Po 2. svetovej vojne bol svet rozdelený na sféry vplyvu podľa dohôd spojencov – veľmocí z Jaltskej konferencie 1945, kde rokovala tzv. Veľká trojka zástupcov USA, ZSSR a Veľkej Británie. Tomu predchádzala ešte Moskovská konferencia na jeseň roku 1944, ktorej symbolom sa stala servítka, na ktorú si Stalin s Churchillom pri obede písali konkrétne percentá vplyvu v jednotlivých európskych krajinách. Napriek tomu, že vzťahy bývalých spojencov ochladli zanedlho po skončení 2. svetovej vojny, dohoda z Jalty o rozdelení sfér vplyvu vydržala až do konca 80-tych rokov minulého storočia a niektoré veci z nej dokonca dodnes.
Aj keď si po r. 1989 a rozpade Sovietskeho zväzu od časti našej politickej reprezentácie vypočujete, že dnes žijeme v unipolárnom svete, ktorému dominuje len jedna superveľmoc (a že to tak bude navždy), prekvapivo zo samotnej USA zaznievajú hlasy, ktoré požadujú, aby si tri mocenské centrá – USA, Moskva a Peking rozdelili svet na sféry vplyvu.
Prednedávnom zverejnil americký časopis National Interest, určený najmä pre čitateľov z vojenských a spravodajských kruhov, článok Davida T. Pyna, poradcu Kongresu USA. Ten navrhuje, parafrázujúc Donalda Trumpa: Spravme sféry vplyvu opäť veľkými! (To Counter Russia and China, Make ‘Spheres of Influence’ Great Again). Autor sám hovorí, že predstava unipolárneho sveta, v ktorom sú Spojené štáty americké všeobecne uznávané ako najmocnejšia superveľmoc už nie je v súlade s realitou a preto Amerika potrebuje novú stratégiu. Stratégiu, ktorá jej umožní znížiť riziko vojny a eliminovať obrovské náklady na vydržiavanie armády USA.
Podľa tohto návrhu na nové rozdelenie sveta by USA malo mať svoju sféru vplyvu v ktorej môže udržiavať svoj „jadrový dáždnik“ a do ktorej bude spadať Japonsko, Austrália a Nový Zéland (že by to malo súvislosť s novo zriadeným vojenským paktom AUKUS?), Rusko svoju sféru vplyvu, v ktorej by mali byť bývalé sovietske republiky, blízky a stredný Východ a časť Balkánu a Čína juhovýchodnú Áziu, Pakistan, Afganistan a časť Afriky. Autor správne poznamenáva, že Rusko a Čína už svoje vlastné sféry vplyvu majú. Okrem toho vidí autor význam v tom, že obmedzenie americkej vojenskej prítomnosti v zámorí podkope základy medzinárodného terorizmu a zabráni vojenskej aliancii Ruska a Číny.
Pýtate, sa kde je v tomto rozdelení Európa? Žiaľ, nikto s ňou ako mocenským centrom alebo subjektom, ktorý by sa mal nejakej dohody o rozdelení vplyvu zúčastniť neráta. Bude len objektom delenia na mocenské sféry, pričom podľa tohto modelu by práve v Európe (a severovýchodnej Ázii) nemala dominovať žiadna mocnosť. USA by podľa tohto mali vyprázdniť priestor celej východnej Európy a zostať na „historických hraniciach“ Nemecka s obmedzeným kontingentom. A čo naše Slovensko? Jeho osud sa vždy spájal s osudom strednej Európy, ktorá, ak by takéto rozdelenie vplyvu nastalo, mala sama rozhodovať o sebe a vzťahoch s okolitými regiónmi bez vojenskej prítomnosti ktorejkoľvek mocnosti.
Článok v americkom časopise netreba samozrejme preceňovať, ale ani podceňovať, treba ho skôr vnímať ako istý pokusný balónik. Nejde priamo o názor vládnej autority, ale formálne nezávislého autora, za ktorým predsa len možno vidieť spojenie s vládnymi kruhmi a takto sa testuje reakcia dotknutých strán na zverejnené návrhy. Článok vyvolal veľkú pozornosť v Rusku aj Číne a nevylučujem, že svet sa vráti k novej dohode Jaltského typu, ktorá koniec-koncov na 50 rokov zabezpečila (s výnimkou lokálnych konfliktov) mier vo svete.
.JPG)
.jpg)
