Prečo vládny vlak premáva dvomi smermi?

Krik svetoobčianskych médií na adresu slovenského premiéra za jeho nedávne výroky, že nedopustí, aby v súvislosti s nanucovaním utečeneckých kvót na Slovensku vznikla ucelená moslimská komunita, sú dôkazom, že trafil klinec po hlavičke – hoci mnohí hovoria o predvolebnej rétorike vypočítanej na efekt.

Je pravda, že Robert Fico je majstrom politického marketingu. Vždy vycíti, čo chce jeho cieľové publikum počuť a prispôsobuje tomu svoje verejné vystúpenia a vyhlásenia. Bolo by smiešne mu to vyčítať, táto schopnosť patrí do výbavy úspešných politikov. Samozrejme, Ficova politika nie je iba o verbálnej ekvilibristike – patrí medzi tých, ktorí zvyknú svoje slová potvrdzovať aj činmi, aj keď to tak určite nie je vo všetkom.

Asi každému imponoval premiérov rázny postoj v otázke imigrantov. Dokonca sa pre to musel “spovedať” na koberčeku pred európskymi sociálnymi demokratmi. Ku cti mu slúži aj podanie žaloby v Luxemburgu na Európsku komisiu za nanucovanie imigrantských kvót. V tejto chvíli nie je dôležité, či ide o predvolebné tromfy, pretože tieto Ficove postoje sú pre nás všetkých prospešné.

Na druhej strane si nemožno zakrývať oči pred tým, že to boli aj europoslanci Smeru, ktorí hlasovali v Európskom parlamente za kvóty, a tým legitimizovali arogantný verdikt, ktorý Európska komisia neskôr prijala. Tu jasne vidno politickú dvojkoľajnosť vlády Smeru – mnohokrát sa iné hovorí doma, a iná politika sa robí pred Bruselom či Washingtonom. A zďaleka sa to netýka iba kvót.

Pripomeňme si minuloročné rozhodnutie parlamentu o zriadení vojenskej základne NATO vo Vajnoroch, eufemisticky pomenovaná logistické centrum, za ktoré hlasovala drvivá väčšina poslancov Smeru. Samozrejme, za vládny návrh na súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky hlasovali smerácki poslanci s vedomím Roberta Fica.

Pritom rok predtým premiér vyhlásil, že síce sme členmi Severoatlantickej aliancie, ale nik nám nemôže vnútiť základne NATO na území Slovenska, a ak by boli takéto tlaky, rozhodne vyvolá referendum. Nič také sa nestalo. Slovensko poslušne vykonalo vôľu zahraničia a dobrovoľne-nasilu sa stalo terčom možného vojenského útoku v prípade medzinárodného konfliktu.

Tu vidno zásadný rozpor medzi slovami a činmi, medzi rétorikou určenou pre domácich občanov-voličov a praktickými rozhodnutiami pre uspokojenie zahraničia. Mainstreamové média prešli toto rozhodnutie mlčaním a spomenutý rozpor vôbec nekomentovali, čo napovedá, v koho prospech toto rozhodnutie bolo. V prospech našich obyvateľov rozhodne nie.

Pritom som si takmer istý, že Robert Fico vo svojom vnútri nie je s týmto rozhodnutím spokojný. Je zjavné, že konal pod nátlakom západných politikov, a zrejme nemal na výber. Je to dôkaz, že Slovensko po vstupe do EÚ a NATO nie je slobodnou krajinou.

Spomeniem ďalší príklad. Popredný poslanec Smeru Ľuboš Blaha je tvrdým kritikom chystanej ekonomickej a sociálnej pohromy – dohody TTIP. Pokiaľ by sa táto dohoda EÚ s USA schválila, nastanú pre Európu veľmi zlé časy a postupne sa stane otrokom USA v najširšom zmysle slova.

Premiér Fico, ktorý je inak veľmi kritický a citlivo reaguje na iné sociálne a ekonomické hrozby, prekvapivo vyhlásil, že s dohodou TTIP nemá problém. Smerácky europoslanec Vladimír Maňka zašiel ešte ďalej – zorganizoval tlačovku, kde TTIP vychvaľoval priam do nebies.

Ďalším príkladom dvojkoľajnosti vlády je výrazne kritický postoj Roberta Fica voči protiruským sankciám kontra tichý súhlas SR s predlžovaním sankcií v Bruseli, ktorý pravidelne zabezpečuje minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Som presvedčený, že väčšine občanov sa nepáči ani činnosť ministerstva zahraničných vecí v otázke presadzovania LGBTI agendy, čiže postupného zavádzania ústupkov a liberalizácie legislatívy v ústrety homosexuálnej komunite, registrovaným partnerstvám, adopciám detí homosexuálnymi pármi, pokusom o zavádzanie čudnej sexuálnej výchovy do škôl na hranici úchylnosti.

Samozrejme, z pohľadu politického marketingu sa spomenuté záležitosti nekomunikujú ako predvolebné témy, pretože sú nebezpečné pre preferencie vládnej strany. Neznamená to však, že neexistujú. Ak mám byť úprimný, za posledné štyri roky s výnimkou postoja v utečeneckej kríze vláda nijako nezmenšila vazalstvo Slovenska voči Západu, naopak, v niektorých sférach ho ešte upevnila.

Tieto riadky som nepísal preto, aby som Smer-SD samoúčelne kritizoval, ale preto, aby som na jeho vedenie a jeho poslancov apeloval. Pravdepodobne bude naďalej vládnou stranou, aj keď zrejme už nebude vládnuť sám.

Bolo by múdre priznať si svoje omyly a pokúsiť sa ich napraviť. Pokiaľ budeme členmi Únie a Aliancie, Slovenská republika nebude disponovať úplnou štátnou zvrchovanosťou. Aj napriek tomu by sa naša vláda mala správať oveľa suverénnejšie a ukázať, že sa vie za svoju krajinu a občanov “pobiť”. O tom, že sa to dá, nás denno-denne presviedča maďarský premiér Viktor Orbán.