Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine od roku 2014 a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť III.

Pokračujem v svojich ďalších postulátoch:

30. Na podporu myšlienky bezpodmienečnej kapitulácie „spojeneckých armád“ Ukrajiny a Západu si dovolím niekoľko dôležitých myšlienok venovať problematike súvislosti štátnej moci – kyjevskej moci – diktatúry a ukrajinského národa. Prečo je to potrebné ? Lebo v západnej propagande jednoznačne dominuje masírovanie vedomia obyvateľstva členských štátov NATO a EÚ, že vojenský vpád ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny, nazvaných ako špeciálna vojenská operácia s cieľmi demilitarizácie a denacifikácie, bol bezdôvodný a nemá v ničom žiadne opodstatnenie. V skutočnosti to tak nie je. Súvislosť kyjevskej moci ( diktatúry ) s ukrajinským národom sa dáva, z celkom zrejmých propagandistických dôvodov, do polohy, že ide o neoddeliteľnú jednotu, jeden funkčný celok, proti ktorému celkom bezdôvodne zahájila vojenské ťaženie Ruská federácia. Táto neoddeliteľná jednota – jeden funkčný celok – má zamaskovať charakter kyjevskej diktatúry, nastolenej prostredníctvom štátneho prevratu v roku 2014.

31. Propagandistický trik je ukrytý v tom, že bol napadnutý ukrajinský národ, ktorý žil v mieri a chce aj ďalej žiť v spravodlivom mieri. Treba zdôrazniť, že na Ukrajine sa po februári 2014 udialo niečo, čo sa rovnako udialo vo fašistickom Nemecku. Čo to bolo ? Odpoveď je možné nájsť u nemeckého filozofa Karla Jaspersa ( 1883 – 1969 ) v jeho knihe „Otázka viny“, ktorá vyšla v Nemecku v roku 1946 a v Prahe v roku 2009 a pojednáva o nemeckej vine, ale tiež o vine vôbec a o jej základných rovinách. V časti venovanej morálnej vine, nemecký filoof Jaspers konštatuje, čo sa udialo vo fašistickom Nemecku: že bol bezpodmienečne stotožnený faktický štát s nemeckým národom a s armádou ! Toto pokladá za vinu spôsobenú falošným svedomím. A ako súvisí uvedené stotožnenie vo fašistickom Nemecku s udalosťami na Ukrajine ?

32. Vo februári 2014 sa na Ukrajine realizoval Majdan, v rámci ktorého došlo k štátnemu prevratu a moci sa chopili rôzne fašistické, nacionalistické a totalitárne sily, ktoré sa začali prezentovať ako nová štátna moc, vraj s demokratickou autoritou. V skutočnosti nové politické štruktúry predstavovali politickú menšinu – teroristickú skupinu, ktorá sa postavilo do čela Ukrajiny bez akejkoľvek legitimity, iba s výraznou a rozhodujúcou pomocou svojich komplicov z prostredia „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Od Majdanu sa nový aparát novej politickej menšiny v mene Ukrajiny, jej nezávislosti a slobody prejavoval násilníckymi metódami, ktoré vyvrcholili do vnútroštátneho vojenského konfliktu s humanitárnou krízou proti obyvateľstvu prevážne rusko jazyčnému na Donbase.

33. Ukrajinský národ mal veriť, že politická menšina ako prezentovaná nová štátna moc, sa rozhodla pre tie najušľachtilejšie ciele, ktoré posunú Ukrajinu na vyššiu úroveň a v smere k vyspelej EÚ. Všetko, čo sa z vôle kyjevskej diktatúry a ich západných spojencov odohrávalo na území Ukrajiny, bolo potrebné chápať v mene vyššieho dobra. Od ukrajinského národa sa vyžadovala a vyžaduje bezpodmienečná loajalita k novému režimu. Z tohto dôvodu, ak kyjevský režim konal na území Ukrajiny zlo, bolo potrebné to pokladať za niečo veľmi potrebné a dôležité pre novú slobodnú Ukrajinu. Došlo k tomu, čo sa udialo vo fašistickom Nemecku: nelegitímne inštalovaná politická menšina s teroristickými praktikami svoje pôsobenie v inštancií štátnej moci stotožnila s celým ukrajinským národom a s jeho potrebou bojovať proti rusko jazyčnému obyvateľstvu a mať Ruskú federáciu za svojho úhlavného nepriateľa !

34. Stotožnenie štátu s nemeckým národom či stotožnenie štátu – mocenskej kyjevskej skupiny – s ukrajinským národom, vychádzajúc z postojov filozofa Jaspersa, sa zakladá na vine spôsobenej falošným svedomím ako jednej z možnosti, ktoré sa tykali morálnej viny. V tejto súvislosti iba pripomeniem, že filozof rozoznával štyri pojmy viny a to kriminálnu vinu, politickú vinu, morálnu vinu a metafyzickú vinu. Vráťme sa teraz k tomu, s čím súvisí falošné svedomie v rámci morálnej viny. Z toho, čo napísal Jaspers, vyplýva, že o falošné svedomie ide vtedy, keď človek precitne s hrozným vedomím, že jeho svedomie mu celý čas klamalo. Za takejto situácie si človek hovorí, že veril, žil v duchu idealizmu, že sa obetuje pre najušľachtilejší cieľ a že chce iba to najlepšie. Ak človek precitne, potom bude skúmať, prečo jeho svedomie sa pri konaní zla v spoločnosti prezentovalo ako dobré svedomie.

35. K čomu teda došlo v prípade Ukrajiny ? Stotožnenie kyjevskej diktatúry s ukrajinským národom viedlo k tomu, aby ľudia s národným zmýšľaním konali a znášali všetko, čo cieľavedomé pripravovala a organizovala kyjevská diktatúra aj so svojimi vojenskými silami a komplicmi z USA, NATO a EÚ. Príde čas, že sa bude otvorene hovoriť o morálnej vine ukrajinského národa, ktorý sa vystrájaniu kyjevskej diktatúry iba prizeral a neurobil nič, aby za osem rokov došlo k zásadnej náprave v spravovaní Ukrajiny a aby bolo možné predísť zahájeniu špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruskej federácie. Možno aj pre ukrajinský národ bude patriť pomenovanie, že žil svoj život v maske, len aby zostal naživo. Citujem Jaspersa: „Lživé prehlasovanie loajality voči hroziacim inštitúciám, ako voči gestapu, prejavy ako hitlerovský pozdrav, účasť na zhromaždeniach a mnoho iného, čo vzbudzovalo zdanie, že sme s nimi – kto z nás v Nemecku sa niekedy takto neprejavil?…Kamufláž patrila k základným rysom nášho života. Ťaží naše morálne svedomie.“

36. Stotožnenie kyjevskej diktatúry s ukrajinským národom sa neudialo z vôle ukrajinského národa, ale z vôle tých, čo si scudzili štátnu moc v svoj prospech. Predstaviteľov kyjevskej diktatúry nebude možné posudzovať v rovine morálnej viny, pretože na nich sa sa v skutočnosti vzťahuje politická vina či dokonca kriminálna vina. Dôvodom je to, že seba pasovali do role štátnikov a výkonných úradníkov štátu, stali sa inštanciou s neobmedzenou mocou, ktorej vôľu musia všetci rešpektovať. Ako by mal vnímať ukrajinský národ kyjevskú diktatúru ? Nebudem poučovať, uvediem názor filozofa Jaspersa: „Hitler a jeho komplicovia, táto malá menšina národa, čítajúca desaťtisíce osob, stojí mimo morálnej viny, pokiaľ ju sami vôbec nepociťujú. Zdá sa, že sú neschopní ľútosti a premeny. Sú, akí sú. Voči takýmto ľuďom zostáva len násilie, pretože oni žijú len násilím.“ Takáto skúsenosť z obdobia fašistického Nemecka je veľavravná a ukazuje na to, aké môžu existovať možnosti ukončenia existencie kyjevskej diktatúry. Čisto hypotetický, ak by sa ukrajinský národ pridal k časti svojho národa na východe Ukrajiny, kyjevská diktatúra by dávno padla. Rovnako by padla, ak by existovalo medzinárodné spoločenstvo, ktoré by sa jednotne postavilo proti vnútroštátnej vojne, vedenej kyjevskou diktatúrou. O tejto možnosti sa ešte podrobnejšie zmienim v časti VII svojho príspevku.

