O láske – trochu inak.

V tomto článku sa pokúsim abstraktný pojem „láska“ definovať tak, aby neostal len pekným slovíčkom používaným v obrovskom množstve fráz, ale aby bol skutočne zrozumiteľný a ľahšie uplatniteľný v našom reálnom živote. Opierať sa budem o najmodernejšie poznatky našej vedy o základnom princípe fungovania nášho sveta.

ALFA A OMEGA

Najskôr vám upriamim pozornosť na spomínaný hlavný princíp, ktorý si treba uvedomiť ako prvý – princíp jednoty. Náš svet sa dá predstaviť ako jeden obrovský oceán energie, jeden priestor, ktorý sa *fraktálne delí na množstvo autonómnych vedomých priestorov, v každej mierke. Tieto priestory nazývam autonómne vedomé jednotky. I keď sa jednotky rozhodujú samostatne, navzájom sú prepojené do jedného informačného celku, spolu tvoria jednu databázu, jeden svet.

Situácia je podobná s našou internetovou sieťou – internetom, i keď internetová sieť má nespočetné množstvo rôznych zariadení, pomocou ktorých získava informácie, čiže má veľký počet vstupov, sieť má potenciál mať len jeden hlavný spoločný výstup všetkých informácií, ktorý by teoreticky mohol byť používaný všetkými zariadeniami súčasne. (Kvôli ľudskému súpereniu máme dnes viac rozdielnych sietí, rozdielnych vyhľadávačov, rozdielnych výstupov.)

Ďalším príkladom pre lepšiu predstavu jednoty môže byť pochopenie „problematiky“ bielej farby. I keď biela farba v sebe zahŕňa všetky farby, všetky farebné odtiene sveta, od najtmavších až po najsvetlejšie, výstup má len jeden, bielu farbu. Ak niekto vraví, že svet je čiernobiely, nemýli sa, pretože biela farba v sebe zahŕňa všetky farby sveta a čierna farba nie je farba, ale je to bezfarebné nič (RGB 0,0,0), takýto človek nám v podstate hovorí o kontraste sveta, kontraste, ktorý vzniká medzi všetkým a ničím, bielym a čiernym.

Rozdielnosť autonómnych vedomých jednotiek je len v polohe vlastného priestoru, v celkovej kapacite (schopnosti spracovávať informácie) a v úrovni uvedomenia sa (v pochopení princípov). Najväčší rozdiel je však v našej polohe. Naša poloha je absolútne jedinečná v celom vesmíre, žiadny iný vedomý priestor sa v našom „bode“, v našej mierke nenachádza. Táto jedinečnosť je hlavným určujúcim prvkom našej rozdielnosti, čiže definuje všetky ostatné rozdiely medzi nami. Vytvára nám rozdielny uhol pohľadu na skutočnosť, na situáciu, na informácie, ktoré automaticky podvedome zdieľame so všetkými autonómnymi priestormi v našej spoločnej databáze.

Každý z nás má schopnosť napojiť sa na spoločnú databázu, kľúčom je sústredenie sa, stabilizácia myšlienok a zameranie svojej pozornosti na požadovanú informáciu. Táto spoločná databáza, jeden výstup, je pre všetkých rovnaká a je základom nášho vedomia. My nie sme kvapka v mori, ale sme more v jednej kvapke. Fráza: „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, nám presne toto napovedá (frázu treba chápať exaktne – úplne presne). Vedomie máme spoločné, len naša neustála interakcia, neustále pôsobenie, neustále získavanie skúseností z rozdielneho priestoru, neustále uplatňovanie riadenia medzi nami na základe rozdielneho uhla pohľadu, nám naše spoločné vedomie nepretržite mení. Každý jeden z nás neustále vplýva na svet, a zároveň je neustále ovplyvňovaný našim svetom.

