Komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Časť IX.

Spoločenské vedomie v kapitalizme nežije predstavou, že ešte stále existujú dve základné triedy v spoločnosti a z tohto dôvodu nie je potrebné riešiť otázku súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Demokratický a právny štát sa občanom predkladá ako také politické teleso, ktoré protirečenia kapitalizmu vyriešilo. Ak neexistujú dve základné triedy v kapitalizme, potom z toho vyplýva, že neexistuje ani potreba triedneho boja. Skutočnosť je taká, že pracujúce masy triedny boj nemajú záujem vyvolávať a ani ho v tejto dobe nevyvolali. Triedy v kapitalizme existujú nie preto, že ja to osobne chcem, ale preto, že sú v skutočnosti výrazom jeho ekonomického systému, ktorý je v rukách kapitalistov.

Spoločenské vedomie sa otvorene otázkami tried a triedneho boja nezaoberá a preto v dnešných dňoch sa nerieši ani potreba toho, aby boli odhalení tí, čo politiku strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu vymysleli a takúto politiku presadzujú. Ak neexistujú triedy a triedny boj, tak potom je ťažko niekomu pochopiť, že v súčasnosti sa cez „pandémiu“ koronavírusu presadzuje diktatúra triedy kapitalistov. Tá je naozajstná a hmatateľná, má svoje konkrétne výsledky, pričom nenaráža na žiadny organizovaný a významný odpor obyvateľstva, tobôž nie politikov ako zástupcov občanov.

V záujme záchrany obyvateľstva ako pracujúcej triedy aj s jej rodinami pred diktatúrou triedy kapitalistov je dôležité vyznať sa v otázkach vedenia triedneho boja. Na tento triedny boj nie je žiadna politická strana kvalifikovane pripravená a to ani po obsahovej, organizačnej či personálnej stránke. Vo vzťahu k občanom opozičné politické strany nie sú úprimné, pretože otvorene nepožadujú okamžité ukončenie politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu a o návrat k doteraz platnému a efektívnemu systému zdravotnej starostlivosti, založenej na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením.

Pred verejnosťou je potrebné identifikovať všetky tie nadnárodné štruktúry a entity, ktoré organizujú „pandémiu“ koronavírusu a nútia vládnu moc plniť stanovené úlohy. Trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, vzhľadom na ich činy, musí byť podrobená ostrej kritike občanov. Proti triede kapitalistov je potrebné vstúpiť do politického boja, lenže ak sa o tom v spoločnosti vôbec nehovorí, potom ani samotné politické strany nemajú ani paru o tom, do akého politického konania majú vstúpiť. Politický boj ako forma triedneho boja sa v tomto prípade môže rozvinúť len vtedy, ak bude jasné, že mnohé aktivity rozvinuté triedou kapitalistov cez nastrčených prisluhovačov bude potrebné a možné potlačiť.

Spôsob je veľmi jednoduchý. Občania svojimi nátlakovými akciami môžu sa pokúsiť prinútiť vládnu moc, aby odoprela nadnárodným štruktúram rôzneho určenia poslušnosť v presadzovaní politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Takúto výpoveď zo „Zmluvy o poslušnosti“ je možné urobiť zo dňa na deň. Celému svetu je potrebné dať na vedomie, že pokyny WHO, Billa Gatesa, A. Fauciho, či Globálnej rady pre sledovanie pripravenosti alebo rôznych asociácií priamo zainteresovaných do potierania slobody obyvateľstva a nútenia k vakcinácií, a najmä pokyny a rozhodnutia EÚ, sa nebudú rešpektovať, pretože zdravotný systém SR je schopný riešiť respiračné choroby v rámci svojich kapacít a prostriedkov či zdrojov – ľudských a materiálno – technických.

V rámci výpovede „Zmluvy o poslušnosti“ vládna moc má deklarovať, že rešpektuje dva základné princípy spravodlivosti, platné pre demokratický a právny štát a z tohto dôvodu základné práva a slobody majú prednosť pred akýmkoľvek úsilím určitých politických síl o prioritu globálneho dobra a globálneho boja proti „pandémii/ koronavírusu. Vládna moc v rámci výpovede „Zmluvy o poslušnosti“ má dať na vedomie rôznym mediálnym skupinám na území SR, že musia prestať s neustálym šírením poplašných správ o „pandémii“ koronavírusu, s nútením obyvateľstva SR do vakcinácie, že musia upustiť od mediálnej dominancie sústredenej na koronavírus a teda že sú povinní v rámci slobody tlače vytvoriť náležité podmienky pre diverzitu zdrojov a názorov. Štát má v tomto smere prijať opatrenia na zabránenie mediálnej dominancie a poškodzovanie diverzity zdrojov a názorov. Vládna moc má reagovať na rôzne iniciatívy takých miliardárov ako Bill Gates, ktorý jasne povedal, že normálny stav vo svete sa vráti iba vtedy, keď z veľkej časti preočkujeme celú globálnu populáciu.