37. Takže sa čitateľ môže zamyslieť nad tým, ako je možné skončiť s kyjevskou diktatúrou. Tí, čo sa ešte v roku 2014 postavili proti slepej poslušnosti k sformovanej kyjevskej diktatúre, sa stali súčasťou Ruskej federácie. Ostatná časť ukrajinského národa je ešte stále pokladaná, že žije v neoddeliteľnej jednote a funkčnom celku s kyjevskou diktatúrou a z toho vyplýva, že sa musia spoločne brániť proti ruským ozbrojeným silám a aj zvíťaziť. Významné je aj to, že do tejto neoddeliteľnej jednoty a funkčného celku ukrajinského národa s kyjevskou diktatúrou sú zapojení aj príslušníci NATO, žoldnieri z rôznych kútov sveta, rovnako aj celý „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ, ktorý poskytuje kyjevskej diktatúre všemožnú podporu. Z uvedeného dôvodu západná propaganda úmyselne je organizovaná práve na tom princípe, aby plne rešpektovala, presadzovala a zdôrazňovala význam neoddeliteľnej jednoty a funkčného celku ukrajinského národa a kyjevskej diktatúry. Práve z tohto dôvodu sa vykrikuje heslo: Sláva Ukrajine !

38. Ak je čitateľ pozorný, môže si všimnúť, že ciele špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie – demilitarizácia a denacifikácia – túto vyššie proklamovanú jednotu vôbec nerešpektujú. Predstavitelia Ruskej federácie si zrejme uvedomujú, že ukrajinský národ a kyjevská diktatúra nepatria k sebe ( ! ) a preto do popredia prichádza otázka povinnosti k vlasti. A povinnosť k vlasti volá k takým činom, ktoré majú prispieť k definitívnemu pádu kyjevskej diktatúry. Z hľadiska povinnosti k vlasti ukrajinský národ sa nemá možnosť oprieť o žiadne vojenské sily, pretože tie pracujú pod dozorom kyjevskej diktatúry. Z tohto dôvodu sa ukazuje, že povinnosť k vlasti sa dá posilniť a realizovať len za pomoci ruských ozbrojených síl. Dochádzam k záveru, že povinnosť k vlasti vôbec nevyžaduje, aby vo vojenskom konflikte zvíťazila kyjevská diktatúra, ale v skutočnosti si skôr vyžaduje, aby došlo čo najskôr k bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry.

39. Nebudem rozoberať, nakoľko sa celý ukrajinský národ stotožnil s nelegitímnou kyjevskou mocou – diktatúrou a s ukrajinskou armádou a rôznymi polovojenskými skupinami. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že časť ukrajinského národa na juhovýchode Ukrajiny sa odmietla stotožniť s nástupom kyjevskej diktatúry a s jej vojenskými zložkami. Časť národa nepodľahla extrémnemu ukrajinskému nacionalizmu a nemohla akceptovať politiku spojenú s NATO a s úlohou byť Anti – Ruskom. Časť národa sa so zbraňou v ruke postavila proti kyjevskej diktatúre a jej vojenskej sile. Časť národa sa postupne „zdekovala“ a odišla hľadať šťastie na Západ. Časť národa sa jednoducho prispôsobila režimu slepej poslušnosti ku kyjevskej moci. Časť ukrajinského národa, zložená tak zo „zdekovaných“ ako aj zo „slepo poslušných“ si vôbec nemali záujem zobrať príklad z tej časti národa, ktorá sa postavila na odpor proti nelegitímnej kyjevskej moci. Tomuto správaniu sa ukrajinského národa sa vôbec nemožno čudovať.

40. Práve odmietnutie časti národa prejavovať slepú poslušnosť novej politickej skupine, ktorá vzišla zo štátneho prevratu v rámci zorganizovaného Majdanu, ukazuje na niečo veľmi potrebné a podstatné pre každý národ a teda aj pre ukrajinský národ. Je to otázka povinnosti k vlasti. Povinnosť k vlasti je niečo väčšieho, silnejšieho a hlbšieho, než nejaká povinnosť rešpektovať politických dobrodruhov, ktorí boli inštalovaní do štátnických funkcií zásluhou cudzích mocnosti. O tejto otázke sa vyjadril aj filozof Jaspers: „Vlasť už nie je vlasťou, keď je zničená jej duša. Moc štátu nie je cieľom o sebe, je naopak zhubná, pokiaľ ničí tento štát nemeckú podstatu. Povinnosť k vlasti preto vôbec neviedla k poslušnosti voči Hitlerovi a k samozrejmému záveru, že Nemecko musí i ako hitlerovský štát vo vojne bezpodmienečne zvíťaziť…Povinnosť k vlasti je nasadením celého človeka v mene najvyšších požiadavok, ktoré k nám hovoria z príkladu našich najlepších predkov, a nie z idolu falošnej tradície.“ Samotná povinnosť k vlasti má aj svoj najdôležitejší ukazovateľ. Týmto ukazovateľom je skutočnosť, ako sa sformovaná kyjevská diktatúra správala a správa k svojmu ukrajinskému ľudu, aký má k nemu vzťah. Nedávno ma zaujala informácia, že prezident Zelenskyj podpísal zákon, podľa ktorého Poliaci budú jedinými cudzincami, ktorých právne postavenie bude podobné postaveniu ukrajinských občanov. Poľskí občania budú môcť na Ukrajine nielen bez obmedzenia podnikať, ale aj zúčastňovať sa na volebných kampaniach a pracovať v štátnych orgánoch.

41. Ukrajinský národ sa stal príslušníkom štátu, ktorý od februára 2014 sa nevydal na žiadnu cestu demokratického a právneho štátu, ale ktorého režim páchal rôzne zločiny. A tým najväčším zločinom je vnútroštátny vojnový konflikt s humanitárnymi dôsledkami. Proti takémuto zločinnému štátu nikto z „demokratického“ Západu nezasiahol, minské dohody celkom úmyselne nesmeli byť realizované. Nelegitímny režim v Kyjeve sa vydal na cestu posilnenia militarizácie východného krídla Európy v rámci NATO a k príprave nástupného priestoru proti Ruskej federácií. Až do februára 2022 kyjevská diktatúra nemala proti sebe žiadneho silnejšieho protivníka, ktorý by bol pre ňu nebezpečný. Za osem rokov sa stalo na Ukrajine to, čo sa stalo aj v prípade fašistického Nemecka. Filozof Jaspers napísal toto: „Zničenie všetkej riadnej, ozajstnej nemeckej štátnosti malo zrejme svoj dôvod i v tom, ako sa chovala väčšina nemeckého obyvateľstva. Národ odpovedá za svoju štátnosť.“ A kyjevská diktatúra sa zaoberala nie tým, čo v skutočnosti potreboval ukrajinský národ, ale čo v skutočnosti potreboval riešiť na Ukrajine „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ.