(*príklad fraktálnosti https://fractalzooms.tumblr.com/ // súvis: https://cz.sputniknews.com/20201118/vedci-objevili-prekvapivou-shodu-mezi-strukturou-mozku-a-vesmirem-12811833.html )

PROBLEMATIKA (nielen) MEDZIĽUDSKÝCH VZŤAHOV

Neustála vzájomná interakcia (pôsobenie) medzi autonómnymi vedomými jednotkami (na všetkých úrovniach) ovplyvňuje nielen nás, ale celkovo aj náš svet, čiže naše spoločné vedomie a naše spoločné myšlienky/informácie v ňom.

Svoje okolie (iné autonómne jednotky) ovplyvňujeme buď priamo – fyzicky/emočne, alebo nepriamo – informačne. Pre nás je významne dôležité uvedomiť si nástroje riadenia/nástroje interakcie s našim okolím, s našim svetom v našom živote. Nesprávne používanie a zachádzanie s nástrojmi riadenia/nesprávna interakcia s našim okolím, vytvára v našom živote veľmi nepríjemné situácie, spory, nedorozumenia a vzájomné nepochopenie sa.

Pre ľahšie pochopenie nástrojov riadenia nášho priestoru si môžeme pomôcť s pozorovaním riadenia uplatneného našimi elitami na našu spoločnosť. Naša davo-elitárska spoločnosť sa riadi na piatich úrovniach:
1/ Koncepčná (svetonázor) – najúčinnejšia
2/ Ideologická
3/ Zákonodarná
4/ Súdna
5/ Výkonná – najmenej účinná
Presne rovnako môžeme rozdeliť aj naše osobné riadenie, náš vplyv, na naše priľahlé okolie. Na koncepčnej úrovni ovplyvňujeme svoje prostredie vtedy, ak sa snažíme okoliu vysvetľovať hlavné princípy fungovania nášho sveta, takže ovplyvňujeme ľudí vysvetľovaním základných funkčných princípov našej reality. Pomocou princípov sú ľudia schopní sa sami zorientovať na nižšej ideologickej úrovni riadenia, v ktorej sú vystavení rôznym ideológiám, príbehom, účelovej propagande atď… Tieto dve vyššie úrovne riadenia, sú informačné úrovne a ovplyvňovanie prebieha nepriamo/podvedome, čiže častokrát si ľudia ani neuvedomujú, že sú informačne ovplyvňovaní. Ďalšie úrovne sú zaradené už do priameho riadenia, kedy na človeka (prípadne inú vedomú jednotku /zviera, rastlina …/) pôsobíme priamo emočne, prípadne priamo fyzicky. Vytváraním príkazov, zákazov, pravidiel na „zákonodarnej úrovni“ dotknutá osoba už vie, a si je vedomá nášho vplyvu na jej život, čo v konečnom dôsledku spôsobuje aj náchylnosť na zlyhanie takéhoto riadenia. V závislosti od jej emočnej vyspelosti, nás potom buď počúva, riadi sa našimi stanovenými pravidlami, bez ohľadu na ich správnosť, pretože sa bojí dôsledkov vyplývajúcich z našich rozhodnutí súdov (verdiktov) a následných výkonných sankcií, pokút, prípadne zo zníženého životného štandardu…, alebo nás ignoruje. Príkladov na každú úroveň priameho riadenia by som mohol napísať nespočetné množstvo, ale načo? Každý z nás sa s nimi v živote stretáva každý jeden deň, každé jedno stretnutie, každú jednu interakciu s našim vedomým okolím. Stačí si ich len začať všímať.

