Leopold Haverl: Verím, že príde k renesancii vlastenectva

Až vtedy, keď ľudia odídu z tohto sveta, si naplno uvedomíme, čo pre nás znamenali. Platí to aj o odchode obdivovanej hereckej legendy Leopolda Haverla. To, čo vytvoril a čo vďaka záznamovej technike po sebe zanechal, nepochybne zostane trvalým pokladom slovenskej kultúry.

Patril k posledným a napriek pokročilému veku neobyčajne aktívnym mohykánom veľkého realistického herectva, aké sa hrávalo za zlatých čias Slovenského národného divadla. Som vďačný osudu, že som ho vďaka novinárskemu povolaniu mohol spoznať osobne a prežiť s ním niekoľko príjemných debát pri vínku, ktoré mal tak rád.

Ako všetci skutočne veľkí ľudia, nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval a zakaždým prekvapoval skromnosťou a priateľskosťou. Pri každej príležitosti prejavoval svoje ľudomilstvo a úprimné vlastenectvo. Mnohí mu pre jeho talent dávali prívlastok “pán herec”.

Titulok takéhoto znenia sme spolu s kolegom Ľudom Števkom dali rozhovoru pre mesačník Extra plus, ktorý sme s Leopoldom Haverlom urobili presne pred šiestimi rokmi, vo februári 2010. Rozhodol som sa ho oprášiť a nanovo naservírovať nielen ako čitateľskú lahôdku, ale aj ako dôstojnú spomienku na majstra hereckého umenia.

Ako ste sa stali hercom – z vôle božej alebo vlastnej?

Od detstva som neašpiroval na túto profesiu. Môj otec bol záhradník, mama krajčírka, ktorá síce inklinovala k divadlu, lebo bola Rakúšanka odchovaná na viedenskej operete, ale mňa to zvlášť nepoznačilo, detstvo som prežíval v Bratislave, v Karlovej Vsi.

Matka Rakúšanka, otec Slovák. Ako vôbec prišlo k takémuto spojeniu?

Jednoducho. Otec sa zamiloval do mamy, bol máj, vyviedol ju na karloveské lúky a tam medzi margarétkami sa to stalo (smiech).

Genézu svojho príchodu na svet poznáte, ale čo bolo ďalej, kedy ste začali hrávať divadlo?

Na meštianke. Môj strýko Števček, pôvodom Lipták, bol vedúcim ochotníckeho krúžku v Karlovej Vsi a zapriahol ma tam ako detského herca.

Boli to vaše prirodzené vlohy, ktoré o tom rozhodli?

Nie, vôbec nie. Bol som junáčik, skaut, hral som na mandolíne, zaoberal som sa všeličím, len nie myšlienkami na herectvo. V tom čase bolo slovenské profesionálne divadelníctvo ešte v plienkach, vznikalo postupne na báze ochotníckeho divadla. Národné divadlo, ako ho poznáme z čias Budského, Borodáča a Bagara, vzniklo z oblastných divadiel z Martina, Prešova, Košíc…

Čo bolo hlavným impulzom, že ste sa dali na hereckú dráhu?

Otcovo záhradníčenie veľa nevynášalo, v päťdesiatych rokoch sa z toho vyžiť nedalo, tak sa stal osvetľovačom v Opere Národného divadla. Potom to už išlo. Chodieval som za ním a divadlo sa mi zapáčilo, najmä balet. Doteraz si pamätám celú vtedajšiu baletnú generáciu od Manschingerovej cez Trúdu Ťažkú, Herényiovú po Joža Zajka. Pretože sa otec poznal s hercami národného divadla, ktorí učili aj na štátnom konzervatóriu, skrsla vo mne taká myšlienka, že by som mohol študovať herectvo.

Aká bola vaša prvá divadelná skúsenosť?