42. Príde čas, že sa bude posudzovať aj otázka odporu ukrajinského národa ku kyjevskej diktatúre. Ja si dovolím teraz citovať filozofa Jaspersa, keď sa v svojej knihe „Otázka viny“ zaoberal metafyzickou vinou: „My sami sme sa od roku 1933 zmenili. Mohli sme, zbavení dôstojnosti, hľadať smrť – v roku 1933, keď po zrušení ústavy bola zdanlivo legitimným postupom nastolená diktatúra a keď všetci, ktorí kládli odpor, boli zmetení, zatiaľ čo veľká časť nášho obyvateľstva bola týmto udalosťami opojená. Mohli sme hľadať smrť, keď sa 30.júna 1934 zločiny režimu stali verejne známymi alebo v dňoch drancovania, deportácií a vraždenia našich židovských priateľov a spoluobčanov, keď v roku 1938 horeli k našej nezmazateľnej hanbe v celom Nemecku synagógy, domy Božie….Tisíce Nemcov hľadalo alebo i našlo smrť v odpore k režimu, väčšina anonymne. My, ktorí sme zostali naživo, sme ju nehľadali. Nevyšli sme do ulíc, keď boli naši židovskí priatelia odvádzaní, a nekričali sme, aby zabili i nás. Zostali sme radšej naživo, so slabým, i keď oprávneným dôvodom, že naša smrť by aj tak ničomu nepomohla. To, že žijeme, je naša vina. Pred Bohom sme si vedomí niečoho, či nás hlboko pokoruje. Stalo sa s nami za tých dvanásť rokov niečo, čo znamená hlbokú zmenu našej bytosti.“

43. Celý „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ podporuje súčasný politický režim, ktorý bol s jeho významnou podporou v roku 2014 nastolený. Kyjevská diktatúra nie je žiadnym moderným demokratickým a právnym štátom. Západ a Ukrajina pod vedením USA spoločne fungujú v režime, ktorý bol a je nastavený proti Ruskej federácií. Je potrebné otvorene napísať, že záujmy tých síl, čo chcú zničiť Ruskú federáciu a záujmy ukrajinského národa nikdy neboli a nie sú totožné. „Demokratický“ Západ a kyjevská diktatúra predstavujú tú stranu mocenského konfliktu, ktorý má možnosť odstúpiť od konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou len podľa dvoch scenárov: a) čím skôr sa usilovať predstaviteľom Ruskej federácií navrhnúť spoločné mierové rokovania o podmienkach ukončenia konfrontačnej politiky alebo b) budú použitím vojenských prostriedkov zo strany Ruskej federácie donútení podpísať bezpodmienečnú kapituláciu.

44. Z rozdielnych záujmov západných mocnosti a kyjevskej diktatúry na jednej strane a ukrajinského národa na strane druhej vyplýva, že povinnosť občanov k vlasti im umožní skôr či neskôr postarať sa o to, aby súčasná kyjevská diktatúra definitívne skončila na „smetisku dejín.“ Kto želá ukrajinskému národu budúcnosť, ten vie aj pochopiť, že sa musí skôr či neskôr uskutočniť očista spoločnosti, ktorú bude možné nastaviť na riešenia až „smrťou“ kyjevskej diktatúry. Nedopracujeme sa k žiadnemu spravodlivému mieru pre všetkých – pre obyvateľstvo Ukrajiny, Ruskej federácie či EÚ – pokiaľ budeme všetkými možnými prostriedkami podporovať existujúcu kyjevskú diktatúru. Očista spoločnosti, založená na náprave, musí v oblasti politiky a politického režimu prinášať také právne výsledky, závery, formy, ktoré umožnia jej fungovanie v smere k demokratickému a právnemu štátu.

45. Nemecký filozof Jaspers v svojej knihe „Otázka viny“ zdôraznil, že očista je podmienkou ich politickej slobody, ktorá začína tým, že väčšina jednotlivcov – príslušníkov národa – cíti svoju spoločnú zodpovednosť za politiku svojho štátu. K tomu je potrebné sa vrátiť, je to povinnosť k vlasti. Predpokladám, že politika obrodeného štátu sa dá realizovať iným spôsobom a na iných základoch, ako to doteraz realizuje kyjevská diktatúra. Rešpektovanie princípu povinnosti k vlasti by malo ukrajinskému národu umožniť zasadiť sa o také politické rozhodnutia, ktoré umožnia, aby Ukrajina nadobro skončila s plnením si „demokratickým“ Západom určenej povinnosti byť Anti – Ruskom so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Skúsenosti z plnenia takejto povinnosti na úrovni štátnej moci sú jasné – od roku 2014 nakoniec doviedli Ukrajinu až k vojenskému stretu s Ruskou federáciou.

46. Nezávidím ukrajinskému národu jeho ťažký, dramatický a tragický život. Je taký preto, že Ukrajina je susedom Ruskej federácie a tak ju aj zemepisná poloha predurčila k tomu, že „demokratický“ Západ si Majdanom kvôli svojim geopolitickým záujmom zaobstaral v Kyjeve taký politický režim, ktorý umožní postaviť ukrajinský národ proti ruskému národu a zabezpečiť, aby bojoval proti ruským ozbrojeným silám až do posledného Ukrajinca. Kyjevská diktatúra svojimi rozhodnutiami bojovať na fronte do víťazného konca pomáha ničiť vlastný národ. Zemepisná poloha Ukrajiny bola Spojenými štátmi a NATO využitá k tomu, aby sa na jej území dokončila militarizácia celého východného krídla Európy, namiereného proti Ruskej federácií. Z princípu povinnosti k vlasti vôbec nevyplýva to, aby ukrajinský národ mal povinnosť akýmkoľvek spôsobom podporovať existenciu NATO na Ukrajine, jeho plány na obnovu ukrajinského vojenského a vraj obranného priemyslu a samotné prípravy celej Ukrajiny na ďalšie vojenské strety s Ruskou federáciou. Rovnako ukrajinský národ nemá žiadnu povinnosť umierať za záujmy globálneho kapitalizmu, prezentované hlavne cez politiku Spojených štátov. Princíp povinnosti k vlasti káže ukrajinskému národu sa skôr či neskôr kyjevskej diktatúry zbaviť. Lenže je tu otázka: ako je možné takéto oslobodenie.