ZÁKLAD NEVEDOMOSTI

Problémom nášho „starého“ sveta je, že príliš veľa ľudí si neuvedomuje vlastné každodenné pôsobenie na svet, neuvedomuje si rôzne úrovne riadenia, neuvedomuje si svoju vlastnú moc. Veľa ľudí nevie riadiť svoje okolie inak ako priamo, preto nemá schopnosť si uvedomiť najvyššiu úroveň, hlavný princíp fungovania nášho sveta a doslova sa necháva unášať ideologickým prúdom, z jednej strany na druhú, častokrát opozitných myšlienok, príbehov, niekam do ríše snov. Náš základ nevedomosti sa skrýva v nedostatočnom pochopení koncepčnej úrovne, teda v nedostatočnom uvedomení si hlavného princípu fungovania nášho sveta – jednoty. Mnoho z nás sa stráca v ideológiách iluzórnej koncepcie individualizmu, separuje sa, škatuľkuje sa, nestretáva sa a na svoje okolie len minimálnym spôsobom vedome vplýva – a to je hlavná chyba. Nič v našom svete nie je izolované, všetko je prepojené. Ilúzia oddelenosti nás neustále vedie po deštrukčnej ceste súperenia a konfliktu.

Podľa ľudskej psychiky, ktorú priamo určuje pochopenie koncepčnej úrovne, ľudí môžeme rozdeliť na dva základné typy: „individualistov“ a „kolektivistov“ (nevedomých a uvedomelých / zvieracích a ľudských / zlých a dobrých) – zjednodušene. Samozrejme tých odtieňov rôznych úrovní chápania reality je celé farebné spektrum, od najsvetlejších až po najtmavšie farby, čiže ľudí nemožno zaškatuľkovať len dvoma pojmami, tých variánt chápania je veľké množstvo, no pre ľahšie pochopenie koncepčnej podstaty, je použitie dvoch hlavných opozitných postojov v tomto prípade potrebné. Rozdielnu úroveň vyspelosti osôb najľahšie vidíme, podľa uplatňovanej úrovne riadenia autonómnej vedomej jednotky (osoby) na svoje okolie. Málokto vie riadiť koncepčne, nie každý ideologicky, no priameho viditeľného riadenia je schopný ktokoľvek z nás.

TVRDOHLAVOSŤ

Rôzne úrovne ľudí (autonómnych vedomých jednotiek) navzájom na seba rozdielne vplývajú a reagujú. Platí pravidlo, že nižšia úroveň uvedomenia nie je schopná ovplyvniť vyššiu úroveň. Nižšie úrovne nevedia presvedčiť vyššie na ideologickej, prípadne na koncepčnej úrovni, pretože si ich vôbec nie sú vedomé. Preto sa nám môže v živote stať situácia, kedy sa snažíme druhému človeku dohovoriť vlastný cieľ, snažíme sa ho presvedčiť o kráčaní na spoločnej ceste, ale nedokážeme to, nie sme schopní druhého ovplyvniť, pretože ho na cestu smerujeme výhradne (priamym riadením) príkazmi, vydieraním, emočným tlakom bez ideologickej opory, resp. bez dostatočného vysvetlenia nášho plánu (cieľa). V takomto prípade sa nám zdá byť druhý človek tvrdohlavý, a svoju zlosť z nášho neúspechu neprávom hádžeme naňho. Sami sme zdrojom nášho riadiaceho problému. Neschopnosť ovplyvniť druhého človeka pramení len z našej vlastnej nízkej úrovni riadenia, z nášho nedostatočného uvedomenia. Úspech vzájomnej interakcie, čiže spolupráca, závisí od schopnosti stanoviť si VZÁJOMNE VÝHODNÉ ciele bez ohľadu na vlastnú/cudziu úroveň. Každý sme iný, na každého platí niečo iné.

LÁSKA

I keď autonómnych vedomých jednotiek je v našom svete neskutočné množstvo rôznych úrovní a každá sa vyberá na svoju vlastnú cestu zo všetkých rôznych uhlov, do všetkých možných smerov, pokiaľ si uvedomujeme základný princíp, vždy si vieme stanoviť spoločný cieľ bez ohľadu na našu rôznorodosť. Viac vstupov dokáže mať jeden hlavný spoločný výstup.

Pochopenie základného princípu, uvedomenie si jednoty, je doslova reálne uvedomenie si lásky. Pravá láska je cit, ktorý vzniká uvedomením si hlavného princípu, ktorý nás spája, princípu, ktorý spája náš svet – pravá láska je schopnosť vidieť v druhom, seba samého. Princíp je úplne prirodzený, je základný, je hlavný, NIE je iluzórny, JE ľahko pozorovateľný v prírode a zároveň ho môžeme ľahko vidieť aj pri používaní našich najmodernejších technológií. Lásku môžeme pociťovať doslova k všetkému.