Prvá reálna skúsenosť bola ešte zo strednej školy – v roku 1947 som hrával v Roku na dedine. Ivan Mistrík bol už vtedy etablovaným detským hercom v Národnom divadle.

Keď ste hrali už v jedenástich rokoch na profesionálnej scéne, museli ste byť talentované dieťa…

Nemôžem povedať, že by som bol mimoriadne talentovaný, že by ma obdivovali a predpovedali mi veľkú hereckú kariéru. Ale tak nejako som sa pretrápil, prehrýzol a dnes som dôkazom toho, že talent je len desať percent úspechu a deväťdesiat percent z toho je práca.

Po skončení konzervatória ste boli profesionálne pripraveným hercom. K akému hereckému typu ste inklinovali?

Možno by to dnes málokto predpokladal, ale bude to kdesi v análoch – konzervatórium som absolvoval Hollého Kubom, ktorý bol jednou z najslávnejších postáv Jožka Krónera aj jednou z najslávnejších divadelných hier našej proveniencie. S Kubom som mal dosť veľký úspech a musím povedať, že aj šťastie. Vo vtedajšom zájazdovom Dedinskom divadle mali v repertoári práve Kuba a predstaviteľ titulnej postavy musel odísť na vojnu. Hrať sa však muselo, a tak na odporúčanie Andreja Bagara voľba padla na mňa. Dal som sa teda na potulky, stal som sa originál „maringotkovým” hercom, ktorý hral tri-štyrikrát za deň za minimálnu mzdu, dakedy iba za stravu a nocľah. Bola to však skúsenosť na nezaplatenie, pretože som poznal veľa skvelých ľudí, ktorí dodnes pôsobia v divadle. Mnohí z nás urobili pomerne slušnú kariéru, pretože sme sa intenzívnym hraním zdokonalili v remesle. V Dedinskom divadle som hrával päť rokov a medzitým som absolvoval ťažkú vojenskú službu u ženistov.

U ženistov sa obyčajne divadlo nehrá. Stavali ste pontónové mosty?

Áno, cez Dunaj. Okrem toho som recitoval, bol som niekoľkokrát víťazom celoarmádnych súťaží.

Zdá sa, že ste striedali jedno divadlo za druhým…

Nebola to moja vina, lebo všetky divadlá, do ktorých som prišiel, po čase zrušili. Najprv zrušili Dedinské divadlo, potom som hrával v Trnave a keď zrušili Trnavu, išiel som do Divadla poézie alebo Divadla na korze, ktoré malo sídlo na Sedlárskej ulici v Bratislave. Ale zrušili aj toto divadlo. Nakoniec som v roku 1968 zakotvil v Činohre Slovenského národného divadla.

Jednou z prvých a najvýznamnejších postáv, ktoré ste stvárnili na pôde SND, bol Simon Chachava z hry Bertolda Brechta Kaukazský kriedový kruh. Ale už predtým ste hrávali v prvých inscenáciách Slovenskej televízie. Aké to boli začiatky?

V roku 1956 som hral vôbec v prvej televíznej inscenácii, ktorá sa vysielala naživo zo štúdia na Kamzíku. Tam ma stiahli z vojny. Potrebovali „fackovacieho panáka” do nejakej partizánskej hry, kde ma posadili a vypočúvali. Bol som ako Jánošík – keď sa ma niečo pýtali, vždy som odpovedal jedným slovom: Nepoviem! A nasledovali tri facky. Dostal som honorár 150 korún a išiel som späť na vojnu. Neskôr som v televízii veľa hrával aj recitoval, pravdaže, naživo. To bolo asi najťažšie, čo ma v živote postihlo, ale bola to dobrá škola. Tam si ma všimol a môžem povedať, že aj obľúbil Martin Gregor, ktorý bol vtedy šéfom v Slovenskom národnom divadle. V šesťdesiatom ôsmom som dostal angažmán, odvtedy som tu a dokedy ešte budem, neviem, pretože budúcnosťou sa priveľmi nezaoberám, podobne ako sa nezaoberám minulosťou. Realitou je pre mňa prítomnosť, ktorú musím prežívať, pravda, dosť zložito, lebo doba sa zmenila.