Dovolím si čitateľovi pripomenúť dva základné princípy spravodlivosti z hľadiska politického liberalizmu. Sú to tieto princípy:

1. Každá osoba má rovnaké právo na plne adekvátny systém rovnakých základných slobôd, ktorý je kompatibilný s podobným systémom pre všetkých.

2. Sociálne a ekonomické nerovnosti majú spĺňať dve podmienky. Po prvé, musia sa viazať na funkcie a miesta, ktoré sú prístupné všetkým v podmienkach slušnej rovnosti príležitosti, po druhé, musia prinášať maximálny prospech najviac znevýhodneným členom spoločnosti. K tomu viď John Rawls „Politický liberalizmus“ str. 241. Uvedené dva základné princípy spravodlivosti nebudem rozoberať.

Bill Gates už zabúda dodávať, že on osobne aj so svojimi prisluhovačmi, ohrozujú ľudí na životoch v mnohých oblastiach sveta, pretože ľudí kvôli svojim ziskom používa ako laboratórne krysy. A teraz svojimi vakcínami ohrozuje životy miliónov ľudí na celom svete, pričom úmrtia z vakcín sa akosi nepočítajú za zločin, ale iba za štatistický údaj v rámci laboratórnych pokusov. Napriek všetkému Bill Gates ide po vakcínach, pretože, ako sám vyhlásil, je to najlepšia investícia, ktorú kedy urobil. Vládna moc má teda povinnosť svojou výpoveďou „Zmluvy o poslušnosti“ vypovedať poslušnosť farmaceutickému Kartelu, ktorého podnikateľské aktivity by sa mali vrátiť do trhového prostredia s rozumnými vzťahmi. Mocenský si vynucovať od obyvateľstva kupovať si farmaceutický výrobok, to je už jasná diktatúra a s voľným trhom to nemá nič spoločné. Vládna moc má vypovedať poslušnosť OSN, WHO a predovšetkým EÚ, ktorá sa prisvojila, rovnako ako iné inštitúcie globálneho charakteru, rozhodovať o tom, čo má robiť národná vláda v rámci svojej pôsobnosti na úseku zdravotnej starostlivosti.

Okrem iného to znamená, že takýto Kartel má povinnosť rešpektovať štátnu moc a suverenitu národov a teda aj to, ako vyzerá štátna zdravotná starostlivosť. Farmaceutický Kartel, podobne ako iné nadnárodné korporácie a štruktúry, nesmie nariaďovať podmienky existencie ľudskej populácie na planéte. Ukazuje sa, že autori knihy „Nacistické korene bruselskej EÚ“ mali pravdu, keď varovali ľudstvo práve pred farmaceutickým Kartelom, ktorého korene siahajú do obdobia vzniku dvoch svetových vojen a do koalície s nacistami. Vládna moc SR si má všímať, akú prioritu to vlastne presadzujú globálne sily a štruktúry, ktoré sa farizejskí uviedli do pozície záchrancov sveta, pretože presadzujú, ako svoju prioritu, ideu globálnej ochrany zdravia a životov ľudí.

V skutočnosti, už z podstaty politicko-ekonomického systému kapitalizmu vyplýva, že táto idea je úplný nezmysel, pretože sa v tomto smere triede kapitalistov nedá vôbec veriť. Kapitalistom vraj ide o záchranu zdravia a životov ľudí, pričom v skutočnosti z práce a životov týchto ľudí si neustále navyšujú svoje bohatstvo a teda tvoria neustále sa zväčšujúcu nerovnosť, nemôžu a nemajú záujem riešiť problém nezamestnanosti miliónov ľudí, pretože zdravý kapitalizmus si vyžaduje nezamestnanosť, nedá sa riešiť otázka prepracovanosti v mnohých pracovných kategóriách, rovnako ako globálny kapitalizmus nechce a nemôže riešiť otázky chudoby.

Trieda kapitalistov, vzhľadom na svoje triedne postavenie, to nikdy nebude riešiť a ani nevyrieši. A napriek týmto zásadným nedostatkom v živote kapitalistickej spoločnosti, ktoré sú výrazom jej ekonomického systému, tak tá istá trieda kapitalistov príde s myšlienkou „obšťastniť“ ľudskú populáciu planéty tak, že jej prikazuje, ako sa majú jej jednotlivci správať, aké príkazy majú dodržiavať, testovať a neustále očkovať. V mene ochrany zdravia a životov ľudí trieda kapitalistov si všetkých ľudí podriaďuje prísnej kontrole a ženie každú národnú spoločnosť do ešte väčšej nerovnosti, nezamestnanosti a chudoby. A k tomu ešte naviac trieda kapitalistov zabezpečila, aby padla aj samotná demokracia, ktorá bola prezentovaná tak, že kapitalistický štát je v svojej podstate demokratický a právny štát, ktorý zároveň mal byť znakom, že súžitie politickej rovnosti s materiálnou nerovnosťou je do určitej miery možné a potrebné !