Nemýľme si lásku s pudovosťou našich tiel, s našim programom, aby sme boli schopní rozmnožovať sa aj v časoch nevedomosti. Každý z nás má v sebe program (chémiu) rozmnožovania sa a zachovania svojho druhu. Je to jeden z hlavných programov autonómnych vedomých jednotiek, pomocou ktorého sa svet, vesmír, neustále rozširuje, zveľaďuje a zvyšuje svoju kapacitu v akomkoľvek čase. Čím viac vedomých jednotiek vo svete vzniká, tým viac informácií sa zo sveta získava a využíva sa jedným výstupom – vedomím. Inými slovami, čím je nás viac, tým vedomejšími (múdrejšími) sa stávame, a tým zázračnejší sa stáva náš svet, náš vesmír. Z tohto pohľadu je pre nás reálne významne dôležité starať sa o každú jednu životnú formu, starať sa o život, aby nezanikal, ale aby vzrastal na každej jednej úrovni. Akákoľvek individualistická snaha povyšovania sa nad ostatných, posmievanie sa z ostatných, likvidácia ostatných, je bláznovstvo a nevedomé strieľanie si do vlastných nôh.

Naučme sa pozerať na druhého ako na seba samého, naučme sa vidieť to „božské“, čo vidíme v sebe, vidieť aj v druhom, aj v ostatných (v ľuďoch, v zvieratách, v rastlinách…). Zdieľame predsa to isté vedomie, len naša rozdielna poloha nás predurčuje ku kráčaniu po rozdielnych cestičkách. Uvedomenie si podstaty lásky nám umožňuje rozdielne cestičky prirodzene spájať do širších spoločných ciest, spoločných ambícií a cieľov. Spolupráca je základom nášho komfortu, je základným stavebným kameňom utópie. Spolu dokážeme čokoľvek, na čo si zmyslíme.

PARTNERSKÁ LÁSKA

V dnešnej dobe je hlavným problémom v ľudskej spoločnosti naša rozdrobenosť. Naši „odborníci“ z rôznych oborov presvedčili časom príliš veľa ľudí o význame individualizmu v našom živote. Pri presviedčaní sa odvolávajú na zákony prírody, vzory správania, ktoré „odborníci“ pozorujú v nižších životných formách, na nižších úrovniach chápania reality, skrátka na zvieratách. Celkom úmyselne porovnávajú vyššiu úroveň vedomia (ľudí) s nižšími úrovňami (so zvieratami), aby vytvorili dojem neomylnosti svojich rôznorodých, navzájom nesúvisiacich, teórií. Účelovo miešajú hrušky s jablkami. Vo výsledku naša nízka uvedomelosť, naša nevedomosť o základnom princípe fungovania našej reality, potom spôsobuje neschopnosť vplývať na svoje okolie prospešne, prínosne, bez vytvárania zbytočného napätia medzi autonómnymi vedomými jednotkami – medzi nami. Máme tendenciu správať sa skôr ako zvieratá, než ako ľudia. Nesprávne uplatnenie riadenia na naše okolie, potom v živote vytvára napäté až kritické sociálne situácie.

Čím je individualizmus v spoločnosti rozšírenejší, tým máme väčšie problémy s budovaním funkčných medziľudských vzťahov. Životných partnerov sa snažíme nájsť podľa presných osobných (vysnívaných) špecifikácií, ktoré berú ohľad len na naše (zväčša živočíšne) potreby. Sami sa snažíme pôsobiť na druhých úplne ideálne, tak ako z filmu, tak, aby sme svojou pretvárkou zaujali aj človeka s úplne odlišnými záujmami. Pokiaľ sa nám aj podarí,  s vypätím obrovského osobného úsilia, si v konečnom dôsledku partnera nájsť, zväčša vzťah začína veľmi rýchlo „krachovať“ – kolabovať. Časom sa naša pretvárka z našej tváre stráca, a hodnoty individualizmu, doslova hodnoty zvieracej úrovne, začínajú spôsobovať medzi nami vytváranie nezhôd a zároveň spôsobujú neschopnosť hľadať riešenia našich spoločných problémov. Vzťah končí spravidla slovami: „Ja som si to inak predstavoval.“