47. Nemecký filozof Jaspers píše: „…ako nočná móra nás tlačí predstava: Ak nastane niekedy v Amerike diktatúra v Hitlerovom štýle, bude to koniec zbavujúci ľudstvo nádeje na nedohľadnú dobu. My v Nemecku sme mohli byť oslobodení zvonku. Ak raz je tu diktatúra, potom nie je možné oslobodenie z vnútra. Ak bude anglosaský svet dobytý diktátorský z vnútra ako predtým my, potom už nebude žiadneho „vonku“, potom nebude žiadne oslobodenie.“ Z uvedeného citátu vyplýva, že aj pre dnešok môže platiť otázka, či je možné, aby sa ukrajinský národ od kyjevskej diktatúry oslobodil z vnútra, vlastnými silami. Priznám sa, nepodarilo sa mi nájsť žiadnu takúto možnosť. Skúsenosť Nemecka ukázala, že je možné oslobodenie samotného nemeckého národa iba zvonku ! Toto sa však v súčasnosti, ak myslíme na Ukrajinu, vôbec nepripomína. Ale malo by sa to pripomínať, lenže nie je kto to nastoliť, pretože je v tom určitý a jasný zámer.

48. Nemecký filozof Jasper v svojej knihe „Otázka viny“ načrtol aj otázku solidarity s národom, ktorý sa ocitne v pazúroch diktatúry. Podľa neho neexistuje iba štátno občianska, ale i európska a svetová solidarita. Zodpovednosť za nečinné prihliadanie existuje na rôznych stupňoch – od štátnych príslušníkov na rôznych stupňoch riadenia až po samotné ľudstvo. Podľa filozofa nemecký národ dúfal v európsku solidaritu. Citujem: „Ešte sme netušili posledné príšerné dôsledky a zločiny. Ale videli sme radikálnu stratu slobody. Videli sme, že sa tým dáva držiteľom moci voľné pole pôsobnosti. Videli sme bezprávie, videli sme vyvrhnutých – i keď to všetko bolo ešte neškodné proti tomu, čo priniesli neskoršie roky. Vedeli sme o koncentračných táboroch, ale neboli nám ešte známe krutosti tam páchané. Bola to zaiste spoluvina nás všetkých v Nemecku, že sme upadli do týchto politických pomerov, že sme stratili slobodu a museli žiť pod despotickou vládou nekultúrnych, hrubých ľudí. Ale mohli sme si zároveň povedať k svojej úľave, že sme sa stali obeťami aktu zamaskovaného porušovania práva kombinovaného s aktami násilia. Ako má človek, ktorému bolo ublížené, zaistené v štáte právo štátnym poriadkom, tak sme dúfali i my, že európsky poriadok takéto štátne zločiny nepripustí.“ Lenže stalo sa práve to, že európsky poriadok práve takéto zločiny pripustil !!!

49. Treba konštatovať, že to, čo sa za Hitlera stalo nemeckému národu, to sa od februára 2014 začalo diať v skoro podobnom duchu aj ukrajinskému národu. Tak nemecký, ako aj teraz ukrajinský národ dúfali, že sa im úprimne dostane pomoci formou svetovej či európskej solidarity, ale tá neprišla, ostala hluchá a nemá. Obyvatelia Luhanska a Donecka si často kládli otázku, prečo svet a Európa neodsudzujú kyjevskú chuntu za to, že vedie proti ním vojnu. Ozaj, prečo nikto za osem rokov nereagoval na to, že štátna moc Ukrajiny vedie proti svojmu obyvateľstvu vojnu ? Prečo nikoho nezaujímalo, že ľudia pred vojnou utekali z východného územia Ukrajiny a hľadali pomoc na území Ruska ? Okolo dvoch miliónov ľudí, ktorí našli pomoc na území Ruska, stalo za to, aby im aj naše média a naši politici venovali pozornosť. Ale nič sa v tomto smere neudialo. Prečo nás v SR či v rámci EÚ princíp ľudskosti a solidarity s ľudom východnej Ukrajiny vôbec nezaujímal ?

50. Pretože to tak bolo zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ politický nastavené. Na Ukrajine malo byť stále iba horšie, Ukrajina mala byť doslova hecovaná proti Ruskej federácií, nič sa nemalo na Ukrajine upokojiť. Filozof Jaspers v svojej knihe „Otázka viny“ stručne vypočítavá, čo všetko sa stalo v rokoch 1933 – 1939 v Nemecku, až z toho vznikla svetová vojna. A keď začala, stali všetky neutrálne štáty stranou. Národy vôbec nedržali spolu, aby jediným spoločným úsilím rýchlo vyhladili diabolské dielo. Všetky štáty uznali hitlerovský režim, ozývali sa hlasy obdivu !!! Dokonca vo Francúzsku sa kapitalisti desili z možnosti víťazstva pracujúcich v ostrom politickom boji, ktorý sa v krajine rozvinul v tridsiatich rokoch minulého storočia a z tohto dôvodu sa razilo aj také heslo ako: „Lepší Hitler ako Ľudová fronta.“

Filozof uviedol citát od Wilhelma Ropkeho z jeho knihy o Nemecku, ktorý celkovú situáciu za roky 1933 až 1939 charakterizuje takto: „Dnešná svetová katastrofa je gigantickou cenou, ktorú musí svet platiť za to, že bol hluchý k všetkým poplašným signálom, ktoré od roku 1930 do roku 1939 ohlasovali stále prenikavejšími tónmi peklo, ktoré sa chystali rozpútať satanské sily nacionálneho socializmu – najprv proti Nemecku samotnému a potom proti ostatnému svetu. Hrôzy tejto vojny zodpovedajú presne tým hrôzam, ktoré svet dopúšťal v Nemecku, keď udržiaval s nacionálnymi socialistami úplne normálne vzťahy a organizoval s nimi medzinárodné slávnosti a kongresy.“ Milí čitateľ, v tejto chvíli si môžeš pripomenúť, ako celý Západ na čele s USA, NATO , EÚ a predstaviteľmi národných vlád členských štátov EÚ podporuje peklo, ktoré pomohli rozpútať novo narodené satanské sily, udržiava „normálne vzťahy“ s kyjevskou diktatúrou, založené v skutočnosti na pozícií pána a raba, ako je prezident Ukrajiny oslavovaný, ako je vraj Ukrajina podporovaná, hoci v skutočnosti je nepozorovane drancovaná. Samotná podpora nie je organizovaná v prospech ukrajinského národa, ale v prospech kyjevskej diktatúry, ktorá plní úlohy v rámci Koloniálnej správy Ukrajiny Západom na čele s USA.

51. Pomoc ukrajinskému národu v rokoch 2014 až 2021 formou svetovej či európskej solidarity bol možný a bol potrebný, pretože kyjevskú diktatúru bolo potrebné v jej činoch zastaviť. Lenže ako mohol „demokratický“ Západ zastaviť kyjevskú diktatúru, keď pod vedením USA ju plánovane, zámerne sformoval a podporoval. V jednej z časti svojho príspevku – časti VII. – podrobne sa budem zaoberať konceptom Záchrany obyvateľstva R2P, ktorý bolo možné v rámci určitého medzinárodného spoločenstva aj v praxi – na podmienky Ukrajiny – aj uplatniť. Lenže z medzinárodného spoločenstva, napríklad v rámci EÚ, nikto nemal k tomu žiadny záujem a ani ochotu. Bolo potrebné prinútiť kyjevskú diktatúru splniť minské dohody a zastaviť vnútroštátny vojnový konflikt spojený s humanitárnou krízou. Nestalo sa tak. Ukrajinský národ ostal pred mocou kyjevskej diktatúry bezradný a bezbranný, pretože sám nedokázal, až na výnimku na Donbase, sa otvorene proti nej postaviť.