V čom spočíva tá zložitosť vášho dnešného hereckého života?

V divadelnom a filmovom svete nemá staršia generácia najlepšie uplatnenie, veď to vidíte, scenáre seriálov sa väčšinou píšu pre mladých hercov. Ale napriek tomu sa nesťažujem, pretože sa mi ani veľmi nechce. Človek si musí priznať, že vlastne nevládze, že sa nevie prispôsobiť tomu dnešnému tempu, aké diktuje výroba na bežiacom páse. Kedysi, s príchodom modernej doby, ako to nádherne stvárnil Chaplin, ľudia odpadávali pri bežiacich pásoch a teraz akoby sa pri výrobe seriálov táto doba vracala. Kto nevládze, musí odísť – to je tiež príznak veku. Ale pokým si človek čo-to zapamätá a vystačí s dychom, ešte ho na to javisko pustia.

Stvárnili ste desiatky významných postáv v stovkách divadelných predstavení, v televíznych inscenáciách a filmoch. S Máriou Kráľovičovou a Oldom Hlaváčkom patríte k najstaršej, stále aktívnej a nezabudnuteľnej generácii slovenského herectva. Baví vás ešte divadlo napriek tomu, že z vašich slov cítiť istý pesimizmus?

Otázka stojí trochu inak. Ono sa povie, že herec dozrieva vekom, tak ako víno alebo koňak, ale nie je to pravda. Osud herca je iný, herec máva určité krízové obdobie a, prirodzene, aj obdobie úspechov, keď je na vrchole a keď najviac využívajú jeho herecký potenciál, ale potom, po rokoch, prichádza ten známy pocit, ktorému sa hovorí únava. Navyše, ja som nikdy nebol spokojný s tým, čo robím, a to ani v čase, keď som zažíval svoj vrchol, na ktorom som sa, chvalabohu, držal dlhé roky. Nie som spokojný s ničím ani teraz, pretože viem, že už toľko nezvládnem. Občiansky preukaz sa nedá oklamať. Je veľmi málo šťastných hercov, ktorí sú na javisku prakticky až do konca svojho života. Tuším Paul Newman povedal, že ak herec pocíti, že nie je schopný odovzdať naplno, čo by mal a chcel, mal by radšej odísť.

Vy ste však schopný na vysokej úrovni odovzdať divákom čo treba, vás sa Newmanov výrok netýka. Alebo pomýšľate na odchod?

Nie, neodchádzam, ale nechávam tomu voľný priebeh. Nechystám sa bežať maratón, keď dokážem zabehnúť len 500 metrov.

Práca herca nie je len fyzický výkon, ktorý možno prirovnať k behu na dlhé trate, je to aj psychicky náročný výkon. Neovplyvňuje súkromie herca aj psychika postavy, ktorú herec hrá a prežíva na javisku? Odráža sa to v jeho živote?

Pozrite sa, sedíme v šatni, kde dvaja herci zotleli na uhoľ. Tu sú ich portréty. Talentovaný, úspešný a vynikajúci herec Ivan Mistrík nezvládol svoj život a skončil ho samovraždou, čo považujem za prejav silného charakteru. Ďalšieho dobrého divadelného a filmového herca Ivana Rajniaka zase prepadli choroby a tiež predčasne umrel. Je to dôsledok psychického stavu, keď človek cíti, že nie je schopný odovzdávať to, čo by chcel? Možno. Herec má svoju kapacitu ako každá ľudská bytosť, ako kôň alebo motor, a keď sa prekročí hranica jeho možností, prichádza ku skratu.

Hovorí sa, že herca determinujú jeho postavy, presnejšie typy postáv, ktoré najčastejšie hráva. Dá sa s tým súhlasiť?