Neuvedomujeme si a neprihliadame na našu prirodzenú rozmanitosť, veď predsa nik nie je rovnaký, i keď síce máme spoločnú databázu (vedomie), každý sme iný, svojský, nie je možné aby sme sa zhodli úplne vo všetkom so všetkými, pretože každý z nás má svoj vlastný, jedinečný uhol pohľadu, každý z nás sa sústreďuje v databáze na inú časť informácií. Nikto sa nikdy nebude správať úplne tak, ako si to predstavujeme z vlastného pohľadu, a to ani vtedy, keď sa toho budeme dožadovať silnou represiou (priamym riadením – emočným, či fyzickým násilím). Skutočnosť vychádza z hlavného princípu jednoty. Preto je pre nás dôležité vo vzťahoch hľadať spoločne výhodné ciele, spolupracovať, a to dokážeme výlučne uplatňovaním nepriameho riadenia, nepriameho vplývania na blízku osobu. Koncepčne – vysvetľovaním princípov, alebo ideologicky – presviedčaním, vysvetľovaním, prípadne vyrozprávaním si svojich problémov a riešení.

V závislosti od rozdielnosti úrovne chápania reality medzi nami, od rozdielnosti nášho svetonázoru, sme potom postavení pred väčšiu, prípadne menšiu výzvu vzájomného porozumenia – dorozumenia sa. Osobne som zástanca názoru, že nič nie je nemožné. Akákoľvek kombinácia osobností v partnerskom vzťahu sa dá časom zosynchronizovať na úspešnú spoločnú cestu životom. Stačí len chcieť a mať trpezlivosť. Samozrejme výhodou je, ak si aspoň jeden z partnerov uvedomuje základný princíp nášho sveta, na ktorom potom môže postupne budovať a rozvíjať vzťah. Dvaja individualisti (zvieracia psychika) vo vzťahu sú zrejme najťažšou kombináciou a najväčšou výzvou pre zachovanie funkčného vzťahu do staroby. Individualisti sa totižto správajú pudovo, naprogramovane, s pretvárkou na tvári, len ťažko si hľadajú spoločné ciele a zároveň veľmi ľahko sa navzájom sklamú.

Vrodené programy našich tiel nám umožňujú pomerne efektívne rozmnožovať sa aj v časoch našej nevedomosti, takže našťastie naša hlúposť nevplýva na populačnú krivku. Vďaka základným princípom sa ľudstvo neustále rozširuje, zveľaďuje a zvyšuje svoju úroveň – každá nová generácia je šikovnejšia ako tá predošlá – avšak naša hlúposť priamo vplýva na náš osobný komfort a významne zvýrazňuje v živote naše utrpenie. Pre uľahčenie nášho života, pre zbavenie sa utrpenia, je pre nás dôležité naučiť sa nemýliť si „lásku“, teda cit, ktorý vzniká na základe zabudovaného programu, s pravou láskou, ktorá vzniká nadobudnutým poznaním. Zvyšujme si svoju úroveň, učme sa, pozorujme, v dnešnej dobe je to už také jednoduché, ľahšie ako kedykoľvek predtým, výzva je dnes ľahšia ako pierko. Stačí si len uvedomiť hlavný základný princíp.

