácia, aby potom mohla ďalej pokračovať v podpore kyjevského režimu ( diktatúry ) v ďalšej militarizácií Ukrajiny a podpore nacizmu.

Môžem konštatovať, že nefungoval ani druhý pilier nového konceptu, známeho od roku 2005, o ochrane obyvateľstva R2P. Kyjevská moc dlhé roky viedla vojnu proti svojmu obyvateľstvu a „demokratický“ Západ, napríklad USA či EÚ ako integrované medzinárodné spoločenstvo, sa vzdali či rezignovali na morálnu povinnosť poskytnúť obyvateľstvu Donbasu všestrannú pomoc, pretože bolo potrebné organizovaný vnútroštátny konflikt doviesť do extrémnej situácie. Politika USA dostala absolútnu prioritu a preto ani EÚ sa nedokázala zo svojho poručníctva spod USA vymaniť, Medzinárodné spoločenstvo „demokratického“ Západu úplne sklamalo, pretože sa nepostavilo proti vojenskej diktatúre kyjevskej moci a teda odmietlo sa podieľať na ochrane civilného obyvateľstva Donbasu.

Týmto postojom nebolo možné dosiahnuť, aby sa v prípade Ukrajiny mohol uplatniť nový koncept ochrany obyvateľstva R2P, vrátane jeho komplementárneho charakteru. Všetko ostalo na dlhé roky iba pri tom, že nech si kyjevská moc ( diktatúra ) so svojim obyvateľstvom robí, čo chce a pritom tak, aby to bolo iba horšie. A tak sa to aj dlhé roky naťahovalo. Kyjevská moc neurobila žiadne pozitívne politické kroky k tomu, aby začala svoj vojnový vnútroštátny konflikt nejakým spôsobom rekonštruovať a doviesť Ukrajinu do mierovej koexistencie. Práve naopak, ako to už bolo zdôraznené, kyjevská moc ( diktatúra ) obnovila bombardovanie obyvateľstva Donbasu s neskrývanou intenzitou, prezident Ukrajiny vydal dekrét o znovu zabratí Krymu, Západ zabezpečoval vojenskú podporu ukrajinskej armáde a polovojenským jednotkám a iniciatíva Ruskej federácií vo vzťahu k USA a NATO, súvisiace s podpísaním Dohody a Zmluvy, bola odmietnutá. Zo strany „demokratického“ Západu bolo dielo skazy dokonané a čakalo sa, ako zareaguje Rusko a jej prezident Vladimír Putin. A tu sa dostávame k tretiemu pilieru nového konceptu zodpovednosti za ochranu civilného obyvateľstva R2P.

Je evidentné, že nová kyjevská moc, nastolená po štátnom prevrate v roku 2014 úplne zlyhala, pretože bola iniciátorom vnútroštátneho vojenského konfliktu, dostala prinajmenej civilné obyvateľstvo Donbasu do hlbokej humanitárnej krízy a za dlhé roky neprijala žiadne pozitívne opatrenia, ktorým sa sa mohlo prikročiť k skutočne potrebnej ochrane obyvateľstva. V takomto prípade podľa nového konceptu R2P je potrebné zabezpečiť prechod subsidiárnej povinnosti na medzinárodné spoločenstvo, ktoré zasiahne viacerými spôsobmi ( nástrojmi ) do vnútroštátneho vojenského konfliktu a humanitárnej krízy namiesto existujúcej štátnej moci Ukrajiny, ktorá sa ukázala, že je zjavne úmyselne nečinná. Už bolo zdôraznené, že od prvých dvoch pilierov závisí, ako bude možné využiť v praxi tretí pilier nového konceptu ochrany obyvateľstva.

Rovnako už vieme, že v prípade Ukrajiny nefungoval ani prvý pilier a ani druhý pilier nového konceptu R2P, čo znamená, že civilné obyvateľstvo Donbasu bolo vystavené vojne a vojnovým útrapám, pretože nedostalo sa mu žiadnej ochrany zo strany kyjevskej moci, ktorej navyše poskytovalo morálnu, finančnú a vojenskú pomoc aj medzinárodné spoločenstvo „demokratického“ Západu. Zdôraznil som, že v prospech ochrany civilného obyvateľstva Donbasu mohla veľmi pozitívnu úlohu zohrať EÚ ako integrované medzinárodné spoločenstvo a to aj v súčinnosti a spolupráci s Ruskou federáciou. EÚ mohla celkom zásadne, kritický a dôrazne sa postaviť proti vojnovým praktikám kyjevskej moci, mohla k tomu prijať zásadné stanoviska, v ktorých by žiadala o okamžitú nápravu a nastolenie mierových podmienok pre život obyvateľstva Donbasu.