Pravdaže. Taký maliar formuje sám seba, má povedzme modré, ružové alebo iné obdobie, venuje sa takým alebo onakým témam, môže sa slobodne rozvíjať. Herec je však determinovaný tým, že ho obsadzujú do určitých úloh a keď dostáva postavy rovnakého charakteru či typu, prichádza uňho k syndrómu, že vykráda sám seba, že nemá z čoho čerpať, že sa nerozvíja. Potom sa uchyľuje k remeslu a napokon k tzv. „šmíre”. Hrozí to každému hercovi, ktorý dlho pracuje, že dospeje k vrcholu, ale aj určitému bodu, keď už nemá kam ísť. Veľkým problémom pre herca je udržať sa dlho na vrchole, aby nepocítil, že vyhasína.

Nie je to nebezpečenstvo aj pre istú časť mladej hereckej generácie, ktorá beží od jedného televízneho seriálu k druhému, moderuje, vystupuje na báloch, večierkoch, účinkuje v dabingu a reklame?

Áno, také nebezpečenstvo hrozí mladým hercom, ktorí veľa robia, pretože hrajú v navlas podobných seriáloch. Hrozí im, že sa budú iba opakovať, že v týchto úlohách zovšednejú. Pravdaže, je tu pre nich dnes aj viac možností ako nezovšednieť, môžu podnikať, hrať golf alebo písať o sebe.

Vy nepíšete a nehrávate golf?

Ani jedno, ani druhé.

Ale pri vašich skúsenostiach by ste mohli učiť ako niektorí vaši kolegovia…

Nikdy som neučil, ani som nemal túžbu učiť, pretože som nechcel vziať na seba tú zodpovednosť, ak niekomu poviem, že je talentovaný alebo naopak, že nemá talent a ukáže sa opak. Tu sa človek môže veľmi zmýliť, herecký talent je živý materiál, nedá sa ani odmerať, ani odvážiť. Veľa záleží na tom, ako herec na sebe pracuje.

Nemyslíte si, že sa herectvo v súčasnosti dosť devalvovalo?

Pozerám sa na to trochu inak ako ľudia, ktorí vnímali našu generáciu ako výraznú, možno ako vrchol všetkého, čo doteraz v slovenskom herectve bolo. Je síce pravda, že súčasné herecké výrazové prostriedky nie sú tvarované na anglickej, talianskej, francúzskej či ruskej klasike, nie sú na princípe Stanislavského divadla, ale myslím si, že všestrannosť a profesionalita herectva sa zvyšuje. Pozrite sa na mladých hercov – vedia tancovať, spievať aj hrať. Isteže, seriály, ktoré sa dnes uvádzajú v televízii, budú mať krátku životnosť, nepretrvajú roky ako povedzme naše inscenácie, ale nie je to chyba hercov. Všeobecným problémom je, že sa kazí vkus, ale nekazia ho herci. A otázkou je, či sa náhodou nedevalvuje národná kultúra, veď ani nemáme zadefinovaný tento pojem.

O vás je známe, že ste človek ľavicového zmýšľania, že svoje názory nemeníte a neskrývate. Čím by ste to zdôvodnili?

Mne táto konzumná doba, alebo ak chcete konzumný kapitalizmus, nič nehovorí. Myslím si, že každá moderná spoločnosť, nech je na akomkoľvek stupni vývoja, by mala byť spravodlivá – aj sociálne spravodlivá. Či sa niekto pozerá doľava alebo doprava, vždy je za tým určitá vzbura proti niečomu a niekomu a človek sa postaví na tú stranu, o ktorej si myslí, že mu poskytne spravodlivejšiu perspektívu.

Viacero hercov sa angažuje v politike, niektorých politika opantala natoľko, že herectvo zavesili na klinec ako Magda Vášáryová. Nakrátko ste sa tam ocitli aj vy, keď ste v prvých voľbách kandidovali do Federálneho zhromaždenia za SDĽ, hoci od hercov sa očakávalo, že budú stáť napravo. Nezazlievali vám to kolegovia?