RODIČOVSKÁ LÁSKA

Úspešnú spoluprácu rozdielnych úrovní autonómnych vedomých jednotiek môžeme ľahko pozorovať aj vo vzťahu dieťa – rodič, kedy rodič svojou starostlivosťou a trpezlivosťou vedie potomka k postupnému uvedomeniu sa. V závislosti od vyspelosti rodiča, od úrovne rodiča, dieťa rýchlejšie, či pomalšie napreduje k osamostatneniu sa a k dosiahnutiu ľudskej úrovne v dospelosti. Žiaľ platí pravidlo: „Dieťa trpí na hriechy svojich rodičov.“ Neuvedomelý rodič dokáže svojou hlúposťou dieťaťu veľmi sťažiť situáciu v dospievaní, či už neustálym uplatňovaním priameho riadenia (emočného, fyzického nátlaku), alebo nedostatočným venovaním pozornosti a pozitívnym vplývaním na dieťa. Takéto dieťa sa psychicky deformuje a v detstve je náchylné na získanie rôznych psychických defektov (komplexov), alebo sa utieka pod cudzí vplyv, ktorý môže dieťa účelovo radikalizovať. 

Našťastie opäť vďaka vrodenému programu štatistická väčšina obyvateľstva miluje svoje potomstvo bez ohľadu na svoju vyspelosť, na svoju úroveň a je dostatočne schopná sa v živote oň postarať. Materinský cit nepozorujeme len u ľudí, ale veľmi ľahko ho vidíme aj u zvierat. Patrí medzi základné programy v našom stále rozširujúcom sa svete.   

Rodičovská láska má za následok, že i keď naše dieťa spraví v dospievaní nespočetné množstvo chýb, omylov, spôsobí nám veľké množstvo problémov, vždy sme schopní sa doň vcítiť a odpustiť mu. Riadime ho na ceste životom rôznymi metódami, ktoré majú buď priamy, alebo nepriamy charakter. V závislosti od našej schopnosti stanoviť priaznivú mieru medzi priamym a nepriamym riadením, nám dieťa pred očami rastie a svojou samostatnosťou, vyspelosťou nám robí čoraz väčšiu radosť.

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY

Veľmi podobnú formu porozumenia sme schopní vidieť aj vo väčšej mierke medzi rozdielnymi ľudskými spoločnosťami, medzi národmi. Konečne v 21.vom storočí vidíme zreteľne na poli diplomacie obdobu vzťahu dieťa – rodič. Na jednej strane vidíme štáty, ktoré svojou detinskou nevyspelosťou sa radi konfrontujú s vyspelejšími štátmi, ktoré zasa na druhej strane svojou rodičovskou trpezlivosťou sú schopné diplomatických rokovaní v akejkoľvek chvíli, aj po spôsobení veľmi nepríjemných a nebezpečných problémov, situácií.

Táto mäkká forma diplomacie, mi osobne dáva nádej, že ako ľudstvo sme v širšej miere pochopili a osvojili si základný princíp fungovania nášho sveta. V takomto prípade, je len otázkou času, kedy sa uvedomenie rozšíri, vďaka spoločnej databáze, medzi významnú štatistickú väčšinu ľudí a konečne začneme vplývať na svoje okolie prospešne, bez vytvárania zbytočného napätia, kedy začneme spolu efektívne spolupracovať na regionálnej, ale aj na globálnej úrovni. Konečne dospejeme.

Nielen predstavitelia štátov a štátnych inštitúcií prejavujú dostatočnú mieru uvedomelosti, čoraz častejšie sa v mediálnom priestore objavujú významné osobnosti z korporátnej oblasti, zo súkromnej sféry, ale aj spomedzi bežných ľudí, ktoré šíria obdobné myšlienky verejným priestorom.

Preto riadiace skupiny netreba „škatuľkovať“ názvami krajín, názvami korporácií, alebo inými „temnými“ spolkami, vždy je potreba pozerať sa na úroveň riadenia konkrétnej riadiacej jednotky, osoby, štátneho aparátu, prípadne inej riadiacej skupiny. Strom spoznáme podľa ovocia. Druh uplatňovaného riadenia, schopnosť stanovovať vzájomne výhodné ciele, kladenie dôrazu na jednotu a ochranu života, nám jasne ukáže a pomôže nám rozlíšiť, kto je „dobrý“/uvedomelý a naopak kto je „zlý“/neuvedomelý.

