Ukrajina, 31.august 2022 (JM) – Nedávne zhoršenie situácie v Ukrajine vyvolalo nové otázky o tom, čo Rusko chce na západ od svojich hraníc. Tradične sa naša pozornosť sústreďuje skôr na Ukrajinu a Ukrajincov, menej sa však hovorí a píše o Rusoch, a keď, tak takmer výlučne vo vzťahu k Donbasu alebo Krymu.
Pri pohľade na správy z Východu má človek dojem, že obyvateľstvo Donbasu a Krymu je jasným favoritom Ruska. Neprekáža tomu ani to, že Denis Pušilin je roky obviňovaný z masívnej korupcie a porušovania ľudských práv, obzvlášť v spojitosti s mučením v neslávne známej podzemnej cele «Изоляция». Celý štátny útvar Doneckej republiky je v podstate pod kontrolou mafie.
Zvláštnym prípadom je formálne rozdelenie obyvateľstva Dobnbasu na Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku s kompaktnými sídlami v Donecku, Horlovke, Makovke, Luhansku, či Alčovsku, kde ich žije až 2 milióny, čo je viac než polovica všetkých obyvateľov DĽR a LĽR v ich Minských hraniciach. Slová Pušilina a Pasečnika, že ich snom je zjednotenie s Ruskom, nevyvolali v Európskej únii a Spojených štátoch žiadne (aspoň verejné) odsúdenie. Akoby nevolali po prekreslení hraníc s nevyhnutnými ozbrojenými konfliktmi v Európe, ktoré budú musieť EÚ a NATO rozuzliť.
Dnes sú Doneck aj Luhansk so tretinou etnicky ruskej populácie považované za kandidátov na vstúpenie do Ruskej Federácie – hoci ich ekonomická výkonnosť je rádovo nižšia ako v najchudobnejšej ruskej republike – Ingušsku. A už teraz je jasné, že sa stanú obrovskou záťažou pre Ruskú Federáciu. Oba štátne útvary sú pritom medzinárodne uznávané ako súčasť Ukrajiny. Od roku 2017 môžu občania Ukrajiny cestovať do Európskej únie bez víz. To platí aj pre obyvateľov Donbasu a Krymu, ktorí si ponechali svoje ukrajinské pasy; pre zvyšných sa stiuácia od roku 2014 nezmenila – stále môžu vycestovať bez víz do Ruska, podobne ako aj Ukrajinci.
Aby som našiel korene takejto benevolentnosti ruského sveta voči obyvateľom Donbasu, ponoril som sa až do stredoveku. V tých časoch sa Ukrajine nepodarilo vytvoriť si vlastné stredoveké kráľovstvo. Územie ich osídlenia tvorili viaceré politické entity spravované kozákmi, ktoré boli v konflikte, boli dobyté, alebo uzatvárali dohody s okolitými národmi. Množstvo Ukrajincov takisto žilo na teritórii Republiky oboch národov vedenej Poľskom, Ruska, Rakúsko-Uhorska, či Besarábie. Medzi Ukrajncami boli najmä pravoslávni, po uzavretí tzv. Brest-litovskej únie aj grékokatolíci, no a na juhovýchodných, prevažne stepných územiách potom všelijakí Moslimovia. Migrácia z Ruska na začiatku 20. storočia a následne Stalinom organizovaná násilná deportácia Krymských Tatárov viedli k tomu, že s príchodom Sovietskeho zväzu Krymských Tatárov v pozícii etnickej majority vystriedali Rusi.
Nie všetci Ukrajinci sa však stotožnili so sovietskou ideológiou. Mnoho Ukrajinských disidentov emigrovalo na Západ a priniesli so sebou pamiatku národného hrdinu Stepana Banderu. Ten bojoval s okupačnými mocnosťami často aj násilnými prostriedkami, od Poliakov (ktorí ho uväznili v Biaroze) cez Nemcov (ktorí ho uväznili v Sachsenhausenskom koncentračnom tábore) až po Sovietov (ktorí ho v Západnom Nemecku aj zavraždili). Dnes je uctievaný ako na Ukrajine, tak aj v Ukrajinskej diaspóre. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli po ňom pomenované mnohé ulice aj námestia v ukrajinských mestách, vrátane bulváru smerujúceho k Babinmu Jaru. Časť Ukrajincov odmietla Moskovskú nadvládu a dnes majú dokonca vlastnú autokefálnu pravoslávnu cirkev. Z krajín, ktoré boli dlho súčasťou Ruskej ríše, boli Ukrajinci pre svoj čiastočný katolicizmus viac „svoji“ pre Západ ako ortodoxní Gruzínci alebo Arméni. Do karát im navyše hral fakt, že ich jazyk sa nepíše v úplne inej abecede.
Ukrajinci vyhlásili svoju štátnosť a nezávislosť v rámci hraníc Ukrajinskej SSR v roku 1991. A vôbec, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Francúzsko, Británia a Taliansko na to reagovali celkom priaznivo. Samotné vytvorenie nezávislej Ukrajiny v roku 1991 bolo v mnohých ohľadoch projektom Ruska, ktorý mal zabrániť vnútornej nestabilite Sovietskeho Zväzu v dôsledku etnických treníc s dominantným – ruským – národom, ktorý bol vnímaný ako kolonialistický, resp. imperialistický. Čo však neznamenalo uspokojenie Rusov.