52. Filozof Jaspers v prípade nemeckého národa uviedol celkom jasne skúsenosť: „Je nemožné uskutočniť väčšiu akciu bez organizácie a vodcov. Požadovať od obyvateľstva, aby revoltovalo i proti teroristickému štátu, znamená chcieť nemožné. Takáto revolta sa môže diať len rozptýlene, bez skutočnej súvislosti, zostáva naprosto anonymná, a preto i neznáma – prepadá sa ticho do smrti.“ Iba časť ukrajinského národa, z Luhanska a Donecka, sa postavila so zbraňou v ruke proti kyjevskej diktatúre a za osem rokov sa mu nedostalo pomoci ani od Ruskej federácie, ktorá trpezlivo čakala na ukončenie vojenského konfliktu. Nádeje predstaviteľov Ruskej federácie o mierovom riešení na Ukrajine sa nepodarilo naplniť, pretože za toto obdobie zámerne nebola uplatnená európska solidarita s časťou ťažko skúšaného ukrajinského národa či celého národa.

53. V bode 43 som uviedol, že zemepisná poloha Ukrajiny ju predurčila k tomu, aby mohla plniť stanovené ciele zo strany USA, NATO a EÚ. Táto zemepisná poloha dosvedčuje niečo veľmi dôležité a to, že nejde o žiadnu náhodu, ale o strategický plán Západu, ako rozvrátiť ZSSR a potom pokračovať ďalej v svojich zámeroch. Harvardský projekt bol zameraný na zničenie ZSSR a bolo to veľmi dôležité. Bolo potrebné najprv rozbiť a zničiť ZSSR, aby sa mohli riešiť ďalšie plánované úlohy. Ukrajina v zostave ZSSR by nikdy nemohla plniť úlohu baranidla proti Moskve a preto sa musela stať samostatným štátom. Samozrejme, nikto sa nepýtal sovietskeho ľudu, aký má názor na rozpustenie ZSSR a ani nemohol zodpovedne odpovedať na otázku, čo sa v budúcnosti udeje s ľuďmi najmä ruskej národnosti, ktorí z večera na ráno bez akéhokoľvek ohlásenia ostali cudzincami na odčlenenom území.

54. Vieme si predstaviť nedozerné následky pre Európu a svet, ak by sa vedenie ZSSR rozhodlo vyhnať nemecké vojska iba zo svojho územia a tým by sa vojna pre príslušníkov Červenej armády a celú sovietsku vlasť skončila ? Čo by sa napríklad udialo na území Slovenska ? Kto by oslobodil Nemecko z hitlerovského jarma ? Bolo by vôbec možné počítať s otvorením druhého frontu zo strany západných štátov, ak by sa vôbec necítili ohrození postupom Červenej armády na Berlín ? Bolo by možné počítať s tým, že dôjde k nastoleniu mieru v Európe a vo svete ? Bolo by možné predpokladať, že sa nemecké ozbrojené sily po svojom preskupení už nepokúsia o útok na ZSSR ? Bolo by možné predpokladať, že hitlerovský režim sa poučený porážkou na území ZSSR rozhodne vzdať svojich mocenských a svetovládnych pozícií v Nemecku a v Európe ? Na tieto a podobné otázky nech si každý čitateľ hľadá sám odpovede.

55. Z môjho pohľadu sú smerované len k tomu, či môžeme dúfať, že sa kyjevská diktatúra zruší zo svojej vlastnej iniciatívy alebo bude k tomu donútená vojenskými prostriedkami. Je evidentné, že „demokratický“ Západ na čele s USA sa zaslúžil k tomu, aby sa fašizmus a nacizmus opätovne vrátil do Európy a začal podľa svojich zaužívaných tradícií opätovne vystrájať. Štátnym prevratom vo februári 2014 bol fašizmu a nacizmu uvoľnený priestor k potrebným aktivitám, ktoré sú v rámci kyjevského režimu plne akceptovateľné. Politickí predstavitelia členských štátov EÚ svojmu obyvateľstvu nezakryte nahovárajú, že práve neskonalou podporou kyjevskej moci a Ukrajine vôbec je možné zabezpečiť udržanie mieru na Ukrajine a v Európe. Ostaneme nepoučiteľní z minulosti, ak budeme veriť tomu, že vojnové dianie na Ukrajine a víťazstvo fašistických a nacistických síl nad Ruskou federáciou môže byť zárukou mieru v Európe a vo svete. Výsledky 2. svetovej vojny takéto predstavy o udržaní spravodlivého mieru totiž vôbec nepotvrdzujú.

56. Na území Ukrajiny ide v týchto dňoch a mesiacoch o všetko, o bytie či nebytie ruskej civilizácie a ukrajinského národa, ako aj o udržanie a zabezpečenie skutočného mieru v Európe a vo svete. „Demokratický“ Západ nesie politickú vinu na všetkom, čo sa už roky deje vo vzťahu najprv k ZSSR a od roku 2014 vo vzťahu k Ukrajine a k Ruskej federácií. Ako tvrdí filozof Jaspers, z politickej viny je nutné sa zodpovedať, dôsledkom je i nutná náprava a ďalej strata alebo obmedzenie politickej moci a politických práv. V prípade predstaviteľov „demokratického“ Západu je to problém brať niekoho na zodpovednosť, pretože žiadna demokracia neexistuje a občania členských štátov nemajú žiadne prostriedky k tomu, aby prinútili svojich predstaviteľov k ukončeniu konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou a brali ich na zodpovednosť. Z pohľadu „demokratického“ Západu si kyjevská diktatúra zaslúži podporu, pretože organizuje ukrajinský národ do víťazného boja proti ruským ozbrojeným silám. Už dávnejšie bolo oznámené, že EÚ bude prispievať Kyjevu mesačnou čiastkou 1,5 miliárd eur. Veď víťazstvo Ukrajiny nad Ruskou federáciou má upevniť postavenie USA, NATO a EÚ na Ukrajine a umožniť pokračovať v ďalších politických rozhodnutiach proti Ruskej federácií. Koloniálna správa „demokratického“ Západu na čele s USA nad Ukrajinou a ukrajinským národom má byť zachovaná.

57. Je nad slnko jasnejšie, že predstavitelia „demokratického“ Západu sa vôbec nebudú chcieť nikomu zodpovedať, pretože fungovanie každej štátnej administratívy členských štátov a fungovanie NATO a inštitúcií EÚ to jednoducho umožňuje a nie je založené na žiadnej politickej rovnosti občanov, a teda aj vrátane minoritnej triedy globálneho kapitalizmu. Táto minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi v štátnych, mimovládnych, neziskových či iných vedeckých a korporátnych pozíciach, nevstupujú otvorene a priamo do arény politického boja na národnej úrovni, ale svoju viac či menej skrytú politickú agendu svojich záujmov presadzujú cez nimi deklarovaný a presadzovaný vyšší nadnárodný a globálny systém riadenia, vraj v záujme vyššej efektívnosti všetkých procesov, ktoré sa z ich pohľadu musia odohrávať. Takýmto spôsobom sa rieši záchrana svetovládnych pozícií Spojených štátov, pre ktoré musia všetky procesy v Európe a vo svete prebiehať tak, aby slúžili k podpore unipolárnej globalizácie. Takýmto spôsobom sa od začiatku roka 2020 začala presadzovať globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Takýmto spôsobom prebiehajú procesy organizované cez OSN, Európsku úniu, Bankové domy, Svetové ekonomické fórum a rôzne ďalšie kluby a spolky, ktoré trieda kapitalistov potrebuje využívať v svoj prospech.