Môžeme mať naštudované stovky kníh, môžeme sa cítiť byť múdrymi, vzdelanými, titulovanými, avšak pokým nie sme schopní pochopiť najzákladnejší princíp, ktorý môžeme pozorovať v našom živote na dennej báze, dovtedy sa môžeme považovať za hlúpych a nevedomých. Nebojujeme so zlom, ale s hlúposťou.

Dnes stojíme na prahu zlatého veku, epochálnej zmeny ľudstva, ktorá nás čoskoro privedie ku hviezdam, ale ešte predtým nás čaká rodičovská facka, ktorá môže byť pomerne nepríjemná, avšak je významne potrebná, keďže mnohí z nás sa v živote nechali zlákať do slepej uličky individualizmu a „smrteľne“ uvažujú nad našou „preľudnenosťou“.

ZÁVER

Láska sa dá pochopiť, dá sa jej porozumieť, dá sa cítiť, láska je to najzákladnejšie kvôli čomu náš svet existuje. Láska je hlavný princíp nášho sveta, ktorý je denno-denne tak blízko nás, že ho častokrát nie sme schopní ani vidieť. Sústreďme sa, všimnime si ho.

Náš svet je prepojený, my sme prepojení, každý z nás vplýva na celok a zároveň je celkom ovplyvňovaný. Nebojme sa vplývať na naše okolie, a zároveň sa nebojme byť ovplyvňovaní naším okolím. Deštrukčné slepé uličky rozoznáme veľmi ľahko – ignorujme ich rodičovskou trpezlivosťou a súcitom. Naučme sa stanovovať vzájomne výhodné ciele.

Neseparujme sa, stretávajme sa, nedostatočný kontakt s inými vedomými jednotkami nás psychicky deformuje a zabraňuje nám k rastu, k uvedomeniu sa. Vrana k vrane sadá – vytvárajme si vlastné filtre, pomocou ktorých v informačnom poli vyfiltrujeme rozdielne úrovne uvedomenia. Netreba sa pretvarovať, netreba sa hanbiť, netreba sa snažiť zapôsobiť na všetkých, nie je to možné, nie je to ani potrebné, stačí byť prirodzený, stačí byť sám sebou. Každý z nás je predsa jedinečný so svojim vlastným uhlom pohľadu, ktorý podvedome zdieľa informácie do spoločnej databázy, čo v konečnom dôsledku našu databázu rozširuje a zveľaďuje. Vďaka našej výnimočnosti, rozmanitosti sa svet stáva neustále zázračnejším a dokonalejším.

Pri hľadaní životného partnera používajme rovnakú logiku filtrov, zároveň je dôležité neostať pasívny. Je potrebné sa informačne zviditeľniť tak, aby ten, ktorého zmýšľanie je nášmu podobné, nás vedel ľahko nájsť. Opäť nie je dôležité zapôsobiť na všetkých, ale na tých „pravých“, ktorých uhol pohľadu na svet je nášmu podobný. Dnes je to veľmi jednoduché, i napriek tomu, že mnohým z nás sa to zdá byť vďaka komplexom naopak veľmi zložité.

Naučme sa riadiť a pôsobiť na naše okolie nepriamo, informačne, vyhneme sa tak napätým situáciám v našom živote. Život sa stane ľahším a naše utrpenie zmizne. Na svojho súpera hľaďme s rodičovským pochopením a správajme sa k nemu tak, akoby sa mal sám stať v budúcnosti našim najlepším priateľom. Presne tam, totižto smerujeme.

Každý jeden z nás vie urýchliť svojim vplyvom na svoje okolie dobu dopustenia, ktorá musí prísť, a ktorá je už tu. Neostávajme pasívni, pozitívne interagujme, pôsobme, vplývajme na naše spoločné informačné pole. Zmena sa deje, a udeje sa práve skrze nás.

Čaká nás nová zlatá epocha ľudstva, epocha porozumenia a spolupráce, epocha lásky.

Juraj Tušš