Trianon a historik

Trianon a historik.

Trianon predstavuje sto rokov hnisajúci vred v hlave každého Maďara. Chrastičku zmierenia vždy 4. júna rozožerie celoštátny plač a škrípanie zubov na panychíde za veľkým Uhorskom. Krutovládu Maďarov nad porobenými národmi ukončila prvá svetová vojna.  Oni sa s tým nevedia zmieriť. Stále kujú pikle a hľadajú spôsob, aby aspoň o kúsok zväčšili svoje územie, samozrejme na úkor susedov. Nás sa dotýkajú oblasti na juhu štátu kde už viacej ako 30 rokov vládne odnárodňovanie Slovákov. Už sme stratili všetky školy so Slovenským vyučovacím jazykom vrátane škôlok, pokračuje prepisovanie orientačných tabúľ, pokračuje boj o zrovnoprávnenie jazyka menšiny so štátnym jazykom. Tu, na územie Slovenska, takmer nie je možné postaviť nič (sochu, bustu, … ) čo by pripomínalo slovenskú osobnosť, ba ani osobnosti Európskeho významu. Oproti tomu pamätníky Uhorska v ich špeciálnom a žiaľbohu akceptovanom preklade Veľkého Maďarska sa množia ako dážďovky.

Nedávno predseda MS spolu s vedením UPJŠ v Košiciach usporiadal medzinárodnú vedeckú konferenciu „100 rokov Trianonskej mierovej zmluvy“. Nebol som účastníkom, ale nech mi je odpustené ak sa mýlim. Závery tejto akcie sa nemohli obísť bez nedorozumení. „Oprávnené nároky“ maďarskej strany museli otriasť sebavedomím každého Slováka. Demagógia na jednej strane a slabošstvo na tej druhej je evidentné. Za 100 rokov susedských vzťahov naši politici a jazykovedci nedokázali nájsť jednoznačný preklad slova reciprocita. Aj preto je život jednej menšiny oproti tej druhej neporovnateľný.

Iba jeden príklad. V Maďarsku škola s vyučovacím jazykom Slovenským vyučuje všetky predmety po Maďarsky iba Slovenčinu sa po Slovensky. Oproti tomu na Slovensku sa všetky predmety vyučujú po Maďarsky, iba maďarčina sa vyučuje po Maďarsky. Kým maďarská menšina vrčí a rastie, slovenská živorí a tíško zaniká.

Ale späť k téme. Náš historik takmer privítal otvorenie Trianonskej zmluvy. Je presvedčený, že by na to doplatili Maďari. Vraj by nám museli, okrem iného, vrátiť množstvo predmetov umiestnených v maďarských múzeách a galériách. Ja si to nemyslím. Uplynul príliš dlhý čas od roku 1921. Vznikol nový štát – Československo, v roku 1939 zanikol a vznikol nový štát a protektorát, v roku 1945 obidva zanikli a vznikol ďalší štát, ale už nie v pôvodných hraniciach ako bolo dohodnuté. Bol zmenšený o Podkarpatskú Rus. Každá zmena dáva nekonečný priestor na škriepky a spochybnenia. Politici, právnici, historici, geopolitici, novinári, analytici budú spochybňovať každú myšlienku. Niet mäkšej a tvárnejšej hmoty ako je právo. Iba truľo nevie, že právo je vždy na strane silnejšieho. Rovnako vieme, že šťastie praje pripraveným.

Ak sa pozrieme do minulosti, do tej blízkej, uvidíme realitu na ktorú sa mnohí z nás pamätajú. Mám na mysli zamatovú deľbu majetku spoločného štátu. Ak by to nebolo na plač, zasmial by som sa. Vraj zamat. Jedna strana naťahovala čas dovtedy kým sa nepripravila, druhá strana behala s nastrčenými figúrkami po hradoch, zámkoch a vilách – dokopávala brata do federácie. Zrazu sa opona zodvihla a bolo podelené. Ak si niekto myslí, že spravodlivo, mýli sa. Naša politická korektnosť a štátnická múdrosť je na hranici debility. Som presvedčený nad akúkoľvek pochybnosť, že iné by to nebolo ani po vyriešení storočnej traumy. Nie len že by nám Maďari nič nevrátili, ale mi by sme im odniesli spodné gate našich predkov aj z územím. Naľahko by možno neodišli ani Poliaci.

Kto neverí nech si pripomenie už iba pojmy: potravinová sebestačnosť, elektrárne, telekomunikácie, banky, ťažký priemysel, textilný a chemický priemysel, drevo a drevársky priemysel, špeciálna výroba, cementárne, cukrovary, mlyny, kafilérie, papierne, mraziarne, … . Trianon = hranice štátu. To chceme?

Brezová 18. októbra 2021