58. Rád by som veril, že k zastaveniu krviprelievania na Ukrajine a k nastoleniu mierových podmienok pre život ukrajinského národa, rovnako ako pre ruský ľud a celú Európu, môže významne prispieť diplomacia. Ak berieme diplomaciu a jej výsledky za roky 2014 až 2021, tak neprispela vôbec k žiadnym pozitívnym výsledkom. Prečo ? Pretože diplomacia „demokratického“ Západu bola vedomé „umŕtvená“ jasným stanoviskom Spojených štátov: Hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. Čokoľvek by sa dialo vo sfére politiky na Ukrajine, hlavné musí zostať nezmenené – ukončenie širokej spolupráce Ruska a Európy. Nech udalosti na Ukrajine miera kamkoľvek, ale v každom prípade musia viesť k rozdeleniu Rusov a Európanov. Toto povedal ešte v júni v roku 2014 výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív z USA profesor, doktor filozofie Paul Christie. Toto usmernenie zo strany USA sa v rámci členských štátov EÚ teraz vo veľkom realizuje. Spojené štáty si pod vedením Bruselu našli takých spojencov, ako je naša vládna moc na čele s predsedom Hegerom, ktorý sa zo všetkých síl myšlienke rozdelenie Európy a Ruska bez problémov a zaváhania plne oddal.

59. Po ôsmich rokov presadzovania politiky „demokratického“ Západu na Ukrajine a z nej vyplývajúcich činov a zločinov kyjevskej diktatúry, predpokladám, predstavitelia Ruskej federácie mohli pochopiť, že skutočne ďalší osud Ruska a rovnako aj Ukrajiny, je iba v ich rukách. Predpokladám, že si uvedomili aj to, že všetky možnosti diplomacie a mierových návrhov boli vedomé, tak zo strany kyjevskej moci, ako aj USA, NATO a EÚ, úmyselne zmarené. Nič sa nesmelo organizovať tak, aby to upokojilo predstaviteľov Ruskej federácie. Výsledkom politickej viny „demokratického“ Západu na čele s USA je to, že dôsledky takejto zradnej a konfrontačnej politiky s Ruskou federáciu musí niesť nielen ukrajinský národ, ale aj obyvateľstvo členských štátov EÚ a obyvateľstvo Ruskej federácie, každý národ podľa dôsledkov z rozhodnutí svojich národných vlád či spoločných inštitúcií. Už som vyššie uviedol, že filozof Jasper uznáva štyri pojmy viny: kriminálnu vinu, politickú vinu, morálnu vinu a metafyzickú vinu. Hlavnou inštanciou, ktorá má riešiť kriminálnu vinu je súd. V prípade morálnej viny inštanciou je vlastné svedomie a komunikácia s priateľom a blížnym, s milujúcim človekom, ktorý má živý záujem o moju dušu. U politickej viny inštanciou je moc a vôľa víťaza, tak vo vnútornej politike ako aj v zahraničnej, teda rozhoduje úspech.

60. Moc a vôľa víťaza sa môže z môjho pohľadu členiť do dvoch hlavných smerov: a) voľbou a diplomaciou ako mierovými cestami a b) použitím vojenských prostriedkov ako poslednej možnosti potrebnej k náprave alebo k zmene politickej moci a politických práv. Ak je z politickej viny potrebné sa zodpovedať, potom je treba skúmať, či bude postačovať diplomacia alebo mierové rozhovory. Predstavitelia Ruskej federácie zrejme na základe dlhoročných skúsenosti pochopili, že „demokratický“ Západ sa správa tak, že jeho predstaviteľov vôbec nezaujíma, že by ich politika vo svete mohla súvisieť buď s kriminálnou vinou, politickou vinou, morálnou vinou či dokonca metafyzickou vinou. Je to jednoduché. Zločiny Západu vo svete nie je kto si dovoliť trestať. Z politických rozhodnutí a teda z politickej viny sa nikomu nemajú žiadny záujem sa zodpovedať. Z morálneho náhľadu dávno stratili schopnosť pokánia a obrody. Z metafyzickej viny má podľa filozofa Jaspersa vyplývať premena vedomia vlastného Ja pred Bohom, ktorého chcú zastupovať na Zemi. A čo sa v týchto dňoch stalo ? Západ stratu svojej zodpovednosti z politickej, kriminálnej, morálnej a metafyzickej viny nahradil niečim celkom pre neho typickým spôsobom: vydaním zatykača na prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina ! Ponerizovaní – zlom nasiaknutí ľudia zo Západu, ku ktorému sa každý deň hlásia aj predstavitelia našej vládne moci a celý mediálny drobizg, nepoznajú hranice svojej nekonečnej úslužnosti a prisluhovaniu, podpore trúfalosti po moci a bohatstve Západu nad celým svetom.

61. Z cieľov špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, zameraných na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny, ktoré Ruská federácia prijala, vyplýva, že jej predstavitelia pochopili, že sa musia použiť vojenské prostriedky, ktoré pomôžu určiť víťaza tohto spoločného vojenského konfliktu. A víťaz vojenského konfliktu bude mať potom určitú moc a vôľu presadzovať opatrenia, prijímať rozhodnutia k náprave a obnove štátu Ukrajina, jeho politického systému, k vytvoreniu podmienok pre mierový život v takých politických, ekonomických a sociálnych dimenziách, ktoré vrátia dôstojnosť ukrajinskému národu. Z moci a vôle víťaza vojenského konfliktu na Ukrajine potom padne rozhodnutie, aby sa Spojené štáty, NATO a EÚ doslova vypratali z Ukrajiny, zároveň aj všetci tí, ktorí v pozadí – za chrbtom kyjevskej diktatúry – doteraz drancujú Ukrajinu. Aby sa „demokratický“ Západ mohol zodpovedať za svoju politiku vo vzťahu k Ukrajine, Európe a Ruskej federácie, mali by sme si my, občania členských štátov EÚ, želať čo najskôr víťazstvo Ruskej federácie, potvrdené bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry.

62.Vyzerá to tak, že iba na základe bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry bude možné pod nátlakom občanov členských štátov prinútiť predstaviteľov národných vlád k zásadným ústupkom z pozície konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou a teda k posilneniu mieru v Európe a vo svete. Zároveň bude potrebné, aby si predstavitelia národných vlád členských štátov NATO a EÚ uvedomili, že je najvyšší čas vydať sa na cestu učiť sa schopnostiam pokánia a obrody, zbaviť sa pýchy, velikášstva, mať zodpovednosť za ľudstvo pred sebou ako aj pred Bohom, rozvíjať solidaritu medzi ľuďmi. Nekonečná globalizácia nemôže existovať, musí mať svoju mieru a musí byť založená na mierovej spolupráci a priateľstve medzi národmi.