Aj mi to zazlievali, ale ja sa za nič nehanbím. Hoci som dostal dosť preferenčných hlasov, ktoré by ma vyniesli do Federálneho zhromaždenia, vzdal som sa mandátu, pretože som nemal ambície ani schopnosti robiť politiku.

Jeden váš kolega z novembrovej tribúny zvolal, že komunisti zneužili jeho tvár. Nezneužili aj vašu? 

Nechce sa mi to vyjadrenie veľmi komentovať. Bola to expresívna doba s expresívnymi vyjadreniami niektorých ľudí. Napokon, tváre sa zneužívajú aj teraz, keď máme celkom iný režim. Tváre hercov sa zneužívajú na reklamu, na politiku, veď čo je dnešné angažmán hercov na predvolebných mítingoch politických strán? Nič sa nezmenilo, je to vlastne to isté, iba v zelenom.

Keď sa spýtali Heleny Vondráčkovej, prečo sa nevzdala titulu zaslúžilá umelkyňa, odpovedala, že nemá na to dôvod, lebo titul dostala za svoju prácu, nie za politickú angažovanosť. Taký istý titul z čias socializmu ste nevrátili ani vy, ako niektorí vaši kolegovia. Prečo?

Neviem, kto vrátil titul zaslúžilý umelec, ani ma to nezaujíma. Skôr vidím pred sebou tých, ktorí hodinu po revolúcii, keď sa to zvrtlo, zahadzovali stranícke knižky, a to sa predtým silou-mocou usilovali dostať do strany. Vyznamenania som nikdy nebral vážne, aj keď som vedel, za čo som ich dostal. Pravda je však taká, že v kariére mi nepomohli, nedostával som vďaka tomu vyššie honoráre. Nevidím však zmysel v gestách sa vzdávať niečoho, čo som dostal ako ocenenie svojej práce.

Ktosi nás vedie k tomu, aby sme sa všeličoho vzdali a za všeličo sa hanbili. Máme sa hanbiť za vlastenecký cit, za spievanie hymny, za to, že sme Slováci. Nepripadá vám to absurdné?

Veľmi ma irituje, že po stáročiach existencie nám ktosi zazlieva, alebo nás odsudzuje, že sa konštituujeme ako štátotvorný národ, že chceme uzákoniť výsostné atribúty národa ako napríklad reč a používanie štátneho jazyka. Hovorím o jazykovom zákone, o uctievaní symbolov štátu a ten, kto sa z nich vysmieva, je jednoducho vred na tele národa. Svoj vzťah k národu a vlasti sme si mali definovať po tom, ako sa prijala ústava, ale vtedy a žiaľ dodnes je vlastenectvo v mnohých prípadoch považované za nacionalizmus a šovinizmus. Napriek všetkému mám však dojem, že dnešná politická situácia smeruje k určitému národnému sebavedomiu Slovákov, čo si cením na politike súčasnej vlády. Verím, že príde k renesancii vlastenectva najmä u mladej generácie, lebo dnešný konzumný virvar a počítačový ošiaľ nemôže trvať večne. Pomôžu nám v tom mimozemšťania? (smiech)

Slovenské národné divadlo vždy bolo a je v centre záujmu kultúrnej verejnosti. Ako sa vyvíja v posledných rokoch, je podľa vás dostatočným reprezentantom národnej kultúry? Zodpovedá tomu repertoár divadla?