Bola nastolená tvrdá diktatúra triedy kapitalistov a otázka možného a efektívneho súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou bez súhlasu občanov zrušená. Politici ako intelektuáli v politických stranách by sa mali odhodlať hovoriť bohatým a mocným, a tiež samotným občanom, pravdu o tom, čo tu opisujem. Lenže k tomu sa neodvážia, pretože podliehajú rozličným tlakom a peniazom a hlavne tej svojej ilúzií, že našim šťastným životným priestorom je EÚ. Politici sa teda rozhodli skôr pomáhať triede kapitalistov aj s jej prisluhovačmi v globálnej ofenzíve proti obyvateľstvu národných štátov. Intelektuáli, ktorí sa angažujú v politických stranách, až na určité výnimky, sa radi angažujú v rôznych politických projektoch, ale iba takým spôsobom, aby ani náhodou nezabŕdli do základov kapitalizmu, respektíve aby ani slovkom nemuseli kritizovať EÚ a jej politiku. Globálny kapitalizmus je pre nich posvätný a preto sa na verejnosti a v médiách neprepiera, prečo a v čom je deštruktívny a bezuzdný. Samotnú bezuzdnosť a deštruktívnosť vidíme v dnešnej dobe najlepšie. Politickým intelektuálom nevadí bezuzdný kapitalizmus a jeho deštruktívne tendencie, ale o to skôr s pochopením prijímajú vakcináciu, pretože si ani neuvedomujú, že celá hra na „pandémiu“ koronavírusu patrí do portfólia triedy kapitalistov.

Trúfam si zdôrazniť, že bez poznania o postavení triedy kapitalistov v kapitalistickej spoločnosti a o ich možnom a potrebnom súžití a spôsoboch politického a hospodárskeho boja nie je možné, aby si politická strana nastavila svoj politický program v záujme ochrany obyvateľstva pred bohatstvom a mocou minoritnej triedy. Z tohto dôvodu je potom pre politickú stranu problémom nastaviť formy politického konania a viesť politický boj. Opozičné strany, ak bojujú proti vládnej moci, tak sa ani slovkom nezmienia o tom, že súčasná vládna garnitúra je iba prisluhovačom triede kapitalistov. Ich slovné bojové akcie slúžia ako kritika vládnej moci, pretože sú presvedčení, že „pandémiu“ koronavírusu budú ich politickí nominanti do vládnych funkcií vykonávať lepšie a zodpovednejšie.

V skutočnosti samotné konanie opozičných strán sa má vyznačovať takými praktickými činmi, aby trieda kapitalistov ( zvonku či zvnútra ) bola zbavená možnosti presadzovať svoju globálnu diktatúru proti obyvateľstvu. Požiadavka referenda a vypísania predčasných volieb do NR SR zo strany opozičných strán iba mýli obyvateľstvo SR, pretože v skutočnosti na programe dňa má byť požiadavka zrušenia politiky boja proti „pandémii“ koronavírusu. Predčasné voľby do NR SR vôbec nič nevyriešia a triede kapitalistov neublížia a ani ju v jej plánoch a zámeroch nezastavia. Dôkazom sú obidve krídla sociálnej demokracie, ktoré už v minulosti ako jeden subjekt dokázali, že nepôjdu proti triede kapitalistov, pretože chcú, aby SR bola v jadre EU. Treba jasne pochopiť, že existencie samotnej EÚ v dnešnej podobe, je dôkazom sily, bohatstva a záujmov triedy kapitalistov, že je to ich projekt výlučne v ich záujme. Samotná EÚ predstavuje pre obyvateľstvo národných štátov najsilnejší nástroj triedy kapitalistov aj na čele s farmaceutickým kartelom. To by mali ovládať funkcionári každej politickej strany, ktoré sa podľa ich propagandy orientujú na zlepšenie života pracujúcej mase.

Úlohou diktatúry triedy kapitalistov je zachrániť kapitalistické zriadenie na večné časy a zabezpečiť nastolenie nového svetového poriadku na čele s touto triedou a svetovou vládou. Z tohto dôvodu sa začal prechod od proklamovaného demokratického a právneho štátu k totalitarizmu a k vše obsiahlemu štátu, ktorý bude plniť úlohy triedy utláčateľov, globálnych kapitalistov. Diktatúra triedy kapitalistov je globálnou diktatúrou tejto triedy, ktorú vykonáva v úzkom zväzku s národnými vládami a rôznymi štruktúrami jej prisluhovačov proti pracujúcej triede a vôbec obyvateľstvu každého národného štátu. Diktatúra triedy kapitalistov je triednym bojom tejto triedy, ktorá má na základe svojho bohatstva a postavenia v spoločnosti v rukách politickú moc, ktorú využíva výlučne vo svoj prospech, pretože „pandémiou“ koronavírusu a ideu globálnej ochrany zdravia a životov ľudí začala potláčať bez rozdielu všetky vrstvy obyvateľstva národných štátov na ich ľudských právach, slobode, ľudskej dôstojnosti.