63. Dá sa predpokladať, že iba vojenské víťazstvo ruských ozbrojených síl a bezpodmienečná kapitulácia k rukám Ruskej federácie bude prínosom pre obyvateľstvo Európy, ukrajinského národa, pre ruskú civilizáciu. V opačnom prípade všetko môže pokračovať v starých koľajach a v starých zámeroch a plánoch Západu na zničenie Ruskej federácie. A ako je už jasne vidieť, pod vedením EÚ sa úspešne prijímajú všetky potrebné opatrenia a rozhodnutia k tomu, aby bol dôsledne ničený život obyvateľstva v každom národnom štáte. A takýto rozvrat riadneho chodu života celej národnej spoločnosti s plným zanietením pomáhajú organizovať predstavitelia vládnej moci na Slovensku či v iných členských štátoch, rovnako ako väčšina poslancov, ktorí sedia v laviciach Národnej rady SR či Európskeho parlamentu.

64. Dovolím si pripomenúť, že ešte niekedy v marci 2018 sa prezident Ruskej federácie Vladimír Putin obrátil na Európanov s „Výzvou za mier.“ A táto Výzva sa začala celkom jasnou otázkou: „Európania, skutočne chceme 3. svetovú vojnu ? „Vaši“ politici chcú dokázať, ako sú užitoční pre EÚ, NATO a USA. Očakávajú, že ich „tvrdý postoj“ ich vynesie v kariérach vyššie, na ešte lepšie platené posty, ako majú dnes, preto sa predháňajú v návrhoch sankcií, vysielaní bojových jednotiek, a v iných prejavoch nekontrolovanej agresie proti Rusku, čím zo dňa na deň zvyšujú riziko 3. svetovej vojny.“ Vladimír Putin pomenoval, čo je pravým cieľom tých, čo chcú vyvolať vojnu: „Pravým cieľom tých, či sú už z Európy alebo spoza oceána, ktorí chcú vyvolať vojnu, je bohatstvo Ruska. Má Rusko rozdať svoje bohatstvo, aby sa vyhlo vojne ? Má nechať likvidovať svoje vlastné obyvateľstvo na Ukrajine ? Všetci, čo uvažujú triezvo, vedia, že sa to nikdy nestane. Rusko nikdy nepodľahne tlaku, ako nikdy nepodľahlo v minulosti, tak tomu nebude ani v budúcnosti. Dnes je už jasné, že vojna v plameňoch ich strojcov nemá skončiť na Ukrajine. Hlavným cieľom je Rusko, ale vojna zachváti celú Európu.“

65. Z úst predstaviteľov vládnej moci na Slovensku, rovnako ako aj z úst ďalších politikov, sa nedozvieme ani slovo kritiky na adresu Spojených štátov. Čo teda Európanov v svojej „Výzve za mier“ pripomenul Vladimír Putin ? Citujem: „Čo pre USA zaistí vyšší zisk a čo USA rýchlejšie vytrhne z dlhovej krízy než vojnová výroba ? Čo účinnejšie likviduje konkurenciu USA v podobe EÚ a Ruska, než vzájomné vyvraždenie celých národov v Európe ? Čo USA pomôže viac rozšíriť sféru svojho vplyvu, než povojnové pôžičky, presne podľa odskúšaného scenára použitého po 2. svetovej vojne ? Svetový vojnový konflikt reálne hrozí. …Kto z vojnových štváčov, ktorých kráľovský platíte zo svojich daní a kto z mediálnych spolupáchateľov vám prezradil, že toto nebude len dobrodružná víťazná výprava na východ, ale že to skončí ako 3. svetová vojna za možného použitia atómových zbraní ?“ Mal prezident Putin pravdu, keď o tom tvrdil ešte začiatkom roka 2018 ?

66. Teraz stačí čitateľovi pripomenúť len jednú zaujímavú okolnosť. V Nemecku sa v minulom roku uskutočnila Medzinárodná konferencia o obnove Ukrajiny, na ktorej nemecký kancelár Scholz oznámil vytvorenie nového Marschalloveho plánu pre 21. storočie, ktorým je obnova Ukrajiny. Vojenské ťaženie „demokratického“ Západu proti Rusku a následky vyprovokovaného konfliktu na Ukrajine má zaplatiť celý svet. Prezident Zelenskyj si pýta od Západu desiatky miliárd dolárov na fungovanie svojho totalitného režimu. Už v minulom roku vraj potreboval vykryť rozpočtový deficit vo výške 38 miliárd dolárov. Kto všetko potrebuje takýto vývoj na Ukrajine a takéto plány na obnovu ? Nie sú to obyčajní ľudia – trieda pracujúcej masy, ale predovšetkým predstavitelia minoritnej triedy kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi. Iba táto trieda svoje záujmy a požiadavky skrýva pod hesla ochrany demokracie, právneho štátu, slobody, v mene západných hodnôt. A k otázke v mene čoho sa všetko na Ukrajine deje tak, ako sa deje, sa v svojej „Výzve za mier“ vyjadril aj Vladimír Putin.

67. Citujem: „V mene čoho majú na oboch bojujúcich stranách umierať naše deti na východnej fronte, v mene čoho má zahynúť rodina, v mene čoho má prestať existovať všetko, čo poznáte, v mene čoho má zhorieť tento svet ? V mene demokracie ? Kde vidíte demokraciu v tom, čo sa deje na Ukrajine ? My vidíme len fašistickú vládu, armádu, porušujúcu medzinárodné konvencie a premyslenú genocídu vlastného obyvateľstva, ktorého vinou je len to, že hovorí ruský a chce nezávislosť na fašistickej Ukrajine.“ Čo ďalej zdôraznil prezident Ruskej federácie na adresu nás, Európanov ? Citujem: „Rusko nie je váš nepriateľ, nepriateľom každého občana Európy sú nenásytní politici, ktorí sa za svoju moc a peniaze chystajú zničiť všetko, čo je všetkým drahé.“

68. Z „Výzvy za mier“, predloženej Európanov, vyplýva, že chystanej vojne je možné zabrániť. Prezident Ruskej federácie „Výzvu za mier“ už pred viac ako štyrmi rokmi uverejnil preto, lebo sa spoliehal aj na občanov členských štátov EÚ, nakoľko je to záležitosť, ktorá sa týka všetkých bez rozdielu. Citujem: „Môžeme azda zabrániť chystanej vojne s Ruskom, do ktorej nás tlačia politici a kúpené média ? Áno, môžeme ! Čo môžu urobiť obyčajní ľudia ? … Bojkot všetkých politikov, ktorí zvyšujú napätie, ktorí volajú po sankciách a zásahu proti Rusku ! Bojkot na všetkých úrovniach, vo všetkých voľbách ! Nedopustiť uplatnenie zla, ktoré chcú šíriť ! Bojkotujte vstup Ukrajiny do NATO ! Bojkotujte média, ktoré vojnu podsúvajú ako jediné možné riešenie ! Verte ! Rusi a Ukrajinci sú dva múdre národy, ktoré riešenie nájdu. Nebojte sa !“ Môžeme si teda sami pre seba položiť otázku, čo sme my, ako obyčajní ľudia, urobili v prospech toho, aby sa v Európe zlo nerozrastalo, voľne nešírilo, aby sme zabránili vojnovým štváčom zahniezdiť sa na Ukrajine a štvať kyjevskú diktatúru proti Ruskej federácií ? Čo sme urobili pre záchranu mieru na Ukrajine a v Európe či vo svete ?