Áno, je pravda, že Národné divadlo je národná inštitúcia, ale je pravda, že stojí medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane sú umelecké kritériá, na druhej strane tlak komercie. Dramaturgia a herecká kapacita súboru dáva určité možnosti, ktoré sa využívajú, ale aj určitým spôsobom zneužívajú. Napríklad, teraz máme generáciu úspešných hercov v televíznych seriáloch – nuž tak sa ponúka taký repertoár, kde sa môžu úspešne prezentovať v polohách, ako ich videli diváci televízie. Aké smerovanie má mať Národné divadlo, je čisto odborná otázka, závisí to od toho, kto divadlo vedie. Proces hľadania prebieha ustavične, ale nemôžeme sa dopracovať k jednotiacemu názoru. Mladí chcú hrať povedzme modernu, bláznivé komédie či paródie klasiky, okrem toho je tu muzikálový boom, že dnes pomaly niet predstavenia, kde by sa nespievalo a netancovalo. Domnievam sa, že je to daň, ktorú platíme dobe, ale ktorá sa časom prekoná. Názory na smerovanie Národného divadla môžu byť rôzne, ale ide o to, aby sme neskĺzli do komercie natoľko, že budeme vychovávať konzumného diváka, schopného prijímať len bulvár. Dúfam však, že nám to nehrozí.

Patríte ku generácii veľkých postáv slovenského divadla. Akú budúcnosť predpovedáte dnešnej mladej hereckej generácii?

Budúcnosť vidím v dobrej talentovej základni. Naše divadelné, dramatické a hudobné školstvo je rovnako na dobrej úrovni, takže som optimista. Na herectvo sa však treba pozerať z dnešného zorného uhla, že je to remeslo, ktoré má širšie uplatnenie ako šaškovanie na javisku.

Teda už neplatí, čo herec to komediant?

Určite nie. Ja tiež s komediantstvom pomaly končím, lebo stará opica už nemá stvárať žarty (smiech).

Čo hovoríte o úrovni praktického používania nášho jazyka, na prenikanie anglicizmov do nášho verejného života, do názvov inštitúcií, obchodov, zariadení, firiem, budov, stavebných projektov?

Priznám sa, nerozumiem tomu, na akých princípoch to funguje, či si to vynucujú investori či majitelia, lebo im to lepšie znie, alebo či je príčinou kozmopolitné smerovanie našej spoločnosti. My sme v histórii prešli dlhou školou premenúvania ulíc, rúcania sôch aj ideálov, premaľúvania symbolov – máme s tým bohaté skúsenosti, čiže nič nového pod slnkom. Len sa tým obchodníkom trochu čudujem, keď si na vývesnú tabuľu napíšu Baby City. Nie každý musí vedieť, čo si tam môže kúpiť, či detský kočík alebo dámsku bielizeň.

Vo vašej šatni máte okrem fotografií vašich bývalých kolegov hercov aj portrét Milana Rastislava Štefánika. Sochársky monument leva a Štefánika postavili nedávno aj pred Slovenské národné divadlo. Neprekáža vám takáto kontroverzná podoba veľkého leva na vysokom pylóne nad „malým slovenským generálom”?

Súsošie je obrazom našej malosti, ako sa nevieme dohodnúť, kto je kto v našej histórii, akoby to bola naša národná črta, že si stále špiníme do vlastného hniezda. Táto socha je len epizóda, možno tí, čo o tom rozhodli, sa nevedeli dohodnúť a nakoniec rozhodli peniaze. Ale keď už Štefánik pred Národným divadlom stojí, možno by sme mali o ňom niečo aj hrať a aspoň čiastočne tak splatiť dlh jeho odkazu „Veriť, milovať, pracovať”. Pre SND by malo byť cťou tento odkaz naplniť.

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

author photo

Pavel Kapusta

O AUTOROVI

Som novinár, 29 rokov pôsobím v médiách. V roku 1988 som začínal v banskobystrickom štúdiu Čs. rozhlasu, po odchode do Bratislavy som pracoval v Slovenskom rozhlase, Rádiu Rock FM, denníku Smena, týždenníku Extra, denníku Slovenská REPUBLIKA, v Slovenskej televízii, 14 rokov som vydával a viedol mesačník Extra plus, od roku 2015 som šéfredaktorom spravodajského portálu napalete.sk.

