Keď nám zomrie niekto veľmi blízky

Ako sa v tejto situácii duchovne správne zachovať? Duchovne, čiže vo vzťahu k duši, odchádzajúcej z fyzického tela a vstupujúcej do nového rozmeru bytia?

Vedieť to je nesmierne dôležité, pretože svojim nesprávnym postojom môžeme odchádzajúcej duši uškodiť a sťažiť jej to, alebo naopak, svojim správnym postojom jej môžeme pomôcť, podporiť ju a posilniť ju v jej novom prostredí a na jej novej ceste.

Každý človek, ktorý má svojich najbližších rád, by mal mať túto elementárnu znalosť, aby ju mohol využiť keď príde čas, a týmto spôsobom byť svojim blízkym nápomocný aj po ich fyzickej smrti.

Poďme teda postupne krok za krokom a ukážme si, ako sa je treba správne zachovať pri zomieraní a smrti našich najbližších.

Úplne prvá vec je, pokiaľ je to len trošku možné, dopriať svojim najbližším zomrieť v teple rodinného krbu. Je to veľmi dôležité, pretože aj keď sa zdá, že človek už nič nevníma, pretože je napríklad dlhodobo ležiaci, on predsa len aj tak vníma. Veľmi jasne vníma to, či sa nachádza doma v rodinnom kruhu, alebo je odložený v studenej a chladne inštitúcii, kde niekde v kúte čaká na smrť. Už len toto je prvá obrovská pozitívna vec, ktorú môžeme urobiť pre svojich najbližších, čo je však žiaľ v dnešnej dobe prepych. Preto mnohí ľudia zomierajú v cudzom, chladnom prostredí úplne sami a úplne opustení.

Ak sa však v tom lepšom prípade nachádzame osobne pri zomierajúcom a sme svedkami jeho posledného výdychu, je dôležité ovládať sa a neprepuknúť v plač. V tomto momente totiž duša vystupuje z tela do inej úrovne bytia, i keď na druhej strane je ešte stále výrazne spojená aj so svojim fyzickým telom.

Duše duchovne zrelších jedincov stoja napríklad odpútané od svojho tela už pred samotným umieraním, preto už nevnímajú prípadné bolesti zomierajúceho tela.

Ak ale príbuzní po poslednom výdychu prepuknú v plač, môže dôjsť k tomu, že už čiastočne od tela odpútaná duša sa s ním opäť spojí v snahe utešiť pozostalých a dať im najavo, že nemusia smútiť, pretože ona žije ďalej.

Takýmto aktom chcenia duše sa jej spojenie s telom prehĺbi, a to už i po jeho smrti. Definitívne odpútanie duše od tela býva potom oveľa ťažšie a dlhodobejšie. Z hľadiska skutočného duchovného prospechu zomierajúceho by preto mali byť všetci, ktorí nedokážu ovládať svoj žiaľ, vyvedení z miestnosti. A to dokonca aj násilím, pretože svojim sebeckým, duchovne nevedomým žiaľom môžu ublížiť duši zosnulého a spôsobiť jej nezmyselné pripútanie k už mŕtvemu fyzickému telu.

Zo všetkého čo bolo spomenuté vidieť, aké negatívne bývajú dôsledky všeobecnej duchovnej nevedomosti, ktorá sa prejavuje prostredníctvom chybných postojov v zásadných a kľúčových momentoch života.

Ak sme niekoho mali veľmi radi, boli sme zvyknutí na jeho dennodennú prítomnosť a on nám navždy odíde, smútime. Naše vnútro je plné žiaľu. Náš žiaľ sa stále aktivuje tým, že vidíme doma veci, ktoré nám pripomínajú zomrelého. Stále nostalgicky myslíme na všetko krásne, spoločne prežité a je nám smutno z toho, že je to nenávratne stratené.

Treba však vedieť, že citové puto, ktoré nás viaže s našim zomrelým blízkym až za hrob, má za následok, že jeho duša cíti našu bolesť, náš smútok, náš žiaľ a našu nostalgiu. Pretože však nejde o emócie pozitívne, ale negatívne, je to len opäť niečo, čo negatívnym spôsobom vplýva na dušu zomrelého v novom prostredí. Je to niečo, čo jej určite nepomáha na jej ceste vpred a nahor, ale naopak, strháva ju nadol a púta jej pozornosť stále k zemi. A to nie je práve tým, čo by duše našich najbližších potrebovali.