69. Dokopy sme neurobili nič, pretože sme akosi nemali čas sa zaoberať „Výzvou za mier“, ktorú Európanov adresoval prezident Ruskej federácie. Ako obyčajní ľudia sme sa spoliehali na niekoho iného, že sa tým bude zaoberať. Lenže samotné politické strany a ich predstavitelia sa na otvorenú výzvu Vladimíra Putina vykašlali, pretože mali iné politické priority. Ak sme sa ako obyčajní ľudia spoliehali na predstaviteľov minulej či terajšej vládnej garnitúry, tak to bolo celkom zlé rozhodnutie, pretože tí sa vždy a za každých okolnosti prezentujú ako verní a veční prisluhovači USA, NATO a EÚ, ktorí sa ani nesnažili a nesnažia rozlišovať, v čom môže byť takáto vernosť pozitívna a v čom zákonite tragická. Úprimná prosba o pomoc zo strany prezidenta Ruskej federácie, ktorou mohli obyčajní ľudia z členských štátov EÚ pomôcť zastaviť šírenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, nenašla v našich srdciach, v našich mysliach, v našich činoch žiadnu odozvu. A žiadna dôležitá odozva sa neprijala a neodohrala ani na úrovni našej vládnej moci, ktorú v čase vydania “Výzvy za mier” reprezentoval jeden z jej ústavných činiteľov – pán Róbert Fico. 

70. Predseda politickej strany SMER – SD, ktorá je v opozícií, sa v týchto dňoch  o.i. vyjadril aj o tom, že táto vojna nie je naša vojna, pretože Ukrajina nie je členským štátom NATO. Predseda strany svoje úsilie zameriava k tomu, že nie je potrebné darovať naše stihačky kyjevskej moci. Na prvý pohľad sa zdá, že jeho uvedené stanoviska treba prijať bez akýchkoľvek pochybnosti. V skutočnosti jeho vyjadrenie o vojne veľmi úzko súvisí s obdobím, keď ako predseda vlády SR bol ústavným činiteľom. V čase, keď prezident Ruskej federácie vydal pre Európanov “Výzvu zamier” – bolo to v marci 2018 – bol pán Róbert Fico predsedom vlády SR. “Výzva za mier” sa vo veľkej miere týkala aj predstaviteľov vládnej moci – vlády SR, NR SR a prezidenta SR. Na základe obsahu uvedenej výzvy bolo z môjho pohľadu potrebné, aby tak výkonná ako aj zákonodarná moc prijala zásadné vyhlásenia a opatrenia, ktoré by sa dotýkali praktickej politiky realizovanej v rámci nášho členstva v NATO a v EÚ. Vojna na Ukrajine sa začala v roku 2014 a priamu politickú vinu na jej príprave a zahájení majú USA, NATO a EÚ, rovnako ako novo nastolená kyjevská diktatúra.

Vládna moc SR sa vôbec nedokázala ohradiť proti politike svojich spojencov, rovnako ako proti politike kyjevskej diktatúry, ktorá viedla vnútroštátnu vojnu spojenú s humanitárnou krízou proti obyvateľstvu Donbasu. Predchádzajúca vládna moc na čele s pánom Róbertom Ficom sa vôbec neusilovala  v rámci štruktúr NATO a EÚ pracovať tak, aby “demokratický” Západ s konfrontačnou politikou proti Ruskej federácií skončil. Súčasná vládna moc preto iba pokračuje v tom, čo pomohla rozpracovať predchádzajúca vládna moc a keďže konfrontačná politika s RF nadobudla extrémny charakter, tak nakoniec došlo v roku 2022 z Ruskej strany k zahájeniu špeciálnej vojenskej operácií na území Ukrajiny. Ukazuje sa teda, že vojna na Ukrajine je aj vojnou vládnej moci Slovenskej republiky, pretože táto naša moc sa od politiky USA, NATO a EÚ na Ukrajine nedištancovala, rovnako ako sa nedištancovala od politiky kyjevskej diktatúry. Ukazuje sa, že pán Róbert Fico vie tvrdo bojovať proti terajšej vládnej moci a jej snahe neúnavne pomáhať kyjevskej diktatúre, ale na strane druhej si vôbec nedovolí spochybňovať členstvo SR v NATO a v EÚ, rovnako ako ich skutočné politické záujmy. Ukrajina je pod koloniálnou správou Západu. Z tohto dôvodu je potrebné sa zastať ukrajinského národa, ale nepodporovať kyjevskú diktatúru. Naši zástupcovia na úrovniach vládnej moci by mali žiadať od USA, NATO a EÚ, aby prinútili kyjevskú diktatúru kapitulovať  a tak ukončiť vojnu a vytvoriť podmienky pre mierové rokovania s Ruskou federáciou. 

71. Na Vladimírom Putinom položenú otázku, či skutočne chceme 3. svetovú vojnu, sme odpovedali mlčaním, pasivitou, nezáujmom, slušnosťou vo vzťahu k svojim politickým predstaviteľom a mlčaním vo vzťahu k tým, čo sa rozhodli použiť pre svoje svetovládne plány Ukrajinu ako Anti – Rusko. Našich politických predstaviteľov a média sme nedokázali zastaviť v ich neúnavnom ťažení proti Ruskej federácii a v chystanej vojne s Ruskom. Spolu s nemeckým filozofom Jaspersom by sme mohli tvrdiť, že je to naša morálna vina, pretože chceme žiť v mieri so všetkými tými zapredanými politikmi, ktorí chcú vojnu a zo svojej strany nemajú s nami, obyčajnými ľuďmi, žiadne zľutovanie. Ak beriem do úvahy skúsenosť z toho, aká bola v svojom výsledku reakcia Európanov na „Výzvu za mier“, ktorú predložil prezident Ruskej federácie, tak ani nie je možné predpokladať, že sa aj v týchto ťažkých časoch Európania dokážu zjednotiť na potrebe Antivojnového frontu.

72. Namiesto toho, aby sme s rozhodne postavili za ukončenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti Ruskej federácii, tak sme, ako obyvateľstvo, veľmi aktívne živení plánmi vládnej moci poskytovať za ich rozvrat fungovania celej spoločnosti akési náhradné štátne dotácie firmám a obyvateľstvu na prekonanie krízy. V konečnom výsledku je to priznanie toho, že konfrontačná politika s Ruskou federáciou musí ostať zachovaná, rovnako aj samotné vojnové štvanie, pričom obyvateľstvo je potrebné do istej miery upokojiť náhradnými riešeniami. Štátna podpora tak začína mať črty nepodmieneného základného príjmu, ktorý sa môže stať, ak si ho ponecháme, základom novodobého otroctva. Je preto potrebné za každú cenu požadovať, aby sa vládna moc vrátila k obnoveniu a nastoleniu normálnych politických a ekonomických vzťahov s Ruskou federáciou. Iba vtedy bude bezpečnosť nášho štátu a obyvateľstva v ňom garantovaná. K tejto bezpečnosti nebudeme potrebovať žiadnu pomyslenú ochranu USA a ani NATO. 

73. Toto všetko vyplýva z môjho logického uvažovania o politických procesoch a ich súvislostiach, ktoré sa odohrávajú v Európe a na Ukrajine a ktoré sa týkajú toho, ako ochrániť mier v Európe a vo svete.

Koniec časti III.

Pokračovanie v časti IV.

Dušan Hirjak