AUTOR V ČÍSLACH

Počet článkov: 14

Celkové hodnotenie: 7.61

Priemerná čítanosť: 8709

icon Top za 7 dní

iconNajnovšie z HS

icon Najčítanejšie z HS

  • POČASIE NA DNES

    FOTO DŇA

  • Vybrali sme

    Polícia previezla medzinárodne hľadaného Slováka z USA do väzby

    0icon

    Interpol Bratislava úspešne zrealizoval prepravu odsúdeného slovenského občana z amerického Los Angeles v Kalifornii na Slovensko. Po prevoze bol dodaný do výkonu trestu, kde strávi…

    Swiateková suverénne na čele rebríčka, Schmiedlová na 77. mieste

    0icon

    Poľská tenistka Iga Swiateková je naďalej suverénne na čele svetového rebríčka WTA. Najlepšia slovenská singlistka Anna Karolína Schmiedlová sa zlepšila o tri priečky na 77.…

    Djokovič poskočil pred Alcaraza na 2. miesto rebríčka ATP, na čele Sinner

    0icon

    Taliansky tenista Jannik Sinner zvýšil po triumfe na turnaji Halle svoj náskok na čele rebríčka ATP. Na druhé miesto sa vrátil Srb Novak Djokovič, ktorý…

    Súdna rada zverejnila majetkové priznania sudcov za minulý rok

    0icon

    Bratislava 24. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)   Súdna rada SR zverejnila na svojom webe majetkové priznania sudcov za rok 2023. Kancelária Súdnej rady SR prijala…

    Pobyt vo vode môže spôsobiť urologické či gynekologické ťažkosti

    0icon

    Letné dni sú neodmysliteľne spojené s kúpaním. S pobytom v bazéne, ale aj v jazere však rastie riziko urologických či gynekologických ťažkostí. Prevenciou pred ich…

    Kanadský center Brassard oficiálne ukončil kariéru

    0icon

    Kanadský hokejista Derick Brassard oficiálne ukončil hráčsku kariéru vo veku 36 rokov. Skúsený útočník odohral v NHL 17 sezón, pôsobil v desiatich rôznych tímoch a…

    Vláda nekoná vo veci zahraničných agentov dostatočne razantne

    0icon

    Bratislava 24. júna 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-Zurab Tsertsvadze)   Mohli sme mať oproti západu konečne v niečom prvenstvo – konkrétne v prijatí zákona o tzv. „zahraničných agentoch“. Nevydalo, predbehla nás…

    Šuľa získal titul majstra Slovenska v behu na 100 km

    0icon

    Michal Šuľa získal titul majstra Slovenska v behu na 100 km. V šamorínskom Pomlé parku zabehol túto vzdialenosť za 7:26:44 h. Po prvenstve na marcovom…

    Festival Dotyky a spojenia prinesie do Martina 33 inscenácií z 28 divadiel

    0icon

    V Martine sa od pondelka začína 19. ročník festivalu Dotyky a spojenia, ktorý symbolicky uzatvára divadelnú sezónu 2023/2024. Do soboty (29. 6.) ponúkne 33 inscenácií…

    Kaliňák: Drahí liberálni experti, sranda bokom

    0icon

    Bratislava 24. júna 2024 (HSP/ Facebook/ Foto: Screenshot Facebook video)   Uplynulý týždeň bol zverejnený prieskum dôveryhodnosti slovenských médií a výsledky boli naozaj katastrofálne: dôvera…

    Blog - redakcia Hlavných správ nezodpovedá za obsah blogerských príspevkov

    Ivan Štubňa

    Gustáv Murín

    Andrej Sablič

    Erik Majercak

    Milan Šupa

    Vášeň v Tebe

    Auto Trendy

    Reklama

    Armádny Magazín

    TopDesať

    FOTO DŇA