Svojou diktatúrou trieda kapitalistov uskutočňuje také premeny v ekonomickej, sociálnej, politickej kultúrnej a spoločenskej oblasti, ktoré sú v rozpore so záujmami a potrebami pracujúceho ľudu. Trieda kapitalistov reštrikčnými a násilnými opatreniami ženie pracujúci ľud a ostatné vrstvy spoločnosti k tomu, aby sa definitívne podriadil jej panstvu a v spojení s modernými technológiami aby trieda novodobého proletariátu podliehala prísnej každodennej kontrole a pravidlám novodobého otroctva. Diktatúra triedy kapitalistov má zavŕšiť konečné riešenie spravovania a vývoja spoločnosti v globálnom rozmere, aby panstvo tejto triedy a jej vykorisťovanie ľudskej populácie ostalo zachované. Prepojenie ľudských bytosti s umelou inteligenciou a využitie robotov majú zabezpečiť, aby možný odpor triedy novodobého proletariátu bol vopred úspešne eliminovaný a tým aby sa ukončili proklamované túžby o vláde ľudu a spravodlivej a humánnej spoločnosti, ktorá môže byť nastolená po kapitalizme.

Diktatúra triedy kapitalistov vytvára neľudské podmienky pre život širokých vrstv obyvateľstva. Už Karol Marx svojho času v práci „Svätá rodina“ ( Bratislava 1963, str. 199 ) tvrdil, že ak človeka utvárajú okolnosti, tak treba dať okolnostiam ľudskú podobu. „Pandémiou“ koronavírusu boli zo strany triedy kapitalistov a ich prisluhovačov nastolené nové – neľudské podmienky a okolnosti, v ktorých sa ľudská podoba stráca. Len pripomeniem, že komunisti pre vytvorenie skutočne ľudských podmienok videli len jednu cestu – cestu socialistickej revolúcie, výstavby socializmu a komunizmu.

Ak si odmyslíme túto cestu, ktorú videli komunisti, potom vieme nájsť inú cestu, ako zastaviť diktatúru triedy kapitalistov ?

Ja si myslím, že existuje aj iná cesta, aspoň na mnoho rokov dopredu, ktorou sa treba pustiť a začať na tom okamžite pracovať.

Je to cesta záchrany kapitalizmu, na ktorej sa výrazne priškrtí jej proces globalizácie a tým aj vystrájanie globálneho kapitálu. Je to cesta návratu k obnove demokratického a právneho štátu a k výraznému posilneniu suverenity každého štátu v prospech všetkých občanov ako jeho členov.

Táto cesta ďalšieho vývoja kapitalistickej spoločnosti však musí – má byť – založená na nastolení reálnych podmienok pre súžitie politickej rovnosti, ktorá je stranou všetkých občanov, s majetkovou nerovnosťou, ktorá je vytváraná stranou triedy kapitalistov. Efektívnym politickým konaním je potrebné k uvedenému súžitiu politikov ako zástupcov občanov a triedu kapitalistov dotlačiť. Lenže od takejto potreby sme ešte veľmi vzdialení, pretože práve trieda kapitalistov drží v svojich rukách liace pre ofenzívu proti obyvateľstvu národných štátov, pričom na strane tejto triedy je iniciatíva a všetky potrebné nástroje, vrátane mediálnych korporácií. Všimol si to aj americký filozof – už spomínaný – ktorý zdôraznil, že ak chcú intelektuáli hovoriť pravdu mocným, nesmú podliehať rozličným tlakom a peniazom.

Nastolenie reálnych podmienok pre súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou bude možné len vtedy, ak sa do toho zaangažujú občania a politické strany ( nového typu ) a ak sa spoločne budú usilovať o také politické reformy, ktoré prinesú výrazné prehĺbenie demokracie v spoločnosti. Trieda kapitalistov si potom má byť vedomá toho, že v takomto spoločnom súžití, založenom na vyváženosti politickej rovnosti s jej bohatstvom, môže byť dostatočná záruka jej veľmi slušnej existencie do budúcnosti. Nepôjde o žiadnu večnú záruku, pretože mimo uvedeného súžitia je tu jasná alternatíva, ktorú popisuje spomínaný americký filozof: môže existovať krajšia budúcnosť po kapitalizme !?

Kapitalizmus poskytol šancu na na ozajstný humánny svet, no kým sa nedostaneme za hranice kapitalizmu, nie je možné túto šancu využiť. Ak ma ľudský druh prekvitať, je nevyhnutne obmedziť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov ! Toľko americký filozof.