Za dlhých osem rokov sme sa mohli presvedčiť, že na „demokratickom“ Západe nenájdeme žiadne medzinárodné spoločenstvo, ktoré by sa rozhodlo prevziať na seba subsidiárnu povinnosť a tak zabezpečiť potrebnú ochranu a pomoc ťažko skúšanému obyvateľstvu Donbasu. Rovnako sme sa mohli presvedčiť, že EÚ nemala a nemá záujem na ochrane civilného obyvateľstva Donbasu s Ruskou federáciou spolupracovať. K tomu si môžeme pripočítať cynizmus Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý neakceptoval žiadne žiadosti občanov Luhanska a Donecka vo veciach genocídy, pretože sa domnieval, že možnosti národnej spravodlivosti neboli vyčerpané ! Za osem rokov trvajúceho vnútroštátneho vojenského konfliktu, spojeného s humanitárnou krízou, nebolo ťažké pochopiť, že okrem Ruskej federácie neexistuje žiadne integrované medzinárodné spoločenstvo, ktoré by malo záujem zasadiť sa o ochranu civilného obyvateľstva Donbasu.

Nový koncept ochrany obyvateľstva R2P nemohol byť na Ukrajine realizovaný, implementovaný, pretože musel ustúpiť vyššiemu princípu politiky USA, realizovanej na Ukrajine. Prechod subsidiárnej povinnosti na medzinárodné spoločenstvo zo strany „demokratického“ Západu sa nemohol zabezpečiť, pretože k dispozícií ostal iba jeden jediný medzinárodný subjekt – Ruská federácia. Kyjevská moc ( diktatúra ) zjavne zintenzívnila svoje vojenské aktivity proti republikám na Donbase, následkom čoho Rusko bolo nútené uznať nezávislosť oboch donbaských republík a podpísať zmluvy o priateľstve a pomoci. Týmto postupom bol vytvorený potrebný právny rámec pre zahájenie špeciálnej vojenskej operácie Ruska na území Ukrajiny, pretože dňa 23.2.2022 obe republiky požiadali o ruskú vojenskú pomoc. Vladimír Putin sa odvolal na článok 51 Charty OSN, ale mohol to kľudne urobiť, ako to pripomenul plukovník vo výslužbe J. Baud, že sa odvoláva na medzinárodný záväzok „zodpovednosti za ochranu“ R2P !!!

Ak to beriem podľa základných pilierov nového konceptu zodpovednosti za ochranu civilného obyvateľstva, tak je jasné, že prechod subsidiárnej povinnosti sa odohral na základe určitých právnych aktov a bol daný na plecia Ruskej federácie. Tento prechod subsidiárnej povinnosti prešiel na plecia Ruskej federácie po ôsmich rokoch zlyhania kyjevskej moci ( diktatúry ) a po poznaní, že vojenské sily Luhanska a Donecku nie sú v stave vyriešiť vojenský konflikt v svoj prospech. Prechod subsidiárnej povinnosti na plecia Ruskej federácie sa stal prejavom morálnej zodpovednosti za ochranu rusko jazyčného obyvateľstva. Tento prechod prišiel po jasnom poznaní, že medzinárodné spoločenstvo „demokratického“ Západu ostalo stať bokom, nečinne sledovalo páchanie závažných porušení ľudských práv a ešte k tomu aktívne s vojenskou pomocou kyjevskej moci ( diktatúry ) aj pomáhalo.

V súvislosti s prechodom subsidiárnej povinnosti na plecia Ruskej federácie ide o určité špecifika, ktoré s použitím konceptu zodpovednosti za ochranu obyvateľstva R2P súvisia. Ochrana civilného obyvateľstva Donbasu sa totiž nedala zabezpečiť bez poznania, že Ukrajina predstavuje z hľadiska USA, NATO a EÚ nástupný priestor proti Ruskej federácií a že sa zároveň s decimovaním obyvateľstva Donbasu pripravovala aj vojenská operácia na znovu dobytie Krymu v prospech Ukrajiny. Nový koncept zodpovednosti za ochranu obyvateľstva je v prípade Ruskej federácie ako sólo civilizovaného spoločenstva, založený tak na zodpovednosti za ochranu civilného obyvateľstva ako aj na zodpovednosti za rekonštrukciu lepších životných podmienok. O špeciálnej vojenskej operácií zo strany Ruska sa zrejme hovorí preto, že sú stanovené ciele demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny. Ruská federácia došla totiž k poznaniu, že v rámci prechodu subsidiárnej povinnosti nový koncept ochrany obyvateľstva R2P pre obyvateľstvo Donbasu nie je možné zrealizovať bez toho, aby nebola demilitarizovaná vojenská zložka ozbrojených síl Ukrajiny a Národnej gardy, rovnako ako nie je možné realizovať ochranu obyvateľstva bez definitívnej kapitulácie kyjevskej diktatúry a ukončenia Koloniálnej správy Západu na čele s USA.

Koniec časti VII.

Pokračovanie v časti VIII.

Dušan Hirjak