Sme najlacnejší.

Dnes v NRSR odznela aj takáto veta „ sme najlacnejšia krajina v európskej únii“. Mala byť optimistická, upokojujúca a povzbudivá, ale mňa pohoršila (nechcem sa vyjadriť neslušne). Neskúmam hĺbku pravdivosti výroku, ale verím, že má reálne jadro.

Keď sme v roku 1989  žiadali radikálnu zmenu režimu, dúfali sme, že nová vláda bude stavať na všetkom čo sme už dosiahli a čo máme. Že otvorí hranice a zruší diskvalifikáciu slobody slova na ktorej stála moc jedinej strany. Mimochodom, k zmene došlo skrátením volebného obdobia bez zmeny ústavy a všetci to prežili!

Podarilo sa. Strana moc stratila, a sloboda slova spolu so slobodou cestovania sa stali skutočnosťou. Na chvíľu. Vstup do spoločenstva európskych národov nám otvoril dvere aj k voľnému pohybu kapitálu. Všeobecné nadšenie však netrvalo dlho. Míľovými krokmi sme strácali všetky istoty o ktorých sme ani nevedeli. Veď boli také samozrejmé. Ani nám nenapadlo, že je možné  prísť o vlastné potraviny, vlastné strojárenstvo, bežne dostupné zdravotníctvo, zabehnutý dôchodkový systém. Že je možné prísť o sociálnu prívetivosť podniku v ktorom pracujeme. Mám na mysli podnikové byty, rekreačné zariadenia, prázdninové tábory pre deti, voľné lístky na kultúru. Nečakali sme, že prídeme o podporu mladej rodiny, o lacnú mladomanželskú pôžičku s benefitmi, o jasle a škôlky. Že zaniknú bezplatné športové, turistická, vlastivedné, modelárske, tanečné, dramatická, hudobné a iné záujmové krúžky. Že prídeme o školský systém, ktorý vzdelával žiakov a študentov odborne a cielene tak, aby každý robotník, priemyslovák, inžinier, alebo doktor mal okamžite zamestnanie vo svojom odbore.

Vládu jednej strany, ktorá sa bála o svoju vedúcu úlohu nahradila vláda politických strán, ktoré sa nebáli. Nebáli sa sľubmi a klamstvami „zodvihnúť moc s chodníka“. Dnes začína svitať aj poslednému majiteľovi kľúčov čo zvonil na námestí. Mnohí už nežijú a tým sa stráca aj sila ich pamäti. Situácia je o to horšia, že všetky „porevolučné“ vlády pracovali na cielenej výrobe obyvateľstva pre svoju potrebu. Zásadným spôsobom zmenili školstvo, klamstvami a manipuláciou zrušili poľnohospodárstvo, rozpredali priemysel a z prosperujúceho štátu urobili montovňu ležiacu na úrodnej pôde.

K moci sa prostredníctvom sofistikovaných metód dostali ľudia bez nie len národného, ale bez akéhokoľvek cítenia. Najhoršie však je, že vládnu stále väčší tupci a nevzdelanci. Áno verím, že sme najlacnejšia krajina v EU. Všetky vlády sa práve o to snažili. Ďakovať netreba, lebo asi nešlo o nedorozumenie. Museli vedieť čo je zákon spojených nádob. Ak je niekde lacná pracovná sila, priemysel sa od dobre platených robotníkov presunie k tým lacným. Museli vedieť, že chlieb, potraviny, lieky, nemôžu byť na Slovensku lacnejšie. Na to jednak dozerá centrála EU, ale najmä všetko lacnejšie by susedia okamžite vykúpili.

Jediný spôsob ako aspoň čiastočne znížiť cenu a súčasne odradiť suseda, je znížiť kvalitu. Preto máme tovar v dvoch triedach kvality a preto sem, s tých drahších kútov, nechodia nakupovať. Všetko ostatné je rovnako drahé ako napríklad v Rakúsku. Naši z „bloku“ si pomáhajú buď kvalitou na hrane zákona (často aj za), alebo obmedzením množstva, ktoré si môžeme kúpiť.

Vláda v týchto končinách už dávno nie je vláda Slovenskej republiky. Toho sú si sami dobre vedomí. Preto ani jej názov nepoužívajú. Prečo by to robili? Peniaze dostávajú v mene ktorú riadi EU a platí zásada – pes počúva toho, kto ho kŕmi.  To iba my dúfame, že je naša, že sa o nás postará, že jej záleží na občanoch. Každé zasadanie parlamentu dokazuje, ako sa mýlime.

Je pravda, že niečo máme najlacnejšie, ale nesmieme porovnávať. Máme takmer rovnako drahý chlieb, maslo, lieky ako západ, ale máme aj najnižšie príjmy – lebo aj my sme najlacnejší. Všetky vlády predávali našu pracovnú silu za najnižšiu ponuku. Ak sa spojí sofistikovaný systém volieb, najnižšia cena práce a vláda nevzdelaných neodborníkov bez morálnych zábran, je súčasný stav pochopiteľný. To je korunované našou geneticky danou národnou poddajnosťou. Veď aj naši predkovia prehĺtali poslednú kôrku chleba a ešte stále verili, že problém za nich niekto vyrieši. Ocenil to aj Róbert Fico – keď vládol.Politici prostredníctvom strán rozhodujú o všetkom. Diktujú všetkým odbornostiam. Do zničenia priviedli lekársky, učiteľský, aj sudcovský stav. Likvidujú organizácie energetikov, dopravcov aj strojárov. Utopili poľnohospodárstvo aj lesníctvo.

Otázne je, prečo. Výsledkom má byť nenávisť občanov voči vlastnému štátu? To je cieľ vedenia EU? Je cieľ vyrobiť euroobčana bez koreňov? Hladom a drezúrou (systém biča a cukru) je možné aj koňa naučiť po zadných nohách chodiť.

Mám dosť rokov na to, aby som mohol porovnávať. Až do zmeny nášho režimu sme sa pozerali na bohaté krajiny za oponou. Francúzsko, Taliansko, Nemecko (nie NDR), Španielsko, Grécko boli nedostupné, ale obdivované. Založili Európsku úniu. Dnes nechápu, čo sa stalo. Kam sa stratila tá krásna idea – voľný pohyb osôb a voľný pohyb kapitálu.Diktatúru proletariátu nahradila diktatúra kapitálu. Skočili sme z kaluže do blata. Vysychá a tvrdne. Stvrdneme, alebo zmúdrieme? Pomohli by kľúče, alebo to niekto vyrieši za nás?

10. novembra 2022