Toto spoločné súžitie je možné len za predpokladu, že sa občanom ako základu štátnej moci podarí bez rozhodného zásahu triedy kapitalistov nastoliť takú štátnu moc a jej suverenitu, ktorá demokratický a právny štát bude ochraňovať a presadzovať všetky reformné kroky, ktoré triedu kapitalistov v ich honbe za ďalším bohatstvom a mocou pribrzdia a v určitých smeroch aj obmedzia. Dostali sme sa do bodu, keď začíname tušiť, že demokratický a právny štát má pracovať v prospech všetkých občanov a teda v prospech oboch základných tried kapitalistickej spoločnosti. Takýto štát má v skutočnosti byť „nadtriednym štátom“ a každá trieda má si byť vedomá toho, kde sú hranice jej pôsobnosti a politických aktivít. V tomto okamihu si je možné uvedomiť, že ak globálny kapitál už roky sa zameriava na zničenie národných štátov, tak je to iba v záujme jeho ďalších koristníckych a mocenských záujmov.

Pre možné a ľudské súžitie oboch základných tried, odložením aktivít spojených s otázkou „Kto z koho ?“, sa kapitalistická spoločnosť musí vrátiť k myšlienke demokratického a právneho štátu a jeho suverenity, ktorá bude obe triedy udržiavať v rozumnej rovnováhe. Znamená to, najmä pre Európu, že EÚ v doterajšom chápaní a postavení je potrebné jednoducho zrušiť, pretože štátnu moc a jeho suverenitu výrazným spôsobom potláča v prospech triedy kapitalistov. EÚ môže do budúcnosti existovať, ale len v postavení medzinárodnej organizácie suverénnych národných štátov. Ak sa to nestane, tak obnova demokratického a právneho štátu nebude možná a nebude možné vytvoriť reálne podmienky pre súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou.

V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť myšlienku spomínaného amerického filozofa, že základné inštitúcie charakteristické pre spoločnosť s ekonomickou demokraciou, sú späté s víziou národného štátu. V našom prípade nemôžeme čakať na žiadnu revolučnú zmenu spoločnosti, ale je zrejme, že otázka obnovenia skutočnej suverenity každého národného štátu je základnou podmienkou toho, aby bolo možné súžitie politickej rovnosti a majetkovou nerovnosťou riešiť a zabezpečiť. Teraz by nám už malo byť jasné, prečo každá národná spoločnosť potrebuje, aby politici a politické strany sa rozhodli konečne hovoriť v súvislosti s „pandémiou“ koronavírusu iba pravdu, otvorene pomenovali, o čo ide v súčasnosti v kapitalistickej spoločnosti, aby dokázali diktatúru triedy kapitalistov kritizovať, odsúdiť a aby navrhli, ako je potrebné organizovať spoločnosť do usporiadaného politického odporu, aby bolo možné zločiny proti ľudskosti zastaviť a záujmy triedy kapitalistov, spojené s politikou „pandémie“ koronavírusu, potlačiť.

Aj teraz sa ukazuje platnosť mnohých myšlienok, ktoré sú súčasťou predmetu vedeckého komunizmu. Citujem: „Buržoázny humanizmus neobstal v skúške dejín. Človek vôbec, v mene ktorého vystupovali buržoázni humanisti, bol v podstate buržuom. Vzťahy, ktoré velebili ako ľudské, boli kapitalistické vzťahy, založené na sociálno-ekonomickom zotročovaní. Rozvoj buržoáznych spoločenských vzťahov ukázal, že tieto vzťahy nemajú nič spoločného so skutočnou ľudskosťou. Človek v systéme týchto vzťahov stráca svoju hodnotu a je len nástrojom vytvárania kapitalistických ziskov“ ( Vedecký komunizmus, rok vydania 1972, str. 441 – 442 ). Nielen minulosť, ale aj dnešná doba jasne ukazuje, že „pandémia“ koronavírusu bola nastolená aj preto, aby sa každý človek, každá ľudská bytosť skutočne stala nástrojom vytvárania kapitalistických ziskov.

Ale nielen ziskov. „Pandémia“ koronavírusu je zase nástrojom toho, aby bola presadená diktatúra triedy kapitalistov v takom smere, ako som to opísal vyššie. Komunisti snívali o tom, že okrem iného je potrebné zabezpečiť všestranný rozvoj každého človeka, každej osobnosti, pričom pod všestranným rozvojom osobnosti rozumeli výchovu človeka, ktorý harmonický zahŕňa v sebe duchovné bohatstvo, morálnu čistotu a fyzickú zdatnosť. Trieda kapitalistov si cez „pandémiu“ koronavírusu vytýčila iný cieľ pre každého človeka či ľudskú bytosť: úspešne zotročiť obyvateľstvo a presadiť transhumanizmus !