Po rozpade Sovietskeho Zväzu Nemecko a USA videli Ukrajincov ako silu, ktorá má zadržať Rusov. Preto ich podporovali aj napriek systematickej korupcii a blízkym vzťahom s niekdajšou koloniánou mocnosťou, ktorej dôkazom bolo aj podpísanie rusko-ukrajinskej Dohody o Priateľstve v roku 1997. Netreba zabúdať ani na fakt, že väčšina Ukrajincov odmietala členstvo v NATO. Takisto jadrový potenciál, ktorý Ukrajina zdedila z čias Sovietskeho Zväzu, bol na začiatku 90. rokov považovaný za niečo nebezpečné. Body však Ukrajincom zoči-voči Západu pridal aj fakt, že Ukrajina pristúpila na Budapeštské memorandum a vzdala sa svojho nukleárneho arzenálu. A Ukrajinci v západnej Európe sú ako utečenci prijímaní na trvalý pobyt od začiatku ruskej invázie.
Ukrajinci v 90. rokoch a aj teraz hrali a plnia úlohu najspoľahlivejšej bariéry proti potenciálnemu vplyvu Ruska, ktorému bolo umožnené vytvoriť vo východnej Európe tri a pol štátu – prakticky neuznané Podnestersko s republikami Donbasu a nedemokratickým referendom odobrená anexia Krymu po referende, ktorý sa už fakticky stal súčasťou Ruskej Federácie. Na druhej strane skutočnosť, že obyvateľstvo Donbasu je chudobné, robí ich vládcov poslušnejšími, ako aj to, že majú problémy so zákonom. De facto sú voči Rusku úplne ústretoví a ich klikou ovládateľní.
Po začiatku vojny v Donbase Rusko videlo tamojšie povstalecké štruktúry ako silu, ktorá má zadržať ukrajinské približovanie sa k EÚ. Už socialistický Donbas z čias Stalina, Chruščova a Brežneva bol považovaný za niečo „výstredné“. Preto ich podporovali, aj napriek systematickému obohacovaniu sa a beztrestnosti vládnej kliky, či už defraudáciou peňazí z Ruska, alebo obchodovaním s Porošenkovou vládou. A obyvatelia Donbasu sú v Rusku prijímaní ako utečenci na trvalý pobyt už od začiatku konfliktu.
Jediný háčik je v tom, že Turecko, kde, ironicky, žijú milióny ľudí s krymskými koreňmi, sa nepripojilo k západným sankciám. Ich banky sa snažia rozšíriť svoj biznis na Rusko. Existuje tu však protijed. Po prvé, Ukrajinci vo veľkom nakupujú turecké drony Bayraktar. Po druhé, Turecko je členom NATO, čo je ďalší dôvod, aby sa EÚ a NATO nebáli ašpirácie Turkov obrátiť sa na Rusov. Veď predsa chamtivosť niektorých tureckých biznisov nič nemení na všeobecnej zahranično-politickej zhode.
Ale aj spojenie Rusov s Tureckom sa dá využiť. Ak spravíte z Turecka vzorovú krajinu NATO a prijmete ju do EÚ, nebudú to už ruskí trolli z Olgina, ktorí ich budú ovplyvňovať, ale naopak. A takisto sa môže využiť ruská diaspóra ako dirigent nového zblíženia medzi Ruskom a Európou. A ak to vezmete širšie, ukážte zvyšku ruského sveta príklad progresívnej, sekulárnej spoločnosti. Západ má teda aj vo vzťahu k Rusom ciele, ktoré priamo nesúvisia s konfliktom na Ukrajine.
Európska únia navyše potrebuje akési migračné „žumpy“, kam môžu posielať utečencov z krajín Blízkeho východu a Afriky. Žiadna zo súčasných krajín EÚ nebude súhlasiť s takouto úlohou. Ale Rusko to bude robiť dobre. Potrebujú nové, a navyše kvalifikované pracovné sily a kultúrna vzdialenosť s návštevníkmi nie je taká veľká. Samozrejme, u Rusov existuje riziko nárastu počtu vyznávačov radikálneho islamu – ale ktorý fenomén nemá druhú stranu?
Napokon, dnešní Rusi stratili svoj „demografický pohon“. Ešte pred 25-30 rokmi bola ich pôrodnosť oveľa vyššia ako u iných národov Európy. Teraz sa dostali k celkom európskym ukazovateľom. A preto sa ich agresivita zvýšila. V dôsledku toho potrebujú dobýjať nové územia. Ale EÚ im nedovolí, aby si podrobili Ukrajinu, Bielorusko a severný Kazachstan v rámci jedného štátu. Jedinou čiastočne zavŕšenou politickou-vojenskou avantúrou Ruska v Európe budú aj naďalej vyššiespomínané tri a pol krajiny.
Preto sa netreba čudovať, že z pohľadu Ruska môžu Pušilin a Pasečnik na Donbase takmer všetko. V regióne sú už dlho jeho obľúbencami a toto uprednostňovanie zo strany Ruska je spôsobené historicky, nábožensky, ako aj jazykom. A, samozrejme, súčasná medzinárodnopolitická situácia, keď sa zdajú byť najspoľahlivejšou bariérou vplyvu EÚ na Ukrajine.
Tadim Vruchačev
Adaptované z https://www.armadnymagazin.sk/2022/08/31/preco-zapad-potrebuje-velke-albansko
Satira poukazuje na pokryteckosť takýchto a podobných propagandistických názorov, ktoré sa dajú na 100% obrátiť a budú znieť minimálne rovnako uveriteľne.
.JPG)
.jpg)