Duše našich blízkych potrebujú niečo iné. Potrebujú byť podporované našimi pozitívnymi emóciami. Potrebujú vnímať vnútorný jas našej radosti, lásky a podpory.

Určitú primeranú dobu je samozrejme smútok úplne prirodzený, pretože človek by musel byť z kameňa, keby ho necítil. Dôležité však je, aby to nepretrvávalo neúmerne dlho a nepôsobilo to paralyzujúcim spôsobom na nás samotných i na dušu nášho blízkeho zomrelého.

Ak bol napríklad človek chorý a starý, smrť býva často pre dušu vykúpením. Smrť býva v takomto prípade pre dušu odhodením obrovského bremena fyzického tela a spolu s ním zároveň veľkého množstva karmy. Je to pre ňu moment oslobodenia, uvoľnenia a radosti. Je to nadobudnutie voľnosti, podobajúcej sa schopnosti lietať. Pre dlhodobo telesne trpiacich je to taký istý pocit, ako znovuzrodenie. Je to zrodenie duše do voľnejšej, krajšej a slobodnejšej reality, než je tá naša materiálna a fyzická. Dá sa to tiež pripodobniť narodeniu dieťaťa na náš svet, čo je samozrejme vec radostná. A úplne rovnako radostné je to aj s narodením a vstupom duše do novej dimenzie bytia po fyzickej smrti.

Tohto všetkého by si mali byť pozostalí vedomí a kvôli tomuto by mali prestať smútiť. Naopak! Mali by sa radovať z vedomia slobody a zbavenia sa tiaže chorého fyzického tela, ktorú cíti duša zosnulého. Lebo práve to je tým, čo duša potrebuje. Potrebuje našu radosť a našu podporu. Potrebuje svetlý jas našej osobnosti, ktorý sa k nej dostáva prostredníctvom vzájomného citového puta, pokračujúceho až za hrob.

A najviac zo všetkého potrebuje duša Svetlo. Ak sa my sami usilujeme k Svetlu a k Bohu, je naše prianie Svetla a Pánovej pomoci, smerovanej k duši zomrelého ten najväčší dar, ktorý jej môžeme darovať. Je to drahocenný dar, ktorý ju bude posúvať na jej cestách záhrobím smerom k Svetlu a k Stvoriteľovi.

Vnútorný jas, radosť, čistá myseľ a dôvera v pomoc Pána! To je niečo, čo ak v sebe máme živé, môžeme tým neuveriteľne pomáhať našim zosnulým. Ale nie len im! Takýmto vyžarovaním svojej osobnosti môžeme pomáhať celému svetu, pretože do neho vysielame pozitívne a budujúce žiarenie. Nehovoriac o tom, že tým pomáhame aj sami sebe, pretože sa tým stávame osobnosťami, stojacimi vo stvorení na správnych pozíciách vnútorného jasu, čistej mysle, vzájomnej lásky a hlbokej dôvery v pomoc a ochranu Božiu. Ľudí takéhoto vnútorného naladenia možno považovať za dobrodincov, šíriacich pozitivitu a Svetlo na všetky strany. Do celého stvorenia, ktoré nepozná žiaden rozdiel medzi týmto a tamtým svetom.

A úplne na záver si ešte dajme odpoveď na otázku, ktorá zaujíma mnohých pozostalých, a ktorá im často hlodá v ich vnútri. Tá otázka znie: „Ako sa asi má a kde sa teraz nachádza môj blízky?“

Odpoveď je prostá a jednoduchá. Nachádza sa presne tam, kde to zodpovedá jeho duchovnej zrelosti a má sa presne tak, ako to zodpovedá jeho duchovnej zrelosti. Táto odpoveď, bez toho, že by sme museli vedieť všetky konkrétnosti, je dokonalou odpoveďou, zahŕňajúcou v sebe láskyplné a neomylne spravodlivé Božie riadenie všetkých vecí vo stvorení. Plne mu dôverujme, pretože je vopred vylúčená akákoľvek neláska a akákoľvek nespravodlivosť.