„Pandémia“ koronavírusu ukazuje, že je potrebné sa vrátiť k triednemu prístupu k spoločenským javom v kapitalistickej spoločnosti, že u ľudí nesmie prevládať apolitičnosť a nihilistický vzťah k ideálom humanizmu a vlastným záujmom a potrebám. Ľudia, trieda novodobých proletárov, si má brať príklad z triedy kapitalistov, ktorá vždy a bez oddychu pracuje na presadzovaní svojich záujmov. V kapitalistickej spoločnosti sa striktne dbá o to, aby sa rozvoj intelektuálnych schopnosti každého jedinca, formovanie svetonázoru, mravnej, estetickej či telesnej výchovy nespájalo s potrebou triedneho prístupu k spoločenským javom a procesom. Aj zásluhou tejto ostražitosti triedy kapitalistov obyvateľstvo má v rámci „pandémie“ koronavírusu veľké ťažkosti pochopiť, o čo ide. Ešte viacej to platí pre politikov a politické strany. Ak som spomenul, že k intelektuálnym schopnostiam každého jednotlivca aj v súčasnosti je dôležité mať schopnosť triedneho prístupu k spoločenským javom a procesom, tak poznamenávam, že to nie je spojené s rozvinutím triedneho boja v zmysle marxistického chápania, teda odstránenie triedy kapitalistov.

Mať schopnosť triedneho prístupu v mojom poňatí znamená, aby sa tento prístup stal dôležitým nástrojom analýzy spoločensko-politických procesov odohrávajúcich sa v súčasnosti. Uplatnenie triedneho prístupu k súčasným procesom v kapitalistickej spoločnosti si vyžaduje postaviť si určité otázky. V záujme koho sa v celej kapitalistickej spoločnosti presadzuje globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu ? Ako sa táto politika dotýka všetkých stránok života spoločnosti a všetkých ľudských bytosti ? Aký druh dominancie sa vytvára presadzovaním autoritatívnych, totalitných a fašistických praktík riadenia spoločnosti a k čomu to vo všeobecnosti smeruje ?Ako zastaviť diktatúru triedy kapitalistov ? Je dôležité si pripomenúť pár myšlienok z brožúry „Čo je sociálna demokracia?,“ ktorej autormi sú Ingvar Carlsson a Anne-Márie Lindgren a ktorá bola u nás vydaná ešte v roku 1998 vo vydavateľstve PRÁCA, spol. s. r. o.

V otázke životaschopnosti kapitalizmu autori napríklad zdôraznili, že reálne nebezpečenstvo pre dnešnú demokraciu hrozí zo strany globálnej finančnej moci, ktorá presadzuje svoje záujmy a ktorá sa v priebehu posledného desaťročia ( 20. storočia ) stáva čoraz silnejšou. Záležitosti dôležité pre občanov stále viac a viac ovplyvňujú mocenské skupiny. Z tohto dôvodu autori brožúry zdôraznili, čo je potrebné. Citujem: „Získanie priestoru na prechod od skupín s globálnymi finančnými záujmami k demokratickým politickým orgánom je teda rozhodujúcou demokratickou úlohou našej doby“ ( str. 26 ). Uvedená úloha predstavuje vlastne to, čo zdôrazňujem, že je potrebné robiť v rámci zabezpečenia súžitia politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou. Čitateľ si môže postaviť otázku, či dve sociálno-demokratické skupiny na Slovensku – SMER – SD a HLAS sú politický týmto smerom orientované.

Autori brožúry nemohli vedieť, čo sa stane ( a začne ) v roku 2020 diať s demokratickým a právnym štátom. Už vtedy však zdôraznili toto: „Demokracia nikdy nemôže rozhodnúť o hraniciach ľudskej slobody a ľudských práv, ale je východiskom pre rozhodovanie občanov o tom, čo chcú, aby štát robil. Nemožno zaviesť pravidlá, ktoré zbavia občanov tohto práva – toto si treba uvedomovať pri akejkoľvek diskusií o limitoch demokracie“ ( str. 27 ). Z poňatia autorov brožúry vyplýva, že v demokratickom a právnom štáte nemá ísť o to, čo verejné autority ( politici ) majú robiť pre ľudí, ale v skutočnosti má ísť o to, čo by občania chceli robiť spolu ! Nech si čitateľ toto stanovisko porovná s tým, čo v týchto dňoch tvrdil predseda vlády SR, keď zdôraznil, že Slovensko bude životaschopným právnym štátom a pritom sa spolieha na políciu, prokuratúru, sudy a advokátov, ktorí vraj bojujú za právny štát.

Tento rozdielny prístup je vidieť aj v rámci realizácie globálnej politiky „pandémie“ koronavírusu. Verejné autority, ktoré reprezentujú štátnu moc, sa jednoznačne predvádzajú v tom, že robia všetko pre potrebné pre ľudí, pretože boj proti koronavírusu je o ochrane verejného zdravia, pričom samotnými rúškami a lockdownami ničia skutočné zdravie každej ľudskej bytosti. Skutočná ochrana zdravia každého jednotlivca sa má odohrávať v zaužívanom bežnom systéme zdravotnej starostlivosti v rámci personálneho vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením. Tento systém bol zámerne vládnou mocou nabúraný.

Politika boja proti „pandémii“ koronavírusu bola nastolená z dôvodov, že trieda kapitalistov sa rozhodla pre určité politické presmerovanie globálneho kapitalizmu v svoj prospech a to bez akejkoľvek slobodnej diskusie s občanmi národných štátov. Bola nastolená jedna jediná cesta, po ktorej všetko obyvateľstvo vo svete má hrdo kráčať, aby sa mohla napĺňať idea globálnej ochrany zdravia a životov ľudí. Trieda kapitalistov sa poučila z marxizmu a do svojej nastolenej globálnej politiky boja proti „pandémii“ koronavírusu zakomponovala deterministický prvok, ktorý je založený na viere, že ochrana verejného zdravia, o ktorej ani vládna moc nevie, čo to je, je nevyhnutne realizovať práve prvkami globálnej diktatúry. Tento determinizmus vedie vládnu moc k silnému presvedčeniu, že žiadna alternatíva k boju s koronavírusom neexistuje a preto slobodná diskusia s občanmi je zbytočná a iba stratou vzácneho času.

Vládna moc a jej rôzni prisluhovači tvoria tú minoritnú skupinu, ktorá túto nevyhnutnosť pochopila a podľa nej prijíma rôzne opatrenia a zákony. Ukážkou takejto „marxistickej cesty“ vývoja kapitalistickej spoločnosti sú súkromné mediálne skupiny a verejnoprávna RTVS. Všetci svorne bez zaváhania dennodenne propagujú porušovanie príslušných ustanovení uvedených ako druhá hlava Ústavy SR, ktorá pojednáva o základných právach a slobodách. Média, rovnako ako vládna moc, zneužívajú slobodu tlače a slobodu slová na jednostrannú mediálnu dominanciu a nepripúšťajú diverzitu faktov a názorov ako sa na pluralitnú spoločnosť patrí.

Všetci sme povinní jednotne a priam na povel nejakého „zdegenerovaného“ Úradu verejného zdravotníctva plniť nové „občianske“ povinnosti a nariadenia, pretože boj proti „pandémii“ koronavírusu predstavuje jednú jedinú cestu, ktorá nás dovedie k záchrane a k zdravému životu. Táto cesta, jedna jediná pre obyvateľov národných štátov, musí byť podľa vládnej moci a jej prisluhovačov, nadriadená demokratickému a právnemu štátu.

Autori brožúry „Čo je sociálna demokracia ?“ pripomenuli, ž demokracia v širšom zmysle slová je participáciou a je to niečo viac než reprezentatívne orgány. Z tohto dôvodu sa od občanov vyžaduje väčšia miera aktivity, nie iba účasť vo voľbách každé štyri roky. Niečo podobného sa môžeme dočítať v knihe „Vedecký komunizmus“ z roku 1972. Doslova sa tvrdí toto: „Sila socializmu je v politickej a revolučnej aktivite más.“ V súčasnosti pre všetkých, ktorí sú v politike, politických stranách, či jednoducho chcú byť aktívnymi občanmi v SR, platia tieto myšlienky z uvedenej knihy: „Politika, to sú vzťahy medzi triedami, vzťahy medzi ľuďmi. Preto nie je možné žiť v spoločnosti a byť mimo politiky. Pokusy vzdialiť sa od politiky znamenajú dostať sa do zajatia nepriateľskej, buržoáznej, imperialistickej politiky. A apolitičnosť je kapitulácia pred buržoáznou ideológiou“ ( str. 437 ).

Uvedený citát akoby bol ušitý na súčasnú dobu spojenú s presadzovaním politiky „pandémie“ koronavírusu. Komu sa nepáči pojem „buržoázia“, môže si domyslieť, že ide o triedu kapitalistov, o ktorej existencii nemôžu byť žiadne pochybnosti. Problém je v tom, že ani politické strany a ani občania samotní už nie sú naučení a zvyknutí si všímať niektoré politicko-spoločenské procesy odohrávajúce sa v demokratickom a právnom štáte – v kapitalizme – ako o procesoch, ktoré súvisia so vzťahmi medzi dvoma základnými triedami. O to ľahšie majú potom tí, čo patria do triedy kapitalistov a jej prisluhovačov. Tí sú vždy pred samotným ľudom v iniciatívach o mnoho krokov vpredu.

Tak ako existujú dve základné triedy, existujú aj ich ideológie. V prípade triedy pracujúcej masy však otázka ideológie nie je aktuálna a ani zreteľná a s úsilím väčšiny parlamentných strán je krytá poňatím demokratického a právneho štátu, ktorý sa podľa písanej ústavy neriadi žiadnou ideológiou. Trieda kapitalistov má svoju ideológiu a tuto ideológiu aj presadzuje v praktickom živote. V mene svojej ideológie vychováva svojich verných prisluhovačov, v mene svojej ideológie riadi politické procesy spojené s ustanovením a činnosťou národných vlád. Áno, sme v zajatí imperialistickej politiky, pretože sme ako SR súčasťou NATO a veľkým projektom imperialistickej politiky je samotná EÚ so zámerom ustanovenia európskeho super štátu.

Trieda kapitalistov veľké prostriedky vkladá do svojej propagandy a z tohto dôvodu mobilizuje svoje spravodajské prostriedky, z ktorých sa šíri lož a dezinformácie. Dejiny 20. storočia boli také, aké boli, pretože boli výrazom v prvom rade imperialistickej politiky. Ideológia triedy kapitalistov slúži na zakrývanie skutočnej politiky, ktorú organizujú po svete pred verejnosťou, ľudovými masami Z tohto dôvodu záujmom tejto triedy je zabezpečovať súvislé ideové odzbrojovanie občanov. V súčasnosti sme skutočne všetci v zajatí politiky triedy kapitalistov, ktorej schopnosť ideovo odzbrojiť masy viedla k tomu, že si nedokážeme otvorene a verejne priznať, kto stojí za politikou „pandémie“ koronavírusu. Nedokázali sme doteraz identifikovať, odhaliť svojho nepriateľa. Z tohto dôvodu nemôžeme sa správne zorientovať v politike a hľadať riešenia. Z tohto hľadiska všetko to, o čom rozpráva prezidentka SR v týchto dňoch, to sú doslova samé hlúposti a nezmysly.

Naše vzdialenie sa od politiky znamená pre stranu pracujúcej masy veľké nebezpečenstvo, pretože v konečnom dôsledku je to rezignácia chrániť sa a bojovať proti tým záujmom triedy kapitalistov, ktoré, ak sa definitívne presadia, budú znamenať katastrofu pre absolútnu väčšinu obyvateľov národných štátov. Potvrdzuje sa tvrdenie komunistov, že apolitičnosť znamená kapituláciu pred buržoáznou ideológiou. Pre tých, ktorým vadí zrnko pravdy od komunistov, je možné pripomenúť aj modernejšie poňatie apolitičnosti: že sme sa ako spoločnosť definitívne podriadili ideológií neoliberalizmu.

Z uvedených dôvodov prístup našich politických strán k spoločensko-politickej realite v SR je presne taký, ako je to opísané vo vyššie uvedenom citáte. Je to paradox, že politické strany, ktoré sa uchádzajú o dôveru občanov – svojich voličov, sa nechtiac či zámerne ( z pozadia ) v skutočnosti vzdialili od skutočnej politiky a svojimi sľubmi ( programom ) vytvárajú iba dymovú clonu pre zakrytie svojich ústupkov. V súčasnosti predstavitelia politických strán predstupujú pred média a tým aj verejnosť v zaruškovanej podobe a tým symbolizujú aj svoju zásadnú nemohúcnosť: nemôžeme vám, vážení občania, hovoriť pravdu. Z čoho vyplýva paradox apolitičnosti u politických strán a u občanov ?

Uspokojujúcu odpoveď som našiel u amerického filozofa Davida Schweickarta. Ten v svojej práci „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ sa zaoberal otázkou vytvárania nového ekonomického poriadku, ktorý nazval ekonomickou demokraciou a teda ako určitý kontraprojekt k súčasnému globálnemu kapitalizmu. Podľa filozofa kontraprojekt musí zaangažovať do tohto zápasu milióny ľudí, aby narušili jednotu nežiaducich elít. Teória kontraprojektu teda musí vedieť objasniť ekonomický poriadok po kapitalizme. Filozof si bol vedomí toho, že medzi súčasnými praktikami ľavičiarov – ľudí, ktorí sa angažujú v boji proti určitým formám útlaku, absentuje práve otázka nástupníckeho systému.

Táto absencia sa dotýka aj môjho pohľadu, pretože zatiaľ som došiel k záveru, že je za určitých podmienok možné súžitie politickej rovnosti s majetkovou nerovnosťou, ak trieda kapitalistov bude mať ochotu prijať taký morálny postoj, zásluhou ktorého bude možné spoločné súžitie dohodnúť a efektívne využívať. Filozof prišiel k záveru, že medzi súčasnými ľavičiarskymi praktikami absentuje nástupnícky systém, pretože všetky pokrokové zápasy sa dnes chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu. Má to svoje – táto absencia – dôsledky, pretože sa nenarúša kapitalizmus v jeho základoch. Filozof z tohto dôvodu si dovolil uzatvoriť, že na náš svet sa dívame cez okuliare dominantnej ideológie ! Len pripomeniem, že touto ideológiou je neoliberalizmus.

Koniec časti IX.

Pokračovanie v časti X.

Dušan Hirjak